Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Cob-9-2019.pdf
PDF · 141.58 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cob/9/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Kohútovej a sudcov Mgr. Márie Hlaváčovej a JUDr. Igora Ragana v spore žalobcu: Akzo Nobel Coatings CZ, a.s., Vyskočilova 1481/4, PSČ 14000, Česká republika, IČ: 607 92 213, týkajúceho sa Akzo Nobel Coatings CZ, a.s. organizačná zložka SK, Kopčianska 65, 851 01 Bratislava, IČO: 45 329 346, zastúpený: JUDr. Ján Mišura, PhD., advokát, Záhradnícka 27, 811 07 Bratislava, proti žalovanému: M. L. - SAPEX SLOVAKIA, Skalná 3740/6, 040 01 Košice - Juh, IČO: 40 408 884, zastúpený: IŠ, s.r.o., Floriánska 19, 040 01 Košice
- mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 861 472, o zaplatenie 6.588,36 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k.: 38Cb/58/2009 - 151 zo dňa 16.1.2018 v spojení s opravným uznesením č.k. 38Cb/58/2009 - 215 zo dňa 12.12.2018, takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 6.558,36 eur s 9,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.121,51 eur od 21.1.2007 do 2.7.2010, zo sumy 421,51 eur od 3.7.2010 do zaplatenia, zo sumy 1.031,44 eur od 22.1.2007 do zaplatenia, zo sumy 640,74 eur od 23.2.2007 do zaplatenia, zo sumy 267,82 eur od 24.2.2007 do zaplatenia, zo sumy 393,11 eur od 4.3.2007 do zaplatenia, zo sumy 494,35 eur od 23.3.2007 do zaplatenia, zo sumy 501,03 eur od 25.3.2007 do zaplatenia, zo sumy 354,05 eur od 25.3.2007 do zaplatenia, zo sumy 456,39 eur od 9.4.2007 do zaplatenia, zo sumy 271,61 eur od 14.4.2007 do zaplatenia, zo sumy 1.522,49 eur od 26.4.2007 do zaplatenia, zo sumy 203,82 eur od 30.4.2007 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Mení rozsudok v prevyšujúcej časti tak, že žalobu o zaplatenie istiny vo výške 30,- eur zamieta.
III. Potvrdzuje rozsudok vo výroku o náhrade trov konania.
IV. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 6.588,36 eur s 9,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.121,51 eur od 21.1.2007 do 2.7.2010, zo sumy 421,51 eur od 3.7.2010 do zaplatenia, zo sumy 1.031,44 eur od 22.1.2007 do zaplatenia, zo sumy 640,74 eur od 23.2.2007 do zaplatenia, zo sumy 267,82 eur od 24.2.2007 do zaplatenia, zo sumy 393,11 eur od 4.3.2007 do zaplatenia, zo sumy 494,35 eur od 23.3.2007 do zaplatenia, zo sumy 501,03 eur od 25.3.2007 do zaplatenia, zo sumy 354,05 eur od 25.3.2007 do zaplatenia, zo sumy 456,39 eur od 9.4.2007 do zaplatenia, zo sumy 271,61 eur od 14.4.2007 do zaplatenia, zo sumy 1.522,49 eur od 26.4.2007 do zaplatenia, zo sumy 203,82 eur od 30.4.2007 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 158,50 eur na účet súdu prvej inštancie a žalobcovi priznal trovy konania v celom rozsahu.
2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že právny predchodca žalobcu sa v tomto konaní žalobou doručenou dňa 10.2.2009 pôvodne domáhal zaplatenia pohľadávky 3.948,97 eur s 9,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.121,51 eur od 21.1.2007 do zaplatenia, zo sumy 1.031,44 eur od 22.1.2007 do zaplatenia, zo sumy 640,74 eur od 23.2.2007 do zaplatenia, zo sumy 267,82 eur od 24.2.2007 do zaplatenia, zo sumy 393,11 eur od 4.3.2007 do zaplatenia, zo sumy 494,35 eur od 23.3.2007 do zaplatenia a trov konania, titulom úhrad za dodaný tovar, úžitkovú chémiu, ktorá cena bola žalovanému fakturovaná faktúrou č. 803381, č. 803386, č. 900103, č. 900114, č. 900155 a č. 900261.
3. Súd prvej inštancie uznesením č.k. 38Cb/58/2009 - 85 zo dňa 14.3.2011 v spojení s opravným uznesením č.k. 38Cb/58/2009 - 102 zo dňa 6.3.2012 pripustil, aby z konania vystúpil pôvodný žalobca ICI Slovakia, spol. s.r.o., Kopčianska 65, 851 01 Bratislava, IČO: 31366619 a na jeho miesto do konania vstúpil Akzo Nobel Coatings CZ a.s., Praha 4, Na Pankráci 1683/127, IČO: 60792213, keďže dňa 31.12.2009 došlo medzi ICI Slovakia, spol. s.r.o. ako predávajúcim a žalobcom ako kupujúcim k uzavretiu zmluvy o predaji časti podniku podľa § 476 a nasl. Obchodného zákonníka.
4. Žalobca v priebehu konania uviedol, že so žalovaným uzatvoril dňa 29.6.2010 Dohodu o uznaní o splácaní dlhu vo výške 7.258,36 eur (ďalej aj Dohoda o uznaní), v ktorej žalovaný uznal dlh z faktúry č. 803381, č. 803386, č. 900103, č. 900114, č. 900155, č. 900261, č. 900297, č. 900299, č. 900410, č. 900436, 900541, č. 900590 a následne dňa 2.7.2010 uhradil žalobcovi 700 eur. Pohľadávka žalobcu voči žalovanému tak predstavuje 6.588,36 eur s úrokom z omeškania 9,5 % ročne zo sumy 1.121,51 eura od 21.1.2007 do 2.7.2010, sumy 421,51 eura od 3.7.2010 do zaplatenia, zo sumy 1.031,44 eura od 22.1.2007 do zaplatenia, zo sumy 640,74 eura od 23.2.2007 do zaplatenia, zo sumy 267,82 eura od 24.2.2007 do zaplatenia, zo sumy 393,11 eura od 4.3.2007 do zaplatenia, zo sumy 494,35 eura od 23.3.2007 do zaplatenia, zo sumy 501,03 eura od 25.3.2007 do zaplatenia, zo sumy 354,05 eura od 25.3.2007 do zaplatenia, zo sumy 456,39 eura od 9.4.2007 do zaplatenia, zo sumy 271,61 eura od 14.4.2007 do zaplatenia, zo sumy 1.522,49 eura od 26.4.2007 do zaplatenia a zo sumy 203,82 eura od 30.4.2007 do zaplatenia, na úhradu ktorej žiadal podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 18.8.2011 zaviazať žalovaného. Súd prvej inštancie uznesením č.k. 38Cb/58/2009 - 117 zo dňa 13.3.2017 návrhu žalobcu vyhovel a pripustil zmenu žaloby v ním požadovanom znení.
