Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15Csp/185/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Komárno sudcom JUDr. Ondrejom Meliškom v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., IČO: 31 575 951, Hodžova 11, Žilina proti žalovanému: 1.rade H. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom X. X/ X, Z., 2.rade B. Y., nar. X.X.XXXX, bytom X. X/X, Z., v konaní o zaplatenie 7.314,19 € s prísl. takto

rozhodol:

Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 7 314,19 € spolu s úrokom vo výške 339,39 €, spolu s vyčísleným úrokom z omeškania vo výške 12,23 €, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 7 425,54 € od 20.6.2017 do 29.6.2017, a zo sumy 7 314,19 € od 30.6.2017 do zaplatenia, všetko do 3 mesiacov od právoplatnosti rozsudku.

Súd žalobu vo zvyšnej časti zamieta.

Žalobca má voči žalovaným v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania rozsahu 1/3.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovaným povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7 314,19 € spolu s úrokom vo výške 339,39 €, spolu s vyčísleným úrokom z omeškania vo výške 12,23 €, s úrokom vo výške 13,90% ročne zo sumy 7 425,54 € od 20.6.2017 do 29.6.2017, a zo sumy 7 314,19 € od 30.6.2017 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 7 425,54 € od 20.6.2017 do 29.6.2017, a zo sumy 7 314,19 € od 30.6.2017 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 3339,39 € od 20.6.2017 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca uzatvoril so žalovanými dňa 6.2.2013 zmluvu o úvere na základe ktorej im poskytol peňažné prostriedky 10 000 €. Žalovaní po vyčerpaní úveru porušili svoje zmluvné povinnosti, a preto žalobca na základe výzvy o predčasné splatenie úveru rozhodol o predčasnej splatnosti úveru dňa 19.6.2017. Uviedol, že ku dňu predčasného zosplatnenia (19.6.2017) predstavovala istina 7 425,54 €, úrok bol vo výške 339,39 €, úrok z omeškania vo výške 12,23 €, poplatky vo výške 75 €, pričom tieto si v žalobe neuplatňuje. Ďalej uviedol, že žalovaný po zosplatnení do podania žaloby uhradili sumu 111,35 €. Ako prostriedky procesného útoku použil žalobca skutkové tvrdenia a označil dôkazy.

2. Žalovaní sa k žalobe vyjadrili tak, že podľa ich názoru sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá nie je vypracovaná v súlade so zákonom 129/2010 Z.z., pretože nie je správne vypočítaná RPMN. Ďalej uviedli, že v zmluve sú dohodnuté vyššie úrokové sadzby, ako boli vtedy platné. Mali za to, že zmluva je neplatná, keďže odporuje zákonu a obsahuje nerovnováhu v právach a povinnostiach strán.

3. V replike žalobca uviedol, že RPMN je podľa jeho názoru vypočítaná správne, rovnako tak i celkové náklady. K výške úrokovej sadzby uviedol, že táto bola primerane vysoká, vzhľadom k priemerným výškam úrokových sadzieb, za ktoré sa poskytovali úvery. Poukázal na ustanovenie § 53 ods. 6 v čase účinnom k dátumu podpisu zmluvy, podľa ktorého odplata nemá podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch.

4. Na pojednávanie dňa 8.2.2019 sa nedostavil žalobca a žalovaný v 1.rade, ktorý svoju neúčasť ospravedlnili, o odročenie nežiadali. Súd podľa § 180 pojednával v ich neprítomnosti. Súd vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou spisu.

5. Žalovaný v 2.rade na pojednávaní uviedol, že peniaze z poskytnutého úveru odovzdali manželom Horváthovým, pretože týmto hrozila strata bývania. Predložila listiny, podľa ktorých manželia Horváthoví prehlásili, že manželia Pappoví im poskytli všetky peniaze z úveru a tieto im dlhujú, pričom im ju mali splatiť prevzatím pôžičky alebo predajom nehnuteľnosti. Zároveň predložila i listinu, na základe ktorej manželia Horváthoví uznali dlh vo výške 33 649,16 €, ktorí majú voči manželom Pappovým (žalovaným)

