Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Co-154-2018.pdf
PDF · 130.92 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/154/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobkyne: V. Z., nar. XX.XX.XXXX, J. XXXX/XX, P. T., zastúpenej splnomocnencom: JUDr. Vladimír Sidor, advokát, Hlohovec, Železničná 4/ A, IČO: 42 256 593 proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, Pribinova 25, Bratislava, zastúpeného splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 1.607,40 Eur s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 16Csp/248/2017-51 zo dňa 15.12.2017, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti vo výroku I. a v časti náhrady trov konania vo výroku III. p o t v r d z u j e .
II. Žalobkyňa má voči žalovanému p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť do troch dní zaplatiť žalobkyni 1.607,40 Eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od 2. decembra 2016. Vo výroku II. v časti o zaplatenie 5 % ročného úroku z omeškania zo sumy 1.607,40 eur od 9. novembra do 1. decembra 2016 žalobu zamietol. Vo výroku III. žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu 100 % trov konania. 2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 2 písm. a), b), § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 39, § 41, § 52 a nasl., § 53 ods. 6, § 107 ods. 2, § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 563, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 497, § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka. Vecne argumentoval tým, že žalobkyňa sa domáha voči žalovanému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorým je podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka aj plnenie z neplatného právneho úkonu. Žalobkyňa plnila žalovanému celkovo 3.375,54 eur na základe zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500017959, o ktorej tvrdí, že je neplatná. 3. Z ods. 2.3 a 8.2 zmluvných dojednaní k tejto zmluve vyplýva záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky a záväzok dlžníka tieto prostriedky splatiť v splátkach, ktoré podľa ods. 3.1 v sebe obsahujú aj určený úrok. Takáto právna konštrukcia napĺňa definíciu zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, zároveň ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere. V časti 5 a 6 žiadosti/zmluva je okrem iného dohodnutá ročná úroková sadzba vo výške 70,01 % ročne. Podľa názoru súdu však takáto výška úroku odporuje dobrým mravom, a to napriek tomu, že pohľadávka na splatenie poskytnutého úveru nie je zabezpečená žiadnym zabezpečovacím prostriedkom okrem dohody o zrážkach zo mzdy a že je poskytnutá v relatívne nízkej sume, takže aj každý úrok sa prejaví relatívne vyššou percentuálnou sadzbou (porov. napr. uzn. NS SR 6 M Obdo 5/2009). Podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR (napr. 5 Cdo 26/2011) totiž pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v
súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí“ bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „zhodnotiť“ obvyklým spôsobom. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Úroková sadzba 70,01 % je podľa názoru súdu jednoznačne úžernícka, pretože predstavuje viac než dvojtretinové zhodnotenie peňažných prostriedkov na ročnej báze. V relevantnom čase sa pritom podľa všeobecne známych údajov inflácia v Slovenskej republike pohybovala na jednocifernej úrovni (1-3 % ročne) a priemerná úroková miera nových úverov poskytovaných bankami na úrovni 11,42 %. Takto vysoká úroková sadzba nie je odôvodnená ani žiadnymi osobitnými dôvodmi kreditného rizika dlžníka, ani hospodárskou alebo inou situáciou v slovenskej ekonomike. Vzhľadom na tú súd dospel k záveru, že dohoda o takejto úrokovej sadzbe je právnym úkonom, ktorý sa prieči dobrým mravom, v dôsledku čoho je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná. 4. Súd sa nestotožňuje s názorom žalovaného, že v prípade spotrebiteľských zmlúv môže súd skúmať len celkovú odplatu v zmysle § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 19. novembru 2012 a pokiaľ táto odplata podstatne neprevyšuje odplatu požadovanú na finančnom trhu, nemôže vyvodiť jej neplatnosť. Podľa názoru súdu ani z cit. ustanovenia, ani z dôvodovej správy k nemu nemožno vyvodiť, že by malo predstavovať špeciálnu normu voči § 39 Obč. zák. a že by malo vylučovať prípadné skúmanie rozporu úrokovej sadzby s dobrými mravmi podľa § 39 Obč. zák. Naopak, ustanovenie § 53 ods. 6 Obč. zák. dopĺňa iné normy obmedzujúce výšku odplaty (odmeny) veriteľa pri poskytovaní úverov a pôžičiek. Súčasťou odplaty je totiž nielen samotný úrok, ale aj ďalšie poplatky a plnenia pri uzavretí zmluvy alebo počas jej trvania. Účelom § 53 ods. 6 Obč. zák. bolo brániť tomu, aby nízky úrokový výnos (nízky úrok, ktorý bol v súlade s dobrými mravmi) bol vyrovnávaný prostredníctvom týchto vedľajších poplatkov a plnení. Inak povedané, účelom bolo brániť tomu, aby veriteľ cenu úveru alebo pôžičky prenášal z úroku (úrokovej sadzby) do iných plnení a tým (aspoň navonok) sťažoval možnosť prípadného vyslovenia neplatnosti úrokovej sadzby pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Obč. zák. Súlad celkovej odplaty s odplatami na finančnom trhu podľa § 53 ods. 6 Obč. zák. nebráni súdu skonštatovať nemravnosť úrokovej sadzby podľa § 39 Obč. zák. a vysloviť jej neplatnosť. Podobne je v prerokúvanej veci nepodstatné ustanovenie § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka. Toto ustanovenie vyslovene normuje čiastočnú neplatnosť dohody o úrokovej sadzbe, ktorá prevyšuje najvyššiu prípustnú zákonnú hranicu. V prerokúvanej veci však nie je vôbec sporné, že žiaden zákon konkrétne neobmedzuje výšku úrokovej sadzby pri úvere. Z toho však nemožno vyvodiť, že by bola prípustná dohoda o akejkoľvek úrokovej sadzbe. Súd je aj pri neexistencii zákonného obmedzenia výšky úrokovej sadzby oprávnený a povinný skúmať jej súlad s dobrými mravmi v zmysle § 39 Obč. zák. Ako vyplýva z judikatúry uvedenej v predošlom bode, zmluva o revolvingovom úvere z 19/20. novembra 2012 obsahuje úrokovú sadzbu práve vo výške, ktorá odporuje dobrým mravom.
5. Vzhľadom na to súd dospel k záveru, že dohoda o úrokovej sadzbe 70,01 % ročne je právnym úkonom, ktorý sa prieči dobrým mravom, v dôsledku čoho je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná. Podľa vyššie citovanej judikatúry najvyššieho súdu (5 Cdo 26/2011) je pritom dohoda o úroku v zmluve o pôžičke resp. úvere neoddeliteľnou časťou zmluvy v zmysle § 41 Obč. zák., takže neplatnosť tejto časti má za následok celkovú neplatnosť zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500017959. Podľa už citovaného ustanovenia § 451 ods. 1 a 2 Obč. zák. potom platí, že plnenie z neplatného právneho úkonu je bezdôvodným obohatením, ktoré sa musí vydať tomu, na čí úkor sa získalo. Podľa zisteného skutkového stavu žalovaný vyplatil žalobkyni na základe zmluvy o revolvingovom úvere z 19/20. novembra 2012 sumu 1.284,25 Eur. Žalobkyňa mala žalovanému takto získané bezdôvodné obohatenie vrátiť, zaplatila však vo výsledku 3.375,54 eur. Žalobkyňa tak v skutočnosti nielenže získané bezdôvodné obohatenie vrátila, ale naopak, žalovanému na splatenie úveru z tejto neplatnej zmluvy splnila viac než mala. Tým sa žalovaný obohatil na úkor žalobkyne plnením z neplatného právneho úkonu o sumu (3.375,54 - 1.284,25 =) 2.091,29 Eur a toto bezdôvodné obohatenie je povinný jej podľa § 451 ods. 1 a § 456 Obč. zák. vydať. Žalovaný je teda povinný žalovanú sumu 1.607,40 Eur prijatú ako bezdôvodné obohatenie žalobcovi vrátiť. Splatnosť záväzku na vrátenie bezdôvodného obohatenia nebola medzi žalobkyňou a žalovaným dohodnutá, ani zákonom určená. Preto bol žalovaný podľa § 563 Obč. zák. povinný plniť prvého dňa potom, čo ho žalobca o plnenie požiadal. Žalobkyňa tvrdí, že ho o plnenie požiadala listom svojho právneho zástupcu z 9. novembra 2016. Podľa § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka však tento prejav mohol voči žalovanému pôsobiť až od okamihu, kedy mu došiel. Zo zisteného skutkového stavu potom vyplýva len to, že tento list mohol žalovanému dôjsť približne 1. decembra 2016 a žalovaný bol
tak povinný plniť 2. decembra 2017 a nesplnením sa dostal do omeškania. Od tohto dňa patrí žalobkyni podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. nárok na úrok z omeškania vo výške určenej v § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. vo výške základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky účinnej k prvému dňu omeškania + 5 %. Zo všetkých uvedených dôvodov súd žalobe vyhovel v rozsahu 1.607,40 Eur s 5 % ročným úrokom z omeškania až od 2. decembra 2016 (výrok I) a vo zvyšku ju zamietol (výrok II). Plnú náhradu trov konania súd priznal žalobcovi podľa § 255 ods. 1 C. s. p. z dôvodu, že žalobkyňa bola neúspešná len v celkom nepatrnej časti príslušenstva (výrok III).
6. Proti rozsudku v jeho vyhovujúcej časti podal prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu odvolanie žalovaný. Súd prvej inštancie rozhodol o podanej žalobe základe záveru o neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere číslo 8500017959 z dôvodu rozporu výšky úrokov s dobrými mravmi, čím bola daná neplatnosť zmluvy podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Zmluva o revolvingovom úvere číslo 8500017959 je úverovou zmluvou, ktorá sa riadi (ako zmluvný typ) ustanoveniami Obchodného zákonníka. Vzhľadom na to, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ, vzťahujú sa na ňu aj ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. a ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Otázka výšky úrokov, súladu úrokov so zákonom a právnych dôsledkov dohodnutia úrokov odporujúcich zákonu sa preto musí posudzovať tiež v intenciách vyššie uvedených právnych predpisov. Základná regulácia úrokov vyplýva z ustanovenia § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, uvedená právna úprava vyplývajúca z poslednej vety citovaného zákonného ustanovenia má prednosť pred Občianskym zákonníkom, nakoľko ide o osobitný druh regulácie záväzku platiť úroky v prípade, ak sú úroky dohodnuté vo výške vyššej než je prípustné na základe alebo podľa zákona, ide o špeciálnu právnu úpravu (lex specialis) pred všeobecnou úpravou občianskeho práva. Uvedený právny názor potvrdila aj Národná banka Slovenska prostredníctvom stanoviska útvaru dohľadu nad finančným trhom, vo svojom oznámení číslo č. 1/2015 k použitiu Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských obchodných vzťahoch. Súd prvej inštancie postupoval nesprávne a dospel k nesprávnemu právnemu záveru o neplatnosti uzavretej úverovej zmluvy. V zmysle hore citovaného zákonného ustanovenia nie je možné dospieť k záveru o neplatnosti celej úverovej zmluvy, ale len k záveru, že by dlžník z úverovej zmluvy bol povinný platiť úroky vo výške najviac prípustnej podľa alebo na základe zákona. Vyslovenie neplatnosti celej úverovej zmluvy odporuje zákonu aj preto, že v prípade, ak si strany výšku úroku nedohodnú, podľa zákona nejde o neplatnú zmluvu, pretože v takom prípade by dlžník mal platiť len úroky požadované bankami. Súd prvej inštancie neposúdil prejednávanú vec podľa príslušných zákonných ustanovení a dospel k nesprávnemu záveru o neplatnosti celej úverovej zmluvy. Posúdenie úverovej zmluvy ako neplatnej neobstojí ani podľa predpisov občianskeho práva. Všeobecným a ustáleným pravidlom výkladu právnych predpisov a ich aplikácie pri posudzovaní platnosti právneho úkonu je zásada, že má prednosť taký prístup, ktorý ponecháva právny platný aspoň v časti než ako by mal byť právny úkon posúdený za neplatný. Normatívne tento postup vyjadruje ustanovenie § 41 Občianskeho zákonníka. Ak súd prvej inštancie bol schopný určiť, že výška úrokov je v rozpore s dobrými mravmi (čo bolo dôvodom posúdenia úverovej zmluvy ako neplatnej v tomto prípade), potom logicky je a musí byť spôsobilý určiť, kde (od akej hodnoty) dochádza k rozporu s dobrými mravmi. Inak povedané, na to, aby súd mohol dospieť k záveru o neplatnosti zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi v časti úrokov, musí vedieť určiť hranicu, kde tento rozpor už je a kde ešte nie je. Takéto určenie pritom logicky bude spĺňať aj podmienku oddeliteľnosti od ostatného obsahu, pretože ak sa na jednej strane dá určiť hranica, kde rozpor nastal a kde nie, potom súd tým vyjadruje svoj právne posúdenie aj o tom, kde sa dohoda o úroku považuje ešte za platnú (t.j. tam, kde rozpor s dobrými mravmi nie je) a kde už platnou nie je. Súd prvej inštancie neposúdil prejednávanú vec správne ani podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a dospel k nesprávnemu záveru o neplatnosti úverovej zmluvy a o vzniku bezdôvodného obohatenia. Odkaz na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo 26/2011 uvádzaný v napádanom rozsudku je nedôvodný, keďže v danom rozsudku sa neposudzovala úverová zmluva a nároky z nej (ale zmluva o pôžičke). Vyššie uvedené odvolacie tvrdenia podporuje žalobca aj odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp.zn. 32 Cdo 45/2013 zo dňa 26.10. 2015, v ktorom sa uvádza : ... případná neplatnost ujednání o úrocích ve smlouvě o úvěru nezpůsobuje sama o sobě neplatnost smlouvy o úvěru jako celku. Úprava obsažená v ustanovení § 502 odst. 1 obch. zák. posiluje princip obsahové oddělitelnosti té části právního úkonu (smlouvy o úvěru), která se týká úroků, od dalších částí takové smlouvy a uvedené ustanovení přiznává věřiteli právo požadovat úroky z poskytnutých peněžních prostředků i tehdy, není-li jejich výše ve smlouvě o úvěru sjednána. Je-li ujednání o úrocích ve smlouvě neplatné, věřitelka má právo na obvyklé úroky (srov. rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 26. května 2011, sp. zn. 32 Cdo 3516/2009). Nakoľko záver súdu o neplatnosti zmluvy je nesprávnym, potom aj samotné rozhodnutie vo veci samej (ktoré na tento záver nadväzuje) odporuje zákonu. Žalovaný napáda aj rozhodnutie o úroku z omeškania. Žalobca predložil súdu len neurčito
formulovanú výzvu datovanú dňa 09.11.2016, z ktorej nevyplýva ani konkretizácia (neskôr) žalovanej sumy. Rovnako žalobca nepreukázal ani doručenie uvedeného listu. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov preto žalovaný podáva proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. d) a písm. h) Civilného sporového poriadku a navrhuje, aby napadnutý rozsudok odvolací súd zmenil a žalobu zamietol alebo aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
7. Žalobca odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril. Žalobca považuje rozsudok za vecne správny, navrhuje ho potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Poukázal na to, že v Zmluve označenej ako zmluva o revolvingovom úvere bola dohodnutá úroková sadzba vo výške 70,01 % ročne. Úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov podliehajú súdnej kontrole vo svetle princípu dobrých mravov (§ 39 Občianskeho zákonníka). Doterajšia judikatúra súdov nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a predstavujú základný hodnotový poriadok. Cena plnenia tak teda nie je vyňatá zo súdnej kontroly, pokiaľ ide o rozsah jej primeranosti a ani kontroly podľa generálnej klauzuly (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokových sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Súd vychádzal z priemernej úrokovej miery nových úverov poskytovaných bankami, ktorá bola v čase uzatvorenia Zmluvy na úrovni 11,42 % . Úroková sadzba predmetného úveru je tak viac ako 6 - násobkom priemernej sadzby úverov poskytovaných v rovnakom období. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.07.2009, podľa ktorého: ,,Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy." Ak dodávateľ predformuluje v spotrebiteľskej zmluve klauzuly, ktoré sú v rozpore s ustanovením § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, tak sa dostáva do rozporu so zákonom a takéto klauzuly sú neplatné (§ 39, § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka). Žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 17Co/107/2016, podľa ktorého za stavu, že sa vady predmetnej zmluvy dotýkajú jej esenciálnych náležitostí (dojednanie o úroku), pričom zmluva, ktorá má formulárovú podobu a bola skoncipovaná žalovaným - dodávateľom nezodpovedá požiadavkám stanoveným v zákone o spotrebiteľských úveroch, berúc zreteľ na povahu právneho úkonu, obsah právneho úkonu, ktorý zakladá hrubú nerovnováhu práv a povinností v neprospech slabšieho spotrebiteľa ako aj vzhľadom na evidentnú nadvládu nad dlžníkom - spotrebiteľom (slabšia pozícia čo do vyjednávacej pozície a čo do informovanosti), odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa o neplatnosti zmluvy ako celku v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Žalobca podporne poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu Trnava sp.zn. 26Co/452/2015. Na kategóriu dobrých mravov treba osobitný dôraz k1ást' pri spotrebiteľských zmluvách. Zákaz konať v rozpore s dobrými mravmi bol obsiahnutý i v zákone č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa ustanovenia § 4 ods. 8 tohto právneho prepisu predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Pri dojednávaní úrokov koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri poskytnutí peňažných prostriedkov uspokojí bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty za užívanie poskytnutých finančných prostriedkov, a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu a dohodu o úrokoch často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k úrokových sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Za neplatnú z
dôvodu rozporu dojednaných úrokov s dobrými mravmi nemohla byť považovaná iba časť dojednania podstatne prevyšujúca obvyklú úrokovú mieru. Podľa ust. § 41 Občianskeho zákonníka ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ' z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu. Tam, kde sa dôvod neplatnosti vzťahuje na celý právny úkon, je právny úkon neplatný v celom rozsahu. Žalobca poukázal na argumentáciu obsiahnutú v rozhodnutí Krajského súd Prešov spisová značka 7Co/79/2016, podľa ktorého vzhľadom na celkovú koncepciu Zmluvy o spotrebiteľskom úvere, konanie žalovaného spočívajúce v tom, že neposkytol dohodnutú výšku spotrebiteľského úveru, absentujúce podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nejasnosť a nezrozumiteľnosť zmluvných ustanovení, je zrejmé, že... Otázku možnosti a nemožnosti oddelenia právneho úkonu treba posudzovať z hľadiska povahy a obsahu celého právneho úkonu a nie len z hľadiska oddeľovanej časti. Zmluvu, pokiaľ ide ojej zákonom určené pojmové znaky, treba chápať ako nedeliteľný celok. V danom prípade síce bolo možné oddeliť časť zmluvy o úvere, ktorá v sebe obsahovala dohodu o výške úrokov od samotnej zmluvy, avšak jej obsah tvorí nedeliteľný celok vo vzťahu k dojednaniu o výške úrokov. Navyše pri neprimeranom dojednaní úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru je možné hovoriť' o občianskoprávnej úžere, ktorá žiadnu právnu ochranu nepožíva. Neprimeraná odplata za úver ohrozuje najmä sociálne slabšie obyvateľstvo a úverový právny úkon za takéto neprimerané protiplnenie je ťažko možné podrobiť moderácii. Takéto úverové praktiky z celospoločenského hľadiska sú nebezpečné v súvislosti s neprimeraným úverovým zaťažením obyvateľstva. Občianskoprávna úžera spôsobuje neplatnosť' právneho úkonu v celom rozsahu pre rozpor s dobrými mravmi, pretože sa poskytuje úver pri nadvláde veriteľa za úžernú cenu úveru. Dôsledkom absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy je vznik povinnosti žalovaného vydať' žalobcovi bezdôvodné obohatenie získané plnením z neplatného právneho úkonu v zmysle zásad uvedených v ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka.
8. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutia v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti náhrady trov konania ako vecne správny potvrdiť.
10. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i v prevažnej miere správne právne posúdil.
11. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa ako dlžník 19. novembra 2012 a žalovaný ako veriteľ 20. novembra 2012 podpísali listinu označenú ako „Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluva o revolvingovom úvere“ č. 8500017959 (č. l. 6 a 7). V časti tejto listiny označenej „5. Údaje o požadovanom revolvingovom úvere“ sa uvádza, že dlžník žiada veriteľa o poskytnutie úverového limitu 1.500 € splatného v 42 splátkach po 80,37 €, pričom celkovo mal dlžník splatiť 3.375,54 €. Predpokladaná ročná percentuálna miera nákladov, ako aj úroková sadzba bola 70,01 %. Okrem toho bola uvedená priemerná RPMN a účel úveru „bez uvedenia účelu“. V časti listiny označenej „6. Údaje o schválenom revolvingovom úvere (nevypĺňajte)“ sú uvedené v podstate zhodné údaje, len RPMN bola vyčíslená na 70,33 %. Listom z 20. novembra 2012 (č. l. 11) žalovaný potvrdil žalobkyni uzavretie zmluvy, pričom uviedol aj splatnosť prvej splátky 19. decembra 2012 a poslednej 19. mája 2016. Inak v ňom boli uvedené v podstate tie isté údaje ako v zmluve. Žalobkyňa postupne uhradila žalovanému dohodnuté splátky, nebolo však dokázané, kedy konkrétne boli uhradené aké sumy. Listom z 9. novembra 2016 (č. l. 12)
žalobkyňa zastúpená advokátom vyzvala žalovaného, aby s ním uzavrel dohodu o urovnaní, „na základe ktorej príde k... určeniu povinnosti klienta uhradiť úver Zmluvy len vo výške istiny, t.j. určenie..., že úver je bezúročný a bez poplatkov; vrátenie preplatku, ktorý má charakter bezdôvodného obohatenia“. Tento list bol žalovanému doručený najneskôr 1. decembra 2016 (odpoveď č. l. 13).
12. Rozhodujúcou právnou otázkou bolo posúdiť, či súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru o neplatnosti celej úverovej zmluvy z dôvodu neplatnosti dojednania o výške úroku.
13. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie, ako aj s argumentáciou žalobkyne, ktorá dôvodne poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.07.2009, podľa ktorého hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy. Rovnako je potrebné vychádzať aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5 Cdo 26/2011, podľa ktorého pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí“ bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „zhodnotiť“ obvyklým spôsobom. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Pokiaľ odvolateľ namietal, že na uvedené rozhodnutie nemožno prihliadať, pretože v prejednávanej veci išlo o dohodnuté úroku pri pôžičke, zatiaľ čo v tejto veci ide o dohodnuté úroky pri úvere, odvolací súd túto námietku nepovažuje za dôvodnú, nakoľko napriek typovej rozdielnosti zmluvy o pôžičke a zmluvy o úvere právna podstata dohody o úrokoch a najmä nevyhnutnosť súladu dohodnutých úrokov so zákonom (dobrými mravmi) je v oboch prípadoch rovnaká, preto možno vyššie citované závery rozhodnutí Najvyššieho súdu SR aplikovať aj na dohodu o úrokoch pri zmluve o úvere. Úroková sadzba 70,01 % dohodnutá v predmetnej zmluve o revolvingovom úvere je aj podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne úžernícka, pretože predstavuje viac než dvojtretinové zhodnotenie peňažných prostriedkov na ročnej báze. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že v relevantnom čase sa podľa všeobecne známych údajov inflácia v Slovenskej republike pohybovala na jednocifernej úrovni (1-3 % ročne) a priemerná úroková miera nových úverov poskytovaných bankami na úrovni 11,42 %. Takto vysoká úroková sadzba nie je odôvodnená ani žiadnymi osobitnými dôvodmi kreditného rizika dlžníka, ani hospodárskou alebo inou situáciou v slovenskej ekonomike. Vychádzajúc z týchto záverov súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že dohoda o takejto úrokovej sadzbe je právnym úkonom, ktorý sa prieči dobrým mravom, v dôsledku čoho je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná.
14. Odvolateľ nedôvodne namietal, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil neplatnosť zmluvy o úvere ako celku a mal určiť primeranú výšku úroku a v tejto časti mal potom posúdiť zmluvu ako platnú.
15. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou obsiahnutou v rozhodnutí Krajského súdu v Prešove sp.zn. 17Co/107/2016, podľa ktorého za stavu, že sa vady predmetnej zmluvy dotýkajú jej esenciálnych náležitostí (dojednanie o úroku), pričom zmluva, ktorá má formulárovú podobu a bola skoncipovaná žalovaným - dodávateľom nezodpovedá požiadavkám stanoveným v zákone o spotrebiteľských úveroch, berúc zreteľ na povahu právneho úkonu, obsah právneho úkonu, ktorý zakladá hrubú nerovnováhu práv a povinností v neprospech slabšieho spotrebiteľa ako aj vzhľadom na evidentnú nadvládu nad dlžníkom - spotrebiteľom (slabšia pozícia čo do vyjednávacej pozície a čo do informovanosti), odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa o neplatnosti zmluvy ako celku v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.
16. V ďalšom rozhodnutí Krajského súd v Prešove spisová značka 7Co/79/2016 je tiež vecne správne skonštatované, že otázku možnosti a nemožnosti oddelenia právneho úkonu treba posudzovať z hľadiska povahy a obsahu celého právneho úkonu a nie len z hľadiska oddeľovanej časti. Zmluvu, pokiaľ ide o jej zákonom určené pojmové znaky, treba chápať ako nedeliteľný celok. V danom prípade
síce bolo možné oddeliť časť' zmluvy o úvere, ktorá v sebe obsahovala dohodu o výške úrokov od samotnej zmluvy, avšak jej obsah tvorí nedeliteľný celok vo vzťahu k dojednaniu o výške úrokov. Navyše pri neprimeranom dojednaní úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru je možné hovoriť o občianskoprávnej úžere, ktorá žiadnu právnu ochranu nepožíva. Neprimeraná odplata za úver ohrozuje najmä sociálne slabšie obyvateľstvo a úverový právny úkon za takéto neprimerané protiplnenie je ťažko možné podrobiť moderácii. Takéto úverové praktiky z celospoločenského hľadiska sú nebezpečné v súvislosti s neprimeraným úverovým zaťažením obyvateľstva. Občianskoprávna úžera spôsobuje neplatnost' právneho úkonu v celom rozsahu pre rozpor s dobrými mravmi, pretože sa poskytuje úver pri nadvláde veriteľa za úžernú cenu úveru. Dôsledkom absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy je vznik povinnosti žalovaného vydat' žalobcovi bezdôvodné obohatenie získané plnením z neplatného právneho úkonu v zmysle zásad uvedených v ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka.
17. Odvolací súd preto považuje za správny právny názor súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti celej zmluvy o úvere z dôvodu neplatného dojednania o úroku, dôsledkom čoho medzi zmluvnými stranami vzniká vzťah z bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie správne ustálil, v akej výške žalovaný žalobkyni úver poskytol a v akej výške žalovaná úver splatila a správne ustálil výšku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného 2.091,29 eur, ktorú výšku žalovaný osobitnou odvolacou argumentáciou nerozporoval.
18. Súd prvej inštancie žalobkyni správne priznal aj úroky z omeškania, keď splatnosť záväzku na vrátenie bezdôvodného obohatenia nebola medzi žalobkyňou a žalovaným dohodnutá, ani zákonom určená. Preto bol žalovaný podľa § 563 Obč. zák. povinný plniť prvého dňa potom, čo ho žalobca o plnenie požiadal. Žalobkyňa tvrdí, že ho o plnenie požiadala listom svojho právneho zástupcu z 9. novembra 2016. Podľa § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka však tento prejav mohol voči žalovanému pôsobiť až od okamihu, kedy mu došiel. Zo zisteného skutkového stavu potom vyplýva len to, že tento list mohol žalovanému dôjsť približne 1. decembra 2016 a žalovaný bol tak povinný plniť 2. decembra 2016 a nesplnením sa dostal do omeškania. Od tohto dňa patrí žalobkyni podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. nárok na úrok z omeškania vo výške určenej v § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. vo výške základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky účinnej k prvému dňu omeškania + 5 %. Odvolateľ nedôvodne namietal neurčitosť výzvy žalobkyne, keď z obsahu listu z 9. novembra 2016 (č. l. 12) možno jednoznačne vyvodiť, že žalobkyňa zastúpená advokátom vyzvala žalovaného, aby s ním uzavrel dohodu o urovnaní, „na základe ktorej príde k... určeniu povinnosti klienta uhradiť úver Zmluvy len vo výške istiny, t.j. určenie..., že úver je bezúročný a bez poplatkov; vrátenie preplatku, ktorý má charakter bezdôvodného obohatenia“. Tento list bol žalovanému doručený najneskôr 1. decembra 2016 (odpoveď č. l. 13). Aj keď v tomto liste nebola presne špecifikovaná výška bezdôvodného obohatenia, bolo v ňom jednoznačne uvedené, že žalobkyňa sa domáha vydania rozdielu medzi istinou úveru a zaplatenými splátkami úveru.
19. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti vo výroku I., ako aj vo výroku III. o náhrade trov konania, odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutom, v súlade s ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
20. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
21. Žalobkyňa má voči žalovanému podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalobkyňa bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne jej náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
22. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).