5. Žalovaný v konaní namietal, že pohľadávku žalobcu uplatnenú v rozšírenom návrhu neuznáva a zároveň namietal jej premlčanie. Uviedol, že Dohoda o uznaní je neplatná z dôvodu, že na strane veriteľa je uvedené len označenie organizačnej zložky bez ďalšej identifikácie právnickej osoby, ktorej sa táto organizačná zložka týka. Zároveň spochybnil osobu oprávnenú uzavrieť samotnú Dohodu o uznaní za veriteľa, vzhľadom k tomu, že na nej chýba akékoľvek označenie osoby, ktorá ju podpísala za veriteľa. Dohoda o uznaní bola za veriteľa podpísaná dňa 29.6.2010, čo je 7 dní neskôr ako podpis dlžníka, ktorý je úradne osvedčený. Pri porovnaní podpisu veriteľa s podpisom, ktorý je úradne osvedčený na Zmluve o predaji časti podniku zo dňa 31.12.2009, teda vedúceho organizačnej zložky žalobcu, Ing. M. K., žalovaný zistil značné odlišnosti. Dohoda o uznaní tak nebola podpísaná za veriteľa oprávnenou osobou. Dohoda o uznaní je dvojstranný právny úkon, ktorú je potrebné hodnotiť ako celok. Ak túto neuzavrela oprávnená osoba, je v celom rozsahu neplatná. Záväzok žalovaného pozostáva z viacerých faktúr, teda čiastočné plnenie zo strany žalovaného nemožno priamo vzťahovať ako výsledok Dohody o uznaní.
6. Žalobca k obrane žalovaného uviedol, že uznanie dlhu je jednostranný právny úkon, ktorý podpisuje dlžník. Pravosť podpisu žalovaného na Dohode o uznaní je úradne osvedčená. Pri uznaní dlhu sa akýkoľvek prejav vôle zo strany veriteľa nevyžaduje. Prípade nezrovnalosti v tom, kto dohodu za veriteľa podpísal, nemajú vplyv na to, že bol dlh uznaný. Na základe Dohody o uznaní žalovaný aj plnil, čo má taktiež za následok uznanie dlhu. Vo vzťahu k námietke premlčania poukázal, že na základe Dohody o uznaní, ktorou žalovaný uznal dlh v roku 2010 plynie podľa Obchodného zákonníka nová štvorročná premlčacia doba. Žalobný návrh bol rozšírený v roku 2011, čiže uplatnený nárok žalobcu nemohol byť ešte premlčaný.
7. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku poukázal, že označenie veriteľa uvedené v Dohode o uznaní je Akzo Nobel Coatings CZ, a.s., organizačná zložka SK, IČO: 45329346, zápis: Obchodný register Okresného súdu Bratislava I, oddiel Po, vložka č. 1793/B malo obsahovať aj označenie vedúceho organizačnej zložky a pri podpise tejto dohody dňa 29.6.2010 na správnu identifikáciu veriteľa malo byť uvedené meno a pracovné zaradenie osoby, ktorá túto dohodu podpísala, no aj napriek tomu je zrejmé, kto je veriteľom.
8. V článku I. bod 1 vyššie označenej Dohody o uznaní je uvedené, že právny predchodca žalobcu dodal dlžníkovi v priebehu roka 2007 tovar, ktorý vyúčtoval tam označenými faktúrami uvedením ich čísla, sumy, dňa splatnosti, spolu vo výške 7.258,36 eur, ktoré boli prevedené na veriteľa na základe zmluvy o predaji časti podniku zo dňa 31.12.2009. V článku II. - Uznanie dlhu a podmienky splácania dlhu, sa uvádza, že dlžník týmto svoj dlh vo výške 7.258,36 eur spolu s príslušenstvom čo do výšky a dôvodu v celom rozsahu uznáva. Za dlžníka je dohoda podpísaná žalovaným dňa 22.6.2010, ktorého podpis je úradne osvedčený.
9. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, upravujúci uznanie záväzku, § 407 ods. 1 Obchodného zákonníka, o pretrhnutí premlčacej doby, ďalej §§ 34 a 40 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka upravujúce definíciu právneho úkonu a platnosť písomného právneho úkonu.
10. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že aj keď Dohoda o uznaní nebola opatrená podpismi strán v ten istý deň, nejde o vadu, ktorá má za následok jej neplatnosť. Vyššie uvedený právny úkon sa týka dvoch častí a to jednostranného vyhlásenia žalovaného, že uznáva svoj dlh a dohody medzi zmluvnými stranami, že dlžník uznaný dlh splatí v splátkach. Tým, že Dohoda o uznaní neobsahuje správne označenie veriteľa a samotná neidentifikácia podpisu veriteľa spôsobuje, že je dohoda iba v časti článku II. bod 2, 3, 4, 5, 6 neplatná. Článok II. bod 1 dohody, ktorým žalovaný uznáva dlh žalobcu vo výške 7.258,36 eur je pohľadávka žalobcu dostatočne identifikovaná, nezameniteľná a dlžník, teda žalovaný ju uznal, čo potvrdil aj svojim podpisom. Zároveň zaplatil žalobcovi 700,- eur ako časť sumy, ktorú sa zaviazal splácať v splátkach. K uplatnenej námietky premlčania súd prvej inštancie uviedol, že táto nie je dôvodná. V čase podania žaloby ňou uplatnené pohľadávky z faktúry č. 803381, č. 803386, č. 900103, č. 900114, č. 900155 a č. 900261 neboli premlčané a od uznania dlhu v dohode dňa 22.6.2010 začala plynúť nová premlčacia lehota, ktorá ku dňu podania návrhu na rozšírenie žaloby 18.8.2011, ešte neuplynula.
