Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Sa/13/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudca JUDr. Pavol Naď v právnej veci žalobkyne V. O., trvale bytom XXX XX N. Č.. XXX, právne zastúpenej JUDr. Ondrejom Krempaským, advokátom so sídlom Račianska 66, 831 02 Bratislava, proti žalovanému Generálnemu riaditeľovi Sociálnej poisťovne, ul. 29. Augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia č. XXX XXX XXXX X z 20.03.2018, takto

rozhodol:

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava č. XXX XXX XXXX X z 20.03.2018, ako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava č. XXX XXX XXXX X z 09.12.2017 a vec v r a c i a správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

odôvodnenie:

I.

Administratívne konanie

1. Sociálna poisťovňa, ústredie Bratislava ako správny orgán prvého stupňa rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X z 09.12.2017 rozhodla podľa § 65 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) tak, že zamietla žiadosť žalobkyne zo 06.11.2017 o priznanie starobného dôchodku k 18.10.2014.

2. Prvostupňové rozhodnutie z 09.12.2017 odôvodnila Sociálna poisťovňa, ústredie Bratislava nasledovne:

„Podľa § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z o sociálnom poistení v znení zákona č. 555/2008 Z. z. poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek.

Podľa § 65 ods. 6 písm. e) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, žene ktorá vychovala jedno dieťa v roku 2008 dovŕšila vek 56 rokov, sa dôchodkový vek určí tak, že k veku 56 rokov sa pripočíta 45 kalendárnych mesiacov. Dôchodkový vek ste dovŕšili 18. januára 2012.

Zákon č. 461/2003 Z. z. v § 1 ods. l a ods. 3 vymedzuje predmet a pôsobnosť zákona tak, že sa nevzťahuje na príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Národného bezpečnostného úradu, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Železničnej polície. Hasičského a záchranného zboru, Horskej záchrannej služby, colníkov, ktorých sociálne zabezpečenie je upravené osobitným zákonom, ktorým je zákon č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z. z.“ ).

Zachovanie nárokov vyplývajúcich zo zaradenia zamestnaní vykonávajúcich v služobnom pomere do I. a II. kategórie funkcií je možné zabezpečiť len po zohľadnení doby služby a počas nej dosiahnutých osobitných vymeriavacích základov, i keď raz boli zhodnotené v inej dávke sociálneho zabezpečenia z osobitného systému sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky, ktorou je vo Vašom prípade výsluhový dôchodok.

Z ustanovení § 60 ods. 2 a § 255 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. vyplýva, že za obdobie dôchodkového poistenia sa považuje aj doba zamestnania, ktorá je zároveň dobou služby a nebola zaradená do I. alebo II. pracovnej kategórie, ak ju poistenec nezískal v rozsahu zakladajúcom na nárok na výsluhový dôchodok a nebol mu priznaný invalidný výsluhový dôchodok, invalidný alebo čiastočný invalidný dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z. z.

Podľa rozhodnutia Colného riaditeľstva Slovenskej republiky v Bratislave zn. 11147/2010 5334 z 30. apríla 2010 Vám bol od 1. mája 2010 priznaný podľa § 38 ods. 1 a § 39 zákona č. 328/2002 Z. z. výsluhový dôchodok. Celková doba výkonu služby zhodnotená v rozsahu Vášho nároku na výsluhový dôchodok je 37 rokov a 313 dní, pre výšku výsluhového dôchodku je rozhodných 37 rokov.

Zamestnanie - funkciu colníka, ktorú ste vykonávali, podľa potvrdenia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky nebola zaradená v rezortných zoznamoch v I. ani v II. pracovnej kategórii a podľa evidenčných listov o dobe zamestnania a zárobku obsiahnutých vo Vašom administratívnom spise nevykonávali ste zamestnanie vo zvýhodnenej pracovnej I. alebo II. kategórii a ani dobu služby vo zvýhodnenej kategórii funkcií, ale ste vo funkcii colníka vykonávali zamestnanie zaradené do III. pracovnej kategórii, a preto nie je možné postupovať podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu a podľa čl. 33 Dohovoru č. 128.

Nakoľko ste nevykonávali službu colníka v období od 1. júla 1972 do 30. apríla 2010 vo zvýhodnenej kategórii funkcií, nie sú splnené podmienky nároku na zníženie dôchodkového veku, a preto nie je možné posudzovať Váš nárok na starobný dôchodok podľa zovšeobecneného právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tak, ako to je v prípade poistencov, ktorí získali dobu služby výkonom zamestnaní zaradených do I. alebo II. kategórie funkcií.

Doba služby a vymeriavacie základy za obdobie, kedy ste vykonávali funkciu colníčky Vám už boli zhodnotené pre nárok na výsluhový dôchodok, priznaný od 1. mája 2010, z toho dôvodu dobu služby a vymeriavace základy dosiahnuté v colnej správe nie je možné podľa právnych predpisov o sociálnom poistení, ani podľa zovšeobecnenej judikačnej praxi hodnotiť pre nárok na starobný dôchodok vo všeobecnom systéme.

Z obsahu Vášho evidenčného materiálu nachádzajúceho sa v informačnom systéme Sociálnej poisťovne a z obsahu Vášho administratívneho spisu vyplýva, že k 1. máju 2010 ste neboli dôchodkovo poistená najmenej 15 rokov. Do uvedeného dňa ste získali vo všeobecnom systéme dôchodkového poistenia 1 765 dní obdobia dôchodkového poistenia, presný rozpis je uvedený v priloženom osobnom liste dôchodkového poistenia, ktorý je neoddeliteľnou prílohou rozhodnutia. Podľa § 60 ods. 10 zákona č. 461/2003 Z. z. rok dôchodkového poistenia je 365 dní obdobia dôchodkového poistenia. Z uvedeného vyplýva, že ste k 18. októbru 2014 získali 4 roky a 305 dní obdobia dôchodkového poistenia.

Pretože ste nezískali potrebný počet rokov obdobia dôchodkového poistenia, teda najmenej 15 rokov dôchodkového poistenia na vznik nároku na starobný dôchodok, ale iba 4 roky a 305 dní, bola Vaša žiadosť z 6. novembra 2017 o priznanie starobného dôchodku k 18. októbru 2014 zamietnutá.“

3. Žalobkyňa podala prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie z 20.01.2018 proti prvostupňovému rozhodnutiu z 09.12.2017 v zákonom stanovenej lehote a uviedla v ňom skutkovú a právnu argumentáciu obsahovo zhodnú s dôvodmi správnej žaloby zo 16.04.2018.

4. Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava ako správny orgán druhého stupňa - žalovaný v preskúmavanej právnej veci rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X z 20.03.2018 v súlade s ustanoveniami § 215 ods. 4 a § 218 ods. 2 zákona o sociálnom poistení rozhodol tak, že zamietol odvolanie žalobkyne v celom rozsahu a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava č. XXX XXX XXXX X z 09.12.2017 o zamietnutí žiadosti žalobkyne zo 06.11.2017 o priznanie starobného dôchodku k 18.10.2014.

5. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí z 20.03.2018 argumentoval nasledovne:

„Podľa § 218 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.") odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.

Podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. ak sú na to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.

Sociálna poisťovňa, ústredie na základe žiadosti pani V. O. (ďalej len „účastníčka konania") o starobný dôchodok zo dňa 6. novembra 2017, rozhodla rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 9. decembra 2017 tak, že podľa § 65 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov zamietla žiadosť účastníčky konania o starobný dôchodok.

Proti predmetnému rozhodnutiu podala účastníčka konania prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom stanovenej lehote odvolanie, doručené Sociálnej poisťovni, ústredie dňa 5. februára 2018, v ktorom namietala nepriznanie starobného dôchodku, keďže splnila podmienky stanovené v § 65 zákona č. 461/2003 Z. z. Uviedla, že rozhodnutie je nezákonné a diskriminačné, pretože pri rovnakých skutkovo a právnych veciach rozhoduje Sociálna poisťovňa, ústredie odlišne. Poukázala na rozpor s článkom 33 Dohovoru č. 128, ako aj na ustálenú súdnu prax a na nárok na starobný dôchodok žiadala účastníčka konania započítať aj dobu služobného pomeru colníka, pričom poukázala aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 10So/59/2014 zo dňa 15. apríla 2015 a iné.

Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne, ako odvolací orgán, preskúmal napadnuté rozhodnutie č. XXX XXX XXXX X zo dňa 9. decembra 2017 a priloženú spisovú dokumentáciu účastníčky konania v celom rozsahu, pričom dospel k záveru, že postup Sociálnej poisťovne, ústredie bol správny, a preto napadnuté rozhodnutie č. XXX XXX XXXX X zo dňa 9. decembra 2017 je potrebné potvrdiť.

Účastníčka konania žiadosťou spísanou dňa 6. novembra 2017, požiadala o starobný dôchodok od 18. októbra 2014.

Podľa § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 555/2007 Z. z. má poistenec nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek.

Podľa § 65 ods. 6 písm. e) zákona č. 461/2003 Z. z. žene, ktorá vychovala jedno dieťa a v roku 2008 dovŕšila vek 56 rokov, sa dôchodkový vek určí tak, že k veku 56 rokov sa pripočíta 45 kalendárnych mesiacov. Dôchodkový vek dovŕšila účastníčka konania podľa § 65 ods. 6 písm. e) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 252/2012 Z. z. 18. januára 2012.

K 18. januáru 2012 získala účastníčka konania 1 765 dní obdobia dôchodkového poistenia, čo v súlade s § 60 ods. 10 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov predstavuje 4 roky a 305 dni.

Účastníčka konania nebola dôchodkovo poistená 15 rokov, a teda nesplnila jednu z podmienok na vznik nároku na starobný dôchodok.

Podľa § 60 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 334/2011 Z. z., obdobie dôchodkového poistenia je aj obdobie výkonu služby policajta a profesionálneho vojaka, ak toto obdobie policajt a profesionálny vojak nezískali v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu a nebol im priznaný invalidný výsluhový dôchodok, invalidný dôchodok alebo čiastočný invalidný dôchodok podľa osobitného predpisu.

Podľa § 255 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z., za obdobie dôchodkového poistenia sa považuje aj obdobie výkonu služby policajta, profesionálneho vojaka a vojaka prípravnej služby získané do 31. decembra 2003, ak toto obdobie policajt, profesionálny vojak a vojak prípravnej služby nezískali v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu a nebol im priznaný invalidný výsluhový dôchodok, invalidný dôchodok alebo čiastočný invalidný dôchodok podľa osobitného predpisu.

Účastníčke konania bol podľa potvrdenia Colného riaditeľstva Slovenskej republiky, Oddelenia sociálneho zabezpečenia zo dňa 7. mája 2010 v súlade s § 38 ods. l a § 39 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov od 1. mája 2010 priznaný výsluhový dôchodok.

Podľa potvrdenia Colného úradu Michalovce č. 11147/2010-5334 zo dňa 30. apríla 2010 bola účastníčke konania na nárok na výsluhový dôchodok zhodnotená doba trvania služobného pomeru v colnej správe od 1. júla 1972 do 30. apríla 2010, teda celkovo 37 rokov a 313 dní.

Doba služobného pomeru nebola zaradená v rezortných zoznamoch v I. ani v II. pracovnej kategórii, t. j. bola zaradená do III. pracovnej kategórie.

Vzhľadom na to, že účastníčka konania získala dobu služby v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu a tento jej bol priznaný, doba služobného pomeru v colnej správe sa v súlade s § 255 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. nepovažuje za obdobie dôchodkového poistenia, a teda na nárok na starobný dôchodok nebola hodnotená.

Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nároky poistencov vyplývajúce zo zaradenia doby služby do I. a II. kategórie funkcií sa musia podľa ustanovenia § 274 zákona č. 461/2003 Z. z. zachovať na nárok a určenie sumy starobného dôchodku vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia, aj keď títo poistenci za dobu služby získali dávky v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, pretože v sume výsluhového dôchodku neboli zohľadnené.

Zamestnanie - funkcia colník, ktorú účastníčka konania vykonávala, v predchádzajúcich obdobiach nebola zaradená v rezortných zoznamoch v I. ani v II. pracovnej kategórii. Účastníčka konania teda nevykonávala zamestnanie vo zvýhodnenej pracovnej kategórii a ani dobu služby vo zvýhodnenej kategórii funkcií.

Nakoľko účastníčka konania nevykonávala službu colníka vo zvýhodnenej kategórii funkcii, nie sú splnené podmienky na zníženie dôchodkového veku, a preto nie je možné posudzovať jej nárok na starobný dôchodok podľa zovšeobecneného právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Ustanovenie § 274 zákona č. 461/2003 Z. z. má právny význam pre posúdenie, či účastníčka konania nespĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok s prihliadnutím na ustálenú judikatúru.

Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Sociálna poisťovňa v konaní o dôchodkovej dávke u poistencov, ktorí vykonávali zamestnanie v služobnom pomere vo funkcii zaradenej do I. alebo II. kategórie funkcií a nebol im priznaný, resp. nevznikol im nárok na starobný dôchodok, resp. nie je vyplácaná dávka priznaná v osobitnom systéme vo výške starobného dôchodku postupuje sa podľa V. časti zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov.

Námietka účastníčky konania ohľadom diskriminácie oproti iným poistencom v osobitných systémoch sociálneho zabezpečenia nie je dôvodná, nakoľko Sociálna poisťovňa zosúladila svoju aplikačnú prax so zovšeobecneným názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tak, že pre posúdenie dôchodkových nárokov zohľadňuje aj dobu profesionálnej služby zaradenú do zvýhodnenej I. a II. kategórie funkcií a následne určí aj sumu dôchodku v súlade s článkom 33 ods. 2 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach (č. 128) uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 416/1991 Zb. V prípade účastníčky konania uvedený postup neprichádza do úvahy z dôvodu, že obdobie profesionálnej služby colníka nebolo zaradené do I. alebo II. kategórie funkcií. Sociálna poisťovňa, ústredie v prípade účastníčky konania zvolila rovnaký postup ako u tých poistencov, ktorí nezískali dobu zamestnania alebo profesionálnu službu vo zvýhodnenej pracovnej kategórii, resp. kategórii funkcií.

V odvolaní účastníčka konania poukazuje na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorých podľa jej názoru vyplýva, že Sociálna poisťovňa nesprávnym, výlučne gramatickým výkladom zákona diskriminuje poistencov osobitného systému. Právny názor uvedený v predmetných rozsudkoch nebol doposiaľ zovšeobecnený, preto nejde o prezentovanú rozhodovaciu prax súdu najvyššej inštancie v skutkovo i právne porovnateľných veciach.

V odvolacom konaní bolo preukázané, že nakoľko účastníčka konania nezískala obdobie dôchodkového poistenia v rozsahu najmenej 15 rokov, nárok na starobný dôchodok jej k 18. októbru 2014 nevznikol. O nároku účastníčky konania na starobný dôchodok bolo rozhodnuté v súlade s platnými právnymi predpismi o sociálnom poistení.

Podľa § 196 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z. z. organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne po preskúmaní spisovej dokumentácie účastníčky konania dospel k záveru, že odvolanie účastníčky konania nie je dôvodné.“

II.

Správna žaloba

6. V správnej žalobe zo 16.04.2018, doručenej správnemu súdu v zákonom stanovenej lehote (§ 181 ods. 1 SSP) namietala žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu správnosť a zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného tvrdiac, že splnila obidve zákonné podmienky pre vznik nároku na starobný dôchodok, t.j. dosiahla dôchodkový vek dňa 18.01.2012 a jej celková doba dôchodkového poistenia je minimálne 42 rokov a 253 dní a nie ako uvádza Sociálna poisťovňa - 4 roky a 305 dní. Žalovaný sa podľa názoru právneho zástupcu žalobkyne nevysporiadal s námietkami uvedenými v odvolaní smerujúcimi k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci správnymi orgánmi oboch stupňov. Žalobkyňa tvrdila, že pre rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov je spoločné to, že zamietnutie žiadosti o starobný dôchodok odôvodnili tým, že žalobkyňa nedosiahla dostatočnú dobu poistenia, a že terajšia judikatúra je na tento prípad nepoužiteľná, pretože činnosť colníka nebola zaradená do I. alebo II. kategórie. Judikatúru NS SR pritom žalovaný odmietol v podstate s tým, že vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobkyňou ide o iný skutkový a právny stav. Takýto postup správnych orgánov oboch stupňov žalobkyňa označila za nesúladný s článkom 33 Dohovoru 128, ako aj s rozsiahlou judikatúrou NS SR, ktorá jednoznačným spôsobom zjednotila aplikačnú prax v skutkovo aj právne totožných veciach, že výsluhovým dôchodcom je možné starobný dôchodok krátiť a nie ho nepriznať vôbec. Celková doba poistenia podľa názoru žalobkyne nemôže byť pritom posudzovaná u výsluhových dôchodcov odlišne. Odlišnosť právneho hodnotenia skutkového stavu veci žalovaným a správnym orgánom prvého stupňa pritom spočíva v tom, že u výsluhových dôchodcov, ktorí boli zaradení do I. alebo II. kategórie považuje sociálna poisťovňa za celkovú dobu poistenia aj dobu poistenia, ktorá im bola hodnotená pri priznaní výsluhových dôchodkov, pričom u výsluhových dôchodcov, ktorí neboli zaradení do jednej z týchto kategórií, postupuje opačne, a to tak, že dobu, ktorá bola hodnotená pri priznaní výsluhového dôchodku od celkovej doby poistenia odpočítava. Tento postup označila žalobkyňa ako diskriminujúci, pričom poukazovanie na ustanovenie § 274 zákona o sociálnom poistení nemá opodstatnenie, keďže citované ustanovenie upravuje výšku dôchodkového veku a nie celkovú dobu poistenia.