6. Z činnosti súdu je známe, že žalobca je právnická osoba, ktorá má v predmete podnikania okrem iného i poskytovanie úverov. Žalovaní sú fyzické osoby, ktoré dňa 6.2.2013 ako dlžník a spoludlžník podpísali so žalobcom ako veriteľom úverovú zmluvu, na základe ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovaným úver vo výške 10 000 €. Úver bol poukázaný na účet žalovaných, ktorý bol uvedený v zmluve. Úver bol zobraný ako bezúčelový úver. Žalovaní sa zaviazali úver splatiť pravidelnými 120 mesačnými splátkami po 154,55 €. Splatnosť každej splátky bola dohodnutá na 15 deň v mesiaci, pričom splatnosť prvej splátky nastala dňa 15.2.2013 a poslednej dňa 15.1.2023. Úroková sadzba bola dohodnutá 13,9% ročne, RPMN vo výške 15,44% ročne. Celková čiastka, ktorú mali žalovaní vrátiť bola suma vo výške 18 784,80 €.

Z prehľadu splátok je zrejmé, že žalovaní zaplatili na úver sumu 7 591,71 €, z ktorej sumy bolo 5 017,25 € započítaných na úroky a 2 574,46 € započítaných na istinu a nezaplatená istina bola vo výške 7 425,54 €. Po zosplatnení pohľadávky žalovaný ešte uhradili 111,35 €, čím dlh voči žalobcovi klesol na sumu 7 314,19 €.

Prípisom zo dňa 19.6.2017 banka žiadala žalovaných o uhradenie celého dlhu v sume 7 852,16 €, pretože neuhrádzali splátky úveru pravidelne.

Z dôkazov zistených vo verejných registroch- priemerné úrokové miery z úveru, ktorá je voľne dostupná na internete v rámci verejných registrov, vyplýva, že úroková sadzba v 1. Štvrťroku roku 2013 (t.j. doba kedy bola uzavretá úverová zmluva- február 2013) bola pri nových spotrebiteľských úveroch nad 5 rokov poskytovaných v bankovom sektore vo výške 14,17% a v februári 2013 bola priemerná úroková sadzba vo výške 14,18% ročne.

Dňa 8.2.2013 manželia Vojtech a Mária Horváthoví ako dlžníci podpísali prehlásenie dlžníka, podľa ktorého manželia Pappoví (žalovaný 1 a 2) si požiadali o úver zo SLSP, a.s., Prima banka, a.s. a Poštová banka, a.s., pričom takto konali na požiadanie manželov Horváthových. Dlžníci sa zaviazali splácať dlh do jednotlivých bánk, pričom uviedli, že v čo najkratšom čase chcú úvery prevziať na seba, teda zobrať si úver na ich preplatenie a následne splácať iba ten.

Dňa 12.10.2017 manželia Horváthoví ako dlžníci podpísali uznanie dlhu, na základe ktorého uznali, že voči manželom Pappovým majú dlh vo výške 33 649,16 €

7. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods. 2 občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

Podľa § 52 ods. 3, ods. 4 občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti

Podľa § 53 ods. 6 občianskeho zákonníka ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. občiansky zákonník ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

8. Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva uzavretá medzi dodávateľom a spotrebiteľom- práve uvedený aspekt je rozhodujúci pre materiálne posúdenie povahy spotrebiteľskej zmluvy, ktorú možno z tohto dôvodu nazvať aj zmluvou orientovanou na subjekty. Iba za predpokladu, že ide o vzťah dodávateľa a spotrebiteľa, možno hovoriť o spotrebiteľskej zmluve, keďže z uvedeného vyplýva, že spotrebiteľ do právneho vzťahu vstupuje s cieľom obstarať resp. získať tovary a služby pre svoju osobnú spotrebu alebo pre potreby svojej domácnosti a členov rodiny. Práve povaha spotrebiteľa ako zmluvnej strany a účastníka právneho vzťahu má zásadný právny význam aj pre účelové určenie obsahu a zamerania právneho vzťahu smerom k zabezpečovaniu osobných potrieb. Je zrejmé, že kumulatívne musí byť splnená podmienka zmluvnej účasti tak spotrebiteľa ako i dodávateľa.

9. V danom prípade súd uvedenú zmluvu o poskytnutí pôžičky zo dňa 6.2.2013 hodnotil ako zmluvu spotrebiteľskú v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka, pretože žalovaní ako dlžníci vystupovali pri uzatváraní zmluvy ako spotrebiteľ, keďže túto zmluvu uzatvárali ako fyzická osoba nekonajúca v rámci svojej podnikateľskej činnosti a uzatváral ju s dodávateľom, t.j. spoločnosťou, ktorá ako veriteľ uzatvárala zmluvu v rámci svojej podnikateľskej činnosti (vyplýva zo zmluvy o úvere a z výpisu z OR). Súd ďalej zmluvu hodnotil i podľa zákona 129/2010 Z.z. účinného v čase uzavretia zmluvy.