11. Súd prvej inštancie zároveň nepovažoval za potrebné vykonávať dokazovanie týkajúce sa pravosti, resp. identifikácie osoby, ktorá za veriteľa túto dohodu podpísala, keďže to nemá vplyv na rozhodnutie vo veci.
12. Súd prvej inštancie tak žalobe na zaplatenie pohľadávky 6.588,36 eur z dôvodu jej uznania žalovaným vyhovel a zaviazal žalovaného, ktorý sa dostal s plnením splatného dlhu do omeškania aj na zaplatenie zákonných úrokov z omeškania, od splatnosti jednotlivých faktúr, tak ako to žiadal žalobca.
13. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.
14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal dňa 20.6.2018 odvolanie žalovaný a to proti prvému a tretiemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie, teda proti výroku, ktorým súd žalobe vyhovel a proti výroku o trovách konania. Navrhol aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne, alebo aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností /§ 365 ods. 1 písm. e) C.s.p./; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam /§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p./; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p./.
15. Žalovaný v odvolaní uviedol, že podal odvolanie včas, nakoľko sa spravoval nesprávnym poučením súdu prvej inštancie o lehote na jeho podanie, keďže bol nesprávne poučený, že odvolanie nie je prípustné podľa § 356 písm. b) C.s.p. týkajúceho sa rozsudku pre zmeškanie. V pojednávanom prípade nebol vydaný rozsudok pre zmeškanie žalovaného a ani neboli splnené podmienky pre jeho vydanie v zmysle § 278 a § 280 C.s.p.. V poučení o odvolaní došlo k pochybeniu súdu prvej inštancie.
16. Žalovaný zároveň namietal výšku istiny uplatnenej žalobcom po rozšírení žaloby, keďže žalobcom tvrdená pohľadávka predstavovala 7.258,36 eur, ktorá bola ponížená o sumu 700,- eur, teda žalovaný mal byť zaviazaný na zaplatenie iba 6.558,38 eur a nie 6.588,36 eur, ktorú žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal. Taktiež spochybnil aj právny titul vzniku a výšku úroku z omeškania zo sumy 421,51 eur, ktorá nie je obsiahnutá v dohode o uznaní a splácaní dlhu. Keďže súd prvej inštancie vychádzal len z dokladov predložených žalobcom a výlučne tvrdení žalobcu týkajúcich sa výšky istiny, pričom nie je zrejmé na základe akého výpočtu sa žalobca domáha zaplatenia istiny, považoval zároveň rozsudok súd prvej inštancie za arbitrárny.
17. Ďalej žalovaný v odvolaní poukázal, že z ustanovenia § 323 Obchodného zákonníka vyplýva, že jednou zo základných náležitostí, ktoré musí obsahovať dohoda o uznaní záväzku je presná identifikácia jej účastníkov, teda presné označenie tak osoby veriteľa ako aj osoby dlžníka, ktorí dohodu uzavreli. Pokiaľ ide o nedostatočné, respektíve nesprávne označenie právnickej osoby žalobcu ako veriteľa, na platnosť a záväznosť Dohody o uznaní sa vyžaduje presná identifikácia právnickej osoby vrátane vymedzenia orgánu, ktorý je oprávnený za právnickú osobu konať. S poukazom na § 13 ods. 5 Obchodného zákonníka, bez presného označenia vedúceho organizačnej zložky, teda vrátane označenia jeho mena a pracovného zaradenia, ktorý je oprávnený konať v mene organizačnej zložky, neexistuje vôľa žalobcu, organizačnej zložky zahraničnej osoby na takýto úkon a išlo by o absolútne neplatný právny úkon. Na konanie podnikateľa ako právnickej osoby prostredníctvom organizačnej zložky zahraničnej osoby musí byť vedúci organizačnej zložky zapísaný v obchodnom registri. Pokiaľ dohodu vlastnoručne nepodpísal konateľ zahraničnej osoby, prípadne vedúci organizačnej zložky zahraničnej osoby oprávnený konať v mene spoločnosti, hoci sa mal vlastnoručne podpísať, nekonala právnická osoba riadne svojim štatutárnym orgánom a Dohoda o uznaní nespĺňa predpísané podstatné náležitosti. Zároveň namietal, že v Dohode o uznaní je nesprávne označený veriteľ, nakoľko absentuje akákoľvek bližšia identifikácia osoby oprávnenej konať v mene organizačnej zložky zahraničnej osoby (napr. vedúceho organizačnej zložky zahraničnej osoby) a tiež vlastnoručný podpis osoby údajne oprávnenej konať v mene organizačnej zložky zahraničnej osoby. Žalobca skutočnosť, že dohoda bola podpísaná osobou oprávnenou konať v mene organizačnej zložky zahraničnej právnickej osoby nijakým spôsobom nepreukázal. Žalovaný niekoľkokrát v konaní vyjadril pochybnosti o podpísaní Dohody o uznaní oprávnenou osobou zo strany žalobcu a rovnako aj o pravosti jeho podpisu. Súd prvej inštancie však nevykonal všetky navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a netrval na vykonaní znaleckého dokazovania týkajúceho sa preukázania pravosti, respektíve identifikácie osoby veriteľa. Súd prvej inštancie mal Dohodu o uznaní posudzovať ako celok. Ak Dohodu o uznaní neuzavrela osoba oprávnená konať v mene organizačnej zložky zahraničnej osoby ako veriteľa, v takomto prípade je takáto dohoda neplatná ako celok.
