Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Co/128/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a sudkýň: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s. Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951 proti žalovanému: T. L., nar. XX.X.XXXX, bytom L. L. XXXX/XX, L. o zaplatenie 1552,20 eur a s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica č.k. 3C/292/2012-342 zo dňa 14.júna 2017, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu o zaplatenie 1552,20 eur s 9%-ným úrokom z omeškania ročne (príslušenstvo) zo sumy 1025,82 eur od 17.3.2010 do zaplatenia zamietol. Rozhodnutie odôvodnil s použitím ust. § 708 ods.1 a 2, § 709, § 710, § 711 ods.1 a 2, § 712 ods. 1 a 2, § 713 ods.1, ods. 2, § 713 ods. 1, ods.2, § 714 ods. 1 a 2, § 715 ods. 1, ods.2, ods. 2, ods. 3.ods. 4, § 497, § 503 ods.1, § 344 Obchodného zákonníka, § 39, § 40 ods.1, § 48 ods.1, § 544 ods.1 a 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 23a ods. 1 zák. č. 634/1992 Zb., § 258/2001 Z.z. ustanoveniami zákona č. 258/2001 Z.z o spotrebiteľských úveroch a vecne tým, že zo Zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb súd zistil, že jej stranami sú pôvodným označením žalobca Dexia banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951 a žalovaný. Strany podľa Zmluvy uzatvárajú podľa ustanovení Obchodného zákonníka, ktoré súd uviedol vyššie, zmluvu podľa čl. I. s obsahom, ktorým je zmluva o zriadení účtu, typ účtu rastový osobný účet, spôsobom poplatkovania je Balík Výhoda 100, frekvencia výpisov mesačne a výpisy sa zasielajú na adresu bydliska žalovaného. Žalovaný je majiteľom účtu a navrhuje uzatvorenie zmluvy o vydaní a používaní platobnej karty s denným limitom 15.000,-Sk. Žalobu žalobca zdôvodnil skutkovo a právne tým, že 25.5.2007 so žalovaným uzatvoril v súlade s ustanovením § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka a § 708 a nasl. a § 716 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. - , § 43b ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. - Občiansky zákonník (OZ) a Všeobecnými obchodnými podmienkami (VOP) zmluvu č. 26082883001. Základe ktorej poskytol žalovanému Povolené prečerpanie na osobnom účte / „služba PP“/ a žalovaný cez svoj účet vykonával bezhotovostné a hotovostné platobné operácie na ťarchu osobného účtu. Žalobca poskytol žalovanému na účet peňažné prostriedky, ktoré mohol žalovaný čerpať do výšky poskytnutého debetného limitu. Žalovaný počas platnosti zmluvy prečerpal sumu 1052,82 eur. Ide o nepovolený debetný zostatok. Podľa zmluvy dôjde v prípade konkludentného prijatia návrhu zmluvy o poskytovaní služby PP bankou, dôjde povolením čerpania peňažných prostriedkov do výšky debetného limitu na účte k platnému a účinnému uzatvoreniu zmluvy o poskytnutí služby PP. Výšku a účinnosť debetného limitu banka oznámi majiteľovi účtu formou výpisu z technického systému banky na adresu na zasielanie výpisov podľa zmluvy. Žalobca požadoval priznať aj poplatky. Pri nároku na ne odkazoval na zmluvu, jej časť, podľa ktorej môže za poskytovanie produktov zúčtovať poplatky podľa Sadzobníka poplatkov v platnom znení a všetky poplatky účtuje na ťarchu účtu zriadeného na základe zmluvy, resp. na ťarchu akéhokoľvek iného účtu, vedeného klientovi bankou. Žalovaný nedoplnil zostatok na svojom účte minimálne o čiastku nepovoleného debetného zostatku zvýšený o ďalšie položky stanovené v zmluve a v sadzobníku, žalobca dňa 16.3.2010 odstúpil od zmluvy z dôvodu podstatného porušenia podmienok a vyzval žalovaného na zaplatenie teraz žalovanej sumy, z toho je suma 1025,82 eur istina a sankčný úroku z omeškania je vo výške 526,38 eur v súlade s výpisom z účtu žalovaného, údaje a výška a špecifikácia jednotlivých pohľadávok sú generované bankovým systémom a sú aktuálnym záväzkom toho ktorého dlžníka k rozhodujúcemu dátumu v zmysle zmluvy. Za rozhodujúci deň v návrhu pre určenie základnej úrokovej sadzby NBS, resp. ECB žalobca označil 13.3.2010, deň nasledujúci po odstúpení od zmluvy. Úroku z omeškania sa domáhal podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, účinného do 14.1.2009 a od 15.1.2009. Žalobca teda tvrdil, že má od žalovaného nárok na zaplatenie 1052,82 eur z titulu nepovoleného debetného zostatku, ktorý vznikol tým, že žalobca prostredníctvom svojho účtu vykonával bezhotovostné a hotovostné platobné operácie na ťarchu osobného účtu. V sume 1552,20 eur žaloval istinu 1025,82 eur, ďalej sankčný úrok z omeškania, podľa žalobcu (viď bod 18 rozsudku) zmluvnú pokutu vo výške 526,38 eur. Ide o prípad, ktorý je upravený v § 710 Obchodného zákonníka a predpokladá sa, že majiteľ účtu v zmluve určí, že banka vykoná do určitej sumy príkazy na platby, aj keď majiteľ účtu nemá na to potrebné peňažné prostriedky na účte. Dôsledkom určenia je, že vznikne podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluva o úvere a práva a povinnosti zmluvných strán sa spravujú pri uskutočnení týchto platieb zmluvou o úvere. V nadväznosti na ustanovenie § 489 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv a z § 488 OZ, podľa ktorého je obsahom záväzkového vzťahu právo veriteľa na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a povinnosť dlžníka splniť záväzok, niečo dať žalobca tvrdil, že má voči žalovanému pohľadávku, vzniknutú zo zmluvy. Pohľadávkou sa v záväzkovom práve rozumieme subjektívne právo jedného subjektu (veriteľa) požadovať od druhého subjektu (dlžníka) toho istého záväzkovo právneho vzťahu určité plnenie, t.j. požadovať od dlžníka, aby niečo dal, aby niečo konal alebo niečo nekonal, t.j. opomenul, či strpel. Veriteľ je v záväzkovom vzťahu osobou oprávnenou požadovať od dlžníka plnenie v dojednanom rozsahu, forme a čase a dlžník je v záväzkovom vzťahu osobou povinnou poskytnúť veriteľovi plnenie v dojednanom rozsahu, forme a čase. Práva a povinnosti vyplývajúce zo záväzkového právneho vzťahu smerujú proti určitej osobe a vznikajú z dôvodov daných medzi dlžníkom a veriteľom, v danom prípade bola záväzkovo právnym vzťahom zmluva o úvere, z ktorej podľa tvrdenia žalobca poskytol úver vo výške 22.000,-Sk a žalovaný bol povinný titulom uzavretej zmluvy poskytnuté vrátiť, niečo dať, vrátane príslušenstva pohľadávky a poplatkov.