K uvedenému súd dodáva nasledovné a v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že dňa 01. 04. 2015 nadobudla účinnosť novela ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ku ktorému bola pripojená veta, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Táto novela bola prijatá zákonom č. 102/2014 Z. z. a v podstate reagovala na ustálenú rozhodovaciu prax súdov pri použití noriem Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských zmluvách. Tento záver súdu je v súlade so záverom rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. apríla 2015 sp. zn. 3MCdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenia § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, sa prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, toto ustanovenie sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Je potrebné tiež uviesť, že ochranu spotrebiteľa v súčasnom právnom poriadku zabezpečuje celý komplex právnych noriem ako verejného práva, tak i práva súkromného. Verejnoprávnu ochranu spotrebiteľa garantuje najmä zák.č.250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý od 01.07.2007 zrušil predtým platný zákon č. 634/1992 Zb., ktorého predmetom je úprava práv spotrebiteľov a povinností výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie právnických osôb založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa a označovanie výrobkov cenami. Naproti tomu súkromnoprávna ochrana spotrebiteľa náleží Občianskemu zákonníku a samostatným zákonom, ktoré boli prijaté v nadväznosti na niektoré smernice Európskej únie, týkajúce sa spotrebiteľov. Právna úprava spotrebiteľov bola výrazným spôsobom posilnená v dôsledku prijatia zák. č. 150/2004 Z.z. počínajúc dňom 01. 04. 2004, kedy bola prvá časť Občianskeho zákonníka doplnená V. Hlavou, ktorá v ust. § 52 - § 60 upravovala spotrebiteľské zmluvy a osobitný typ spotrebiteľskej zmluvy, spotrebiteľskú zmluvu o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch. V pôvodnom znení ust. § 52 ods. 1 platnom do 31. 12. 2007 sa zákonodarca pokúsil o vymedzenie spotrebiteľskej zmluvy a podľa tohto spotrebiteľská zmluva musela spĺňať nasledovné pojmové znaky: a) ide o niektorú zo zmluvných typov uvedených v 8. časti OZ, b) zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ a c) spotrebiteľ nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. K zmene vymedzenia spotrebiteľskej zmluvy došlo následne zák. č. 568/2007 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona SNR č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým bolo novelizované ust. § 52 ods. 1 tak, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Zmyslom zavedenia osobitnej úpravy spotrebiteľských zmlúv do právnej úpravy bola teda zvýšená ochrana slabšieho účastníka záväzkových vzťahov, ktoré vznikajú pri predaji tovarov alebo pri poskytovaní služieb, pričom pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určí dodávateľ a spotrebiteľ nemá možnosť tieto zmluvné podmienky individuálne ovplyvniť s tým, že ide o zmluvu, ktorá sa uzatvára za rovnakých zmluvných podmienok s väčším počtom spotrebiteľov. Spotrebiteľské zmluvy sa preto označujú ako štandardné zmluvy, typové zmluvy alebo zmluvy adhézne, v ktorých zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ. Zákon č. 568/2007 Z.z. v novom ods. 2 § 52 zakotvil pravidlo o spôsobe aplikácii ustanovení občianskeho zákona o spotrebiteľských zmluvách a predpísal povinnú aplikáciu tých ustanovení zákona, ktoré upravujú právne vzťahy, v ktorých je účastníkom spotrebiteľ, za podmienky, že tieto ustanovenia sú v jeho prospech s tým, že odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Uvedený zákon, ktorý s účinnosťou od 01. 01. 2008 nahradil ust. § 52 novým znením, v prechodnom ustanovení § 879j zaviedol nepravú spätnosť pôsobnosti tohto zákona. Doterajšie ustanovenie § 52 ods. 2 bolo však nejasné a vyvolávalo viacero otázok o dôvode jeho zaradenia do zákona, keďže tento nie je uvedený ani v dôvodovej správe, ktorá len konštatuje, že „zavádza absolútnu neplatnosť dojednaní, ktoré obchádzajú ustanovenie o spotrebiteľských zmluvách“. Ako to potvrdila nejednotná rozhodovacia prax súdov, zostalo preto sporné, či zákon pod formuláciou „všetky ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ“ má na mysli len ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo aj ustanovenia Obchodného zákonníka a iných zákonov, v ktorých vystupuje v zmluvnom vzťahu spotrebiteľ. Zvlášť vo vzťahu k ust. § 53 OZ, ktoré obsahuje výpočet zmluvných podmienok, ktoré majú za účel ochraňovať spotrebiteľa tým, že zakotvenie neprijateľnej zmluvnej podmienky do zmluvy je sankcionované absolútnou neplatnosťou takéhoto ustanovenia a vzťahuje sa na všetky druhy a typy zmlúv, v ktorých ako účastníci vystupujú spotrebiteľ a dodávateľ bez ohľadu na to, či daný zmluvný typ upravuje Občiansky zákonník, alebo iný zákon. Jednoznačnú odpoveď prináša až zák. č. 102/2014 Z.z., ktorým sa s účinnosťou od 01. 05. 2014 dopĺňa ustanovenie § 52 ods. 2 o vetu tretiu, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho. zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy Obchodného práva. Zákonodarca tak definitívne odstránil doterajšie pochybnosti o tom, ustanovenia ktorého právneho predpisu sa použijú prednostne v právnych vzťahoch, týkajúcich sa spotrebiteľa. Nakoľko právny predpis, ktorého súčasťou uvedené ustanovenie je, nemá prechodné ustanovenia, znamená to, že od jeho účinnosti sa predmetné ustanovenie vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom (porovnaj rozsudok NS SR 3 MCdo 12/2014 z 21. 04. 2015, 8 MCdo 1/2014 z 30. 03. 2015). Posudzujúc prejednávanú vec vo svetle zhora popísaných hľadísk súd dospel k záveru, že i keď sporom dotknutá zmluva je zmluvou úverovou, na ktorú dopadá tretia časť Obchodného zákonníka je tiež zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je potrebné aplikovať normy spotrebiteľského práva a to zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, Smernicu rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 a Zákon o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase vzniku právnych vzťahov ako lex specialis a všeobecnú úpravu obsiahnutú v ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Nepochybne je totiž zmluvou typovou, uzatvorenou medzi pôvodným veriteľom, ktorý bol podnikateľom a predmet konania sa týkal jeho podnikateľskej činnosti (dodávateľ) a žalovaným ako spotrebiteľom, ktorý nemá možnosť jej predformulovaný obsah ovplyvniť a teda pri vzájomnej kontrakcii bola zjavná faktická nerovnosť medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Za danej situácie tak na právne vzťahy strán konania je dôvodné použiť ustanovenie Občianskeho zákonníka a to aj pokiaľ ide o posúdenie tak samotnej úverovej zmluvy, ako i ďalšie právne inštitúty z toho vyplývajúce.

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že i na predmetnú úverovú zmluvu je potrebné primárne použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka v spojitosti s ustanoveniami zákona o ochrane spotrebiteľa a ďalšími.

10. V danom prípade mal súd vykonaným dokazovaním preukázané, že medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanými ako dlžníkom a spoludlžníkom prišlo dňa 6.2.2013 k uzavretiu zmluvy, na základe ktorej vznikol medzi nimi platný občianskoprávny vzťah. Na jeho základe žalobca poskytol úver vo výške 10 000 €, ktorý žalovaní mali splácať pravidelnými splátkami po 154,55 €. Do zosplatnenia z úveru žalovaní zaplatili sumu 7 591,71 €, z ktorej sumy bolo 5 017,25 € započítaných na úroky a 2 574,46 €, teda istina, ktorá zostávala zaplatiť bola suma vo výške 7425,54 € (10000 - 2 574,46). Po zosplatnení žalovaní zaplatili ešte sumu 111,35 €, čím dlh voči žalobcovi klesol na sumu 7 314,19 €. Uvedené bolo preukázané z výpisu splátok a zo skutkových tvrdení žalobcu, ktoré žalovaní žiadnym spôsobom nepopreli. Súd sa s týmito tvrdeniami v celom rozsahu stotožnil. Súd uložil žalovaným povinnosť zaplatiť sumu 7 314,19 €, čo predstavuje nevrátenú istinu poskytnutého úveru. Ďalej súd uložil povinnosť zaplatiť zmluvný úrok vyčíslený do zosplatnenia ako i úrok z omeškania vyčíslený do zosplatenia, pretože na tieto má žalobca nárok, keď zmluvný úrok predstavuje zákonnú odmenu, ktorá prináleží žalobcovi za poskytnutie úveru, a to do doby pokým bol so žalovanými v zmluvnom vzťahu. Okrem uvedeného súd uložil žalovaným povinnosť zaplatiť žalobcovi i úroky z omeškania, pretože sa dostali do omeškania s platením peňažného záväzku, a to podľa § 517 ods. 2 a vo výške podľa § 3 Nariadenia vlády SR 87/1995 Z.z. Doba od kedy je úrok z omeškania priznaný je doba nasledujúca deň po zosplatnení dlhu, pretože do zosplatnenia dlhu si žalobca uplatnil vyčíslený úrok z omeškania od doby omeškania, t.j. deň po dni zosplatnenia.

Súd nepriznal úrok z omeškania z vyčísleného úroku vo výške 339,39 €, pretože občiansky zákonník neumožňuje priznať úrok z omeškania z príslušenstva pohľadávky, pričom úroky sú v zmysle ustanovení príslušenstvom. Rovnako súd nepriznal ani povinnosť zaplatiť zmluvný úrok od zosplatnenia do zaplatenia, pretože priznanie takéhoto nároku v zmysle ustálenej judikatúry SR nie je možné.

K námietkam žalovaných súd uvádza, že RPMN bola v zmluve uvedená správne, po dosadení premenných do známeho vzorca, ktorý slúži na výpočet RPMN je výsledkom výška RPMN presne uvedená v zmluve, teda 15,44% ročne. Uvedená výška nie je v nepomere s výškou RPMN, ktorá vyplýva s priemerných hodnôt RPMN vedených štatisticky Národnou bankou Slovenska. K námietke neprimeranej úrokovej sadzby súd uvádza, že táto bola v zmluve dojednaná vo výške 13,9% ročne, pričom zo všeobecne záväzných registrov vyplýva, že v 1. Štvrťroku roku 2013 (t.j. doba kedy bola uzavretá úverová zmluva- február 2013) bola úroková sadzba pri nových spotrebiteľských úveroch nad 5 rokov poskytovaných v bankovom sektore vo výške 14,17%, teda úroková sadzba bola dojednaná v hodnote pod priemerom, a teda takáto odmena nebola v rozpore so zákonom. Súd nevzhliadol a v konaní neboli preukázané ani žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali skutočnosti, že zmluva bola uzatvorená v rozpore so zákonom, resp. nesie inú vadu, ktorá by ju robila neplatnou.

K obrane žalovaných, že manželia Horváthoví uznali dlh a uviedli, že peňažné prostriedky brali manželia Pappoví pre nich súd uvádza, že takáto obrana nemá žiaden vplyv na zmluvnú povinnosť žalovaných, ktorú majú títo voči žalobcovi. Jedná sa iba o prehlásenie manželov Horváthových, na základe ktorého by mali plniť žalobcovi, avšak žalobcovi právo žiadať plnenie od nich nevzniká (§ 534 , a teda žalobca musí žiadať plnenie od dlžníkov, s ktorými je v zmluvnom vzťahu. Uvedené listiny nepreukazujú ani vznik záväzku manželov Horváthových plniť popri pôvodnom dlžníkovi (teda žalovaných 1 a 2), pretože takéto plnenie resp. zmluvný vzťah nebol dojednaný so žalobcom.

11. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 262 k § 255 a žalobcovi, ktorý bol úspešnejší v konaní súd priznal nárok na náhradu trov konania v pomere 1/3. Úspech žalobcu spočíval v tom, že žalobe bolo vyhovené v 2/3, ktoré predstavujú priznanie povinnosti zaplatiť istinu (1/3) a úrok z omeškania (1/3), teda celkovo 2/3 a neúspešný bol žalobca v časti týkajúcej sa zmluvného úroku po zosplatnení (1/3). Žalovaní tak boli úspešní v 1/3. Celkovo tak bol žalobca úspešný v pomere 1/3 (2/3

- 1/3)

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd, písomne, v 2 vyhotoveniach.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). (§ 363

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona. Exekúciu vykoná exekútor, ktorého na vykonanie exekúcie poverí súd.