18. Žalovaný v odvolaní zotrval aj na dôvodnosti vznesenej námietky premlčania nároku žalobcu uplatneného titulom neuhradených faktúr. Žalobcovi nemohol vzniknúť nárok na kúpnu cenu zodpovedajúcu ním tvrdeným dodávkam tovaru a v dôsledku uvedeného preto aj žalobcom uplatnený nárok odvolávajúc sa na Dohodu o uznaní je neoprávnený a neopodstatnený. Tým, že Dohoda o uznaní je neplatná, nedošlo ani k platnému uznaniu dlhu na základe tejto dohody a nezačala plynúť nová štvorročná premlčacia doba. Nárok žalobcu je tak premlčaný, vzhľadom k tomu, že údajne neuhradené faktúry boli splatné najneskôr v apríli roku 2007 a k podaniu návrhu na rozšírenie žaloby došlo dňa 18.8.2011. Premlčacia doba tak uplynula najneskôr v máji roku 2011. K čiastočnému plneniu zo strany žalovaného uviedol, že žalobcom uplatňovaný nárok titulom neuhradených faktúr pozostáva z viacerých faktúr vystavených v období roku 2007, pričom v tomto prípade sa jednalo o plnenie týkajúce sa pôvodne žalovaného nároku. V Dohode o uznaní vystupuje v pozícii veriteľa organizačná zložka zahraničnej osoby. Ak táto organizačná zložka konala v mene právnickej osoby, ktorou je zložkou, potom sa nejedná o konanie tejto právnickej osoby ale v zásade o priame konanie organizačnej zložky zahraničnej osoby bez právnej subjektivity a nebol dodržaný zákonom určený spôsob konania právnickej prostredníctvom organizačnej zložky. V uvedenom prípade by vôľa právnickej osoby nebola prejavená navonok zákonom určeným spôsobom konania a jednalo by sa spôsob konania v rozpore s ustanovením § 13 ods. 5 Obchodného zákonníka. Úkon by pritom vykonala organizačná zložka zahraničnej osoby ako osoba bez právnej subjektivity, ktorý by mal byť posúdený ako absolútne neplatný podľa § 38 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na absolútnu neplatnosť by mal súd prihliadať z úradnej moci.
19. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol odvolanie ako oneskorené odmietnuť alebo rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny. Uviedol, že žalovaný bol v konaní riadne zastúpený advokátom, teda osobou znalou práva, ktorá vedela o zákonnej dĺžke lehoty na podanie riadneho opravného prostriedku. Zastúpenie advokátom samo o sebe hojí následky nesprávneho procesného poučenia v podobe jednej z podmienok pre aplikáciu normy podľa § 362 ods. 3 C.s.p. a to v časti možnosti spravovať sa nesprávnym poučením súdu.
20. K obrane žalovaného, že uplatňovaná istina nezodpovedá výpočtu podľa Dohody o uznaní podľa pripusteného rozšírenia žaloby uviedol, že ide o rozdiel 30,- eur v istine, ktorú ako tzv. novotu žalovaný namietal až v odvolacom konaní. Preto nie sú splnené podmienky podľa § 366 písm. d) C.s.p.. Uvedené rovnako platí aj pre námietku žalovaného, že uplatňovaný úrok z omeškania zo sumy 421,51 eur nevyplýva z Dohody o uznaní. Po úhrade sumy 700,- eur z prvej faktúry podľa článku I. ods. 1 Dohody o uznaní zostala nezaplatená práve táto časť tohto najstaršieho záväzku.
21. Žalobca ďalej poukázal, že veriteľ v Dohode o uznaní je dostatočne určito identifikovaný, pričom na dohode je uvedené IČO jeho organizačnej zložky v Slovenskej republike a sám žalovaný nespochybnil skutočnosť, že na základe uzatvorenej dohody žalobcovi plnil. Teda je zrejmé, že vedel s kým dohodu uzatváral a komu záväzky, navyše v podobe faktúr evidovaných v účtovníctve, uznával. Rovnako aj v tomto prípade ide o novotu v rozpore s ust. § 366 písm. d) C.s.p.. Žalovaný uznal svoje záväzky dostatočne určito v podobe identifikácie čísiel faktúr v článku I. Dohody o uznaní, navyše pred jej podpisom zo strany oprávnenej osoby na strane žalobcu a súd prvej inštancie sa v zákonnom rozsahu s touto skutočnosťou, ako aj s nadväzujúcou námietkou premlčania vysporiadal. Spôsob a okolnosti namietania platnosti resp. neplatnosti Dohody o uznaní vykazujú znaky účelovosti na strane žalovaného, ktorý nikdy túto otázku počas konania, až do pojednávania vo veci nerozoberal, nenamietal.
22. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na odvolaní a v podstate zopakoval dôvody uvádzané v podanom odvolaní. K tvrdeniu žalobcu, že námietka v rozdielne uplatňovanej istine a právnom titule vzniku a výške úroku z omeškania, ktorá nebola obsiahnutá ani v Dohode o uznaní, z ktorej žalobca okrem iného vyvodzuje uplatňovaný nárok, zaznela prvý krát až v odvolacom konaní uviedol, že žalovaný hneď na prvom pojednávaní dňa 16.1.2018 riadne namietal výšku istiny uplatnenej po rozšírení žaloby a zároveň poukazoval na skutočnosť, že žalobca výšku istiny v sume 6.588,36 eur s príslušenstvom v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal. V uvedenom prípade sa tak nejedná o novotu v odvolacom konaní v rozpore s § 366 písm. d) C.s.p.. Identifikácia osoby oprávnenej konať v mene organizačnej zložky zahraničnej osoby ako veriteľa je dôležitá z hľadiska posúdenia, či je uzatvorená Dohoda o uznaní platná a účinná, keďže z jej článku III. bod 2 jednoznačne vyplýva, že Dohoda o uznaní nadobúda platnosť a účinnosť až dňom podpisu oboma účastníkmi dohody.
23. Žalobca v odvolacej duplike taktiež zotrval na tvrdeniach uvádzaných vo vyjadrení k podanému odvolaniu žalovaného. Poukázal, že uznávací právny úkon žalovaného je jednostranným úkonom, tento sa týkal záväzkov voči veriteľovi, ktorým je žalobca a žalobca sa v konaní svojich pohľadávok riadne domáhal. Uznávací prejav žalovaného bol uskutočnený dňa 22.6.2010 a zo samotnej Dohody o uznaní je zrejmé, že táto bola podpísaná na základe návrhu žalovaného, nakoľko žalobca ju podpísal až dňa 29.6.2010. Žalobca len prijal návrh žalovaného, ktorý spracoval sám žalovaný.
24. Odvolací súd skôr než prejednal odvolanie žalovaného zisťoval, či toto odvolanie, ktoré žalovaný doručil súdu prvej inštancie dňa 20.6.2018, bolo podané v zákonnej lehote.
