Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Cbi/11/2014

Rozhodnutie

Okresný súd Banská Bystrica v právnej veci žalobcu YOUNGSAN HANDELS Gmb so sídlom Lugeck 1/39, 1010 Viedeň, Rakúsko, ID NO: ATU 47807805, právne zastúpený V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého 4, 010 01 Žilina, IČO: 36 858 820 proti žalovanému CROSSDEFAULT MANAGEMENT GROUP, k.s so sídlom Grösslingová 56, 811 09 Bratislava, IČO: 45 462 801, správca konkurznej podstaty úpadcu ETOP - TRADING, a.s., so sídlom Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 300 314, právne zastúpený + ULTRA Legal s.r.o., advokátní kanclelář, organizačná zložka so sídlom Grösslingová 56, 811 09 Bratislava, v konaní o určenie popretých pohľadávok, o vzájomnom návrhu žalovaného na zaplatenie sumy 408.200,80 Eur s prísl., takto

rozhodol:

I. Súd konanie z a s t a v u j e .

II. Žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa svojou žalobou domáha určenia svojich pohľadávok uplatnených v konkurznom konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 2R/4/2013, vyhlásenom na majetok úpadcu ETOP - TRDING, a.s. „ v reštrukturalizácií“ súhrnnou prihláškou zo dňa 21. 03. 2014 a to pohľadávkou pod č. 748 vo výške 654 035,20 Eur, pod č. 749 vo výške 707 816,91 Eur, pod č 750 vo výšky 486 937,94 Eur, pod č. 751 vo výške 864 2993,45 Eur, pod.č 752 vo výške 619 282,75 Eur, pod č. 753 vo výške 618 758,09 Eur a pod č. 754 vo výške 618 102, 27 Eur a čo do právneho dôvodu, poradia a výšky.

2. Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom zo dňa 15. 12. 2018 č.k. 26 Cbi/11/2014 - 333 v spojení s opravným uznesením zo dňa 08. 02. 2016 č.k. 26 Cbi/11/2014 - 353 zamietol žalobu žalobcu, žalobcu zaviazal na zaplatenie sumy 408. 200,80 Eur spolu s úrokom z omeškania 8,75 % ročne od 01. 01. 2013 až do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia žalovanému do všeobecnej podstaty a zároveň žalobcu zaviazal na náhradu trov konania žalovanému vo výške 7301,84 Eur na účet právneho zástupcu žalovaného.

3. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo dňa 17. 08. 2016 č. k. 41Cokr/9/2016 - 366 rozsudok prvostupňového súdu v prvom výroku potvrdil; vo zvyšnej napadnutej časti, t.j. v II a III. výroku rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že prvostupňový súd sa musí vysporiadať s podstatnými vyjadreniami žalobcu o nedostatku právomoci súdu prvej inštancie konať o vzájomnom návrhu žalovaného voči žalobcovi s tým, že musí skúmať právomoc podľa Nariadenia č. 1215/2012, ktorým bolo zrušené Nariadenie ES č. 44/2001. Taktiež konštatoval, že o náhrade trov rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci podľa § 396 ods. 3 CSP.

4. Žalobca ešte v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa namietol, že Okresný súd Banská Bystrica nebol miestne príslušný na prejednanie žaloby na plnenie z titulu bezdôvodného obohatenia,

nakoľko žalobca je rakúska spoločnosť. Na určenie príslušného súdu je potrebné aplikovať Nariadenie Rady ( ES č. 44/2001 z 22. 12. 200 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov občianskych a obchodných veciach ďalej len ako„ Nariadenie Brusel I).

