Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/139/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a JUDr. Jarmily Pogranovej, v právnej veci - spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, v konaní zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., (advokátska kancelária) so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1/ X. I., nar. X.X.XXXX, trvale bytom J. č. XXX, 2/ T. R. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Ul. E. B. Q. XXXX/XX, J., o zaplatenie 6.121,05 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 14C/706/2014-172 zo dňa 04. decembra 2017, takto jednohlasne

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti výroku a v časti výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Žalovaným v 1. a 2. rade n e p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Dňa 21.2.2014 žalobca súdu doručil žalobu, ktorou sa domáhal, aby súd zaviazal žalovaných v rade 1/ a 2/ zaplatiť mu spoločne a nerozdielne sumu 6.121,05 € spolu s príslušenstvom a náhradu trov konania na tom skutkovom základe, že žalovaní v rade 1/ a 2/ s jeho právnym predchodcom (spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s.) uzatvorili dňa 19.7.2005 zmluvu č. 212054692, na základe ktorej im boli poskytnuté finančné prostriedky, ktoré sa zaviazali riadne splatiť. Celková dlžná suma ku dňu postúpenia pohľadávky predstavovala sumu 8.654,59 € (z toho dlžná istina 7.101,57 €, riadny úrok vo výške 932,34 €, úrok z omeškania vo výške 578,82 € a ostatné príslušenstvo vo výške 41,86 €). Podanou žalobou si uplatnil na zaplatenie dlžné splátky splatné v období od 20.3.2010 do 20.7.2015 v počte 65 a celkovej výške 6.121,05 €. Zároveň si uplatnil na zaplatenie úrok z omeškania vyčíslený z jednotlivých dlžných splátok za obdobie od 21.3.2010 do 4.11.2012 vo výške 351,35 € a úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 6.121,05 € od 5.11.2012 do zaplatenia. Titulom náhrady trov konania si uplatnil zaplatenie súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia.

2. Žalovaní v rade 1/ a 2/ sa k podanej žalobe nevyjadrili.

3.1. Napadnutým (v záhlaví tohto rozhodnutia označeným) rozsudkom Okresný súd Komárno ako súd prvej inštancie v spore takto rozhodol:

3.2. Súd konanie v časti o zaplatenie sumy vo výške 1.130,04 € v časti vyčísleného úroku z omeškania zo splátok za obdobie od 21.3.2011 do 4.11.2012 vo výške 214,20 €, ako aj úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1.130,04 € od 5.11.2012 do zaplatenia z a s t a v u j e.

3.3. Vo zvyšnej časti súd žalobu z a m i e t a.

2.4. Žalovaní v rade 1/ a 2/ n e m a j ú právo na náhradu trov konania.

3. Skutkový stav veci súd prvej inštancie zistil nasledovný:

4. Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1175/2012/CE uzatvorenej medzi žalobcom a spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s. dňa 27.9.2012 žalobca nadobudol od svojho právneho predchodcu pohľadávku voči žalovaným v rade 1/ a 2/ titulom zmluvy o splátkovom úvere, pričom táto bola špecifikovaná v prílohe č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok. Postúpenie pohľadávky bolo žalovanému v rade 2/ oznámené písomným podaním právneho predchodcu žalobcu zo dňa 16.10.2012, ktoré bolo v tento deň odovzdané na poštovú prepravu (č.l. 11, 166 a 167 spisu).

5. Žalovaní v rade 1/ a 2/ ako spoludlžníci uzatvorili so spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s. dňa 19.7.2005 zmluvu o splátkovom úvere č. 0212054692. Na základe zmluvy o splátkovom úvere bol žalovaným v rade 1/ a 2/ poskytnutý úver vo výške 6.638,78 € (200.000,- Sk), ktorý sa zaviazali vrátiť veriteľovi v mesačných splátkach po 94,17 € (2.837,- Sk) v období od 20.8.2005 do 20.7.2015. Úroková sadzba bola ustálená vo výške 10,10 % ročne, RPMN vo výške 5,58 % ročne. Súčasťou zmluvy boli všeobecné obchodné podmienky. Žalovaní v rade 1/ a 2/ čerpali úver v sume 6.638,78 € dňa 19.7.2005. Tento riadne a včas nesplácali, keď splátky úveru realizovali pravidelne mesačne v období od júla 2005 do apríla 2008, následne uhradili splátky v mesiacoch október 2008, november 2008, február 2009, apríl 2009 a máj 2009. Splátky neboli uhrádzané ani pravidelne, ani v dohodnutej výške, keď žalovaní v rade 1/ a 2/ veriteľovi titulom poskytnutého úveru celkove uhradili sumu 4.521,66 €. Konečná splatnosť úveru bola dojednaná ku dňu 20.7.2015.