25. Podľa § 356 C.s.p., odvolanie nie je prípustné proti rozsudku a) vydanému na základe uznania nároku alebo vzdania sa nároku okrem prípadov odvolania podaného z dôvodu, že neboli splnené podmienky na vydanie takého rozhodnutia, b) pre zmeškanie okrem prípadov odvolania podaného z dôvodu, že neboli splnené podmienky na vydanie takého rozhodnutia.
26. Podľa § 362 ods. 1 C.s.p., odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
27. Podľa § 362 ods. 3 C.s.p., odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané po uplynutí lehoty podľa odseku 1 preto, že odvolateľ sa spravoval nesprávnym poučením súdu o lehote na podanie odvolania. Ak rozhodnutie neobsahuje poučenie o lehote na podanie odvolania alebo ak obsahuje nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné, možno podať odvolanie do troch mesiacov od doručenia rozhodnutia.
28. Odvolací súd udáva, že citované ustanovenie § 362 C.s.p. zakotvuje lehotu, v ktorej môže byť odvolanie účinne podané. V rámci tejto lehoty sa rozlišuje jej dĺžka a začiatok jej plynutia. Dĺžka odvolacej lehoty je vždy 15 dní bez ohľadu na to, proti akému rozhodnutiu sa odvolanie podáva. Začína plynúť od doručenia rozhodnutia, pričom každej strane sa počíta samostatne odo dňa, keď jej bolo rozhodnutie doručené. Súd prvej inštancie je povinný poučiť o odvolaní proti rozsudku už pri samotnom vyhlásení rozsudku a následne aj v písomnom vyhotovení rozsudku. Z hľadiska rozsahu musí poučovacia povinnosť obsahovať poučenie o lehote na podanie odvolania, t.j. o jej dĺžke a o začiatku jej plynutia, súde, na ktorý je potrebné odvolanie podať a náležitostiach odvolania. Zákon v záujme odstránenia nepriaznivých následkov, ktoré by mohli postihnúť stranu v dôsledku pochybenia súdu pri poučení, pripúšťa zo zákonnej odvolacej lehoty výnimku a to, ak súd vôbec nepoučí strany o lehote na podanie odvolania, môže sa odvolanie účinne podať až do troch mesiacov odo dňa doručenia napádaného rozhodnutia. Pri tejto výnimke zo zákonnej odvolacej lehoty nezáleží na tom, či k pochybeniu súdu v poučení o odvolaní došlo pri vyhlásení rozhodnutia alebo v jeho písomnom vyhotovení.
29. Odvolací súd zistil z obsahu spisu, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie bol doručený právnemu zástupcovi žalovaného elektronicky dňa 20.3.2018. V napádanom rozsudku súd prvej inštancie poučil strany sporu, nasledovne: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné okrem prípadov odvolania podaného z dôvodu, že neboli splnené podmienky na vydanie takého rozhodnutia (§ 356 písm. b/ C.s.p.). V zmysle ustanovenia § 277 ods. 2 a 3 C.s.p., ak žalovaný z ospravedlniteľného dôvodu zmeškal pojednávanie vo veci, na ktorom bol vyhlásený rozsudok pre zmeškanie, súd na návrh žalovaného tento rozsudok zruší a nariadi nové pojednávanie. Návrh na zrušenie rozsudku podľa predchádzajúcej vety môže žalovaný podať do 15 dní odkedy sa o rozsudku pre zmeškanie dozvedel.
30. Z obsahu citovaného písomného vyhotovenia poučenia vyplýva, že súd prvej inštancie vôbec nepoučil strany o lehote, teda o jej dĺžke, na podanie odvolania voči rozsudku a zároveň obsahuje nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné. Je zrejmé, že v prejednávanom prípade nejde o rozsudok pre zmeškanie, ktorý predstavuje procesnú sankciu za pasivitu žalovaného v spore, za nedostavenie sa na už nariadené pojednávanie. Teda neboli splnené procesné podmienky na rozhodnutie podľa § 274 C.s.p.. Preto je možné účinne podať voči tomuto rozsudku odvolanie až do troch mesiacov odo dňa jeho doručenia a nie iba vo všeobecnej lehote 15 dní.
31. Lehota troch mesiacov na podanie odvolania proti tomuto rozsudku podľa § 362 ods. 3 C.s.p. začala plynúť dňa 20.3.2018. Žalovaný preto podal odvolanie proti rozsudku prvej inštancie dňa 20.6.2018, teda včas.
32. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C.s.p.. Odvolanie prejednal podľa § 379 - § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné iba čiastočne.
33. Odvolací súd podľa § 387 ods. 2 C.s.p. sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia o zistenom skutkovom stave a o základe predmetu sporu a odvolací súd je podľa § 383 C.s.p. viazaný týmto správne zisteným skutkovým stavom súdom prvej inštancie.
34. Odvolací súd udáva, že konanie vo veci sa začalo doručením žaloby súdu prvej inštancie dňa 10.2.2009, teda za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku. Od 1.7.2016 platí nový civilný sporový predpis - zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý v prechodnom ustanovení § 470 ods. 1 C.s.p. zakotvil, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Neprihliadať na navrhované dôkazy žalovaným, iba z dôvodov nepopretia skutkových tvrdení, by bolo nepochybne v neprospech žalovaného.
35. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa v konaní pôvodne domáhal 3.948,97 eur s príslušenstvom, ako úhrady ceny dodaného tovaru - úžitkovej chémie predávajúcim, právnym predchodcom žalobcu, pre žalovaného ako kupujúceho. Uvedené je zrejmé z podanej žaloby doručenej súdu prvej inštancie dňa 10.2.2009, kde pôvodne uplatnená suma žalobcom predstavovala pohľadávku 3.948,97 eur s príslušenstvom, z vystavených faktúr 803381, č. 803386, č. 900103, č. 900114, č. 900155 a č. 900261.
36. V priebehu konania žalobca predložil súdu prvej inštancie Dohodu o uznaní uzatvorenú medzi stranami sporu, kde bola pohľadávka voči žalovanému vyčíslená na sumu 7.258,36 eur, ktorá pozostávala nielen z faktúr uvedených v žalobe (faktúry č. 803381, č. 803386, č. 900103, č. 900114, č. 900155, č. 900261) ale aj ďalších faktúr a to faktúry č. 900297, č. 900299, č. 900410, č. 900436, 900541 a č. 900590. Na základe toho žalobca rozšíril žalobu voči žalovanému na terajšiu žalovanú sumu 6.588,36 eur s príslušenstvom a súd prvej inštancie vyhovel návrhu o tejto pohľadávke napadnutým rozsudkom.
