Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14CoKR/29/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Bebčáka, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Martiny Nemravovej, v sporovej právnej veci žalobcu: Železnice Slovenskej republiky, Bratislava v skrátenej forme "ŽSR", so sídlom Klemensova 8, 813 61 Bratislava, IČO: 31 364 501, proti žalovanému: I & R KONKURZY A REŠTRUKTURALIZÁCIE, k.s., so sídlom Šoltésovej 2, 811 08 Bratislava, IČO: 36 865 265, správca konkurznej podstaty úpadcu: Zberné suroviny a.s., so sídlom Kragujevská 3, 010 01 Žilina, IČO: 35 701 986, v konaní o určenie popretej pohľadávky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 19Cbi/16/2016-108 zo dňa 26.9.2017, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 19Cbi/16/2016-108 zo dňa 26.9.2017 p o t v r d z u j e .

Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že žalobca je voči úpadcovi: Zberné suroviny, a.s., so sídlom Kragujevská 3, 010 01 Žilina, IČO: 35 701 986, veriteľom pohľadávok prihlásených súhrnnou prihláškou nezabezpečených pohľadávok v konkurznom konaní Okresného súdu Žilina sp.zn. 1R/1/2016 pod poradovým č. 1, 2, 3 v celkovej výške 8.425,05 Eur z titulu dlžného nájomného na základe Nájomnej zmluvy č. 805700042-8/2002 uzatvorenej medzi žalobcom ako prenajímateľom a úpadcom ako nájomcom. Zároveň okresný súd žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V odôvodnení poukázal okresný súd na žalobu, ktorou žalobca žiadal určiť, že jeho pohľadávka v súhrnnej prihláške nezabezpečených pohľadávok v celkovej výške 8.425,05 Eur, uplatnená v konkurznom konaní úpadcu Zberné suroviny, a.s. je nesporná čo do právneho dôvodu a výšky a zároveň navrhol priznať trovy konania. Žalobca poukázal na skutočnosť vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu Zberné suroviny a.s., a na jeho prihlášku nezabezpečených pohľadávok, ktorou prihlásil pohľadávky pod poradovým č. 1 až 9 v celkovej výške 21.011,85 Eur. Pôvodný správca JUDr. Anna Machajdová listom zo dňa 24.10.2016 oznámil, že pohľadávka veriteľa bola popretá v sume 13.706,95 Eur z dôvodu, že úpadca neeviduje vo svojom účtovníctve faktúry č. 2800010627, č. 2800011770, č. 2800012839 a u faktúry č. 2650006555 bola vykonaná čiastočná úhrada v sume 5.281,90 Eur, a to ku dňu 9.9.2016. Žalobca uviedol, že je správcom majetku štátu na železničnom pozemku a nebytového priestoru v obvode Železničnej stanice Vajnory a s úpadcom v apríli 2012 uzatvoril Nájomnú zmluvu č. 805700042-8/2002 o nájme pozemkovej plochy a nebytových priestorov. Predmetom Nájomnej zmluvy je pozemok s výmerou 1468 m2 a nebytový priestor s výmerou 30 m2. Nájomca pozemok a nebytový priestor užíval za účelom prevádzkovania kontajnerovej výkupne druhotných surovín. Žalobca za obdobie od 1.4.2013 do 30.6.2013 vyúčtoval dlžné nájomné 2.808,35 Eur faktúrou č. 2800010627, faktúrou č. 2800011770 a faktúrou č. 2800012839. Úpadca predmet nájmu riadne užíval, a teda mu vznikla povinnosť platiť nájomné. Nájomný vzťah bol ukončený na základe dohody v mesiaci august

2015. Popretie pohľadávky správcom z dôvodu „úpadca neeviduje vo svojom účtovníctve“ predmetné faktúry, nemôže byť relevantné vo vzťahu k uplatnenej pohľadávke žalobcu. Žalobca nemôže byť zodpovedný za to, v akom stave je účtovníctvo úpadcu, resp. či si úpadca splnil svoje povinnosti podľa Zákona o konkurze a reštrukturalizácii a odovzdal správcovi jeho účtovníctvo.

2. Žalovaný sa v konaní bránil námietkou, že nájomná zmluva nezodpovedala reálnemu právnemu vzťahu žalobcu ako prenajímateľa k predmetu nájmu. Žalobca na výhrady úpadcu reagoval listom zo dňa 25.10.2013, v ktorom uviedol, že vzniknutú situáciu prešetril a zistil, že časť daného pozemku, ktorý je predmetom nájmu, nie je v správe žalobcu a že jeho účtovné centrum upraví fakturáciu k nájomnej zmluve, faktúry budú dobropisované a suma sa prepočíta iba za pozemok, ktorý je v správe žalobcu, teda 527 m2. Žalovaný tak mal za to, že popretie realizované správcom bolo dôvodné.

3. Okresný súd po vykonanom dokazovaní primárne skúmal skutočnosť, či žaloba je podaná v zákonnej lehote podľa § 32 ods. 9 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej aj len „ZKR“). Okresný súd s ohľadom na nespornú okolnosť doručenia oznámenia žalovaného žalobcovi dňa 10.11.2016 a podanie žaloby dňa 6.12.2016 konštatoval, že žaloba je podaná včas. Podľa okresného súdu boli medzi stranami nesporné skutkové okolnosti, týkajúce sa uzavretia nájomnej zmluvy vrátane dodatku k tejto zmluve, obsah výpisu zo železničnej knihy pre katastrálne územie P., obsah dohody o ukončení nájomnej zmluvy, vystavenia faktúr žalobcom na úpadcu na zaplatenie nájomného, ďalej skutočnosť prihlásenia pohľadávok žalobcu pod poradovým č. 1, 2 a 3, vrátane predložených príloh tejto prihlášky, obsah popretia predmetných pohľadávok ako vyplýva zo zoznamu pohľadávok, obsah výpisu z listu vlastníctva, skutočnosť a obsah komunikácie právneho zástupcu úpadcu so žalobcom a odpoveď žalobcu adresovanú úpadcovi z 25.10.2013.