5. Žalovaný sa podaním zo dňa 12. 12. 2016 vyjadril k právomoci súdu prvej inštancie konať o vzájomnej žalobe žalovaného; je toho názoru, že Okresný súd Banská Bystrica má právomoc konať a rozhodnúť o vzájomnej žalobe žalovaného na zaplatenie 408.200,80 Eur s príslušenstvom. Poukazuje na čl. 3 ods. 1 Nariadenia Rady Es č.1346/200 z 29. mája o konkurznom konaní ( ďalej len „Nariadenie o konkurznom konaní“), ďalej na rozsudok súdneho dvora EÚ z 12. 02. 2009 vo veci C - 339/7 Christopher Seagon, konajúci ako správca konkurznej podstaty Frick Teppichoden Supermärkte GmbH proti Deko Marty Belgium NV, podľa ktorého sa má článok 3 ods. 1. Nariadenia rady (ES) č. 1346/2000 z 29. mája 2000 o konkurznom konaní vykladať v tom zmysle, že súdy členského štátu, na ktorého území bolo začaté konkurzné konanie, majú právomoc rozhodovať o odporovacej žalobe, ktorá sa zakladá na platobnej neschopnosti a smeruje proti žalovanému, ktorý má svoje sídlo v inom členskom štáte. Z uvedeného žalovaný vyvodzuje, že cieľom Nariadenia bolo ustanovenie súdnej právomoci na začatie konkurzného konania a na rozsudky vynesené priamo na základe konkurzného konania a ktoré sú s takýmto konaním úzko späté. Táto koncentrácia žalôb súvisiacich z konkurzom je v súlade s cieľom zvýšiť účinnosť a zrýchliť konkurzné konania s cezhraničným dosahom, ktorý je uvedený v odôvodneniach, č. 2 a 8 Nariadenia o konkurznom konaní. Žalovaný ďalej zdôrazňuje, že v zmysle ustálenej judikatúry súdneho dvora EÚ žaloba v spore vo veci samej je spojená s konkurzným konaním, keď vyplýva priamo z úpadku a úzko súvisí s exekúciou majetku alebo so súdnym vyrovnaním s poukazom na rozsudok Súdneho dvora ES z 22. 02. 1979, Hemri Gourdain proti Franz Nadler, vo veci 133/78, Zb.s. 733. Ak teda dôsledkom konania, ktorého predmetom je uplatnenie pohľadávok úpadcu voči tretím osobám, môže byť zvýšenie aktív majetkovej podstaty, ide o konanie, ktoré nepodlieha Nariadeniu Brusel I ( rozsudok Súdneho dvora z 2. Júla 2009, SCT Industri AB i likvidation proti Alpenblume AB, vo veci C - 111/08. c Žalovaný ďalej poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora z 10. Septembra 2009, C - 292/08,German Graphics Graphische Maschinen GmbH proti Alice van der Schee, správkyni konkurznej podstaty úpadcu Holland Binding BV, kedy súd uviedol, intervenciu zo strany správcu konkurznej podstaty, ako samostatnú podmienku toho, či je konanie vylúčené z pôsobnosti Nariaderia Brusel I. Žalovaný poukazuje aj na uznesenie krajského súdu v Nitre sp. zn. 15CoKR/5/2010 - 4 z 29.10.2010, v zmysle ktorého „“žaloba v konaní vo veci samej, ktorá vyplýva priamo z konkurzného konania a je s ním úzko spojená, nepatrí do pôsobnosti nariadenia č. 44/2001 a preto na daný prípad je potrebné aplikovať nariadenie č. 1346/2000, pretože z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade ide o konanie uskutočnené na základe zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ktorého cieľom je získanie peňažnej pohľadávky, ktorá by mala byť prínosom do konkurznej podstaty a preto je bez právnej relevancie z hľadiska hmotného práva, či ide o obchodnú vec, ale relevantnou skutočnosťou je, že ide o konanie začaté po vyhlásení konkurzu a predmet konania je peňažná pohľadávka, ktorá by mala byť prínosom do konkurznej podstaty“. Krajský súd v predmetnom rozhodnutí poukázal aj na skutočnosť, že rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR v otázke výkladu, čo možno považovať za spor vyvolaný konkurzom, resp. s konkurzom súvisiaci, sa zmenila a za spory vyvolané konkurzom alebo s konkurzom súvisiace sa považujú aj spory začaté na návrh správcu konkurznej podstaty, ktorých predmetom je domáhanie sa zaplatenia dlžnej pohľadávky voči dlžníkovi (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Ndob/10/2010, 2Ndob/36/2010, 5Ndob/39/2010).

6. Žalovaný je preto tohto názoru, že konanie o vzájomnom návrhu žalovaného má povahu sporu vyvolaného o konkurznom konaním s poukazom na ustanovenia § 44 ods. 1 a 3, § 40 ods. 2 a § 91 ods. 1 a § 47 ods. 4 ZKR. Žalovaný v tejto súvislosti uvádza, žalovaný si ako správca konkurznej podstaty vymáhaním predmetnej pohľadávky v prebiehajúcom súdnom konaní plní svoje zákonné povinnosti vyplývajúce mu zo zákona, t.j. povinnosť speňažovať majetok úpadcu; z dôvodu postavenia žalovaného ako správcu konkurznej podstaty sa predmetné konanie spravuje zákonom o konkurze a reštrukturalizácii. Účasťou správcu v konaní je daná súvislosť tohto konania s konkurzom, prípadne ho konkurz priamo vyvoláva. Takýto záver zaujal aj Najvyšší súd SR v rozhodnutiach sp 1Ndob/10/2010, 2Ndob/36/2010, 5Ndob/39/2010, 3Nbob/17/2008.

7. Žalobca sa podaním doručeným súdu 02. 11. 2018 vyjadril k vyjadreniu žalovaného, ako aj k právomoci tunajšieho súdu konať o vzájomnom návrhu žalovaného; poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 09. 10. 2002 sp. zn. Obdo V1/2002: „konanie o určenie pravosti, výšky alebo poradia pohľadávky nie je konkurzným konaním“. Podľa tvrdenia žalobcu, konanie o incidenčnej žalobe sa

považuje za osobitný druh sporového konania a nie o konanie vyvolané konkurzom. Z tohto dôvodu nie je možné v rámci tohto konania ako osobitného určovacieho konania uplatniť nárok žalovaného na plnenie vyplývajúci zo sporu vyvolaného konkurzom, nakoľko so samotnej podstaty veci je zrejmé, že sa jedná o dva diametrálne odlišné návrhy. Z uvedeného dôvodu nie je možné preto v danom prípade aplikovať ani rozhodnutia súdov, na ktoré poukazuje žalovaný. Zároveň uvádza, že vzájomný nárok uplatnený žalovaným predstavuje autonómnu žalobu na plnenie, pre realizáciu ktorej je potrebné aplikovať Nariadenie Rady ES 44/2001 z 22. 12. 2000 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, s poukazom aj na rozsudok európskeho Súdneho dvora z 10. 09. 2009 C- 292- 2008, ktoré rozhodnutie tento záver potvrdzuje. Zároveň nie je v danej veci daná ani totožnosť subjektov, pri incidenčenej žalobe je aktívne legitimovaným subjektom na jej podanie veriteľ prihlásenej popretej pohľadávky, pričom pasívne legitimovaným subjektom je popierajúci veriteľ alebo správca v súlade s ustanovením § 32 ods. 9 ZKR. Pri žalobe na plnenie je aktívne legitimovaný subjekt priamo úpadca, v mene ktorého koná správca konkurznej podstaty, ktorý vystupuje v konaní namiesto úpadcu ako strana sporu a pasívne legitimovaným subjektom je dlžník. V danom prípade preto nie sú splnené podmienky na uplatnenie vzájomného nároku zo strany žalovaného a Okresný súd Banská Bystrica nie je miestne príslušným na jeho prejednanie. Žalobca preto žiada, aby súd nárok žalovaného ako nedôvodný zamietol a zaviazal žalovaného k náhrade trov konania.

8. Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ z 12. 02. 2009 vo veci C -339/07 „odporovacia žaloba v spore vo veci samej má za cieľ zvýšenie aktív podniku, ktorý je predmetom konkurzného konania. Treba preskúmať, či sa na odporovacie žaloby vzťahuje článok 3 ods. 1 nariadenia č. 1346/2000. V tejto súvislosti treba na úvod pripomenúť, že Súdny dvoj vo svojej judikatúre týkajúcej sa dohovoru z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a vymáhaní rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. V. ES L 299, 1972, s. 32) ustanovil, že žaloba podobná žalobe v spore vo veci samej je spojená s konkurzným konaním, keď vyplýva priamo z úpadku a úzko súvisí s exekúciou majetku alebo súdnym vyrovnaním ( pozri rozsudok z 22. Februára 1979, Gourdain, 133/78, Zb.s. 733, bod 4). Uvedený dohovor sa teda nevzťahuje na žalobu, ktorá má tieto črty. Práve toto kritérium používa odôvodnenie č. 6 nariadenia č. 1346/2000 na definovanie cieľa uvedeného nariadenia. Podľa tohto odôvodnenia sa predmetné nariadenie obmedzuje na ustanovenia o súdnej právomoci na začatie konkurzného konania a na rozsudky, ktoré sú vynesené priamo na základe konkurzného konania a ktoré sú s takýmto konaním úzko späté. Vzhľadom na tento úmysel zákonodarcu a na potrebný účinok uvedeného nariadenia, musí byť článok 3 ods. 1 tohto nariadenia vykladaný v tom, zmysle, že členskému štátu, na ktorého území bolo začaté konkurzné konanie, priznáva takisto medzinárodnú právomoc rozhodovať o žalobách, ktoré vyplývajú priamo z konkurzného konania a ktoré sú s takýmto konaním úzko späté“.

9. Podľa odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 Cokr/5/2010 „S poukazom na odôvodnenie rozhodnutia Súdneho dvora vo veci C- 111/08 odvolací súd konštatuje, že žaloba, akou je žaloba v konaní vo veci samej, ktorá vyplýva priamo z konkurzného konania a je s ním úzko spojená, nepatrí do pôsobnosti nariadenia č. 44/2001 a preto na daný prípad je potrebné aplikovať nariadenie č. 1346/2000, pretože z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade ide o konanie uskutočnené na základe zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ktorého cieľom je získanie peňažnej pohľadávky, ktorá by mala byť prínosom do konkurznej podstaty a preto je bez právnej relevancie z hľadiska hmotného práva, či ide o obchodnú vec, ale relevantnou skutočnosťou je, že ide o konanie začaté po vyhlásení konkurzu a predmet konania je peňažná pohľadávka, ktorá by mala byť prínosom do konkurznej podstaty“.

10. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp .zn. 1Ndob/10/2010 príslušnosť Krajského súdu v Bratislave je daná procesným postavením žalobcu. Uznesením o vyhlásení konkurzu súd zároveň ustanoví správcu konkurznej podstaty, ktorý namiesto úpadcu vstúpi do všetkých právnych vzťahov pričom v konkurze má osobitné postavenie vyplývajúce z jeho funkcie. Ako na osobu poverenú spravovaním a speňažovaním majetku podliehajúcemu konkurzu sa na jeho činnosť zásadne aplikujú ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní. Resp. zákona o konkurze a reštrukturalizácií, pokiaľ nie je iným zákonom ustanovené inak.

11. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR 2Ndob/36/2010 v predmetnej veci žalobca ako správca konkurznej podstaty podal proti žalovanému žalobu o zaplatenie sumy 280.85 Eur s príslušenstvom z titulu dlžného nájomného za užívanie bytu, ktorý je zapísaný do konkurznej podstaty úpadcu a ktorý uplatňovaný nárok je tak pohľadávkou vzniknutou v súvislosti s udržiavaním a správou konkurznej podstaty úpadcu, pričom správca je oprávnený vymáhať ju v prospech konkurznej podstaty. Predmetné

konanie je preto konaním po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu v ktorom správca konkurznej podstaty ( žalobca) vymáha plnenie do konkurznej podstaty úpadcu. Bez právnej relevancie je, či z hľadiska hmotného práva ide občianskoprávny vzťah, obchodnoprávny vzťah, pracovnoprávny vzťah a pod. ( ktorý nemá pôvod v predpisoch konkurzného práva). Relevantnou skutočnosťou je, že ide o konanie začaté po vyhlásení konkurzu a predmet konania sa týka majetku patriaceho do konkurznej podstaty úpadcu.