37. Odvolací súd sa najskôr zaoberal námietkou žalovaného, že Dohodu o uznaní neuzavrel samotný žalobca, ale organizačná zložka žalobcu, ktorá nemá právnu subjektivitu, teda ide o absolútne neplatný právny úkon podľa § 38 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
38. Podľa § 13 ods. 5 Obchodného zákonníka, vedúci organizačnej zložky podniku alebo vedúci podniku zahraničnej osoby, ktorý je zapísaný do obchodného registra, je splnomocnený za podnikateľa robiť všetky právne úkony týkajúce sa tejto organizačnej zložky alebo podniku.
39. Podľa § 15 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, kto bol pri prevádzkovaní podniku poverený určitou činnosťou, je splnomocnený na všetky úkony, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza. Ak osoba svojím konaním prekročí rozsah poverenia podľa odseku 1, toto konanie podnikateľa zaväzuje len vtedy, ak tretia osoba o prekročení rozsahu poverenia nevedela a s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu ani nemohla vedieť.
40. Podľa § 21 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, zahraničné osoby môžu podnikať na území Slovenskej republiky za rovnakých podmienok a v rovnakom rozsahu ako slovenské osoby, pokiaľ zo zákona nevyplýva niečo iné. Zahraničnou osobou sa na účely tohto zákona rozumie fyzická osoba s bydliskom alebo právnická osoba so sídlom mimo územia Slovenskej republiky. Slovenskou právnickou osobou na účely tohto zákona sa rozumie právnická osoba so sídlom na území Slovenskej republiky.
41. Podľa § 21 ods. 3 a 4 Obchodného zákonníka, podnikaním zahraničnej osoby na území Slovenskej republiky sa rozumie na účely tohto zákona podnikanie tejto osoby, ak má podnik alebo jeho organizačnú zložku umiestnenú na území Slovenskej republiky. Oprávnenie zahraničnej osoby podnikať na území Slovenskej republiky vzniká ku dňu zápisu podniku tejto osoby alebo jeho organizačnej zložky do obchodného registra v rozsahu predmetu podnikania zapísanom v obchodnom registri. Návrh na zápis podáva zahraničná osoba.
42. Odvolací súd udáva, že zo skutočnosti, že v zmluve je ako jej účastník označená organizačná zložka existujúcej právnickej osoby (obchodnej spoločnosti), nemožno dospieť k záveru, že ju uzavrela organizačná zložka vo svojom mene a nie v mene právnickej osoby, ktorej je zložkou. Organizačná zložka podniku (sama o sebe) nemá spôsobilosť na práva a povinnosti. Zo zápisu v obchodnom registri vyplýva oprávnenie vedúceho organizačnej zložky robiť právne úkony, ktoré sa tejto organizačnej zložky týkajú. Nerobí ich však v mene organizačnej zložky, ale v mene subjektu, ktorého je organizačnou jednotkou. Označenie žalobcu v Dohode o uznaní obsahuje úplné znenie obchodného mena žalobcu a označenie právnej formy (Akzo Nobel Coatings CZ, a.s.). Označenie organizačnej zložky upresňuje, že vec sa týka tejto organizačnej zložky. Odvolací súd poukazuje, že podľa § 9 ods. 2 Obchodného zákonníka, obchodným menom obchodných spoločností a družstva je názov, pod ktorým sú zapísané v obchodnom registri. To platí aj pre právnické osoby, ktoré sa zapisujú do obchodného registra na základe osobitného zákona. Súčasťou obchodného mena právnických osôb je aj dodatok, označujúci ich právnu formu. Z uvedeného označenie žalobcu v Dohode o uznaní zodpovedalo ustanoveniu § 9 ods. 2 Obchodného zákonníka, v dôsledku čoho nebola opodstatnená argumentácia žalovaného o absolútnej neplatnosti celej Dohody o uznaní z dôvodu jej uzavretia (len) organizačnou zložkou bez právnej subjektivity (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4M Obdo 2/2010 z 29. decembra 2011).
43. K ďalšej námietke žalovaného o neplatnosti Dohody o uznaní ako celku, z dôvodu, že pri podpise veriteľa nie je zároveň uvedený text, že ju podpísal vedúci organizačnej zložky žalobcu, resp. vzniká pochybnosť o osobe oprávnenej konať za žalobcu, odvolací súd udáva, že v samotnej dohode sú jej účastníci jednoznačne identifikovaní, tak ako to už odvolací súd ozrejmil v predchádzajúcom bode odôvodnenia rozsudku a samotná skutočnosť, že listina je podpísaná za žalobcu bez uvedenia a označenia vedúceho organizačnej zložky na konci listiny, bez ďalšieho nespôsobuje neplatnosť celej listiny.
44. Zároveň § 15 Obchodného zákonníka upravuje určitý špeciálny druh zákonného splnomocnenia podnikateľa v podobe osoby, ktorá je pri prevádzkovaní podniku poverená určitou činnosťou. Táto je potom oprávnená na všetky úkony, ku ktorým obvykle pri tejto činnosti dochádza.
45. Ak by aj osoba, ktorá podpísala Dohodu o uznaní za veriteľa nebola oprávnená konať za žalobcu, táto skutočnosť je vo vzťahu k obsahu prejavu žalovaného zachyteného v texte Dohody o uznaní právne bezvýznamná a to s poukazom na § 41 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu. Súd prvej inštancie tak správne nepovažoval za potrebné pre rozhodnutie vo veci identifikovať subjekt, ktorý Dohodu o uznaní podpísal za žalobcu.
46. Podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.
47. Podľa § 323 ods. 2 Obchodného zákonníka, za uznanie nepremlčaného záväzku sa považujú aj právne úkony uvedené v § 407 ods. 2 a 3.
48. Podľa § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku.
49. Odvolací súd udáva, že vzhľadom na obsah samotnej Dohody o uznaní treba posudzovať platnosť uznania záväzku žalovaným v nej uvedený samostatne, keďže uznanie záväzku je svojou povahou jednostranný právny úkon, teda je potrebné uprednostniť výklad v prospech platnosti právneho úkonu oddeliteľného od textu zmluvy a ochranu dobrej viery druhej strany.
