Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17Co-156-2018.pdf
PDF · 105.63 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/156/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členiek senátu JUDr. Gabriely Klenkovej PhD. a JUDr. Moniky Juskovej v spore žalobcu: Q. O., A.. XX.XX.XXXX, W. W. XX, XXX XX F., právne zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, ul. Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 482 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 20Csp/34/2018-31 zo dňa 23.07.2018 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. 20Csp/34/2018-49 zo dňa 03.09.2018 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok č.k. 20Csp/34/2018-31 zo dňa 23.7.2018 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. 20Csp/34/2018-49 zo dňa 3.9.2018 okrem zamietavého výroku.
Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol: „I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 300 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. II. Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100%, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“ Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 1 ods. 1, § 3 ods. 3 a 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. V odôvodnení uviedol, vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským (k uvedenému záveru dospeli aj súdy v konaní 17C/262/2015). Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 7.3.2016, sp. zn. 17C/262/2015 zaviazal žalovaného vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 182,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň určil, že zmluvná podmienka v Zmluve o úvere č. 802001934 zo dňa 26. 6. 2013 uvedená vo Všeobecných obchodných podmienkach - bod 10) je neprijateľná. Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 27.9.2017, sp. zn. 23Co/138/2016, rozsudok Okresného súdu Prešov potvrdil. Okresný súd dospel k záveru, že žalovaný predložil žalobkyni k podpisu vyhlásenie, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania, hoci vedel, že koná klamlivo a nekalo, keďže mu bol známy účel a okolnosti, za ktorých žalobkyňa uzavrela Zmluvu o úvere. Takéto konanie napĺňa znaky agresívnej obchodnej praktiky, keď podstatne zhoršuje slobodu výberu alebo správania priemerného spotrebiteľa. Žalovaný v zmluve ďalej neuviedol náležitosti, a to termín konečnej splatnosti, ročnú úrokovú sadzbu, ročnú percentuálnu mieru nákladov, termíny splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov ako aj priemernú hodnotu RPMN. Nakoniec súd dospel k neprijateľnosti administratívneho poplatku. Krajský súd dodal, že v zmluve je uvedené, že sa jedná o úver podnikateľa za účelom podnikania, v skutočnosti bol úver poskytnutý za účelom vyplatenia predchádzajúceho úveru žalobkyne u žalovaného. Rovnako dospel k záveru o absencii povinných náležitosti podľa zákona o spotrebiteľských úveroch a neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Z uvedeného teda nepochybne vyplýva, že žalovaný zneužil svoje postavenie tým, že predložil žalobkyni k podpisu vyhlásenie, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania a tým konal klamlivo a nekalo a zároveň porušil právo žalobkyne, ako spotrebiteľa na písomnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere s tým, aby táto obsahovala náležitosti v zmysle ust, § 9 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Nakoniec do zmluvy zakomponoval neprijateľnú zmluvnú podmienku. Žalobkyňa úspešne uplatnila porušenie svojho práva, čoho dôsledkom bolo, že súd zaviazal žalovaného vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 182,- eur a určil zmluvnú podmienku v Zmluve o úvere za neprijateľnú. Sú preto splnené podmienky k tomu, aby bolo žalobkyni priznané primerané finančné zadosťučinenie. Súd priznal žalobkyni finančné zadosťučinenie vo výške 300,- eur, čo zodpovedá jednak sume, o ktorú sa chcel žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatiť (182,- eur) a taktiež úspechu v časti určenia neprijateľnej zmluvnej podmienky, pričom súd vzhľadom na okolnosti veci túto sumu pokladal za primeranú. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 CSP.
2. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Namietal, že pri rozhodovaní o tom, či sa prizná primerané finančné zadosťučinenie a v akej výške je potrebné zohľadniť nielen úspešnosť toho ktorého účastníka, ale aj iné okolnosti, ktoré majú vplyv na konkrétny prípad. Primerané finančné zadosťučinenie je nutné chápať ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú v rôznych formách. Priznanie požadovaných finančných prostriedkov prichádza do úvahy len v tých prípadoch, keď porušenie práva nie je možné už napraviť inak. Žalovaná viacnásobne prehlásila, že má záujem poskytnutý úver použiť na účely výkonu podnikania, a to nie len pri podpisovaní Zmluvy, ale aj pri ostatných Zmluvách. Žalovaný bol preto v domnení, že poskytuje úver podnikateľovi a nemohol predvídať budúce rozhodnutie súdu, ktorým sa poprie obchodnoprávny charakter Zmluvy. Žalobkyni bola poskytnutá dostatočná právna ochrana vydaním rozsudku, ktorým súd konštatoval, že zmluva je bezúročná a bezpoplatková. Žalobkyňa vo vyššie uvedenom konaní, v ktorom bolo konštatované, že zmluva je bezúročná a bezpoplatková netvrdila, že žalovaný jej spôsobil nejakú nemajetkovú ujmu. Opätovné sankcionovanie by bolo vzhľadom na predchádzajúce konanie neprimerane prísne. Žalobkyni žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevznikla. Žalobkyňa nijako relevantne neodôvodnila výšku požadovaného finančného zadosťučinenia (odhadom určené) bez akéhokoľvek logického odôvodnenia. Žalovaný sa nijakým spôsobom na úkor žalobkyne neobohatil, a preto záväzkovo - právny vzťah ani nemôže mať za následok ujmu na strane žalobkyne. Predpokladom priznania nároku uplatňovaného žalobkyňou je porušenie spotrebiteľského práva, ujma, ktorá v dôsledku toho vznikla a ich príčinná súvislosť. Nemožno hovoriť o nedostatku vážnosti vôle na strane žalobkyne, ktorá bola pri uzavieraní zmluvy dobre informovaná avšak ľahostajná. Uvedenému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu priznaním finančného zadosťučinenia. Na právny vzťah, ktorý vznikol na základe Zmluvy o úvere č. 8570274 sa aplikujú ustanovenia OZ ako predpisu lex generalis vo vzťahu k Zákonu o ochrane spotrebiteľa ako predpisu lex specialis. Z uvedeného vyplýva, že na právnu úpravu nemajetkovej ujmy spotrebiteľa zakotvenú inštitútom primeraného finančného zadosťučinenia sa primerane vzťahujú ustanovenia náhrady ujmy podľa Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené považuje žalovaný za nevyhnutné aplikovať ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého výšku náhrady súd určí s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Z rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou pod sp. zn. sp. zn. 17C/262/2015-62 zo dňa 07.03.2016, ktorým určil neprijateľnosť zmluvnej podmienky a priznal žalobkyni nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je záväzný len výrok a nie jeho odôvodnenie, preto si súd v konaní o primerané finančné zadosťučinenie môže sám posúdiť ďalšie okolnosti sporu nezávisle od iných konaní. Žalobkyňa a súd prvej inštancie výšku finančného zadosťučinenia odôvodnili len s poukazom na výšku poplatku za poskytnutie úveru - teda s poukazom na hroziacu majetkovú ujmu. Uvedené len nasvedčuje absolútnemu nepochopeniu inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia, ktorým sa má kompenzovať vzniknutá nemateriálna ujma a nie ujma majetková. Navyše v danom prípade už došlo raz ku kompenzácii hroziacej majetkovej ujmy vydaním rozsudku, ktorým súd konštatoval neprijateľnosť zmluvnej podmienky. Vzhľadom na uvedené považuje žalovaný rozsudok súdu, ktorým priznal žalobkyni finančné zadosťučinenie vo výške 300,- EUR za nedostatočne odôvodnené a arbitrárne. Žalovaný považuje za arbitrárny a nedostatočne odôvodnený aj výrok II. rozsudku, ktorým súd priznal žalobkyni náhradu trov konania 100 % a v ods. 13 odôvodnenia rozsudku poukázal na ust. § 255 ods. 1 CSP a súčasne konštatoval, že žalobkyňa bola v konaní úspešná v rozsahu 100 %. Žalovanému je známe, že žalobkyňa si uplatnila v konaní 482,- EUR a súd jej priznal finančné zadosťučinenie vo výške 300,- EUR, čo predstavuje 62,24 % úspech v konaní. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, eventuálne, aby žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
3. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila.
4. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods. 1 a 2 CSP, bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
5. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobkyne vyplývajúci z ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Citované ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Tak právna teória, ako aj aplikačná prax spájajú inštitút náhrady škody výlučne so znížením majetku a ušlým ziskom. Náhrada škody ako inštitút súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry sleduje výlučne reparačnú funkciu. Pre porovnanie sankčná funkcia náhrady škody (punitive damages v práve USA a exemplary damages v práve Veľkej Británie) je taká náhrada škody, ktorej cieľom nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi a ktorým žalobcovi spôsobil škodu a odradiť odporcu alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto konania v budúcnosti. Sankčná náhrada škody teda trestá a súčasne pôsobí preventívne. Jazyk európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä druhú funkčnú zložku sankčnej náhrady škody, teda funkciu preventívnu (porov. najmä používanie adjektíva "odradzujúci"). A tak práve inštitút relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie o preventívne účinky pred diskrimináciou. V zmysle judikatúry ESD a antidiskriminačných smerníc musia byť sankcie za diskriminačné správanie „účinné, primerané a odradzujúce“. Je nesporné, že v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 17C/262/2015 žalobkyňa úspešne uplatnila svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 182 Eur a určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky. V odôvodnení rozhodnutia č.k. 17C/262/2015-62 zo dňa 07.03.2016 súd konštatoval, že v zmluve o úvere zo dňa 26.06.2013 absentujú zákonom vyžadované náležitosti
- termín konečnej splatnosti, ročná úroková sadzba, RPMN, priemerná RPMN, termíny splátok istiny, úrokov a poplatkov, preto sa úver v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. považuje za bezúročný a bez poplatkov. Taktiež konštatoval neprijateľnosť zmluvnej podmienky - dojednania o administratívnom poplatku v zmysle § 53 ods. 1 OZ, ktorá už bola skôr vyhlásená za neprijateľnú zmluvnú podmienku skoršími rozhodnutiami súdov. Žalovaný však povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 53a ods. 1 OZ nerešpektuje a zmluvnú podmienku naďalej používa. Rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 23Co/138/2016-91 zo dňa 27.09.2017 a nadobudol právoplatnosť dňa 26.10.2017. Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie postačuje iba samotné porušenie práv či povinností zo strany dodávateľa. V zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa, z uvedeného preto vyplýva splnenie predpokladu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia pri uplatnenom porušení práva alebo povinnosti ustanovenej nielen samotným zákonom č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa ale aj osobitnými predpismi, v tomto prípade § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. . Pokiaľ ide o argumentáciu žalovaného, podľa ktorej sa žalobkyňa s plnením dlhu dostala do omeškania, toto pre posúdenie existencie, výšky uplatneného nároku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nie je právne relevantné. Zákon o ochrane spotrebiteľa nepodmieňuje vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie splnením si zmluvných, zákonných povinností spotrebiteľom. Žalovanému nič nebráni domáhať sa voči žalobkyni prípadných nárokov vyplývajúcich z porušenia práva, ako napr. úroku z omeškania a pod..
V konaní vedenom na OS Prešov pod sp. zn. 17C/262/2015 nebolo preukázané, že úver bol žalobkyni poskytnutý na výkon podnikania. Súdy v konaní vedenom pod sp. zn. 17C/262/2015 dospeli k záveru, že aj keď v zmluve bol formálne deklarovaný účel poskytnutia prostriedkov - výkon podnikania, v skutočnosti bol úver poskytnutý za účelom vyplatenia predchádzajúceho úveru žalobkyne. Z uvedeného dôvodu bola zmluva vyhodnotená ako spotrebiteľská v zmysle § 52 a nasl. OZ a zároveň zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z.. Určenie charakteru zmluvy bolo prejudiciálnou otázkou, ktorú musel súd vyriešiť pred rozhodnutím vo veci samej o vydanie bezdôvodného obohatenia a určenia neprijateľnej zmluvnej podmienky vedenej na OS Prešov pod sp. zn. 17C/262/2015. Vo vzťahu k vyhodnoteniu povahy zmluvy, absencie jej obligatórnych náležitostí a existencie neprijateľných zmluvných podmienok tak ide o prekážku res iudicata a odvolaciemu súdu v tomto konaní neprináleží opätovne skúmať charakter zmluvy o úvere zo dňa 26.06.2013, účel poskytnutia finančných prostriedkov. 6. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení treba vychádzať z toho, že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od získavania plnení vyplývajúcich z neprijateľných zmluvných podmienok a jednak to treba chápať ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, sa už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite. Aj keď zákon, ako to už bolo skôr konštatované, nevyžaduje pre vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma, v prejednávanej veci vznik ujmy na strane žalobkyne bez akýchkoľvek pochybností hrozil a napokon aj vznikol, keď žalovanému plnila na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky a bola následne nútená domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia od žalovaného. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, táto závisí od úvahy súdu. Pri jej určovaní sa zohľadňujú rôzne kritéria, a to intenzita, časové trvanie závadného konania, satisfakčná a sankčná funkcia a pod. Súd prvej inštancie sa náležite vyrovnal s otázkou určenia výšky primeraného finančného zadosťučinenia v sume 300 Eur, pričom s týmito dôvodmi sa odvolací súd plne stotožňuje. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol právne dôvody, pre ktoré žalobe čo do zaplatenia sumy 300 Eur vyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. V predmetnom prípade sa žalovaný dopustil viacnásobného porušenia povinností vyplývajúcich mu z noriem zameraných na ochranu spotrebiteľa (neuvedenie viacerých obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zakotvenie neprijateľnej podmienky do zmluvy, použitie nekalej praktiky pri vypĺňaní účelu poskytnutia prostriedkov do zmluvy). Priznaná suma finančného zadosťučinenia zodpovedá svojmu účelu, pretože je potrebné toto finančné zadosťučinenie nevnímať ako kompenzáciu, ale ako žalobkyni poskytnutú satisfakciu ako spotrebiteľke a tiež ako odmenu pre žalobkyňu, ktorá iniciovala konanie voči dodávateľovi, ktorý sa dopustil porušenia jej spotrebiteľských práv. Uvedené finančné zadosťučinenie má tiež odradiť žalovaného ako dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Záleží len na žalovanom, aby sa nedopúšťal recidívy v neprípustnom kontrahovaní v rozpore so záujmami spotrebiteľov. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces. (Pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5 Cdo 218/2010, uznesenie Ústavného súdu SR z 08.06.2006, I. ÚS 188/06). Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva, nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. (Pozri rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Za daného stavu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovaného uhradiť žalobkyni sumu 300 Eur ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).
7. Vo vzťahu k výroku rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania odvolací súd uvádza, že v záujme spravodlivého rozhodnutia o trovách konania, v ktorom rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v ust. § 142 ods. 3 umožňoval súdu, aby len čiastočne úspešnému účastníkovi priznal plnú náhradu trov konania; základná sadzba tarifnej odmeny advokáta sa v takom prípade vypočítala z výšky súdom priznaného plnenia.
Nový procesný poriadok, ktorý je potrebné aplikovať na rozhodovanie o trovách predmetného konania podľa § 470 ods. 1 CSP obdobnú úpravu neobsahuje. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, pripadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Požiadavka na spravodlivé rozhodnutie súdu v zmysle čl. 2 ods. 1 CSP i v časti trov konania si podľa názoru odvolacieho súdu vyžaduje, aby súd v takomto type sporov naďalej (i po 30.06.2016) prihliadal na skutočnosť, že výška priznaného plnenia nezávisela od žalobcu, ale od úvahy súdu. Samotný úspech strany v konaní nie je možné hodnotiť mechanicky len porovnaním toho, akú sumu si ako primerané finančné zadosťučinenie žalobca uplatnil podanou žalobou a aká suma mu bola v konečnom rozhodnutí priznaná. Hodnotenie úspechu v konaní by malo byť prísne individuálne s prihliadnutím na konkrétnu právnu úpravu vzťahujúcu sa k samotnému uplatnenému nároku ako aj na všetky relevantné okolnosti prípadu. Pri mechanickom prístupe k hodnoteniu úspechu v konaní by veľmi jednoducho mohlo dôjsť k porušeniu základného princípu, na ktorom stoji civilné sporové konanie. Preto je potrebné vykladať ust. § 255 ods. 1 CSP práve v súlade so základnými princípmi civilného sporového konania. Pre absenciu výslovnej právnej úpravy v novom procesnom poriadku je uvedený postup možný v zmysle čl. 4 ods. 2 CSP, keď neodporuje princípom, na ktorých je Civilný sporový poriadok založený. V predmetnom konaní sa žalobkyňa voči žalovanému domáhala zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom z rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že takýto nárok žalobkyni vznikol a jej žaloba bola dôvodná. Žalovaný je osobou zodpovednou za protiprávny zásah do spotrebiteľských práv žalobkyne a je povinný uhradiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. v dôsledku jeho protiprávneho konania. Za tohto stavu je nutné konštatovať, že žalobkyňa bola v konaní úspešná, účinne sa domohla ochrany svojich práv. Žalobkyňa si uplatnila nárok na finančné zadosťučinenie v sume 482 Eur. Stanovenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia v danej veci však záviselo od úvahy súdu. Spravodlivému usporiadaniu vecí preto zodpovedá len také rozhodnutie, kedy je žalobkyni priznaný nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu. Konkrétna výška náhrady trov konania sa v danom prípade odvíja od súdom priznanej sumy, nie od sumy uplatnenej žalobou. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o trovách konania ä§ 378 ods. 1 CSP).
8. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bola plne úspešná žalobkyňa, preto jej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému v rozsahu 100 %.
9. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.