12. Podľa rozsudku Súdneho dvora z 10. 09. 2009 C - 292/08 z návrhu na začatie prejudicionálneho konania vyplýva, že German Graphics, žalobca v konaní žiadal vrátenie veci, ktorých je vlastníkom že uvedený súd mal objasniť iba otázku vlastníctva k určitým strojom nachádzajúcim sa v spoločnosti Holland Binding v Holandsku. Odpoveď na túto právnu otázku nezávisí od začatia konkurzného konania. Inými slovami žaloba týkajúca sa uvedenej výhrady vlastníctva predstavuje autonómnu žalobu, ktorá nie je založená na konkurznom práve a nevyžaduje si ani začatie takého typu konania, ani intervenciu zo strany správcu konkurznej podstaty. Za týchto okolností samotná skutočnosť, že správca konkurznej podstaty ju účastníkom konania nepostačuje na to, aby konanie začaté pred Landgericht Brauhschweig mohlo byť kvalifikované ako konanie vyplývajúce priamo z konkurzu a úzko súvisiace s likvidáciou majetku.

13. Podľa čl. 3 ods1. Nariadenia č. 1346/2000, právomoc na začatie konkurzných konaní majú súdy členského štátu, na ktorého území sa nachádza centrum hlavných záujmov dlžníka. Pri obchodných spoločnostiach a u právnických osôb sa v prípade neprítomnosti dôkazu o opaku za centrum hlavných záujmov považuje miesto, kde majú svoje registrované sídlo“.

14. Podľa Kapitoly II. Právomoc ODDIEL 1 Všeobecné ustanovenia Článok 4 bol 1, nariadenia Európskeho parlamentu a Rady EÚ č.1215/2012 z 12. decembra 2012, ktorým bolo zrušené nariadenie ES č. 44/2001 ak v tomto nariadení nie je uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.

15. Podľa § 161 ods. 1 a 2 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky").

(2) Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

16. Podľa názoru súdu v danom prípade nie je daná právomoc slovenského súdu konať o vzájomnom návrhu žalovaného voči žalobcovi o zaplatenie peňažnej pohľadávky. V danom prípade nie je totiž možné na danú vec aplikovať nariadenie Rady ES č. 1346/2000 o konkurznom konaní a to vychádzajúc z čl. 3 ods.1 uvedeného nariadenia, upravujúceho právomoc súdu toho-ktorého členského štátu na vedenie konkurzného konania. Citovaný článok 3 ods. 1 Nariadenia o konkurznom konaní právomoc na začatie konkurzných konaní priznáva súdom členského štátu, na území ktorého sa nachádza centrum hlavných záujmov dlžníka. Nariadenie vôbec neurčuje právomoc súdov členského štátu aj na vedenie osobitných sporových konaní vyvolaných konkurzom, prípadne konaní s konkurzom súvisiacich. Judikatúra Súdneho dvora následne zaujala názor, že súdom členských štátov, ktoré majú právomoc na začatie konkurzných konaní je potrebné priznať aj právomoc na vedenie sporových konaní vyvolaných konkurzom, príp. s ním úzko spätým. Žiadny právny predpis však nestanovuje výklad pojmu konanie vyvolané konkurzom, prípadne konanie s konkurzom súvisiace a preto otázku výkladu tohto pojmu sa opäť snaží vyriešiť judikatúra a to či už európskeho Súdneho dvora alebo aj judikatúra súdov Slovenskej republiky pri posudzovaní miestnej príslušnosti v súdnych konaniach o rôznych nárokoch, v ktorých vystupuje ako jedna zo strán sporu správca konkurznej podstaty konkrétneho úpadcu. Je nesporné, že judikatúra minimálne slovenských súdov sa v posledných rokoch menila a kedy žalovaný samozrejme poukazuje na judikatúru odvolacích a Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej za konania vyvolané alebo súvisiace s konkurzom je potrebné považovať akékoľvek súdne konanie, v ktorom ako jedna strana sporu vystupuje správca konkurznej podstaty a kedy plnenie vymáhané v súdnom konaní plynie v prospech konkurznej podstaty. Tu je však potrebné zdôrazniť, že výkladu žalovaného nezodpovedá už samotná posledná zákonná úprava vtedy ešte Občianskeho súdneho poriadku ( zák. č. 99/1963 Zb.), ktorý zákon bol účinný v čase začatia tohto súdneho konania a ešte aj v čase uplatnenia nároku žalovaného vzájomným návrhom ( dňa 27.07.2015). Podľa § 88 ods. 1 písm. j) OSP účinného v čase podania vzájomného návrhu, namiesto všeobecného súdu odporcu je na konanie príslušný súd, v

obvode ktorého má dlžník sídlo alebo miesto podnikania, a ak nemá sídlo alebo miesto podnikania, súd, v obvode ktorého má svoje bydlisko, ak ide o konkurzné konanie alebo reštrukturalizačné konanie, a súd, na ktorom tieto konania prebiehajú, ak ide o spory nimi vyvolané, okrem sporov o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Vtedy platný a účinný procesnoprávny predpis ( OSP účinný od 01.01.2012) zúžil osobitnú miestnu príslušnosť konkurzných súdov na konania ( spory) vyvolané konkurzom ( reštrukturalizáciou) oproti predchádzajúcej zákonnej úprave OSP účinnej do 31.12.2011, v zmysle ktorej „namiesto všeobecného súdu odporcu je na konanie príslušný súd, v obvode ktorého má dlžník sídlo alebo miesto podnikania, a ak nemá sídlo alebo miesto podnikania, súd, v obvode ktorého má svoje bydlisko, ak ide o konkurzné konanie alebo reštrukturalizačné konanie, a súd, na ktorom tieto konania prebiehajú, ak ide o spory nimi vyvolané alebo s nimi súvisiace“. V čase uplatnenia nároku žalovaného vzájomným návrhom v prejednávanej veci už samotná zákonná úprava nezodpovedala výkladu žalovaného, nakoľko výlučnú miestnu príslušnosť konkurzných súdov založila len pre konania vyvolané konkurzom a kedy za takéto konania je možné považovať len konania priamo konkurzom vyvolané, t.j. konania, ktoré môžu existovať a byť vedené v závislosti od existencie konkurzného konania, bez existencie tohto konania je ich vedenie procesne nemožné, môže ich vyvolať len konkurz a činnosť a aktivita subjektov účastných v konkurznom konaní a ktorými konaniami sú incidenčné, excindačné a odporovacie konania podľa prísl. ust. ZKR. Preto aj judikatúra slovenských súdov, na ktorú sa žalovaný odvoláva, je vo vzťahu k prejednávanej veci neaktuálna a preto irelevantná, z roku 2010, vyjadrujúca sa ešte aj k veciam súvisiacim s konkurzom a ktorá judikatúra už nezodpovedala a nekorešpondovala s následnou procesnoprávnou úpravou výlučnej miestnej príslušnosti konkurzných súdov podľa § 88 ods. 1 OSP, účinnou v čase uplatnenia práva žalovaného ( a nezodpovedá ani súčasnej právnej úprave - ust. § 20 písm. d) - „namiesto všeobecného súdu žalovaného je na konanie príslušný výlučne súd, na ktorom prebieha konkurzné konanie alebo reštrukturalizačné konanie, ak ide o spor vyvolaný osobitnou povahou týchto konaní, okrem sporov o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov“.

