Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_18Co-161-2018.pdf
PDF · 114.31 KB
Case nature
Area
Subarea
18Co/161/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: Poštová banka, a. s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890, zastúpeného: Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232 471, proti žalovaným: 1. E. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom O. Y. XX/XXX, XXX XX X. G., zastúpenej splnomocnencom K. P., bytom O. Y. XX/XXX, XXX XX X. G. a 2. T. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom O. Y. XX/XXX, XXX XX X. G., o zaplatenie 3.929,93 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č. k. 10Csp/118/2016-92 zo dňa 09.05.2018 jednohlasne takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania.
Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Kežmarok (ďalej len ako ,,súd prvej inštancie“) uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 3.254 eur a úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 3.254 eur od 11.04.2018 do zaplatenia, a to v mesačných splátkach po 80 eur, pričom prvá splátka sa stane splatnou 20. deň mesiaca nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku a ďalšie splátky vždy do 20-tého dňa toho ktorého nasledujúceho mesiaca až do úplného vyrovnania s tým, že omeškanie s plnením čo i len jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 52 ods. 1 až 4, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 261 ods. 6, § 497, § 502 ods. 1 a § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2 a 8, § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len ZoSÚ).
3. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že zmluvu o úvere dobrá pôžička zo dňa 12.08.2014 uzavretej medzi žalobcom a žalovanými posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu. Po preskúmaní obsahových náležitostí zmluvy zistil, že zmluva neobsahuje zákonným spôsobom a správne uvedený údaj o RPMN a o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítanej na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 9 ods. 2 písm. j/ ZoSÚ). Ide pritom o veľmi podstatné náležitosti z zmluvy majúce vplyv na možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. V zmluve síce je uvedený údaj o RPMN a celkovej čiastke úveru, avšak nakoľko tie nie sú uvedené v správnej, požiadavke zákona zodpovedajúcej výške, nemožno na ne prihliadnuť a hľadí sa na ne ako keby tam neboli uvedené vôbec. Veriteľ v zmluve neposkytol pravdivý údaj o RPMN, lebo parametrom úveru uvedeným v článku 2 zmluvy o úvere (t.j. výške úveru 4.000 eur, dobe splácania 120 mesiacov a
výške mesačnej splátky 92 eur) zodpovedá RPMN 28,52 %, teda vyššia RPMN ako je uvedená v zmluve. Niet tak pochýb, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa, čo v zmysle § 11 ods. 1 písm. d) ZoSÚ samo osebe je dôvodom bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Veriteľ v zmluve uviedol celkovú čiastku úveru 10.669,97 eura, no nie je zrejmé, ako k uvedenej sume dospel, keď tá absolútne nekorešponduje s prepočtom výšky a počtu splátok úveru (120 x 92 eur). Ak dlžníci mali hradiť 120 anuitných splátok po 92 eur, pričom nebolo dojednané žiadne poistenie, potom by mali zaplatiť po celú dobu trvania úverového vzťahu sumu spolu 11.040 eur a teda podstatne viac ako je veriteľom uvádzaných 10.669,97 eura. Ak celková čistka úveru skutočne mala byť 10.669,97 eura, tak potom je zrejmé, že zmätočne a v rozpore s realitou je uvedená buď celková výška skutočne poskytnutého úveru alebo výška mesačných splátok, čo by v zmysle § 9 ods. 2 písm. g) resp. k) a § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ bol ďalší dôvod bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Podľa názoru súdu prvej inštancie nemôže byť pochýb o tom, že nesprávne, zavádzajúce uvedenie celkovej čiastky k zaplateniu v zmluve môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah jeho záväzku, preto nenapĺňa požiadavku zákona ani Smernice, navyše v situácii keď nesprávne a v rozpore so skutočnosťou bol tu v zmluve uvedený aj údaj o RPMN. Keďže súd zmluvu o úvere z ktorej si žalobca uplatnil žalovaný nárok, považuje podľa § 11 ods. 1 ZoSÚ za bezúročnú a bez poplatkov, ani uskutočnené platby žalovaných nemohli byť platne započítavané na úhradu úrokov a poplatkov, ale mohli byť v celom rozsahu započítavané iba na úhradu istiny. Súd prvej inštancie z listiny Aktuálny stav úveru zistil, že boli poskytnuté prostriedky vo výške 4.000 eur a zaplatená žalobcovi bola ku dňu 31.08.2016 suma 746 eur. Podľa vyjadrenia samých žalovaných po tomto dni žiadna platba z ich strany uhradená nebola. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie mal za to, že žalobca môže požadovať od žalovaných len vrátenie nevrátenej sumy poskytnutej istiny, t. j. sumy 3.254 eur, ktorá ku dňu vyhlásenia rozsudku už je celá splatná napriek tomu, že súd z strany žalobcu má za nepreukázané jeho tvrdenie, že úver platne zosplatnil predčasne už ku dňu 07.12.2015. Konštatoval, že žalobca nepreukázal dodržanie podmienok podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ktoré v zmysle predmetného ustanovenia zákona bolo treba splniť, a by bolo možné žiadať predčasné splatenie úveru. Nebolo preukázané, že by veriteľ (žalobca) napriek omeškaniu žalovaných súčasne upozornil spotrebiteľa (žalovaných) v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Podľa názoru súdu prvej inštancie sa bezúročnosť úveru premietla nie do skrátenia výšky mesačnej splátky, ale do skrátenia doby splácania. Keďže žalovaní prvú mesačnú splátku mali zaplatiť podľa zmluvy dňa 10.09.2014, potom poslednú 44 mesačnú splátku hradili by dňa 10.04.2018. Celý ich dlh na nevrátenej úverovej istine preto ku dňu vyhlásenia rozsudku je splatný. A keďže nebolo ničím spochybnené tvrdenie žalobcu, že sumu 3.254 eur mu žalovaní do dňa vyhlásenia rozsudku neuhradili, čo ani sami nepopreli, súd prvej inštancie žalobe v uvedenom rozsahu vyhovel. V prevyšujúcej časti požadovanej istiny žalobu ako nedôvodnú vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru zamietol. Dodal, že čo sa týka nákladov za upomienky č. 1 a 2 vo výške 10 eur a 25 eur, nebolo navyše žalobcom vôbec preukázané vyhotovenie, či doručovanie akýchkoľvek upomienok žalovaným, ani vznik reálnych nákladov s tým spojených v žalovanej výške. Rovnako ani požadovaný poplatok vo výške 1.15 eura za takéto upozornenie nebolo možné žalobcovi priznať.
4. Využijúc právo vyplývajúce mu z ust. § 232 ods. 3 a 4 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,CSP“) súd prvej inštancie povolil žalovaným platiť žalobcovi prisúdenú sumu s príslušenstvom v splátkach vo výške 80 eur mesačne, vzhľadom na ničím nespochybnené pomery žalovaných tvrdené na pojednávaní, ako aj výšku invalidného dôchodku žalovaného v 2. rade (167,50 eura) s prihliadnutím na výšku dlžnej sumy a dĺžku omeškania s jej zaplatením splátkou.
5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a 2 CSP. Pomer úspechu a neúspechu strán bol v spore cca pol na pol (44 % ako úspech žalobcu ku 56 % ako úspechu žalovaných). Preto súd v zmysle § 255 ods. 2 CSP rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
6. Žalobca podal v zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu zamietnutej časti odvolanie. Žiadal, aby rozhodnutie v napadnutej časti zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo eventuálne zmenil napadnuté rozhodnutie, tak že vyhovie žalobe v celom rozsahu. Zároveň si uplatnil nárok proti žalovanému na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia. Odvolanie podal z dôvodov uvedených v § 365 ods.1 písm. f) a h) CSP. Považoval za nesprávny názor súdu prvej inštancie o absencii údajov o termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ. Trval na názore, že Zmluva o úvere vyjadrovala správne údaj o RPMN banky. Výška základov bola taktiež v zmluve vyjadrená správne. Zmluva o úvere bola