6. Žalobca sa v tomto konaní podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy titulom dlžných splátok za obdobie od 20.3.2010 do 20.7.2015 ako právny nástupca spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a.s.. Svoju aktívnu legitimáciu v konaní odvodzoval od uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1175/2012/ CE zo dňa 27.9.2012 uzavretej so spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s., na základe ktorej bola na neho postúpená pohľadávka voči žalovaným v rade 1/ a 2/ v celkovej výške 8.654,59 € ako aj oznámenia o postúpení pohľadávky, ktoré jeho právny predchodca doručoval žalovaným v rade 1/ a 2/. Svoje stanovisko k aktívnej vecnej legitimácii v spore vyjadril v písomnom vyjadrení zo dňa 2.11.2017, doručenom súdu dňa 30.11.2017, v ktorom poukázal na viacero rozhodnutí súdov SR ohľadne aplikácie ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. V uvedenom vyjadrení právny zástupca žalobcu konštatoval, že účelom § 92 zákona o bankách je úprava výnimiek z bankového tajomstva a ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nehovorí nič o podmienkach platnosti postúpenej pohľadávky, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Hlavným účelom § 92 zákona o bankách podľa názoru žalobcu bolo (aj podľa dôvodovej správy) prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Vzhľadom na uvedené v tomto vyjadrení navrhol vykladať vzťah medzi bankovým tajomstvom a platnosťou postúpenej pohľadávky tak, ako to urobil český najvyšší súd resp. nemecký spolkový súdny dvor a to, že porušenie bankového tajomstva vrátane porušenia § 92 ods. 8 zákona o bankách nevedie k súkromnoprávnej sankcii v podobe neplatnosti postúpenia, ale len k sankciám predpokladaným zákonom o bankách. Z vyššie uvedeného mal za to, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. To znamená, že aj ak by banka pred postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenej pohľadávky v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka. Tiež poukázal na to, že z gramatického výkladu prvej a druhej vety ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách je zrejmé, že zákonodarca rozlišuje dva pojmy, a to pojem peňažný záväzok ako celok a pojem časť peňažného záväzku. Mal za to, že s ohľadom na tento zámer zákonodarcu, banka môže postúpiť aj zosplatnenú pohľadávku, čo vyplýva z druhej vety ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. Zmyslom tohto ustanovenia je podľa jeho názoru vyjadrenie podmienky, že pokiaľ dlžník uhradil banke tú časť záväzku, s plnením ktorej bol v omeškaní, a to v čase pred postúpením pohľadávky, právo banky postúpiť celú pohľadávku, najmä jej nezaplatený zostatok, zaniká. Podľa dôvodovej správy k ustanoveniu § 92 ods. 8 zákona o bankách sa v tomto odseku upravuje možnosť použiť inštitút postúpenej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácaniu dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Je zrejmé, že pod slovným spojením nesplácaný dlh je treba rozumieť dlh dlžníka v podobe vrátenia celého poskytnutého úveru veriteľovi, nakoľko tento dlh vzniká už poskytnutím úveru dlžníkovi, ktorý ho mal len možnosť vrátiť v splátkach postupným splácaním za zmluvne dohodnutých podmienok. Vzhľadom k uvedenému považoval za zrejmé, že banka môže postúpiť peňažný záväzok ako celok vrátane jeho príslušenstva. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru pred postúpením pohľadávky nepovažoval za podmienku platného postúpenia pohľadávky, keď k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti pristúpil až on sám po postúpení pohľadávky.

7. Dňa 16.10.2012 žalobca vypracoval písomné podanie nazvané výzva k úhrade a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, ktoré adresoval žalovanému v rade 2/. V tomto podaní žalobca oznámil žalovanému v rade 2/, že ku dňu 16.10.2012 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a vyzval ho na zaplatenie dlžnej sumy vo výške 8.836,94 € najneskôr do 31.10.2012.