17. Súd sa ani s ďalšími právnymi závermi žalovaného, že „z dôvodu postavenia žalovaného, ako správcu konkurznej podstaty sa predmetné konanie spravuje zákonom o konkurze a reštrukturalizácii. Účasťou správcu v konaní je daná súvislosť tohto konania s konkurzom, prípadne ho konkurz priamo vyvoláva“, nestotožňuje. Konanie o zaplatenie peňažnej pohľadávky vedené správcom konkurznej podstaty voči dlžníkovi úpadcu nie je konaním vedeným na základe zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Konanie o vzájomnom návrhu žalovaného ( správcu konkurznej podstaty) sa nijako nespravuje zákonom o konkurze a reštrukturalizácii. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii nijako podmienky uplatnenia takéhoto nároku ( zaplatenie peňažnej pohľadávky) neupravuje, nestanovuje pre jeho uplatnenie žiadne lehoty a ani osobitný procesný postup. Týmto zákonom sa spravovalo len incidenčné konanie žalobcu voči žalovanému v prejednávanej veci, v ktorom konaní si žalovaný svoj nárok vzájomným návrhom uplatnil. Skutočnosť, že správca je povinný v zmysle prísl. ustanovení vymáhať majetkové práva podliehajúce konkurzu neznamená, že súdne konanie, v ktorom ho vymáha, je konanie vedené na základe zákona o konkurze a reštrukturalizácii alebo konanie dokonca vyvolané konkurzom. Existencia samotného konkurzného konania nie je pre vymáhanie majetkových práv úpadcu rozhodujúca a ani podstatná. Svoje majetkové práva môže oprávnená osoba vymáhať bez ohľadu na to, či je v konkurze alebo nie, podľa predpisov hmotného práva, z ktorých daný uplatnený nárok vyplýva. Jedná sa o autonómne žaloby, ktoré možno viesť bez ohľadu a nezávisle od toho, či je na subjekt vyhlásený konkurz alebo nie. Skutočnosť, že je na subjekt vyhlásený konkurz znamená len to, že v mene úpadcu tieto nároky vymáha a uplatňuje správca, ktorý je účastníkom konania . Podmienky uplatnenia nároku sú však rovnaké pre všetky subjekty, bez ohľadu na ich prípadne existujúci úpadok a v súvislosti s ním vedené insolvenčné konanie voči úpadcovi. Podľa názoru súdu je taktiež irelevantná skutočnosť, že vymožené majetkové právo plynie do konkurznej podstaty za účelom uspokojenia veriteľov. Tento spôsob naloženia s vymoženou pohľadávkou nemôže zakladať záver, že konanie o jej vymoženie súvisí s konkurzom a teda by malo byť vyňaté z pôsobnosti Nariadenia Brusel I. Pre určenie pôsobnosti či už Nariadenia o konkurznom konaní alebo Nariadenia Brusel I. nie je rozhodujúce, či vymožená pohľadávka slúži oprávnenej osobe na ďaľšie podnikateľské účely ( investície, nákup, atď. alebo na úhradu záväzkov oprávnenej osoby jej veriteľom), alebo sú z výťažku pohľadávky uspokojení konkurzní veritelia úpadcu. Nijako tým nie je daná spätosť samotného konania o vymoženie pohľadávky s konkurzným konaním; to, že z výťažku vymoženej pohľadávky budú uspokojovaní konkurzní veritelia, nemá absolútne žiaden vplyv na priebeh súdneho konania, podmienky uplatnenia nároku, spôsob jeho uplatnenia, priebeh a spôsob rozhodnutia o ňom. Súdu preto nie je zrejmé, ako sa spojitosť konania o vymoženie pohľadávky prakticky a de iure prejaví s konkurzným konaním okrem toho, že v mene úpadcu koná správca

konkurznej podstaty úpadcu. Každopádne len samotný súvis s konkurzným konaním je irelevantný s poukazom na príslušnú procesnoprávnu úpravu a to aj jednak v čase uplatnenia vzájomného nároku, ako aj úpravu v čase rozhodovania súdu o ňom, ale aj s poukazom na samotný čl. 3 ods. 1 Nariadenia o konkurznom konaní. Podľa názoru súdu sa judikatúra, na ktorú poukazuje žalovaný, vyvíja nad rámec predmetného čl. 3 ods. 1 nariadenia práve z dôvodu, že nariadenie určuje právomoc súdov členského štátu len na vedenie konkurzných konaní a vôbec sa nevyjadruje ku konaniam vyvolaným konkurzom, či dokonca ku konaniam len s konkurzom súvisiacim. Za relevantné v tomto smere považuje súd právne závery obsiahnuté v odôvodnení rozsudku Súdneho dvora C - 292/08 ( na ktoré paradoxne poukazuje aj žalovaný, aj keď je v jeho neprospech), v zmysle ktorého: „Inými slovami žaloba týkajúca sa uvedenej výhrady vlastníctva predstavuje autonómnu žalobu, ktorá nie je založená na konkurznom práve a nevyžaduje si ani začatie takého typu konania, ani intervenciu zo strany správcu konkurznej podstaty. Za týchto okolností samotná skutočnosť, že správca konkurznej podstaty ju účastníkom konania nepostačuje na to, aby konanie začaté pred Landgericht Brauhschweig mohlo byť kvalifikované ako konanie vyplývajúce priamo z konkurzu a úzko súvisiace s likvidáciou majetku“. Preto zásadným kritériom pre posúdenie, či sa jedná o spor vyvolaný konkurzom alebo s ním súvisiaci je otázka, či sa v prejednávanej veci jedná o autonómnu žalobu, ktorá môže existovať nezávisle bez vedenia a existencie konkurzného konania a bez intervencie správcu. Pokiaľ preto konkrétna žaloba môže byť vedená bez dohľadu na vedenie konkurzného konania, nevyžaduje sa pri nej intervencia správcu, nie je možné takéto konania len preto, že sú vedené v mene úpadcu správcom konkurznej podstaty a plnenie plynie v prospech konkurznej podstaty, považovať za konania vyvolané konkurzom, ale ani s konkurzom súvisiace. Pokiaľ konkrétny nárok môže uplatňovať tak úpadca, aj bez iniciovania konkurzného konania, nie je dôvod, aby sa na takéto konania aplikovalo Nariadenie rady EÚ o konkurznom konaní, t.j. aby takéto konania boli vyňaté z pôsobnosti Nariadenia Brusel I.

18. Vychádzajúc z uvedených skutočností súd dospel k záveru, že v danom prípade sa jedná práve o takýto druh uplatneného nároku vzájomnou žalobou žalovaného, ktoré konanie o tomto nároku je možné viesť bez ohľadu na to, či sa konkurzné konanie vedie alebo nie a v danom prípade preto nie je ani rozhodujúca skutočnosť, že takéto konanie je vedené v súčasnosti práve po začatí konkurzného konania správcom konkurznej podstaty úpadcu. Nie je preto dôvod, aby súd aplikoval na konanie o vzájomnom návrhu žalovaného Nariadenie rady EÚ o konkurznom konaní, naopak, na predmetné konanie je potrebné aplikovať Nariadenie Brusel I.

19. Vychádzajúc z uvedených skutočností súd konanie o vzájomnom návrhu žalovaného zastavil pre nedostatok právomoci podľa ustanovenia § 161 ods. 2 CSP.

20. V danom prípade žiadna zo strán sporu nebola v konaní úspešná, súd preto žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie do 15 dní od jeho písomného doručenia v troch vyhotoveniach na Okresný súd Banská Bystrica.

V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, musí byť podpísané, datované a musí byť uvedená spisová značka tohto konania.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolanie možno odôvodniť aj tým, že súd prvej inštancie nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav veci. Odvolacie dôvody možno meniť a dopĺňať až do rozhodnutia o odvolaní.