Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Co-140-2018.pdf
PDF · 125.1 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/140/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobkyne: Mgr. H. G., nar. XX.XX.XXXX, V. V. XX, F., zastúpená advokátom: JUDr. Roman Chudý, Okružná 7671/1A, Piešťany, proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a.s., Teplická 147, Piešťany, IČO: 36 234 176, o zaplatenie 3.437,36 eur, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 27Csp/156/2016-41 zo dňa 24. januára 2018 vo vyhovujúcej časti, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti výroku I. a v závislom výroku III. o trovách konania p o t v r d z u j e.
II. Žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.390,58 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšku súd žalobu zamietol a výrokom III. súd žalobkyni priznal nárok voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 40%.
2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie po citácii § 488, § 489 Občianskeho zákonníka, § 497 a 499 Obchodného zákonníka, § 2 písm. a), b), § 4 ods. 2 písm. g), i), § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy, § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmlúv, § 100 ods. 1, 103 a 107 ods. 1, 2, Občianskeho zákonníka, § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, a vecne tým, že „zmluvný vzťah účastníkov založený na základe predmetnej zmluvy o úvere spadá pod úpravu Zákona o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho zákonníka, pričom súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by aplikáciu zákona o spotrebiteľských úveroch vylučovali a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zákon číslo 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. Následne súd pristúpil k skúmaniu jednotlivých obsahovaných náležitostí zmluvy a zistil, že zmluva neobsahuje údaj o konečnej splatnosti úveru, čo je náležitosťou zmluvy podľa § 4 ods. 2 písm. g/ citovaného zákona. Účelom zavedenia uvedenej náležitosti zmluvy o úvere bolo docieliť to, aby spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy informovaný v akých termínoch, kedy a v akej výške a ako dlho je povinný si plniť svoje povinnosti. Uvedené nemôže plniť údaj o počte splátok. Konečná splatnosť musí byť určená konkrétne tak, aby si mohol spotrebiteľ už na začiatku urobiť obraz o dĺžke trvania úveru a tým zvoliť aj najvhodnejšiu voľbu medzi viacerými úverovými produktmi. V zmluve tiež nie je v zmysle § 4 ods. 1 písm. i) presne uvedená výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve sa uvádza len výška splátky 88,54 € s tým, že z nej 1,63 € je poplatok za vedenie účtu. Neobsahuje bližšiu špecifikáciu, t.j. nie je uvedená výška splátky istiny a úroku. Uvedené obsahové nedostatky zmluvy zakladajú záver, že úver je potrebné v zmysle § 4 ods. 3 ZoSÚ považovať za bezúročný a bez poplatkov. Zmluva obsahuje nepravdivý údaj o celkových nákladoch spotrebiteľa 3.300,- €, nakoľko podľa zmluvy mal spotrebiteľ zaplatiť 84 splátok po 88,54 €, spolu 7.437,36 €, teda o 137,36 € viac, než sa uvádza v zmluve. Uvedené obsahové nedostatky zmluvy zakladajú záver, že úver je potrebné v zmysle § 4 ods. 3 považovať za bezúročný a bez poplatkov. Z tohto dôvodu sa žalovaný na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil, nakoľko prijal plnenie bez právneho dôvodu a to vo výške rozdielu prijatého plnenia od žalobkyne a skutočne poskytnutého plnenia z titulu úveru, t.j. vo výške 3.469,44 € (7.469,44 € - 4.000,- €). Žalobkyňa z titulu úveru uhradila podľa prehľadu splátok predloženého žalovaným spolu 7.469,44 € v splátkach špecifikovaných v bode 8 odôvodnenia, t.j. o 32,08 € viac ako uvádza žalobkyňa. Nakoľko žalovaný vzniesol v konaní námietku premlčania uplatneného nároku v objektívnej premlčacej lehote, súd sa primárne zaoberal dôvodnosťou námietky a dospel k záveru, že nárok žalobcu je čiastočne premlčaný. V zmysle citovaných ustanovení § 101 a § 103 Občianskeho zákonníka, v danej veci začala premlčacia doba plynúť dňom nasledujúcim po splatnosti jednotlivých zaplatených splátok, špecifikovaných vyššie. Žalobkyňa už v čase uzavretia úverovej zmluvy poznala všetky skutkové okolnosti, poznala zmluvné podmienky, mala k dispozícii predmetnú zmluvu. Následne keď splácala jednotlivé splátky nad rámec poskytnutej istiny, mala vedomosť i o výške plnenia i o tom, kto získal na jej úkor bezdôvodné obohatenie. Pokiaľ nemala vedomosť o zákonných náležitostiach zmluvy a ich následkoch, mala možnosť poradiť sa s osobou znalou práva, tak ako to napokon i urobila. Žalobkyňa mohla svoje právo z úverového vzťahu uplatniť na súde dňom nasledujúcim po zaplatení jednotlivých splátok prevyšujúcich zaplatenú istinu. Žalobu podala žalobkyňa na súd 7.11.2016, a z tohto dôvodu splátky zaplatené od 7.11.2013 do 19.1.2016 spolu vo výške 2.390,58 € (27 x 88,54 €) nie sú premlčané a len v tejto časti súd žalobe vyhovel. Napriek výzve súdu žalobkyňa nepreukázala zaplatenie splátok za toto obdobie spolu vo výške 2.744,74 € tak, ako uviedla vo vyjadrení zo dňa 18.1.2018. Svoje tvrdenie, že zaplatila 31 splátok nepreukázala žiadnym dôkazom. Naviac je tvrdenie žalobkyne v rozpore aj s potvrdením žalovaného zo dňa 23.2.2016, ktoré predložila sama žalobkyňa spolu so žalobou, nakoľko tento štyri mesiace pred dňom splatnosti poslednej 84. dohodnutej splátky (5/2016) potvrdil splatenie celého dlhu. Preto súd priznal žalobkyni istinu v časti, v ktorej zaplatenie splátok nebolo medzi stranami sporné, vychádzajúc z prehľadu zaplatených splátok, ktorý predložil žalovaný. Vo zvyšku súd žalobu z dôvodu premlčania v objektívnej premlčacej lehote zamietol. Čo sa týka argumentácie zástupcu žalobkyne, že v danom prípade sa aplikuje 10-ročná premlčacia doba, keďže ide o úmyselné obohatenie, ktoré odôvodnil tým, že žalovaný poskytuje spotrebiteľské úvery ako profesionál, z mnohých súdnych konaní nesporne vedel, aké náležitosti musí zmluvy o spotrebiteľskom úvere obsahovať a pokiaľ ich neobsahuje, že nemá nárok na plnenie presahujúce poskytnutú istinu, preto ak prijímal plnenie nad rámec poskytnutého úveru, bezdôvodne sa vedome obohatil. Súd sa nestotožňuje s týmto názorom, keď v zmysle ustanovenia § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka úmysel (či už priamy alebo nepriamy) musí smerovať k bezdôvodnému obohacovaniu sa a musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia“. (prof. JUDr. Karol Plank, DrSc. a kolektív, Občianske právo s vysvetlivkami, Iura Edition) Súd v tejto súvislosti poukazuje na znenie ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, teda, že veriteľovi za poskytnutie úveru patrí odplata, preto, ak si žalovaný ako veriteľ dohodol odplatu a prijímal takéto plnenie bolo to v súlade so zákonom a zmluvou. Skutočnosť, že zmluva nemá zákonné náležitosti z ktorého dôvodu sa následne považuje zmluva za bezúročnú a bezpoplatkovú, je iba sankciou za to, že zmluva nemá zákonom požadované náležitosti. Nemožno preto mať za to, že prijímaním platieb od žalobcu ako dlžníka v zmysle uzavretej zmluvy došlo na strane žalobcu vedome a úmyselne k bezdôvodnému obohateniu, ktoré by mu vôbec nepatrilo, resp. že neuvedenie zákonných náležitostí v spotrebiteľskej zmluve, čo má za následok jej bezúročnosť, vedie k úmyselnému bezdôvodnému obohateniu v prípade, ak veriteľ prijíma i splátky odplaty - úroku, a to s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu. Súd o trovách konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 2 CSP. Vychádzal z rozhodnutia vo veci samej, teda zo teda zo skutočnosti, že žalobkyni bola priznaná istina 2.390,58 € a bola v konaní čiastočne úspešná v 70% a žalovaný v 30%. Vzhľadom na pomer úspechu súd zaviazal žalovaného na náhradu pomernej časti trov konania žalobkyne vo výške 40% (70-30). O výške náhrady trov konania rozhodne súd podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením“.
3. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný a to v bode I. a III. a to z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového poriadku. Podľa názoru žalovaného úverová zmluva č. 3905002151 obsahuje všetky podstatné náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. v platnom znení ku dňu uzavretia úverovej zmluvy. Náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. je uvedená v časti textu zmluvy označeného „úver“ pod bodom 52. v znení: lehota splatnosti je 84 mesiacov po poskytnutí úveru. Spotrebiteľ teda disponuje informáciou aká je doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a kedy je konečná splatnosť poskytnutého úveru a preto je cieľ sledovaný ustanovením § 4 ods. 2 písm. g) dosiahnutý. Názor žalovaného je aj v súlade s rozsudkom Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/2015. Poukázal na bod 71, 72, 73 tohto rozsudku. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Okresného súdu Brezno č.k. 4C 40/2014. Náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. tiež absentuje podľa názoru súdu, je však uvedená v časti textu zmluvy označeného „úver“ kde sú presne uvedené údaje o výške mesačnej splátky - 88,54 eur pod bodom 42 o počte splátok 84 pod bodom 43. Z uvedeného je zrejmé, že klient je povinný splácať úver v pravidelných mesačných splátkach a to počínajúc kalendárnym mesiacom bezprostredne nasledujúcim po dátume poskytnutia úveru, pokiaľ nie je ustanovené inak. Prvá splátka je splatná po jednom mesiaci (mesiacoch od dátumu poskytnutia úveru). Ak nasledujúci kalendárny mesiac po poskytnutí úveru neobsahuje poradové číslo dňom v mesiaci, v ktorom bol úver poskytnutý, splatnosť týchto splátok bude stanovená na posledný deň v príslušnom kalendárnom mesiaci. Zákon o spotrebiteľských úveroch nemá vlastnú špeciálnu úpravu počítania času a preto platia všeobecné pravidlá počítania času uvedené v § 122 Občianskeho zákonníka. Obdobný názor pokiaľ ide o rozklad splátok zaujal aj Súdny dvor vo veci C-42/2015. Pokiaľ ide o uvedenie výšky celkových nákladov spotrebiteľa, žalovaný dáva do pozornosti § 2 písm. c) zákona č. 258/2001 Z.z. keď z tohto ustanovenia vyplýva, že poplatok za vedenie účtu vo výške 1,63 eur mesačne, uvedený pod bodom 49. úverovej zmluvy tvoril výnimku z vyčíslených celkových nákladov spotrebiteľa. S týmto potom súvisí nevyhnutnosť pri prepočte celkových nákladov spotrebiteľa odpočítať od súdom uvedenej sumy 3.437,36 eur úhradu za vedenie úverového účtu 1,63 x 84 = 136,92 eur. Následne je výsledkom suma uvedená v úverovej zmluve ako celkové náklady spotrebiteľa vo výške 3.300,44 eur (7.437,36 - 4.000 = 136,92 eur poplatok za vedenie účtu). Navrhuje preto, aby odvolací súdu rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
4. Žalobkyňa odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalovaného sa nevyjadrila.
5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vo výrokoch I. a III. vecne správny.
6. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.
7. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu zostal vyhovujúci výrok I. a výrok III. o nároku na náhradu trov konania rozsudku prvej inštancie.
8. Podanou žalobou sa žalobkyňa od žalovaného domáhala zaplatenia bezdôvodného obohatenia vo výške 3.437,36 eur. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.390,58 eur, vo zvyšku súd žalobu zamietol. Žalovaný nesúhlasil s posúdením veci súdom prvej inštancie, pretože zastáva názor, že zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti vyžadované zákonom, termín konečnej splatnosti ako aj rozčlenenie splátky s poukazom s poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ číslo C - 42/15 zo dňa 9.11.2016, a nesúhlasil s výškou celkových nákladov spotrebiteľa ako ich ustálil súd prvej inštancie. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalovaného je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či vec správne právne posúdil nárok.
9. Zo Zmluvy o úvere zo dňa 2.5.2009 vyplýva, že strany sporu uzavreli zmluvu č. 3905002151, podľa ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 4.000,- eur, ktorý sa zaviazala zaplatiť v 84 mesačných splátkach po 88,54 eur, úrok 18,97%, ročná percentuálna miera nákladov 21%, priemerná hodnota RPMN 17,91%, celkové náklady spotrebiteľa 3.300,44 eur, poplatok za vedenie účtu zahrnutý v splátke 1,63 eur. Lehota splatnosti 84 mesiacov po poskytnutí úveru. Prvá splátka bola splatná po mesiaci od dátumu poskytnutia úveru. Ďalšie splátky boli splatné v dni, ktorý je totožný s dňom poskytnutia úveru. K žalobe pripojila žalobkyňa potvrdenie žalovaného zo dňa 23.2.2016, ktorým potvrdil, že žalovaná splatila úver a nemá žiadne nedoplatky. Z prehľadu platieb žalobcu z titulu úverovej zmluvy, súd zistil, že žalobkyňa splatila žalovanému od 18.6.2009 do 19.1.2016 spolu 7.469,44 eur, pričom uvedenú sumu zaplatila v 81. splátkach. Splátku 2. a 13. zaplatila vo výške 91,86 eur a 15. až 25. splátku zaplatila po 115 eur a zvyšné splátky spolu 68 zaplatila v dohodnutej výške po 88,54 eur. Od 7.11.2013 zaplatila 27 splátok po 88,54 eur, spolu 2.390,58 eur.
10. Rozhodujúcou právnou otázkou bolo posúdiť, či predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere spĺňa všetky náležitosti v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
11. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď ide štandardnú formulárovú zmluvu, uzavretú medzi žalovaným ako veriteľom a žalobkyňou ako spotrebiteľom, pričom predmetná zmluva je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi stranami. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Vychádza sa z toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník, profesionálne znalý podnikateľ dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality.
12. Je nesporné, že citované ustanovenie § 4 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch má za účel - cieľ ochranu spotrebiteľa tak, aby dodávateľ bol povinný spotrebiteľovi ešte pred uzavretím zmluvy, resp. priamo v nej poskytnúť prehľadne všetky relevantné údaje na základe ktorých sa spotrebiteľ môže rozhodnúť, či zmluvu o úvere uzavrie alebo nie. Spotrebiteľ musí byť pred uzavretím zmluvy o úvere dôkladne informovaný. Na to, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, musia sa mu pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach a nákladoch spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré môže zvážiť. Aby bolo zabezpečené, že spotrebiteľ bude mať vždy dostatok relevantných informácií pre svoje rozhodnutie, zákonodarca v § 4 citovaného zákona vymenúva zákonné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V rámci nich vymenúva tie, ktorých neuvedenie v písomnej zmluve má za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, čo predstavuje určitý postih - sankciu pre dodávateľa, ktorý zákonom predpísané náležitosti v zmluve neuvedie. Cieľom zákonodarcu pod hrozbou uvedeného následku teda je donútiť dodávateľov
- veriteľov, aby stanovené náležitosti - údaje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzali.
13. Výklad a aplikácia ust. § 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákonné dodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti zmluvy. Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým náležitostiam zo zmluvy vyplývajúcimi jednak z ust. § 497 Obchodného zákonníka a jednak vo vzťahu k tým náležitostiam, ktoré sú vymenované v § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a zároveň aj v § 4 ods. 3 citovaného zákona. Pokiaľ zmluva uzavretá medzi účastníkmi niektorú z náležitostí vymenovaných v ust. § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje, nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
14. Jednou z povinných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je aj výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch). Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru nie je svojvoľné, ale predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a zároveň aby si veriteľ voči dlžníkovi nemohol uplatňovať aj nároky, na ktoré nemá právo. Analyzujúc túto náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom je potrebné dospieť k záveru, že primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva (ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a ochrana tohto, z povahy veci slabšieho účastníka právneho vzťahu) zodpovedá len taký výklad cit. ustanovenia, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“ a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom. Naplneniu uvedeného účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie čiastkových súm reprezentujúcich jednotlivé čiastkové položky, čo je navzdory odchylnosti takejto úpravy spotrebiteľských úverov od úpravy úverov všeobecne práve dôkazom zvýšenej pozornosti venovanej ochrane spotrebiteľa (ktorý by pri rozhodovaní sa, či zmluvu uzavrie, nemal byť zavádzaný ani problematickými údajmi, z ktorých nemusí byť schopný vyvodiť, aké bude skutočné navýšenie sumy reálne mu poskytnutej a teda i celková cena, za ktorú si požičiava a ktorú takto bude povinný veriteľovi vrátiť).
15. Na práve uvedené treba usudzovať predovšetkým preto, že vyššie spomínanému záujmu na čo najväčšej prehľadnosti dojednaní pre spotrebiteľa doslova odporujú formulácie, vyžadujúce od spotrebiteľa uvažovať s matematickými operáciami a navyše za použitia viacerých pojmov, nezriedka „roztrúsených“ v rôznych častiach listín spotrebiteľovi predkladaných (ale aj nepredkladaných) na podpis, v ktorých sa tak logicky možno „stratiť“.
16. Ďalej odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne uzavrel, že predmetná úverová zmluva neobsahuje ani údaj o konečnej splatnosti úveru, t. j. neobsahuje dátum poslednej splátky úveru, pričom tento údaj je podstatnou náležitosťou s poukazom na ustanovenie § 4 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch. Účelom zavedenia uvedenej náležitosti zmluvy o úvere bolo docieliť to, aby spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy informovaný v akých termínoch, kedy a v akej výške a ako dlho je povinný si plniť svoje povinnosti. Konečná splatnosť musí byť určená konkrétne tak, aby si mohol spotrebiteľ už na začiatku urobiť obraz o dĺžke trvania úveru a tým zvoliť aj najvhodnejšiu voľbu medzi viacerými úverovými produktmi. Pritom údaj o lehote splatnosti 84 mesiacov po poskytnutí úveru nespĺňa požiadavku citovaného zákonného ustanovenia o konečnej splatnosti úveru.
17. S poukazom na znenie § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch odvolací súd konštatuje, že už len jeden chýbajúci údaj v zmysle § 4 ods. 2 citovaného zákona, v tomto prípade písm. g) a i) má za následok, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov, tak ako to už správne uzavrel súd prvej inštancie.
18. Odvolací súd uvádza, že rozsudok vo veci C-42/15 poskytol výklad výlučne smernice, konkrétne článku 10 ods. 1, 2, článku 22 ods. 1 a článku 23. Najpodstatnejšie je, že Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci C-42/15 poskytol výklad výlučne smernice a v žiadnom prípade sa nemohol a ani nevyjadroval k výkladu zákona o spotrebiteľských úveroch.
19. Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku vo veci C-42/15 vyslovil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je od požiadavky smernice iná, keďže slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne stanovuje prísnejšie požiadavky na obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. K výkladu ustanovenia § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov SR a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR. Podľa ustanovenia § 4 ods. 3 posledná veta zákona o spotrebiteľských úveroch sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l). Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo smernica, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu, ako používa smernica.
20. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch. To však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom smernica. V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže smernici priznať priamy účinok, resp. nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.
21. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bez poplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, resp. smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli smernici priamy účinok.
22. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc spočívajúci v eurokonformnom výklade vnútroštátnej regulácie vyjadrený jednak právom Európskej únie, jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na právnu povahu smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho zákona. V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty. Pojem právnej istoty je Civilnom sporovom poriadku vyjadrený v článku 2 ods. 2 ako „stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo“. Ustálená judikatúra slovenských súdov podala a podáva stabilný výklad ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch ohľadom podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere a jej prelomenie spôsobom, ktorý uvádzal žalobca nie je prípustný. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti požiadavky na obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nemožno priznať smernici ani nepriamy účinok; jednalo by sa o výklad vnútroštátneho zákona contra legem a bola by tak porušená zásada právnej istoty.
23. Odvolací súd je preto názoru, že napriek poukazu žalovaného na smernicu a rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a v prípade absencie čo i len jednej z nich tak, ako to uvádza ustanovenie § 4 ods. 3 posledná veta zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý aplikoval súd prvej inštancie, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Prejudiciálne rozsudky Súdneho dvora EÚ sú spolu s výkladom práva EÚ, ktorý sa v ňom nachádza, záväzné pre vnútroštátny súd, ktorý prejudiciálnu otázku podal, resp. aj pre súdy, ktoré budú v tej istej veci rozhodovať o opravných prostriedkoch. Pokiaľ teda súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní postupoval v súlade s explicitným znením zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorým je (čl. 144 ods. 1 Ústavy SR) pri svojej rozhodovacej činnosti viazaný, ide o postup náležitý.
24. Žalovaný v odvolaní žiadal zohľadniť sumu 136,92 eur predstavujúcu poplatok za vedenie účtu, ktorá suma podľa názoru odvolacieho súdu nemala vplyv na výšku bezdôvodného obohatenia žalovaného, pretože bolo vyčíslené ako rozdiel žalobkyňou uhradenej sumy a žalovaným poskytnutej sumy. Keďže úver je bezúročný a bezpoplatkov, žalovaný nemá právo požadovať zaplatenie poplatkov za vedenie účtu.
25. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobkyňa vyčerpala na základe zmluvy peňažné prostriedky vo výške 4.000 eur. Žalobkyňa na splátkach úveru zaplatila sumu 7.469,44 eur. Keďže úverovú zmluvu je potrebné považovať za bezúročnú a bez poplatkov a zároveň žalobkyňa zaplatila žalovanému viac ako mu bolo poskytnuté, súd prvej inštancie správne skonštatoval, že tento preplatok žalobkyne vo výške 3.469,44 eur (7.469,44 eur - 4.000 eur), a po odpočítaní premlčaných splátok namietaných žalovaným, súd priznal nepremlčanú sumu 2.390,58 eur (od 7.11.2013 do 19.1.2016, 27x 88,54 eur) predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobkyne, preto súd prvej inštancie v I. výroku dôvodne zaviazal žalovaného na vrátenie sumy vo výške 2.390,58 eur žalobkyni.
26. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj výroku o náhrade trov konania, odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutom, v súlade s ust. § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku ako vecne správny potvrdil.
27. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnej žalobkyni vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení s ust. § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení s § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
28. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bola žalobkyňa v odvolacom konaní pasívna, nevykonala žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnila, ani nevyčíslila a podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
29. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu, ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).
30. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 Civilného sporového poriadku aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 Civilného sporového poriadku v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.
31. Danou problematikou sa zaoberalo aj občianskoprávne kolégium NS SR pričom v uznesení č. 15 z 9.10.2018 prijalo právnu vetu podľa ktorej, ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva.
32. Z uvedených dôvod súd žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
33. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).