8. Ako vyplynulo z pokusu o zmier zo dňa 24.1.2014, žalobca v rámci výzvy na uhradenie dlžnej sumy konštatoval, že zo strany jeho právneho predchodcu došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti poskytnutého úveru bez konkretizácie akým úkonom z akého dňa. Zároveň vyčíslil zostatok dlžnej sumy a žalovaných v rade 1/ a 2/ vyzval na úhradu tejto sumy najneskôr do 31.1.2014.

9. V priebehu konania žalobca písomným podaním zo dňa 3.10.2017, doručeným súdu dňa 6.10.2017, zobral podanú žalobu v časti o zaplatenie sumy vo výške 1.130,04 € v časti vyčísleného úroku z omeškania zo splátok za obdobie od 21.3.2011 do 4.11.2012 vo výške 214,20 €, ako aj úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1.130,04 € od 5.11.2012 do zaplatenia späť a konanie žiadal v tejto časti zastaviť.

10. Na pojednávaní dňa 4.12.2017 právny zástupca žalobcu zotrval na podanej žalobe a tejto navrhol v plnom rozsahu vyhovieť. Ohľadne aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní odkázal na písomné vyjadrenie zo dňa 2.11.2017, ktoré bolo súdu doručené dňa 30.11.2017.

11. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie s poukazom na vykonané dokazovanie, zistený skutkový stav veci a citované ustanovenia Obchodného zákonníka (zákon č. 513/1991 - § 497, § 499 a § 502 ods. 1), citované ustanovenia Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb. - § 52 ods. 1, § 879j, § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 1 až 4, § 54 ods. 1 a 2, § 524 ods. 1 a 2, § 121 ods. 3), citované ustanovenia Zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (§ 1 ods. 1, § 2 písm. a/ a b/, § 3 ods. 1 a 2)citované ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a citované ustanovenia Civilného sporového poriadku (CSP

- zákon č. 160/2015 Z. z. - § 145 ods. 2 a § 146 ods. 1) odôvodnil nasledovne:

12. V danom prípade sa žalobca podanou žalobou domáhal zaplatenia dlžnej sumy titulom zmluvy o splátkovom úvere uzavretej medzi spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s. a žalovanými v rade 1/ a 2/ v sume neuhradených splátok splatných v období od 20.3.2010 do 20.7.2015 vo výške 6.121,05 € s príslušenstvom. Keďže žalobca po otvorení pojednávania žalobu voči žalovaným v rade 1/ a 2/ v časti sumy premlčaných splátok celkove vo výške 1.130,04 €, vyčísleného úroku z omeškania zo splátok za obdobie od 21.3.2010 do 4.11.2012 vo výške 214,20 €, úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1.130,04 € od 5.11.2012 do zaplatenia vzal späť, súd postupom podľa § 145 ods. 2 konanie v tejto časti zastavil, keď žalovaní v rade 1/ a 2/ k čiastočnému späťvzatiu žaloby nemali námietky. Predmetom konania tak zostal žalobcom uplatnený nárok voči žalovaným v rade 1/ a 2/ na zaplatenie sumy nepremlčaných splátok úveru splatných v období od 20.3.2011 do 20.7.2015 vo výške 4.991,01 € s príslušenstvom.

13. Predmetom konania v tejto veci je záväzok žalovaných v rade 1/ a 2/, ktorý vznikol zo zmluvy o splátkovom úvere uzatvorenej v zmysle § 497 až 507 Obchodného zákonníka, ktorá zmluva o splátkovom úvere je však súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na žalovaných v rade 1/ a 2/ je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľov, pretože pri jej uzavieraní nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, teda na právny vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka), a to cez odkaz podľa ustanovenia § 1 ods. 2 druhá veta Obchodného zákonníka. Podľa názoru súdu uvedený záver vyplýva zo skutočnosti, že tzv. spotrebiteľské zmluvy (i keď sú upravené v Občianskom zákonníku) nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne vzťahy, naopak príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah (vyplýva to najmä z toho, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách sú systematicky zaradené vo všeobecnej časti Občianskeho zákonníka a teda nepredstavujú osobitný zmluvný typ zo záväzkovej časti). Preto na právny vzťah založený zmluvou o úvere aplikoval súd ustanovenia Obchodného zákonníka (čo sa týka konkrétnych práv a povinností) ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka (týkajúce sa spotrebiteľa a spotrebiteľských zmlúv). V tejto súvislosti súd upriamuje pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21.4.2015 (sp. zn. 3MCdo/14/2014), podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa na právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou.