uzatvorená na základe právnej úpravy odlišnej, než súčasná právna úprava, nakoľko s účinnosťou od 01.01.2016 došlo k zmenám v celkovej sume nákladov. Tieto skutočnosti súd prvej inštancie nezohľadnil a aplikujúc nezáväzný informatívny výpočet kalkulačky obsahujúcej údaje platné v účastnosti a nie v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere spôsobil právne pochybenie. Súd prvej inštancie taktiež nesprávne zhodnotil aj povinnosť platiť poistenie započítavajúc ju do sumy mesačnej splátky. Mal za to, že z výkladu ust. § 2 písm. g) ZoSÚ vyplýva, že poistné je potrebné z počítať do celkových nákladov len v tom prípade, že jeho uzatvorenie bolo podmienkou uzatvorenie zmluvy o úvere. Súd prvej inštancie sa nesprávne domnieval, že ak spotrebiteľ musí platiť poistné, o ktoré žiadal dobrovoľne a ktoré nebolo podmienkou uzatvorenia zmluvy o úvere, automaticky sa daná suma započítava do výšky celkových nákladov. Pokiaľ ide údaj o celkovej čiastke úveru bol toho názoru, že zmluva o úvere obsahuje predmetný údaj, nakoľko v bode 3.1 Zmluvy o úvere pod tabuľkou písmom totožným s ostatným textom zmluvy, t. j. spotrebiteľ nemohol mať pocit, že ide o nerovnocenný udaj uvedený menším písmom, je napísané, že cit.: ,,Celková čiastka úveru predstavuje súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom.“ Spotrebiteľ nebol spochybnený v možnosti posúdiť rozsah svojho záväzku, nakoľko poznal údaje o výške úveru a celkovej výške nákladov, vedel koľko bude nakoniec musieť zaplatiť a prijatím úveru s takými podmienkami súhlasil. Považoval za mylný názor súdu prvej inštancie, že dlžník je povinný platiť úroky len do času splatnosti. Z ustanovenia § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, ktorým sa zmluva o úvere riadi, platí, že veriteľ má nárok na úroky z úveru až do času riadnej úhrady poskytnutého úveru. Vo vzťahu k nepriznanej sumy za poplatky - upomienky uviedol, že žalovaní svojím podpisom potvrdili, že sa oboznámili jednak so všeobecnými obchodnými podmienkami, obchodnými podmienkami a taktiež Sadzobníkom poplatkov, ktorý bol neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Účtované poplatky nie sú skryté sankcie a nezvyšujú neprimerane príjem žalobcu, nakoľko predstavujú primerané sumy, ktoré museli byť žalobcom vynaložené z dôvodu, že žalovaný odmietol plniť riadne.
7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
8. Súd prvej inštancie vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).
9. Podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.
10. Podľa § 11 ods. 1 ZoSÚ poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1, b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).
11. Vo vzťahu k odvolacej námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd uvádza.
12. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne zhodnotil, že uzatvorená Zmluva o úvere dobrá pôžička č. XXXXXXXXXX zo dňa 12.08.2014 (ďalej len ,,Zmluva“) je zmluvou o spotrebiteľskom úvere vychádzajúc z postavenia žalobcu ako veriteľa a žalovaných ako dlžníkov zo zmluvy a že je namieste aplikovať ZoSÚ.
13. Súd prvej inštancie ustálil, že v predmetnej Zmluve nie je uvedený správny údaj o celkovej čiastke, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť.
14. Z obsahu Zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom - Poštová banka, a. s. a žalovanými (č.l. 5-6 spisu) má odvolací súd za preukázané, že výška úveru je 4.000 eur, výška mesačnej splátky 92 eur, počet
splátok v mesiacoch 120, úroková sadzba 25,15 % p. a., RPMN banky 28,23 % p. a., priemerná RPMN na trhu 17,94 % p. a., celková čiastka úveru 10.669,97 eura bez poistenia.
15. Odvolací súd dospel k záveru, že je správny skutkový záver súdu prvej inštancie o tom, že Zmluva neobsahuje údaj o celkovej čiastke spotrebiteľského úveru. Samotný odvolateľ v odvolaní uviedol, že priemerný spotrebiteľ si vie spočítať výšku úveru a celkovú výšku nákladov, uvedené v úverovej zmluve. Pri dohodnutom spôsobe splácania úveru v 120 mesačných splátkach po 92 eur mesačne (bez dohodnutého poistného) by mal spotrebiteľ zaplatiť veriteľovi 11.040 eur, z ktorých by na celkovú výšku nákladov malo pripadnúť 7.040 eur (11.040 - 4.000). V zmluve o spotrebiteľskom úvere celková výška nákladov uvedená nie je; zmluva obsahuje iba údaj o celkovej čiastke úveru 10.669,97 eura, ktorá nezodpovedá súčinu dohodnutého počtu a výšky splátok. Priemerný spotrebiteľ ani jednoduchým matematickým výpočtom (bez potreby pomerne zložitého prepočtu ročnej úrokovej sadzby alebo RPMN) potom nedokáže určiť, ktorý z uvedených rozdielnych výsledkov je správny a koľko má celkovo veriteľovi zaplatiť. Súd prvej inštancie preto v súlade s § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ správne aplikoval zákonnú fikciu o tom, že sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.
16. Za splnenie povinnosti uviesť údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, je možné považovať len prípad, kedy má spotrebiteľ jednoznačnú vedomosť o údajoch uvedených v ust. § 9 ods. 2 ZoSÚ v čase, kedy zmluvu na znak súhlasu podpisuje a vyjadruje vôľu byť ňou viazaný, ktorý údaj musí byť zrozumiteľný a bez pochybností poznateľný. Úverová zmluva je konsenzuálnym kontraktom a už pri uzavretí zmluvy v deň jej uzavretia, bez ohľadu na deň poskytnutia spotrebiteľského úveru, alebo akékoľvek ďalšie oznámenia (tiež o inej výške predposlednej, či poslednej splátke), musia byť dohodnuté určito a jednoznačne jej podstatné obsahové náležitosti. Bolo preto povinnosťou žalobcu v uzatvorenej zmluve jednoznačne a zrozumiteľne aj tento údaj uviesť a to v rámci hlavných parametrov úveru a tiež tak, aby nebol vo vnútornom rozpore s ďalšími parametrami úveru. Účelu úpravy spotrebiteľského práva, ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a jeho ochrana ako slabšieho účastníka právneho vzťahu zodpovedá len taký výklad uvedeného ustanovenia, ktorý jasne a zrozumiteľne stanovuje (bez možnosti variabilných, či špekulatívnych interpretácií) aká je celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, pričom netreba ďalej zdôrazňovať, že táto musí byť vzájomne súladná s ostatnými hlavnými parametrami úveru zavedenými do zmluvy.
17. Uvedené konanie nemožno posúdiť inač ako nekalé, nakoľko žalobca ako veriteľ poskytol spotrebiteľovi nesprávne informácie o tom, aká bude hodnota jeho úveru.
18. Princíp ochrany spotrebiteľa vyžaduje transparentnosť zmluvných dojednaní, ktoré sú spotrebiteľovi dodávateľom predkladané k podpisu. Z nich musí byť zrejmé, aké bude finálne finančné zaťaženie príjemcu úveru, lebo len takto informovaný spotrebiteľ môže urobiť spoľahlivú komparáciu na trhu dostupných a ponúkaných úverov bez toho, aby neskôr zistil, že vychádzal zo zámerne skreslených informácií. Problém ochrany spotrebiteľa nespočíva v zákaze obchodných podmienok, ale v možnosti sa s nimi riadne oboznámiť v ich zreteľnom označení, formulácii a možnosti ich po zrelej úvahe akceptovať alebo odmietnuť.
19. So zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má odvolací súd za to, že v prípade Zmluvy, ktorá je predmetom tohto sporu, existujú dôvodné pochybnosti o správnosti údajov uvedených v zmluve, najmä o výške úrokovej sadzby a výške RPMN, nakoľko je tu nezanedbateľné riziko, že žalobca pri určovaní úrokovej sadzby a výšky RPMN vychádzal z celkovej sumy nákladov dlžníka, vo výške 6.669,97 eura a nie zo sumy, ktorú žalovaný za poskytnutý úver aj skutočne zaplatí, a to sumu 7.040 eur. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstávajú pochybnosti o správnosti výšky RPMN a výšky úrokovej sadzby uvedených v Zmluve.
20. Nedôvodné v tomto smere sa žalobca odvoláva na rozsudok Súdneho dvora z 09.11.2016 pod sp. zn. C/42/2016, týkajúci sa výkladu niektorých článkov Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008, keďže práve tento výklad nasvedčuje v prospech záveru, že zákonné náležitosti zmluvy o úvere (teda jeho hlavné parametre) majú byť uvedené v zmluve tak, aby nebolo možné spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, z čoho teda vyplýva, že aj celková čiastka úveru, ako zákonom vyžadovaný údaj, musí byť zo zmluvy jednoznačne identifikovaná zrozumiteľným, vnútorne nerozporným spôsobom.
21. Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
22. Z týchto dôvodov je podľa odvolacieho súdu plne legitímny záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru poskytnutého žalovaným, a to v súlade s ust. § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ v zmysle ktorého poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y). Odvolací súd podotýka, že pre záver o bezúročnosti úveru, postačuje aj absencia čo i len jednej z obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
23. Vo vzťahu k odvolacej námietke tykajúcej sa zamietnutia žaloby v časti uplatnenému nároku na zmluvný úrok z úveru po zosplatnení sa odvolací súd stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie. Splácanie úveru v splátkach vyvoláva na strane veriteľa (žalobcu) stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá k dispozícii istinu, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky pôžičky v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok.
24. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie dlhu, kedy jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa.
25. S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou. Zmluvná podmienka, na ktorú poukazuje žalobca v danom prípade sa netýka ceny ako takej, ale upravuje dĺžku trvania nároku na odplatu za úver, preto nemožno dospieť k záveru, že zmluvná podmienka nepodlieha prieskumu v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka.
26. Po zosplatnení úveru tak logicky nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení dlhu poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak by
navyše odvolací súd takúto zmenu justifikoval, podporil by nielen hrubú nadvládu veriteľa, ale zároveň by podporoval aj stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu jednorazovo. Takéto konanie veriteľa však nepožíva v slovenskom právnom poriadku nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov.
27. Vo vzťahu k nákladom spojeným s vymáhaním dlhu, upomienkam, zaplatenia ktorých sa žalobca domáhal v zmysle Sadzobníka poplatkov odvolací súd uvádza, že takéto náklady za upomienky, spracovanie urgencie nemôžu mať sankčný charakter, v opačnom prípade by totiž mali povahu tzv. skrytej zmluvnej pokuty, čo je vo vzťahu k spotrebiteľovi nečestné, netransparentné. Podstatou týchto poplatkov je pridanie bližšie nešpecifikovaných a spotrebiteľovi nevysvetlených nákladov, ktoré nie sú preukázané. Je za hranicou rozumného úsudku, aby náklady vo výške 10 eur, 25 eur sledovali výdavky spojené so spracovaním urgencie, vyhotovením a zaslaním upomienky. Skutočnosti, že výška zmluvne určených poplatkov nekorešponduje s reálnymi nákladmi, ktoré veriteľovi môžu vzniknúť v súvislosti s urgenciami nasvedčuje aj to, že výška poplatkov sa líši v závislosti od toho, o ktorú urgenciu v poradí ide (1. upomienka 10 eur, 2. upomienka 25 eur). Poplatok za urgenciu, upomienku nemožno chápať ani ako poplatok za službu, plnenie ktoré je poskytované spotrebiteľovi. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/350/2012 zo dňa 22.05.2014, v ktorom krajský súd uviedol: „Odvolací súd zastáva názor, že neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis" zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná (napr. úroky z omeškania nad limit podľa nar. vl. 87/1995 Z. z.). Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je aj podmienka, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie „ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch). Preto zhodne so súdom prvého stupňa za neprijateľnú považuje odvolací súd aj zmluvnú podmienku v predmetnej právnej veci, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch). Vo vyrubovaní poplatku za výzvu na zaplatenie dlžnej čiastky a upomienok obdobného charakteru je zrejmý vlastný ekonomický záujem navrhovateľa - banky. Na poplatok spojený s výzvou alebo upomienkou na zaplatenie dlžnej čiastky, nemá navrhovateľ
- banka zákonný nárok, keďže poplatok je pokrytý už v zmluvne dojednanom úroku (odplate) za poskytnutý úver (úrok z úveru). Podľa odvolacieho súdu je v účtovaní takýchto poplatkov naviac citeľná snaha navrhovateľa o minimalizovanie nevymožiteľnosti vlastných pohľadávok a navyšovanie konečného finančného zaťaženia spotrebiteľa neplniaceho si svoje záväzky, a to v rozpore s účelom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv obsiahnutej najmä v ustanoveniach § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Poplatky za služby spojené s administratívnou agendou (poplatky za výzvy a poplatky za upomienky), predstavujú plnenia, ktoré nie sú v záujme spotrebiteľa a konanie banky - navrhovateľa spočívajúce v účtovaní takýchto poplatkov možno hodnotiť vo vzťahu k spotrebiteľovi (v danom prípade vo vzťahu k odporkyni) ako poškodzujúce. Preto s poplatkami za takéto plnenia sa spája záver o ich neprijateľnosti. Pre spotrebiteľa je vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, ale naopak tieto sú poskytované (vykonávané) vo vlastnom záujme dodávateľa.“
45. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil prihliadajúc aj na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).
46. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaní boli úspešní, no v priebehu odvolacieho konania im žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobcovi ako procesne neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom
prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.
47. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).