2. Súd z výpisov z účtov žalovaného zistil, žalovaný čerpal finančné prostriedky vo výške 19 500,63 eur, na účet mu prišli vklady vo výške 18 863,74 eur. Žalobcom uplatnená suma 1552,20 eur je podľa neho nevysporiadaný debetný zostatok, z ktorých 526,38-eur je zmluvná pokuta podľa čl. III bodu 23 VOP. Z výpisov z účtov súd zistil, že debetné položky tvorí debetný úrok vo výške 286,99 eur, poplatky účtované 24x za Balík výhoda 100+ ( nie Balík výhoda 100 uvedený v zmluve o bežnom účte) spolu vo výške 207,37-eur, poplatok za upozornenie 5,-eur, poplatky za nezrealizované platby 10,47 eur, poplatky za zrušenie trvalého príkazu 3,32 eur a poplatok za zmenu trvalého príkazu 1,-euro. Všetky žalobcom účtované poplatky sú uvedené iba v sadzobníku žalobcu. Súd nepovažuje sadzobník poplatkov za zmluvu. Zmluva, resp. dohoda strán je vždy minimálne dvojstranný právny vzťah a sadzobník poplatkov je dokumentom, ktorý vytvoril iba žalobca, žalovaný sa na ňom dohodou so žalobcom žiadnym spôsobom nepodieľal ako vyplynulo z jeho výpovede, žiadne poplatky nedohodol, nepoznal ani ich výšku. Žalobca svoje tvrdenie, že žalovaný má voči nemu záväzok vzniknutý z poplatkov nedokázal. Pokiaľ sa týka poplatkovania Balík výhoda 100+, súd obsah nepozná, nemohol posúdiť, či ide o dohodu strán, pretože dôkaz predložený nebol a súd nemá preto ako poplatkovanie a jeho dopad na vec strán vyhodnotiť.

3. K nároku na zmluvnú pokutu, ktorej zaplatenia v žalovanej sume žalobca súd uviedol, že žalobca právo na ňu odvodzoval práve od toho, že je uvedená v sadzobníku poplatkov, poukazoval na uplatnený nárok na zaplatenie sumy 526,38 eur v zmysle bodu 7 čl. III VOP. Súd dospel k záveru, že žalobcovi právo na priznanie takejto zmluvnej pokuty nevzniklo. Výška zmluvnej pokuty 20% je uvedená iba v Sadzobníku žalobcu ako sankčný úrok z omeškania. Podľa § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka je zmluvná pokuta zabezpečovacím prostriedkom k záväzku a je právnym úkonom, ktorý má vyvolať podľa ustanovenia § 34 Občianskeho zákonníka a s ohľadom na sankčný charakter zmluvnej pokuty vznik na strane jedného z účastníkov práva a na strane druhého účastníka povinnosť, ktoré právne predpisy, konkrétne ide o § 544 OZ, s takýmto prejavom spájajú. Právny úkon je prejav vôle a keďže k tomu, aby došlo k dohode o obsahu záväzku, ktorý mal vyplynúť pre žalovaného titulom zmluvnej pokuty vyžaduje sa, aby obe strany prejavili zhodnú vôľu, že v prípade, že jedna strana poruší svoju konkrétnu zmluvnú povinnosť vyplývajúcu z toho právneho vzťahu, ktorý zmluvná pokuta zabezpečuje, strane porušujúcej povinnosť vniká povinnosť zaplatiť za to sankciu. Pre platnosť dohody strán o zmluvnej pokute sa podľa ustanovenia § 544 taktiež vyžaduje dohoda strán o výške zmluvnej pokuty alebo určený spôsob jej určenia. Výsluchom žalovaného mal súd preukázané, že žiadnu zmluvnú pokutu alebo pomenovaním podľa žalobcu sankčný poplatok vôbec nedohodoval a ani nepoznal jej výšku. Súd považoval právny úkon ohľadom sankčného poplatku - zmluvnej pokuty preto za neplatný právny úkon podľa § 39 a taktiež ho považoval za neplatný pre nedodržanie písomnej formy podľa § 40 ods. 1 OZ, vyžadovanej v ustanovení § 544 ods. 2 OZ. VOP predložené na dôkaz žalobcom nie sú ani jednou stranou podpísané, hoci pre platnosť dohody sa vyžaduje podľa § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka podpis konajúcej osoby. U žalovaného možno vyvodiť, že na jeho strane chýbal aj úmysel uzavrieť dohodu o zmluvnej pokute. Pre chýbajúcu zložku vôle jednej zo strán je právny úkon tiež neplatný. Z neplatného právneho úkonu nemožno právo priznať.