14. V prejednávanej veci súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že podanej žalobe nie je možné vyhovieť.

15. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno- právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004, rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 24Co/722/2015).

16. Pasívnu vecnú legitimáciu žalovaných v rade 1/ a 2/ mal súd preukázanú, keďže žalovaní v rade 1/ a 2/ sú dlžníkmi zo zmluvného vzťahu, plnenie z ktorého je predmetom tohto konania (pasívnu vecnú legitimáciu žalovaných v rade 1/ a 2/ žalobca preukázal predložením zmluvy o splátkovom úvere, plnenie z ktorej je predmetom sporu).

17. Pokiaľ však ide o aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v tomto konaní súd konštatuje, že v zmysle zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách žalobcu v tomto konaní zaťažovala povinnosť preukázať dodržanie postupu v zmysle § 92 ods. 8 citovaného zákona, t.j. že spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s. ako veriteľ pohľadávky písomne vyzval žalovaných v rade 1/ a 2/ ako dlžníkov na úhradu dlhu a títo boli napriek výzve v omeškaní s jeho splácaním nepretržite 90 kalendárnych dní, keďže splnenie tohto postupu je predpokladom postúpenia splatnej pohľadávky, resp. jej časti banky voči dlžníkovi na tretiu osobu. Žalobca svoju aktívnu vecnú legitimáciu v konaní vyvodzoval z oznámenia o postúpení pohľadávky, ktoré zaslal jeho právny predchodca žalovanému v rade 2/ a zo zmluvy o postúpení pohľadávok.

18. Súd v tejto súvislosti dospel k záveru, že na prípady postúpenia pohľadávok bánk je potrebné okrem všeobecného ustanovenia § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka aplikovať ustanovenia lex specialis, t.j. ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., keďže zákon o bankách v prípade bankových úverov poskytuje dlžníkom zákonnú ochranu pred zhoršením ich situácie v záväzkovoprávnom vzťahu z titulu bankového úveru. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

19. Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone o bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými obchodnými podmienkami. O tom, či banka túto možnosť využila, žalobca nepredložil žiaden relevantný dôkaz. V pokuse o zmier síce uviedol, že zo strany Slovenskej sporiteľne, a.s. došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, avšak bez konkretizácie dátumu takéhoto úkonu a bez predloženia listiny, ktorou malo dôjsť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. Preto súd predčasné ukončenie zmluvného vzťahu, plnenie z ktorého je predmetom tohto konania, nemal preukázané. Pokiaľ teda nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy (prípadne pokiaľ takáto skutočnosť nebola preukázaná), nie je možné urobiť záver o tom, žeby predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný. Splatnými do tej doby sa mohli stať len jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých boli žalovaní v rade 1/ a 2/ v omeškaní.

20. Z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Pokiaľ teda banka postúpila predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobcovi, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Totiž, keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver (nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti), banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu.

21. Podľa názoru súdu úpravou § 92 ods. 8 (predtým 7) mal zákonodarca na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkové vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou.