50. Aby uznanie záväzku vyvolávalo účinky, ktoré s ním zákon spája, musí akt uznania spĺňať niektoré formálne a obsahové náležitosti. V prvom rade vyžaduje pre uznanie záväzku písomnú formu. Ďalej uznanie ako jednostranný právny úkon musí byť dlžníkom adresovaný, resp. určený veriteľovi. Napokon, z hľadiska obsahu úkonu uznania záväzku, sa na rozdiel od občianskoprávnej úpravy uznania dlhu, nevyžaduje určenie výšky ani právneho záväzku, ktorý sa uznáva, stačí, ak bude z obsahu úkonu uznania záväzku záväzok, ktorý sa uznáva, bezpečne identifikovateľný a odlíšiteľný od iných záväzkov prípadne existujúcich medzi veriteľom a dlžníkom.
51. Zo znenia článku II. bod 1 Dohody o uznaní, ktorú podpísal žalovaný, je zrejmé, že žalovaný ako dlžník prehlásil, že uznáva čo do výšky a dôvodu v celom rozsahu dlh 7.258,36 eur, ktorý je špecifikovaný v článku I. bod 1. dohody, kde sú presne uvedené čiastkové záväzky na zaplatenie kúpnych cien vyúčtovaných jednotlivými faktúrami (č. 803381, č. 803386, č. 900103, č. 900114, č. 900155, č. 900261, č. 900297, č. 900299, č. 900410, č. 900436, 900541 a č. 900590), sumami na ktoré boli vystavené a dňom ich splatnosti, pričom je z neho zrejmý aj celkový záväzok za všetky vyúčtované kúpne ceny spoločne vo výške 7.258,36 eur, ktorými faktúrami právny predchodca žalobcu účtoval žalovanému dodávku tovaru (predmetov úžitkovej chémie) v roku 2007. Žalovaný sa mimo iného zaviazal uhradiť do 5 dní od podpisu dohody žalobcovi sumu 700,- eur.
52. Z tohto písomného prejavu vôle žalovaného, určeného žalobcovi, ktorý bol označený ako zmluvná strana - veriteľ a ktorý úkon sa napokon aj dostal do jeho dispozičnej sféry, keďže to bol žalobca, ktorý samotnú Dohodu o uznaní v konaní predložil je zrejmé, že žalovaný platne uznal záväzok, ktorý mu vznikol titulom úhrady kúpnej ceny za dodávky tovaru od právneho predchodcu žalobcu. Žalobca sa stal právnym nástupcom pôvodného veriteľa voči žalovanému na základe Zmluvy o predaji časti podniku zo dňa 31.12.2009, čo je uvedené aj v samotnom texte Dohody o uznaní.
53. Odvolací súd udáva, že žalovaný svojim uznávacím prejavom zachyteným v Dohode o uznaní nezameniteľne identifikoval svoj záväzok voči žalobcovi ako veriteľovi a to označením neuhradených faktúr (uvedením čísla konkrétnych faktúr, fakturovanej sumy a dátumu splatnosti) ako aj výšku záväzku 7.258,36 eur a zároveň jednoznačne prejavil vôľu tento záväzok voči žalobcovi uznať a to spôsobom požadovaným zákonom.
54. Uznaním záväzku pritom nezaniká pôvodný záväzok dlžníka, ani nevzniká nový záväzok. Uznanie záväzku nie je teda právnym dôvodom záväzku ale iba uľahčuje veriteľovi procesnú situáciu, keďže zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že záväzok v uznanom rozsahu v čase uznania trval. Vzhľadom na vyvrátiteľnosť domnienky („predpokladá sa“), dlžník má naďalej možnosť preukázať, že záväzok nevznikol, prípadne že v čase uznania už netrval. Dôkazné bremeno o tejto skutočnosti (tým, že dlžník uznal záväzok) prešlo na dlžníka. Vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky zaväzuje aj súd pri hodnotení dôkazov, a to v tom zmysle, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak (§ 192 C.s.p.). Existencia záväzku je nesporná len v čase uznania. Preto z uznania záväzku nemožno vyvodzovať, že tento záväzok trvá aj neskôr (napr. môže zaniknúť na druhý deň po uznaní jeho splnením).
55. V prípade, že dlžník neunesie dôkazné bremeno tvrdenia a dôkazu o tom, že v dobe uznania záväzku tento neexistoval, resp. už zanikol, súd bude mať na základe uvedenej právnej domnienky skutočnosť existencie uznaného záväzku za preukázanú. Je teda vecou dlžníka, aby dokazoval neexistenciu záväzku, ktorý uznal a niesol i všetky dôsledky z toho, že túto skutočnosť v súdnom konaní nepreukázal. Odvolací súd zdôrazňuje, že nestačí určitú skutočnosť len poprieť, ale strana musí uviesť aj vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, na čo nadväzuje povinnosť označiť dôkazy na ich preukázanie. Nakoľko žalovaný nepreukázal svoje tvrdenia o neexistencii celého záväzku, ktorý žalobca uplatnil voči žalovanému titulom úhrady ceny dodaného tovaru, neuniesol ohľadom svojich tvrdení v tomto smere dôkazné bremeno.
56. Ďalším významným dôsledkom uznania záväzku je, že od okamihu uznania záväzku začne plynúť nová štvorročná premlčacia doba. Tento dôsledok uznania záväzku je rovnaký, bez ohľadu na to, či sa uznal nepremlčaný alebo premlčaný záväzok (§ 407 ods. 4 Obchodného zákonníka). Nie je rozhodujúce ani to, akú dĺžku mala pôvodná premlčacia doba. Pritom treba rešpektovať všeobecné obmedzenie premlčacej doby, t.j. že bez ohľadu na iné ustanovenia Obchodného zákonníka, premlčacia doba sa skončí najneskôr po uplynutí desiatich rokov odo dňa, keď začala plynúť po prvý raz (§ 408 ods. 1 Obchodného zákonníka).
57. Z dohody o uznaní je zrejmé, že deň splatnosti faktúr, ktorých úhrady sa žalobca v konaní domáha je priebežne dátum od 20.1.2007 do 29.4.2007.
