Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15Cob/54/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Balegovej a členov senátu JUDr. Jána Bzdúška a JUDr. Pavla Lukáča, v právnej veci žalobcu: Stavebné bytové družstvo, Pod Šípkom 1301, 958 06 Partizánske, IČO: 00 688 185, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Edit Balážiková s. r. o., Jesenského 231/5, 958 01 Partizánske, IČO: 47 239 948, proti žalovanému: Západoslovenská vodárenská spoločnosť, a. s., Nábrežie za hydrocentrálou 4, 949 60 Nitra, IČO: 36 550 949, zastúpený: Advokátska kancelária JURIKA & KELTOŠ, s. r. o., Mickiewiczova 2, 811 07 Bratislava, IČO: 35 951 087, o zaplatenie 8 284,95 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany č. k. 4Cb/42/2014 - 249 zo dňa 20. 10. 2017, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Topoľčany č. k. 4Cb/42/2014 - 249 zo dňa 20. 10. 2017 v napadnutej časti istiny vo výške 2 943,81 eura a trov prvoinštančného konania p o t v r d z u j e.

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7 648,13 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok), v časti o zaplatenie sumy 636,82 eura konanie zastavil (II. výrok) a rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v plnej výške, o ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom, do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia (III. výrok).

2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 100 ods. 1, § 106 ods. 1, ods. 2, § 3 ods. 1, § 420a ods. 1, ods. 2 písm. a), § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 145 ods. 2, § 146 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

3. Súd prvej inštancie uviedol, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba o zaplatenie sumy 7 648,13 eura je podaná dôvodne, nakoľko je nesporné, že žalovaný v rámci svojej podnikateľskej činnosti uskutočnil dňa 26. 01. 2010 montáž novej meracej sústavy vrátane výmeny jej tesniacich prvkov v bytovom dome súp. č. XXX/X - XX na G.. J.. L. v T. a následne boli zistené značné rozdiely medzi hodnotami spotrebovanej vody v bytovom dome a hodnotami nameranými vodomerom inštalovaným žalovaným, pričom v rámci dokazovania v súdnom konaní bolo nesporne preukázané, že príčinou týchto rozdielov v nameraných hodnotách spotrebovanej vody sú nevyhovujúce tesnenia, ktoré žalovaný dňa 26. 01. 2010 použil pri osadení vodomeru a tieto tesnenia ovplyvnili správnosť merania skutočne pretečenej vody cez vodomer. Nárok žalobcu súd posúdil podľa § 420a ods. 1, ods. 2 písm. a) Občianskeho zákonníka ako nárok na náhradu škody spôsobenej prevádzkovou činnosťou, pričom zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou vzniká bez ohľadu na to, aká