22. Preto mal súd za to, že v danom prípade žalobcu zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok špecifikovaných v ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z.. Žalobca dodržanie tohto postupu zo strany právneho predchodcu žalobcu nepreukázal, keď v priebehu konania do vyhlásenia rozhodnutia súdu vo veci samej nepreukázal, že obchodná spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s. vyzvala dlžníka na splnenie svojho záväzku, s plnením ktorého bol v omeškaní a že dlžník bol napriek výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke a tiež nepredložil o tejto skutočnosti dôkaz. Žalobcom učinené skutkové tvrdenie o danosti aktívnej vecnej legitimácie v konaní (odvodzujúc túto od uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok a oznámenia o postúpení pohľadávky) a predložené dôkazy nepreukazujú splnenie zákonom stanoveného postupu v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z.. Žalobca v konaní nepreukázal, že by Slovenská sporiteľňa, a.s. doručila žalovaným v rade 1/ a 2/ písomnú výzvu na splnenie omeškaného peňažného záväzku. Písomná výzva na splnenie je totižto jednou z podmienok platného postúpenia pohľadávky bankou. Výzva sa musí dostať do dispozičnej sféry dlžníka, lebo ide o tzv. faktický úkon, ktorý je nevyhnutnou podmienkou ďalšieho právneho úkonu, a to postúpenia pohľadávky bankou v prípade, ak klient banky je napriek písomnej výzve banky nepretržite v omeškaní dlhšie ako 90 kalendárnych dní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku. Nepredloženie tejto výzvy s doručenkou má za následok, že žalobca nepreukázal začatie plynutia lehoty trvania nepretržitého omeškania dlžníka banky dlhšieho ako 90 kalendárnych dní ako predpokladu pre platné postúpenie pohľadávky SLSP, a.s. v prospech žalobcu. Preto, keď žalobca nepreukázal svoje skutkové tvrdenie o tom, že je na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.9.2012 právnym nástupcom obchodnej spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a.s. vo vzťahu k pohľadávke zo zmluvy č. 0212054692 uzatvorenej so žalovanými v rade 1/ a 2/ dňa 19.7.2005, súd mal za to, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky, ktorá je predmetom tohto konania, keď zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách treba ohľadom inštitútu postúpenia pohľadávky považovať za lex specialis vo vzťahu k ustanoveniam Občianskeho zákonníka (konkrétne § 524 Občianskeho zákonníka). Zmluvu o postúpení pohľadávok zo 27.9.2012 je preto potrebné považovať za neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka (pre rozpor so zákonom).

23. Súd v tejto súvislosti poukazuje na právny názor Krajského súdu v Trnave vyslovený v rozsudku vo veci sp. zn. 24Co/722/2015, podľa ktorého pre vyslovenie postupiteľnosti pohľadávky banky z titulu spotrebiteľského úveru je nevyhnutné dodržanie postupu podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., pod následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom, konkrétne ustanovením § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať práve za takýto druh pohľadávok, keď s každou pohľadávkou banky voči klientovi sú neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona).

24. Vychádzajúc zo záujmu spoločnosti na ochrane spotrebiteľov v zmluvných vzťahoch, v ktorých spotrebiteľ je slabšou zmluvnou stranou ako aj vychádzajúc zo zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (predovšetkým ustanovenie § 5b predmetného zákona, v ktorom je súdu uložené ex offo prihliadať na skutočnosti oslabujúce nárok dodávateľa voči spotrebiteľovi), mal súd za to, že spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatnými (dospelé splátky) a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky (viď napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Co/328/2015, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/722/2015, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/750/2015). Banka je teda oprávnená postúpiť časť peňažného záväzku, s úhradou ktorého je dlžník, napriek písomnej výzve banky, aktuálne v omeškaní viac ako 90 kalendárnych dní. Pokiaľ ide o vyjadrenia žalobcu ohľadne platnosti postúpenia pohľadávky, ktorá je predmetom tohto konania, súd tieto považoval rozhodovacou praxou súdov za prekonané.

25. Keďže súd postupom podľa § 295 nemal preukázané súčasné splnenie oboch podmienok predpokladaných v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., dospel k záveru, že zmluva o postúpení pohľadávok z 27.9.2012 v prospech žalobcu je neplatná s poukazom na § 41 Občianskeho zákonníka podľa § 39 Občianskeho zákonníka (pre rozpor s § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z.) v časti pohľadávky Slovenskej sporiteľne, a.s. voči žalovaným v rade 1/ a 2/ zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru č. 0212054692 z 19.7.2005 a žalobca v súvislosti s uvedenou zmluvou nie je veriteľom žalovaných v rade 1/ a 2/. Pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu súd žalobu vo zvyšnej časti (ktorá zostala predmetom sporu po čiastočnom zastavení konania) zamietol.

26. K správnosti postupu tunajšieho súdu pri potrebe skúmania platnosti postúpenia pohľadávky vo vzťahu k dodržaniu podmienok stanovených v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách súd poukazuje i na rozhodnutia Krajského súdu v Nitre (napr. rozhodnutie vo veci sp. zn. 6Co/137/2017 z 25.10.2017, rozhodnutie vo veci sp. zn. 25Co/589/2016 z 23.8.2017).

27. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, § 256 ods. 1 CSP, keď žalovaní v rade 1/ a 2/ boli tou stranou sporu, ktorá bola s ohľadom na výsledok konania v konaní plne úspešná a v zastavujúcej časti žalovaní v rade 1/ a 2/ zastavenie konania nezavinili. O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník tunajšieho súdu osobitným uznesením v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

28. Uvedený rozsudok včas podaným odvolaním napadol len žalobca v jeho zamietajúcej časti výroku a nadväzujúceho výroku o náhrade trov konania domáhajúci sa jeho zmeny (a plného vyhovenia žaloby) alebo jeho zrušenia (a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie), keď si uplatnil aj náhradu trov odvolacieho konania. V dôvodoch odvolania vyčítal súdu prvej inštancie to, že vec nesprávne právne posúdil v otázke postúpenia predmetnej pohľadávky v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Na základe uzavretej zmluvy o úvere vznikol medzi jeho právnym predchodcom - bankou ako postupcom a žalovanými obchodnoprávny záväzkový vzťah a peňažný záväzok žalovaných vznikol už poskytnutím dohodnutej sumy peňažných prostriedkov v ich prospech.

Dohoda zmluvných strán o vrátení peňažných prostriedkov nemá žiadny vplyv na výšku alebo existenciu záväzku dlžníka, týka sa výlučne spôsobu zaplatenia jeho záväzku a závisí výlučne od vôle veriteľa. Považuje za absurdné, ak súd pod pojmom pohľadávka zodpovedajúce peňažnému záväzku rozumie len tie mesačné splátky úveru, ktoré sa už stali splatnými. Pohľadávka zodpovedajúca peňažnému záväzku (dlhu) zo zmluvy o úvere podľa jeho názoru predstavuje zostatok dlhu žalovaných, t. j. takúto pohľadávku tvoria nielen nezaplatené a splatné splátky úveru, ale aj nezaplatené a doposiaľ nesplatné splátky úveru. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Samotný zákonodarca rozlišuje 2 pojmy - pojem peňažný záväzok ako celok a pojem časť peňažného záväzku, keď správnosť záveru o tom, že banka môže postúpiť aj nezosplatnenú pohľadávku, možno potvrdiť posúdením druhej vety ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Pokiaľ by predmetné ustanovenie malo na mysli postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorým je dlžník v omeškaní, bolo by to v predmetnom ustanovení výslovne uvedené. Ak by zákonodarca v predmetnom ustanovení mienil upraviť oprávnenie banky postúpiť na inú osobu len peňažný záväzok, ktorý je už splatný, potom by druhá veta tohto ustanovenia bola v praxi neaplikovateľná a nadbytočná. Pre úplnosť poukazuje na to, že uvedené ustanovenie ukladá banke podmienky, ktoré je zo strany banky potrebné splniť, aby sa banka voči svojmu klientovi nedopustila porušenia bankového tajomstva. Žalovaní sú v nepretržitom omeškaní najneskôr od 20.05.2009 a k postúpeniu pohľadávky došlo až dňa 27.09.2012, tvrdí preto, že boli v nepretržitom omeškaní a zároveň boli postupcom pred postúpením pohľadávky opakovane vyzvaní na úhradu omeškaných splátok. Skutkové tvrdenia, ktoré nie sú protistranou popierané, je potrebné v zmysle ustanovenia § 151 ods. 1 považovať za tzv. nesporné skutkové tvrdenia, ktoré nie je potrebné ďalej preukazovať. S poukazom na to, že omeškanie žalovaných trvalo nepochybne viac ako rok, zastáva názor, že postupca by konal v súlade s ustanovením § 92 ods. 8 Zákona o bankách (a teda by neporušil bankové tajomstvo) aj v takom prípade, ak by písomnú výzvu žalovaným nezasielal. Nestotožňuje sa s právnym názorom súdu prvej inštancie, že nepreukázal začatie plynutia lehoty trvania nepretržitého omeškania, keď zo zákona vyplýva, že lehota trvania nepretržitého omeškania dlžníka dlhšieho ako 90 kalendárnych dní začína plynúť až po doručení tejto výzvy. Ak by zákonodarca mienil týmto ustanovením poskytnúť dlžníkovi lehotu na dobrovoľné plnenie, po dobu 90 dní od doručenia výzvy, bolo by to v zákone výslovne a jednoznačne uvedené. Dlžník sa ocitol v omeškaní ihneď po tom, čo nezaplatil splátku v dohodnutej dobe splatnosti, argumentácia súdu je preto absurdná. Postup súdu, ktorým si súd „upravil“ zákonné ustanovenie a nad rámec zákona „upravuje“, že omeškanie dlžníka nastáva až doručením výzvy banky, je v priamom rozpore s ústavným princípom trojdelenia moci. Zastáva názor, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko v konaní bolo predloženými listinnými dôkazmi nesporne preukázané, že súčet všetkých omeškaní žalovaných presiahol 1 rok a teda postupca postupoval v súlade so zákonom bez ohľadu na to, či žalovaným zaslal výzvu na zaplatenie omeškaného peňažného záväzku. V súvislosti s platným postúpením pohľadávky taktiež poukazuje na bod 19.16 Všeobecných obchodných podmienok, podľa ktorého klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky. Banka si svojím klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchýlne od zákona, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazujú, alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť; odchýlnu úpravu umožňuje ustanovenie § 89 ods. 1 Zákona o bankách. Zastáva tiež názor, že splnenie podmienok v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, v konaní ani nebolo potrebné preukazovať, keďže zmluvné strany si vzájomné práva a povinnosti upravili odchýlne od tohto ustanovenia. Na podporu svojich tvrdení poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/2/2016, 10Co/76/2016 a 9Co/145/2015. Poukazuje na skutočnosť, že v konaní predložil relevantné oznámenia postupcu žalovaným o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho zakladajú jeho aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z týchto oznámení vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení; dlžník sa nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, ani jej prípadnej neexistencie (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/210/2001). Súd tak pochybil, ak napriek preloženým oznámeniam platnosť zmluvy o postúpení skúmal. Zastáva tiež názor, že aktívnu legitimáciu v konaní preukázal oznámením postupcu o postúpení pohľadávky a že ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky; uvedené vyplýva aj z ustanovenia § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý zákon v poznámke pod čiarou neodkazuje na ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ale na ustanovenie § 524 Občianskeho zákonníka. Norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 Zákona o bankách nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade žalovaným, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska. S nedoručením výzvy teda nemôže byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok; poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/2/2016 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29Odo/1613/2015. Poukazuje tiež na to, že napriek čiastočnému späťvzatiu žaloby mu nebol vrátený súdny poplatok. Splnenie podmienok postúpenia preukázal Prílohou č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok, resp. predloženou platobnou históriou úveru, z ktorej vyplývajú skutočnosti o nepretržitom omeškaní žalovaných; preukázanie splnenia týchto podmienok navyše podľa jeho názoru nebolo potrebné v konaní preukázať.

