Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Co/168/2018

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci žalobcu: Západoslovenská distribučná, a.s., IČO 36 361 518, so sídlom Čulenova 6, Bratislava, zastúpená splnomocnencom: GRABAN, TORMA & PARTNERS s.r.o., so sídlom Kováčska 53, Košice proti žalovanej: Q. D., narodená XX.X.XXXX, bytom W. XXXX/XX, B., o zaplatenie 659,42 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 30Csp/290/2016-27 zo dňa 26.9.2017, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom žalobu zamietol a druhým výrokom žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 489 Občianskeho zákonníka, § 46 ods. 1 písm. a), ods. 2 zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 132, § 215 ods. 1, § 217 ods. 1 veta prvá, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 659,42 eur s príslušenstvom z dôvodu, že žalovaná neoprávnene odoberala elektrickú energiu na odbernom mieste č. 4304974501, za čo jej vyúčtoval celkovú škodu vo výške 659,42 eur, z čoho celková spotreba elektriny počas trvania neoprávneného odberu od 8.7.2012 do 19.9.2013 predstavovala sumu 564,85 eur, náklady spojené so zistením neoprávneného odberu sumu 41,43 eur, náklady na DPH sumu 53,14 eur. Podľa protokolu o zistení neoprávneného odberu z 19.9.2013 na meracom mieste bola elektrická energia odoberaná bez platnej zmluvy, odberné miesto bolo odpojené a zaplombované, zároveň bola vyhotovená aj fotodokumentácia.

4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že žalobca v konaní síce preukázal, že dňa 19.9.2013 bola vykonaná kontrola odberného miesta č. 4304974501 a protokol o tomto zistení podpísala aj žalovaná, avšak na preukázanie skutkových tvrdení o vzniku škody v dôsledku neoprávneného odberu elektrickej energie neoznačil žiadne dôkazy, ktoré by mal súd v konaní vykonať, a na základe ktorých by bolo možné posúdiť, že mu skutočne vznikla škoda, že žalovaná na odbernom mieste odoberala elektrinu bez uzavretej zmluvy, resp. že zmluva o dodávke elektrickej energie bola ukončená. Žalobca nijakým spôsobom súdu neobjasnil, či žalovaná mala uzatvorenú zmluvu, akým spôsobom táto zanikla a kedy, z akého dôvodu, ani prečo naďalej dodával elektrinu a nedošlo k odpojeniu od dodávky, a prečo si neuplatnil skutočne vzniknutú škodu, ale výšku škody vypočítal podľa vyhlášky Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 449/2012 Z. z., ktorou sa ustanovuje spôsob výpočtu škody spôsobenej neoprávneným odberom plynu a nijako neozrejmil, prečo nemožno vyčísliť skutočne

vzniknutú škodu. Faktúru, ktorou žalobca vyúčtoval náhradu škody za neoprávnený odber, súd prvej inštancie nepovažoval za doklad o dodávke elektriny. Žalobca teda k podanej žalobe v rozpore s § 132 ods. 3 Civilného sporového poriadku nepredložil relevantné dôkazy, nevyhnutné k posúdeniu dôvodnosti žalobou uplatneného nároku, a teda podľa názoru súdu prvej inštancie neuniesol dôkazné bremeno ohľadne skutočností tvrdených v žalobnom návrhu, a preto súd prvej inštancie pre neunesenie dôkazného bremena žalobu v celom rozsahu zamietol.