škoda vznikla a môže ísť o škodu spôsobenú na zdraví ako aj na majetku. Ochrana poskytovaná ustanovením § 420a Občianskeho zákonníka ide tak ďaleko, že v tomto ustanovení dokonca chýba jedna z podmienok vzniku zodpovednosti, a to protiprávnosť konania toho, kto za škodu zodpovedá. Stačí, že škoda bola spôsobená prevádzkovou činnosťou niekoho, a to bez ohľadu na to, či spôsobenie škody bolo zavinené, alebo nie, ako aj bez ohľadu na to, či pri spôsobení škody prevádzkovou činnosťou prevádzkovateľ činnosti porušil určitú právom uloženú povinnosť, alebo nie. Na vznik zodpovednosti stačí, že je tu príčinná súvislosť medzi prevádzkovou činnosťou a škodou spôsobenou touto činnosťou. V tomto prípade ide o osobitný druh objektívnej zodpovednosti, pri ktorej sa nevyžaduje ani protiprávnosť konania; ide teda o zodpovednosť za výsledok. Ustanovenie § 420a Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy len vtedy, keď prevádzkovou činnosťou vznikla škoda, ktorú nemožno podriadiť právnemu režimu niektorého ustanovenia o osobitnej zodpovednosti. V odseku 1 je vyjadrená zásada, že každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobí inému prevádzkovou činnosťou a škodcom môže byť tak fyzická, ako aj právnická osoba. V prípade právnickej osoby, najmä pri obchodných spoločnostiach, nezáleží na tom, či ide o prevádzkovú činnosť, ktorá je zapísaná v obchodnom registri alebo o inú prevádzkovú činnosť. Pokiaľ ide o zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou, musí tu byť medzi oboma skutočnosťami príčinná súvislosť. Pri škodách spôsobených prevádzkovou činnosťou nie je dôležité, či bola prevádzková činnosť povolená, alebo nie, stačí dokázať, že určitou prevádzkovou činnosťou bola spôsobená škoda. Z uvedeného vyplýva, že aj žalovaný zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil vlastníkom bytov v bytovom dome súp. č. XXX/X - XX na G.. J.. L. v T. svojou prevádzkovou činnosťou alebo vecou použitou pri tejto činnosti a je nesporné, že ku škode došlo tým, že žalovaný pri osadzovaní vodomera dňa 26. 01. 2010 nepoužil tesnenia predpísané výrobcom, resp. STN, ale použil nevyhovujúce tesnenia, čo ovplyvnilo správnosť merania skutočnej aj pretečenej vody cez vodomer. Týmto konaním žalovaného pri jeho prevádzkovej činnosti došlo k spôsobeniu škody vlastníkom bytov a teda žalovaný objektívne za uvedenú škodu zodpovedá, nakoľko v konaní bolo nesporne preukázané znaleckým dokazovaním, že existuje príčinná súvislosť medzi prevádzkovou činnosťou žalovaného, teda výmenou tesniacich prvkov pri montáži novej meracej sústavy a škodou spôsobenou touto činnosťou. Žalovaný v priebehu konania neuviedol žiaden liberačný dôvod podľa § 420a ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktorý by ho zbavoval zodpovednosti za spôsobenú škodu pri vykonávaní prevádzkovej činnosti. Základ nároku na náhradu škody bol jednoznačne preukázaný v rámci súdneho konania odborným vyjadrením č. 155/2014 vypracovaným Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline zabezpečeným žalobcom ešte pred podaním žaloby, ako aj stanoviskom Slovenskej legálnej metrológie n. o. v Banskej Bystrici. Žalovaný základ nároku na náhradu škody prakticky ani nespochybňoval, čo vyplýva z jeho písomného vyjadrenia k žalobe zo dňa 24. 11. 2014, namietal iba správnosť výpočtu škody a tým aj jej výšku. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné preukázať správnosť výpočtu náhrady škody vykonaného žalobcom za sporné obdobie od 27. 01. 2010 do 10. 04. 2014 a Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline vo svojom znaleckom posudku uviedol, že sa stotožňuje so spôsobom výpočtu zvoleným žalobcom a škodu ním vyčíslenú na sumu 7 648,13 eura je možné považovať za skutočnú výšku škody. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že nárok na náhradu škody v tejto výške je opodstatnený, avšak zo strany žalovaného došlo k vzneseniu námietky premlčania časti nároku za obdobie pred dátumom 29. 09. 2011 s tým, že žaloba bola podaná na súde až dňa 29. 09. 2014. V zásade by súd podľa § 100 Občianskeho zákonníka musel na námietku premlčania prihliadnuť, pretože ak sa dlžník premlčania dovolá, tak nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Keďže v tomto prípade ide o právo na náhradu škody, tak plynutie premlčacej doby je potrebné posudzovať podľa § 106 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, v ktorom je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, a to kratšia subjektívna a dlhšia objektívna. Ich začiatok je upravený odlišne a teda obe premlčacie doby začínajú plynúť, plynú a končia sa nezávisle od seba. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Subjektívna premlčacia doba je 2-ročná a na začatie jej plynutia vždy treba rešpektovať subjektívnu stránku poškodeného, týkajúcu sa jeho a) vedomosti o škode ako o určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde, pričom vedomosť poškodeného o tejto škode sa nemusí zhodovať s okamihom škodnej udalosti či s protiprávnym konaním; b) vedomosti o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, teda o zodpovednom subjekte. V prejednávanej veci žalobca nadobudol vedomosť o škode, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch až dňa 10. 04. 2014, keď zo strany žalovaného došlo k výmene tesniacich prvkov na vodomere a keď začal fakturačný vodomer namontovaný žalovaným, do ktorého boli osadené nové tesnenia, správne merať skutočnú spotrebu vody, pričom táto jeho vedomosť bola následne potvrdená odborným vyjadrením vypracovaným Ústavom súdneho inžinierstva v Žiline. Z toho dôvodu žalobca vyčíslil náhradu škody za obdobie od 27. 01. 2010 do 10. 04. 2014 na sumu 8

