Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/339/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu, v spore žalobcu BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692, zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, Bratislava, proti žalovanej I. R., V.. X.X.XXXX, P. L. Q. X, o zaplatenie 1000 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice-okolie, č.k. 11Csp/294/2016-69 zo dňa 14. novembra 2017

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok. Stranám sporu sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie ďalej len súd) rozhodol tak, že žalovaná je povinná uhradiť žalobcovi sumu 1197,01 € s 5,25% úrokom z omeškania ročne zo sumy 1197,01 € od 3.12.2013 až do zaplatenia, všetko do 3 dní po právoplatnosti rozsudku (I. výrok). V prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II. výrok), a že žalovaná je povinná uhradiť žalobcovi 100% trov tohto konania (III. výrok).

2. Vychádzal z toho, že pôvodný žalobca, Poštová banka, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO: 31 340 890 (ďalej len „pôvodný žalobca“) sa svojou žalobou doručenou súdu dňa 15.11.2016 proti žalovanej domáhal zaplatenia sumy 1000,- eur, dlžných úrokov v sume 1100,19 €, úrokov vo výške 25,5% ročne zo sumy 1000 € odo dňa nasledujúceho po dni 08.11.2016 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1000 € odo dňa nasledujúceho po dni 8.11.2016 do zaplatenia, poplatkov v sume 48,24 € a trovy konania.

3. Na pojednávanie konané dňa 14.11.2017 sa nedostavil žalobca, ktorý svoju neúčasť ospravedlnil a súhlasil s tým, aby súd konal a rozhodol v jeho neprítomnosti. Taktiež sa nedostavila žalovaná, svoju neúčasť ospravedlnila. Z uvedeného dôvodu súd konal a rozhodol v ich neprítomnosti. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v súdnom spise a zistil tento skutkový stav: Zo zmluvy o úvere č. 4078720913 uzavretej medzi pôvodným žalobcom a žalovanou dňa 1.3.2013 vyplýva, že žalobca poskytol žalovanej úver v sume 1000 €. Žalovaná sa zaviazala splácať poskytnutý úver v pravidelných mesačných splátkach v sume 30,62 €, vždy k 6. dňu v mesiaci, pričom prvá splátka mala byť zaplatená do dňa 6.4.2013. Počet splátok bol dohodnutý na 72, v prípade riadneho splácania úveru bola posledná splátka dohodnutá na 06.03.2019. Zároveň sa právny predchodca žalobcu so žalovaným dohodli na základnom súbore poistenia. Dohodnutá úroková sadzba predstavovala 25,50 % ročne, výška RPMN 32,06% a celková výška nákladov predstavovala 995,04 €.

4. Súd citoval §§ 1, 9 zák. č. 129/2010, §§ 52 - 54 a dôvodil, že podľa § 11 ods. 1 ZoSÚ poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak

a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1, b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y), c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. Súdny dvor výkladom smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách stanovil zásadne pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky za nekalú, ak sa odkláňa od dispozitívnych noriem zákon v neprospech spotrebiteľa.

5. Ust. článku 6 ods. 1 sa má považovať za kogentné ustanovenie a ochrana pred neprijateľnými podmienkami sa má poskytovať v režime pravidiel verejného poriadku (uznesenie súdneho dvora C-76/10 Pohotovosť / Korčkolská, bod 50), teda pravidiel na ktorých rešpektovaní musí štát bezvýhradne trvať a ktorých rešpektovanie je povinný vždy a za každých okolností vyžadovať. V článku 7 odsek 1 smernica ukladá členským štátom zabrániť súvislému používaniu neprijateľných zmluvných podmienok: „členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok zmluvne uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov, alebo dodávateľov“.