4. Okresný súd všeobecne k predmetu incidenčného konania uviedol, že sa jedná o vyhodnotenie skutkovej a právnej dôvodnosti uplatneného určenia na základe žalobcom vymedzených tvrdení a na druhej strane vyhodnotenie skutočnosti, či popretie realizované správcom obstojí, teda či sa jedná o popretie primárne účinné a následne aj vecne dôvodné. Okresný súd ťažiskovo poukázal na závery vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 409/2013, ktoré je potrebné aplikovať vzhľadom k úprave § 32 ods. 5 a vzhľadom na obsah popretia právneho dôvodu a výšky tak, ako vyplýva zo zoznamu pohľadávok, v ktorom pôvodný správca úpadcu predmetné pohľadávky poprel čo do právneho dôvodu a v prihlásenej výške výlučne strohým tvrdením, že tieto faktúry neeviduje úpadca vo svojom účtovníctve. Až v pomeroch incidenčného konania žalovaný uviedol skutkové tvrdenia uvedením dôvodov, ktoré v úkone popretia absentujú, a to napriek tomu, že z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynulo, že o týchto dôvodoch správca musel mať a mal vedomosť k momentu realizácie popretia a disponoval tiež listinnými dôkazmi, ktoré predložil v rámci vyjadrenia k žalobe (listy právneho zástupcu úpadcu z 11.7.2013 a z 27.9.2013 a list žalobcu z 25.10.2013), pričom žalovaný sa práve na list žalobcu ťažiskovo odvolával. Okresný súd zohľadnil fakt, že žalobca spolu s prihláškou predmetných pohľadávok predložil aj nájomnú zmluvu v celom rozsahu, teda vrátane dodatku, dohody o ukončení nájomného vzťahu a výpisu zo železničnej knihy, tak ako sú tieto prílohy súčasťou prihlášky podľa č.l. 97 spisu, a konštatoval, že bolo v dispozícii a v možnostiach žalovaného k momentu realizácie úkonu popretia uviesť v popretí celú argumentáciu, ktorou vymedzil svoju procesnú obranu až v incidenčnom konaní. Tvrdenia uvádzané žalovaným v incidenčnom konaní svojou kvalitou aj kvantitou predstavujú súbor tvrdení, ktoré okresný súd hodnotil ako nové vo vzťahu k obsahu popretia, ktoré žalovaný učinil v konkurznom konaní a ktoré dôvody v tomto popretí absentujú. Jedná sa tak o dôvody, na ktoré nie je možné pri rozhodovaní o určení popretej pohľadávky v incidenčnom konaní prihliadať, a to práve vzhľadom na závery vyplývajúce z uvedeného nálezu Ústavného súdu SR. Tieto skutočnosti zároveň zakladajú primárny záver okresného súdu v zmysle úpravy podľa § 32 ods. 5 veta prvá o neúčinnosti popretia realizovaného žalovaným v konkurznom konaní z dôvodu absencie náležitého odôvodnenia úkonu popretia. Podľa okresného súdu aj pri primárnom konštatovaní neúčinnosti popretia je na mieste rozhodnúť o určení popretých pohľadávok, kde okresný súd poukázal na komentár k Zákonu o konkurze a reštrukturalizácii autora B. Pospíšila a kolektív. Okresný súd tak podporne konštatoval skutkovú a vecnú nedôvodnosť popretia predmetných pohľadávok aj pri zohľadnení tvrdení uvádzaných žalovaným až v incidenčnom konaní. K tomuto záveru dospel okresný súd po vykonanom dokazovaní, keď zo samotnej nájomnej zmluvy, z výpisu zo železničnej knihy, železničnej vložky č. 7 pre katastrálne územie P., geometrického plánu a z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX vyplýva oprávnenie žalobcu ako správcu majetku SR v zmysle úpravy § 10 ods. 1 zákona č. 258/1993 Zb. v spojení s § 3 ods. 1 zákona č. 278/1993 Zb. uplatňovať a tým aj fakturovať v súlade s nájomnou zmluvou nájomné v dohodnutej výške i za obdobia, na ktoré sa vzťahujú

predmetné faktúry. K výpisu zo železničnej knihy okresný súd uviedol, že táto je súčasťou katastrálneho operátu a je zdrojom informácií o právnych vzťahoch k nehnuteľnostiam. Za situácie, kedy žalovaný svoju obranu zakladá výlučne na poukazovaní na listinné dôkazy, a to listy právneho zástupcu úpadcu a najmä list žalobcu zo dňa 25.10.2013 (č.l. 56, 57 a 58), keď žalobca vo vzťahu k listu zo dňa 25.10.2013 uviedol, že bol vypracovaný s predčasným záverom, tak podľa okresného súdu nie je možné výlučne na základe tohto listu skonštatovať preukázanie procesnej obrany žalovaného.

5. Okresný súd zdôraznil, že v incidenčnom konaní bolo dôkaznou povinnosťou žalovaného tvrdené spochybnenie oprávnenia žalobcu ako prenajímateľa prenajať celý predmet nájmu preukázať označením a predložením dôkazov, čo však žalovaný neučinil. Pri preukázanej existencii nájomnej zmluvy, keď nájomný vzťah bol ukončený Dohodou zo dňa 18.8.2015 až po uplynutí období, na ktoré sa vzťahujú tri predmetné faktúry, a pri preukázaní oprávnenia žalobcu spravovať majetok štátu aj v relevantnom období, a teda aj fakturovať dohodnuté nájomné, konštatoval okresný súd, že vo vzťahu ku vznášanej procesnej obrane žalovaného ťažilo dôkazné bremeno preukázať tvrdenia, uvádzané žalovaným, práve žalovaného, ktorý dôkazné bremeno neuniesol a nevyvrátil závery vyplývajúce z vykonaného dokazovania. Okresný súd hodnotil ako relevantnú argumentáciu žalobcu o nedôvodnom popretí celej žalovanej pohľadávky, a teda nebol dôvod ani na popretie výšky predmetných pohľadávok. Z uvedených listinných dôkazov vyplýva existencia oprávnenia žalobcu na uplatňovanie nájomného v celej výške. Okresný súd v tejto súvislosti poukázal aj na vyjadrenie žalovaného na pojednávaní dňa 26.9.2017, ktorý následne nespochybnil, že vlastníctvo železníc, resp. Slovenskej republiky v správe železníc, trvalo. Okresný súd zdôraznil, že listinné dôkazy produkované v konaní žalobcom, a to výpis zo železničnej knihy, geometrický plán, vrátane výkazu výmer v spojení s výpisom z listu vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie P., predstavujú dôkazy svedčiace o oprávnení žalobcu ako správcu majetku Slovenskej republiky na výkon správy k predmetu nájmu. Dôvodnosť obrany žalovaného nevyplýva ani z verejne dostupného registra - katastra nehnuteľností. K výške pohľadávok poukázal okresný súd na súladnosť vymedzenia výšky pohľadávok v rozsahu prihlásených pohľadávok s dohodou o nájomnom podľa Nájomnej zmluvy v článku V., VI. bod 3.