284,95 eura. Z toho vyplýva, že žaloba bola podaná na súde v rámci subjektívnej premlčacej doby, avšak bolo potrebné posúdiť nárok na náhradu škody aj z hľadiska plynutia objektívnej premlčacej doby, ktorá je 3-ročná a ktorá začína plynúť od udalosti, z ktorej škoda vznikla, pričom v tomto prípade je potrebné za takú udalosť považovať prietok vody cez fakturačný vodomer, ktorý v dôsledku použitia nevyhovujúcich tesnení nemeral spotrebu vody správne a teda pri každodennom meraní spotreby vody začína plynúť objektívna premlčacia doba odvtedy, ako došlo k tomuto prietoku vody a nesprávnemu meraniu, čiže keď bola žaloba na súde podaná dňa 29. 09. 2014, tak je potrebné za premlčaný považovať nárok na náhradu škody za obdobie viac ako tri roky pred podaním žaloby, t. j. od 27. 01. 2010 do 28. 09. 2011, čo predstavuje 338 dní v r. 2010 a pri vyčíslení škody vykonanom žalobcom, ktoré bolo odobrené v rámci znaleckého dokazovania predstavuje pri 338 dňoch rozdiel v priemernej dennej spotrebe celkovo hodnotu 764,556 m3 (338 dní x 2,262 m3) a pri cene 2,1045 eura/ m3 činí rozdiel sumu 1 609 eur a pri 271 dňoch v roku 2011 rozdiel v priemernej dennej spotrebe celkovo hodnotu 613 m3 (271 dní x 2,262 m3) a pri cene 2,1775 eura/ m3 činí rozdiel sumu 1 334,81 eura, čo je spolu 2 943,81 eura, ktorý je z dôvodov vyššie uvedených potrebné považovať za premlčaný.

4. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobca považoval vznesenie námietky premlčania zo strany žalovaného za rozporné s dobrými mravmi s tým, že musel vynaložiť nemálo prostriedkov na preukázanie svojho nároku a tieto náklady mu nikdy nebudú uhradené v celom rozsahu, a preto sa súd musel zaoberať s touto námietkou žalobcu a posúdiť, či námietka premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 33/2012 zo dňa 03. 10. 2012 v zásade námietka premlčania dobrým mravom neodporuje, ale môžu nastať situácie, že uplatnenie tejto námietky je výrazom zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by za takej situácie zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. V súlade s citovaným názorom Ústavného súdu SR posudzoval súd vznesenú námietku premlčania a skúmal, či táto nie je v rozpore s dobrými mravmi s poukazom na skutkové zistenia produkované v priebehu súdneho konania. Podľa názoru súdu v tomto prípade bola námietka premlčania zo strany žalovaného uplatnená v rozpore s dobrými mravmi, keďže samotný žalovaný v rámci svojej prevádzkovej činnosti spôsobil škodu vlastníkom bytov, ktorých žalobca zastupuje v súdnom konaní o náhradu škody a žalobca nadobudol vedomosť o tom, že došlo k spôsobeniu škody zo strany žalovaného až po výmene tesnenia vo vodomere a následnom zabezpečení odborného vyjadrenia, čo bolo viac ako 3 roky odvtedy, ako sa datuje počiatok vzniku škody, t. j. od 27. 01. 2010, a preto nárok na náhradu škody mohol uplatniť v súdnom konaní až po márnom uplynutí časti premlčacej doby a pokiaľ by súd námietke premlčania vyhovel, tak by to bolo na škodu vlastníkov bytov do výšky 2 943,81 eura, čo je pomerne značná časť uplatneného nároku. Vlastníci bytov v zastúpení žalobcu teda svojím konaním nezavinili márne uplynutie premlčacej doby v prípade časti ich nároku na náhradu škody a za takejto situácie by pre nich bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom nimi uplatňovaného práva, aby značná časť ich nároku bola zamietnutá v dôsledku námietky premlčania uplatnenej žalovaným. Súd námietku premlčania zo strany žalovaného posúdil tak, že sa prieči dobrým mravom a ide o výnimočný prípad, keď princíp spravodlivého riešenia sporu má prednosť pred uplatnenou hmotnoprávnou námietkou. Keďže k premlčaniu časti nároku žalobcu došlo len v dôsledku toho, že žalovaný vymenil tesnenia na fakturačnom vodomere až po vyše 4 rokoch od ich montáže a zároveň žalobca pred podaním žaloby na súd musel základ nároku preukázať odborným znaleckým vyjadrením, tak z týchto dôvodov súd námietku premlčania uplatnenú žalovaným neakceptoval a mal za to, že nárok žalobcu do výšky 7 648,13 eura je dôvodný a v tejto časti žalobe vyhovel. Keďže žalobca v priebehu konania zobral žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 636,82 eura a žalovaný so späťvzatím žaloby nevyjadril nesúhlas, tak súd v tejto časti konanie zastavil podľa § 145 ods. 2 a § 146 ods. 1 CSP. Žalovaný v priebehu konania namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu na podanie žaloby na náhradu škody, pričom súd dospel k záveru, že na strane žalobcu bola daná aktívna vecná legitimácia s poukazom na ustanovenie § 8b ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení účinnom v čase podania žaloby, podľa ktorého je správca povinný vykonávať správu domu samostatne v mene vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a na ich účet a je oprávnený konať pri správe domu za vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome pred súdom a podľa ods. 2 písm. c/ citovaného zákona je dokonca povinný zastupovať vlastníkov bytov a nebytových priestorov pri vymáhaní škody, ktorá im vznikla činnosťou tretích osôb alebo činnosťou vlastníka bytu alebo nebytového priestoru. Podľa názoru súdu z ustanovenia § 8b ods. 1 nesporne vyplýva, že správca, v tomto prípade žalobca, je

