Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2S-217-2020.pdf
PDF · 128.62 KB
Case nature
Area
Subarea
2S/217/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v spore žalobcu: PaedDr. X. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. č. XXXX/XX, XXX XX J., zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Martin Bránik, s.r.o., AK so sídlom Mlynská č. 1, 934 01 Levice IČO: 50 412 132, proti žalovanému: Okresný úrad Bratislava, odbor opravných prostriedkov, referát cestnej dopravy a pozemných komunikácií, so sídlom Tomášikova 46, 832 05 Bratislava IČO: 42 131 111, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: OU-BA-OOP2-2020/084616-002 zo dňa 13.08.2020 a rozhodnutia Okresného úradu , odboru cestnej dopravy a pozemných komunikácií č. OU- BA-OCDPK-2020/043322 zo dňa 30.04.2020, jednomyseľne, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta.
Žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
I. administratívne rozhodnutie
1. Žalovaný rozhodnutím č.: OU-BA-OOP2-2020/084616-002 zo dňa 13.08.2020 podľa § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 180/2013 Z. z. a podľa § 58 ods. 1 Správneho poriadku zamietol odvolanie účastníka konania (žalobcu) a potvrdil rozhodnutie Okresného úradu Bratislava, odboru cestnej dopravy a pozemných komunikácií č. OU-BA-OCDPK-2020/043322 zo dňa 30.04.2020, ktorý podľa § 10a ods. 2 zákona č. 488/2013 Z. z. o diaľničnej známke uložil účastníkovi konania (žalobcovi) pokutu vo výške 150 € za to, že sa dopustil spáchania správneho deliktu podľa § 10a ods. 1 zákona o diaľničnej známke tým, že dňa 14.10.2017 v čase 16:34:55 hod. ako prevádzkovateľ vozidla EČV: J porušil povinnosť zabezpečiť, aby pri využívaní vymedzeného úseku cesty D2, 54,1 km, smer BA, týmto vozidlom bola uhradená diaľničná známka. Rozhodnutím bola zároveň účastníkovi konania uložená povinnosť podľa § 13 ods. 7 zákona o diaľničnej známke uhradiť trovy konania vo výške 30 €. 2. Žalovaný mal za to, že správny delikt bol spoľahlivo zistený a preukázaný. Skutkový stav, a teda nesplnenie povinnosti podľa § 4 ods. 2 zákona o diaľničnej známke zo strany účastníka konania, nebol sporný. Spornou bola skutočnosť, či bola zo strany prvostupňového správneho orgánu zachovaná subjektívna dvojročná lehota v zmysle § 10 ods. 8 zákona o diaľničnej známke. Podľa § 10 ods. 8 zákona o diaľničnej známke možno pokutu za správny delikt uložiť v lehote do dvoch rokov odo dňa, keď sa príslušný okresný úrad dozvedel o porušení povinnosti, najneskôr však do troch rokov odo dňa porušenia povinnosti. zákonodarca explicitne stanovuje subjekt, ktorého „dozvedením sa“ dochádza k začatiu plynutia subjektívnej lehoty na možnosť uloženia pokuty za správny delikt, pričom uvedeným subjektom je príslušný Okresný úrad. Z uvedeného dôvodu považoval odvolací orgán námietku splnomocneného právneho zástupcu, podľa ktorého je neprípustné, aby správne orgány
rozlišovali medzi momentom „dozvedenia sa“ o správnom delikte zo strany NDS a zo strany okresného úradu, kedy takáto interpretácia je podľa splnomocneného právneho zástupcu v príkrom rozpore s princípom právnej istoty a efektívneho výkonu verejnej správy, za nedôvodnú, pričom mal za to že potreba rozlišovania uvedenej skutočnosti je priamo daná ustanovením § 10 ods. 8 zákona o diaľničnej známke. Uvedené platí aj v zmysle samotného rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.06.2011 sp. zn. 6Sžf/51/2010, podľa ktorého je rozhodujúcou skutočnosťou pre začatie plynutia lehoty, bez zreteľa na to, či už subjektívnej alebo objektívnej, skutočnosť, že sa o porušení zákona príslušný orgán dozvedel. V prípade zistenia podozrenia z porušenia povinnosti úhrady diaľničnej známky sú informácie z Národnej diaľničnej spoločnosti poskytnuté do Jednotného informačného systému v cestnej doprave, ktorý je v správe Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej republiky. Systém vyhodnotí, kto je prevádzkovateľom vozidla, či je dané vozidlo od platby oslobodené a spracuje podklad pre príslušný okresný úrad. Z predložených podkladov prvostupňového správneho orgánu - snímky obrazovky zachytávajúcej obsah Jednotného informačného systému v cestnej doprave vyplýva, že podnet vo veci predmetného porušenia povinnosti bol prvostupňovému správnemu orgánu doručený elektronicky dňa 13.01.2020 pod č. podania 276274806.
3. Autentický elektronický záznam o podnete, na základe ktorého sa Okresný úrad o porušení povinnosti dozvedel, je uložený v Jednotnom informačnom systéme cestnej dopravy, pričom s údajmi o doručení nie je možné manipulovať. Podľa § 5 ods. 2 zákona o jednotnom informačnom systéme v cestnej doprave a o zmene a doplnení niektorých zákonov údaje evidované v cestnom informačnom systéme sa považujú za úplné a zodpovedajúce skutočnosti, kým nie je preukázaný opak. Na základe uvedeného mal odvolací orgán za preukázané, že k uplynutiu subjektívnej dvojročnej lehoty, na možnosť prvostupňového správneho orgánu uložiť pokutu za správny delikt nedošlo. K námietke účastníka konania, podľa ktorého malo dôjsť k porušeniu ustanovenia § 3 ods. 4 Správneho poriadku, žalovaný dodal, že zásady správneho konania sa vzťahujú výlučne na konanie správneho orgánu a to počas správneho konania, ktoré bolo v predmetnom prípade v zmysle § 18 ods. 2 Správneho poriadku začaté až dňom doručenia rozkazu o uložení sankcie za správny delikt účastníkovi konania zo dňa 25.02.2020, a teda nevzťahujú sa na iný subjekt ako správny orgán v období pred začatím samotného správneho konania.
II. žaloba a námietky
4. Žalobca v žalobe uviedol, že výkon verejnej správy na úseku výberu, kontroly a správneho trestania týkajúcich sa úhrad diaľničnej známky je rozdelená medzi okresné úrady, Policajný zbor a Národnú diaľničnú spoločnosť (ďalej len „NDS“). Štát prostredníctvom Zákona delegoval časť výkonu tejto verejnej správy na NDS, ktorej úlohou ako správcu výberu úhrady diaľničnej známky, je v zmysle § 9 ods. 2 písm. a) zákona kontrola dodržiavania povinností prevádzkovateľa vozidla. Za týmto účelom má NDS zákonom garantované oprávnenie podľa § 9 ods. 5 zákona ako zabezpečovať dôkazy o neplnení povinností, pričom takto získaný dôkaz je následne nevyhnutným predpokladom, aby mohlo byť začaté správne konanie o udelení pokuty podľa § 11 ods. 2 zákona. Samotný záznam o kontrole je dokonca povinnou prílohou rozkazu o udelení pokuty podľa § 13 ods. 1 zákona. Vzhľadom na to, že na konanie podľa zákona sa v zmysle § 16 aplikujú ustanovenia SP, aj toto konanie musí spĺňať všetky štandardy správneho konania. Základnou zásadou správneho konania je efektívny výkon verejnej správy a konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle § 3 ods. 4 SP. 5. Okresný úrad v tejto veci tvrdí, že sa o porušení dozvedel 13.01.2020, čo však nijako nepreukázal, ale aj keby tomu tak naozaj bolo, na účely začatia plynutia subjektívnej lehoty je irelevantné, kedy bola vec postúpená okresnému úradu - podstatné je, od kedy správny orgán prostredníctvom svojho orgánu kontroly sa dozvedel o tomto porušení. Takouto subjektívnou skutočnosťou dokonca nie je ani doklad o vykonanej kontrole, v ktorej bolo zistené porušenie, ale ňou musí byť skutočnosť, ktorá predchádzala kontrole a nasvedčovala k porušeniu povinnosti zo strany účastníka. V tomto rozsahu rovnako odkazujeme na vyššie uvedený rozsudok NS SR sp. zn. 6Sžf/51/2010. NDS ako zákonnom splnomocnený orgán na výkon kontroly povinností podľa zákona a subjekt, ktorý zisťuje porušenia pre príslušné okresné úrady, sa dozvedel o porušení dňa 14.10.2017 a o tomto porušení vyhotovil záznam o kontrole dňa 15.10.2017. NDS teda trvalo 27 mesiacov kým odstúpila zistené porušenie okresnému úradu. Uvedený postup okresného úradu, spoločne s NDS považoval za v hrubom rozpore so zásadou efektívneho výkonu verejnej správy a konania bez zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 4 SP, lebo NDS nič nebránilo, aby okamžite ako došlo k zisteniu porušenia, uvedené porušenie odstúpila okresnému úradu za účelom uloženia pokuty. S prihliadnutím na už uvedenú zákonnú delegáciu časti výkonu verejnej správy podľa tohto zákona, je v rozpore so zásadou podľa § 3 ods. 4 SP, ak správny orgán ukladá
účastníkovi pokutu po uplynutí subjektívnej lehoty, ktorá začala plynúť od prvej objektívnej možnosti, kedy sa správny orgán dozvedel o zistenom porušení. Týmto momentom je v tomto prípade moment zhotovenia fotografie v súlade s § 9 ods. 5 zákona dňa 14.10.2019 ako dôkazu v ďalšom správnom konaní, ktoré vykonal a zabezpečiť subjekt poverený výkonom kontroly. Je úlohou štátu zabezpečiť, aby správny orgán mal nástroje na efektívnu komunikáciu so subjektami, na ktoré delegoval časť výkonu verejnej správy. Inými slovami, nečinnosť orgánu kontroly - NDS, nemôže byť na ťarchu účastníka, ale práve naopak takáto nečinnosť znamená porušenie základnej zásady konania bez zbytočných prieťahov. 6. Za situácie, kedy sa NDS preukázateľne dozvedela o spáchanom správnom delikte na podklade vyhotoveného záznamu o kontrole zo dňa 14.10.2017, je neprípustné, aby táto právna skutočnosť nemala žiadny vplyv na začatie plynutia 2 ročnej subjektívnej lehoty, o to viac, že NDS je subjekt, ktorý je súčasťou zákonom určeného kontrolného mechanizmu, ktorý vykonáva NDS pre okresné úrady t.j. zistenia a dôkazy NDS sú podkladom pre ďalšie správne konanie. Nesprávnosť právneho posúdenia správneho orgánu v rozsahu interpretácie plynutia subjektívnej lehoty a tým aj rozpor s princípom právnej istoty sa preukazuje v tomto prípade aj tým, že podľa názoru správneho orgánu je úplne v poriadku, keď kontrolné zistenie NDS v tejto veci ostalo „ležať ľadom“ 27 mesiacov a až následne po postúpení veci okresnému úradu - údajne dňa 13.01.2020 mala začať plynúť subjektívna lehota. Takýto výklad nie je v súlade s princípom právnej istoty a efektívneho výkonu verejnej správy, lebo uvedeným dvom subjektom nič nebránilo, aby si vec postúpili okamžite - efektívna organizácia výkonu verejnej správy je úlohou dotknutých subjektov a nemôže byť na ťarchu účastníka konania, ak dotknuté subjekty tak nekonajú. Argumentáciu správneho orgánu považoval žalobca za účelovú o to viac, že na tomto úseku verejnej správy funguje automatizovaný systém komunikácie medzi NDS a okresným úradom tzv. jednotný informačný systém v cestnej doprave. 7. Uvedený JISCD funguje tak, že je úlohou NDS zapísať - uploadovať príslušné kontrolné zistenia do JISCD a následne sa automaticky vygeneruje rozkaz o uložení pokuty spolu so záznamom o vykonaní kontroly, ktorý následne Správny orgán vytlačí a pošle adresátovi. Správny orgán teda pri iniciovaní správneho konania nerobí žiadny podstatný úkon - všetko je automatizované a závisí od efektívnej činnosti NDS, kedy vloží zistenia do JISCD. Aj z uvedeného dôvodu z hľadiska efektívneho výkonu verejnej správy a aj začatia plynutia subjektívnej lehoty je podstatné, kedy NDS vloží kontrolné zistenia do JISCD a následne sa automaticky vygeneruje rozkaz o uložení pokuty t.j. začne sa správne konanie. Preto je celkom zrejmé formalistické rozlišovanie momentu „dozvedenia sa“ zo strany okresného úradu, lebo okresný úrad de facto neurobí žiadny úkon - všetko je vykonané automaticky prostredníctvom JISCD a to už v momente, keď NDS vloží kontrolné zistenia do tohto systému a preto by to mal byť rozhodný moment „dozvedenia sa“ zo strany NDS. V tomto rozsahu - formalistického prístupu pri doslovnom výklade právnych noriem, odkázal žalobca na výklad podaný v náleze Ústavného súdu SR zo dňa 08.12.2010 sp. zn. I. ÚS 306/2010-30, cit.: „19. Ústavný súd k tomu konštatuje, že orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.“ Inherentnou súčasťou ústavnoprávnych princípov, na ktorých je postavený právny poriadok SR, je už spomínaný princíp právnej istoty, preto žalobca žiadal, aby konajúci súd v zmysle uvedeného judikátu Ústavného súdu SR nevykladal právne normy formalisticky, ako tak učinil správny orgán, ale napravil nesprávnosť právneho posúdenia správneho orgánu v kontexte vyššie uvedenej skutkovej a právnej argumentácie žalobcu. 8. Záverom žalobca dodal, že dňa 21.07.2020 nadobudla účinnosť novela č. 198/2020 Z.z., ktorou sa novelizovali viaceré právne predpisy, vrátane cit. zákona. Predmetnou novelou bolo zrušené rozlišovanie subjektívnej a objektívnej lehoty na účely posudzovania zániku zodpovednosti za správny delikt podľa zákona, a konkrétne v zmysle § 11 ods. 6 zákona, cit.: „Pokutu možno uložiť do 60 dní odo dňa porušenia povinnosti.“ S prihliadnutím na vyššie uvedenú novelu zákona a analogickú aplikáciu zásady ukladania trestov a posudzovania trestnosti skutku podľa § 2 ods. 1 TZ, je zrejmé, že odvolací správny orgán v čase svojho rozhodovania bol povinný posúdiť skutok žalobcu pri svojej právnej kvalifikácií už podľa neskoršieho - novelizovaného zákona, konkrétne podľa § 11 ods. 6, z ktorého celkom zjavne vyplýva, že pokutu možno uložiť do 60 dní od porušenia povinnosti. V tejto posudzovanej veci správny orgán uložil žalobcovi pokutu prvostupňovým rozhodnutím zo dňa 30.04.2020 t.j. po vyše 2,5 roku od porušenia právnej povinnosti (14.10.2017). Vzhľadom na to, že neskoršia právna úprava zákona v znení poslednej novely je pre páchateľa správneho deliktu priaznivejšia, mal za to, že ak konajúci súd sa nestotožní s
argumentáciou k žalobnému bodu 1 (ad bod (C) tejto žaloby), tak s poukazom na uvedenú argumentáciu, je potrebné vyhovieť podanej žalobe a podľa § 191 ods. 1 písm. c) a ods. 3 písm. a) SSP, keďže v súlade s § 11 ods. 6 zákona zanikla zodpovednosť za správny delikt a správny orgán bol povinný odložiť vec v súlade s § 12 ods.1 písm. c) Zákona. III. zhrnutie argumentov žalovaného 9. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že podľa § 10 ods. 8 zákona o diaľničnej známke a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinných do 20.07.2020 možno pokutu za správny delikt uložiť v lehote do dvoch rokov odo dňa, keď sa príslušný okresný úrad dozvedel o porušení povinnosti, najneskôr však do troch rokov odo dňa porušenia povinnosti. Z pohľadu žalovaného bolo teda na zachovanie uvedenej subjektívnej lehoty potrebné posúdiť moment, kedy sa príslušný orgán o predmetnom porušení povinnosti dozvedel a následne, či bola pokuta uložená do dvoch rokov od uvedeného momentu. Zákonodarca explicitne stanovuje subjekt, ktorého „dozvedením sa“ dochádza k začatiu plynutia subjektívnej lehoty na možnosť uloženia pokuty za správny delikt, pričom uvedeným subjektom je príslušný Okresný úrad, nie NDS. Z uvedeného dôvodu považoval žalovaný námietku žalobcu, podľa ktorého je neprípustné, aby správne orgány rozlišovali medzi momentom „dozvedenia sa“ o správnom delikte zo strany NDS a zo strany okresného úradu, kedy takáto interpretácia je podľa žalobcu v príkrom rozpore s princípom právnej istoty a efektívneho výkonu verejnej správy, za nedôvodnú, pričom má za to že potreba rozlišovania uvedenej skutočnosti je priamo daná ustanovením § 10 ods. 8 zákona o diaľničnej známke. 10. Ustanovením § 10 ods. 8 zákona o diaľničnej známke je jednoznačne vyjadrená vôľa zákonodarcu, že príslušným subjektom, ktorého „dozvedením sa“ dochádza k začatiu plynutia subjektívnej lehoty na možnosť uloženia pokuty za správny delikt, je práve príslušný Okresný úrad a nie iný subjekt. V zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ak by žalovaný pri posudzovaní začiatku planutia subjektívnej lehoty vychádzal zo skutočnosti kedy sa o porušení povinnosti dozvedela NDS a nie príslušný Okresný úrad, konal by v rozpore s ustanovením § 10 ods. 8 zákona o diaľničnej známke. S ohľadom na uvedené mal žalovaný za to, že v predmetnom prípade sa zo strany prvostupňového ako aj odvolacieho správneho orgánu nejednalo o prílišný formalizmus pri výklade a aplikácii právnych predpisov tak ako namietal žalobca, ale o konanie v zmysle účelu citovaných právnych noriem. S ohľadom na uvedené považoval žalovaný námietku žalobcu o tom, že z hľadiska začatia plynutia subjektívnej lehoty je podstatné, kedy NDS vloží kontrolné zistenia do JISCD a následne sa automaticky vygeneruje rozkaz o uložení pokuty t.j. začne sa správne konanie, za nedôvodnú. Rovnako s ohľadom na skutočnosť, že Jednotný informačný systém v cestnej doprave je v správe Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej republiky, nie Okresného úradu. Zároveň žalovaný k predmetnej námietke žalobcu uvádzal, že správne konanie sa nezačínalo vygenerovaním rozkazu o uložení sankcie za priestupok, ale jeho doručením účastníkovi konania. 11. Údaj o tom, kedy sa správny orgán o porušení povinnosti dozvedel je zaznamenaný v Jednotnom informačnom systéme v cestnej doprave - uvedený dôkaz je zároveň súčasťou spisu v podobe snímky obrazovky zachytávajúcej obsah Jednotného informačného systému v cestnej doprave o podnete vo veci predmetného porušenia povinnosti doručeného dňa 13.01.2020. Predmetná skutočnosť bola zo strany prvostupňového správneho orgánu riadne preukázaná. V prípade, ak mal účastník konania v priebehu konania pochybnosti o pravdivosti uvedenej skutočnosti mohol využiť napr. svoje právo na nazretie do spisu podľa ust. § 23 ods. 1 Správneho poriadku a teda aj právo požiadať prvostupňový správny orgán o poskytnutie dôkazu, z ktorého vyplýva, že podnet vo veci predmetného porušenia povinnosti bol prvostupňovému správnemu orgánu skutočne doručený elektronicky dňa 13.01.2020, pričom z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že účastník konania toto svoje právo do vydania rozhodnutia nevyužil. Z predložených podkladov prvostupňového správneho orgánu - snímky obrazovky zachytávajúcej obsah Jednotného informačného systému v cestnej doprave vyplýva, že podnet vo veci predmetného porušenia povinnosti bol prvostupňovému správnemu orgánu doručený elektronicky dňa 13.01.2020 pod č. podania 276274806. Autentický elektronický záznam o podnete, na základe ktorého sa Okresný úrad o porušení povinnosti dozvedel, je uložený v Jednotnom informačnom systéme cestnej dopravy, pričom s údajmi o doručení nie je možné manipulovať. Podľa § 5 ods. 2 zákona o jednotnom informačnom systéme v cestnej doprave a o zmene a doplnení niektorých zákonov údaje evidované v cestnom informačnom systéme sa považujú za úplné a zodpovedajúce skutočnosti, kým nie je preukázaný opak. 12. Práve uvedený dátum bol tak podľa žalovaného najskorším okamihom, kedy sa správny orgán objektívne dozvedel o skutkových okolnostiach v takom rozsahu, ktorý umožnil predbežné právne zhodnotenie, že došlo k porušeniu zákona ako takého a nie ako uvádzal žalobca - moment zhotovenia
fotografie v súlade s § 9 ods. 5 zákona o diaľničnej známke dňa 14.10.2019 ako dôkazu v ďalšom správnom konaní, ktoré vykonal a zabezpečil subjekt poverený výkonom kontroly. Uvedený moment bol podľa názoru žalovaného momentom, kedy sa o porušení povinnosti mohol dozvedieť orgán kontroly, nie správny orgán. V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.06.2011 sp. zn. 6Sžf/51/2010 „je rozhodujúcou skutočnosťou pre začatie plynutia lehoty, bez zreteľa na to, či už subjektívnej alebo objektívnej, skutočnosť, že sa o porušení zákona príslušný orgán dozvedel.“ Prvostupňový správny orgán následne po doručení podnetu bezodkladne dňa 30.01.2020 vydal v predmetnej veci rozkaz o uložení pokuty za správny delikt prevádzkovateľa vozidla. 13. Podľa žalovaného prvostupňový správny orgán postupoval v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. Zn. 6Sžf/51/2010 zo dňa 22.06.2011, podľa ktorého je zmyslom subjektívnej lehoty prinútiť správny orgán od momentu dozvedenia sa o porušení povinnosti k aktívnej činnosti vo veci zisteného porušenia povinnosti. Prvostupňový správny orgán zároveň v rozhodnutí, ktorý bol predmetom prieskumu v odvolacom konaní, uviedol dátum kedy a na základe čoho sa o porušení povinnosti dozvedel, a teda pre účastníka konania bol v súlade s princípom právnej istoty zrejmý moment, kedy dôjde k uplynutiu subjektívnej lehoty na možnosť uloženia pokuty za správny delikt. Zásady správneho konania sa vzťahujú výlučne na konanie správneho orgánu a to počas správneho konania, ktoré bolo v predmetnom prípade v zmysle § 18 ods. 2 Správneho poriadku začaté až dňom doručenia rozkazu o uložení sankcie za správny delikt účastníčke konania zo dňa 25.02.2020, a teda nevzťahujú sa na iný subjekt ako správny orgán v období pred začatím samotného správneho konania. Zákonite tak sa nemôžu zásady správneho konania vzťahovať na konanie správneho orgánu pred tým ako sa tento o porušení povinnosti vôbec dozvedel. K porušeniu zásady podľa § 3 ods. 4 Správneho poriadku zo strany prvostupňového správneho orgánu nedošlo, pričom tento konal v súlade s ustanovením § 11 ods. 1 zákona o diaľničnej známke, podľa ktorého ak okresný úrad zistí na základe kontroly vykonanej podľa § 9 ods. 10 spáchanie správneho deliktu podľa § 10a ods. 1 a nie je dôvod na odloženie veci podľa § 12 ods. 1, bezodkladne bez ďalšieho konania vydá rozkaz o uložení pokuty vo výške 150 €. Žalovaný pri rozhodovaní postupoval v zmysle ustanovenia § 16e zákona o diaľničnej známke, podľa ktorého konania o uložení pokuty začaté a právoplatne neskončené pred účinnosťou tohto zákona, sa dokončia podľa doterajších predpisov. IV. pojednávanie
14. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné tak, ako boli nimi opísané v ich písomných podaniach. Žalovaný v administratívnom konaní vydal v úvode odôvodnenia rozsudku opísané rozhodnutia, pričom ich odôvodnenia sú obdobné ako vyjadrenie k žalobe. K jednotlivým častiam týchto rozhodnutí a k skutočnostiam medzi účastníkmi sporným sa súd detailnejšie vyjadril nižšie v odôvodnení tohto rozsudku. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný § 9 ods. 1 SSP nariadil pojednávanie podľa § 107 ods. 1 SSP a rozhodol vo veci dňa 23.02.2022 rozsudkom. V. Relevantné právne predpisy
15. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi právnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti.
16. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 488/2013 Z.z. o diaľničnej známke, správcom výberu úhrady diaľničnej známky je Národná diaľničná spoločnosť, a.s.“ 17. Podľa § 9 ods. 1 a 2 cit. zákona, kontrolu dodržiavania povinností prevádzkovateľa vozidla a vodiča podľa tohto zákona vykonávajú osoby poverené výkonom kontroly v súčinnosti s orgánmi Policajného zboru v rámci vykonávania dohľadu nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky. Osobami poverenými výkonom kontroly sú a) zamestnanci správcu výberu úhrady diaľničnej známky.
18. Podľa § 9 ods. 5 cit. zákona, osoba poverená výkonom kontroly je oprávnená na účel kontroly dodržiavania tohto zákona a) získavať a zaznamenávať údaje podľa § 8 ods. 3 stacionárnym elektronickým zariadením alebo mobilným elektronickým zariadením, b) zabezpečovať dôkazy o nesplnení povinností vyplývajúcich z tohto zákona a poskytovať ich okresným úradom a orgánom Policajného zboru na účely konaní podľa § 10 až 13,“ 19. Podľa § 9 ods. 10 cit. zákona, na účely rozkazného konania podľa § 11 až 13 môže správca výberu úhrady diaľničnej známky alebo osoba poverená podľa § 8 ods. 1 alebo osoba poverená výkonom kontroly vykonávať kontrolu dodržiavania povinností prevádzkovateľa vozidla a vodiča podľa tohto zákona stacionárnymi elektronickými zariadeniami a mobilnými elektronickými zariadeniami správcu výberu úhrady diaľničnej známky alebo osoby poverenej podľa § 8 ods. 1 bez zastavenia vozidla a jazdnej súpravy aj bez súčinnosti orgánov Policajného zboru. 20. Podľa § 9 ods. 12 zákona, dôkaz o porušení povinnosti získaný a zaznamenaný spôsobom ustanoveným v odseku 10 možno použiť aj pri rozhodovaní v konaní o priestupku podľa § 10 alebo v konaní o správnom delikte podľa § 10a. 21. Podľa § 10a ods. 8 zákona účinného do 20.07.2020, pokutu možno uložiť do dvoch rokov odo dňa, keď sa príslušný okresný úrad dozvedel o porušení povinnosti, najneskôr však do troch rokov odo dňa porušenia povinnosti. Pri určovaní výšky pokuty sa prihliadne na závažnosť, spôsob, čas trvania a následky porušenia povinnosti. 22. Podľa § 10a ods. 8 zákona účinného od 21.07.2020, konanie o uložení pokuty možno začať do 60 dní odo dňa porušenia povinnosti. Pri určovaní výšky pokuty sa prihliadne na závažnosť, spôsob, čas trvania a následky porušenia povinnosti. 23. Podľa § 11 ods. 2 cit. zákona, správny delikt prevádzkovateľa vozidla podľa § 10a ods. 1 možno prejednať a uložiť zaňho pokutu len vtedy, ak dôkaz o spáchaní správneho deliktu je získaný a zaznamenaný stacionárnym elektronickým zariadením alebo mobilným elektronickým zariadením, ktoré používa správca výberu úhrady diaľničnej známky alebo osoba poverená podľa § 8 ods. 1 alebo osoba poverená výkonom kontroly. 24. Podľa 11 ods. 6 cit. zákona účinného do 20.07.2020, pokutu možno uložiť do dvoch rokov odo dňa, keď sa príslušný okresný úrad dozvedel o porušení povinnosti, najneskôr však do troch rokov odo dňa porušenia povinnosti. 25.Podľa 11 ods. 6 cit. zákona účinného od 21.07.2020, pokutu možno uložiť do 60 dní odo dňa porušenia povinnosti. 26. Podľa § 32 ods. 1, 2 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.
27. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
28. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
VI. Posúdenie veci správnym súdom
29. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je v medziach žalobných dôvodov posúdiť, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Právomoc a príslušnosť súdov v správnom súdnictve je primárne daná základným zákonom štátu - Ústavou <http://www.epi.sk/
form/goto.ashx?t=26&p=1015819&f=2>, ktorá v článku 142 ods. 1 <http://www.epi.sk/form/goto.ashx? t=27&p=2109246&f=2> ustanovuje kompetenciu súdov preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Rovnako tak čl. 46 ods. 2 Ústavy SR zakotvuje právo každého, kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd s cieľom preskúmania zákonnosti takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Ústava však zároveň splnomocňuje zákon na úpravu preskúmavacej kompetencie v rámci správneho súdnictva. Takýmto zákonom je Správny súdny poriadok. V správnom súdnictve sa uplatňuje dispozičná zásada, ktorá v praxi znamená, že súd preskúmava napadnuté rozhodnutie len v medziach a rozsahu určenom žalobcom. Nemôže teda preskúmať rozhodnutie nad rámec žalobcom v žalobe vymedzený. Zo žaloby musí byť zrejmé, v ktorých častiach a z akej stránky má súd napadnuté rozhodnutie skúmať; žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdenie o porušení zákona a musí tiež poukázať na konkrétne ustanovenie právnych predpisov hmotného alebo procesného práva, ktoré boli rozhodnutím alebo postupom správneho orgánu porušené. Nakoľko je konanie v správnom súdnictve koncentrované, žalobca môže žalobné dôvody rozširovať len do konca lehoty na podanie žaloby, ktorá je dvojmesačná a plynie od právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni. K žalobným dôvodom, ktoré boli uplatnené neskôr, súd nemôže prihliadať. Správny súd dodáva, že v prípade aplikácie ustanovenia § 178 ods. 1 SSP na posudzovanie splnenia podmienok aktívnej vecnej legitimácie totiž postačuje, aby subjekt. ktorý podáva správnu žalobu bol účastníkom administratívneho konania a aby o sebe tvrdil, že bol rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch. Na rozdiel od ustanovenia § 2 ods. 2 SSP sa preto v danom prípade nevyžaduje, aby žalobca v súdnom konaní preukázal, že boli porušené, prípadne priamo dotknuté jeho práva a právom chránené záujmy ale plne postačuje tvrdenie žalobcu ako účastníka administratívneho konania, že bol na nich ukrátený. Žalobná legitimácia musí byť daná pre všetky prípady, kedy je dotknutá právna sféra žalobcu, t. j. keď sa jednostranný úkon správneho orgánu, vzťahujúci sa ku konkrétnej veci a konkrétnym adresátom, závažne a autoritatívne dotýka ich právnej sféry.
30. Za rozhodujúce v tomto spore považoval súd tú skutočnosť, že žiadna zo vznesených námietok žalobcu nebola spôsobilá na prijatie záveru o nezákonnosti napadnutých rozhodnutí ako aj konaniu, ktoré ich vydaniu predchádzalo. Žalobca predovšetkým namietal, že NDS ako zákonom splnomocnený orgán na výkon kontroly povinností podľa zákona č. 488/2013 Z. z. a subjekt, ktorý zisťuje porušenia pre príslušné okresné úrady sa dozvedel o porušení dňa 14.10.2017 a o tomto porušení vyhotovil záznam o kontrole dňa 15.10.2017 s tým, že NDS trvalo cca 27 mesiacov, kým odstúpila zistené porušenie okresnému úradu. Tu treba podľa správneho súdu uviesť, že podstata zásady rýchlosti konania uvedená v ust. § 3 ods. 4 Správneho poriadku spočíva v tom, aby správne orgány vybavili veci včas a bez zbytočných prieťahov a aby zároveň konanie prebiehalo hospodárne s použitím najvhodnejších prostriedkov vedúcich k správnemu vybaveniu veci. Táto zásada korešponduje aj s čl. 48 <aspi://module='ASPI'&link='460/1992 Zb.%2523%25C8l.48'&ucin-k-dni='30.12.9999'> Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Zásada rýchlosti je premietnutá v ustanoveniach o povinnosti správnych orgánov vybaviť veci v ustanovených lehotách (§ 49, 50, § 57 ods. 2 Správneho poriadku). Požiadavka rýchlosti konania má svoj význam aj v tom, že iba konanie, ktoré je rýchle, je aj účinné. Akékoľvek prieťahy konania znižujú nielen jeho účinnosť, ale aj autoritu správneho orgánu. Osobitne to platí pri povinnosti, ktorá je dôsledkom uplatnenia administratívnej zodpovednosti. V danom prípade bolo možné súhlasiť so žalobcom v tom zmysle, že postup NDS vykazoval znaky rozporu so zásadou rýchleho a efektívneho výkonu verejnej správy, teda konania bez zbytočných prieťahov, ale na druhej strane tento postup bol ešte udržateľný z hľadiska posúdenia zákonnosti administratívneho konania, resp. jeho dĺžky. Aby správny súd mohol dôvodne konštatovať nezákonnosť, muselo by ísť o výraznejší časový exces. V tomto bode sa správny súd napr. nestotožnil konštatáciou žalovaného, ktorý považoval za relevantný iba okamih, kedy sa okresný úrad o tomto konaní preukázateľne dozvedel. Ďalej pre posúdenie tzv. subjektívnej lehoty bolo rovnako dôležité znenie ust. § 11 ods. 6 cit. zákona, ktorý za začiatok plynutia dvojročnej lehoty určuje deň, keď sa príslušný okresný úrad dozvedel o porušení povinnosti. Dátum kedy sa správny orgán dozvedel o porušení povinnosti bol riadne preukázaný a zaznamenaný v Jednotnom informačnom systéme v cestnej doprave. Elektronický záznam o podnete pod č. podania 276274806, ktorý bol doručený okresnému úradu dňa 13.01.2020 - je založený v administratívnom spise. Z uvedených dôvodov správny súd mohol prijať záver, že subjektívna zákonom stanovená dvojročná lehota zachovaná bola.
31. Pri správnom trestaní neexistuje žiaden rozdiel medzi premlčacou a prekluzívnou lehotou a platí, že uplynutie všetkých lehôt spojených s vyvodením zodpovednosti za priestupok/správny delikt prihliada orgán verejnej správy z úradnej povinnosti, kedy neprihliadnutie orgánu verejnej správy na uplynutie takejto lehoty ex offo má automaticky za následok nezákonnosť vo veci vydaného rozhodnutia o uznaní viny za protiprávne konanie a uložení sankcie. Tiež treba uviesť, že účelom zavedenia prekluzívnych a premlčacích lehôt do procesu správneho trestania je zabezpečenie ochrany subjektívnych práv subjektov trestania, ako aj zakotvenie mechanizmu obmedzujúceho prieťahy v administratívnom konaní (bližšie napr. rozsudok NS SR 6Sžf/51/2010 zo dňa 22.06.2011). Za nedôvodnú považoval správny súd aj námietku žalobcu, ktorá sa mala týkať zániku zodpovednosti za priestupok s ohľadom na novelu zákona č. 198/2020 Z. z., ktorá nadobudla účinnosť dňa 21.07.2020 a ktorá zrušila rozlišovanie subjektívnej a objektívnej lehoty na účely posudzovania zániku zodpovednosti s tým, že podľa § 11 ods. 3 už pokutu možno uložiť do 60 dní odo dňa porušenia povinnosti. Ako dôvodne argumentoval žalovaný, zákonodarca túto situáciu ošetril ustanovením § 16e cit. zákona, v zmysle ktorého konania o uložení pokuty začaté a právoplatne neskončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov. Aj v dôvodovej správne k zákonu č. 198/2020 Z. z. bol zámer legislatívy jasne deklarovaný s tým, že „v súlade so zámerom prechodu na novú právnu úpravu lehôt pre ukladanie sa zavádza štandardné pravidlo, že pred dátumom účinnosti začaté a neskončené konania sa dokončia podľa doterajších predpisov“. To znamená, že žalovaný zákon neporušil. Nebolo možné preto v predmetnej veci konštatovať, že by postupom žalovaného došlo k ukráteniu subjektívnych práv žalobcu a k pochybeniu takej intenzity, ktoré by malo za následok porušenie zákonných ustanovení v relácii k jeho vlastným právam. Vychádzajúc z vyššie uvedených hľadísk súd dospel k záveru, že neexistuje žiaden z namietaných zákonných dôvodov na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného, a preto žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.
32. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP tak, že žalovanému ako vo veci úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli (resp. tieto nie sú preukázané) a žalovaný si ich náhradu ani neuplatnil, a pretože ide o orgán štátnej správy, ktorému možno náhradu trov konania priznať iba vtedy, ak to možno spravodlivo požadovať.
33. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).