7. Ďalej žalobkyňa v podrobnostiach týkajúcich sa ňou uplatneného nároku a rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov argumentovala nasledovne:

„Právne posúdenie veci prvostupňovým orgánom a žalovaným je v rozpore s § 65 zák. č. 461/2003 Z. z., pretože z listinných dôkazov založených v dávkovom spise je preukázané, že žalobca splnil zákonné podmienky pre vznik nároku na starobný dôchodok podľa § 65 od 1,2 citovaného zákona, podľa ktorého, poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek. Dôchodkový vek je 62 rokov veku poistenca, ak tento zákon v odsekoch 4 až 8, § 65a a 274 neustanovuje inak. Žalobkyňa dosiahla dôchodkový vek dňa 18.01.2012 a jej celková doba dôchodkového poistenia je minimálne 42 rokov a 253 dní (4 roky a 305 dní +37 rokov 313 dní hodnotených pri priznaní výsluhového dôchodku) a nie ako uvádza poisťovňa 4 roky a 305 dní.

Žalovaný nemá žiadny právny ani vecný argument na svoje závery, že žalobkyňa nebola dôchodkovo poistená viac ako 15 rokov. Tento záver žalovaného a aj prvostupňového orgánu, vyvracia nakoniec aj osobný list dôchodkového poistenia, ktorý bol súčasťou rozhodnutia. V tejto súvislosti je nevyhnutné pripomenúť, že nielen žalobkyňa, ale všetci výsluhoví dôchodcovia (bez ohľadu na kategóriu činnosti), boli až do účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z. dôchodkovo poistení tiež v Sociálnej poisťovni (kým nedošlo k zmenám).

Podľa ČI. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128, ak má alebo by mala chránená osoba nárok na dávku ustanovenú v tomto Dohovore a ak dostáva inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť, s výnimkou rodinných prídavkov, môžu sa dávky podľa tohto Dohovoru krátiť alebo zastaviť za určených podmienok a v určenom rozsahu za podmienky, že časť dávok, ktorá sa kráti alebo je zastavená, nepresahuje druhú dávku.

Nemôže byť sporné, pretože je to preukázané, že žalobkyňa splnila obidve zákonné podmienky na priznanie starobného dôchodku, t.j. dosiahla dôchodkový vek a celkovo bola dôchodkovo poistená viac ako 15 rokov. Rovnako nemôže byť sporné to, že právny názor žalovaného je v rozpore s § 274 aj s ustálenou judikatúrou, ak žalovaný s poukazom na citované ustanovenie tvrdí, že nemôže vychádzať z judikatúry, pretože táto sa vzťahuje len na výsluhových dôchodcov, ktorí boli zaradení v I. alebo II. kategórii činnosti. V tejto súvislosti je nevyhnuté poukázať na to, že žalobkyňa pri podaní žiadosti neodvodzoval svoj nárok na dôchodok (splnenie podmienok) tým, že dosiahla dôchodkový vek podľa § 274 citovaného zákona, ale žiadosť na dôchodok podala potom, čo dosiahla dôchodkový vek podľa § 65 ods. 1, 4 citovaného zákona.

Z rozsudku NS SR 7 So/138/2011, citujem: „Navyše tejto dobe prináležalo hodnotenie v I. kategórii funkcií, odôvodňujúce skorší odchod poistenca do dôchodku, a to bez ohľadu na skutočnosť, že vek, rozhodujúci pre vznik nároku na starobný dôchodok vo všeobecnom systéme poistenec dosiahol až neskôr. Iným výkladom by sa ustanovenie § 274 ods. 1 zákona o sociálnom poistení stalo nadbytočným a poistencom by znížený vek odchodu do dôchodku nebolo možné zohľadňovať, hoci svoj vstup do osobitného systému nemohli ovplyvniť."

Žalobkyňa okrem právnych predpisov, v rozpore s ktorými rozhodol žalovaný aj prvostupňový orgán, vychádza aj z rozhodovacej praxe NS SR a je toho názoru, že ani z jedného rozsudku nie je možné odvodiť závery na ktorých žalovaný a prvostupňový orgán založili svoje rozhodnutie.

Žalobkyňa si dovoľuje odcitovať z rozsudku 7So/138/2011 „Absolútne vylúčenie hodnotenia doby poistenia zo všeobecného systému u tých poistencov, ktorí získali dávky dôchodkového poistenia (zabezpečenia) v inom systéme sociálneho poistenia a nie v systéme všeobecnom, má za následok horšieho zaobchádzania s nimi, ako s poistencami, ktorí sú poistení v zahraničných systémoch sociálneho poistenia a u ktorých samotná poisťovňa vôbec nepochybuje o spôsobe výpočtu ich dôchodkových dávok spôsobom krátenia, ktorý zabezpečuje primerané poistné plnenie za obdobie, v ktorých boli poistení na Slovensku po zohľadnení dôb poistenia v iných systémoch. Postupom odporkyne sa napríklad pri dosiahnutí dôchodkového veku a započítaní dôb poistenia, získaných len vo všeobecnom systéme vymeriava poistencom dôchodok vo výške, akoby celkovo boli poistení len po krátky čas, a tým sa znižuje ich osobný mzdový bod a následne aj výška dôchodku. Nad akúkoľvek pochybnosť je takýto postup pre poistencov, ktorí získali časť poistenia v obidvoch systémoch nevýhodnejší, ako keby sa im pre vznik nároku hodnotila celá doba poistenia a poskytla sa im zvyšná časť dôchodku zodpovedajúca dobe poistenia vo všeobecnom systéme. Správne preto odporkyňa musí pri rozhodovaní o nárokoch poistencov, ktorým bola priznaná niektorá z dávok výsluhového zabezpečenia poistencov osobitného systému najprv vypočítať teoretickú výšku dôchodku, ktorá by im patrila, ak by všetky doby poistenia získali vo všeobecnom systéme (samozrejme pri zachovaní výhod z preferovaných zamestnaní, teda napr. pri skoršom odchode do dôchodku, následne vypočítať teoretickú výšku dôchodku, ktorá by im patrila po zhodnotení doby poistenia v osobitnom systéme a odpočítať ju od teoretickej výška dôchodku, vypočítanej pri zohľadnení celej doby poistenia a až takto vypočítaná dávka môže zachovať všetky oprávnené nároky uvedených poistencov osobitného systému a nebude poškodzovať odporkyňu.“

Žalobkyňa poukazuje tiež na rozsudok 10So/59/2014, z ktorého cituje: „Ako vyplýva z obsahu spisu. odporkyňa pri vydaní rozhodnutia o zamietnutí žiadosti navrhovateľa o starobný dôchodok citovaný judikát nerešpektovala, a krajský súd považoval jej rozhodnutie za zákonné, Najvyšší súd už prostredníctvom svojej rozhodovacej činnosti (napríklad rozsudok sp. 1So/59/2012 zo dňa 13.08.2013) zdôraznil, že nielen správny orgán v ďalšej rozhodovacej činnosti, ale aj prvostupňový súd pri súdnom prieskume napadnutých rozhodnutí správnych orgánov je zaťažený povinnosťou zohľadniť právne názory vyslovené Najvyšší súdom v jeho predchádzajúcej rozhodovacej činnosti, a ktoré sú mu nepochybne známe, či už z iniciatívy účastníkov alebo ako oficiality jeho činnosti ( § 21 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p..), nakoľko tieto v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy, analogicky § 250j ods. 7 O.s.p., sú záväzné nielen pre adresáta. t.j. správny orgán, ale aj konajúci súd.„ „K prelomeniu záväznosti právneho názoru už vysloveného odvolacím súdom musí nižší správny súd výslovne uviesť argumentáciu, ktorá by takýto postup ústavno-konformným spôsobom odôvodňovala. ti mala by vychádzať najmä zo zásadnej zmeny právneho prostredia (legislatívne zásahy zákonodarcu akceptované v demokratickej spoločnosti. resp. judikatúrny zlom vyvolaný rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu alebo Medzinárodného súdneho dohovoru), či zo zistenia odlišného skutkového stavu. Ak tak neurobí, potom svojim postupom vyvolá vadu, ktorá má podstatný vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. lebo porušuje zásadu legitímneho očakávania účastníka, a na ktorý musí v rámci svojich oprávnení odvolací súd v zmysle ústavno-konformného výkladu procesných ustanovení prihliadať"

Tieto rozsudky (ale aj ďalšie) vyvracajú závery žalovaného, že judikatúra je použiteľná len na výsluhových dôchodcov zaradených v I. a II. kategórií, pričom je potrebné zdôrazniť, že závery rozsudkov plne rešpektujú čl. 33 Dohovoru 128 a vykladajú vnútroštátne právne predpisy v súlade nielen s týmto Dohovorom, ale aj s Ústavou Slovenskej republiky. Z postupu žalovaného a aj prvostupňového orgánu vyplýva, že odmietajú rešpektovať výkladovú prax.