5. Súd prvej inštancie nepriznal plne úspešnej žalobkyni náhradu trov konania, keďže jej preukázateľne trovy v konaní nevznikli.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedol, že koncepcia ustanovení Civilného sporového poriadku spočíva na posilnení zásady kontradiktórnosti konania a princípu formálnej pravdy v zmysle čl. 8 a čl. 9 Civilného sporového poriadku, pričom v záujme hospodárnosti konania zákonodarca zaviedol procesné inštitúty sankcionujúce pasivitu v konaní, medzi inými aj inštitút nespornosti skutkových tvrdení. Žalobca s poukazom na ust. Čl. 8, § 150 ods. 1, § 15i ods. 1, § 186 ods. 2, § 215 Civilného sporového poriadku ďalej namietal, že súd prvej inštancie nijako neodôvodnil, z akého dôvodu nesporné tvrdenia uvedené žalobcom vzbudzovali dôvodné pochybnosti o svojej pravdivosti, a preto bolo nutné vo vzťahu k nim vykonať dokazovanie. Uvedené ustanovenia majú viesť k rýchlemu rozhodnutiu v spore, ak je niektorá zo strán pasívna, pričom vykonanie dokazovania k nesporným tvrdeniam je v rozpore so zásadami sporového konania. Keďže súd prvej inštancie hrubo porušil princíp kontradiktórnosti konania, nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a konanie trpí inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie pri vydávaní zamietavého rozhodnutia nepostupoval v súlade s ust. § 138 a § 150 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil postavenie strán, keď žalobca je prevádzkovateľom distribučnej sústavy na základe povolenia na distribúciu elektriny a na rozdiel od dodávateľa elektrickej energie, žalobca nie je oprávnený uzatvárať s odberateľmi zmluvy o dodávke elektriny, preto nevystupuje a ani nemôže vystupovať vo vzťahu k odberateľom ako dodávateľ elektrickej energie. Žalobca nedodáva elektrickú energiu odberateľom, ale iba prevádzkuje distribučnú sústavu. Súd prvej inštancie určil nesprávne okruh rozhodujúcich skutočností, na ktoré sa vzťahuje bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Zodpovednosť za škodu spôsobenú neoprávneným odberom elektrickej energie je založená na troch predpokladoch: protiprávny stav, existencia škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym stavom a škodou, pričom sa jedná o objektívnu zodpovednosť bez možnosti liberácie. Rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktoré je poznačené nepochopením postavenia strán sporu a nesprávnym určením rozhodujúcich skutočností, ktoré vyplývajú z noriem hmotného práva, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie pristupoval k predloženým dôkazom priloženým k žalobe selektívne a pri ich hodnotení vybočil z limitov voľnej úvahy, čím sa, odhliadnuc od toho, že nemal dokazovanie k nepopretým skutočnostiam vykonať vôbec, dopustil zjavnej arbitrárnosti. Pokiaľ súd prvej inštancie trval na dokázaní neexistencii zmluvy o dodávke, svojimi požiadavkami sa dostal do rozporu s pravidlami formálnej logiky, podľa ktorej neexistencia určitej skutočnosti sa nepreukazuje, ale povinnosť preukázať opak znáša protistrana. Žalobca si dovoľuje poukázať na ustanovenie § 46 ods. 2 zákona o energetike, ktoré obsahuje osobitnú úpravu pre určenie osoby povinnej škodu nahradiť. Protiprávny stav spočívajúci v neoprávnenom odbere elektriny bez uzavretej zmluvy o dodávke elektriny je naplnený v prípade, ak sú kumulatívne splnené dve podmienky

- na odbernom mieste dochádza k odberu (spotrebe) elektriny a zároveň k odbernému miestu nie je uzavretá zmluva s dodávateľom elektrickej energie. Žalobca predložil Protokol o zistení neoprávneného odberu, fotografickú dokumentáciu so stavmi elektromera, ktoré boli vyhotovené pri kontrole odberného miesta, pri ktorej bolo zistené, že na dotknutom odbernom mieste dochádzalo k odberu elektrickej energie a to bez platne uzatvorenej zmluvy o dodávke elektrickej energie. Žalobca existenciu škody a jej výšku preukázal predložením Výpočtu škody spôsobenej neoprávneným odberom elektriny podľa zákona 251/2012 Z. z. v znení neskorších predpisov, ktorá vznikla na majetku žalobcu. Žalobca pri výpočte celkovej výšky škody, spôsobenej neoprávneným odberom, postupoval analogicky podľa Vyhlášky Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 292/2012 Z. z., ktorou sa ustanovuje spôsob výpočtu škody spôsobenej neoprávneným odberom elektriny, keďže aj pri zaznamenanom množstve neoprávnene odobratej elektrickej energie nie je možné zistiť skutočnú výšku škody, ako vyplýva aj z dôvodovej správy k § 46 zákona o energetike. V dôsledku neoprávneného odberu elektrickej energie žalobca vynaložil náklady na zisťovanie neoprávneného odberu. Keďže samotný vznik a udržiavanie

protiprávneho stavu spôsobilo škodu na majetku žalobcu, príčinná súvislosť medzi protiprávnym stavom a vznikom škody je priama a zrejmá. Navrhuje, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (aktuálne § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku) a vec mu v zrušenom rozsahu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

8. Podanou žalobou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 659,42 eur s príslušenstvom. Súd prvej inštancie zamietol žalobu dôvodiac, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne skutočností tvrdených v žalobe. Žalobca nesúhlasil so zamietajúcim rozsudkom súdu prvej inštancie, tvrdil, že súd prvej inštancie porušil princíp kontradiktórnosti konania, pričom pri rozhodovaní nevychádzal zo zhodných skutkových tvrdení strán, keďže žalovaná skutkové tvrdenia žalobcu nepoprela. Ďalej namietal nesprávne právne posúdenie veci, keďže žalobca je prevádzkovateľom distribučnej sústavy na základe povolenia na distribúciu elektriny, preto nemôže vstupovať do vzťahu k odberateľom ako dodávateľ elektrickej energie a tiež namietal nesprávne určenie okruhu rozhodujúcich skutočností v nadväznosti na nepochopenie postavenia strán sporu, pričom v súdenom sporu sa jedná o objektívnu zodpovednosť bez možnosti liberácie a napokon namietal nesprávne hodnotenie dôkazov, pri ktorých hodnotení súd prvej inštancie vybočil z limitov voľnej úvahy.

9. V prejednávanej veci súd prvej inštancie s odkazom na ustanovenie § 297 písm. b) Civilného sporového poriadku, že ide o otázku jednoduchého právneho posúdenia, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1.000 eur, mimo pojednávania vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými žalobcom, a to Vyúčtovaním náhrady škody zo dňa 17.10.2013, Pokusom o zmier zo dňa 6.12.2013, Výpočtom škody spôsobenej neoprávneným odberom elektriny podľa zákona č. 251/2012 Z. z. v znení neskorších predpisov a Protokolom o zistení neoprávneného odberu v zmysle zákona o energetike zo dňa 19.9.2013 a bez nariadenia pojednávania dňa 26.9.2017 rozhodol rozsudkom. Predtým súd prvej inštancie doručil žalobu zo dňa 6.12.2016 s prílohami do vlastných rúk dňa 14.6.2017 žalovanej spolu s výzvou zo dňa 5.6.2017 na vyjadrenie k žalobe a Poučením o procesných právach a povinnostiach. Žalovaná na uvedenú výzvu súdu prvej inštancie nereagovala žiadnym spôsobom a počas celého konania prebiehajúceho na súde prvej inštancie zostala nečinná.

10. Podľa § 149 Civilného sporového poriadku prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

11. Podľa § 150 Civilného sporového poriadku strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu (odsek 1). Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia (odsek 2).

12. Podľa § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela sa považujú za nesporné.

13. Už samotnými pojmami procesný útok a procesná obrana zákonodarca zdôrazňuje kontradiktórnosť procesného postavenia protistrán v sporovom konaní. Ustanovenia § 149 až 154 Civilného sporového poriadku predstavujú inštitucionálne prehĺbenie sporovosti konania upraveného v Civilnom sporovom

poriadku, pričom ich cieľom je prispieť k zefektívneniu, zrýchleniu a zhospodárneniu sporového konania. Nová právna úprava v ustanovení § 150 Civilného sporového poriadku zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Porušenie povinnosti tvrdenia sa považuje za procesnú pasivitu strany sporu, ktorá má za následok procesnú sankciu vo forme buď nespornosti nepopretých skutkových tvrdení protistrany (§ 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku) alebo neúčinnosti nekvalifikovaného popretia skutkového tvrdenia protistrany (§ 151 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Koncentrácia konania predstavuje efektívny nástroj racionálneho a odôvodneného zrýchlenia sporového konania a tvorí jednotu s jedným z nosných princípov novej právnej úpravy sporového konania, a to s princípom arbitrárneho poriadku.

14. Postup súdu prvej inštancie sa odvolaciemu súdu javí rozporný s ustanovením § 186 ods. 2 veta prvá Civilného sporového poriadku, v zmysle ktorého súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti a rozporný s ustanovením § 215 Civilného sporového poriadku, v zmysle ktorého súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu procesným postupom podľa Civilného sporového poriadku. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje i na ustanovenie § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého je potrebné postupovať aj v spotrebiteľských sporov (pri ktorých sa nepoužijú ustanovenia o sudcovskej a zákonnej koncentrácii v zmysle ustanovenia § 296 Civilného sporového poriadku).

15. Dôvodom zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie bolo nepreukázanie skutkových tvrdení o vzniku škody žalobcovi v dôsledku neoprávneného odberu elektrickej energie žalovanou.

16. Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že žaloba spolu s prílohami, výzvou na vyjadrenie k žalobe a poučením o procesných právach a povinnostiach bola žalovanej doručená dňa 14.6.2017, avšak žalovaná sa k žalobe vôbec nevyjadrila, t. j. nevyjadrila sa k jednotlivým skutkovým tvrdeniam uvedeným v tejto žalobe, ani neoznačila žiadne dôkazy, ktoré navrhuje v konaní vykonať vo vzťahu k prípadným svojim tvrdeniam.

17. Uvedená otázka neoprávneného odberu elektrickej energie je otázkou skutkovou a odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie v konaní pri posúdení odberu elektriny žalovanou bez uzavretej zmluvy o dodávke elektriny bol povinný v zmysle ustanovenia § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku vychádzať z nesporných skutkových tvrdení, t. j. z tvrdení strany (žalobcu), ktoré protistrana (žalovaná) výslovne nepoprela (preto sa považujú za nesporné). V tejto súvislosti treba poukázať opakovane na skutočnosť, že žalovaná existenciu neoprávneného odberu elektriny nepoprela. Je neprípustné, aby súd prvej inštancie bez spochybnenia skutkových tvrdení žalobcu žalovanou, tieto sám vlastnou činnosťou spochybňoval bez riadneho dokazovania na pojednávaní.

18. Nakoľko súd prvej inštancie nepostupoval vyššie uvedeným spôsobom a neriadil sa ustanovením § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku, je nepochybne jeho postup nepredvídateľný a prekvapivý, čo je v rozpore s právom sporovej strany na spravodlivý súdny proces.

19. Rovnako bolo pre rozhodnutie odvolacieho súdu významné vyriešiť si tiež tú procesnoprávnu otázku, či súd prvej inštancie mohol podľa ustanovenia § 297 písm. b) Civilného sporového poriadku vo veci samej rozhodnúť bez nariadenia pojednávania za situácie, keď podľa neho neboli žalobcom predloženými listinami preukázané všetky rozhodujúce skutočnosti a súd prvej inštancie tak potom musel založiť svoje rozhodnutie vo veci samej na závere o neunesení dôkazného bremena žalobcu.

20. Podľa § 177 ods. 2 Civilného sporového poriadku pojednávanie nie je potrebné nariaďovať, ak a) ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 2.000 eur, b) strany s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania súhlasia alebo c) to ustanovuje tento zákon.

21. Podľa § 297 písm. b) Civilného sporového poriadku súd na prejednanie sporu nariadi pojednávanie. Pojednávanie nie je potrebné nariadiť, ak ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1.000 eur.

22. Formulácia ustanovenia § 297 písm. b) Civilného sporového poriadku korešponduje s formuláciou ustanovenia § 177 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Z ustanovenia § 177 ods. 2 v spojení s ustanovením § 297 písm. b) Civilného sporového poriadku teda vyplýva, že súd prvej inštancie môže vec samú prejednať a rozhodnúť o nej bez nariadenia pojednávania okrem toho, že ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci i v prípade, že hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1.000 eur (daný prípad) a ak skutkové tvrdenia strán nie sú sporné.

23. Podľa § 181 ods. 2 Civilného sporového poriadku po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu.

24. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení súd prvej inštancie bez nariadenia pojednávania môže vec prejednať a rozhodnúť súčasne len za podmienky, že bol náležite zistený skutkový stav veci na základe stranami predložených listín, lebo nimi boli preukázané všetky medzi stranami sporné skutkové okolnosti, významné pre právne posúdenie veci. Ak totiž ustanovenie § 297 písm. b) Civilného sporového poriadku upravuje podmienku, že skutkové tvrdenia strán nie sú sporné, vyjadruje tým nielen požiadavku, aby súd prvej inštancie pri zisťovaní skutkového stavu veci nevychádzal, samozrejme okrem zhodných tvrdení strán, resp. zo skutkových tvrdení strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela (§ 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku), z iného dôkazu ako z listín predložených stranami (ich zástupcami alebo splnomocnencami), ale aj podmienku, že všetky rozhodujúce skutočnosti budú zhodnými, resp. nespornými tvrdeniami strán, a nimi predloženými listinami náležite preukázané a že teda podkladom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie nebude (aj) nesplnená povinnosť tvrdenia alebo neunesenie dôkazného bremena (tak ako je tomu v danom prípade). Ak sa ukáže, že strana doteraz nesplnila svoju povinnosť tvrdenia (neuviedla všetky rozhodujúce skutočnosti alebo ich uviedla neúplne) alebo povinnosť dôkaznú (nenavrhla dôkazy potrebné na preukázanie všetkých svojich sporných tvrdení, ktoré sú pre právne posúdenie veci významné), musí súd prvej inštancie, aj keby išlo o spor podľa ustanovenia § 297 písm. b) Civilného sporového poriadku, ako to bolo v danom prípade, vždy nariadiť pojednávanie (§ 297 veta prvá Civilného sporového poriadku), pretože si musí splniť obligatórnu povinnosť v zmysle ustanovenia § 181 ods. 2 Civilného sporového poriadku a informovať o rozsahu sporných a nesporných skutočností a dokazovania, čo bez nariadenia pojednávania nie je možné.

25. Z uvedených dôvodov je potom možné tiež uzavrieť, že na prejednanie veci samej v spotrebiteľských sporoch nie je potrebné v zmysle ustanovenia § 297 písm. b) Civilného sporového poriadku nariadiť na súde prvej inštancie pojednávanie, i keď ide o spotrebiteľský spor do 1.000 eur, len vtedy, ak strany sporu prostredníctvom nimi predložených listinných dôkazov a svojich nesporných tvrdení uniesli bremená tvrdenia a dôkazné a ak podkladom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej bol týmito dôkazmi (prípadne aj pomocou zhodných, resp. nesporných tvrdení strán) zistený skutkový stav veci, čo však daný prípad nie je.

26. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

27. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

28. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak, ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

29. Odvolací súd poukazuje i na to, že obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94).

30. Porušením práva na spravodlivý súdny proces je možné podľa odvolacieho súdu chápať i taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci, ktorým súd strane znemožní realizáciu tých práv, ktoré jej priznáva Civilný procesný poriadok za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými predpismi.

31. Vady konania vymedzené v ustanovení § 389 ods. 1 písm. a) až c) Civilného sporového poriadku sú porušením základného práva strany sporu na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj citovaný čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

32. S poukazom na vyššie uvedené je potom nesporné, že súd prvej inštancie pochybil, ak vo veci vyhlásil rozsudok dňa 26.9.2017 bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 297 písm. b) Civilného sporového poriadku, nakoľko porušil svoju obligatórnu povinnosť v zmysle ustanovenia § 181 ods. 2 Civilného sporového poriadku tým, že neurčil (najmä žalobcovi neoznámil), ktoré skutkové tvrdenia považuje za sporné, čím porušil zákonom dané procesné práva žalobcu pre ďalší jeho procesný postup v kontradiktórnom sporovom konaní, najmä vytvorenie mu priestoru na uplatnenie primeraných prostriedkov procesného útoku (procesnej obrany) vo vzťahu k ochrane subjektívnych práv a oprávnených záujmov, keď jeho žalobu zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného bremena. Odvolací súd sa stotožnil v tejto časti s odvolacou argumentáciu žalobcu a v dôsledku porušenia uvedených zákonných ustanovení súdom prvej inštancie mu neostávalo nič iné, než tento napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane závislého výroku o nároku na náhradu trov konania (osobitne odvolaním nenapadnutého), podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku zrušiť a podľa ustanovenia § 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

33. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania (akt. stranami), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania (akt. strany), ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (akt. strán) (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

34. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa ustanovenia § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku viazaný a postupovať podľa ustanovenia § 181 ods. 1 Civilného sporového poriadku, opätovne teda zrušenú a vrátenú vec prejednať, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, ako aj odvolacie argumenty odvolateľa, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom vo veci znova rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporého poriadku odôvodniť.

35. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).

36. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 .

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .