Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/48/2018

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Viery Zoľákovej v spore žalobcu: R Collectors s. r. o., IČO: 50 094 297, so sídlom: Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, právne zastúpený: Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232 471, proti žalovanému: N. Y., T.Z..: XX.XX.XXXX, H. D. XXX, XXX XX D., Š.. B. G., o zaplatenie 809,57 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č. k. 2Csp/153/2017 - 61 zo dňa 8. januára 2018, jednohlasne takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok súdu prvej inštancie a vec vracia na súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Kežmarok (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol v I. výroku, že žalobu zamieta a v II. výroku, že náhradu trov konania stranám nepriznáva.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na úhradu žalovanej istiny s príslušenstvom z dôvodu neuhradeného úveru, ktorý mu bol poskytnutý na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX, uzavretej medzi právnym predchodcom súčasného žalobcu C.U. H. Z..G.. H. a žalovaným. Okrem iného žalobca uviedol, že v dôsledku omeškania žalovaného so splácaním úveru, vyhlásil dňa 05.12.2012 úver za predčasne splatný.

3. Rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil ustanovením § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. zákon o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014; § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“).

4. Súd prvej inštancie mal za to, že nepochybne priaznivejšia úprava inštitútu premlčania pre žalovaného ako spotrebiteľa je v Občianskom zákonníku, a táto skutočnosť už bola mnohokrát vyriešená v rámci iných súdnych konaní na rôznych okresných, či krajských súdoch. V predmetnej veci bola žaloba súdu doručená 18.05.2017, pričom k zosplatneniu dlhu došlo 05.12.2012, teda premlčacia doba začala plynúť 06.12.2012. Ďalej uviedol, že k žalobe bolo pripojené uznanie dlhu podpísané žalovaným dňa 22.06.2015. Toto však súd prvej inštancie nepovažoval za relevantné. Súd prvej inštancie prijal názor, že vychádzajúc zo skutkových okolností, za akých žalobca dával podpisovať žalovanému Uznanie dlhu, ako i na skutočnosť, že žalobca, resp. jeho právny predchodca mal vopred pripravené znenie vyhlásenia o uznaní dlhu, súd dospel k záveru, že konanie dodávateľa je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pretože žalobca - právny predchodca dosiahol uznanie dlhu v záujme predĺženia premlčacej doby, i keď žalovaný zrejme nemal vôbec vedomosť a ani vôľu takéto vyhlásenie učiniť. Je evidentné, že úmyslom právneho predchodcu žalobcu bolo zabezpečiť si pre seba právne isté postavenie na úkor nevedomosti žalovaného ako spotrebiteľa, naviac mu dal podpísať aj uznanie zmluvných úrokov vo výške 25,50 % ročne odo dňa po dni uznania dlhu do zaplatenia, na

ktoré po zosplatnení dlhu nemá žiadne zákonné právo. Takéto konanie považoval súd prvej inštancie za nekalú obchodnú praktiku v zmysle § 8 ods. 4 citovaného zákona, pričom takéto konanie považoval aj za rozporné s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a predmetný úkon teda posúdil ako neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že takáto praktika podstatne zasahuje do práv spotrebiteľa, pričom žalobca postupoval v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti. Vzhľadom na uvedené, keďže uznanie záväzku ako nekalá obchodná praktika je neplatné, preto súd prvej inštancie aplikoval na plynutie premlčacej doby ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami rozhodol súd prvej inštancie o zamietnutí žaloby.

5. Pri rozhodnutí o nároku na náhradu trov konania prijal súd prvej inštancie záver, že trovy konania stranám nepriznal, nakoľko žalobca v konaní nebol úspešný a žalovanému žiadne trovy nevznikli.

6. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.), vec nesprávne právne posúdil (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.). Vzhľadom na závery vyjadrené súdom prvej inštancie žalobca namietal neplatnosť uznania dlhu. Podľa žalobcu súd vôbec neskúmal konanie žalovaného a jednostranne hodnotil kroky žalobcu. Žalovaný neplnil z uzatvorenej Zmluvy o úvere. Žalobca musel žalovaného opakovane a niekoľkokrát vyzývať, aby si tento splnil svoju zákonnú povinnosť. Bola to práve pozícia žalobcu, ktorá z dôvodu neplnenia si povinností podľa zmluvy o úvere žalovaným bola neistou. Uznaním dlhu sa pozícia žalovaného na jeho úkor nijak nezhoršila a ani zhoršiť nemohla. Z uvedeného vyplýva, že uznanie dlhu nepredstavuje nekalú obchodnú praktiku. Postavenie žalobcu sa v danej situácii nezlepšilo, úhradu dlžných súm od žalovaného mu nezabezpečilo a bolo použité ako ďalší prostriedok, keď predchádzajúce snahy žalobcu o dosiahnutie plnenia zo strany žalovaného boli neúspešné v snahe o vyrovnanie v tom čase nevyrovnaného postavenia zmluvných strán, kde žalobca splnil riadne a včas svoje záväzky ale žalovaný plniť opakovane a dlhodobo odmietal. Uznanie dlhu žalovaným spĺňa obsahové náležitosti podľa § 558 Občianskeho zákonníka. V zmysle ustanovenia § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka šlo o spravodlivý postup odôvodnený správaním žalovaného a vzhľadom na predmet, ktorý uznanie dlhu upravovalo, nemohlo ísť o nekalú obchodnú praktiku. Podľa žalobcu, nie je zrejmé, akým spôsobom by bolo uznanie dlhu dlhodobo riadne neplniaceho dlžníka v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti. Žalobca prijímal uznanie dlhu v dobrej viere, že pomôže splniť záväzky žalovaného. Uznanie dlhu následne žiadnym spôsobom nezneužil v neprospech žalovaného. Vo vzťahu k premlčaniu žalobca uviedol, že spolu s návrhom na vydanie platobného rozkazu súdu predložil aj žalovanou podpísané uznanie dlhu. Keďže súd neskúmal podmienky premlčania vzhľadom na hmotnoprávne účinky uznania dlhu, nesprávne vec právne klasifikoval a žalobu z dôvodu premlčania zamietol. Žalobca má za preukázané, že súd nedostatočne skúmal tak skutkový ako i právny stav veci, rozhodoval na základe neúplného zistenia skutkového stavu a nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní, keď opomenul aplikáciu ust. § 110 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Žalobca zároveň poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 07. februára 2018, ktorým rozhodol vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 11/2016 o návrhu Okresného súdu Košice II o súlade § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky takto: Ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Okrem uvedeného má žalobca za to, že otázka premlčania by sa nemala spravovať ustanoveniami občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/16/2014 zo dňa 27.08.2015 a rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/671/2014 zo dňa 27.08.2014 žalobca uviedol, že je potrebné na predmetnú úverovú zmluvu aplikovať ustanovenia týkajúce sa premlčania podľa Obchodného zákonníka, t.j. 4 roky. K záveru súdu o nepatriacom zmluvnom úroku po zosplatnení žalobca uviedol, že súd sa vo svojom zhodnotení právneho a skutkového stavu mýli. Ochrana spotrebiteľa nielen, že nie je primeraná, ale popiera všetky zásady civilného konania, predovšetkým rovnosť strán. Vo veciach problematiky uplatňovania zmluvných úrokov po zosplatnení je spornou otázka časového ohraničenia, do ktorého môže veriteľ požadovať zmluvné úroky. Ústavný súd Slovenskej republiky vyložil pojem zosplatnenia zánikom pôvodného záväzku, na ktorého miesto nastupuje záväzok úplne nový. Podľa žalobcu zosplatnenie úveru spôsobuje len jedinú zmenu v záväzku, a to v lehote konečnej splatnosti a straty práva platiť v splátkach. Žiaden zákon neupravuje, že zosplatnenie úveru spôsobuje zmenu všetkých zmluvných podmienok. Vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru veriteľom je prejavom vôle

veriteľa smerujúcim k zániku povinnosti dlžníka platiť svoj dlh v splátkach a vzniku novej povinnosti, zaplatiť celý dlh jednorazovo v stanovený termín. Z tohto prejavu vôle žiadnym spôsobom nevyplýva, že veriteľ mení záväzok dlžníka v ostatných jeho právach a povinnosti. Je účelovo viazaný výlučne na termín splatenia a spôsobu splatenia úveru. Vychádzajúc z ustanovenia § 497 zákona č. 513/1991 Zb. a § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. má žalobca za to, že zákonná dikcia definuje, aký záväzok vyplýva žalovanému z uzatvorenej zmluvy o úvere, t.j. záväzok vrátiť veriteľovi poskytnuté finančné prostriedky ako i zaplatiť úroky a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom. V konaní bolo preukázané, že žalovaný zostáva dlžný a teda je správny ten záver, že jeho záväzok doposiaľ nezanikol. Keďže nezanikol hlavný záväzok dlžníka nemožno hovoriť o zániku akcesorického zmluvného úroku. Podľa ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, ktorým sa zmluva o úvere riadi, platí, že veriteľ má nárok na úroky z úveru až do času riadnej úhrady poskytnutého úveru. Z obsahu uvedeného ustanovenia, nie je možné dospieť k takému záveru, že veriteľ nemá v prípade zosplatnenia úveru nárok na zmluvný úrok. Podobne nevyplýva záver súdu ani z ustanovenia § 369 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. a ustanovenia § 565 zákona č. 40/1964 Zb.. Súd pri svojom rozhodovaní nevzal do úvahy tú skutočnosť, že vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru sa týka len istiny úveru. Zmluvný úrok nebol kapitalizovaný do celkovej dlžnej sumy. Súd tak de facto napriek uzatvorenej platnej Zmluve o úvere rozhodol o zániku zmluvnej podmienky v rozpore s platnou právnou úpravou, čím žalobcu bezdôvodne ukrátil o čas zmluvnej odmeny za poskytnutie úveru. Ani sankčný úrok nie je kompenzáciou veriteľa za poskytnutie úveru. Zmluvný úrok je totiž odplatou (cenou) za poskytnutie finančných prostriedkov a tvorí tak ekonomickú podstatu poskytovania finančných prostriedkov ako podnikateľskej činnosti veriteľa. Sankčný úrok nie je a nemôže byť kompenzáciou tejto ceny finančných prostriedkov. Pokiaľ pred časom vyhlásenia predčasného splatenia úveru v prípade omeškania dlžníka s úhradou je možné od neho požadovať tak zmluvný úrok ako i úrok z omeškania, vzniká otázka, z akého dôvodu po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru sa zrazu súdu javí vzťah medzi dvoma úrokmi, zmluvným a zákonným z omeškania iný. Ide o totožné právne i skutkové situácie, ktoré nemožno posudzovať rozdielne. Navyše, súd odmietnutím priznania zmluvného úroku konal v rozpore s právnou zásadou, že nikto nemôže mať prospech z vlastného protiprávneho konania. Ak však zosplatnením úveru dlžník získa nedôvodnú výhodu v tom, že nie je povinný platiť zmluvný úrok, hoci táto skutočnosť je následkom protiprávneho konania dlžníka, súd konal v rozpore s uvedenou právnou zásadou. Poukázal na prístup Najvyššieho súdu ČR (napríklad na rozhodnutie NSČR sp. zn.: 32Cdo/3830/2014, sp. zn.: 31Cdo/2851/1999, 32Cdo/2782/1999, 29Cdo/2606/2000, 33Cdo/113/2008), ktorý nárok na zmluvný úrok po zosplatnení úveru veriteľom priznáva. Vzhľadom na citované ustanovenia zákona má žalobca za to, že súd postupoval v rozsahu nad rámec zákona, nakoľko vyvodzoval vlastné závery opierajúc sa len o všeobecne nezáväzné rozhodnutie iného súdu, pričom jeho správnosť či zákonnosť v tomto prípade nebola skúmaná. Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na nové prejednanie, alebo, aby odvolací súd zmenil prvoinštančné rozhodnutie a žalobe v plnom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného na náhradu trov konania.

7. Na základe doručenej výzvy súdu prvej inštancie sa žalovaný k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadril.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 C.s.p.). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 C.s.p.) dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

9. Vzhľadom na odvolacie námietky žalobcu je rozhodnutie súdu prvej inštancie v podstatných okolnostiach, teda najmä v otázke posúdenia spotrebiteľského vzťahu medzi stranami sporu a od neho sa odvíjajúce posúdenie uplynutia premlčacej doby, nepreskúmateľné, pričom nepreskúmateľnosť rozhodnutia dosahuje intenzitu nesprávneho procesného postupu znemožňujúceho strane (v danom prípade žalobcovi), aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

10. Súd prvej inštancie založil argumentáciu o zamietnutí žaloby na základe dôvodu, ktorým bolo premlčanie uplatnenej pohľadávky, ku ktorému súd prvej inštancie prihliadal ex offo podľa v tom čase účinného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.

11. K predmetnému ustanoveniu, z ktorého vychádzal aj súd prvej inštancie, však Ústavný súd Slovenskej republiky dňa 07.02.2018 vo veci PL. ÚS 11/2016 vyhlásil nález, podľa ktorého ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Takéto ustanovenie, ktoré nie je v súlade s ústavou, stráca účinnosť dňom uverejnenia nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (čl. 125 ods. 3, ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky).

12. V čase vyhlásenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie bolo ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinné a súd bol povinný v prípade správneho právneho posúdenia veci toto ustanovenie aplikovať. Napriek tomu vyššie uvedený nález Ústavného súdu Slovenskej republiky treba vnímať tak, že ním bol vyhlásený od počiatku existujúci nesúlad napadnutého ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky. Nález ústavného súdu - okrem toho, že je právnym dôvodom neúčinnosti nesúladného ustanovenia zákona (ex nunc, od publikovania nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky) - predstavuje tiež interpretáciu dotknutých ustanovení ústavy (v tomto prípade čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) v tom zmysle, že ich treba vykladať inak, než ich vyložil zákonodarca pri prijímaní nesúladného ustanovenia zákona (v tomto prípade to znamená, že prihliadanie na premlčanie bez námietky strany je v rozpore s týmito ustanoveniami ústavy). Súdy sú pri rozhodovaní viazané nielen zákonom, ale aj ústavou (čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Teda postup súdu prvej inštancie, ktorý v prejednávanej veci použil ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, bol síce v súlade s vtedy účinným zákonom, avšak v rozpore s ústavou, konkrétne s ustanoveniami čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Takýto protiústavný postup (aj keď išlo o postup v zmysle zákona) predstavuje porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

13. Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné dať do pozornosti aj uznesenie (zjednocujúce stanovisko) pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11.10.2006, sp. zn. PLz. ÚS 1/06, kde bola riešená otázka okamihu hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného súdu a kde ústavný súd okrem iného konštatoval, že hmotnoprávne účinky nálezu vo vzťahu ku konaniam, ktoré ešte neboli právoplatne skončené, nastávajú ex tunc, teda na ustanovenie zákona, ktoré bolo v nesúlade s ústavou, sa hľadí, akoby nebolo nikdy súčasťou právneho poriadku.

14. Uvedenú skutočnosť o nesprávnosti postupu súdu prvej inštancie v súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. priamo vo svojom odvolaní namietal aj žalobca. Pričom žalobca súčasne v odvolaní namietal aj fakt, že ním uplatnený nárok premlčaný nebol. Preto pokiaľ by súd prvej inštancie neaplikoval ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., bez vznesenia námietky premlčania druhou stranou by musel vec posúdiť de facto rovnako, ako keby k premlčaniu nedošlo.

15. Odvolací súd má tiež za to, že súd prvej inštancie pochybil aj z toho hľadiska, keď v zmysle ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa prihliadol na premlčanie ex offo a následne sa už nezaoberal vyjadrením žalovaného k žalobe, v ktorom žalovaný bez vznesenej námietky premlčania uznal nárok žalobcu a prejavil záujem túto dlžnú sumu splácať formou splátkového kalendára.

16. Aplikácia protiústavného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. súdom prvej inštancie v danej veci, predstavuje nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým bolo znemožnené strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, preto aj keď súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie, tak toto vyhodnocoval len v rozsahu potrebnom pre zistenie premlčania.

17. Vychádzajúc z uvedeného je následne potrebné sa aj zaoberať odvolacou námietkou žalobcu, že otázka premlčania by sa nemala spravovať ustanoveniami občianskeho zákonníka a je potrebné na predmetnú úverovú zmluvu aplikovať ustanovenia týkajúce sa premlčania podľa Obchodného zákonníka. A rovnako tak aj námietkou týkajúcou sa nároku žalobcu na zmluvný úrok po vyhlásení splatnosti úveru..

18. Odvolací súd má tiež za to, že pred novým rozhodnutím súdu prvej inštancie v konaní ja potrebné nanovo vykonať dokazovanie k okolnostiam, ktoré namietal žalobca.

19. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 odsek 1 Ústavy SR a práva podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t.j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Pozri III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06).

20. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec v zmysle § 391 ods. 1, 2 C.s.p. vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

21. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie riadiť sa právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v tomto rozhodnutí, opätovne vec prejednať a rozhodnúť s tým, že sa vysporiada s odvolacími námietkami žalobcu a zohľadní skutočnosti uvádzané odvolacím súdom. Nové rozhodnutie je potrebné riadne a náležite odôvodniť v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p. tak, aby bolo presvedčivé.

22. Vzhľadom k tomu, že výrok o trovách konania pred súdom prvej inštancie je súvisiacim výrokom (§ 379 písm. a) C.s.p.), odvolací súd súčasne so zrušením výroku vo veci samej zrušil aj výrok o trovách konania. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie znova rozhodne o trovách prvoinštančného konania, ako aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).

23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).