Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1Co-50-2018.pdf
PDF · 101.6 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/50/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Cakociho a členov senátu JUDr. Petra Tutka a JUDr. Slávky Zborovjanovej v spore žalobcu Slovenskej kancelárie poisťovateľov, so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 82, IČO: 36 062 235, zastúpeného Advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1/ DAMIS SLOVAKIA, s.r.o., so sídlom v Seni 355, IČO: 36 575 313, 2/ W.. C. T., L.. XX.X.XXXX, J. C., C. XX, zastúpenému JUDr. Petrom Gdovinom, advokátom Advokátskej kancelárie, so sídlom v Humennom, Starinská 2272, o zaplatenie 2.309,48 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 30. októbra 2017, č.k. 8C/75/2012-186 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 27.11.2017 č.k. 8C/75/2012 - 196 jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Z r u š u j e Dopĺňací rozsudok zo dňa 27.11.2017 č.. 196.
Žalobcovi p r i z n á v a plnú náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v 2. rade.
Žalovanému v prvom rade náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného v 1. a 2. rade zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne 2.309,48 eur s 9 % ročným úrokom z omeškania od 19.12.2009 do zaplatenia. Žalobcovi a svedkyni I. Š. priznal plnú náhradu trov konania proti žalovaným. Týmto rozsudkom súd prvej inštancie v celom rozsahu vyhovel nároku žalobcu, ktorého sa voči žalovaným domáhal na základe tvrdenia, že jeho pohľadávka predstavuje plnenie, ktoré poskytol poškodenému IL.. I. Š. titulom dopravnej nehody, spôsobenej žalovaným v 2. rade motorovým vozidlom, vlastnícky patriacim žalovanému v 1. rade, ktorý však v čase dopravnej nehody nemal uzavretú zmluvu o povinnom zmluvnou poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
2. Súd prvej inštancie odôvodnil rozsudok s poukazom na konkrétne dôkazy, ktoré v konaní vykonal a na základe ich vyhodnotenia skutkovo uzavrel, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný v 2. rade motorovým vozidlom značky J., patriacim žalovanému v 1. rade spôsobil škodu na inom motorovom vozidle, keď dňa 15.12.2008 prechádzajúc križovatkou T. - G. E. T. pri odbočovaní vľavo nevenoval jazde dostatočnú pozornosť, resp. nezabezpečil svojho psa, ktorý mu za jazdy skočil na volant a oblúkovitým pokračovaním v jazde križovatkou narazil do motorového vozidla stojaceho na križovatke na červenú. Tento skutkový záver súd prvej inštancie založil predovšetkým s poukazom na výpoveď svedkyne Š., ako aj výpoveď samotného žalovaného v 2. rade ako vodiča. Konštatoval, že to bol žalovaný v 1. rade, ktorý napriek svojej zákonnej povinnosti, ako aj písomnej výzve poisťovne zo dňa 27.11.2008 nezaplatil ani prvé lehotné poistné vzniknuté dňa 06.11.2008, ktoré v dôsledku toho zaniklo dňa 06.12.2008 a po zániku poistenia neuzavrel toto poistenie ani u žiadnej inej poisťovne. Poukázal na to, že samotné okolností dopravnej nehody, resp. nehodový dej neboli sporné a sám žalovaný v 2. rade priznal, že do motorového vozidla W.. Š. narazil on. Konštatoval, že samotný nehodový dej opísaný žalovaným v 2. rade korešpondoval s výpoveďou svedkyne I. Š. (vodičky poškodeného motorového vozidla) a v hrubých rysoch aj s obsahom Oznámenia o škodovej udalosti. S poukazom na žalovaným vznesenú námietku nedostatku jeho pasívnej legitimácie súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 24 ods. 7 v spojení s § 24 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z.z. konštatoval, že tieto ustanovenia upravujú právo kancelárie poisťovateľov na náhradu vyplatených plnení z poistného garančného fondu za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Okruh osôb, proti ktorým má kancelária tzv. postihové právo je upravený rôzne, v závislosti od toho, aký je status vozidla, ktorého prevádzkou bola škoda spôsobená. Konštatoval, že v prípadoch podľa ods. 2 písm. a), f) a g) má kancelária právo proti tomu, kto za škodu zodpovedá. V prípade podľa ods. 2 písm. c) má kancelária právo proti poisťovateľovi a napokon v prípade ods. 2 písm. e) a podľa § 24a ods. 1 písm. a) zákona má kancelária povinnosť požadovať náhradu toho, čo plnila poškodenému od príslušnej kancelárie poisťovateľov. Z toho vyvodil, že kancelária má v prípade poskytnutia poistného plnenia za škodu v zmysle § 24 ods. 2 písm. b) zákona právo postihu proti tomu, u koho je daná zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu. S poukazom na citované ust. § 24 ods. 7 a § 24 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z.z. mal za to, že tieto ustanovenia je potrebné vykladať tak, že kancelária má právo postihu proti každému, kto za škodu zodpovedá a za koho plnila. Kancelária má teda právo postihu aj proti osobe, ktorá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zodpovedá na na základe zavinenia, t.j. aj proti vodičovi, keď pri prevádzke tuzemského motorového vozidla je vodič povinný mať pri sebe potvrdenie o poistení zodpovednosti a presvedčiť sa, či je vozidlo poistené. Zodpovednosť za škodu nie je daná iba vtedy ak takýmto konaním bol spáchaný trestný čin alebo priestupok ak sa preukáže, že ku škode došlo v príčinnej súvislosti so správaním škodcu, v tomto prípade vodiča vozidla, ktoré v predmetnej veci spočívalo v tom, že tento nezabezpečil psa prítomného vo vozidle takým spôsobom aby nemohol ovplyvniť správanie sa vodiča, k akému došlo aj v prejednávanej veci. Z uvedeného vyvodil zodpovednosť žalovaného v 2. rade ako vodiča motorového vozidla a konštatoval existenciu jeho pasívnej legitimácie. Za nedôvodnú považoval aj žalovaným v 2. rade vznesenú námietku premlčania. Konštatoval, že v prejednávanej veci sa nejedná o nárok na náhradu škody v zmysle podmienok občianskoprávnej zodpovednosti za škodu (§ 420 a nasl. OZ), keďže od takéhoto nároku je potrebné odlíšiť nárok od nároku poisťovne, ktorá zaplatila poškodenému z titulu zákonného poistenia škodu. Konštatoval, že v danej veci nejde o nárok na náhradu škody vzniknutej poškodenému proti tomu, kto škodu spôsobil ani o zákonnú cesiu tohto nároku poškodeného, ale o zvláštny postihový nárok. Dĺžka premlčacej lehoty u tohto nároku je trojročná v zmysle ust. § 101 OZ a táto začala plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Uzavrel preto, že právo žalobcu na tzv. postih v zmysle § 24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z. nie je nárokom na náhradu škody, ale má povahu originálneho nároku, preto jeho vznik nemožno odvodzovať od škodovej udalosti ale od okamihu, kedy bolo skutočne poskytnuté plnenie z garančného fondu. Toto právo sa premlčuje v premlčacej lehote podľa § 101 OZ a jej plynutie začína nasledujúcim dňom po dni, kedy bolo plnené poškodenému. Z vykonaného dokazovania uzavrel, že plnenie v prejednávanej veci bolo poskytnuté 13.11.2009 a s poukazom na to, že žaloba bola na súde podaná 12.08.2011 uzavrel, že nejde o premlčaný nárok. Vo vzťahu k námietke žalovaného v 2. rade ohľadne výšky uplatňovanej škody z titulu opravy motorového vozidla poukázal na to, že žalovaný mal možnosť oboznámiť sa s obsahom faktúry za opravu poškodeného vozidla, mohol namietať náklady na jeho opravu, čo však nevykonal. Poukázal v tomto smere na zaužívanú prax pri likvidovaní škôd zabezpečených PZP, pri ktorých sú zásadne uhrádzané iba nároky súvisiace s rozsahom nevyhnutnej opravy. Poukázal na to, že žalobca pri likvidácii prostredníctvom konkrétnej poisťovne znížil poškodenému plnenie v sume 1.056,60 eur o hodnotu technického zhodnotenia vozidla, a to vo výške 73,56 eur. Poukázal na to, že žalovaný nekonkretizoval, v čom spočívajú jeho konkrétne výhrady voči výške škody vyplývajúcej z opravy motorového vozidla. Ako nedôvodnú ustálil aj obranu žalovaného, ktorý namietal nárok žalobcu z titulu úhrady sumy za prenájom iného motorového vozidla poškodeným po dobu opravy jeho motorového vozidla. Poukázal na to, že zaplatením tzv. požičovného za motorové vozidlo došlo k zmenšeniu majetku poškodeného vo výške takto zaplatenej čiastky. Mal za to, že bola preukázaná potreba použiť vypožičaný - náhradný automobil a takýto nárok vyhodnotil ako skutočnú škodu. Poukázal na omeškanie žalovaných s úhradou a preto priznal žalobcovi aj úrok z omeškania v súlade s ust. § 517 ods. 2 OZ ako aj § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Rozhodnutie o trovách konania založil na ut. § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu rovnako ako aj svedkyni I. Š. náhradu trov konania, ktoré jej vznikli v súvislosti s vykonaním jej svedeckej výpovede bez zloženého preddavku.
3. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalovaný v 2. rade. Tento žiadal vyhovujúci výrok vo vzťahu k nemu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne zmeniť a žalobu voči nemu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania. V odvolaní uviedol, že nesúhlasí s posúdením deja tak, ako ho ustálil súd prvej inštancie, keďže má za to, že tento nezodpovedá vykonaným dôkazom. Potvrdil skutočnosť, že v čase nehody on riadil motorové vozidlo značky J. však nikdy nepriznal tak, ako to uzavrel súd, že on vrazil do motorového vozidla W.. Š.. Toto považuje za hrubo zavádzajúce tvrdenie súdu. Napriek jeho protestom súd úmyselne nesprávne nadiktoval jeho výpoveď do zápisnice, preto žiadal, aby odvolací súd vypočul zvukový záznam z uvedeného pojednávania. Potvrdil, že na miesto nehody nebola privolaná polícia a teda nebola ani zhotovená žiadna fotografická dokumentácia, nakoľko nešlo o dopravnú nehodu. Ohľadne písomného oznámenia o škodovej udalosti uviedol, že túto vyplnil žalovaný v 1. rade, ktorý mal samozrejme záujem na rýchlom stanovení vinníka udalosti, pretože si bol vedomý, že nemá zaplatené povinné zmluvné poistenie, preto spolu s majiteľom poškodeného vozidla určili za vinníka dopravnej nehody jeho, teda žalovaného v 2. rade. Údaj na uvedenej listine, kde bolo ako príčina dopravnej nehody uvedené „vbehnutie psa na vozovku“, je v príkrom rozpore s výpoveďou svedkyne Š.. On teda nikdy nepriznal svoju zodpovednosť za vznik škodovej udalosti, ani svoje zavinenie. Potvrdil iba, že došlo k zrážke motorových vozidiel, avšak vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, aby bol jej jednoznačným vinníkom. V odvolaní potvrdil záver, že so žalovaným v 1. rade nebol v pracovnoprávnom vzťahu, vykonával pre neho však určité práce, resp. služby na jeho výslovnú žiadosť a v rámci toho na krátky čas použil so súhlasom žalovaného v 1. rade aj jeho motorové vozidlo. Ohľadne uzavretia skutočností, že sa ako vodič motorového vozidla, v čase kedy s ním mal jazdiť nepresvedčil o tom, či je uhradené poistné titulom PZE, považuje iba za hypotézu sudkyne a nie je mu zrejmé, na základe akých dôkazov dospela k tomuto svojmu záveru, ani to, ktorý zákonný predpis ukladá vodičovi, ktorý nie je majiteľom, resp. prevádzateľom vozidla povinnosť presvedčiť sa, či vozidlo zaplatené povinné zmluvné poistenie má. Poukázal na skutočnosť, že nebol zamestnancom žalovaného v 1. rade a jeho motorové vozidlo použil iba z času na čas príležitostne a teda nemal a ani nemohol mať vedomosť o tom, že k tomuto motorovému vozidlu nebolo v čase nehody uzavreté povinné zmluvné poistenie. Za nesprávnu považoval aj právnu kvalifikáciu jeho zodpovednosti vykonanú súdom prvej inštancie. Má za to, že ust. § 427 a § 430 Z upravujú osobitné prípady zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov a preto sa v tomto prípade nepoužije ust. § 420 OZ o všeobecnej zodpovednosti. Z tohto dôvodu nie je daná jeho pasívna legitimácia pri ustaľovaní zodpovednosti za škodu. Namietal aj výrok prvoinštančného súdu o trovách konania, majúc za to, že tento sa nezhoduje s jeho odôvodnením. Uviedol, že v bode 51.1 rozsudku súd priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100 % (zrejme proti žalovaným v 1. a 2. rade, avšak vo výrokovej časti toto rozhodnutie absentuje).