6. Okresný súd preto žalobe vyhovel a určil právny dôvod a celkovú výšku pohľadávky tak, ako vyplýva z výroku rozsudku. Vo vzťahu k formulovanému petitu žaloby a výroku rozsudku poukázal okresný súd na závery vyplývajúce z uznesenia Krajského súdu Žilina sp.zn. 13CoKR/8/2011, v nadväznosti na ktoré závery okresný súd v záujme materiálnej vykonateľnosti a vo väzbe na dôvody žaloby formuloval výrok meritórneho rozhodnutia, tak ako vyplýva z výrokovej časti rozsudku, rešpektujúc pritom úpravu podľa § 216 ods. 1 CSP, podľa ktorej je súd viazaný žalobným návrhom žalobcu. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 262 ods. 1, 2 a § 255 ods. 1 s prihliadnutím na skutočnosť, že v konaní úspešnou stranou bol žalobca. Okresný súd tak žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov rozhodne samostatným uznesením.

7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodu, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že pôvodný správca poprel pohľadávky žalobcu v celom rozsahu z dôvodu, že predmetné faktúry úpadca neevidoval vo svojom účtovníctve. K záveru okresného súdu, ktorý primárne konštatoval neúčinnosť popretia realizovaného žalovaným s poukazom na závery nálezu Ústavného súdu SR, žalovaný uviedol, že tento nález nemožno na daný skutkový stav aplikovať z dôvodu osobitostí oboch súdnych konaní. Odlišnosti vyplývajú primárne z osoby, ktorá vykonala popretie, keď v konaní podľa nálezu ústavného súdu bolo popretie vykonané na podnet iného popierajúceho veriteľa, pričom dôvodom bolo premlčanie pohľadávok. V prebiehajúcom súdnom konaní správca pohľadávky preskúmal a dospel k záveru, že sú sporné a tieto poprel. V náleze ústavný súd konštatoval, že okresný aj krajský súd v dôsledku toho, že okrem námietky premlčania (dôvod popretia) rozhodovali aj o preskúmaní platnosti zmlúv, mali rozšíriť predmet incidenčného konania o dôvody, ktoré neboli predmetom popretia pohľadávok. Pôvodný správca však pohľadávky žalobcu poprel z dôvodu neexistencie týchto pohľadávok v účtovníctve úpadcu, t.j. absencie faktúr v účtovnej dokumentácii úpadcu a žalovaný tak má za to, že zo strany žalovaného nedošlo k rozšíreniu predmetu popretia v incidenčnom konaní, či k uvádzaniu nových skutkových tvrdení, ktoré doposiaľ v úkone popretia absentovali, ale len o bližšiu konkretizáciu tohto dôvodu. Žalovaný bližšie špecifikoval dôvod, pre ktorý úpadca neevidoval faktúry v účtovníctve, čím dôvod popretia sa týmito skutkovými okolnosťami v žiadnom prípade nemenil, a teda nedošlo k rozšíreniu dôvodov popretia o nové dôvody neuvedené pôvodným správcom. Žalovaný vo svojich písomných vyjadreniach v konaní

uviedol, že naďalej trvá na popretí pohľadávok v rozsahu popretia vykonaného pôvodným správcom. Z týchto dôvodov sa žalovaný nestotožnil s aplikáciou nálezu ústavného súdu okresným súdom, a preto okresný súd na daný skutkový stav aplikoval nesprávnu právnu normu.

8. K ust. § 32 ods. 5 žalovaný uviedol, že z tohto nevyplýva, akým spôsobom je potrebné popretie pohľadávky zdôvodniť, t.j. v akej miere je potrebné dôvody popretia konkretizovať či bližšie špecifikovať, aby popretie nadobudlo účinnosť, teda či postačuje uvedenie jednej vety, resp. viacerých viet vzhľadom na závažnosť a rozsah posudzovaného prípadu. V tomto ustanovení sa len uvádza, že popretie musí byť vždy zdôvodnené. V oznámení bolo popretie zdôvodnené tým, že úpadca faktúry neeviduje v účtovníctve a pôvodný správca uviedol aj popretú sumu pohľadávok s odkazom na faktúry. Podľa žalovaného tak bolo popretie vykonané účinne a v súlade so ZKR. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením okresného súdu, že popretie pôvodného správcu malo byť len strohým tvrdením. Keďže úpadca faktúry neevidoval v účtovníctve (z dôvodu, že sa žalobca zaviazal k úprave fakturácie a dobropisovaniu faktúr) pôvodný správca pohľadávky poprel.

9. Žalovaný zotrval na názore, že z predložených listín v rámci príloh prihlášky vyplýva, že v relevantnom období, t.j. v období, kedy boli faktúry vystavené až do ukončenia nájomného vzťahu ku dňu 21.8.2015, žalobca úpadcovi nepreukázal vlastníctvo/správcovstvo k predmetu nájmu v rozsahu uvedenom v zmluve. Úpadca vychádzal zo skutočností uvádzaných v liste žalobcu zo dňa 25.10.2013, v ktorom žalobca okrem iného uviedol, že faktúry budú dobropisované s prepočítaním na pozemok, ktorý je v správe žalobcu, t.j. 527 m2. Žalobca napriek tomu do konkurzu prihlásil pohľadávky v celej pôvodnej výške, pričom v danom čase sám žalobca považoval faktúry za nesprávne vyúčtované a teda uznával, že má nárok na úhradu nižšej sumy nájomného, než ako boli faktúry vystavené. Úpadca sa tak riadil výlučne tvrdeniami žalobcu v tomto liste s tým, že budú vystavené dobropisy, preto úpadca faktúry neevidoval v účtovníctve, čo bolo dôvodom popretia pohľadávok. Nie je zrejmé, prečo žalobca nevystavil opravené faktúry, resp. dobropisy. Predmet nájmu v čase vystavenia faktúr a ani v nasledujúcom období nebol zrejmý, preto úpadca faktúry namietal, rozporoval a neevidoval vo svojom účtovníctve. Závery uvádzané v liste žalobcu považoval žalobca za chybné a predčasné, avšak aj takáto skutočnosť musí v prvom rade zaťažovať žalobcu a nemôže byť na úkor úpadcu. Žalovaný sa tak nemôže stotožniť s názorom okresného súdu, že bolo dôkaznou povinnosťou žalovaného preukázať spochybnenie oprávnenia žalobcu ako prenajímateľa prenajať celý predmet nájmu. Dôkazná povinnosť preukázania vlastníckeho práva k predmetu nájmu zaťažovala výlučne žalobcu a nie žalovaného. Žalobca však v období vystavenia faktúr svoj právny vzťah k celému predmetu nájmu v zmysle zmluvy nepreukázal a sám uviedol, že časť pozemku skutočne nie je v jeho správe. Dôvodom neevidovania faktúr tak neboli skutočnosti na strane úpadcu, teda nedostatky vo vedení jeho účtovníctva, ale konanie žalobcu. Následne až po takmer 4 rokoch od vystavenia listu žalobcu až v rámci incidenčného konania predložil žalobca výpis zo železničnej knihy zo dňa 30.10.2015 a geometrický plán zo dňa 7.3.2017, ktoré majú preukázať vlastnícke právo žalobcu k predmetu nájmu. Ak vlastnícke právo žalobcu bolo preukázané až podľa listín z roku 2017, nemohol žalobca byť oprávnený prihlásiť do konkurzu celkovú sumu nájomného podľa vystavených faktúr. Listiny neboli prílohou prihlášky, v dôsledku čoho žalovaný nemal možnosť dozvedieť sa, že vlastníctvo k predmetu nájmu bolo už preukázané. Podľa § 29 ods. 6 je povinnosť veriteľa pripojiť k prihláške listiny, preukazujúce v nej uvedené skutočnosti, na základe ktorých by bola pohľadávka veriteľa preskúmateľná. Primárne tak bolo povinnosťou žalobcu spolu s prihláškou predložiť všetky relevantné listiny. Z dôvodu nedoloženia listín spolu s prihláškou možno konštatovať porušenie povinnosti žalobcu. Pri preukázaní vlastníctva žalobcu k predmetu nájmu v zmysle zmluvy, ktoré bolo preukázané listinami až v čase, keď zmluva už zanikla, má žalovaný za to, že žalobca mal možnosť uplatňovať pohľadávky titulom bezdôvodného obohatenia, nakoľko zmluva v tom čase už neexistovala. Právny dôvod vzniku popretých pohľadávok, tak ako bol prihlásený žalobcom, už preto nie je možné preskúmať. Z týchto dôvodov ani úpadca nemohol faktúry evidovať vo svojom účtovníctve, nakoľko boli pravdepodobne vrátené, alebo na základe vzájomných komunikácií a listu žalobcu mali byť stornované alebo dobropisované. V období, keď pôvodný správca vykonal popretie pohľadávok z dôvodu, že ich úpadca neevidoval v účtovníctve, nebola samotná neevidencia týchto faktúr z dôvodov na strane úpadcu, t.j., že by úpadca nesprávne evidoval faktúry, ale v dôsledku konania žalobcu. Okresný súd tak dospel z vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

10. Vo vzťahu k priznaným trovám konania poukázal žalovaný na ust. § 100 ods. 2 ZKR, podľa ktorého sú z uspokojenia v konkurze vylúčené okrem iného trovy účastníkov konania, ktoré im vznikli účasťou v konkurznom konaní a v konaniach súvisiacich s týmto konaním, ak zákon neustanovuje inak. Z tohto

dôvodu by pohľadávku žalobcu na náhradu trov konania nebolo možné v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu uspokojiť. Žalovaný tak žiadal rozsudok okresného súdu v celom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

11. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu s tvrdeniami a dôvodmi žalovaného nesúhlasil. K aplikácii predmetného nálezu ústavného súdu sa žalobca stotožnil s postupom súdu prvej inštancie. Pôvodný správca pohľadávky poprel iba z dôvodu, že ich úpadca neeviduje v účtovníctve, čo podľa žalobcu nie je možné považovať za odôvodnenie popretia, ale len za konštatovanie, že faktúry nie sú v účtovníctve evidované, pričom neevidencia faktúr nemôže byť sama osebe dôvodom na popretie pohľadávky. V popieracom prejave pôvodného správcu absentuje akékoľvek odôvodnenie napriek skutočnosti, že pri náležitej starostlivosti správcu a súčinnosti úpadcu dôvody takéhoto konania úpadcu správca poznať mal a mohol. Žalovaný v priebehu incidenčného konania uviedol ako dôvod popretia, že predmet nájmu, špecifikovaný v nájomnej zmluve, nebol v čase nájmu v správe žalobcu, a tak ani nemohol byť predmetnom nájomnej zmluvy. Na vyvrátenie tohto tvrdenia predložil žalobca okrem výpisu zo železničnej knihy aj geometrický plán zo dňa 7.3.2017, a tiež list vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie P., čím preukázal právo žalobcu k správe pozemku č. 2838 o výmere 1.468 m2, a to po celú dobu trvania nájomnej zmluvy. Po predložení týchto listín žalovaný vo vyjadrení zo dňa 27.6.2017 opäť zmenil dôvod popretia pohľadávok, keď ako dôvod uviedol, že v čase vystavenia faktúr bolo vlastníctvo/ správcovstvo žalobcu k predmetu nájmu sporné. Keďže žalovaný dôvod popretia doplnil až v priebehu incidenčného konania a tento v priebehu incidenčného konania ešte raz zmenil, je žalobca názoru, že okresný súd správne poukázal na závery uvedeného nálezu Ústavného súdu SR. Žalobca uviedol, že ak od konkurzných veriteľov vyžaduje prihlásenie pohľadávok v stanovenej lehote, pričom najneskôr v prihláške musí byť uvedený právny dôvod vzniku pohľadávky, ktorý už nie je možné meniť, je namieste rovnakým spôsobom pristupovať aj k popieraciemu prejavu správcu, ktorý by mal vyjadriť dôvody pre popretie pohľadávky v lehote na popieranie pohľadávok. V opačnom prípade by mal správca v podstate neobmedzenú lehotu na prednášanie nových dôvodov popretia a druhá strana by takúto možnosť nemala.

12. Žalobca zdôraznil, že už dňa 5.2.2016, teda viac ako 5 mesiacov pred vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu, zaslal žalobca úpadcovi list - výzvu na úhradu pohľadávky, v ktorom oznámil, že spätnou identifikáciou parciel bolo zistené, že predmet nájmu, t.j. parcela č. 2383, je súčasťou pozemkovoknižnej parcely č. 2520, ktorá je v registri parciel vedená ako železnica a je zapísaná v železničnej knihe vo vložke 7 pre trať Chľaba. Prílohami tohto listu bol úradne overený výpis zo železničnej knihy a tiež fotokópia pozemkovo-knižnej mapy. Výpis zo železničnej knihy a fotokópiu pozemkovo-knižnej mapy pripojil žalobca tiež k súhrnnej prihláške zo dňa 10.8.2016, ktorou popreté pohľadávky prihlásil do konkurzu. Pokiaľ žalovaný v odvolaní tvrdil, že tieto listiny neboli prílohou prihlášky, v dôsledku čoho údajne nemal možnosť dozvedieť sa, že vlastníctvo k predmetu nájmu bolo preukázané a že tieto listiny boli predložené až v rámci incidenčného konania, namieta žalobca, že tieto tvrdenia žalovaného sú nepravdivé a preukázateľne sa nezakladajú na skutočnosti. V prípade náležitej odbornej starostlivosti správcu pri posudzovaní dôvodnosti, resp. spornosti popretých pohľadávok a dôslednej komunikácii s úpadcom, žalovaný ako aj predchádzajúci správca museli mať informácie o tom, že správcovstvo žalobcu k predmetu nájmu je v plnom rozsahu preukázané a nesporné. Žalobca sa stotožnil aj so závermi okresného súdu ohľadom právnej kvalifikácie skutkového stavu, keď okresný súd ustálil, že pohľadávky vznikli z titulu nájomného na základe nájomnej zmluvy. Žalobca zdôraznil, že v čase vzniku týchto pohľadávok bola nájomná zmluva platná a účinná, vlastníctvo Slovenskej republiky k celému predmetu nájmu aj oprávnenie žalobcu k správe predmetu nájmu bolo riadne evidované na LV č. XXXX pre katastrálne územie P. a úpadca predmet nájmu užíval, v dôsledku čoho vznikol nárok na nájomné, ktoré žalobca riadne vyfakturoval. Žalobca nevidí dôvod, prečo by si mal popreté pohľadávky prihlasovať z titulu bezdôvodného obohatenia, keď právnym dôvodom bola platná a účinná nájomná zmluva.

13. K námietke žalovaného ohľadom výroku o priznaní nároku na náhradu trov konania žalobcovi s odkazom na ust. § 100 ods. 2 poukázal žalobca na ust. § 32 ods. 5 druhá veta ZKR, podľa ktorého, ak bola popretá pohľadávka čo i len čiastočne potvrdená súdom, zodpovedá ten, kto pohľadávku poprel, veriteľovi popretej pohľadávky za škodu, ktorú mu spôsobil popretím pohľadávky. Žalobca je toho názoru, že z citovaného ustanovenia vyplýva právo žalobcu uplatniť si priznanú náhradu trov konania priamo voči správcovi z titulu náhrady škody. Žalobca tak žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

14. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobcu zotrval na podanom odvolaní. Podľa žalovaného z ust. § 32 ods. 5 nevyplýva, v akom rozsahu je potrebné popretie pohľadávky zdôvodniť, aby popretie nadobudlo účinnosť. Žalovaný mal za to, že popretie vykonané pôvodným správcom bolo vykonané účinne a v súlade so ZKR. V incidenčnom konaní nedošlo zo strany žalovaného k rozšíreniu popretia pohľadávok či uvedeniu nových skutkových tvrdení, ale o bližšiu konkretizáciu dôvodu popretia. Žalovaný zotrval na názore, že z listín, predložených v rámci príloh k prihláške, vyplýva, že úpadcovi žalobca nepreukázal vlastníctvo/správcovstvo k predmetu nájmu, pričom žalobca podľa svojho vyjadrenia sám považoval faktúry za nesprávne vyfakturované. Žalovaný preto neevidoval faktúry v účtovníctve. Žalovaný trval na tom, že až v rámci incidenčného konania predložil žalobca výpis zo železničnej knihy zo dňa 30.10.2015 a geometrický plán zo dňa 7.3.2017. Tieto listiny tak boli predložené až v čase, kedy zmluva zanikla a žalobca mal možnosť uplatňovať si pohľadávky titulom bezdôvodného obohatenia. K vyjadreniu žalobcu ohľadom aplikácie § 32 ods. 5 veta druhá vo vzťahu k náhrade trov žalovaný uviedol, že toto sa nevzťahuje na trovy strán sporu, ktoré vznikli v incidenčnom konaní, ale sa jedná o osobitný typ zodpovednosti veriteľa, ktorý poprel pohľadávku iného veriteľa, za škodu, ktorú mu tým spôsobil. Podľa žalovaného z ust. § 100 ods. 2 vyplýva, že pohľadávku na náhradu trov konania priznaných v incidenčnom konaní nie je možné v konkurze uspokojiť a takúto pohľadávku voči správcovi nie je možné uplatniť ani z titulu náhrady škody.

15. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného v plnom rozsahu odkázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia vo veci. V čase vzniku sporných pohľadávok bola nájomná zmluva platná a účinná, vlastníctvo k predmetu nájmu bolo riadne evidované na LV č. XXXX a úpadca predmet nájmu užíval. Žalobcovi tak vznikol nárok na nájomné, ktoré riadne vyfakturoval. Listiny preukazujúce vlastnícke právo/správcovstvo žalobcu boli pred vyhlásením konkurzu zaslané úpadcovi a boli pripojené aj k súhrnnej prihláške zo dňa 10.8.2016. Ohľadom nároku na náhradu trov konania odkázal žalobca na ust. § 255 ods. 1 s tým, že v konaní bol v celom rozsahu úspešný, a preto mu svedčí právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

16. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 prejednal vec v medziach ust. § 379, § 380 ods. 1 bez nariadenia pojednávania a za rešpektovania ust. § 219 ods. 3 verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

17. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia ústneho pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14CoKR/29/2018-166 zo dňa 22.1.2019 s tým, že podľa ust. § 219 ods. 1, 3 bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu a na webovej stránke tohto súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline, v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP.

18. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

19. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

20. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

21. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

22. Krajský súd uvádza, že sa za aplikácie ust. § 387 ods. 1, 2 v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu a v podrobnostiach naň odkazuje. Práve z titulu aplikácie tohto ustanovenia nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu boli zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia.

Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím dôvodom zvýraznia právne významné, poprípade skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj krajského súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, v zmysle ktorého ...„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/2005, v zmysle ktorého ...„pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“, a na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa ktorého „...odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.“

23. Za aplikácie relevantných zákonných ustanovení bol rozsudok okresného súdu posudzovaný krajským súdom v zmysle odvolacích dôvodov žalovaného, ktorý v podanom odvolaní namietol nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Krajský súd k týmto námietkam vo všeobecnosti uvádza, že ak žalovaný v podanom odvolaní namietal skutkové závery okresného súdu, jeho námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého ...„Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ...„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie okresného súdu sa opieralo o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným súdom. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani jedna z týchto situácií v predmetnej sporovej právnej veci nenastala.

24. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že nález Ústavného súdu SR vo veci sp.zn. II. ÚS 409/2013 v prejednávanom prípade nie je možné použiť, a to z dôvodu odlišnosti prejednávaných vecí. Žalovaný pritom uvádzal, že nemožnosť použitia tohto nálezu je daná tým, že odlišnosti vyplývajú primárne z

osoby, ktorá vykonala popretie, a z dôvodu, že popretie bolo odôvodnené premlčaním pohľadávok. Krajský súd po oboznámení sa s predmetným nálezom uvádza, že námietky uplatnené žalovaným neobstoja. Predovšetkým treba poukázať na skutočnosť, že aj v náleze II. ÚS 409/2013 sa ústavný súd zaoberal popretím zo strany správcu a nie zo strany inej osoby, ktorá by mala vykonať popretie, tak ako to uvádza žalovaný. Nemôže byť relevantná skutočnosť, že v danom konaní pred ÚS SR vykonal správca popretie na základe podnetu iného popierajúceho veriteľa, nakoľko bez ohľadu na podnet smerujúci k popretiu bola aj v konaní pred ústavným súdom riešená otázka rozsahu a dôvodov popretia vykonaného správcom, teda situácia rovnaká ako v tejto veci prejednávanej prvoinštančným súdom v rámci vyvolaného incidenčného konania. K ďalšej námietke ohľadom odlišnosti predmetných konaní pred ústavným súdom a pred okresným súdom ako súdom prvoinštančným, žalovaný namietol, že v konaní pred ústavným súdom sa riešila otázka popretia pohľadávky z dôvodu premlčania s tým, že súdy rozhodovali aj o preskúmaní platnosti zmlúv o postúpení pohľadávok, čím mali rozšíriť predmet incidenčného konania o dôvody, ktoré neboli predmetom popretia pohľadávok. Žalovaný je toho názoru, že ak poprel pohľadávku žalobcu z dôvodu neevidovania týchto pohľadávok v účtovníctve úpadcu, tak z jeho strany v incidenčnom konaní nedošlo k rozšíreniu predmetu popretia, ale len k jeho bližšej konkretizácii uvedením dôvodov, pre ktoré úpadca faktúry vo svojom účtovníctve neevidoval. S uvedenou argumentáciou žalobcu sa podľa názoru krajského súdu ako súdu odvolacieho nie je možné stotožniť. Krajský súd je toho názoru, že závery vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 409/2013 sú v plnom rozsahu aplikovateľné aj na prejednávanú právnu vec. Ako už bolo konštatované, v konaní pred ústavným súdom rovnako ako v konaní pred súdom prvoinštančným, bola riešená otázka popretia zo strany správcu a možnosť rozšírenia dôvodov popretia po uplynutí lehoty na popieranie až v rámci žalobcom vyvolaného incidenčného konania. Krajský súd pritom po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu zistil, že zo strany pôvodného správcu úpadcu JUDr. Anny Machajdovej boli dotknuté pohľadávky žalobcu popreté výlučne s uvedením dôvodu: „úpadca neeviduje pohľadávky v účtovníctve“ (č.l. 98 spisu). Vo vyvolanom konaní o určenie týchto popretých pohľadávok žalovaný argumentoval, že podľa listu žalobcu zo dňa 25.10.2013 bolo oprávnenie žalobcu nakladať s dotknutými nehnuteľnosťami sporné a faktúry mali byť dobropisované, čo bolo dôvodom, pre ktorý úpadca faktúry v účtovníctve neevidoval.

25. Krajský súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že ak až v priebehu incidenčného konania žalovaný uviedol ďalšie skutočnosti, ktorými rozporoval uplatnený nárok žalobcu, tak sa zo strany žalovaného jedná o uvedenie nových dôvodov, ktorými dôvody popretia uvedené pôvodným správcom žalovaný rozšíril až po uplynutí lehoty na popieranie pohľadávok. Krajský súd v zhode so súdom prvej inštancie vyjadruje názor, že obsah skutkových tvrdení uvádzaných žalovaným v rámci jeho procesnej obrany vo vyvolanom incidenčnom konaní je tak kvalitou ako aj kvantitou súborom nových tvrdení, ktoré žalovaný učinil až v incidenčnom konaní a ktoré dôvody v pôvodnom popretí pohľadávky uvedené neboli. Nie je možné stotožniť sa s názorom žalovaného, že sa jedná len o uvedenie dôvodov, pre ktoré úpadca faktúry v účtovníctve neevidoval. V prípade akceptovania takéhoto prístupu správcu v konkurznom konaní by správcovi postačovalo akúkoľvek pohľadávku prihlásenú v konkurznom konaní poprieť výlučne z dôvodu, že pohľadávka nie je úpadcom evidovaná v jeho účtovníctve, a následne správcom v konaní o určenie tejto pohľadávky uviesť akékoľvek skutkové či právne tvrdenie, ktoré by malo odôvodňovať skutočnosť, že pohľadávka úpadcom v účtovníctve nebola evidovaná. V zmysle ust. § 32 ods. 5 pritom ten, kto pohľadávku popiera, musí popretie pohľadávky vždy zdôvodniť. Krajský súd v tomto smere zdôrazňuje závery uvedeného rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veci sp.zn. II. ÚS 409/2013, v zmysle ktorého je z ust. § 32 zrejmé: „že správca je pri popretí povinný jednoznačne vyjadriť aj dôvod a rozsah popretia pohľadávky, pričom obmedzenie popretia len na určitý dôvod alebo na určitý rozsah znamená právnu fikciu uznania pohľadávky v nepopretom rozsahu. Je predovšetkým úlohou správcu, nie súdu konajúceho v incidenčnom konaní preskúmať prihlásené pohľadávky a podľa svojich zistení ich poprieť alebo nie, pričom nedostatok popretia má za následok ich uznanie a tým aj účasť na uspokojovaní v konkurze. Úlohou incidenčného konania nie je potom opätovné preskúmavanie uplatnenej pohľadávky súdom, pretože to je úlohou správcu. Účelom incidenčného konania je v podstate len rozhodnúť o tom, či popierací prejav správcu obstojí alebo nie, teda či dôvody obsiahnuté v popieracom prejave správcu zodpovedajú skutočnosti a vylučujú pohľadávku z uspokojenia v konkurze tak, ako bola prihlásená“. Z tohto rozhodnutia ďalej vyplýva, že incidenčné konanie nie je konaním, v ktorom by veriteľ (žalobca) uplatňoval svoju pohľadávku proti dlžníkovi (žalovanému) a v ktorom by tak predmetom zisťovania konajúceho súdu mal byť celý právny vzťah medzi nimi v celej jeho šírke a hĺbke. Veritelia si v konkurze uplatňujú svoje pohľadávky osobitne určeným postupom u správcu, ktorému patrí ich preskúmanie a prvotné rozhodnutie o tom, či v konkurze

budú alebo nebudú uspokojené. Nie je preto zrejmé, prečo by mal incidenčný súd nahrádzať, resp. preskúmavať úkon správcu, ktorý zákonom stanoveným spôsobom urobil prejav k uznaniu pohľadávky konkurzného veriteľa alebo prejav k popretiu takejto pohľadávky. Krajský súd považuje za potrebné zvýrazniť, že otázka rozsahu prieskumu popretej pohľadávky vo vyvolanom incidenčnom konaní nebola predmetom rozhodovania len ústavného súdu vo vyššie uvedenom rozhodnutí. V tomto smere krajský súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Obdo/70/2016, v zmysle ktorého „konkurzný súd nie je oprávnený preskúmavať popretú pohľadávku z iných dôvodov ako tých, ktoré správca uviedol v incidenčnom konaní v popieracom prejave. Účelom incidenčného konania je rozhodnúť o tom, či dôvody obsiahnuté v popieracom prejave správcu zodpovedajú skutočnosti a vylučujú pohľadávku z uspokojenia v konkurze tak ako bola prihlásená“. V zmysle tohto rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod č. R 63/2017, je jediným oprávneným subjektom na preskúmanie pohľadávok prihlásených v konkurze ustanovený správca konkurznej podstaty. Pri preskúmavaní prihlásených pohľadávok je správca povinný postupovať s odbornou starostlivosťou a v prípade, ak je pohľadávka sporná, vzniká správcovi povinnosť ju v spornom rozsahu poprieť. Zároveň zákon o konkurze a reštrukturalizácii ukladá správcovi povinnosť dôvod popretia pohľadávky odôvodniť. Predmetom incidenčného konania iniciovaného veriteľom popretej pohľadávky je potom preskúmanie opodstatnenosti, resp. neopodstatnenosti popieracieho prejavu správcu a posúdenie, či správcom uvedený dôvod popretia je daný alebo či uvedený dôvod neexistuje. Z tohto dôvodu je možné považovať za postup správcu s odbornou starostlivosťou iba taký postup, kedy v popieracom prejave uvedie všetky právne relevantné dôvody, pre ktoré spochybňuje dôvodnosť, opodstatnenosť alebo samotnú existenciu prihlásenej pohľadávky. Konkurzný súd nie je oprávnený preskúmavať popretú pohľadávku z iných, správcom v incidenčnom konaní uvádzaných dôvodov, než boli uvedené v popieracom prejave. Uplynutím lehoty na popretie prihlásených pohľadávok sa právo správcu uvádzať nové dôvody popretia pohľadávky prekluduje a prihlásená pohľadávka sa považuje v následne spornom rozsahu za zistenú. Opačný postup súdu by nahrádzal nečinnosť správcu, čo je neprípustné (§ 32 ods. 1, ods. 5 a ods. 17 a aj v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy, nakoľko zákon o konkurze preskúmavanie prihlásených zveruje správcovi a nie konkurznému súdu. Správca nemôže zodpovednosť za svoju nečinnosť prenášať na konkurzný súd. Z obdobných záverov vychádzal Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí vo veci sp.zn. 4Obo/38/2015 a sp.zn. 1Obo/139/2007.

26. V zmysle uvedených zhodnotení tak vo vyvolanom incidenčnom konaní bolo namieste posudzovať výlučne tie dôvody, na základe ktorých pôvodný správca úpadcu poprel prihlásené pohľadávky žalobcu, teda dôvod vymedzený neevidenciou týchto faktúr v účtovníctve úpadcu. Vecne správne tak postupoval súd prvej inštancie, ak argumentáciu novými právnymi a skutkovými tvrdeniami žalovaného až v pomeroch začatého incidenčného konania posudzoval až podporne po prijatí primárneho záveru vo vzťahu k absencii náležitých dôvodov popretia pohľadávok pôvodným správcom úpadcu. Krajský súd vo vzťahu k argumentácii žalovaného spochybňovaním prihlásených pohľadávok žalobcu z dôvodu, že samotný žalobca listom zo dňa 25.10.2013 svoj nárok spochybnil a že po dodatočnom preukazovaní tohto nároku prípadne mal žalobca uplatňovať nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia uvádza, že v zhode so súdom prvej inštancie nepovažuje tieto tvrdenia žalobcu za relevantné. Žalovaný v podanom odvolaní zotrvával na svojom názore, že žalobca v rozhodnom období nepreukázal vlastníctvo/ správcovstvo k predmetu nájmu v rozsahu uvedenom v zmluve o nájme a že predmet nájmu v zmysle zmluvy nebol v čase vystavenia faktúr ani v nasledujúcom období zrejmý. Krajský súd v tomto smere opätovne zvýrazňuje povinnosť správcu, ktorý je osobou výlučne oprávnenou na posúdenie prihlásených pohľadávok konkurzných veriteľov. Z dokladov predložených v konaní pred súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobca už listom zo dňa 5.2.2016, adresovaným úpadcovi niekoľko mesiacov pred vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu, oznámil, že spätnou identifikáciou parciel bolo zistené, že parcela č. 2838 je súčasťou pozemkovoknižnej parcely č. 2520, na základe čoho vyzval úpadcu na úhradu okrem iného pohľadávok, ktoré sú predmetom prebiehajúceho incidenčného konania. Tento list bol predložený žalobcom v konaní pred súdom prvej inštancie na pojednávaní dňa 26.9.2017 a tvrdenia žalobcu ohľadom adresovania tohto listu úpadcovi neboli zo strany žalovaného spochybnené. Obdobne je potrebné poukázať na obsah prihlášky pohľadávok žalobcu, ktoré sú založené na č.l. 97 súdneho spisu, z ktorej vyplýva, že žalobca ako doklady k súhrnnej prihláške nezabezpečených pohľadávok okrem nájomnej zmluvy a dodatkov predložil aj výpis zo železničnej knihy, podľa ktorého je parcela č. 2520 od roku 1917 súčasťou železničného telesa zapísaného v železničnej knihe vo vložke č. 7 pre trať Chľaba, štátna hranica - Devínska Nová Ves, jej vlastníkom je Slovenská republika a správou uvedených nehnuteľností boli poverené Železnice Slovenskej republiky. V zhode so súdom prvej inštancie možno konštatovať, že len zo samotného listu žalobcu zo dňa 25.10.2013 nie je

možné v spojení s výsledkami vykonaného dokazovania konštatovať dôvodnosť procesnej obrany žalovaného v incidenčnom konaní. Žalobca preukázal, že v relevantnom období bol osobou oprávnenou na základe nájomnej zmluvy prenechať užívanie dotknutých nehnuteľností žalovanému, čím preukázal dôvodnosť uplatnenej pohľadávky na zaplatenie nájomného v zmysle vystavených faktúr tak, ako boli tieto pohľadávky žalobcu v konkurznom konaní prihlásené. Ak žalovanému zo strany žalobcu listom zo dňa 5.2.2016, teda pred vyhlásením konkurzu, boli oznámené skutočnosti preukazujúce dôvodnosť vystavených faktúr žalobcu a ak tieto skutočnosti boli následne potvrdené aj prílohami prihlášky pohľadávok žalobcu, tak nemôže obstáť odvolacia námietka žalovaného v tom smere, že relevantné podklady zo strany žalobcu boli predložené až v priebehu incidenčného konania. Relevantné podklady preukazujúce prihlásenú pohľadávku žalobcu boli predložené spolu s prihláškou, čím bol správcovi v konkurznom konaní vytvorený dostatočný časový priestor, aby v lehote na popretie týchto pohľadávok uplatnil relevantné námietky, na základe ktorých pohľadávku žalobcu spochybňuje. Napriek tomu zo strany správcu žiadne relevantné námietky uplatnené neboli a pohľadávky boli popreté výlučne s tvrdením, že úpadca predmetné faktúry v účtovníctve neeviduje. Ak žalovaný namieta, že dôkaznú povinnosť preukázania vlastníckeho práva k predmetu nájmu niesol výlučne žalobca, tak krajský súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca túto svoju dôkaznú povinnosť dostatočným spôsobom naplnil, keď oprávnenie nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami na základe predložených listinných dôkazov v celom rozsahu preukázal. Čo sa týka námietky žalovaného, že žalobca mal po dodatočnom preukázaní vlastníctva k predmetu nájmu uplatniť svoj nárok voči úpadcovi titulom bezdôvodného obohatenia, keďže zmluva v tom čase už neexistovala, uvádza krajský súd, že žalobca prihlásenými pohľadávkami uplatnil svoj nárok v zmysle vystavených faktúr za prenájom nehnuteľností za obdobie od 1.4. do 30.6.2013, od 1.7. do 30.9.2013 a od 1.10. do 31.12.2013. V danom časovom období bola medzi žalobcom a úpadcom uzatvorená riadna nájomná zmluva, vo vzťahu ku ktorej bolo žalobcom preukázané oprávnenie nakladať s dotknutými nehnuteľnosťami. Žalobcovi tak vznikol dôvodný nárok na zaplatenie plnenia vo forme nájomného podľa uzatvorenej nájomnej zmluvy a v danom časovom období preto nie je možné konštatovať existenciu žiadnej zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia tak, ako sú tieto definované v ust. § 451, 454 Občianskeho zákonníka.

27. Žalovaný v podanom odvolaní ohľadom výroku o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie poukázal na ust. § 100 ods. 2 ZKR, v zmysle ktorého sú z uspokojenia v konkurze vylúčené trovy účastníkov konania, ktoré im vznikli účasťou v konkurznom konaní a v konaniach súvisiacich s týmto konaním. K tejto námietke žalovaného krajský súd primárne zvýrazňuje, že na to, aby vôbec mohlo dôjsť k aplikácii ust. § 100 ods. 2 písm. a) ZKR, je potrebné najskôr rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania v zmysle relevantných ustanovení Civilného sporového poriadku. O trovách konania musí byť najskôr rozhodnuté, aby mohli ako pohľadávka vzniknúť, keďže len ako priznané existujúce trovy súdneho konania môžu byť z uspokojenia v konkurze vylúčené. Súd rozhodujúci o trovách súdneho konania v incidenčnom sporovom konaní nerozhoduje o tom, či pohľadávka vzniknutá ako trovy konania bude alebo nebude v konkurznom konaní uplatniteľná, ale s prihliadnutím na úspech či neúspech sporových strán rozhoduje len o nároku na náhradu trov súdneho konania. Ust. § 100 ods. 2 písm. a) tak nemá žiadny relevantný vplyv na zásadu zodpovednosti za výsledok sporového konania v rovine náhrady trov súdneho konania. Krajský súd v tejto súvislosti tiež uvádza, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky je aj to, že strana sporu, ktorá v konaní uspela, má zásadne právo na to, aby sa jej nahradili všetky trovy, ktoré jej vznikli vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Rozhodovaním o náhrade trov konania môže súd zasiahnuť aj do základného práva vlastniť (majetok) podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnej strane náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela (účelne) vynaložiť. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že aj podľa predchádzajúcej zákonnej úpravy v zmysle ust. § 33 ods. 1 písm. b) zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní bola úprava totožná ako v ust. § 100 ods. 2 písm. a) ZKR, keď z uspokojenia rovnako boli vylúčené trovy účastníkov konania, ktoré im vznikli účasťou v konkurznom konaní a v konaniach súvisiacich s konkurzom, ak tento zákon neustanovil inak, pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp.zn. 1MObdoV/1/2005 vyslovil k tejto pôvodnej zákonnej úprave, že „...v konkurznom konaní zásadne nemožno uspokojiť trovy účastníkov konania, ktoré im vznikli účasťou v konaniach súvisiacich s konkurzom. To však neznamená, že náhradu trov v takýchto konaniach nemožno priznať, pretože o ich náhrade súd nerozhoduje podľa ustanovení zákona o konkurze a vyrovnaní, ale podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku“. Krajský súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Obo 34/2012 zo dňa 31. mája 2012, v ktorom bol zaujatý právny názor, že z ust. § 100 ods. 2 písm. a) nevyplýva,

že v konaní o určenie pravosti popretej pohľadávky (alebo v inom konaní súvisiacom s konkurzom) nemožno neúspešného účastníka zaviazať na náhradu trov. Z tohto zákonného ustanovenia (ako ďalej uvádzal Najvyšší súd SR), vyplýva len to, že tieto trovy nemožno, rovnako ako trovy konkurzného konania, uspokojiť v konkurze. Skutočnosť, že rozhodnutie súdu priznávajúce existujúce právo nie je možné v čase rozhodovania súdu vykonať, či už dobrovoľne alebo núteným výkonom, ale jeho neskoršia vykonateľnosť nie je vylúčená, nemôže byť dôvodom nepriznania práva. V kontexte uvedeného, pri vzatí do úvahy obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky ako aj ústavného práva na právnu pomoc a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, okresný súd rozhodol vecne správne, ak úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.

28. V zmysle uvedených zhodnotení bolo preto dôvodné napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť podľa ust. § 387 ods. 1, 2 ako vecne správne rozhodnutie tak v napadnutom výroku o určení pohľadávok žalobcu voči úpadcovi, ako aj vo výroku o náhrade trov prvoinštančného konania.

29. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté za aplikácie ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a s prihliadnutím na vyššie uvedené závery ohľadom náhrady trov incidenčného konania. V odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca, ktorému tak bola krajským súdom priznaná plná náhrada trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 .