Z vyššie uvedeného rozsudku ďalej citujem : „V konaní nebolo sporné, že navrhovateľovi bol podľa rozhodnutia Colného riaditeľstva SR č... zo dňa... priznaný od 1.1.2005 výsluhový dôchodok podľa § 38 ods. l a § 39 zák. č. 328/2002 Z. z.. pričom mu bola započítaná celková doba výkonu štátnej služby v rozsahu 34 rokov a 191 dní. Po zohľadnení tejto doby však ešte získal ďalšiu dobu poistenia v rozsahu 8 rokov a 357 dní, ktorú žiadal zohľadniť podanou žiadosťou o starobný dôchodok po dosiahnutí dôchodkového veku 62 rokov. Odporkyňa jeho žiadosť zamietla napriek ustálenej judikatúre súdov, že poberatelia výsluhových dôchodkov majú nárok na starobný dôchodok i zo všeobecného systému dôchodkového poistenia s prihliadnutím na dobu dôchodkového poistenia, získanú v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok za súčasnej aplikácie ČI. 33 dohovoru č. 128."

V tejto súvislosti žalobkyňa dáva do pozornosti niektoré ďalšie rozsudky, ktoré vyvracajú argumentáciu žalovaného, že právny názor vyslovený v týchto rozsudkoch nebol zovšeobecnený, a preto nejde o prezentovanú rozhodovaciu prax súdu najvyššej inštancie, ktorá by sa ustálila po určitú dobu.

Poukazujem na rozsudky NS SR, ktoré sa týkajú rovnakých skutkových a právnych veci, ako je prejednávaná vec a to : napr. 10 So/59/2014 z 15.4.2015, 1So 127/2004 z 30.11.2015, 10So/18/2015 z 30.3.2016, 9So/187/2014 z 30.3.2016, 1So/15/2015 z 18.11.2016, 9So/136/2014 z 30.11.2016, 9So/46/2015 z 25.01.2017, 7So/58/2015 z 23.02.2017, 9So/154/2015 zo dňa 28.06.2017, 9So/15/2016 zo dňa 28.02.2018 - najnovší.

Medzi rozsudky Krajských súdov SR, ktoré sa týkajú rovnakých skutkových a právnych veci a ktoré rovnako ako NS SR vychádzajú z ustálenej rozhodovacej praxe NS, môžeme zaradiť rozsudky krajských súdov v Košiciach, Nitre, Prešove, Banskej Bystrici, Bratislave, Trnave, Žiline : 26 Sd/93/2015 BB 14.04.2016, 2 Sd/34/2016 PO 29.07.2016,19 Sd/211/2015 NR 29.03.2016, 23Sd/56/2016 NR 06.06.2016, 23Sd/63/2016 NR 20.06.2016, 19Sd/21/2016 NR 03.05.2016, 23Sd/13/2016 NR 21.03.2016, 23Sd/177/2016 NR 18.07.2016, 23Sd/158/2016 NR 11.07.2016, 20Sd/224/2014 BB 18.02.2015 9Sd/292/2013 NR 18.02.2014, 4Sd/88/2014 PO 27.05.2015, 2Sd/88/2014 PO 05.12.2014, 23Sd/101/2014 NR 30.06.2014, 23Sd/123/2016 NR 18.07.2016 6Sd/16/2016 PO 14.09.2016, 8Sd/45/2015 KE 26.01.2016, 23Sd/31/2015 NR 13.06.2016. 6Sd/149/2015 BB 02.06.2016, 4Sd/26/2014 PO 29.01.2015, 23Sd/216/2016 NR, 12.09.2016, 23Sd/217/2016 NR 12.09.2016, 23Sd/60/2014 PO 06.10.2015 23Sd/416/2016 NR 06.06.2016, 6Sd/8/2014 KE 10.07.2014, 23Sd/16/2016 NR 21.03.2013, 10Sd/62/2014 BA 21.11.2014, 10Sd/112/2015 KE 15.02.2016, 19Sd/56/2016 NR 16.08.2016, 23Sd/14/2016 NR 13.06.2016 a ďalšie desiatky, ktoré boli žalovanému ako účastníkovi súdnych konaní doručované.

Žalobkyňa v súvislosti s poukazom žalovaného na vyššie uvedené Ústavného súdu SR dáva do pozornosti, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre konštatuje, že súčasťou princípu právnej istoty je tiež požiadavka. aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. rozhodnutia ÚS SR I. ÚS 87/93. PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99) teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované (napr. rozhodnutie ÚS SR II. ÚS 243/051 pretože inak dochádza aj k porušeniu zásady právnej istoty a zákonom ustanovenej povinnosti pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania. Ďalej podľa názoru ústavného súdu za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom. pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (napr. rozhodnutie US SR IV. ÚS 14/07).

Princípy právneho štátu sú princípmi ústavnými a preto je sudca nimi viazaný, je jeho povinnosťou rešpektovať princíp právnej istoty a zabezpečiť jeho uplatnenie v rozhodovacej činnosti. V súlade s týmto princípom je taký postup, ak sa obdobný prípad rieši rovnakým spôsobom. Naopak, podľa názoru ústavného súdu ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená, podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle ČI. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa ČI. 46 ods. 1 ústavy (napr. rozhodnutie č. III. ÚS 192/61).

Ak NS SR v rozsudku 10So/59/2014 z 15.04.2015 vyslovil svoj právny názor na záväznosť predchádzajúcej judikatúry aj na prípad. ktorý je totožný s touto vecou, tak vyjadril tým to, na čom je založené aj uznesenie ÚS SR IV. US 481/2011- 19 zo dňa 10.11.2011, čo potvrdzuje aj fakt, že výkladové stanovisko (teda druhej zákonnej podmienke pre vznik nároku na starobný dôchodok), je akceptované všeobecnými súdmi, všeobecné súdy sa ním riadia. Žalovaný odlišnosť stavia na pracovných kategóriách, pričom okrem poukazu na § 274 (okrem iného rieši dôchodkový vek) nepredložil žiadny právny argument, ktorým by zdôvodnil odlišný spôsob posudzovania celkovej doby dôchodkového poistenia u výsluhových dôchodcov zaradených do I. a II. kategórie a nezaradených do týchto kategórií. Nehovoriac o tom, že týmto, diskriminujúcim spôsobom posudzuje celkovú dobu poistenia výlučne vo vzťahu k výsluhovým dôchodcom nezaradeným do I. alebo II. kategórie. Ako bolo poukázané, tento postup nevolí ani voči tým poistencom, ktorí neboli poistencami žalovaného po dobu 15 rokov, ale boli poistencami v iných (zahraničných) systémoch. Žalovaný preukázateľne rozhoduje v rozpore s ČI. 33 ods. 2 Dohovoru 128, čo potvrdzuje aj rozsiahla rozhodovacia činnosť všeobecných súdov.

Medzi žalovaným a žalobkyňou nie je sporné, či žalobkyni bol priznaný výsluhový dôchodok ani to, či žalobkyňa dosiahla dôchodkový vek, ale je sporná celková doba dôchodkového poistenia, ktorú žalovaný posúdil v rozpore s právnymi predpismi, na ktoré bolo poukázané a v rozpore s rozhodovacou praxou NS SR, ktorý rozsudkom 10So/59/2014 z 15.4.2015 jednoznačne potvrdil, že aj judikatúra pred vydaním tohto rozsudku sa vzťahuje na všetkých výsluhových dôchodcov bez rozdielu a že je záväzná nielen pre súdy nižšieho stupňa, ale aj pre žalovaného.

Výsledkom rozhodovacej činnosti žalovaného aj prvostupňového orgánu je arbitrárne rozhodnutie, pretože skutkové zistenia a právne závery sú v extrémnom rozpore s právnymi predpismi, o ktoré odporkyňa opiera svoje rozhodnutie, rovnako ako interpretácia právnych predpisov je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe (odklon od ustálenej judikatúry). Žalovaný neuviedol ani jeden relevantný dôvod, na základe ktorého odmieta stabilizovanú výkladovú prax. V právnom štáte sa nemôže pripustiť stav, keď pri posudzovaní rovnakej skutkovej a právnej veci sa dospeje k iným právnym záverom, bez riadneho odôvodnenia rozhodnutia.

Žalovaný cituje tiež ustanovenie § 60 ods. 2 a 255 ods. 5, avšak závery, ktoré z nich vyvodzuje svedčia o tom, že pri aplikácii týchto ustanovení neberie do úvahy celé ustanovenie, ale len jeho časť aj keď z dikcie jednoznačne vyplýva, že citované ustanovenia obsahujú kumulatívne podmienky, ktoré musia byť splnené. Žalovaný neberie vôbec do úvahy tú časť ustanovenia, ktorá je za spojkou: „a nebol mu priznaný invalidný výsluhový dôchodok, invalidný dôchodok...."

V tejto súvislosti si opäť dovolím odcitovať z rozsudku NS SR 7So/138/2011 „Navyše bolo potrebné riešiť výklad niektorých pojmov, upravených v zákone o sociálnom poistení v spojitosti so zabránením diskriminácie. Z právnych úprav, týkajúcich sa sociálneho poistenia alebo zabezpečenia rôznych skupín poistencov jednoznačne vyplýva, že všeobecný systém sociálneho poistenia a osobitný systém sociálneho poistenia (zabezpečenia príslušníkov ozbrojených zborov) sú založené na základe hodnotenia dôb poistenia (zamestnania) pre dávky dôchodkového poistenia. Kým zákon o sociálnom poistení upravuje nároky poistencov zo všeobecného systému sociálneho poistenia a jeho cieľom je zabezpečiť, aby doby poistenia boli poistencovi pre vznik nároku na dávky podmienené dosiahnutím veku alebo v dôsledku jeho nepriaznivého zdravotného stavu boli riadne zohľadnené, osobitné právne úpravy, používané v osobitnom systéme sociálneho poistenia obsahujú len úpravu, ktorá zabezpečuje užší okruh dávok dôchodkového poistenia a zohľadňuje ako dobu poistenia iba dobu výkonu služby (prípadne náhradnú dobu výkonu služby). Osobitný systém poistenia príslušníkov ozbrojených zborov neobsahuje úpravu starobných dôchodkov, sirotských a vdovských dôchodkov, ktoré by zohľadňovali dobu ich poistenia v celom rozsahu, a to aj v civilnom zamestnaní, ale obsahuje len úpravu výsluhových dôchodkov, sirotských výsluhových dôchodkov, vdovských výsluhových dôchodkov a invalidných výsluhových dôchodkov, ktoré sú založené len na hodnotení doby služby poistenca a vôbec nehodnotí dobu poistenia, ktorú poistenci získali vo všeobecnom systéme. V dôsledku tejto skutočnosti potom vychádza záver, že poistenci osobitného systému sociálneho zabezpečenia sú vylúčení z pôsobnosti zákona o sociálnom poistení len v rozsahu, zodpovedajúcom dobe poistenia v osobitnom systéme (s výnimkou prípadov podľa § 60 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, ktorým sa pre nárok na tieto dávky hodnotí aj so započítaním doby služby v ozbrojených silách v celom rozsahu), ale nie v časti, upravujúcej nárok na starobný, predčasný starobný, invalidný, sirotský, vdovský alebo vdovecký dôchodok. V dôsledku súbežného uplatňovania týchto systémov tak nesprávnym a výlučne gramatickým výkladom zákona dochádza k diskriminácii poistencov osobitného systému, lebo odporkyňa im niektoré doby poistenia nehodnotí vôbec, alebo im ich hodnotenie odsúva a aj mení podmienky alebo odníma výhody, poskytované poistencom v osobitnom systéme sociálneho poistenia. Takýto postup, pri ktorom sa nehodnotia príslušníkom ozbrojených zborov v čase vzniku nároku na výsluhovú dávku všetky doby poistenia však právna úprava, pri ktorej došlo k odčleneniu dôchodkového zabezpečenia príslušníkov ozbrojených zborov do osobitného systému nemala za ciel.“

Na základe nesprávnej interpretácie právnych predpisov žalovaný aj prvostupňový orgán odvodzujú záver, že obdobie služobného pomeru v rozsahu zakladajúcom nárok na starobný dôchodok, v zmysle citovaných ustanovení nie je obdobím dôchodkového poistenia, preto pre nárok na starobný dôchodok ho nemožno hodnotiť. Tento záver žalovaného nie je správny, čo potvrdzuje aj vyššie uvedený rozsudok, ktorý potvrdzuje názor žalobkyne, že celkovou dobou poistenia je doba poistenia vo všetkých systémoch. Ako bolo už uvedené, nie je v súlade s vyššie uvedenými právnymi predpismi stav, ak u jednej skupiny výsluhových dôchodcov, žalovaný za celkovú dobu poistenia považuje nielen dobu poistenia vo všeobecnom systéme ale aj dobu, ktorá im bola hodnotená pri priznaní výsluhového dôchodku a inej skupiny za celkovú dobu poistenia považuje výlučne dobu poistenia, ktorá nebola hodnotená pri priznaní výsluhového dôchodku.

V rozsudku sp. zn. 7So/138/2011 súd uviedol, citujem: „Treba zdôrazniť, že navrhovateľovi bol od 1. novembra 2002 priznaný a vyplácaný výsluhový dôchodok, ktorý po dovŕšení dôchodkového veku pre vznik nároku na starobný dôchodok zo všeobecného systému dôchodkového zabezpečenia (poistenia) má charakter dávky v starobe, preto odporkyňa musí postupovať v súlade s článkom 33 Dohovoru č. 128 o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach vyhláseného v Zbierke zákonov pod č. 416/1991 Zb.. Starobný dôchodok navrhovateľa môže krátiť a to primerane k počtu skončených rokov doby trvania služby profesionálneho vojaka rozhodujúcich pre výšku výsluhového dôchodku podľa § 39 zákona č.328/2002 Z. z. Iným postupom by určitá kategória poistencov v systéme vnútroštátnych poisťovacích a zabezpečovacích systémov bola znevýhodnená v porovnaní s poistencami vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia na Slovensku, a dokonca by s ňou odporkyňa zaobchádzala horšie, ako s poistencami poistenými v zahraničí, u ktorých o takomto krátení dôchodkov ani ona nemá pochybnosti."

8. Vzhľadom na uvedené žalobné námietky právny zástupca žalobkyne navrhol, aby Krajský súd v Košiciach ako správny súd postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c), f) SSP zrušil rozhodnutie žalovaného z 20.03.2018, ako aj prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava z 09.12.2017 a vec vrátil uvedenému správnemu orgánu na ďalšie konanie.

III.

Vyjadrenie žalovaného a replika žalobkyne

9. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo 17.05.2018 uviedol skutkovú a právnu argumentáciu obsahovo zhodnú s dôvodmi preskúmavaného rozhodnutia z 20.03.2018 a reagujúc na žalobné námietky uvedené v žalobe zo 16.04.2018 uviedol, že žalobkyňa v správnej žalobe uviedla rovnaké námietky ako v odvolaní podanom proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava z 09.12.2017. Z uvedených dôvodov žalovaný trval na správnosti svojho rozhodnutia z 20.03.2018, ako aj na prvostupňovom rozhodnutí Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava z 09.12.2017 a navrhol žalobu zamietnuť procesným postupom podľa § 190 SSP. Nežiadal, aby správny súd vo veci nariadil pojednávanie.

10. Právny zástupca žalobkyne v písomnom vyjadrení (replike podľa § 106 ods. 1 posledná veta SSP) k vyjadreniu žalovaného zo 17.05.2018 doplnil vlastnú právnu argumentáciu nasledovne:

„Ako bolo uvedené, žalovaný odmieta právny názor prezentovaný v rozsiahlej rozhodovacej praxi NS SR, ktorý si osvojili všetky krajské súdy, ktoré o rovnakých skutkových a právnych veciach rozhodujú. Ak žalovaný tvrdí, že v danej veci ide o inú skutkovú a právnu vec, ako bolo rozhodnuté rozsudkom 7So/138/2011, bolo by vhodné bližšie vysvetliť v čom je skutkovo odlišná prednávaná vec od veci, kde bolo rozhodnuté rozsudkom 7So/138/2011. Len vtedy by sa mohla žalobkyňa, k právnemu názoru žalovaného vyjadriť. Ak zoberieme do úvahy, čo v uvedených veciach bolo sporné, tak to bola práve otázka celkovej doby dôchodkového poistenia. Ustanovenie § 274 zákona o sociálnom poistení nesporne upravuje otázku dôchodkového veku, ktorý zostal výsluhovým dôchodcom zaradeným do I. alebo II. kategórie zachovaný, ak splnili podmienky uvedené v § 21 zák. č. 100/1988 Z. z. Rozsudky, na ktoré bolo poukázané a v nich uvedený právny názor vychádza z ústavy SR a Dohovoru 128, ktorý má vyššiu právnu silu ako vnútroštátne právne predpisy.

Žalobkyňa je presvedčená, že rozhodovacia činnosť všeobecných súdov je v úplnom súlade s právnym názorom Ústavného súdu SR, vyslovenom v Uznesení IV. ÚS 481/2011-19 zo dňa 10. novembra 2011, ktoré žalovaný v iných, skutkovo aj právne totožných veciach použil ako súčasť svojej právnej argumentácie, z ktorej odvodzoval, že všeobecné súdy svoje závery vyslovujú v rozpore s týmto právnym názorom ústavného súdu. Žalobkyňa v podanej žalobe poukázala aj na ďalšie nálezy ústavného súdu, z ktorých vyplýva, že postup žalovaného a jeho argumentácia právne nemôže obstáť. Nad všetky pochybnosti žalovaného, z hľadiska prejednávanej veci, ide o skutkovo i právne nielen porovnateľné ale rovnaké veci, a rozhodovacia prax sa ustálila, čo potvrdzujú rozsudky na ktoré bolo poukázané. V čom sú všetky veci totožné je to, čo je v celej veci sporné, hodnotenie (posúdenie) celkovej doby dôchodkového poistenia, kde žalovaný jednoznačne volí rozdielne prístupy.

Žalobkyňa v tejto súvislosti dáva do pozornosti súdu ostatný rozsudok NS SR 9So/15/2016 zo dňa 28.02.2018, ktorého závery, rovnako ako vo všetkých predchádzajúcich rozsudkoch sú založené na doterajšej judikatúre a z ktorého žalobkyňa cituje: „Daná judikatúra nie je viazaná len na prípady, kedy policajti a vojaci získali zamestnanie (dobu služby) v I. a II. kategórií funkcií odôvodňujúcom zníženie dôchodkového veku. Vyplýva z nej vo všeobecnosti nárok poberateľa výsluhového dôchodku na starobný dôchodok zo všeobecného systému sociálneho poistenia a jeho krátenie v zmysle čl. 33 ods. 2 Dohovoru 128 dovŕšením dôchodkového veku podľa § 65 ods. 1 zák. 461/2003 Z. z.“ Rozsudok 10So/59/2014 zo dňa 15.04.2014 aj keď nebol zverejnený v zbierke súdnych rozhodnutí (aj iné rozsudky), jednoznačne preukazujú ustálenosť rozhodovacej praxe všeobecných súdov, ktorých cieľom je zabezpečenie právnej istoty, ako aj jednoty rozhodovania, na čo aj žalobkyňa poukázala v podanej žalobe.

Od podania návrhu plynula dlhšia doba, počas ktorej Najvyšší súd SR, aj krajské súdy, do ktorých pôsobnosti patrí rozhodovanie o dôchodkových veciach, vyhoveli podaným žalobám (návrhom) vo všetkých prípadoch. Ako vyplýva z týchto rozsudkov, absolútne sa nestotožňujú s právnymi závermi žalovaného ani s postupom žalovaného pri posudzovaní celkovej doby poistenia. V tejto súvislosti si dovolím ako dôkaz o tom tvrdení poukázať na niektoré z ďalších rozsudkov NS SR a krajských súdov. Do pozornosti súdu dávame tiež tú skutočnosť, že na základe týchto rozsudkov sú výsluhovým dôchodcom priznávané starobné dôchodky.

Rozsudky NS SR, ktoré sa týkali rovnakých skutkových a právnych vecí, ako aj prejednávaná vec (výsluhový dôchodcovia zaradení do III. kategórie) sú: napr. 10So/59/2014 15.04.2015, 1So/127/2004 z 30.11.2015, 10So/18/2015 z 30.03.2016, 9So/187/2013 z 30.03.2016, 1So/15/2015 z 18.11.2016, 9So/136/2014 z 30.11.2016, 9So/46/2015 z 25.01.2017, 7So/58/2015 z 23.02.2017, 9So/154/2015 zo dňa 28.06.2017, So16/2016 z 28.06.2017, 7So/19/2016 zo 04.07.2017, 9So/15/2016 zo dňa 28.02.2018.

Žalovaný sa nevyjadril k právnej argumentácii žalobkyne, v spojitosti s judikatúrou Ústavného súdu a pritom sú mu známe aj závery rozsudku NS SR 9So/15/2016 zo dňa 28.02.2018, kde ako žalovaný podal proti prvostupňovému rozsudku Krajského súdu v Prešove odvolanie. Uvedeným rozsudkom NS SR bola jeho argumentácia v celom rozsahu odmietnutá.

Žalobkyňa preto zotrváva na dôvodoch, ktoré boli uvedené v podanej žalobe a pre ktoré považuje rozhodnutie žalovaného aj prvostupňového orgánu za nezákonné a žiada, aby súd vo veci nariadil pojednávanie.“

11. Na výzvu správneho súdu z 09.08.2018 podľa § 106 ods. 2 SSP (duplika) žalovaný správny orgán nereagoval.

IV.

Dôvody rozhodnutia správneho súdu

12. Krajský súd v Košiciach ako správny súd v konaní podľa § 199 a nasl. SSP (správna žaloba v sociálnych veciach) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie a obsah administratívneho konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, oboznámil sa s administratívnym spisom správnych orgánov oboch stupňov a dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného z 20.03.2018, ako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava z 09.12.2017 je potrebné zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, a to z právnych dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c), d) SSP.

13. Ako to vyplýva z obsahu administratívneho spisu správnych orgánov oboch stupňov, žalobkyňa dosiahla dôchodkový vek dňom 18.01.2012. Uvedená právne významná skutočnosť nie je medzi účastníkmi konania ani spornou. Žiadosťou zo 06.11.2017 žalobkyňa požiadala o priznanie starobného dôchodku k 18.10.2014, pričom tak z obsahu podanej žiadosti o priznanie starobného dôchodku, ako aj z obsahu ďalších listín obsiahnutých v administratívnom spise Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava vyplýva, že rozhodnutím Colného riaditeľstva Slovenskej republiky v Bratislave č. 11147/2010-5334 z 30.04.2010 bol žalobkyni od 01.05.2010 priznaný podľa § 38 ods. 1 a § 39 zákona č. 328/2002 Z. z. výsluhový dôchodok. Celková doba výkonu služby zhodnotená v rozsahu nároku žalobkyňa na výsluhový dôchodok bola vykázaná v rozsahu 37 rokov a 313 dní.

14. Žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia z 20.03.2018 zotrval na právnej argumentácii obsiahnutej už v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia z 09.12.2017, podľa ktorej zamestnanie - funkciu colníka, ktorú žalobkyňa vykonávala, nebola potvrdenia Finančného riaditeľstva SR zaradená v rezortných zoznamoch v I. ani v II. pracovnej kategórii a podľa evidenčných listov o dobe zamestnania a zárobku obsiahnutých v administratívnom spise žalobkyňa podľa správnych orgánov nevykonávala zamestnanie vo zvýhodnenej pracovnej I. alebo II. kategórii a ani dobu služby vo zvýhodnenej kategórii funkcií, ale funkcia colníka bola vykonávaná žalobkyňou ako zamestnanie zaradené do III. pracovnej kategórie. Z uvedeného konštatovania vyvodili správne orgány oboch stupňov záver, že nie je možné postupovať podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR a podľa článku 33 Dohovoru č. 128.

15. Spornou medzi účastníkmi konania je právne hodnotenie obdobia dôchodkového poistenia získaného žalobkyňou pri výkone služby colníka tak, ako to vyplýva z obsahu predchádzajúceho bodu odôvodnenia tohto rozsudku. Naopak v administratívnom konaní správne orgány nespochybnili skutočnosť, že žalobkyňa získala ďalšiu dobu dôchodkového poistenia v ňom deklarovanom rozsahu (4 roky a 305 dní k predtým vykázanému obdobiu 37 rokov a 313 dní hodnotených pri priznaní výsluhového dôchodku), ktorú žalobkyňa získala vo všeobecnom systéme dôchodkového poistenia.

16. Vychádzajúc z daných východiskových právnych kritérií pre posúdenie otázky možnosti priznania starobného dôchodku u žalobkyne, správny súd vyhodnotil právne závery uvedené v odôvodneniach rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov z 09.12.2017 a 20.03.2018 a nestotožnil sa s hodnotením stavu veci žalovaným správnym orgánom a správnym orgánom prvého stupňa. Navyše správny súd konštatoval, vzhľadom na obsah uvedených rozhodnutí aj nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov rozhodnutí týkajúcich sa údajného nevykázania obdobia dôchodkového poistenia najmenej 15 rokov ako zákonnej podmienky pre priznanie starobného dôchodku.

17. Súd teda preskúmavané rozhodnutia žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa zrušil z právnych dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c), d) SSP (rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a je zároveň nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov). V súvislosti s uvedenými dvoma dôvodmi pre zrušenie preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správny súd konštatuje, že predmetná kumulácia procesnoprávnych dôvodov zrušenia rozhodnutia orgánu verejnej správy, hoci je pomerne atypickou, je reakciou správneho súdu na závery administratívneho konania obsiahnuté v odôvodnení rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov, v ktorých na jednej strane sčasti absentujú vyčerpávajúce dôvody vzťahujúce sa k zásadným otázkam nastoleným v administratívnom konaní a na strane druhej argumentácia uvádzaná správnym orgánom (žalovaným) nie je v súlade s platným právnym stavom podopretým ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR k problematike starobných dôchodkov poskytovaných zo všeobecného systému sociálneho poistenia žiadateľom, ktorí vykázali obdobia dôchodkového poistenia v jeho osobitných systémoch.

18. Podľa § 65 ods. 1, 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, v znení účinnom v čase rozhodovania správnych orgánov oboch stupňov, má poistenec nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek, ktorým je 62 rokov veku poistenca.

19. Žalobkyňa dovŕšila dôchodkový vek podľa právnych kritérií uvedených v zákone o sociálnom poistení dňa 18.01.2012 a žiadosťou o starobný dôchodok zo 06.11.2017 požiadala o priznanie starobného dôchodku zo všeobecného systému sociálneho poistenia od 18.10.2014.

20. Sociálna poisťovňa, ústredie Bratislava v právnej nadväznosti na ustanovenia § 65 ods. 1, 2 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom ku dňu vydania prvostupňového rozhodnutia z 09.12.2017 preto správne ustálila, že žalobkyňa dosiahla dôchodkový vek dňom 18.01.2012 a k uvedenému dňu získala 1765 dní obdobia dôchodkového poistenia vo všeobecnom systéme dôchodkového poistenia. Nesplnenie zákonnej podmienky pre priznanie starobného dôchodku vyvodil správny orgán prvého stupňa z hore uvedeného obdobia dôchodkového poistenia v právnej konfrontácii s ustanovením § 65 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, t.j. zo zákonnej požiadavky dôchodkového poistenia najmenej 15 rokov, čo u žalobkyne podľa správnych orgánov oboch stupňov nebolo v konaní preukázané.

21. Najvyšší súd Slovenskej republiky dlhodobo judikuje vo svojich rozhodnutiach vzťahujúcich sa na nároky vojakov, policajtov, colníkov a ďalších pracovných pozícií, u ktorých zákonodarca stanovil osobitný režim dvoch výsluhových a dôchodkových dávok z osobitného systému dôchodkového poistenia, že ak uvedené osoby po dovŕšení dôchodkového veku podľa zákona o sociálnom poistení a vykázaní dôb dôchodkového poistenia vo všeobecnom systéme poistenia uplatňujú svoje nároky podľa zákona č. 461/2003 Z. z., je v takomto prípade nevyhnutné aplikovať článok 29 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého občania majú nárok na primerané hmotné zabezpečenie v starobe, pričom primeranému hmotnému zabezpečeniu môže zodpovedať iba také hmotné zabezpečenie, ktoré zodpovedá celej dĺžke poistenia bez ohľadu na to, či poistenie bolo získané v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia (podľa zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) alebo iba vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia podľa zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov. Až po zohľadnení všetkých dôb poistenia (dôb služby z osobitného systému a dôb poistenia zo všeobecného systému) je potrebné vykonať výpočet dôchodkovej dávky vo výške zodpovedajúcej rozsahu poistenia vo všeobecnom systéme, a to v súlade s článkom 33 ods. 2 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 416/1991 Zb. (ďalej len „Dohovor č. 128“).

22. Podľa článku 33 ods. 2 Dohovoru č. 128: „Ak má alebo ak by mala inak chránená osoba nárok na dávku ustanovenú v tomto Dohovore, a ak dostáva inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť, s výnimkou rodinných prídavkov, môžu sa dávky podľa tohto Dohovoru krátiť alebo zastaviť za určených podmienok a v určenom rozsahu za podmienky, že časť dávok, ktorá sa kráti alebo je zastavená, nepresahuje druhú dávku“.

23. Sociálna poisťovňa, ústredie Bratislava pri zohľadnení článku 29 Ústavy Slovenskej republiky a článku 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 právne viazaná judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k danej právnej problematike je povinná po zohľadnení všetkých období dôchodkového poistenia a všetkých osobných vymeriavacích základov vypočítanú sumu dôchodkovej dávky znížiť o sumu zodpovedajúcu obdobiu dôchodkového poistenia, ktorým je doba služby zhodnotená na určenie sumy príspevku alebo výsluhového dôchodku za celé roky.

24. Správny súd preto aj v preskúmavanej právnej veci zastáva názor, že bez ohľadu na právnu kategorizáciu funkcie colníka, ktorý žalobkyňa zastávala v rámci výkonu služby od 01.07.1972 do 30.04.2010, je po splnení podmienky dôchodkového veku žalobkyne, ktorú splnila 18.01.2012, žalovaný povinný zohľadniť pri skúmaní podmienok pre priznanie nároku na starobný dôchodok podľa § 65 ods. 1 zákona o sociálnom poistení (doba dôchodkového poistenia najmenej 15 rokov) aj obdobie dôchodkového poistenia zhodnotené v osobitnom systéme dôchodkového poistenia. Nárok na starobný dôchodok zároveň zodpovedá obdobiu dôchodkového poistenia získaného žiadateľom vo všeobecnom systéme dôchodkového poistenia a v takomto krátenom rozsahu žiadateľovi podľa platného právneho stavu a judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aj patrí.

25. V právnej nadväznosti na už uvedenú argumentáciu správny súd ďalej poznamenáva, že žalobkyňa sa nedomáhala v administratívnom konaní priznania nároku na dôchodkovú dávku v zníženom dôchodkovom veku 55 rokov až 59 rokov, v súvislosti s čím by bolo prioritnou potrebou v konaní pred Sociálnou poisťovňou zisťovať existenciu doby služby v I. alebo II. kategórií funkcií v právnom režime zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom poistení v znení zákona č. 235/1992 Zb. v spojení s právnou úpravou obsiahnutou v § 274 ods. 1 zákona o sociálnom poistení.

26. V hore uvedenom rozsahu právnej argumentácie vzhliadol správny súd procesnoprávne dôvody pre zrušenie rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov uvedené v § 191 ods. 1 písm. c) SSP, t.j. že rozhodnutia vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci.

27. Pokiaľ ide o právne dôvody zrušenia administratívnych rozhodnutí podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP (nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov), daný záver sa opiera predovšetkým o tú časť odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia žalovaného z 20.03.2018, v ktorej žalovaný odmietol aplikáciu právneho názoru uvedeného v rozsudkoch Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvádzaných v odvolaní právnym zástupcom žalobkyne bez toho, aby sa s predmetnou právnou argumentáciou NS SR hlbšie zaoberal. Podľa názoru súdu nie je prijateľné, aby správny orgán za situácie, že účastník konania argumentuje skutkovými a právnymi dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu najvyššej súdnej inštancie, ktoré je podľa jeho názoru použiteľné na jeho právnu vec, iba konštatoval, že „právny názor uvedený v spomínanom rozsudku dosiaľ nebol zovšeobecnený, preto nejde o prezentovanú rozhodovaciu prax súdu najvyššej inštancie v skutkovo i právne porovnateľných veciach...“

28. Je síce pravdou, že v slovenskom právnom poriadku súdy a štátne orgány rozhodujú podľa Ústavy SR a obsahu medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, zákonov a ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov, avšak pokiaľ eurokonformný a ústavnokonformný právny výklad skutkového stavu veci je súčasťou súdneho rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v obsahovo identickej veci, je povinnosťou správneho orgánu pri neakceptovaní takéhoto rozhodnutia predostretého účastníkom administratívneho konania v riadnom opravnom prostriedku vysporiadať sa s jeho obsahom vyčerpávajúcim spôsobom, predovšetkým uvedením skutkovej a právnej argumentácie, prečo orgán verejnej správy rozhodol v danej veci inak ako správny súd.

29. Formulovanie horeuvedených právnych záverov súdu je výrazne podopreté aj ďalšou judikatúrou NS SR. Napríklad v rozsudku sp. zn. 7So/138/2012 z 15.08.2012 uviedol Najvyšší súd SR nasledovné závery k preskúmavanej právnej problematike:

„Z právnych úprav týkajúcich sa sociálneho poistenia alebo zabezpečenia rôznych skupín poistencov jednoznačne vyplýva, že všeobecný systém sociálneho poistenia a osobitný systém sociálneho poistenia (zabezpečenia príslušníkov ozbrojených zborov) sú založené na základe hodnotenia dôb poistenia (zamestnania) pre dávky dôchodkového poistenia.

Kým zákon o sociálnom poistení upravuje nároky poistencov zo všeobecného systému sociálneho poistenia a jeho cieľom je zabezpečiť, aby doby poistenia boli poistencovi pre vznik nároku na dávky podmienené dosiahnutím veku alebo v dôsledku jeho nepriaznivého zdravotného stavu boli riadne zohľadnené, osobitné právne úpravy, používané v osobitnom systéme sociálneho poistenia obsahujú len úpravu, ktorá zabezpečuje užší okruh dávok dôchodkového poistenia a zohľadňuje ako dobu poistenia iba dobu výkonu služby (prípadne náhradnú dobu výkonu služby). Osobitný systém poistenia príslušníkov ozbrojených zborov neobsahuje úpravu starobných dôchodkov, sirotských a vdovských dôchodkov, ktoré by zohľadňovali dobu ich poistenia v celom rozsahu, a to aj v civilnom zamestnaní, ale obsahuje len úpravu výsluhových dôchodkov, sirotských výsluhových dôchodkov, vdovských výsluhových dôchodkov a invalidných výsluhových dôchodkov, ktoré sú založené len na hodnotení doby služby poistenca a vôbec nehodnotí dobu poistenia, ktorú poistenci získali vo všeobecnom systéme. V dôsledku tejto skutočnosti potom vychádza záver, že poistenci osobitného systému sociálneho zabezpečenia sú vylúčení z pôsobnosti zákona o sociálnom poistení len v rozsahu zodpovedajúcom dobe poistenia v osobitnom systéme (s výnimkou prípadov podľa § 60 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, ktorým sa pre nárok na tieto dávky hodnotí aj so započítaním doby služby v ozbrojených silách v celom rozsahu), ale nie v časti upravujúcej nárok na starobný, predčasný starobný, invalidný, sirotský, vdovský alebo vdovecký dôchodok.

V dôsledku súbežného uplatňovania týchto systémov tak nesprávnym a výlučne gramatickým výkladom zákona dochádza k diskriminácii poistencov osobitného systému, lebo odporkyňa im niektoré doby poistenia nehodnotí vôbec, alebo im ich hodnotenie odsúva a aj mení podmienky alebo odníma výhody poskytované poistencom v osobitnom systéme sociálneho poistenia.

Takýto postup, pri ktorom sa nehodnotia príslušníkom ozbrojených zborov v čase vzniku nároku na výsluhovú dávku všetky doby poistenia, však právna úprava, pri ktorej došlo k odčleneniu dôchodkového zabezpečenia príslušníkov ozbrojených zborov do osobitného systému, nemala za cieľ. Svedčí o tom aj znenie § 274 zákona o sociálnom poistení, upravujúce zachovanie nárokov vyplývajúcich zo zaradenia zamestnaní do zvýhodnených pracovných kategórií.

Nová právna úprava, obsiahnutá v zákone o sociálnom poistení, tiež nemala za cieľ vylúčiť tieto zvýhodnenia a vyžadovať, aby zvýhodnené zamestnanie znemožnilo pri posudzovaní vzniku nároku na dávku podľa zákona o sociálnom poistení zohľadniť celú dobu poistenia (bez ohľadu na skutočnosť, v ktorom systéme ju poistenec získal) a vyžadovať od zamestnanca nadobudnutie doby poistenia výlučne podľa ustanovení zákona o sociálnom poistení vo všeobecnom systéme tak, akoby poistenec bol poistený výlučne len za podmienok uvedených v zákone o sociálnom poistení, pričom tieto podmienky sú stanovené pre iné kategórie zamestnaní a akoby v ostatnom období nebol poistený vôbec.

Absolútne vylúčenie hodnotenia doby poistenia zo všeobecného systému u tých poistencov, ktorí získali dávky dôchodkového poistenia (zabezpečenia) v inom systéme sociálneho poistenia a nie v systéme všeobecnom, má za následok horšie zaobchádzanie s nimi, ako s poistencami, ktorí sú poistení v zahraničných systémoch sociálneho poistenia a u ktorých samotná poisťovňa vôbec nepochybuje o spôsobe výpočtu ich dôchodkových dávok spôsobom krátenia, ktorý zabezpečuje primerané poistné plnenie za obdobia, v ktorých boli poistení na Slovensku po zohľadnení dôb poistenia v iných systémoch.

Správne by preto odporkyňa mala pri rozhodovaní o nárokoch poistencov, ktorým bola priznaná niektorá z dávok výsluhového zabezpečenia poistencov osobitného systému najprv vypočítať teoretickú výšku dôchodku, ktorá by im patrila vtedy, ak by všetky doby poistenia získali vo všeobecnom systéme (samozrejme pri zachovaní výhod z preferovaných zamestnaní, teda napr. pri skoršom odchode do dôchodku), následne vypočítať teoretickú výšku dôchodku, ktorá by im patrila po zhodnotení doby poistenia v osobitnom systéme a odpočítať ju od teoretickej výšky dôchodku vypočítanej pri zohľadnení celej doby poistenia a až takto vypočítaná dávka môže zachovať všetky oprávnené nároky uvedených poistencov osobitného systému a nebude poškodzovať odporkyňu.“

30. Napokon v rozsudku sp. zn. 9So/127/2015 z 26.04.2017 Najvyšší súd SR jednoznačne argumentoval aj k otázke zohľadnenia výkonu funkcií v I. a II. kategórii funkcií nasledovne: „Z ustálenej judikatúry najvyššieho súdu nevyplýva, že by sa postup podľa Dohovoru č. 128 mal týkať len poistencov, ktorí službu, hodnotenej pre nárok na výsluhový dôchodok, vykonávali v I. a II. kategórii funkcií. Výkon služby v I . a II. kategórii funkcií má význam len z hľadiska možného nižšieho dôchodkového veku.“

31. Obsahovo zhodné závery je potrebné vyvodiť aj z rozsudkov Najvyššieho súdu SR č.k. 7So/16/2016 z 28.06.2017 a č.k. 7So/19/2016 zo 14.07.2017.

32. Vzhľadom na hore uvedené právne dôvody súd zrušil rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov procesným postupom podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP, podľa ktorého ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo. Právnu možnosť vrátenia veci správnemu orgánu prvého stupňa - Sociálnej poisťovni, ústredie Bratislava vyhodnotil správny súd na návrh právneho zástupcu žalobkyne predovšetkým z potreby zachovania plnohodnotného dvojinštančného administratívneho konania v ďalšom konaní o žalobkyňou uplatnenom nároku ako aplikovateľnú.

33. V ďalšom konaní bude povinnosťou Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava a prípadne aj žalovaného pri plnom akceptovaní dôvodov uvedených v odôvodnení tohto rozsudku (§ 191 ods. 6 SSP) opätovne rozhodnúť o žiadosti žalobkyne o starobný dôchodok zo 06.11.2017.

34. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobkyni priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorých bude rozhodnuté osobitným rozhodnutím správneho súdu - samostatným uznesením vydaným v súlade s ustanovením § 175 ods. 2 SSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitosti podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/,

c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.