4. Žalobca ani žalovaný v 1. rade sa k odvolaniu žalovaného v 2. rade nevyjadril.
5. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p. a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalovaného v 1. rade nie je dôvodné. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, a to tými dôkazmi, ktoré účastníci na preukázanie svojich tvrdení označili, vykonané dôkazy vyhodnotil postupom zodpovedajúcim v úprave § 191 ods. 1 C.s.p., vec aj správne právne posúdil aj vecne správne vo veci rozhodol. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie než ako rozhodol súd prvej inštancie. Za vecne správne a výstižné považuje odvolací súd aj dôvody prvoinštančného rozsudku a preto sa v súlade s ust. § 387 ods. 2 C.s.p. obmedzuje na konštatovanie tejto správnosti a s poukazom na obsah odvolacích námietok žalovaného v 2. rade považuje za potrebné k týmto dôvodom dodať:
6. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú odvolaciu námietku žalovaného v 2. rade, v ktorej tento spochybňuje správnosť záverov súdu prvej inštancie o vyvodení jeho zodpovednosti za škodu, ako vodiča motorového vozidla. Po vypočutí zvukového záznamu z pojednávania konaného pred súdom prvej inštancie dňa 03.04.2017 odvolací súd konštatuje, že žalovaný v 2. rade vo svojej účastníckej výpovedi potvrdil, že osobné motorové vozidlo značky J. riadil on a pri odbočovaní na križovatke vrazil „ťukol“ do motorového vozidla W.. Š., ktoré stálo na križovatke. Tento vo svojej výpovedi rovnako potvrdil, že táto škodová udalosť nebola šetrená príslušníkmi polície a ako účastníci škodovej udalosti následne odišli do poisťovne Kooperativa, kde nahlásili uvedenú poistnú udalosť. Žalovaný v 2. rade na otázku súdu uviedol, že samotné tlačivo o oznámení škodovej udalosti nebolo vypisované ním, keďže to nie je jeho písmo. S poukazom na takto prednesený obsah účastníckej výpovede žalovaného nepovažuje odvolací súd za dôvodnú. Jeho odvolaciu námietku v tom, že sudkyňa súdu prvej inštancie nesprávne protokolovala obsah jeho účastníckej výpovede a ani to, aby tento vo svojej výpovedi nepriznal, že vrazil do motorového vozidla W.. Š.. Obsah výpovede žalovaného v 2. rade prednesený na tomto pojednávaní oprávňuje jednoznačný záver o tom, že tento uznal svoje zavinenie na uvedenej škodovej udalosti. Na potvrdenie správnosti záveru súdu prvej inštancie o zavinení žalovaného v 2. rade dopravnej nehody, odvolací súd udáva, že pre vyvodenie záveru o priebehu škodovej udalosti a o zavinení vzniku škody konkrétnym účastníkom tejto škodovej udalosti má závažné dôsledky samotné vyplnenie tlačiva označeného ako Oznámenie škodovej udalosti, ktoré prichádza do úvahy v prípade, ak samotní účastníci dopravnej nehody túto vyhodnotia tak, že vzhľadom na výšku škody sa nejedná o dopravnú nehodu, ale iba o škodovú udalosť a teda sami zvážia, že nie je potrebné privolať príslušníkov dopravnej polície za účelom šetrenia nehody. Pokiaľ teda žalovaný v 2. rade potvrdil, že po dopravnej nehode nevolali príslušníkov dopravnej polície, ale odišli do poisťovne, kde vypísali bližšie označené tlačivo, je potrebné takýto postup vyhodnotiť ako uznanie zavinenia na dopravnej nehode, ktoré je pre neho záväzným. Nemožno totiž tolerovať postup, pri ktorom osoba, ktorá zavinila dopravnú nehodu bezprostredne uzná svoje zavinenie na tejto dopravnej nehode vyplnením oznámenia škodovej udalosti a tým zároveň zmarí potrebu šetrenia dopravnej nehody dopravnou políciou a následne s odstupom času potom ako je už mimoriadne obtiažne zdokumentovať priebeh tejto dopravnej nehody, zmení svoje stanovisko a svoju zodpovednosť za vznik dopravnej nehody neuzná. Za právne významnú nepovažuje odvolací súd ani tú časť odvolania žalovaného v 2. rade, v ktorej tento zdôrazňuje, že motorové vozidlo žalovaného v 1. rade použil na výslovnú žiadosť jeho vlastníka - žalovaného v 1. rade a za účelom vykonania služby pre neho. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v 2. rade opakovane potvrdil, že so žalovaným v 1. rade nebol v pracovnoprávnom vzťahu a ani bližšie nešpecifikoval o aký právny vzťah sa v prípade vykonávania týchto bližšie nešpecifikovaných služieb mal jednať, nejde o právne významnú skutočnosť, ktorá by vylučovala jeho zodpovednosť za škodu. Táto by bola vylúčená iba v prípade, ak by išlo o škodu spôsobenú zamestnancom v rámci výkonu jeho pracovných povinností. O takúto situáciu však v prejednávanej veci nešlo. Z obsahu zvukového záznamu z uvedeného pojednávania vyplýva, že žalovaný v 2. rade spolu s jeho právnym zástupcom prítomným na tomto pojednávaní pripomienkovali obsah o protokolácii zápisnice z pojednávania v tom, že žalovaný v 2. rade sa necíti byť zodpovedný za uvedenú škodu, nesprávnosť protokolácie však nenamietal v časti ako sudkyňa diktovala priebeh nehodového deja popísaného žalovaným v 2. rade. Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj odvolaciu námietku žalovaného v 2. rade, v ktorej tento namieta nesprávne právne závery súdu prvej inštancie o jeho pasívnej legitimácii s poukazom na to, že táto nemá oporu v právnom predpise.
7. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že otázka zodpovednosti vodiča vozidla, ktorým bola spôsobená škoda vo vzťahu k Slovenskej kancelárii poisťovateľov na náhradu toho, čo táto plnila poškodenému v zmysle § 24 ods. 7 v spojení s § 24 ods. 2 písm. b) č. 381/2001 Z.z., bolo už súdnou pracou opakovane riešená a v rámci toho bol zaujatý právny názor, podľa ktorého „v zmysle ust. § 20 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. bola zriadená kancelária ako právnická osoba ktorá okrem iného poskytuje z poistného garančného fondu poistné plnenie za škodu“. Účelom vytvorenia poistného garančného fondu je, aby aj v tých prípadoch, ktoré sú taxatívne vymenované v § 24 ods. 2 zákona bolo poškodenému zabezpečené poskytnutie plnenia za škodu, na ktorú má poškodený právo za rovnakých podmienok, za akých by mohol uplatniť nárok na náhradu škody proti poisťovateľovi. Jedným z nich je aj prípad, keď motorové vozidlo, ktorým bola spôsobená škoda, nie je v čase škodovej udalosti poistené. Zo znenia § 24 ods. 2 písm. b) zákona vyplýva, že kancelária tu poskytuje plnenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla namiesto osoby, ktorá za túto škodu zodpovedá („zodpovedá osoba“). Osobou bez poistenia zodpovednosti je preto treba rozumieť toho, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou takého vozidla, u ktorého nebola uzavretá poistná zmluva v zmysle § 3 zákona č. 381/2001 Z.z. (touto osobou bude spravidla aj ten, kto má povinnosť uzavrieť poistnú zmluvu napr. prevádzkovateľ). V ust. § 24 ods. 7 zákona je upravené právo kancelárie a náhradu vyplatených plnení z poistného garančného fondu za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Okruh osôb, proti ktorým má kancelária tzv. postihové právo, je upravený rôzne v závislosti od toho, aký je status vozidla, ktorého prevádzkou bola škoda spôsobená. V prípadoch podľa ods. 2 písm. a), b), f) a g), má kancelária právo proti tomu kto za škodu zodpovedá (veta prvá cit. zák. ust.). V prípade podľa ods. 2 písm. c) má kancelária právo proti poisťovateľovi (veta druhá cit. zák. ust.) a napokon v prípade podľa ods. 2 písm. e) a podľa § 24a ods. 1 písm. a) zákona má kancelária povinnosť požadovať náhradu toho, čo plnila poškodenému od príslušnej kancelárie poisťovateľov (veta tretia cit. zák. ust.). To znamená, že kancelária má v prípade poskytnutia poistného plnenia za škodu v zmysle § 24 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z.z. právo postihu proti tomu, u koho je daná zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu. Ust. § 24 od. 7 vety prvej v spojení s § 24 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z.z. je potrebné vykladať tak, že kancelária má právo postihu proti každému, kto za škodu zodpovedá a za koho plnila. Kancelária má teda právo postihu aj proti osobe, ktorá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zodpovedá na základe zavinenia, t.j. aj proti vodičovi (pri prevádzke tuzemského motorového vozidla je vodič povinný mať pri sebe potvrdenie o povinnosti zodpovednosti a teda presvedčiť sa, či je vozidlo poistené.“ (Uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k. 4Cdo/134/2009).
8. Odvolací súd stotožňujúc sa s týmto právnym záverom má za to, že záver súdu prvej inštancie o tom, že aj žalovaný v 2. rade je v konaní pasívne legitimovaným, je správny. Nedôvodnou je aj odvolacia námietka žalovaného týkajúca sa výroku súdu prvej inštancie o trovách konania. Jeho tvrdenie, že odôvodnenie uvedené v bode 51. absentuje vo výrokovej časti rozsudku, nie je dôvodné. Súd totiž v písomnom vyhotovení rozsudku súdu prvej inštancie a rovnako aj v zápisnici o vyhlásení tohto rozsudku rozhodol o trovách konania tak, že žalobcovi ako aj svedkyni I. Š. priznal voči žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Takýto výrok je v súlade s odôvodnením uvedeným v bode 51. rozsudku, podľa ktorého úspešný účastník konania má v zmysle ust. § 255 ods. 1 C.s.p. nárok na plnú náhradu trov konania. Žalovaní v 1. a 2. rade ako neúspešná strana sporu zodpovedajú v súlade s ust. § 258 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 C.s.p. aj za náhradu svedočného, úhrada ktorého nebola krytá zložením preddavku.
9. S poukazom na tieto dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p.
10. Dopĺňacím rozsudkom zo dňa 27.11.2017 súd prvej inštancie doplnil výrok svojho rozsudku tak, že žalovanému v 2. rade sa voči žalobcovi priznáva náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Tento dopĺňací rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie tým, že vo výroku rozsudku vo veci samej opomenul osobitne rozhodnúť o trovách predchádzajúceho odvolacieho konania. Tento výrok o trovách konania pojatý do dopĺňacieho rozsudku tvorí súčasť výroku prvoinštančného rozsudku o trovách konania a preto v rámci preskúmavania správnosti rozhodnutia vo veci samej preskúmaval odvolací súd správnosť rozhodnutia aj vo výroku o trovách konania a dospel k záveru, že výrok o trovách odvolacieho konania, ktorý súd prvej inštancie pojal do dopĺňacieho rozsudku, je nadbytočný.
11. Podľa ust. § 396 ods. 3 C.s.p. ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
12. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že po zrušení rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolacím súdom a vrátení veci na ďalšie konanie, rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí, ktorým sa konanie končí o nároku na náhradu trov konania. Súčasťou týchto trov konania sa takto stávajú aj trovy konania, ktoré účastníkom vznikli v predchádzajúcom konaní. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie v novom rozhodnutí rozhoduje o výške trov celého konania, teda o všetkých doterajších trovách konania (tak prvoinštančných ako aj odvolacích), a to s prihliadnutím na konečný výsledok úspechu v konaní v zmysle § 255 C.s.p. Nemá teda oporu v citovaných zákonných ustanoveniach postup, podľa ktorého by súd prvej inštancie v novom rozhodnutí mal osobitne rozhodovať o predchádzajúcich trovách odvolacieho konania, a to s prihliadnutím na osobitný pomer úspechu účastníkov v predchádzajúcom odvolacom konaní. Všetky tieto trovy sa totiž subsumujú do trov konania a rozhodnutie o nich je závislé výlučne na konečnom pomere úspechu strán v konaní. S poukazom na tieto dôvody odvolací súd zrušil výrok dopĺňacieho rozsudku súdu prvej inštancie ako bezpredmetný.
13. Rozhodnutie o trovách odvolacie konania sa zakladá na ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu patrí náhrada trov konania voči neúspešnému účastníkovi, za ktorého je potrebné považovať žalovaného v 2. rade, ktorý svojím odvolaním vyvolal potrebu odvolacieho konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.