6. Z vykonaného dokazovania, po vyhodnotení všetkých dôkazov jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, mal súd preukázané, že žaloba žalobcu je sčasti dôvodná. V danom prípade je nesporné, že pôvodný žalobca a žalovaná uzavreli dňa 01.03.2013 platnú Úverovú zmluvu č. 4078720913, ktorá je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. a vzhľadom na povahu zmluvných strán je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 a nasl. OZ. Na základe predmetnej zmluvy poskytol pôvodný žalobca žalovanej peňažné prostriedky v sume 1000,- eur. Poskytnutý úver a úroky s príslušenstvom sa žalovaná zaviazala splácať v pravidelných mesačných splátkach a celý úver aj s príslušenstvom bola povinná splatiť do 06.03.2019, s úrokovou sadzbou 25,50% ročne, výškou splátky v sume 30,62 eura so splatnosťou prvej splátky do 06.04.2013, s počtom 72 mesačných splátok, splatných v 6. deň kalendárneho mesiaca, pri RPMN 32,06%. Celková čiastka nákladov predstavovala sumu 995,04 eura. Po vyčerpaní poskytnutého úveru žalovaná porušila svoje zmluvné povinnosti, z uvedeného dôvodu žalobca vyhlásil žalobca úver za predčasne splatný ku dňu 02.12.2013. Súd priznal žalobcovi sumu istiny, t.j. 1000,- eur a zmluvný úrok ku dňu 2.12.2013 vo výške 197,01 eur, nepriznal poplatky za upomienky vo výške 40,38 eur a poistné vo výške 7,86 eur. V časti úrokov z úveru za obdobie po zosplatenení úveru žalobu zamietol. Súd má za to, že pri predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úveru vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej sumy istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru, následkom čoho nastáva strata nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov. Ak teda nastala situácia kedy žalovaná - spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, nie je dôvod na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by došlo k značnej nerovnováhe v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V prípade, ak existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, bola by táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 OZ, resp. § 53 ods. 1 a 5 robí absolútne neplatnou.

7. O výške náhrady trov bude v zmysle § 262 ods. 2 rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

8. V podanom odvolaní žiadal čo do výroku, ktorým bola zamietnutá prevyšujúca časť žaloby, zrušiť rozsudok a vec vrátiť alebo zmeniť a vyhovieť návrhu žalobca.

9. Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody podľa ust. podľa ustanovenia § 365 odsek 1 písmeno a) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP") tým, že neboli splnené procesné podmienky; podľa ustanovenia § 365 odsek 1 písmeno b) tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; podľa ustanovenia § 365 odsek 1 písmeno d) tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; podľa ustanovenia § 365 odsek 1 písmeno e) tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností;

podľa ustanovenia § 365 odsek 1 písmeno f) tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; podľa ustanovenia § 365 odsek 1 písmeno g) tým, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené; podľa ustanovenia § 365 odsek 1 písmeno h) tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca má za to, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne, pretože nie je zrejmé, z akého právneho predpisu súd vychádzal, keď uzavrel záver, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru žalobca nemá nárok na dohodnuté zmluvné úroky. Je zrejmé, že súd a akýkoľvek štátny orgán v SR má postupovať na základe a v medziach zákona, čo zaujatím takéhoto právneho názoru súdu bez podpory právnym predpisom zjavné naplnené nebolo. Pokiaľ by sme uvažovali o tom, že otázka nároku na zmluvný úrok po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru mala byť zodpovedaná Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 143/1998, tak, ako to uvádza vo svojom odôvodnení súd, s týmto záverom sa stotožniť nemožno, nakoľko ide o rozhodnutie, ktoré nevyhovuje potrebám súčasného právneho stavu, keďže po jeho vydaní došlo k vstupu SR do EÚ a následne k implementácii relevantných smerníc do nášho právneho poriadku, ako aj k vydaniu nových právnych predpisov, ktoré sú pre danú oblasť regulácie smerodajné. V tejto súvislosti si dovolíme poukázať napríklad na § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ako „ZOS"), podľa ktorého: „Spotrebiteľ má právo kedykoľvek počas doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere spotrebiteľský úver úplne alebo čiastočne splatiť pred dohodnutou lehotou splatnosti. V takom prípade je spotrebiteľ povinný uhradiť úrok a náklady vzniknuté len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia." Výkladom a contrario, v prípade, ak dôjde k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru veriteľom pre porušenie platobnej disciplíny dlžníka, veriteľ by mal mať rovnako zachované právo na vrátenie peňažných prostriedkov spolu s dohodnutým úrokom až do okamihu splatenia úveru. Taktiež chceme poukázať na to, že rozhodovacia prax súdov v otázke priznávania zmluvných úrokov po zosplatnení úveru je rôznorodá, čo nie je v súlade s princípom právneho štátu, ktorého obsahom je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06). Úroky z úveru sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe úverovej zmluvy predstavujú cenu úveru. Dlžník je povinný platiť úroky od okamihu reálneho poskytnutia peňazí do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Na povinnosť platiť úroky z úveru nemá vplyv ani zosplatnenie úveru. Táto povinnosť zásadne trvá do času reálneho vrátenia poskytnutého úveru. V zmysle vyššie uvedeného s ohľadom na bod 6.4 Obchodných podmienok: „V prípade, ak sa stane úver predčasne splatným, Banka je oprávnená úročiť nesplatenú istinu úveru zmluvnou úrokovou sadzbou a sadzbou úroku z omeškania až do úplného splatenia zmluvného záväzku Klienta voči Banke.“ Je nepochybné, že úročenie úveru zmluvnou úrokovou sadzbou od jeho poskytnutia až do úplného splatenia bolo úmyslom Žalobcu a Žalovanému musel byť tento zámer vzhľadom formuláciu jasný. S obchodnými podmienkami úveru sa Žalovaný oboznámil a vyjadril s nimi súhlas, čo potvrdil svojím podpisom na Zmluve. Tento záver konštatoval vo svojom rozhodnutí aj Najvyšší súd ČR Rozsudkom 32Cdo 3830/2014, podľa ktorého jazykové vyjadrenie právneho úkonu musí byť posudzované z hľadiska gramatického (jazykového), logického a systematického výkladu a súd okrem uvedeného posúdi na základe dokazovania, aká bola skutočná vôľa strán v okamžiku uzatvárania zmluvy a táto vôľa nebola v rozpore s uvedenými výkladmi. Vzhľadom na fakt, že k vráteniu celej poskytnutej istiny doposiaľ nedošlo, nedošlo ani k zániku dohodnutého záväzku Žalovaného, v zmysle ktorého je povinný naďalej uhrádzať zmluvne dohodnuté úroky. Možno teda zhrnúť, že v prípade zmluvného úroku ide de facto

o odmenu veriteľa za poskytnutie úveru, pričom v uvedenom prípade k vráteniu plnej výšky úveru zo strany Žalovaného doposiaľ nedošlo, na základe čoho je Žalobca naďalej oprávnený aj na zaplatenie tejto položky. Ad absurdum, v prípade nepoctivého dlžníka, by tento zo špekulatívnych dôvodov mohol bezprostredne po čerpaní úveru pristúpiť k neplateniu dohodnutých splátok, čím by spôsobil predčasnú splatnosť úveru a vyhol by sa tak plateniu dohodnutých zmluvných úrokov v sadze určenej trhovými mechanizmami. Nepoctivý dlžník by tak bol viazaný iba na platenie výhodnejších úrokov z omeškania v právnymi predpismi regulovanej výške úrokovej sadzbe a súd by zároveň takejto nepoctivosti poskytoval ochranu. Súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy, aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nie je možné chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Žalobca uzavrel zmluvu dobrovoľne, bez pripomienok a nátlaku. v tejto súvislosti poukazujeme aj na odlišné stanovisko sudcu a zároveň podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky, JUDr. Milana Ľalíka: „Považujem za nevyhnutné najskôr konštatovať, že všeobecné súdy vrátane ústavného súdu ochranu spotrebiteľov pustili už tak ďaleko, že títo nemusia niesť žiadne adekvátne dôsledky za svoje konanie, aj keď uzavrú akúkoľvek zmluvu, dokonca čokoľvek, čo sa prieči zdravému rozumu (v zmysle „ten chudák ani nevie, čo podpísal", ale „peniaze mohol zobrať"), a to sa už dotýka samej podstaty a hlavne primeranosti práva, v dôsledku čoho spotrebiteľa z úradnej povinnosti zbavujú jeho zodpovednosti. Taký postup orgánov ochrany práva je nielenže absolútne „nevýchovný", paternalistický, ale aj absurdný a v rozpore so zásadou rovnosti, vigilantibus iura, neminem laedere a pod., ktoré by mali v podstate platiť aj pre „privilegovaného" spotrebiteľa; opakom je potom neprípustné zvýhodňovanie dlžníka oproti veriteľovi, ktorému inak reálne hrozí riziko nevymoženia ani len elementárneho nároku bez akéhokoľvek príslušenstva voči dlžníkovi, ktorý sa tak neoprávnene obohacuje na jeho úkor za asistencie súdov. 4. Preto ak nedôjde k racionálnemu zvratu v doterajšej judikatúre súdov, opäť vrátane ústavného súdu, existujúce bagateľné spory tak zahltia všetky súdy Slovenskej republiky (čo je už reálne) a ochromia nielen výkon ich spravodlivosti, ale narušia aj dôveru občanov v právo, právny poriadok, a tým aj v právny štát (čl. 1 ods. 1 ústavy).“

10. Vo vyjadrení k odvolaniu sa žalovaná vyjadrila tak, že nevie ona zaplatiť žalovanú sumu len v splátkovom kalendári po 25 € mesačne po dobu splatenia uvedenej čiastky, z obsahu spisu ako z jej vyjadrenia nesporne vyplýva, že je spokojná s rozsudkom prvej inštancie a proti nemu nepodáva odvolanie.

11. Odvolací súd postupom podľa § 485 preskúmal napadnutú časť rozsudku súdu prvej inštancie a tento potvrdil podľa § 387 CSP, lebo je presvedčivý a odvolacie dôvody nie sú relevantné.

12. Strana sporu má právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia). Medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým (o. i.) aj právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu a právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

13. Podľa § 220 ods.2 v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

14. Napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 220 ods.2 a zásadám súdnej praxe a je preskúmateľné a riadne odôvodnené.

15. V konaní nedošlo k žiadnej takej vade, ktorá by mala vplyv na správnosť rozhodnutia a možno uzavrieť, že žalobcom uplatnený odvolací dôvod nie je daný.

16. Žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. d) CSP, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, predstavuje vady konania, ktoré nie sú subsumované pod ostatné odvolacie dôvody avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť (§ 160), postihujú chybný postup súdu prvej inštancie pri dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu

konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), chybné poučovanie účastníkov a ďalšie nedostatky v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vada konania, ktorá môže mať vplyv na správnosť rozhodnutia, v konkrétnom prípade nemusí mať za následok vecne nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje otázku, či by obsah výroku rozhodnutia bol iný, keby k vade konania nedošlo. Typickou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [napr. nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený z prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a p., neposkytnutie odvolateľovi poučenia o povinnosti tvrdenia (§ 157 ods.2 ale aj § 171 ods.1 alebo poučenia o dôkaznej povinnosti (§ 132 ods.1 , aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie o veci bez nariadenia pojednávania (§ 177 ods.2 , i keď pre to neboli splnené podmienky], nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania). Vadnosť konania môže účastník preukazovať nielen na základe skutkového a dôkazného stavu, ktorý tu bol v konaní pred súdom, ale tiež s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli pred súdom uplatnené. Vadou konania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s príslušnými ust. CSP, napr. osoba, ktorá mala byť vyslúchaná ako svedok, bola vyslúchnutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, listinný dôkaz bol vykonaný v rozpore s § 204 a p..

17. Žalobca v podanom odvolaní žiadnu vadu, ktorú by bolo možné subsumovať pod uplatnený odvolací dôvod neuvádza, preto uplatnený odvolací dôvod nie je daný.

18. Žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. e) (súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností), spočíva v neúplnosti zistenia skutkového stavu, ktorý je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že súd prvej inštancie nevykonal účastníkom navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a navrhnutý dôkaz je spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Ide o vadu skutkovú, keď strana navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto dôkaz nevykonal. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie. Vyhodnotenie relevancie navrhnutého dôkazu ako aj prípustnosť dôkazu je výsadnou doménou súdu. Súd pochybí, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia.

19. Žalobca v odvolaní neoznačuje žiaden dôkaz, ktorý navrhoval už v konaní na súde prvej inštancie, ale nebol vykonaný, preto tento odvolací dôvod nie je daný.

20. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. g) (zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené) je daný vtedy, ak vo svetle nových skutočností alebo dôkazov, ktoré účastník uplatnil v súlade s § 366 písm. d) CSP, nemôže obstáť súdom zistený skutkový stav. Ide najmä o skutočnosti a dôkazy, ktoré nastali (vznikli) po vyhlásení (vydaní) rozhodnutia súdu prvej inštancie, preto skutočnosti a dôkazy, ktoré tu boli v konaní pred súdom prvej inštancie a účastník ich neuplatnil (hoci len preto, že o nich nevedel), nemôžu byť v sporovom konaní odvolacím dôvodom. Predpokladá sa, že účastníkom uplatnené skutočnosti a dôkazy sú nové (v porovnaní s tým, aké tu boli v konaní pred súdom prvého stupňa) a v danej veci sú právne významné.

21. Žalobca žiadne prípustné prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku neoznačuje, preto odvolací dôvod nie je daný.

22. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Ani tento odvolací dôvod nebol preukázaný.

23. Odvolací súd k správnym a výstižným dôvodom uvedeným v rozsudku týkajúcim sa výroku o trovách konania a výroku, ktorým bol návrh v prevyšujúcej časti zamietnutý dopĺňa, že dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zák. č. 160/2015 Z.z., ďalej len a odvolací súd nepristupoval v tejto veci k rozhodovaniu po 1.7.2016 na základe úpravy ešte z prechodných procesných ust. § 470 ods. 1 CSP, lebo odvolanie bolo podané až po 1.7.2016 a preto podmienky jeho prípustnosti a vrátane podmienky či bolo oprávnenou osobou posudzoval odvolací súd už podľa nového právneho stavu existujúceho v čase podaného odvolania podľa ustanovení CSP.

24. Súd prvej inštancie aplikoval správny právny predpis a zákonne ho aj vyložil, vada konania nebola v tomto konaní preukázaná odvolateľom.

25. Žalobca v odvolaní aplikuje judikatúru pri úrokoch z úveru, ktorá sa používa Najvyšším súdom ČR (napr. rozsudok 32Cdo/383/2014), uznesenie Najvyššieho súdu SR 4Obo/143/1998, rozhodnutie považuje za nepreskúmateľné a arbitrárne.

26. Treba prisvedčiť žalobcovi, že podľa § 16 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, spotrebiteľ má právo kedykoľvek počas doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere spotrebiteľský úver úplne alebo čiastočne splatiť pred dohodnutou lehotou splatnosti ale rovnováha vo vzťahu k spotrebiteľke bola narušená.

27. Odvolací súd konštatuje, že je treba vychádzať aj pri interpretácii vnútroštátneho práva zo zásady konformného výkladu európskeho práva, lebo súdy sa pri interpretácii vnútroštátneho práva usilujú smerovať k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaných smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť (napr. rozsudok ESD C-212/07, bod. 10). Napokon aj zák. č. 129/2010 Z.z. bol úplnou transpozíciou Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48 ES z 23.4.2008 o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady predchádzajúcej 87/102/EHS vzatý do slovenského právneho poriadku. Špecificky práva EÚ vyžadujú určité povinnosti od členských štátov, aby zakomponovali a dosiahli smer sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení aj do svojho vnútroštátneho práva, čo sa uskutočňuje vzhľadom na potreby jasnosti a určitosti právnej úpravy, ktorá nesmie kolidovať s právom EÚ. V sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, ale vnútroštátne súdy skúmajú, či môžu normu práva EÚ transponovanú určitým zákonom vykladať eurokomformne, nepriamy účinok smernice nie je absolútny, lebo takýto výklad zákona nemôže nahradiť výslovné znenie zákona (a napokon v opačnom prípade by išlo o výklad contra legem).

28. Preto aj zamietajúci výrok rozsudku odvolací súd potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ako aj vo výroku o trovách konania, pretože je vecne správny.

29. Z vykonaného dokazovania nesporne vyplýva, že poskytnutý úver a úroky s príslušenstvom sa žalovaná zaviazala splácať v pravidelných mesačných splátkach a celý úver aj s prísl. bola povinná splatiť do 6.3.2019 s úrokovou sadzbou 25,50 %, výšku splátky v sume 30,62 € so splatnosťou prvej splátky do 6.4.2013 s počtom 72 mesačných splátok (ide o RPMN 32,06 %). Celková čiastka nákladov tak predstavovala 995,04 € po vyčerpaní úveru žalovaná porušila svoje zmluvné povinnosti a žalobca

vyhlásil úver za predčasne splatný, ku dňu 2.12.2013, preto ostatné časti návrhu nemohli byť priznané žalobcovi, lebo mu súd priznal 1.000 € a zmluvný úrok ku dňu 2.12.2013 vo výške 197,01 €. Poplatky za upomienky vo výške 04,38 € mu nepatria a taktiež poistné vo výške 7,86 € nemá čo hradiť pri činnosti žalobcu sama spotrebiteľka. V časti úroku z úveru za obdobie po zosplatnení úveru už spotrebiteľ nemá platiť úroky za jednorazové vrátenie požičanej sumy istiny úveru vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru, strata nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov bola preukázaná. Spotrebiteľ už nemal právny titul mať u seba peňažné prostriedky a tieto užívať, čo je dôvodom na to, aby veriteľ už potom nežiadal a neinkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby finančných prostriedkov. Zmluvu o úvere nemožno posúdiť v neprospech spotrebiteľa, ale ak existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom sa stotožňuje a stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právnom stave ako do listinných dôkazov uviedol žalobca (na pojednávaní sa nezúčastnil), bola táto právna úprava v rozpore s ochranou práva spotrebiteľa, čo zakladá neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 OZ, prípadne § 53 ods. 1, 5 a ide o absolútnu neplatnosť od začiatku. Uplatňované poplatky za výzvu a upomienky sú neprimerané aj bez ohľadu na zistené skutočnosti, lebo tieto nemá čo platiť spotrebiteľ - žalovaná.

30. Odvolací súd dopĺňa, že napadnutý výrok čo do zamietnutia v časti prevyšujúcej časti a výroku o trovách konania, čiže vyhovujúci výrok nadobudol právoplatnosť a nebol preskúmavaný v odvolaní, čo sa odôvodňuje ust. §§ 367, 379 CSP.

31. Výrok o trovách odvolacieho konania sa odôvodňuje aplikáciou viacerých právnych predpisov tým, že žalovaná prejavila nepochybne ústretovosť, keď v splátkach prisúdenú žalovanú sumu je schopná vyplatiť tak ako uviedla vo vyjadrení k odvolaniu, čo považuje odvolací súd za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by mal priznať úspešnej strane sporu a žalovanej žiadne trovy nevznikli v odvolacom konaní.

32. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta .

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.