4. K odstúpeniu od zmluvy žalobcom, ktoré právo odvodzuje vo svojom podaní z 9.1.2013 z č.l. III bodu 36 VOP uviedol, že vzhľadom na zadefinovanú povahu jedného z účastníkov právneho vzťahu, v prejednávanej veci procesnej strany žalovaného ako spotrebiteľa, má súd za to, že ide o spotrebiteľský právny vzťah zo zmluvy o úvere a nemožno konštatovať, že by malo ísť u zmluvy o úvere uzavretej medzi žalobcom a žalovaným o obchodno-právny vzťah pre postavenie žalovaného v právnom vzťahu, a to napriek tomu, že zmluva o úvere bola v čase jej uzavretia podľa § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka absolútnym obchodom. Nie je preto na mieste aplikovať na posudzovaný prípad ustanovenia Obchodného zákonníka. Zo strany banky nebolo možné odstúpiť pre podstatné porušenie zmluvy za dosiahnutie nepovoleného debetu, ak nebol v stanovenej lehote vyrovnaný v zmysle Obchodného zákonníka, jeho § 344 z dôvodu, že v právnom vzťahu vystupoval spotrebiteľ. Pokiaľ v čase uzavretia zmluvy so žalovaným, spotrebiteľom existovala dualistická úprava odstúpenia od zmluvy, upravená tak v Obchodnom zákonníku ako aj v Občianskom zákonníku, pre uvedené dôvody, tiež s prihliadnutím aj na ustanovenie § 23a Zák. č. 634/1992 Zb. (spotrebiteľskými zmluvami sú aj zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka) súd aplikoval na vzťah strán predpisy občianskoprávne.

5. Z vykonaného dokazovania, konkrétne výsluchom žalovaného a písomným odstúpením od zmluvy žalobcom súd vyvodil, že došlo v marci 2010 k zrušeniu zmluvy o úvere aj o účte, napriek tomu, že sa nepodarilo zistiť presný deň, kedy odstúpenie od zmluvy bolo doručené. Podľa ustanovenia § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyvoláva sa právnym úkonom odstúpenia od zmluvy zánik zmluvného vzťahu a zmluva sa ruší od začiatku, zánikom zmluvy (odstúpením) zanikajú všetky aj vedľajšie záväzky, ktoré boli od existencie hlavného záväzku závislé a aj z tohto dôvodu nielen pre dôvody neplatnosti zmluvnej pokuty uvedených vyššie (bod 59) nemožno žalobcovi na ňu priznať nárok.

6. Súd má za to, že výpoveďou žalovaného, v ktorej potvrdil, že sa dostal písomný prejav žalobcu ohľadom jeho odstúpenia od zmluvy do jeho dispozície, teda bol s ním oboznámený, došlo k zrušeniu zmluvy, z ktorej žalobca žaloval na zaplatenie. Momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a povinnosti z porušenia práva a nároky z bezdôvodného obohatenia, náhrada škody. Účastníci zrušenej zmluvy si majú navzájom vrátiť už vykonané plnenia (§ 457 .Žalobca žaloval nárok z platnej zmluvy, ktorá zanikla platným odstúpením od nej. Žalobca tvrdil, že žaluje nároky zo zmluvy, o ktorej bolo preukázané, že zanikla pred podaním žaloby na súd. Žalobcovi v dôsledku zániku zmluvy nevznikli žiadne ním žalované práva ani žalovanému povinnosti, ktoré by mu mal súd uložiť splniť žalobcovi titulom plnenia zo zmluvy, čo bolo jedným z dôvodov zamietnutia žaloby.

7. Súd žiadal žalobcu o doplnenie žaloby. Požiadavkou súdu na vyčíslenie jednotlivých položiek súd sledoval to, aby vedel o čom, o akých hmotnoprávnych nárokoch premietnutých do žaloby čo do ich vyčíslenia má súd konať a aby súdne rozhodnutie smerovalo k vyčíslenému nároku v tom zmysle, v akom rozsahu ho treba priznať alebo zamietnuť.

8. Žalobca reagoval na žiadosť súdu tak, že v podaní súdu doručenom 1.2.2017 zopakoval, čo už bolo v žalobe či neskorších podaniach. Uviedol, že istina dlhu je 1025,82 eur a je rozdielom medzi všetkými debetnými a všetkými kreditnými (0) obratmi vykonanými na účte žalovaného, vyplývajúcimi z platobnej histórie vo forme výpisov z účtov žalovaného, doplnil, že kreditné karty sa zarátavajú na istinu.

Súčet kreditných kariet a súčet debetných položiek za príslušné obdobie je v úvode jednotlivého výpisu. Debetnými obratmi sú platobné príkazy žalovaného, POS platby (nákupy), výbery z ATM a pod. - ide o sumu - 1371,66 eur, ďalej úroky - sú na účte účtované vždy zo sumy aktuálne v debete za celé obdobie až po jeho vyrovnanie a pripísané sú mesačne ako kreditné úroky - 164,33 eur, ďalej sem patria na základe aktuálneho sadzobníka poplatkov zaúčtované poplatky za vedenie účtu mesačný poplatok za balík sl. Výhoda 100 - 104,22 eur, poplatok za upomienku 5,-eur, za výzvu 15,-eur a poplatky za nezrealizovanú platbu 8,48 eur. Podľa podania všetky konkrétne operácie a ich výška vyplýva z priložených výpisov z účtu a vyplýva z nich aj reálne čerpanie prostriedkov žalovaným, priložený bol sadzobník. Žalobca účet zatvoril, lebo bol na ňom nulový zostatok a banka urobila internú účtovnú transakciu (prevod) a debetný zostatok previedla na vnútorný účet. Účtovná transakcia banky prebehla 16.3.2010. Podľa žalobcu sa splácanie povoleného čerpania uskutočňuje automaticky, priebežným znižovaním záporného salda bežného účtu a nie podľa vopred určených mesačných splátok, klient musí vrátiť banke všetky peňažné prostriedky z povoleného prečerpania na požiadanie v lehote určenej bankou v jej žiadosti a nie kratšej ako 7 dní. Pri omeškaní žalovaného s vrátením nepovoleného prečerpania (nad bankou povolený limit) je poukázané na to, že žalovaný sa dostal do omeškania prvým dňom po vzniku nepovoleného prečerpania, vyplývať to má z výpisov k účtu, konkrétne výpisu č. 3/2009 a nepovolené prečerpanie sa navyšovalo všetkými nasledujúcimi debetnými obratmi na účte za mesačné poplatky za vedenie účtu, poplatkami za upomienky, za výzvu, výbery, vklady klienta z/na účte, úroky atď. U práv a povinností žalobca uviedol odkaz na VOP a na Sadzobník poplatkov, na úrokové sadzby. K úroku je uvedené, je odcitované ustanovenie bodu 3.12 VOP, Z prekročenej čiastky, u nepovoleného prečerpania ho má žalovaný bez zbytočného odkladu vyrovnať a má povinnosť platiť z prekročenej čiastky úrok vypočítaný na základe úrokovej sadzby pri nepovolenom prečerpaní účtu 28% ročne od 1.2.2016. Úrok, jeho výška vyplýva z vývesky úrokových sadzieb, aktuálnej ku dňu zatvorenia účtu, výška 28% je platná od 1.7.2012. V časti prehľad čerpania prostriedkov žalobca zaslal výpisy z účtov, žalovanému zasielaných poštou, má byť z nich zrejmé, kedy sa žalovaný dostal do omeškania. Žalobca s odkazom na VOP bod 3.11.5 písm. b) považuje odstúpenie banky od zmluvy za doručené žalovanému dňom 11.3.2010, tiež podľa bodu 19.8 VOP dňom buď prevzatia písomnosti alebo odmietnutia prevzatia, tretím dňom po odoslaní cez poštový podnik. K poplatkom sa uvádzajú ustanovenia § 25 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a na zákon o platobných službách, tiež na VOP.