oprávnený samostatne konať v rámci správy domu aj pred súdom pokiaľ zastupuje záujmy vlastníkov bytov a v ods. 2 sú taxatívne uvedené prípady, v ktorých je správca povinný zastupovať vlastníkov bytov a medzi nimi je aj vymáhanie škody, ktorá im vznikla činnosťou tretích osôb. Tým je podľa názoru súdu daná aktívna legitimácia žalobcu na vystupovanie v konaní samostatne a okrem toho súd poukázal na skutočnosť, že žalobca pri výkone správy domu koná vo vlastnom mene za vlastníkov bytov s dodávateľmi jednotlivých energií a teda navonok vlastníkov bytov týchto záväzkových vzťahoch zastupuje bez toho, aby pri uzatváraní zmlúv uvádzal do každej zmluvy aj menný zoznam vlastníkov bytov v danom bytovom dome. Správca domu má teda zo zákona oprávnenie podávať v mene vlastníkov bytov aj žalobu na náhradu škody, a preto súd mal za to, že na strane žalobcu existuje aktívna vecná legitimácia. O náhrade trov konania rozhodol súd tak, že podľa § 255 ods. 1 priznal žalobcovi náhradu trov konania v plnej výške, nakoľko tento mal v konaní neúspech iba v pomerne nepatrnej časti (8 %) v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby, pričom k čiastočnému späťvzatiu došlo len z toho dôvodu, že žalobca pri výpočte náhrady škody akceptoval pripomienky žalovaného a výsledok rozhodnutia vo veci bol závislý aj od vykonaného znaleckého dokazovania.

5. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v časti uloženia povinnosti zaplatiť 2 943,81 eura a náhrady trov konania podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi. Súd mal v konaní za preukázané, že k údajnému pochybeniu žalovaného došlo dňa 26. 01. 2010, kedy malo dôjsť k nesprávnemu osadeniu tesnenia na vodomere. Zároveň súd konštatoval, že vedomosť o škode žalobca nadobudol až 10. 04. 2014. Ak teda žalobca tvrdil a súd mal za preukázané, že škodu spôsobil žalovaný pri činnosti, ku ktorej došlo dňa 26. 01. 2010, je zjavné, že dôsledky napádaného konania žalovaného by sa museli prejaviť podstatne skôr ako o 4 roky. To, že žalobca bol 4 roky nečinný a vyššiu spotrebu, ktorú následne pripísal na vrub žalovaného, žiadnym spôsobom neriešil, nemožno pripísať na ťarchu žalovaného. Za daného skutkového stavu je neakceptovateľné, aby súd vyhodnotil žalovaným vznesenú námietku premlčania ako námietku v rozpore s dobrými mravmi, keďže uplynutie objektívnej premlčacej lehoty zapríčinil sám žalobca svojou nečinnosťou. Súdom vyhodnotené vznesenie námietky premlčania ako rozpor s dobrými mravmi neobstojí ani s ohľadom na aktuálnu judikatúru, z ktorej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 01. 05. 2005, sp. zn. 1 Cdo 148/2004, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. 09. 2013 sp. zn. IV. ÚS 542/2013 a uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 31. 08. 2004, sp. zn. 25 Cdo 2648/2003. Z uvedenej judikatúry jasne vyplýva, že v tomto prípade nie je možné vyhodnotiť žalovaným vznesenú námietku premlčania ako námietku, ktorá by bola v rozpore s dobrými mravmi. Námietka bola vznesená v rámci výkonu zákonných práv žalovaného a nevykazuje žiadne znaky úmyslu poškodiť žalobcu, nehovoriac o absencii akýchkoľvek konkrétnych okolností pri vznesení tejto námietky, ktoré by preukazovali úmysel poškodiť žalobcu. Neakceptovanie námietky premlčania žalovaného by bolo hrubým zásahom do právnej istoty a zákonných práv žalovaného. Okrem toho súd nesprávne rozhodol aj o trovách konania, keď odhliadnuc od neakceptovania námietky premlčania neprihliadol na to, že v časti bolo konanie bez zavinenia žalovaného zastavené. Žalobca teda nemal v konaní plný úspech, avšak súd mu napriek tomu v rozpore s § 255 ods. 1 priznal náhradu trov konania v plnej výške. Navrhol preto odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že nárok žalobcu zamietne a zároveň rozhodne o trovách konania v súlade s o pomernom úspechu v konaní.

6. Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že s argumentáciou žalovaného nesúhlasí a odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje v celom rozsahu za vecne správny. Žalobca sa plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaným vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi, pričom tento právny názor je v písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku dostatočne odôvodnený a žalobca na toto odôvodnenie odkazuje. Žalobca zásadne popiera tvrdenie žalovaného, že by bol 4 roky nečinný a dal odvolaciemu súdu do pozornosti najmä skutočnosť, že bol pri preukazovaní a následnom uplatňovaní nároku odkázaný na vlastné kapacity a zisťovanie príčiny vzniku škody na jeho strane bolo komplikovaným procesom, keďže žalovaný ako subjekt odborne spôsobilý nespolupracoval pri objasňovaní narastajúcich nákladov spojených s odberom vody v spornom období a na spornom mieste. Žalobca sa dlhodobo a opakovane obracal na žalovaného so žiadosťami a reklamáciami nesprávne meraného množstva spotrebovanej vody a vec sa snažil v záujme hospodárnosti konania riešiť mimosúdne, avšak neúspešne. Žalobca je presvedčený, že vznesenie námietky čiastočného premlčania uplatneného nároku je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 33/2012 zo dňa 03.10.2012, a preto na ňu nie

je možné prihliadať. V tejto súvislosti poukázal na monopolné postavenie žalovaného na trhu s dodávkou vody a sťažené postavenie žalobcu pri zisťovaní a preukazovaní príčin vzniku škody, ako aj vyjednávaní o jej náhrade. S poukazom na uvedené skutočnosti navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi plnú náhradu trov odvolacieho konania.

7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach odvolania podaného žalovaným (§ 379 CSP, § 380 a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania (§ 385 .

8. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného titulom náhrady spôsobenej škody zaplatenia sumy 8 284,95 eura s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný zásobuje pitnou vodou obyvateľov bytového domu súp. č. XXX/X - XX na G. J.. L. v T., odberné miesto č. XXXXX - XXXXX - X a dňa 26. 01. 2010 vykonal montáž novej meracej sústavy vrátane výmeny jej tesniacich prvkov. Od vykonania montáže vlastníci bytov zistili značné rozdiely medzi hodnotami spotrebovanej vody nameranými podružnými bytovými vodomermi a hodnotami nameranými fakturačným vodomerom žalovaného, a preto boli dňa 10. 04. 2014 tesnenia z fakturačného vodomeru demontované za účasti zástupcu žalovaného a nahradené novými tesneniami, pričom sporné tesnenia boli predložené Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, ktorý vo svojom odbornom vyjadrení č. 155/2014 uviedol, že fakturačný vodomer nesprávne zaznamenával spotrebu vody v dôsledku jeho neodbornej inštalácie, keď boli použité tesnenia nevyhovujúce požiadavkám stanoveným výrobcom vodomeru a príslušnými technickými normami. Po výmene tesnení dňa 10. 04. 2014 už neboli zaznamenávané výraznejšie rozdiely medzi spotrebou. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní vydal vo veci napadnutý rozsudok, ktorý v časti istiny vo výške 2 943,81 eura a trov prvoinštančného konania napadol žalovaný včas podaným odvolaním.

9. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

10. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

11. Podľa § 387 ods. 2 ĆSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

12. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením vydaného rozsudku v jeho napadnutých častiach, a preto sa s poukazom na § 387 ods. 2 v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby tieto dôvody opakoval.

13. Vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania odvolací súd poznamenáva, že právna teória nevylúčila námietku premlčania ako výkon práv odporujúci dobrým mravom. Aj Ústavný súd SR vo svojom náleze sp. zn. I. ÚS 33/2012 zo dňa 03. 10. 2012 konštatoval, že námietka premlčania zásadne dobrým mravom neodporuje, ale môžu nastať situácie, že uplatnenie tejto námietky je výrazom zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by za takej situácie zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Prípadné posúdenie rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi je možné aplikovať len vo výnimočných situáciách, po zvážení konkrétneho prípadu a má byť skôr výnimkou ako pravidlom. Z dokazovania vykonaného v predmetnej veci vyplynulo, že žalobca sa po 26. 01. 2010, kedy bol žalovaným namontovaný fakturačný vodomer, ktorý nesprávne zaznamenával spotrebu vody v dôsledku použitia nesprávneho tesnenia pri jeho montáži, dlhodobo domáhal zjednania nápravy v súvislosti s rozdielmi zistenými v hodnotách pri spotrebe vody v snahe zamedziť vzniku ďalšej škody, avšak neúspešne. Žalobca opakovane upozorňoval žalovaného na nesprávne namerané hodnoty spotreby vody, podával u žalovaného reklamácie a vzniknutú situáciu sa snažil riešiť ihneď po tom, ako

sa o nameraných hodnotách spotrebovanej vody dozvedel. Neochota žalovaného spolupracovať pri objasňovaní narastajúcich nákladov spojených s odberom vody vyústila do situácie, kedy žalobca sám, za sťažených podmienok a zvýšených nákladov musel zisťovať výšku škody a príčinu jej vzniku. K výmene tesnení dňa 10. 04. 2014 žalovaný pristúpil až po vypracovaní odborného vyjadrenia Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity na základe žiadosti žalobcu zo dňa 05. 03. 2014 a po tomto čase už neboli zaznamenávané výraznejšie rozdiely medzi spotrebou nameranou fakturačným vodomerom žalovaného a bytovými vodomermi. V intenciách vyššie uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že uplatnené právo na strane žalobcu by za daných skutkových okolností malo požívať vyššiu právnu ochranu ako právo žalovaného a že aplikácia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka o dobrých mravoch pri posudzovaní vznesenej námietky premlčania časti uplatnenej pohľadávky bola zo strany súdu prvej inštancie plne dôvodná.

14. Žalovaný napadol odvolaním aj výrok týkajúci sa trov prvoinštančného konania namietajúc, že súd neprihliadol na to, že v časti bolo konanie bez zavinenia žalovaného zastavené, a preto by žalobca nemal mať nárok na plnú náhradu trov konania. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však vyplýva, že pri priznaní plnej výšky trov konania súd prvej inštancie uvedenú skutočnosť zohľadnil, keď konštatoval žalobcov neúspech iba v pomerne nepatrnej časti (8 %) v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby, pričom k čiastočnému späťvzatiu došlo len z toho dôvodu, že žalobca pri výpočte náhrady škody akceptoval pripomienky žalovaného a výsledok rozhodnutia vo veci bol závislý aj od vykonaného znaleckého dokazovania. Odvolací súd preto považuje napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v tejto časti za vecne správne a dostatočne odôvodnené.

15. Keďže sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku presvedčivo vyrovnal so všetkými právne významnými skutkovými okolnosťami veci a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti istiny vo výške 2 943,81 eura a trov prvoinštančného konania podľa § 387 ods. 1, ods. 2 ako vecne správny potvrdil.

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 tak, že odvolací súd priznal úspešnému žalobcovi ich náhradu proti žalovanému v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

17. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v § 420 až § 423 pripúšťa.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom