Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8Co-104-2018.pdf
PDF · 96.17 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/104/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcov: 1/ F. U., B. F. XXX, B., 2/ G. U., B. F. XXX, B., 3/ F.. D. F., B. Q. XX, B., zastúpených: Právne centrum s.r.o., so sídlom Mýtna 42, Bratislava, proti žalovanému: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, so sídlom Primaciálne námestie 1, Bratislava, o zaplatenie 9.083,16 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 27. novembra 2017, č. k. 19C/118/2012-145, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.
Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia proti žalovanému domáhali zaplatenia sumy 9.083,16 eura s príslušenstvom, titulom nároku na zaplatenie odplaty za užívanie ich pozemku žalovaným a rozhodol, že žalovaný nemá právo na náhradu trov konania. Vychádzal zo zistenia, že žalobcovia sú podľa listu vlastníctva č. 2707 v podiele 1/3 podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti parcela č. XXXX/X o výmere 432 m2, keď o určení ich spoluvlastníctva rozhodol Okresný súd Bratislava II rozsudkom č.k. 11/192/2008-591 zo dňa 20.04.2016, ktorý v časti výrokov o určení, že sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, nadobudol právoplatnosť dňa 07.06.2016. Konštatoval, že predmetný pozemok je priľahlou plochou, ktorá tvorí svojím umiestnením a využitím neoddeliteľný celok so stavbou cestnej komunikácie, pričom pozemok, na ktorom sa nachádza miestna komunikácia II. triedy s názvom Domkárska je vo vlastníctve a správe Hlavného mesta SR Bratislavy. Zo znaleckého posudku č. 15/2016 mal preukázané, že všeobecná hodnota dotknutej parcely predstavuje sumu 32.711,04 eura. Poukázal na to, že v danej veci sa žalobcovia titulom náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena k predmetnému pozemku domáhajú uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť im spoločne a nerozdielne sumu 9.083,16 eura za obdobie od 22.01.2010 do 22.01.2013 a sumu 8,28 eura denne od 23.01.2013 až do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. S poukazom na ust. § 1 ods. 1 a § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná. Uviedol, že z citovaných ustanovení zákona vyplýva úprava vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obcí a vyšších územných celkov nadobudnutých podľa osobitných predpisov, pričom problém náhrady za nútené obmedzenie vlastníckych práv vlastníkov pozemkov pod stavbami priamo nerieši, avšak v § 4 odkazuje na úpravu v ust. § 151n až § 151p Občianskeho zákonníka pri riešení otázky náhrady za obmedzenie vlastníckych práv, z ktorých je potrebné vychádzať. Právny predpis, ktorý upravuje vznik vecného bremena na základe zákona obvykle nerieši otázku náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva. Z Ústavy SR možno ale vyvodiť, že aj v takom prípade prislúcha dotknutému vlastníkovi primeraná náhrada. Vecné bremená zriadené na základe zákona majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Aj keď majú nesporný verejnoprávny prvok daný spôsobom ich vzniku a účelom, ktorému slúžia, nemožno prehliadať, že majú aj významný prvok súkromnoprávny. Občianske právo definuje vecné bremeno ako právo niekoho iného než vlastníka veci, ktorého obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať, niečo konať a tzv. zákonné vecné bremená tieto charakter majú tiež. Ich režim ale nie je celkom totožný s režimom zmluvných vecných bremien, lebo sa riadi špeciálnou úpravou právnych predpisov, ktoré upravujú činnosti na ktorých prevádzkovanie vznikli. Nejde ale o úpravu komplexnú, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Preto pokiaľ tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou občianskoprávnou úpravu. Ak špeciálne predpisy zákonných vecných bremien neupravujú náhrady súvisiace s ich výkonom, treba použiť úpravu súkromnoprávnu. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je jednorazová, a preto neprichádza do úvahy forma opakujúceho sa finančného plnenia za pretrvávajúce obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu, keď aj z ust. § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. vyplýva, že vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území. Poukázal tiež na to, že nárok na finančnú náhradu za vznik vecného bremena je právom majetkovým, ktoré podlieha premlčaniu podľa Občianskeho zákonníka. Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne jednorazová a nemá charakter opakovaného plnenia, čo vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR II. ÚS 506/2011-21, ako aj uznesenia Ústavného súdu SR IV. ÚS 227/2012-19. V tomto prípade sa uplatní podľa § 101 Občianskeho zákonníka všeobecná trojročná premlčacia lehota, pričom pre začiatok jej plynutia je rozhodujúci objektívny moment, kedy sa právo mohlo vykonať prvýkrát. V prípade žalobcov sa toto právo prvýkrát mohlo uplatniť v deň účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., t. j. 01.07.2009, a preto trojročná premlčacia doba uplynula 01.07.2012. Nakoľko žalobcovia žalobu podali na súd až dňa 28.08.2012, nimi uplatnené nároky sú v zmysle Občianskeho zákonníka premlčané a preto bolo potrebné žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, keďže žalovaný v spore vzniesol námietku premlčania. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., avšak nakoľko žalovaný, ktorý mal v konaní plný úspech, trovy konania neuplatnil, nárok na náhradu trov konania mu nepriznal.
2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia, ktorí žiadali napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnili tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V prvom rade zdôraznili, že napadnutý rozsudok je vecne nesprávny a vydaný v rozpore so skutkovým aj právnym stavom veci a s vykonaným dokazovaním, pričom týmto rozsudkom boli dotknutí na svojich základných právach a faktický stav v spojení s napadnutým rozhodnutím považujú za zásah do ich základných ľudských práv a slobôd. Namietali, že v spore žiadali o vykonanie dokazovania spočívajúceho v znaleckom dokazovaní na určenie ceny primeranej náhrady za užívanie nehnuteľnosti, avšak súd ich návrh na doplnenie dokazovania zamietol. Za nesprávne označili právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, ktorý svoje rozhodnutie opiera o zákonnú úpravu ust. § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako zákon č. 66/2009 Z. z.), no najmä o nálezy Ústavného súdu SR II. ÚS 506/2011-21 a uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 227/2012-19, ktoré však v danej veci nemožno aplikovať, nakoľko sa týkajú náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva v súvislosti so zriadením vecného bremena podľa § 23 ods. 5 Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a navyše vychádzajú z odlišných skutkových okolností. Uviedli tiež rozsiahli právnu argumentáciu v rámci ktorej sa nestotožnili so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého náhrada za zákonné vecné bremeno má jednorazový charakter, pričom na jej podporu poukázali predovšetkým na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 42/2015-105 zo dňa 12.10.2016 a v tejto súvislosti zdôraznili ich právo vlastniť majetok v zmysle čl. 20 Ústavy SR, ktoré bolo napadnutým rozsudok súdu prvej inštancie porušené, keď bolo vydané aj v rozpore s článkom 1 Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Poukázali tiež na zásady ochrany majetku v zmysle Dohovoru vyjadrené tiež v rozhodnutiach ESĽP vo veciach Sporrong and Lónnroth v. Sweden, séria A, 1982, č. 52, s. 26, bod 69, Pressos Compania Naviera S.A. and Others v. Belgium, séria A, 1995, č. 332, s. 23, bod 38; Case of the Former King of Greece and Others v. Greece. Application 25701/94, s. 22, bod 89 a The Holy Monasteries v. Greece, séria A, 1994, č. 301-A, s. 34 - 35, body 70-71. Na základe uvedeného konštatovali, že zákonom nemožno vyvlastniť alebo nútene obmedziť vlastnícke právo bez nároku na primeranú odplatu (rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 38/95 z 03.04.1996 a PL ÚS 4/2000 zo 04.07.2000) a závery, z ktorých vychádzal súd prvej inštancie v danej veci, od Ústavy SR abstrahuje a ako také nie sú v súlade s Ústavou SR, keď pri vyvlastnení aj pri nútenom obmedzení vlastníckych práv dôjde k zásahu, ktorý bude v súlade s ústavou len vtedy, ak sa splní účel poskytnutia "primeranej náhrady", pričom podmienky, za akých sa náhrada poskytuje, majú zásadný význam pre nastolenie spravodlivej rovnováhy, ktorá sa musí rešpektovať pri určení obmedzujúceho opatrenia tak, aby obmedzujúci vlastník nekládol na obmedzovaného vlastníka neprimeranú záťaž. Neposkytnutie náhrady alebo poskytnutie náhrady, ktorá nie je primeraná povahe a rozsahu zásahov do vlastníctva, je v rozpore s princípmi materiálneho právneho štátu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie preto označili za nespravodlivé, nesprávne a protiústavné.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcov písomne nevyjadril.
4. Odvolací súd prejednal vec podľa § 380 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné.
5. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie na základe správne a dostatočne vykonaného dokazovania, po riadnom vyhodnotení vykonaných dôkazov správne ustálil skutkový stav veci významný pre rozhodnutie sporu, pričom ani žalobcovia v podanom odvolaní v tomto smere, okrem nedostatočne zistenej hodnoty predmetného pozemku nevzniesli žiadne námietky. Pokiaľ žalobcovia súdu prvej inštancie v odvolaní vytýkajú nevykonanie nimi navrhovaného znaleckého dokazovania na ustálenie primeranej náhrady za užívanie nehnuteľnosti, odvolací súd považuje procesný postup prvoinštančného súdu za správny. Za stavu keď vzhľadom na premlčanie nároku nebol daný základ uplatneného nároku totiž treba považovať akékoľvek dokazovanie smerujúce k zisteniu výšky nároku za nadbytočné a nehospodárne.
6. Za správny treba v danej veci považovať tiež záver súdu prvej inštancie, že podanej žalobe nie je možné vyhovieť, nakoľko bola podaná až po márnom uplynutí premlčacej doby a žalovaný účinne vzniesol v spore námietku premlčania uplatneného práva. V prvom rade považuje odvolací súd za nevyhnutné v tejto súvislosti zdôrazniť, že žalobcovia v odvolaní síce uviedli rozsiahlu (a judikatúrou podporenú) všeobecnú argumentáciu, v rámci ktorej vysvetlili dôvody, pre ktoré nepovažujú za správny záver prvoinštančného súdu o jednorazovom charaktere náhrady za nútené obmedzenie ich vlastníckeho práva zriadením zákonného vecného bremena, avšak v odvolaní v žiadnom smere nenamietli a nespochybnili správnosť rozhodujúceho právneho záveru súdu prvej inštancie o premlčaní nimi uplatneného práva. V tomto smere totiž v odvolaní absentuje akákoľvek konkrétna argumentácia, ktorú by bolo možné, hoci len podľa obsahu, považovať za spochybnenie správnosti posúdenia otázky premlčania súdom prvej inštancie. Pokiaľ žalobcovia v odvolaní v rámci odvolacích dôvodov nenapádajú správnosť (konkrétneho v danej veci súdom prvej inštancie vysloveného) záveru, že ich nárok je premlčaný, nemal (ani) odvolací súd so zreteľom na ust. § 380 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého je striktne viazaný odvolacími dôvodmi, možnosť preskúmať správnosť tohto záveru a nezostalo mu iné, než vychádzať z toho, že tento záver je správny. Odhliadnuc od uvedeného odvolací súd považuje za vhodné na doplnenie uviesť, že sa stotožňuje s právnym názorom o jednorazovom charaktere náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena, z ktorého vychádzal aj prvoinštančný súd a rovnako možno súhlasiť s tým, že žaloba o priznanie práva na náhradu za zriadenie vecného bremena mohla byť v tomto prípade prvýkrát na súde uplatnená od účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., t. j. počnúc dňom 01.07.2009, a preto keď žalobcovia svoju žalobu v predmetnej veci na súd podali až dňa 28.08.2012, stalo sa tak až po márnom uplynutí premlčacej doby, a teda žalovaný dôvodne v spore vzniesol námietku premlčania.
7. Pokiaľ žalobcovia v odvolaní namietajú, že zákonom nemožno vyvlastniť alebo nútene obmedziť vlastnícke právo bez nároku na primeranú odplatu s tým, že závery, z ktorých vychádzal súd prvej inštancie v danej veci nie sú v súlade s Ústavou SR, a preto, keď neposkytnutie náhrady alebo poskytnutie náhrady, ktorá nie je primeraná povahe a rozsahu zásahov do vlastníctva, je rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozpore s princípmi materiálneho právneho štátu, nespravodlivé, nesprávne a protiústavné, odvolací súd ich argumentáciu považuje za neopodstatnenú. Prvoinštančný súd totiž v žiadnom smere nespochybnil právo žalobcov na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vo forme zákonného vecného bremena, keď zhodne s nimi, vychádzajúc z Ústavy SR, konštatoval, že aj v takom prípade prislúcha dotknutému vlastníkovi primeraná náhrada. Za tohto stavu nemôže obstáť argumentácia žalobcov v odvolaní, že napadnutý rozsudok je v rozpore s Ústavou SR a v rozpore s princípmi materiálneho právneho štátu, nakoľko súd prvej inštancie podanú žalobu nezamietol z dôvodu, že by žalobcom právo na náhradu za zriadenie zákonného vecného bremena nepatrilo, ale iba z dôvodu, že toto svoje právo uplatnili až po márnom uplynutí premlčacej doby a žalovaný v spore vzniesol námietku premlčania. Ak žalobcovia v tejto súvislosti vytýkajú súdu prvej inštancie porušenie ich práva vlastniť majetok v zmysle článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tým, že im odoprel právo na poskytnutie primeranej náhrady za vecné bremeno, ani v tomto smere ich argumentácia nemôže obstáť. Prvoinštančný súd totiž akceptoval tvrdenie žalobcov, že súčasťou tohto práva je tiež právo na primeranú náhradu za nútené obmedzenie ich vlastníctva, len tomuto ich právu, vzhľadom na jeho premlčanie, v súlade s ustanovením § 100 ods. 1 veta tretia Občianskeho zákonníka nepriznal právnu ochranu, keď na takýto postup boli splnené všetky zákonom stanovené podmienky. Pre úplnosť odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať aj na to, že pre účely preskúmania správnosti napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom sú žalobcami obšírne citované závery rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR a tiež ESĽP bez významu, keď citované rozhodnutia sa týkajú podstaty a podmienok poskytovania finančnej náhrady za zákonné vecné bremeno, prípadne iné nútené obmedzenie vlastníckeho práva, avšak existenciu samotného práva na finančnú náhradu prvoinštančný súd nespochybnil.
8. Napokon, nedôvodná je i odvolacia námietka žalobcov, ktorí za nesprávne označili právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, spočívajúce v tom, že svoje rozhodnutie opiera o právnu úpravu ust. § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. Je totiž nepochybné, že predmetné ustanovenie sa na danú vec vzťahuje a súd prvej inštancie postupoval správne, keď i toto ustanovenie aplikoval v rámci kvalifikácie žalobou uplatnených nárokov.
9. Odvolací súd preto za stavu, keď súd prvej inštancie dostatočne a správne zistil skutkový stav veci významný pre rozhodnutie v spore a je nevyhnutné vychádzať aj z toho, že správne posúdil vec i po právnej stránke, keď dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť z dôvodu márneho uplynutia premlčacej doby uplatnených nárokov v spojení s účinným vznesením námietky premlčania zo strany žalovaného a za stavu, keď žalobcovia ani vo svojom odvolaní neuviedli žiadne relevantné skutočnosti ani právne závery, ktoré by mohli spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie, na ktorých tento založil svoje rozhodnutie, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.).
10. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p., avšak v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď je nesporné, že mu v odvolacom konaní žiadne trov nevznikli.
11. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).