9. Z podania žalobcu je zrejmé, že neoznámil súdu to, čo od neho súd požadoval. Odkazoval, resp. odcitoval jednotlivé ustanovenia zmluvy o spolupráci, uzavretej so žalovaným alebo na VOP či sadzobník poplatkov. Neuviedol podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. U opísania rozhodujúcich skutočností pre rozhodnutie v spore tieto v rozpore s ustanovením § 132 ods. 2 C.SP nahrádzal odkazom na označené dôkazy, na výpisy z účtu žalovaného. Takto sám žalobca zavinil, že žaloba musela byť zamietnutá a nedalo sa jej vyhovieť ani čiastočne, aj keď súd dospel k záveru o účinnom odstúpení od zmluvy o úvere žalobcom a žalobcovi mohol vzniknúť nárok na vrátenie toho, čo od žalobcu žalovaný obdržal, ale nárok mu vznikol iba na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov.

10. Súd viazaný žalobou v sporovom konaní nemôže sám číselne určovať, čo žalobcovi patrí podľa ustanovenia § 48 ods. 2 na tom, čo zo zmluvy plnil ako záväzok veriteľa. Žalobca raz tvrdil, že má nárok na istinu, na to, čo plnil vo výške 1052,82 eur, potom uvádzal, že poskytol 770,-eur. Bez „očistenia“ sumy od príslušenstva pohľadávky (úroku, úrokov z omeškania), poplatkov alebo zmluvnej pokuty, ak boli žalobcom napočítané do žalovanej sumy či už vo výške 1552,20 eur alebo do sumy 1052,82 eur (žalobcom označenej za istinu) nebolo možné rozhodnúť, v akom číselnom vyjadrení patrí po práve žalobcovi vrátiť poskytnuté plnenie, keď na úroky, úroky z omeškania, zmluvnú pokutu alebo poplatky žalobcovi pri odstúpení od zmluvy nárok nevznikol v dôsledku zrušenia zmluvy.

11. Žalobca k tvrdeniu, že mu žalovaný na istine dlží 1052,82 eur, o takomto poskytnutí plnenia žalovanému nepredložil žiadny dôkaz. V celkovej žalovanej sume aj v tej, z ktorej žalobca požadoval úrok z omeškania išlo o žalovanú pohľadávku žalobcu v tom zmysle, že išlo o záväzkový právny vzťah, vzniknutý zo zmluvy o úvere, z ktorého žalobca odvodzoval právo na plnenie - pohľadávku od dlžníka a dlžníkovi - žalovanému vznikla povinnosť splniť záväzok, vrátane povinnosti zaplatiť úrok - príslušenstvo pohľadávky. Pokiaľ by aj z listinných dôkazov vyplývalo, že žalobca splnil záväzok zo zmluvy o úvere a poskytol žalovanému peňažné plnenie, takto vzniknutá pohľadávka zo zmluvy o úvere zanikla a žalovanému záväzok plnenie vrátiť a zaplatiť úrok ako príslušenstvo pohľadávky tiež zanikol. Úrok a úrok z omeškania nemôžu byť pohľadávkou, pretože v § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka je vyjadrené, že sú príslušenstvom pohľadávky. Tým, že žalobca súdu neoznámil požadované v žiadosti súdu, nebolo možné posúdiť, koľko mu podľa hmotného práva patrí vrátiť žalovaným a nebolo možné zistiť, koľko v žalovanej sume 1552,20 eur je v číselnom vyjadrení úroku, úroku z omeškania alebo poplatkov či zmluvnej pokuty, ktoré žalobcovi po odstúpení od zmluvy podľa hmotného práva neprináležia.

12. V sporovej veci žalobca napriek požiadavke súdu v jeho prospech, do vyhlásenia rozsudku nevyhovel. Spôsobil tým, že žalobe nebolo možné vyhovieť. Je vecou procesných strán, aké predložia skutkové podklady, vrátane dôkazov. Každá zo strán nesie zodpovednosť za to, že svojimi tvrdeniami vnesie do konania ten procesný materiál, ktorý bude v súlade s jej procesným záujmom. Žalobca na tvrdenie, že mu patrí od žalovaného plnenie zo zmluvy neuniesol dôkazné bremeno a nebolo možné rozhodnúť ani o vydaní bezdôvodného obohatenia. Preto súd žalobu žalobcu zamietol.

13. Z formy a obsahu oboch zmlúv, uzavretých medzi účastníkmi je zrejmé, že sa jedná u oboch o tzv. „formulárovú“ zmluvu., ktorých predtlač formulára mal žalobca už pripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa žalovaného, pričom žalovaný obsah zmluvy nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť a teda „dohoda“ v rámci zmluvnej voľnosti strán bola daná do zmlúv na predtlači, vyhotovenej žalobcom. Žalovaný ich nemohol individuálne vyjednať, ako vyplynulo z jeho výpovede ani podmienky nevyjednal. Pokiaľ súd v predchádzajúcom rozhodnutí výrokom určil, že niektoré zmluvné podmienky sú neprijateľné a neplatné pre spotrebiteľa, súd už vo výroku súčasného rozsudku neurčoval neprijateľné zmluvné podmienky v zmysle § 298 C.s.p. z dôvodu nepriznania plnenia žalobkyni. Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku, dôvodom nepriznania sú iné dôvody ako neprijateľnosť a neplatnosť zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve.

14. Pokiaľ žalobca (aj v iných žalobách) argumentuje tým, že jeho žaloba (žaloby) sú opodstatnené čo do výšky žalovaných súm alebo vôbec právnych nárokov, konkrétne sumy 1552,20 eur, majúcej pozostávať z istiny 1025,82 eur a sankčného úroku z omeškania vo výške 526,38 eur, lebo sú vygenerované bankovým systémom a žalované sumy predstavujú aktuálny záväzok toho ktorého dlžníka, žiada sa dodať, že tento systém pracuje na základe tých vstupných údajov, ktoré sú do neho vložené, systém ovplyvňuje ľudský faktor. Výpisy ako také nepotvrdzujú preto „správnosť“ v nich uvedených údajov. Výpisy z účtu peňažného ústavu (banky) nemajú preto a ani nemôžu mať v civilnom sporovom konaní „vyššiu“ hodnotu dôkazu iba preto, že sú vytvorené bankovým sektorom a výpisy nepotvrdzujú aj správnosť údajov. Banka má práva a povinnosti ako veriteľ a procesná strana ako ktorýkoľvek iný veriteľ, ktorý bankou nie je. Na banku sa vzťahujú rovnaké procesné predpisy ako na ostatné strany procesné strany, vystupujúce v pozícii veriteľa. Banka má všetky procesné povinnosti, vrátane povinnosti dokázať prípustnými dôkazmi, že jej žalované právo svedčí. Nestačí z jej strany iba deklarovať ohľadom generovania údajov, výšky a špecifikácie pohľadávok správnosť údajov v dôsledku ich vygenerovania bankovým systémom. Banka je nositeľom všetkých povinnosti veriteľa z hmotného práva (korešpondujú im samozrejme aj práva) a má v civilnom sporovom konaní povinnosť dodržiavať pravidlá, stanovené procesnými predpismi.

15. Súd rozhodol o trovách konania s použitím ustanovenia § 255 C.s.p. Úspech žalobcu bol v sume 0 eur v konaní pred súdom 1. inštancie ( skorším rozsudkom č.k. 3C/292/2012-179 z 6.10.2014 súd zamietol žalobu žalobcu) a v sume 1552,20 eur v odvolacom konaní (Krajský súd v Trnave zrušil rozsudok súdu 1. inštancie), spolu 1552,20 eur, čo v pomere k žalovanej sume 1552,20 eur znamená 100% úspech, od ktorého súd odpočítal úspech žalovaného v tomto rozhodnutí 100% (ohľadom žalovanej sumy 1552,20 eur). Súd rozhoduje o trovách celého konania, vzniknutých od podania žaloby a končiaceho právoplatným rozhodnutím. Do konania patrilo aj odvolacie konanie. Na základe uvedeného súd vyslovil v zmysle § 255 ods. 2 C.s.p., že ani jednej zo sporových zo strán nepatrí právo na náhradu trov konania.

16. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K rozhodujúcim argumentom prvostupňového súdu uviedol, že na výzvu súdu na vysvetlenie špecifikácie o predložení dôkazu reagoval tak, že špecifikoval všetky súdom požadované okolnosti prípadu spolu s riadnymi vysvetleniami a vyčísleniami. Z celkovej uplatnenej sumy nároku 1.552,20 Eur tvorili priame peňažné príkazy, resp. hotovostné výbery žalovaného až 1.371,66 Eur. Členenie dlhu uviedol tak, že pripojil tabuľku, podľa ktorej výbery predstavovali 1.371,66 Eur a spolu debetné operácie 1.025, 82 Eur. Poukázal na ustanovenia zákona o platobných službách, ktorý nestavuje, že poplatky za poskytovanie platobných služieb musia byť individuálne dojednané. Všetky zákonné ustanovenia sú vlastne premietnuté zo všeobecných obchodných podmienok žalobcu. Ustanovenie § 32 ods. 4 Zákona o platobných službách je premietnuté do bodu 3.7 Všeobecných obchodných podmienok. Výška úrokovej sadzby pre depozitné produkty sa môže meniť v závislosti o rozhodujúcich predpokladov, aktuálnu výšku úrokovej sadzby banky pre depozitné produkty banka oznamuje zverejnením. Takisto argumentoval ustanoveniami Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebných úveroch a to predovšetkým § 18. Zároveň zdôraznil, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument. Dôvod na nepriznanie úrokov a poplatkov teda daný nebol. V zmysle bodu 25.5 Všeobecných obchodných podmienok, sú všeobecné obchodné podmienky súčasťou zmlúv bankových obchodov uzatvorených medzi bankou a klientom, ktoré sa odvolávajú na všeobecné obchodné podmienky (VOP) prostredníctvom odkazu. Zároveň v zmysle článku 1 je neoddeliteľnou súčasťou VOP aj sadzobník úrokovej sadzby produktov, ktoré obsahujú jednak všetky poplatky, ktoré súd banke nepriznal a jednak aj uplatňovanú úrokovú sadzbu, teda nebol dôvod na nepriznanie poplatkov súvisiacich s vedením účtu. K uplatnenému zmluvnému úroku, označenú ako zmluvná pokutu zdôraznil, že nejde o dojednanú zmluvnú pokutu, keďže ide o inštitút prekročenia v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Nepovolené prečerpanie je automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom banka umožňuje majiteľovi účtu nakladať s peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na bežnom účte. Ak nepovolené prečerpanie nastane, musí ho majiteľ účtu bez zbytočného odkladu vyrovnať. Po dobu nepovoleného prečerpania, je majiteľ účtu povinný platiť z prekročenej čiastky úrok vypočítaný na základe úrokovej sadzby. Úrok z prekročenej čiastky po dobu nepovoleného prečerpania je teda zmluvnou odplatou vo forme zmluvných úrokov, ktoré klient platí banke za čerpanie prostriedkov poskytnutých bankou nad rámec zostatku na účte klienta a nie zmluvnou pokutou. Z oprávnení banky požadovať úroky za prečerpanie účtu počíta , ako aj zákon o spotrebiteľských úveroch v § 18 ods. 1. Vychádzajúc zo zásady prezumpcie znalosti zákona je len logické, že žalobca sa rozhodol upraviť v obchodných podmienkach ustanovenia týkajúce sa zmluvného úroku pri nepovolenom debete, čo najbližšie k zákonnej úprave. Na uvedenom nič nemení ani fakt, že žalobca takto dohodnutý zmluvný úrok nazval v žalobe alebo v niektorom inom podaní ako sankčný úrok, ale ide jednoznačne o zmluvný úrok upravený v ustanoveniach všeobecných obchodných podmienok banky, ktorému akýkoľvek priemerný spotrebiteľ musí rozumieť. Uplatneným nárokom pri odstúpení od zmluvy argumentoval ustanovením § 48 Občianskeho zákonníka a bodom 3.11.5 Všeobecných obchodných podmienok. Občiansky zákonník umožňuje zmluvne dohodnúť, že zmluva sa po odstúpení nezrušuje od počiatku, uvedené reflektujú všeobecné obchodné podmienky vo vyššie uvedenom ustanovení, keďže sa stanovuje, že zmluva sa v prípade odstúpenia zrušuje odo dňa doručenia odstúpenia a zároveň, že klient a banka si navzájom zánikom zmluvy musia vyporiadať svoje vzájomné záväzky z nej vyplývajúce. Pokiaľ klient uvedie, že uvedené záväzky nevyrovná, banka je oprávnená pristúpiť k ich vymáhaniu. Tvrdenie, že v prípade odstúpenia od zmluvy nemá veriteľ nárok na žiadne plnenia od spotrebiteľa, nemá oporu v zákone. V zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa a dôsledky odstúpenia od zmluvy upravené v spotrebiteľskej zmluve nemôžu byť pre spotrebiteľa nevýhodnejšie ako dôsledky podľa Občianskeho zákonníka. Nakoľko Občiansky zákonník dohodu o účinkoch odstúpenia od zmluvy umožňuje takáto dohoda nemôže odporovať zákonu a nemôže mať za následok zhoršenie postavenia spotrebiteľa. V prípade zániku zmluvy na základe odstúpenia od zmluvy jednou zo zmluvných strán, banka má nárok na odplatu za poskytnuté služby. Odplatu pri, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy. Zmluva o bežnom účte je zmluvným typom upraveným v obchodnom zákonníku, podľa ktorého účinky odstúpenia od tejto zmluvy nastávajú ex nunc, to znamená zmluva zanikne doručením odstúpenia druhej strane. V zmysle § 33 ods. 4 Zákona o platobných službách, ak ide o pravidelné účtované poplatky za platobné služby, používateľ platobných služieb je povinný uhradiť poskytovateľovi platobných služieb len ich pomernú časť prislúchajúcu do skončenia platnosti rámcovej zmluvy. Všetky uvedené ustanovenia slúžia na zachovanie právnej istoty, právnych vzťahov, pri vedení bežného účtu a poskytovaní platobných služieb viazaných na tento účet. V prípade, že by sa odstúpení od zmluvy pripustil zánik zmluvy od počiatku, došlo by k absurdnej situácii, kedy by nebolo možné vysporiadať platobné operácie vykonané na danom účte, banka by nemala nárok na zaplatené poplatky spojené s vedením platobného účtu a poskytovaním služieb viazaných na tento účet a klient by bol povinný vrátiť úroky pripísané na účet z jeho zostatku a to s poukazom na § 457 Občianskeho zákonníka. V ďalšom poukázal na právnu úpravu obsiahnutú v zákone o spotrebiteľských úveroch a záverom uviedol, že vzhľadom na uvedené dôvody má žalobca za to, že jeho odvolanie je dôvodné, keďže je daný odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného uhradiť mu dlžnú sumu do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň žiadal priznať náhradu trov konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov na oboch inštanciách.

17. Žalovaný odvolanie nepodal a po doručení odvolania žalobcu sa k jeho obsahu nevyjadril.

18. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej , ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.

19. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 , proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h/ , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 , viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario, § 219 ods. 3 , a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP.

20. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu a odôvodnenie rozhodnutia bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu zamietol z dôvodu nepreskúmateľnosti nároku žalobcu, resp. neunesenie dôkazného bremena žalobcom aj po tom, čo žalobcu vyzval na odstránenie vád jeho žaloby, špecifikáciu nárokov a žalobca na túto výzvu reagoval písomným podaním zopakujúc len svoje predchádzajúce argumenty.

21. Odvolací súd so záverom súdu prvej inštancie súhlasí Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že zmluva o bežnom účte bola ku dňu uzatvorenia Zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, t.j. 25.05.2007 upravená v § 708 a nasl. Obch. zákonníka <.; nebolo ju teda možné subsumovať pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 Obč. zákonníka <. (v znení účinnom k 22.12.2005). Zmluva o bežnom účte však aj napriek tomu bola zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. <., podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Charakteristickým znakom spotrebiteľskej zmluvy je jej uzatváranie vo viacerých prípadoch a skutočnosť, že spotrebiteľ neovplyvnil obsah zmluvy podstatným spôsobom. Spotrebiteľskou zmluvou je teda zmluva uzatváraná s väčším počtom spotrebiteľov za totožných podmienok a tieto podmienky sú vopred určené dodávateľom, pričom spotrebiteľ ich obsah nemôže ovplyvniť. Spotrebiteľskou zmluvou je v zmysle uvedeného akákoľvek súkromnoprávna zmluva s uvedenými znakmi a to bez ohľadu na to, či je upravená Občianskym zákonníkom, Obchodným zákonníkom, alebo iným osobitným zákonom.

22. Žalobca teda uzavrel so žalovaným Zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, obsahom ktorej bola aj zmluva o zriadení (bežného) účtu, ktorá bola svojou povahou zmluvou spotrebiteľskou, nakoľko žalobca vystupoval ako dodávateľ, t.j. ako osoba, ktorá pri uzavieraní a plnení zmluvy konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ, t.j. ako osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Žalovaný ako nepodnikajúca fyzická osoba uzatvoril zmluvu s vopred vypracovaným predmetom plnenia; neexistujú pritom žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva o bežnom účte má podobu klasickej formulárovej zmluvy, ktorej typickým znakom je, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení vzhľadom na formulárovú predtlač, pričom všeobecné obchodné podmienky sú priamo prílohou zmluvy o bežnom účte.

23. Zákonom č. 150/2004 <. Z.z. bol do Občianskeho zákonníka zavedený taxatívny výpočet spotrebiteľských zmlúv, na ktoré sa mala vzťahovať ochrana ustanovená Smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Táto formulácia však požiadavky uvedenej smernice nespĺňala, nakoľko v samotnej smernici nie je obsiahnutý taxatívny výpočet spotrebiteľských zmlúv. Určuje len výnimky z aplikácie inštitútu spotrebiteľských zmlúv, pričom zmluva o bežnom účte jednoznačne medzi takú výnimku nepatrí. Až zákonom č. 568/2007 <. Z.z. bolo ustanovenie § 52 Obč. zákonníka <. uvedené do súladu s požiadavkami Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a zmenené tak, že za spotrebiteľskú zmluvu sa považuje každá zmluva, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzaviera dodávateľ so spotrebiteľom. Avšak zmyslom národnej aj nadnárodnej úpravy spotrebiteľského práva aj v čase uzavretia zmluvy o bežnom účte bolo dosiahnuť vyrovnanie faktického nerovného postavenia spotrebiteľa s dodávateľom. Účelom smernice bolo poskytnúť ochranu spotrebiteľom v členských štátoch vo vzťahu k spotrebiteľským zmluvám, ktoré sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Pri výklade ustanovení o spotrebiteľských zmluvách treba vychádzať z tohto účelu. Hlavným kritériom pri posudzovaní povahy právneho vzťahu je postavenie účastníkov zmluvy, teda že na jednej strane stojí dodávateľ a na strane druhej spotrebiteľ. Hoci smernica v tom čase nebola dôsledne implementovaná do nášho právneho poriadku, nemožno postupovať v rozpore s cieľom, ktorý sledovala.

24. V zmysle vyššie uvedeného potom súd prvého stupňa správne konštatoval, že pokiaľ v prejednávanej veci došlo k uzavretiu zmluvy označenej ako Zmluva o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, išlo o „formulárovú zmluvu“ a aj keď zmluva o bežnom účte (§ 708 Obch. zákonníka <.) patrí k absolútnym obchodným zmluvám a spravuje sa ustanoveniami Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu jej účastníkov (§ 261 ods. 3 Obch. zákonníka <.), v predmetnej veci došlo k uzavretiu nepomenovanej zmluvy v zmysle § 269 ods. 2 Obch. zákonníka <., ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy.

25. Pokiaľ teda súd prvej inštancie dospel k záveru, že predmetná zmluva o bežnom účte je zmluvou spotrebiteľskou, vec správne právne posúdil a na tomto základe aj správne aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o odstúpení od zmluvy (§ 48 ods. 2 a § 457 Obč. zákonníka <.), keď uviedol, že ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré zachovávajú právo zo sankcií aj napriek ich zrušeniu s účinkami od vzniku zmluvy jej odstúpením, zhoršujú postavenie spotrebiteľa, pretože spotrebiteľa zaväzujú nad rámec povinností vzniknutých podľa Občianskeho zákonníka v dôsledku odstúpenia od zmluvy.

26. Žalovaný pri svojej výpovedi doručenie odstúpenia od zmluvy žalobcom uznal a nerozporoval. Odvolací súd poukazuje na svoje skoršie rozhodnutie sp. zn. 10Co/85/2017 zo dňa 10. apríla 2018, v ktorom poukázal na to, že v zmysle § 52 ods. 2 Obč. zákonníka <., účinného v čase odstúpenia od predmetnej zmluvy navrhovateľom (v tom prípade 12.3.2009, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné; systematickým výkladom tohto ustanovenia je dostatočným spôsobom odôvodnený záver, že na účely posúdenia odstúpenia pri spotrebiteľskom právnom vzťahu sa prednostne použije právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku. Nastúpený trend ochrany spotrebiteľa v uvedených prípadoch potvrdil aj zákonodarca novelizáciou § 52 ods. 2 Obč. zákonníka <. (pripojením tretej vety), podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR vysloveného v rozsudku sp. zn. 3MCdo 14/2014 <., zo dňa 21.4.2015, ktorým zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, sa predmetné ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Obč. zákonníka <. vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Aktuálna súdna prax zastáva tak jednoznačne názor, že právna úprava chrániaca spotrebiteľa (napr. v prípadoch duálnej úpravy odstúpenia podľa Obchodného a Občianskeho zákonníka), odôvodňuje aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa (v určitej konkrétnej situácii) výhodnejšie. Záverom treba uviesť, že aplikáciu občianskoprávnej úpravy o odstúpení od zmluvy v absolútnych obchodnoprávnych zmluvách majúcich spotrebiteľský charakter odobril aj Ústavný súd SR (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 402/2013 <., zo dňa 19.6.2013), ktorý takýto postup neoznačil za ústavne nekonformný.

27. Odvolací súd tiež zastáva názor, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie), treba vykladať tak, že v prípade duálnej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije , ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 Obč. zákonníka <. je dôsledkom transpozície čl. 8 smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a znamená, že strany si v spotrebiteľských zmluvách nemôžu dojednať zmluvné podmienky odchylne od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa. Dôsledky odstúpenia od zmluvy, tak ako si ich na základe formulárovej zmluvy vymienil navrhovateľ, bezpochyby zhoršujú postavenie spotrebiteľa oproti právnej úprave odstúpenia od zmluvy obsiahnutej v Občianskom zákonníku a preto takáto úprava nemôže odporkyňu v pozícii spotrebiteľa zaväzovať. Odvolací súd sa tak stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že akékoľvek rozšírenie záväzkov spotrebiteľa, vrátane platenia úrokov, napriek ich zrušeniu popri vzájomnej reštitučnej povinnosti po zániku zmluvy s účinkami ex tunc, postavenie spotrebiteľa zhoršuje s tým, že dôsledky odstúpenia od zmluvy podľa Zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, dohodnutej medzi účastníkmi konania, sú nevýhodnejšie, ako dôsledky odstúpenia upravené v Občianskom zákonníku. Zároveň nemožno prehliadnuť, že je to práve navrhovateľ, ktorý sa dobrovoľne rozhodol využiť ustanovenie zmluvy o odstúpení, aj keď existujú iné inštitúty súkromného práva, ktoré zmluvu komplexne nerušia s účinkami od momentu jej uzavretia a ktoré si účastníci dohodli (viď čl. V bod 2 Zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb o písomnom vypovedaní zmluvy). Odstúpením od zmluvy sa zmluva ruší od počiatku a momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a povinnosti z takéhoto vzťahu ako z bezdôvodného obohatenia podľa § 457 Obč. zákonníka. <.

28. So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že súd prvého stupňa svoje závery založil na správnom právnom posúdení veci, nemožno preto uznať argumentáciu navrhovateľa, že súd prvého stupňa svojím rozhodnutím zasiahol do jeho práva súdnu ochranu; nejde totiž o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, pokiaľ je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom, čo v danej veci nepochybne je.

29. Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (napr. IV. ÚS 340/2004 <.).

30. Náležitosti žaloby/návrhu na začatie konania za účinnosti Občianske súdneho poriadku (OSP) tzn. v čase podania žaloby dňa 28.10.2015 upravovali jeho ustanovenia § 79 ods. 1 a § 42 ods. 3. Návrh na začatie konania/žaloba v ich zmysle musí obsahovať jednak všeobecné náležitosti vyžadované zákonom pre akékoľvek podanie účastníka uvedené v § 42 ods. 3 OSP a jednak osobitné náležitosti stanovené § 79 ods. 1 OSP. Všeobecnými náležitosťami každého podania v zmysle ustanovenia § 42 ods. 3 OSP sú: 1. zrejmosť súdu, ktorému je podanie určené, uvedenie kto podanie robí, uvedenie ktorej veci sa podanie týka (uvedením spisovej značky konania, alebo aspoň okruhu účastníkov), 4. z podania musí byť obsahovo zrejmé, čo sa ním sleduje, ďalej dátum a podpis, potrebný počet rovnopisov podania, potrebný počet príloh rovnopisov podania. V prípade podania, ktoré je zároveň žalobou/návrhom na začatie konania, osobitnými náležitosťami vyžadovanými zákonom sú: 1. presná identifikácia účastníkov konania (navrhovateľ a odporca resp. žalobca a žalovaný), 2. pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností (tzv. povinnosť tvrdenia), 3. označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva (tzv. dôkazná povinnosť) a 4. žalobná žiadosť (či žalobný petit), keď z návrhu musí byť zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha.

31. Pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností v návrhu/žalobe je prejavom tzv. povinnosti tvrdenia, teda povinnosti substancovať svoje skutkové tvrdenia tak, aby z nich súd mohol vyvodiť, o čom má rozhodovať. Navrhovateľ/žalobca musí v návrhu jasne, stručne a zrozumiteľne uviesť skutkový dej, od ktorého odvodzuje porušenie svojho subjektívneho práva v sporovom konaní. Opísanie rozhodujúcich skutočností má obsahovať samotná žaloba a nemožno ho nahrádzať odkazom na pripojenú listinu, ktorá má popisovať nárok po skutkovej stránke. Ak je skutkový dej zmätočný, či absentuje vôbec, ide o vadu žaloby odstrániteľnú postupom podľa § 43 ods. 1 OSP. Ak sa však postupom podľa § 43 ods. 1 OSP túto vadu žaloby odstrániť nepodarí, nepôjde o taký nedostatok konania, pre ktorý nemožno v konaní pokračovať, pretože právo substancovať svoje skutkové tvrdenia majú účastníci až do vyhlásenia uznesenia podľa § 120 ods. 4 OSP.

32. Rozhodujúcimi skutočnosťami v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 veta druhá OSP sa rozumejú také údaje, ktoré sú nevyhnutné pre to, aby bolo jasné, o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť. Ak neuvedie žalobca v žalobe všetky potrebné tvrdenia významné podľa hmotného práva, nejde o vadu žaloby, ktorá by bránila pokračovaniu v konaní, ak v nej žalobca opísal aspoň také rozhodujúce skutočnosti, ktorými bol vymedzený predmet konania po skutkovej stránke (rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 26 Cdo 593/2010). Pokiaľ však žaloba neobsahuje tvrdenie skutočností, z ktorých možno odvodiť, aký je predmet konania, potom procesnou sankciou za nesplnenie povinnosti tvrdenia, prípadne i za nesplnenie dôkaznej povinnosti už v žalobe, nie je odmietnutie žaloby, ale prípadný neúspech účastníka vo veci samej.

33. Nebolo teda povinnosťou súdu prvej inštancie nahrádzať dôkaznú aktivitu žalobcu ďalšou výzvou na odstránenie nedostatkov podania v zmysle § 129 ods.1 v záujme zistenie výšky bezdôvodného neoznačenia riadnych dôkazov totiž nie je vadou, ktorá by bránila prejednaniu žaloby (§ 129 ods. 2 , ale má za následok nedokázanie hmotnoprávnych skutočností, o ktoré žalobca opiera uplatňované nároky (porov. v tomto zmysle uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 179/2012). Žalobca si pritom musel byť vedomý, že tieto skutočnosti musí dokázať, ak chce opodstatniť existenciu svojej pohľadávky v tej výške, v akej ju uplatňoval. Ak na ich preukázanie dôkazy nenavrhol, musí znášať procesné dôsledky v podobe neunesenia dôkazného bremena.

34. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti o náhrade trov konania osobitne odvolacími dôvodmi napadnutý nebol. Odvolací súd riadiac sa uvádzaným, preto rozsudok súdu prvej inštancie vrátane závislého výroku o náhrade trov konania (osobitne odvolaním nenapadnutého), podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti vo výrokoch potvrdil.

35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením podľa ustanovenia § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku po právoplatnom skončení veci.

36. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .