Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_9CoE-10-2019.pdf
PDF · 109.89 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoE/10/2019
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov: JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., IČO: 35 807 598, so sídlom Bratislava, Pribinova 25, zastúpeného splnomocnencom: Advocate, s. r. o., IČO: 36 865 141, so sídlom Bratislava, Pribinova 25, proti povinnému: Y. L., nar. XX.X.XXXX, bytom T. L., T. č. XXX, vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, PhD., so sídlom Bratislava, Záhradnícka 60, o vymoženie 215,32 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Galanta č. k. 24Er/1120/2015-45 zo dňa 17. októbra 2017, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku z a m i e t a .
II. Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku z a m i e t a .
III. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie I. výrokom exekučné konanie zastavil, II. výrokom súdnemu exekútorovi priznal nárok na náhradu trov exekučného konania voči oprávnenému.
2. Rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil aplikáciou ustanovení § 9a, § 36 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, § 161 ods. 1, 2, § 230, § 234 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016.
3. Vecne odôvodnil potrebu zastavenia exekučného konania z dostatku procesnej podmienky konania, konkrétne prekážky veci rozhodnutej (res iudicata). Konaniu v prejednávanej veci predchádzalo konanie na súde prvej inštancie vedené pod sp. zn. 6Er/554/2007 s rovnakými stranami, predmetom konania i exekučným titulom, pričom v tomto (predošlom) konaní došlo k zastaveniu exekúcie uznesením súdu prvého stupňa (akt. súdu prvej inštancie) č. k. 6Er/554/2007-38 zo dňa 8.4.2013, pričom predmetná exekúcia bola zastavená z dôvodu neprijateľných zmluvných podmienok rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc súdu. Rozhodnutie o trovách súdneho exekútora bolo odôvodnené tak, že okresný súd priznal súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie voči oprávnenému s poukazom na ustanovenie § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, pričom o ich výške rozhodne samostatným uznesením vyšší súdny úradník.
4. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Poukázal na nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10.7.2013 a rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-472/11 z 21.02.2013 vo veci Banif Plus Bank Zrt proti V. V., H. V., z ktorých vyplýva požiadavka dodržania kontradiktórnosti konania. Pokiaľ exekučný súd svoje rozhodnutie založil na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993, musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom EÚ, pričom poukázala na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 140/2010. Exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/EHS svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávneného vyjadriť sa k prípadnému stanovisku povinného. Z rozhodnutí - rozsudok Spolkového súdneho dvora z 13.1.2005, III ZR 265/03, rozsudok Spolkového súdneho dvora z 19.5.2011, III ZR 16/11, uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 1281/12 z 11.10.2012 a z uznesenia Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. II. ÚS 3057/10 z 5.10.2011 má vyplývať, že súdy týchto členských krajín Európskej únie pristupujú k výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES zásadne odlišne ako k tejto problematike pristupuje exekučný súd. Ďalej poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13CoE/44/2012 z 24.05.2012. Vnútroštátny súd nemôže vylúčiť aplikáciu dotknutej podmienky, ak sa spotrebiteľ po tom, ako bol upozornený súdom, rozhodne nedovolávať sa nekalého a nezáväzného charakteru podmienky. Vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti - ide totiž o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom EÚ. Ak súd nehodlá akceptovať túto argumentáciu, oprávnený navrhol, aby súd konanie podľa § 162 ods. 1 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) prerušil a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálnu otázku v znení: „Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?“ Oprávnený poukázal tiež na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Bratislave 18CoE/641/2011 z 30.11.2012. Dôvod podania odvolania v zmysle § 365 ods. 1 písm. a) CSP zdôvodnil tým, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému, komplexnému rozhodovaniu o veci. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 zákona o rozhodcovskom konaní a nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opraveného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd je v priamom rozpore s ústavným právom oprávnenej na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Je povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad, jeden konformný a jeden ústavne nekonformný, vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku. Všeobecný súd si teda musí byť vedomý toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Poukázal na rovnakú záväznosť v rozsudku rozhodcovského súdu uvedenú v § 228 ods. 1 CSP. Žiadal, aby všeobecný súd postupom podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a veta druhá Exekučného poriadku, pre rozpor s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti by pre exekučný súd malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a to bez akejkoľvek časovej limitácie. Z dôvodu odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, odôvodňoval oprávnený tým, že všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) zákona o rozhodcovskom konaní, pričom § 45 ods. 2 citovaného zákona však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Aj v takomto prípade je exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu legitimovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd vo veci dokazovanie nevykonával a k záverom dospel len na základe domnienok bez reálneho zistenia skutkového stavu. Úvaha súdu nemôže byť v tomto smere podkladom pre rozhodnutie. Postupom súdu tak bola odňatá možnosť účastníkovi konať pred súdom. K odvolaciemu dôvodu uvedenému v § 365 ods. 1 písm. d) CSP oprávnený uviedol, že súd v napadnutom rozhodnutí uvádza, že rozhodcovská doložka, ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a že jej výkon je konaním v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný súd je však v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Ak by odvolací súd napriek predchádzajúcej argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, tvrdí oprávnený, že je táto platná. V § 53 ods. 1 Občiansky zákonník zákonodarca stanovuje, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Od 1.1.2008 podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka za neprijateľnú podmienku sú považované aj ustanovenia zmluvy, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Nejde pri tom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi. Možnosť voľby medzi účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Oprávnený nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle ZoSÚ. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, ale nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient si môže vybrať z podmienok, za ktorých spoločnosť poskytuje úvery a to, či bude splácať v pravidelných mesačných alebo v pravidelných 14-dňových splátkach, a v tomto intervale si určí i deň splatnosti splátok. Výber možnosti splácania úveru v pravidelných intervaloch nie je možné považovať za odloženie splátky, ale za určenie konkrétne dohodnutých termínov splátok. Podľa § 2 písm. b) zákona o rozhodcovskom konaní, zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Klienti oprávneného neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou. Ďalej oprávnený poukázal na § 4 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, pričom z gramatického a logického výkladu daného ustanovenia vyplýva, že okrem všeobecných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere musí predmetná zmluva obsahovať aj náležitosti vymenované za slovom najmä, ku ktorým je možné pridať i ďalšie náležitosti. Predmetom úverov poskytovaných oprávneným klientom sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluvy o úvere zo strany oprávnenej nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zákona o rozhodcovskom konaní pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený rovnako poukázal aj na nesprávne posúdenie neprimeranosti úroku z omeškania. Poukázala na § 369 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „Obchodný zákonník“), keď ani zo zákona ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Otázku dobrých mravov rieši podľa nej rozhodnutie Najvyššieho súdu 2Obdo 26/2004 z 22.09.2005, ako aj 2Obdo 28/2004, kde sa Najvyšší súd SR. K poplatku za poskytnutie úveru a k poplatku za zasielanie upomienok (v týchto častiach konajúci súd tiež zastavil exekúciu), ktoré sú súčasťou rozhodcovským súdom priznaného exekučného titulu oprávnený poukázal na to, že v zmysle § 499 Obchodného zákonníka, sa mohla dohodnúť odplata. Príslušný poplatok v danom prípade pozostáva v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Oprávnenosť účtovania poplatku za zasielanie upomienok vyplýva z bodu 4 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere a povinný sa zaviazal uhradiť za každú zasielanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok 1,99 Eur. Či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a či predmetná exekúcia sa bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej sa už raz právoplatne rozhodlo, preto exekučný súd je povinný preskúmať len žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom poveriť exekútora na vykonanie exekúcie môže súd iba v prípade, ak nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom. V závere oprávnený navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP a § 37 ods. 1 EP), proti rozhodnutiu proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 357 ods. 1 písm. a) CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 379 a § 380 ods.1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 á contrario CSP) a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je vecne správne. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
6. Odvolacím súdom bolo zistené, že vo veci rovnakých účastníkov konania prebehlo na súde prvej inštancie exekučné konanie pod sp. zn. 6Er/554/2007. Zároveň odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie v predmetnej veci uznesením č. k. 6Er/554/2007-38 zo dňa 8.4.2013 zastavil exekúciu, ktorá bola vedená na uspokojenie pohľadávky oprávneného vo výške 750,18 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, a to na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a. s., č. k SR 1229/07 zo dňa 2.3.2007. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 7.11.2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11CoE/356/2013 zo dňa 28.02.2014.
7. Podľa § 9a ods. 1 EP, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia CSP.
8. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
9. Podľa § 161 ods. 1, 2 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“). Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
10. Podľa § 230 CSP, ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.
11. Citované ustanovenie § 230 CSP vyjadruje tzv. materiálnu právoplatnosť rozsudku, ktorou sa rozumie jeho záväznosť a nezmeniteľnosť, a ktorá sa prejavuje ako prekážka brániaca novému prejednaniu veci, tzv. prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej (res iudicata) je považovaná za tzv. neodstrániteľný nedostatok (podmienku) konania podľa § 161 CSP (pôvodne § 159 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku), ktorý má za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť podľa § 161 ods. 2 CSP.
12. Hoci Exekučný poriadok neupravuje otázku prekážky veci právoplatne rozhodnutej, nie je možné bez ďalšieho vyvodiť, že nemožno použiť úpravu tejto otázky zakotvenú v ustanoveniach CSP, pretože takýto záver by bol v priamom rozpore s výslovným znením cit. ustanovenia § 9a Exekučného poriadku (pôvodne § 251 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku účinný do 30.6.2016).
13. Na tejto skutočnosti nič nemení fakt, že Exekučný poriadok upravuje osobitne tzv. prekážku litispendencie v § 36 ods. 3, pretože takéto legislatívne riešenie nie je v rozpore s ustanovením § 9a EP (pôvodne § 251 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku účinný do 30.6.2016), ktoré predpokladá tzv. subsidiárne použitie CSP (pôvodne OSP), teda jeho použitie v prípadoch, ak Exekučný poriadok určité aspekty konania neupravuje.
14. Pretože prekážka právoplatne rozhodnutej veci nie je v Exekučnom poriadku výslovne upravená, je potrebné použiť subsidiárne ustanovenia CSP, ale súčasne je potrebné zohľadniť aj špecifiká exekučného konania. V občianskom sporovom konaní platí, že pokiaľ bolo rozhodnuté procesne, a teda nie meritórne, nepredstavuje rozhodnutie o zastavení konania prekážku res iudicata.
15. V exekučnom konaní je pritom potrebné vo vzťahu k možnému meritórnemu či procesnému charakteru rozhodnutiu rozlišovať tri spôsoby rozhodnutia, a to 1/ zastavenie exekučného konania, 2/ zamietnutie žiadosti a 3/ zastavenie exekúcie.
16. Exekučný poriadok upravuje zastavenie „exekučného konania“ z dôvodov litispendencie (§ 36 ods. 3), späťvzatia návrhu na začatie exekučného konania podaného pred poverením exekútora vykonaním exekúcie (§ 38 ods. 3), neodstránenia vád návrhu na vykonanie exekúcie oprávneným (§ 40 ods. 2) a právoplatného zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia (§ 44 ods. 4). V zmysle vyššie uvedeného výkladu bolo možné i zastavenie exekučného konania v zmysle § 251 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku účinný do 30. júna 2016) v spojení s iným ustanovením Občianskeho súdneho poriadku, od 1. júla 2016 v zmysle § 9a Exekučného poriadku. U všetkých týchto rozhodnutí ide o rozhodnutia procesného charakteru.
17. V prípade zamietnutia žiadosti sa exekučný súd musí s celou vecou vyporiadať podľa § 44 Exekučného poriadku, teda musí preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Preskúmaním týchto podkladov následne usúdi, či bude súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie udelené alebo nie. Ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, pričom v takom prípade ide vždy o vecné rozhodnutie.
18. V prípade prekážky rozhodnutej veci pritom nejde o posúdenie vyššie uvedených listín, pretože okresný súd mal preukázané, že tieto skutočnosti už boli posudzované v inom konaní, ktoré je právoplatne skončené, teda je tu prekážka rozhodnutej veci, kedy vec treba posudzovať výlučne z procesného hľadiska, a to v zmysle 9a Exekučného poriadku, s použitím § 160 ods. 2 a § 230 CSP (pôvodne § 251 ods. 4, § 104 ods. 1, § 159 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, účinného do 30.6.2016) a o žiadosti o udelenie poverenia už nerozhodovať, ale obdobne ako je to u prekážky litispendencie, rozhodnúť procesným uznesením o zastavení exekučného konania (zasadnutie občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Trnave z 2.12.2014).
19. V exekučnom konaní však môže dôjsť k zastaveniu exekúcie (t. j. štádium konania po udelení poverenia) aj z dôvodov hmotnoprávnych, ktoré možno stavať na rovnakú úroveň ako zamietnutie návrhu v základnom sporovom konaní. V takomto prípade predstavuje zastavenie exekúcie prekážku veci právoplatne rozhodnutej. Ak však dôjde k zastaveniu exekúcie z procesných dôvodov, napr. oprávnený navrhne zastavenie exekúcie, nebráni neskôr oprávnenému prekážka veci rozhodnutej v tom, aby návrh na vykonanie exekúcie podal znovu. V tejto súvislosti bude dôležité posúdiť, ktorý dôvod zastavenia exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 a prípadne aj ods. 2 Exekučného poriadku exekučný súd použije.
20. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu zistil, že konaniu v prejednávanej veci predchádzalo už právoplatne skončené konanie vedené na súde prvej inštancie pod sp. zn. 6Er/554/2007, a že dôvodom zastavenia exekúcie v tejto predchádzajúcej veci bolo zistenie neprijateľnej zmluvnej podmienky v podobe rozhodcovskej doložky majúcej založiť právomoc rozhodcovského súdu. Preto šlo jednoznačne o vecné rozhodnutie zakladajúce prekážku veci rozhodnutej. Exekučný súd totiž skúmal hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie, o ktorej právoplatne rozhodol. Nie je potom dôvodné ani hospodárne, aby súd opätovne preskúmaval tú istú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie, o ktorej už raz právoplatne rozhodol. Ak teda došlo k zastaveniu exekúcie, ide síce z hľadiska formy o procesné rozhodnutie (ktorým sa konanie končí), ktoré však právoplatne vyriešilo hmotnoprávny predpoklad vykonania exekúcie, teda hmotnoprávnu otázku (a tým je obdobné rozhodnutiu o zamietnutí návrhu v základnom sporovom konaní), ktorú v zmysle cit. § 230 CSP nie je možné prejednávať znova.
21. Vzhľadom k tomu, že v prejednávanej veci ide o exekučné konanie týkajúce sa totožných účastníkov a totožného exekučného titulu, ktorý už raz bol súdom preskúmaný a z dôvodu jeho nespôsobilosti bola exekúcia právoplatne zastavená, odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci existuje prekážka res iudicata, ktorá je neodstrániteľným nedostatkom konania, na ktorý súd musí podľa § 161 ods. 1 CSP prihliadať kedykoľvek za konania a ktorý má za následok jeho zastavenie podľa § 161 ods. 2 CSP.
22. Procesné podmienky už pojmovo naznačujú, že podmieňujú svojím splnením možnosť účastníkov konania uplatňovať svoje právo na súdnu ochranu. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (týkajúcej sa práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), na ktorú oprávnený poukazuje, sa neposkytuje súdna ochrana opätovnému hoci riadne uplatnenému právu účastníka konania, ak o veci už raz bolo právoplatne rozhodnuté (prekážka res iudicata). Z uvedeného záveru nemôžu byť vyňaté ani exekučné konania, pretože podstatou uvedenej procesnej podmienky (v danom konaní) je zabrániť duplicitnému (prípadne viacnásobnému), opakovanému prieskumu rozporu exekučného titulu so zákonom (v danom prípade rozhodcovského rozsudku), zahrňujúceho aj hmotné právo. Preto ak v exekučnom konaní vedenom pred súdom prvého stupňa sp. zn. 6Er/9/2007 bolo právoplatne rozhodnuté o rozpore rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou a.s. č. k. SR 1229/07 zo dňa 02.03.2007 so zákonom (nespôsobilý exekučný titul), bolo tým právne záväzne rozhodnuté o neexistencii práva oprávneného na vedenie exekúcie proti povinnému, na základe totožného exekučného titulu.
23. Odvolací súd v súvislosti s návrhom oprávneného, aby odvolací súd podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a veta druhá Exekučného poriadku, pre rozpor s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, konanie podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP konštatuje, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vôbec nevychádzal z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a z tohto dôvodu preto návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1. písm. b) CSP zamietol. Rovnako tak odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP, nakoľko oprávnený podal prejudiciálne otázky, ktoré nemajú žiaden súvis s prejednávanou vecou.
24. Odvolací súd z dôvodu právnej istoty poznamenáva, že súd prvej inštancie pochybil, keď v poučení napadnutého uznesenia uviedol, že voči tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie, pričom odvolanie voči uzneseniu o zastavení konania podľa § 367 ods. 1 písm. a) CSP je prípustné. Odvolací súd v súvislosti s týmto pochybením však konštatuje, že nesprávne poučenie napadnutého uznesenia nemalo žiadne vplyv na prejednanie predmetnej veci, nakoľko oprávnený podal odolanie v zákonnej lehote.
25. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zastavenia exekučného konania ako vecne správne v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).