58. Žalobca podal žalobu o zaplatenie sumy 3.948,97 eur, ktorou sa domáhal úhrady faktúr splatných priebežne od 20.1.2007 do 22.3.2007, dňa 10.2.2009, teda všeobecná štvorročná premlčacia doba podľa § 397 Obchodného zákonníka, od splatnosti jednotlivých faktúr do dátumu podania žaloby neuplynula.
59. Následne žalobca dňa 18.8.2011 podal návrh na rozšírenie žaloby, ktorým uplatnil nárok na úhradu zvyšných dlžných faktúr v nadväznosti na Dohodu o uznaní, teda u faktúr priebežne splatných od 24.3.2007 do 30.4.2007. S poukazom na to, že odvolací súd zhodne zo súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný platne uznal záväzok vo výške 7.258,36 eur dňa 22.6.2010, týmto dňom začala plynúť ohľadne takto uznaného záväzku nová štvorročná premlčacia doba, ktorá ku dňu 18.8.2011 taktiež neuplynula.
60. Z uvedených dôvodov, súd prvej inštancie správne námietku žalovaného o premlčaní uplatnenej pohľadávky žalobcu, vyhodnotil ako nedôvodnú.
61. Žalobca v odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie, že ten zaviazal žalovaného na úhradu pohľadávky 6.588,36 eur, čo nezodpovedá tvrdeniam žalobcu, podľa ktorých pôvodná výška pohľadávky bola 7.258,36 eur, ktorá bola ponížená o sumu 700,- eur, teda žalovaný mal byť zaviazaný iba na úhradu 6.558,38 eur.
62. V tejto časti vyhovujúceho výroku, teda čo do istiny 30,- eur, je podľa odvolacieho súdu námietka žalovaného dôvodná. Správne poukázal žalovaný, že v Dohode o uznaní je uvedená výška dlhu žalovaného 7.258,36 eur, čo po čiastočnej úhrade sumy 700,- eur žalovaným dňa 2.7.2007, tak ako to napokon uviedol sám žalobca, predstavuje pohľadávka žalobcu na istine iba 6.558,38 eur a nie priznaná pohľadávka 6.588,36 eur. Podľa odvolacieho súdu v tejto časti uplatneného nároku došlo zo strany žalobcu zrejme iba v chybe v počítaní. Na túto uplatnenú pohľadávku (30,- eur) sa však nevzťahoval uznávací prejav žalovaného zo dňa 22.6.2010 a tak bolo na žalobcovi, aby ohľadne tejto sumy uniesol dôkazné bremeno o jej existencii voči žalovanému, keďže žalovaný rozporoval celú uplatnenú pohľadávku žalobcom. Žalobca uplatnenú pohľadávku voči žalovanému čo do sumy 30,- eur nepreukázal, preto odvolací súd v tejto časti rozsudok súd prvej inštancie podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobu čo do istiny 30,- eur zamietol.
63. Ako nedôvodnú pritom považoval odvolací súd námietku žalovaného o vecnej nesprávnosti rozsudku súdu prvej inštancie v časti priznaného príslušenstva a to úroku z omeškania zo sumy 421,51 eur, ktorá podľa žalovaného nie je obsiahnutá v Dohode o uznaní.
64. Žalovaný po uznaní záväzku dňa 22.6.2010 realizoval úhradu sumy 700,- eur v prospech žalobcu, čo žalovaný nerozporoval a túto sumu žalobca započítal na najskôr splatný záväzok, čiastočnú úhradu faktúry č. 80338 znejúcej na sumu 1.121.51 eur so splatnosťou 20.1.2007, čo zodpovedá ustanoveniu § 330 ods. 1 Obchodného zákonníka. Správne uvedenú úhradu žalobca zohľadnil vo svojom podaní doručenom dňa 18.8.2011, keď žiadal zaviazať žalovaného na úrok z omeškania so sumy 1.121,51 eur od 21.1.2007 do 2.7.2010 (dátumu úhrady 700,- eur) a následne zo sumy 421,51 eur (1.151,51 - 700) od 3.7.2010 do zaplatenia, keďže žalovaný bol z týchto súm a po túto dobu v omeškaní s úhradou dlhu.
65. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo veci dostatočne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil a vo veci rozhodol správne podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak zaviazal žalovaného na úhradu peňažnej pohľadávky 6.558,36 eur titulom úhrady ceny dodaného tovaru s 9,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.121,51 eur od 21.1.2007 do 2.7.2010, zo sumy 421,51 eur od 3.7.2010 do zaplatenia, zo sumy 1.031,44 eur od 22.1.2007 do zaplatenia, zo sumy 640,74 eur od 23.2.2007 do zaplatenia, zo sumy 267,82 eur od 24.2.2007 do zaplatenia, zo sumy 393,11 eur od 4.3.2007 do zaplatenia, zo sumy 494,35 eur od 23.3.2007 do zaplatenia, zo sumy 501,03 eur od 25.3.2007 do zaplatenia, zo sumy 354,05 eur od 25.3.2007 do zaplatenia, zo sumy 456,39 eur od 9.4.2007 do zaplatenia, zo sumy 271,61 eur od 14.4.2007 do zaplatenia, zo sumy 1.522,49 eur od 26.4.2007 do zaplatenia, zo sumy 203,82 eur od 30.4.2007 do zaplatenia, ktorých sadzbu a dátum splatnosti jednotlivých faktúr uvedených v Dohode o uznaní žalovaný nerozporoval.
66. Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného aj proti tretiemu výroku súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %. Odvolací súd však nepovažuje odvolanie žalovaného proti výroku súdu prvej inštancie o náhrade trov konania za dôvodné, pretože súd prvej inštancie správne rozhodol aj o náhrade trov konania. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 255 ods. 2 C.s.p., ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Žalobou uplatnil žalobca proti žalovanému nárok na zaplatenie sumy 6.588,36 eur. Úspech žalobcu v konaní bol 6.558,36 eur a úspech žalovaného 30,- eur, teda len v nepatrnej časti. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom treťom výroku o náhrade trov konania ako vecne správny.
67. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý bol v tomto odvolacom konaní prevažne úspešný, priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť žalovaný, ktorý bol úspešný len v nepatrnej časti. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
68. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení § 419 C.s.p.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C.s.p.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom podľa § 429 ods. 1 C.s.p.
V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).