29. Žalovaní sa k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

30. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku a viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania žalobcu, dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej zamietajúcej časti výroku a v časti výroku o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 387 ods. 1 potvrdiť ako rozhodnutie v tejto časti (vo výroku) vecne správne, pričom súčasne rozhodol o trovách odvolacieho konania tak, že v odvolacom konaní úspešným žalovaným, ktorým vznikol nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi, tento nárok nepriznal s poukazom, že týmto v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

31. Nakoľko sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 sa v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia v napadnutej časti, keď na zdôraznenie ich správnosti s ohľadom na odvolacie dôvody poukazuje na to, že

- napadnuté rozhodnutie je v súlade s princípom právnej istoty (čl. 2 , keď je v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, keď plne zodpovedá právnym záverom vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/147/2017 zo dňa 24. apríla 2018 (publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov SR pod č. R 60/2018),

- žalobca v konaní nepreukázal a ani netvrdil, že by postúpeniu pohľadávky zo strany postupcu predchádzala jeho výzva v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ktoré ustanovenie neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež práv klienta (spotrebiteľa) v súvislosti s postúpením pohľadávky,

- bod 19.16 Všeobecných obchodných je v častiíach odporujúcich § 92 ods. 8 Zákona o bankách v rozpore s ustanovením § 525 Občianskeho zákonníka, keď

- súd mal ex offo povinnosť otázku platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky riešiť a na túto aj bez námietky (z úradnej povinnosti) prihliadnuť, a že

- v prípade neplatnej cesie jej neplatnosť nie je možné zhojiť, oznámením postúpenia pohľadávky adresovaným dlžníkovi.

32. Zo všetkých zhora označených dôvodov preto odvolací súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, keď svoje rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .