Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_26Cob-40-2018.pdf
PDF · 165.14 KB
Case nature
Area
Subarea
26Cob/40/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov senátu JUDr. Romana Greguša a Mgr. Erika Németha, v právnej veci žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, so sídlom Mozartova 9, Bratislava, IČO: 00 420 166, zastúpený: JUDr. Dagmar Kubovičová, advokátka, so sídlom Námestie Biely Kríž 3, P. O. Box 39, Bratislava, proti žalovanému: WELLNESS s. r. o., so sídlom Patince 431, IČO: 35 844 965, zastúpený: PETOV & Co s. r. o., so sídlom Šoltésovej 14, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 430 742, o zaplatenie 8.613,-- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 5Cb/61/2016 - 179 zo dňa 18. januára 2018, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Komárno č. k. 5Cb/61/2016 - 179 zo dňa 18. januára 2018 p o t v r d z u j e .
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol, ďalším výrokom zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 8.615,-- eur spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 14.03.2016 a napokon aj k povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa návrhom zo dňa 15.03.2016 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 8.613,-- eur s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 14.03.2016 až do zaplatenia ako aj trov konania. Svoj návrh odôvodnil tým, že žalobca nadobudol postavenie organizácie kolektívnej správy podľa zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom, a to z dôvodu, že mu bolo udelené Oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 Ministerstvom kultúry SR dňa 11.05.2010 s tým, že výkon kolektívnej správy práv sa týkal majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia.
Na základe vyššie uvedeného žalobca vykonáva kolektívnu správu na použitie diel ním zastúpených autorov, a to prostredníctvom ďalšieho verejného prenosu vysielania prostredníctvom technických zariadení. Pri takýchto spôsoboch použitia diel ide predovšetkým o použitie prostredníctvom zvukovoobrazových alebo zvukových zariadení, ktoré sú umiestnené v izbách alebo v iných ubytovacích zariadeniach, prevádzkach ako reštaurácie, kaviarne, bary a podobne.
Žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Wellness Hotel Patince, pričom ide o zariadenie v štandarde hotel 4*. Žalobca má za to, že žalovaný v ním prevádzkovanom zariadení používal v roku 2015 predmety ochrany spravované žalobcom, a to prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie) prostredníctvom technických zariadení, tak ako je uvedené vyššie. Žalobca má z webovej stránky žalovaného a z ďalších zdrojov voľne prístupných na internete vedomosť o tom, že v zariadení prevádzkovanom žalovaným dochádza k verejnému prenosu technickými zariadeniami v nasledovnom, rozsahu: 99 zvukovoobrazových zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia Wellness Hotel I Patince, 99 zvukových zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia Wellness Hotel Patince.
Podľa zákona č. 618/2003 Z. z. je možné použiť dielo autora výlučne na základe jeho súhlasu udeleného prostredníctvom licenčnej zmluvy, okrem prípadov zákonných licencií. V danom prípade, nakoľko pri tomto spôsobe použitia diel ide o kolektívne spravované diela, ktoré spravuje žalobca, sa vyžaduje súhlas vo forme hromadnej licenčnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom ako organizáciou kolektívnej správy a žalovaným ako používateľom diel. Žalobca navrhoval žalovanému uzatvorenie hromadnej licenčnej zmluvy na predmetné použitie diel. Žalovaný ako člen Zväzu hotelov a reštaurácie Slovenskej republiky (ZHR SR) osobitnou príkaznou zmluvou splnomocnil ZHR SR k jeho zastupovaniu vo veci usporiadania práv a povinnosti vyplývajúcich z použitia diel požívajúcich autorskoprávnu ochranu v súvislosti s verejným prenosom. Medzi žalobcom a ZHR SR prebiehali v roku 2015 rokovania o podmienkach hromadnej licenčnej zmluvy, avšak rokovania bolí neúspešné. Podľa § 56 ods. 1 písm. g) zákona č. 618/2003 Z. z. autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo, môže sa domáhať vydania bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva.
Žalovaný bezdôvodné obohatenie žalobcovi nevydal, pričom toto sa uplatňuje za obdobie od 01.01. do 31.12.2015. Suma bezdôvodného obohatenia je vo výške 8.613,-- eur, pričom táto bola vyčíslená tým, že sadzobník licenčných odmien za jeden rok pri ubytovacom zariadení žalovaného, ktorým je hotel so štyrmi hviezdičkami je za zvukovoobrazové zariadenie v izbe 29,50 eur a za zvukové zariadenie v izbe 14,-- eur, pričom u žalovaného ide o zvukovoobrazové zariadenie v počte 99 a zvukové zariadenie 99, čo po vynásobení (zvukovoobrazové zariadenie v počte 99) sumou 29,50 eur predstavuje 2.920,50 eur, po vynásobení (zvukové zariadenie v počte 99) sumou 14,-- eur predstavuje 1.386,-- eur, a toto je obvyklá licenčná odmena spolu za jeden rok. Z dôvodu, že ide o bezdôvodné obohatenie, táto suma sa vynásobuje dvojnásobkom, čo predstavuje 8.613,-- eur, pričom uvedený dvojnásobok je odvodený podľa § 56 ods. 1 písm. g) zákona č. 618/2003 Z. z.. Nakoľko žalovaný nevydal žalobcovi jemu patriace bezdôvodné obohatenie, žalobcovi vznikol aj nárok na úrok z omeškania, ktorý si uplatňuje vo výške 5,05% ročne z dlžnej sumy od 14.03.2016.
3. Žalovaný tak v odpore, ako i v následnom vyjadrení namietol nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, keďže žalobca je oprávnený konať a uplatňovať právne nároky len a výlučne v prospech tých nositeľov práv, ktorých na základe dohody zastupuje. Z dohody musí byť zrejmé, v akom rozsahu je žalobca oprávnený toho ktorého nositeľa práv zastupovať a najmä vo vzťahu ku ktorým jeho autorským dielam, a následne má žalobca preukazovať, či vôbec k použitiu tých ktorých predmetov ochrany v rozhodujúcom období došlo. Žalovaný zdôraznil, že k dohode o uzavretí hromadnej licenčnej zmluvy nedošlo z dôvodu, že žalobca odmietol ZHR poskytnúť zoznam ním zastúpených nositeľov práv ako aj zoznam predmetov ochrany, ku ktorým v rozhodnom období vykonával správu práv patriacich týmto zastúpeným nositeľom, aby bolo možné posúdiť, či na strane žalovaného vôbec môže eventuálne dôjsť k použitiu toho ktorého diela za predpokladu, že by sa rozhodol vykonávať ďalší verejný prenos vysielania poskytovaného vysielateľmi alebo retransmitentmi. Žalovaný potom nemal možnosť posúdiť, či je vôbec potrebné uzatvárať licenčnú zmluvu práve so žalobcom a na základe nej platiť licenčnú odmenu za použitie „nevedno čoho" v prospech „nevedno koho".
Žalobca v žalobe produkuje len ničím nepodložené tvrdenia, z ktorých vôbec nevyplýva, že na strane žalovaného vôbec mohlo dôjsť, a už vôbec nie že došlo, k realizácii ďalšieho verejného prenosu vysielania ani k verejnému prenosu diel, ku ktorým žalobca vykonáva správu.
Žalobca musí preukázať, že televízne prijímače boli spôsobilé sprostredkovať signál, žalovaný tento signál reálne prijímal a sprostredkovával svojim zákazníkom a do programovej štruktúry šíreného vysielania boli zaradené aj diela, ku ktorým žalobca vykonáva správu. Ďalej musí preukázať, že všetky tieto predpoklady boli splnené práve v rozhodujúcom období, za ktoré žalobca uplatňuje svoj nárok.
V ďalších svojich písomných podaniach a vo vyjadreniach na pojednávaní žalovaný poukázal na rozsudok SD EÚ vo veci sp. zn. C-301/15, a tiež uviedol, že hoci žalobca predložil zoznam autorov, o ktorých tvrdí, že ich zastupuje a predložil aj CD obsahujúce prehľad o vysielaní audiovizuálnych diel v roku 2015, medzi týmito zoznamami nie je žiadna spojitosť. Zo štatistiky vysielania síce vyplýva, že nejaké audiovizuálne dielo bolo vysielané v určitom čase konkrétnym vysielateľom, ale nie je možné zistiť, kto je jeho autorom, teda uvedenie režiséra, autora scenára, autora prekladov a podobne.
Poukazuje na to, že zisťovať obvyklú cenu - súd musí vychádzať z cien dojednaných v okolitých štátoch práve z dôvodu monopolného postavenia žalobcu v SR. Z dôvodu, že súd nie je oprávnený riešiť otázku týkajúcu sa dominantného postavenia žalobcu, súd je povinný bezodkladne oznámiť začatie konania Protimonopolnému úradu SR a Európskej komisii.
Z dôvodu, že žalovaný považuje ustanovenie § 56 ods. 1 písm. g) autorského zákona za protiústavné, navrhuje, aby súd inicioval svojím návrhom konanie pred Ústavným súdom a aby konanie do doby rozhodnutia Ústavného súdu prerušil.
Z dôvodu, aby súd konanie prerušil a podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ. Žalovaný nespochybňuje vykonávanie činnosti ani počet ubytovacích zariadení vrátane technických zariadení na prenos vysielania (počet rádií a TV).
Čo sa týka námietky ceny, poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora v odseku 61 teda, že organizácie spravujúce autorské právo s dominantným postavením pri určení odmeny prináleží preukázať, že jej ceny sú primerané, a to na základe objektívnych okolností. Žalovaný v konaní preukázal, že ceny určené žalobcom sú nadhodnotené a jedny z najvyšších v okolitých štátoch.
4. Na základe takto vykonaného dokazovania súd ustálil nasledovný skutkový a právny záver:
Žalobca je organizáciou kolektívnej správy majetkových práv na použitie diel ním zastúpených autorov v zmysle oprávnenia č. 2/2004 vydaného Ministerstvom kultúry SR dňa 11.05.2010 na výkon kolektívnej správy práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia, okrem iného v odbore káblová retransmisia a v odbore verejného prenosu vyššie uvedených diel prevedených akýmikoľvek technickými prostriedkami. Žalovaný je obchodnou spoločnosťou, jeho predmetom činnosti sú aj ubytovacie služby v ubytovacom zariadení, v rámci čoho prevádzkuje zariadenie označené ako Wellness Hotel Patince, ktoré má zriadených 99 izieb. Podľa sadzobníka licenčných odmien za jeden rok pri ubytovacom zariadení žalovaného, ktorým je hotel so štyrmi hviezdičkami, je za zvukovoobrazové zariadenie v izbe 29,50 eur a za zvukové zariadenie v izbe 14,-- eur, pričom u žalovaného ide o zvukovoobrazové zariadenie v počte 99 a zvukové zariadenie 99, čo po vynásobení sumou 29,50 eur predstavuje 2.920,50 eur, po vynásobení sumou 14,-- eur predstavuje 1.386,-- eur, a toto je obvyklá licenčná odmena spolu za jeden rok. Z dôvodu, že ide o bezdôvodné obohatenie, táto suma sa vynásobuje dvojnásobkom, čo predstavuje 8.613,-- eur. Žalovaný ani neuzatvoril licenčnú zmluvu, ani nezaplatil bezdôvodné obohatenie, hoci bol na to vyzvaný žalobcom aj písomnou výzvou.
5. Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z. z., dohodnutá odmena alebo spôsob jej určenia musí zodpovedať spôsobu, rozsahu, účelu a času použitia diela.
6. Podľa § 56 ods. 1 písm. f) a písm. g) zákona č. 618/2003 Z. z., autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, môže sa domáhať najmä: f) náhrady ujmy podľa osobitného predpisu, g) vydania bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva 07.10.2015. 7. Z obsahu CD predložených žalobcom vyplýva, že 218 subjektov uzavrelo so žalobcom hromadné licenčné zmluvy na rok 2015 s licenčnou odmenou podľa sadzobníka žalobcu. Z predložených zoznamov vyplýva, že žalobca zastupuje slovenských nositeľov práv spísaných v zozname, a na základe zmlúv
o vzájomnom zastúpení so zahraničnými organizáciami kolektívnej správy práv zastupuje aj bližšie nezistený počet iných nositeľov práv z celého sveta pri používaní ich diel na území Slovenskej republiky.
8. Podľa § 57 ods. 2 zákona č. 618/2003 Z. z., ak autor alebo osoba, ktorá má majetkové právo k dielu, udelí inej osobe výhradnú licenciu alebo ak je inej osobe zverený výkon majetkových práv autora na základe zákona, právo domáhať sa nárokov podľa § 56 ods. 1 písm. b) až e) má len táto osoba; právo autora alebo osoby, ktorá má majetkové právo k dielu, domáhať sa ostatných nárokov vrátane nárokov vyplývajúcich z použitia diela nad rozsah udelenej výhradnej licencie zostáva nedotknuté.
9. Podľa § 84 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z. z., ak používateľ nepreukáže, že nositeľ práv výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv, a ak bolo v odbore použitia predmetov ochrany udelené oprávnenie podľa § 80, používateľ je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany.
10. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy, ktorá vykonáva kolektívnu ochranu a kolektívne uplatňovanie práv zastúpených majiteľov majetkových práv autorov. Autorské právo v sebe zahŕňa nielen právo autora na použitie jeho diela, ale aj právo udeľovať súhlas na jeho použitie inej osobe a právo požadovať odmenu za udelenie tejto možnosti. Výška odmeny by v prvom rade mala byť určená dohodou dotknutých subjektov - teda autora diela a jeho používateľa. Vysoký počet autorov diel, spoluautorstvo spoločných diel, znamenajú že technicky by bolo pre obe strany nemožné dosiahnuť dohodu o odmene za použitie diela v každom jednotlivom prípade jeho použitia. Preto správa majetkových práv autorov diel je zverená organizáciám kolektívnej správy, ktoré činnosti súvisiace s uplatňovaním nárokov na odmenu za použitie autorských diel v podstate sprostredkovávajú a uzatvárajú s používateľmi diel tzv. hromadné licenčné zmluvy, ktorými v mene autorov diel za odmenu udeľujú súhlas na použitie diel. Používatelia tým získajú istotu legálneho používania predmetov ochrany a autori získajú odmenu za použitie svojho diela.
11. Vykonaným dokazovaním a zhodnými skutkovými tvrdeniami strán mal súd preukázané, že v roku 2015 žalovaný prevádzkoval ubytovacie zariadenie Wellness Hotel Patince, ktorým je hotel so štyrmi hviezdičkami, ktoré má zriadených 99 izieb, vybavenými zvukovými a zvukovo-obrazovými zariadeniami umožňujúcimi verejný prenos, pričom prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos (rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci sp. zn. C-162/10), a to v tom zmysle, že hoci samotné umiestnenie zvukovoobrazových zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia ako také síce nepredstavuje verejný prenos, avšak poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom ubytovaným v zariadení predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle čl. 3 ods. 1 smernice európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ ES z 22. 05. 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorským práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-306/05 zo dňa 07.12.2006). Zo strany žalovaného takto dochádzalo k použitiu predmetov ochrany, ku ktorým žalobca vykonáva správu, a to bez licenčného oprávnenia. Nie je rozhodujúce, či hostia žalovaného možnosť použitia technických zariadení umožňujúcich prenos aj skutočne využijú, čo vyplýva z osobitného spôsobu určovania výšky bezdôvodného obohatenia, ktoré je upravené nie všeobecným režimom Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výška bezdôvodného obohatenia nie je daná iba možnosťou použitia (prenosu, vysielania) diela bez právneho dôvodu, ale rozsahom jeho reálneho použitia a primeranými (spravidla priemernými, obvyklými) cenami podobných tovarov alebo služieb.
Vzhľadom k tomu, že na relevantnom trhu ide o jediného „dodávateľa“, ktorý sám stanovuje ceny licenčných odmien, potom žiadny používateľ predmetov ochrany práv nemá možnosť uzatvoriť licenčnú zmluvu za iných ako žalobcom stanovených podmienok. Z tohto hľadiska možno potom žalobcom stanovené licenčné odmeny považovať za obvyklé v zmysle ustanovenia § 56 ods. 1 písm. g) zákona č. 618/2003 Z. z., ktoré je vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení vo vzťahu špeciality. Žalovaný umiestnením technických zariadení umožňujúcich verejný prenos v izbách vo svojom ubytovacom zariadení bez uzatvorenia licenčnej zmluvy porušil svoje povinnosti, čím neoprávnene zasiahol do majetkových práv autorov diel, je preto povinný zaplatiť žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške dvojnásobku takto stanovenej odmeny za získanie licencie.
12. Návrhom na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP navrhol žalovaný konanie vo veci prerušiť z dôvodu potreby vyriešenia otázky, či zo strany žalobcu dochádza k porušovaniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu, pričom posúdenie tejto otázky patrí výlučne do právomoci Protimonopolného úradu SR. Žalobca vo vzťahu k ním spravovaným predmetom ochrany má na trhu výlučné postavenie v tom zmysle, že je jediným subjektom, s ktorým používateľ reálne môže uzatvoriť licenčnú zmluvu na používanie predmetov ochrany; postavenie žalobcu na relevantnom trhu tak možno kvalifikovať ako dominantné v zmysle § 8 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z.. Používatelia predmetov ochrany sú vystavení situácii, v ktorej majú na výber iba tri možnosti. Prvou je uzatvorenie licenčnej zmluvy za žalobcom jednostranne stanovených najmä cenových podmienok, druhou je možnosť domáhať sa na súde určenia obsahu hromadnej licenčnej zmluvy s neistým výsledkom a tou treťou je vystavenie sa žalobe o zaplatenie bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku žalobcom stanovenej licenčnej odmeny. V každej z týchto troch situácií tak priamo alebo nepriamo dochádza k uplatneniu toho istého nároku na zaplatenie licenčnej odmeny stanovenej cenníkom žalobcu. Hoci predmetom konania je nárok na zaplatenie bezdôvodného obohatenia, tým, že tento nárok je odvodený od nároku na zaplatenie zmluvnej licenčnej odmeny, nepriamo je predmetom konania práve nárok na zaplatenie obvyklej licenčnej odmeny. Ak je žalobcom stanovená cena licenčnej odmeny neprimeraná poskytovanej protihodnote, konanie žalobcu by napĺňalo skutkovú podstatu zneužitia dominantného postavenia (§ 8 ods. 2 písm. a) zákona č. 136/2001 Z. z.). Protimonopolný úrad SR vzhľadom k osobitne stanoveným procesným pravidlám nie je schopný v primeranej lehote ukončiť konanie o podnete žalovaného začatím správneho konania vo veci proti žalobcovi alebo odložením podnetu ako nedôvodného. Preto prerušenie konania o podanej žalobe žalobcu by nebolo hospodárne s prihliadnutím ku skutočnosti, že v prípade pozitívneho právoplatného rozhodnutia Protimonopolného úradu SR posudzujúceho konanie žalobcu ako rozporné s pravidlami hospodárskej súťaže, vznikne žalovanému nárok na poskytnutie primeranej finančnej kompenzácie zo strany žalobcu, keďže takéto konanie žalobcu nemožno ponechať bez následkov. Preto súd tento návrh žalovaného na prerušenie konania vo veci zamietol. 13. Návrhom na prerušenie konania podľa §162 ods. 1 písm. b) CSP žalovaný navrhol posúdiť súlad § 56 ods. 1 písm. g) zákona č. 618/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu 31.12.2015 s Ústavou Slovenskej republiky. Súd zvážil aj prípadný rozpor ustanovenia § 56 ods. 1 písm. g) s Ústavnou SR najmä vtom smere, či takto nedochádza k porušovaniu princípu právnej istoty, keď ustanovenie § 56 ods.1 písm. g) bolo účinné iba krátku dobu od 01.11.2013 do 31.12.2015, pričom nový autorský zákon povinné stanovenie výšky nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku obvyklej odmeny už neupravuje. Takýto spôsob normotvornej činnosti vyvoláva zmätok v právnych vzťahoch, spôsobuje diskrimináciu založenú na rozdielnych podmienkach podnikania v čase a neprispieva k stabilite a predvídateľnosti právneho poriadku ako celku. Prípadný rozpor s Ústavnou SR by mohol byť založený aj porušením princípu rovnosti subjektov právnych vzťahov pozitívnou diskrimináciou autorov diel oproti iným subjektom právnych vzťahov, keď nie je celkom zrejmé, prečo práve autori diel by mali požívať zvýšenú ochranu v prípadoch uplatnenia nároku na zaplatenie bezdôvodného obohatenia vo výške jeho dvojnásobku, a prečo by takáto zvýšená ochrana nemala patriť aj iným právom tiež osobitne chráneným skupinám subjektov (napr. spotrebitelia, zamestnanci, ženy, maloletí, osoby vyššieho veku, a pod.) alebo akokoľvek inak vymedzeným skupinám subjektov (napr. ľaváci, poľovníci, alebo iní). Tento návrh žalovaného na prerušenie konania vo veci súd zamietol najmä z dôvodu žalobcom prezentovaného spôsobu rozúčtovania inkasovaných licenčných odmien na základe dohody autorov uzatvorenej praeter legem už pred účinnosťou nového autorského zákona v tom, že ak organizácia kolektívnej správy práv nezastupuje niektorého autora, prijatá odmena sa rozúčtuje na základe vystavených zoznamov použitých predmetov aj pre tých autorov, ktorí nie sú zastúpení, pričom rovnako majú postupovať aj ostatné organizácie kolektívnej správy práv.
V tejto súvislosti potom ani „sektorová“ diskriminácia autorov diel, resp. majiteľov majetkových práv k dielam, nemá pre žalovaného neprimerané dôsledky v podobe rôznych podmienok pre podnikateľov na relevantnom trhu, pretože rovnakou povinnosťou sú viazaní všetci používatelia predmetov ochrany (autorských diel) bez uzatvorenia licenčnej zmluvy alebo bez inak získaného súhlasu autora. Súd pritom vzal do úvahy aj rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-367/15 zo dňa 25.01.2017, ktorý obdobnú úpravu v Poľsku neposúdil ako rozpornú s európskym právom, hoci to nemusí znamenať súlad aj z hľadiska ústavnosti sporného námietky žalovaného o neprimeranosti výšky požadovaného bezdôvodného obohatenia žalobcom na základe ním stanovených licenčných odmien, pretože zmienenou dohodou autorov je vylúčená možnosť uplatnenia práv ktorýmkoľvek autorom diela proti žalovanému, t. j. žalovaný zaplatením licenčnej odmeny žalobcovi vyrovná akékoľvek nároky všetkých autorov diel, a
nebude tak vystavený ich samostatnému uplatneniu (pri zachovaní princípu kolektívnej správy práv, že majetkové práva každého autora pre každé jedno dielo môžu byť spravované iba jednou organizáciou). V tejto súvislosti potom ani „sektorová“ diskriminácia autorov diel, resp. majiteľov majetkových práv k dielam, nemá pre žalovaného neprimerané dôsledky v podobe rôznych podmienok pre podnikateľov na relevantnom trhu, pretože rovnakou povinnosťou sú viazaní všetci používatelia predmetov ochrany (autorských diel) bez uzatvorenia licenčnej zmluvy alebo bez inak získaného súhlasu autora.
14. Žalovaný napokon navrhol aj prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP, pričom naformuloval otázku, s ktorou sa súd mal obrátiť na Súdny dvor EU ako s prejudiciálnou otázkou, a to vo veci interpretácie § 84 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z. z.. Súdny dvor EÚ však vykladá výlučne právo európske a nie je oprávnený zasahovať do výkladu práva vnútroštátneho, ktorý patrí výlučne do právomoci vnútroštátnych súdov. Súd vo veci aplikoval výlučne ustanovenia vnútroštátneho práva a nie ustanovenia európskej smernice, ktorej výklad nemal vplyv na rozhodnutie vo veci. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny (R 61/2013).Súd preto aj tento návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol.
15. Žalovaným navrhované doplnenie dokazovania súd nevykonal z dôvodu, že na základe dohody autorov žalobcom prijatá odmena sa rozúčtuje na základe vystavených zoznamov použitých predmetov aj pre tých autorov, ktorí nie sú zastúpení, touto dohodou autorov je tak vylúčená možnosť uplatnenia práv ktorýmkoľvek autorom diela proti žalovanému, t. j. žalovaný zaplatením licenčnej odmeny žalobcovi vyrovná akékoľvek nároky všetkých autorov diel a nie je teda ani dôvodné skúmať, či žalobca naozaj zastupuje všetkých autorov diel a spravuje práva ku všetkým dielam.
16. Žalobca bol v konaní úspešný v celom rozsahu, o trovách konania preto súd rozhodol podľa § 255 CSP tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
17. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný, pričom sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uviedol poukaz na ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) a ods. 2 CSP.
18. Ďalej žalovaný v rozsiahlom odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie predčasne, nesprávne právne posúdil aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu a nedostatočným spôsobom, resp. vôbec sa v rozsudku nevysporiadal s námietkami žalovaného k absencii aktívnej vecnej legitimácie.
Je právne neudržateľná konštrukcia súdu prvej inštancie, ktorú súd poňal do bodu 9. odôvodnenia, keď aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu považoval za preukázanú menným zoznamom nositeľov práv, zoznamom partnerských organizácií kolektívnej správy. Menný zoznam údajných slovenských nositeľov majetkových práv nie je dôkaz spôsobilý akýmkoľvek spôsobom preukázať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore. Tú možno preukázať výlučne písomnou dohodou s nositeľom práv, pričom z jej obsahu musí byť zrejmá konkretizácia predmetov ochrany daných do správy v spojení s preukázaním tej skutočnosti, že práve tieto predmety ochrany boli žalovaným neoprávnene použité.
Súd sa mylne domnieva, že oprávnenie na výkon kolektívnej správy preukazuje existenciu hmotnoprávneho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Aktívnou vecnou legitimáciou nie je nič iné, ako existencia hmotnoprávneho nároku oprávneného subjektu. Ustanovenie § 81 ods. 1 písm. i) AZ však upravuje len nepriame zákonné zastúpenie organizácie kolektívnej správy práv, čo je úplne iná právna „kategória“ ako aktívna vecná legitimácia.
Samotné oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv ešte neoprávňuje organizáciu kolektívnej správy práv uplatňovať v mene nositeľov práv ich nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia, hoci by aj skutočne existovali.
Z väčšiny tvrdení žalobcu nebolo možné zistiť rozhodujúcu skutočnosť, a síce - kto je podľa tvrdení žalobcu nositeľom majetkových práv ku audiovizuálnym dielam a súčasne potom nebolo možné zo strany žalovaného účinne konfrontovať žalobcove tvrdenia týkajúce sa zoznamu ním zastúpených autorov (údajných nositeľov majetkových práv).
19. Ak diela nositeľov práv, ktorých žalobca údajne (vychádzajúc z tabuľky „zoznam autorov“) zastupuje, neboli obsahom vysielania, nemohlo objektívne dôjsť ani k ich verejnému prenosu a pochopiteľne ani k bezdôvodnému obohateniu a/alebo ak by aj predmety ochrany uvádzané v konaní žalobcom boli predmetom prenosu, to ešte neznamená, že žalobca je oprávnený od žalovaného domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia, pretože žalobca nemusí disponovať „mandátom“ od skutočného nositeľa majetkových práv. Totiž nie každý autor je zároveň aj nositeľom majetkových práv, a teda mu neprislúcha napr. právo udeľovať súhlas na použitie diela (t. j. udeľovať licenciu), a teda ani právo požadovať bezdôvodné obohatenie. Najmä vtedy nie, ak ide o audiovizuálne diela (§ 55 ods. 2, ods. 3 AZ) prípadne ak ide o spoločné dielo (§ 10 AZ), akým je napr. aj slovenský dabing, pri ktorom sa primerane použijú ustanovenia o zamestnaneckom diele, podľa ktorých je nositeľom majetkových práv k dielu „zamestnávateľ“ a nie priamy pôvodca diela (autor).
20. Žalovaný od počiatku tvrdí a tvrdil, že v prípade audiovizuálnych diel zaradených do vysielania nevykonávajú majetkové práva k audiovizuálnemu dielu samotní autori, ale naopak producenti, ktorým autori nimi vytvorené „čiastkové diela“ dodali „do audiovizuálneho diela ako celku“ na základe medzi nimi uzatvorených zmlúv, a za ktoré im bola producentmi riadne vyplatená odmena, a z uvedeného dôvodu žalobca uplatňuje v tomto konaní nárok, ktorý mu nepatrí.
Autorom ďalej nepatrí právo udeľovať súhlas na použitie ich „čiastkových diel“ dodaných do audiovizuálneho diela, pretože v tomto rozsahu toto právo patrí producentom alebo vysielateľom. Z uvedeného dôvodu jednoducho objektívne nemôže a ani nemohlo dôjsť k porušeniu práv autorov vykonaním verejného prenosu audiovizuálneho diela, keďže títo v požadovanom rozsahu nie sú nositeľmi dotknutých majetkových práv hoci naďalej zostávajú autormi svojich „čiastkových diel“.
Tak sa potom podľa názoru žalovaného deje a deje sa tak už veľmi dlhý čas, že autori dostávajú za „to isté“ zaplatené dvakrát. Prvýkrát (oprávnene) dostanú autori odmenu (vrátane licenčnej odmeny) priamo od producenta, či vysielateľa, druhýkrát (neoprávnene) od žalobcu, hoci žalobca nie je vôbec oprávnený udeľovať súhlas na použitie tohto diela ani sa domáhať vydania bezdôvodného obohatenia, keďže toto právo nepatrí ani samotným autorom.
Ak teda súd nevykonal dokazovanie na návrh žalovaného, zabránil zisteniu skutočností, ktoré mohli mať pre základ sporu významný vplyv.
Vychádzajúc z bodu 14. odôvodnenia napádaného rozsudku možno predpokladať, že súd na prejednávanú vec pri svojom rozhodovaní aplikoval aj ust. § 84 ods. 1 AZ. Bližšie však nešpecifikoval, ako predmetné zákonné ustanovenie interpretoval a následne, ako ho na skutkový stav zistený v konaní aplikoval.
Predmetné ustanovenie (§ 84 ods. 1 AZ) sa nedotýka situácie riešenej v predmetnom spore, a teda nebol dôvod ho ani aplikovať.
Uvedené ustanovenie je potrebné vykladať v spojení s ust. § 78 ods. 2 AZ a v spojení s § 81 ods. 1 písm. c) AZ. To znamená, že dôkazné bremeno na žalovaného prechádza len vtedy, ak chce vyvracať organizáciou kolektívnej správy dôkazmi podložené tvrdenia.
Ak autor ako pôvodca diela zároveň nie je nositeľom majetkových práv, lebo nimi je tretí subjekt, tak v takom prípade sa predsa autor nemôže dať zastupovať organizáciou kolektívnej správy a dať jej do správy predmet ochrany, ku ktorému nevykonáva majetkové práva on ale tretí subjekt.
O to menej potom môže takýto autor neskôr „vylučovať“ dovtedajšiu kolektívnu správu práv ku konkrétnemu predmetu ochrany. Naopak, z ust. § 84 ods. 1 AZ vyplýva, že tak môže urobiť výlučne nositeľ majetkových práv a nie autor, ktorému výkon majetkových práv neprislúcha.
Žalovaný poukazuje na podporu svojej argumentácie aj na aktuálne rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-301/15 „Soulier, Doke a i.“. V zmysle záverov prezentovaných v predmetnom rozhodnutí je prezumovanie alebo implikovanie súhlasu nositeľov práv s výkonom ich výlučných práv organizáciou kolektívnej správy bez ich vedomia zákonným predpisom v rozpore s právom EÚ. Súd prvej inštancie
argumentáciu žalovaného úplne opomenul a v rozsudku sa s ňou žiadnym spôsobom nevysporiadal ani len v náznakoch.
21. Súdne orgány členského štátu sú povinné pri svojom rozhodovaní dosiahnuť úplnú účinnosť ustanovení práva EÚ.
Pri vyššie uvedenom sú potom vnútroštátne súdne orgány povinné využiť všetky vnútroštátne právne prostriedky na dosiahnutie vyššie uvedeného cieľa, pričom ide predovšetkým o zabezpečenie priameho účinku smerníc, či zabezpečenie nepriameho účinku smernice prostredníctvom eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva.
Dokonca v prípadoch, keď eurokonformný výklad vnútroštátnej normy nie je možný, je vnútroštátny súd povinný v rámci svojej právomoci aplikovať výlučne úniové právo, a to tak, že vychádzajúc zo zásady prednosti práva EÚ nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré je v rozpore s právom EÚ.
Uvedené pravidlo neaplikácie vnútroštátnej právnej úpravy platí najmä v prípadoch, keď aplikácia sporného vnútroštátneho ustanovenia odporuje sledovanému cieľu smernice a neaplikácia sporného vnútroštátneho ustanovenia vedie k súladu vnútroštátneho práva s právom EÚ.
22. Z vyššie uvedených skutočností potom plynie jednoznačný záver a síce, že ak pripustíme, že § 84 ods. 1 AZ sa má interpretovať tak, že neoprávnený používateľ má vydať bezdôvodné obohatenie organizácii kolektívnej správy bez ohľadu na to, či táto dotknutého nositeľa práv zastupuje alebo nie, tak potom:
· je ust. 84 ods. 1 AZ rozporné s obsahom a cieľom čl. 2 písm. a) a čl. 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES,
· bol súd prvej inštancie povinný vylúčiť z aplikácie vyššie uvedenú vnútroštátnu právnu normu.
Súd prvej inštancie mal povinnosť obrátiť sa na ESD s prejudiciálnou otázkou, platí totiž, že: „Národné súdy akejkoľvek inštancie (aj prvostupňové súdy) majú povinnosť“ položiť predbežnú otázku Súdnemu dvoru v prípade, ak sa národný súd chce odchýliť od predchádzajúcej judikatúry Súdneho dvora.“
Túto povinnosť súdu ktoréhokoľvek stupňa možno odvodiť zo skutočnosti, že judikatúra ESD je prameňom práva EÚ, ktorý má prednosť pred vnútroštátnymi zákonmi.
Teda žiaden z vnútroštátnych súdov (ani prvostupňový) sa nesmie odchýliť od prameňa práva EÚ (v tomto prípade judikatúry ESD).
V prípade, že vnútroštátny súd sa od predchádzajúcej judikatúry ESD odkloní bez toho, aby mu odklon „odobril“ ESD v rámci prejudiciálneho konania, tak potom dochádza k porušeniu povinnosti Slovenskej republiky, vyplývajúcej jej z medzinárodnej zmluvy (ZFEÚ).
Žalovaný súdu tiež s odkazom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ „Soulier a Doke“ predložil aj procesný návrh na prerušenie konania z dôvodu, že ak by sa súd odklonil od interpretácie § 84 ods. 1 Autorského zákona tak, ako ho uviedlo Ministerstvo kultúry SR vo svojom stanovisku zo dňa 30.11.2016 a súčasne má v úmysle aplikovať toto ustanovenie na prejednávanú vec, je potrebné predbežne vyriešiť otázku prípadného porušenia práva EÚ, najmä čl. 3. ods. 1 smernice 2001/29/ES o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti. K tomuto návrhu sa síce súd už v bode 23. odôvodnenia rozsudku vyjadruje, avšak absolútne zmätočným spôsobom, z ktorého je zjavné, že súd neporozumel celkom jednoznačne a jednoducho formulovaný návrh žalovaného.
Žalovaný opakovane zdôrazňuje, že súd sa nevysporiadal s argumentáciou žalovaného k interpretácii § 84 ods. 1 Autorského zákona odkazujúceho na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-301/15 a stanovisko Ministerstva kultúry SR zo dňa 30.11.2016, a to napriek tomu, že do úvahy prichádza viacero spôsobov interpretácie, pričom práve tá interpretácia, ku ktorej sa asi súd priklonil, je z pohľadu súladu s právom EÚ sporná, keďže implikuje súhlas nositeľov práv s výkonom ich výlučného práva domáhať sa ochrany
svojich práv bez ich vedomia a súhlasu, pričom existenciu zákona, ktorého dôsledkom je implicitný súhlas nositeľ majetkových práv ESD práve v rozsudku C-301/15 označil za nesúladný so smernicou.
23. Žalovaný ďalej namieta, že v prípade navrhovaného dôkazu porovnávacia štúdia - Analýza licenčných platieb v hotelových a reštauračných zariadeniach kolektívnym správcom vo vybratých krajinách Európy zo dňa 14.03.2016 súd neuviedol, ako vyhodnotil, aký vplyv mali skutkové závery plynúce z tohto navrhovaného dôkazu na rozhodnutie vo veci samej. Žalovaný k tomuto dôkazu uviedol, že porovnáva licenčné podmienky a licenčné odmeny v roku 2015 na území viacerých štátov Európy, čo pochopiteľne nie je ničím iným ako dôkazom o „obvyklej licenčnej odmene“ uplatňovanej za rovnaký spôsob použitia predmetov ochrany inými organizáciami kolektívnej správy zastupujúcimi rovnako autorov audiovizuálnych diel podobne ako žalobca. Uvedené žalovaný navrhol práve z dôvodu, že žalobca má v SR monopolné postavenie pokiaľ ide o kolektívnu správu práv autorov k audiovizuálnym dielam, a ním samým kreovaná „obvyklá“ licenčná odmena preto nemôže byť výlučným podkladom pre rozhodnutie súdu. O to menej, ak je výsledkom zneužitia dominantného postavenia na trhu, o čom žalovaný prostredníctvom Zväzu hotelov a reštaurácii (ako jeho člen) vykonal aj dňa 19.12.2016 oznámenie na Protimonopolný úrad podaním. Uvedené žalovaný namietal od počiatku.
„Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ sa metóda založená na porovnaní cien uplatňovaných v dotknutom členskom štáte s cenami uplatňovanými v iných členských štátoch má považovať za správnu.“
24. Súd prvej inštancie ďalej porušil ustanovenie § 162 ods. 1 CSP, keď neprerušil konanie v prípade, kedy je prerušenie konania obligatórne. Súd v odôvodnení rozsudku (bod 21.) k výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP uviedol, že prerušenie konania kvôli rozhodnutiu PMÚ SR by nebolo hospodárne.
Odôvodnenie zamietnutia návrhu žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP súdom, považuje žalovaný na jednej strane za nedostatočné a jednak vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia.
V prvom rade je potrebné uviesť, že Zväz hotelov a reštaurácií SR, ktorého je aj žalovaný členom podal, na PMÚ SR v súvislosti s dôvodným podozrením na zneužívanie dominantného postavenia zo strany žalobcu v minulosti až dosiaľ celkovo 3 podnety. Posledný podnet, bol podaný dňa 19.12.2016.
Vo vzťahu k poslednému podnetu, podanému na PMÚ SR dňa 19.12.2016, PMÚ SR už uplatnil svoju právomoc v zmysle § 22 ods. 1 písm. b) zákona č. 136/2001 Z. z. a začal vykonávať prešetrovanie na účel zistenia, či je dôvod na začatie konania podľa zákona č. 136/2001 Z. z..
Ustanovenie § 162 ods. 1 písm. a) CSP neviaže prerušenie konania na priebeh iného konania, ale na existenciu otázky, ktorú nie je oprávnený riešiť súd, ale naopak iný orgán verejnej moci (napr. PMÚ SR).
Zároveň je nepreskúmateľný záver súdu o tom, že aj v prípade, že by v budúcnosti sa ukázalo, že rozhodnutie PMÚ SR bolo spôsobilé privodiť iné rozhodnutie súdu, tak údajne existuje nárok žalovaného na primeranú kompenzáciu voči žalobcovi. Súd jednak neuviedol, o ktoré zákonné ustanovenie opiera toto svoje tvrdenie a ani neuviedol, ktoré prostriedky právnej ochrany potom majú žalovanému slúžiť na domáhanie sa takého nároku. Ak týmto prostriedkom myslel žalobu na obnovu konania, iste nezohľadnil ust. § 402 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého je žaloba na obnovu konania prípustná najneskôr do 3 rokov od právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ktorého „obnova“ sa má v „obnovenom konaní“ vykonať. Žalovaný však nemá v moci dĺžku konania pred PMÚ SR, a teda ani nemá istotu, že by vôbec mohol účinne tento prostriedok uplatniť.
25. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nedostatok riadneho odôvodnenia a absencia argumentácie v súdnom rozhodnutí je porušením práva na súdnu ochranu a tiež práva na spravodlivý proces.
Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal, a to bez pochybností. Žalovaný ako strana sporu má právo na riadne odôvodnenie rozsudku.
Všeobecný súd má vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia, dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť.
Ak sa súd v odôvodnení rozhodnutia buď vôbec alebo dostatočným spôsobom nevysporiadal so špecifickými argumentmi a námietkami žalovaného uvedenými v rámci jeho procesnej obrany, ani s jeho právnou argumentáciou, došlo tým k arbitrárnemu konaniu súdu, zakladajúcemu porušenia práva na spravodlivý súdny proces a práva na súdnu ochranu.
26. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Ďalej vo vyjadrení uviedol, že žalobca v priebehu konania opakovane súd upozornil na skutočnosť, že Zväz hotel a reštaurácií SR, ktorého je žalovaný členom, dával žalobcovi na vedomie, že pokiaľ sa rozhodne uplatňovať práva autorov a iných nositeľov práv súdnou cestou, tak svojim členom bude odporúčať, aby v rámci obrany požadovali preukazovanie všetkých zmlúv autorov a nositeľov práv so žalobcom a preukazovanie zoznamov všetkých predmetov ochrany, teda aby trvali na dokazovaní v takom rozsahu, ktoré povedie k dlhoročným sporom a k faktickej nemožnosti žalobcu preukázať nároky. Svojimi podaniami a vyjadreniami žalovaný tento úmysel len potvrdil.
Žalobca ako organizácia kolektívnej správy udeľuje hromadnou licenčnou zmluvou používateľom licenciu - t. j. právo do budúcna používať predmety ochrany, ktoré kolektívne spravuje, a to za licenčnú odmenu. Licenčná odmena je odmena za získanie práva používať predmety ochrany a nie za reálne používanie predmetov ochrany. V prípade verejného prenosu technickými prostriedkami - ako hromadného používania predmetov ochrany, vopred ani nie je známy presný rozsah a obsah vysielania, teda rozsah a identifikácia diel, ktoré budú predmetom vysielania, navyše počet kolektívne spravovaných predmetov ochrany sa v priebehu licencovaného obdobia môžu meniť.
27. Je notoricky známou skutočnosťou, že súčasťou každého verejného prenosu v roku 2015 nevyhnutne boli a museli byť diela literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia, architektonické a úžitkového umenia. Pri každom televíznom vysielaní dochádza k vysielaniu audiovizuálnych diel, v ktorých sú prvotným, nevyhnutným a podstatným základom tvorivé zložky zastupované žalobcom (najmä réžia, scenár a dialógy). Bez týchto zložiek by sa ani nemohlo hovoriť o audiovizuálnom diele, tobôž nie o jeho televíznom vysielaní, prípadne verejnom prenose jeho televízneho vysielania.
28. Žalovaný v odvolaní voči rozsudku uvádza, že od počiatku tvrdil a tvrdí, že v prípade audiovizuálnych diel nevykonávajú majetkové práva autori, ale producenti, prípadne vysielatelia.
Tvrdenia žalovaného sa v tejto oblasti v priebehu konania postupne vyvíjali, keď v podaniach najprv uvádzal „Nie je teda vylúčené, že nositelia práv vykonávajú tieto svoje majetkové práva sami a z toho dôvodu len oni jediní sa tak aj môžu vo vlastnom mene domáhať vydania bezdôvodného obohatenia, ak ich autorské dielo bolo neoprávnene žalovaným použité.“ Tiež uvádzal, že „je dôvodné predpokladať s odkazom na 55 ods. 2 AZ, že oprávnenými na vydanie bezdôvodného obohatenia sú práve producenti originálov audiovizuálnych diel...“
Neskôr v priebehu konania už žalovaný tvrdí, že autori a nositelia práv v prípade audiovizuálnych diel nie sú nositeľmi majetkových práv, nemajú vôbec právo udeľovať súhlas na použitie diel a takisto nemajú nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Audiovizuálne dielo nie je spoločným dielom podľa § 10 AZ, ako to pod snahou uprieť autorom ich základné majetkové práva, prezentuje žalovaný. Žalobca má v zmysle preukázaného oprávnenia Ministerstva kultúry SR postavenie organizácie kolektívnej správy, ktorá na základe priameho mandátu vyplývajúceho z oprávnenia („výkon majetkových práv autorov a iných nositeľov práv“) vykonáva dobrovoľnú kolektívnu správu práv autorov, ktorí sú pôvodnými nositeľmi práv k audiovizuálnemu dielu. Ako organizácia kolektívnej správy s priamym mandátom pôvodných nositeľov práv, je žalobca primárne a priamo legitimovaný na uzatváranie hromadných licenčných zmlúv s používateľmi a aktívne legitimovaný pri súdnom uplatňovaní majetkových práv autorov a iných nositeľov práv.
29. Žalobca konštatuje, že žalovaným prezentované chápanie a výklady autorských práv a ich ochrany je tak ďaleko za hranicou udržateľnosti, že je až nemožné sa k nemu rozumne vyjadrovať. Žalovaný ignoruje autorské práva, žalovaný neakceptuje, že je niekoľko spôsobov použitia predmetov ochrany atď..
30. Žalovaný konštatuje, že zmluvy o zastupovaní s nositeľmi práv, ktoré žalobca založil do spisu a recipročná zmluva založená žalobcom do spisu, sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi. Uvedené tvrdenia žalovaného opätovne namieta. Predmetné zmluvy sú platné, účastníci týchto zmlúv sa nimi riadia, a za platné ich považovalo aj Ministerstvo kultúry SR, keď mu boli predkladané v súvislosti s konaním o vydanie oprávnenia. O žiadnej z predložených zmlúv nebolo právoplatne rozhodnuté, že je neplatná, ani sa nevedie a nikdy neviedlo žiadne konanie o určenie ich neplatnosti.
31. Z rozsudku Súdneho dvora EÚ C-301/15 vyplýva, že predmetom prejudiciálnej otázky bolo, či konkrétna právna úprava Francúzska, týkajúca sa rozmnožovania obchodne nedostupných diel a verejného prenosu obchodne nedostupných diel v digitálnej podobe je v súlade so Smernicou.
Každý, kto sa oboznámi s obsahom tohto rozsudku zistí, že Súdny dvor EÚ rozhodol tak ako rozhodol nie preto, že by organizácia kolektívnej správy vo Francúzsku nemohla vykonávať práva aj za nositeľov práv nezastupovaných na zmluvnom základe, teda formou rozšírenej licencie, ale preto, že konkrétne podmienky právnej úpravy Francúzska v prípade obchodne nedostupných kníh pre daný výkon práv považuje Súdny dvor EÚ za nesúladné so Smernicou.
32. Pokiaľ žalovaný uvádza argumentáciu o princípoch práva EÚ, tak tu len odkazuje na skutočnosti, ktoré uviedol, a to, že relevantné únijné právo je založené na prísnej a účinnej ochrane práv autorov, a teda sleduje úplne opačný cieľ ako ten, ktorý sa žalovaný svojou argumentáciou zjavne snaží dosiahnuť.
Žalobca opätovne poukazuje aj na novú autorsko-právnu úpravu, autorský zákon č. 185/2015 Z. z., ktorý bol prijatý práve za účelom prebratia právne záväzných aktov Európskej únie. Ustanoveniami § 79 a § 80 tohto autorského zákona bol prijatý nový právny inštitút, tzv. rozšírená hromadná licenčná zmluva. Podľa tohto inštitútu organizácia kolektívnej správy udeľuje licencie jednak za nositeľov práv, ktorých zastupuje na zmluvnom základe a jednak za nositeľov práv, ktorých nezastupuje na zmluvnom základe, a ktorí výslovne nevylúčili kolektívnu správu práv a vylúčenie kolektívnej správy písomne oznámili organizácii kolektívnej správy.
33. Žalovaný nepopieral tvrdenie žalobcu, že žalovaný uzatvoril licenčné zmluvy na používanie predmetov ochrany verejným prenosom v roku 2015 s inými organizáciami kolektívnej správy, a to SLOVGRAM a SOZA, uzatvorením ktorých potvrdil existenciu verejného prenosu vo svojom ubytovacom zariadení. Uzatvorením zmluvy so SLOVGRAM žalovaný získal súhlas výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a výrobcov zvukovoobrazových záznamov a vysielateľov a iných nositeľov týchto práv a uzatvorením zmluvy so SOZA súhlas autorov a iných nositeľov práv k hudobným dielam k použitiu uvedených typov predmetov ochrany formou verejného presnou. Žalovaný však nezískal súhlas autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia, ktoré nevyhnutne boli a museli byť súčasťou verejného prenosu. V zmysle uvedeného žalovaný mal teda povinnosť uzavrieť hromadnú licenčnú zmluvu so žalobcom na používanie predmetov ochrany ďalším verejným prenosom, čoho si bol plne vedomý a v zastúpení Zväzom hotelov a reštaurácií SR so žalobcom aj rokoval o uzavretí licenčnej zmluvy. Jedinou skutočnou príčinou neuzatvorenia hromadnej licenčnej zmluvy bolo, že sa strany nedohodli na cene. Žalovaný tým, že neuzavrel hromadnú licenčnú zmluvu a realizoval ďalší verejný prenos neoprávnene zasiahol do práv autorov a nositeľov práv zastupovaných žalobcom. S touto skutočnosťou je priamo spojená povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie, keď podľa § 56 ods. 1 písm. g) AZ je neoprávnený používateľ povinný vydať bezdôvodné obohatenie.
34. Žalobca je tiež tohto názoru, že pokiaľ by aj Protimonopolný úrad SR hypoteticky rozhodol, že žalobca zneužil dominantné postavenie na trhu, nemôže to viesť k strate práva na súdnu ochranu ako to žalovaný prezentuje, nakoľko to nebude mať vplyv na určenie výšky obvyklej odmeny v danom čase. Pokiaľ by Protimonopolný úrad SR hypoteticky rozhodol, že žalobca zneužil dominantné postavenie na trhu, tak
by mal možnosť uložiť žalobcovi sankcie v zmysle zákona č. 136/2001 Z. z.. Pre rozhodnutie súdu vo veci samej bolo relevantné dokazovanie zamerané na zistenie obvyklej odmeny.
35. Žalobca má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa všetky atribúty vyžadované pre riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu, že rozsudok dáva odpoveď na otázku, akými právnymi úvahami sa riadil súd a na základe akých úvah rozhodol a žalovanému tak nebola odňatá možnosť konať pred súdom.
36. Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného v súlade s ust. § 378 a nasl. CSP, pričom dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech.
37. V Súlade s ust. § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje ako v rovine skutkových zistení, ktoré zodpovedajú vykonanému dokazovaniu, tak aj v rovine právneho posúdenia, ktoré odvolací súd považuje za správne, nakoľko nevzhliadol žiaden dôvod, aby sa odklonil od logických záverov súdu prvej inštancie.
38. Aj keď argumentácia žalovaného je značne rozsiahla, navodzujúca dojem, že aplikácia ustanovení zák. č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve, je v minimálne ním tvrdenom rozsahu sporná, ba priam neprípustná, je potrebné upriamiť pozornosť na skutkové zistenia a ustanovenia cit. zákona, ktoré sú rozhodujúce pre posúdenie oprávnenosti uplatneného nároku žalobcu.
39. V tomto smere je aj podľa odvolacieho súdu dôležité uvedomiť si že žalovaný, hoci ním cit. ustanovenia spochybňuje, má v zmysle toho istého zákona uzavreté licenčné zmluvy na používanie predmetov ochrany verejným prenosom s organizáciami kolektívnej správy SLOVGRAM a SOZA. Tým sa jeho obrana zdá ako účelová v snahe vyhnúť sa plneniu. Z dokazovania je navyše zrejmé, že žalovaný by uzatvoril zmluvy aj so žalobcom avšak medzi účastníkmi nedošlo k ustáleniu odplaty za používanie predmetov ochrany.
40. Tak ako súd prvej inštancie správne uvádza, žalovaný mal na výber tri možnosti ako predmetný problém riešiť a to buď:
- uzatvorenie samotnej licenčnej zmluvy,
- možnosť domáhať sa na súde určenia obsahu hromadnej licenčnej zmluvy (v ktorom konaní mohol žalovaný uplatňovať aj námietky prednášané v tomto konaní),
- a napokon vystavenie sa žalobe o zaplatenie bezdôvodného obohatenia vyčísleného v zmysle zák. č. 618/2003 Z. z..
41. K jednotlivým odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd uvádza, že s týmito sa v podstatnej miere vysporiadal náležité súd prvej inštancie, s ktorým sa žalovaný síce nestotožňuje, z čoho však nemožno bez ďalšieho prijať záver, že toto odôvodnenie je nepreskúmateľné.
42. Žalobca v konaní preukázal, že je organizáciou kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov práv v rozsahu ako to vyplýva z oprávnenia MK SR č. 2/2004 zo dňa 11.05.2010 pod č. MK-663/2010-70/6165, a zároveň preukázal, ktorých autorov zastupuje, vrátane zastupovania partnerských organizácií kolektívnej správy s recipročným zastupovaním, pričom tieto informácie sú zároveň aj voľne dostupné na webovom sídle žalobcu. Z týchto údajov je zároveň zrejmé, že žalobca zastupuje konkrétnych autorov, s ktorými uzatvoril zmluvy o zastupovaní ohľadne všetkých majetkových práv k dielam vytvorených ku dňu vystavenia zmluvy ako aj k dielam, ktoré autor ešte len vytvorí.
43. K ďalším námietkam žalovaného ohľadne duplicitného vyplácania odmien autorov, resp. nepreukázania, že predmety ochrany boli zároveň aj predmetom prenosu, odvolací súd navyše okrem konštatovania súdu prvej inštancie uvádza, že tieto tvrdenia nepreukázal. Navyše ním navrhované dokazovanie nebolo spôsobilé preukázať opak údajov predložených žalobcom (na CD nosičoch) nakoľko smerovalo len k prípadnému parciálnemu vyvráteniu časti žalobcom preukázaných tvrdení, čo samo o sebe nemôže mať za následok nepriznanie uplatneného nároku. Navyše z konštrukcie autorského zákona vyplýva, že nemôže dôjsť k prípadu, že by používateľ platil dvakrát za to isté.
44. K otázke nezohľadnenia rozhodnutia súdneho dvora EÚ C-301/15 odvolací súd uvádza, že v predmetnom rozhodnutí, vychádzajúc z jeho obsahu, je riešený iný skutkový stav ako v prejednávanej veci, keď v uvedenom rozhodnutí sa prejednávala otázka uplatňovania smernice č. 2001/29/EHS v súvislosti s výkonom práva autorov obchodne nedostupných kníh v digitálnej podobe vo vzťahu k právnej úprave Francúzska, keď vyhodnocoval túto právnu úpravu vo vzťahu, či táto obsahuje mechanizmus zabezpečujúci efektívne a individualizované informovanie autorov vo vzťahu k využívaniu ich diel. Z uvedeného vyplýva, že ide o problematiku obsahovo aj právne odlišnú od situácie riešenej v tomto konaní, preto ani odvolací súd nevzhliadol dôvod na prerušenie konania tak, ako sa ho domáhal žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie. Napokon v tomto smere je potrebné uviesť a súhlasiť s tvrdením žalobcu, že žiaden z princípov práva EÚ, a to ani princíp prednosti práva EÚ nemôže mať za následok to, čo má za snahu dosiahnuť žalovaný, a to priznanie právnej ochrany osobe, ktorá dlhodobo a vedome porušuje práva autorov a tieto používa bez akéhokoľvek súhlasu alebo aspoň snahy takýto súhlas získať a zároveň mať za následok odopretie právnej ochrany autorov diel.
45. Vo vzťahu k neprerušeniu konania a námietok porušenia ust. § 162 ods. 2 písm. a) CSP odvolací súd uvádza, že tento postup súdu prvej inštancie považuje za správny, nakoľko ani v čase urobenia predmetného podania nebolo a ani v súčasnej dobe nie je zrejmé, či Protimonopolný úrad SR, ktorý síce začal vykonávať prešetrovanie, či je dôvod na začatie konania podľa zák. č. 136/2001 Z. z., začne samotné správne konanie alebo nie. Prerušenie tohto konania by nemohlo byť jednak hospodárne a bolo by zároveň len hypotetické, nakoľko nie je isté, či otázka, či žalobca zneužíva dominantné postavenie na trhu bude vôbec riešená.
46. Uvedený postup žalovaného sa vzťahoval k namietanej vysokej odplate za využívanie predmetov autorskej ochrany a vo vzťahu k obvyklosti odmeny. Aj odvolací súd v tomto smere považuje za obvyklú odmenu takú, za akú boli v rozhodnom období poskytované licencie iným používateľom. Táto odmena vychádza zo sadzobníka autorských odmien, ktorého schválenie je vo výlučnej kompetencii žalobcu, a táto je limitovaná len ust. § 45 ods. 1 autorského zákona. Aj v tejto časti odôvodnenia odvolací súd opakuje, že žalovaný pokiaľ nesúhlasil s výškou odmeny, mal možnosť v súlade s ust. § 82 autorského zákona obrátiť sa na príslušný súd so žiadosťou o určenie obsahu licenčnej zmluvy, čo však žalovaný neurobil, a sám sa tým zbavil možnosti obhajovať výšku odmeny v súlade s jeho argumentáciou.
47. Vzhľadom na skutočnosť, že o návrhu na prerušenie konania a vyriešenia prejudiciálnej otázky Súdnym dvorom EÚ rozhodoval súd prvej inštancie, a odvolací súd napadnutý výrok ako vecne správny potvrdil, nevidí dôvod, aby o takomto návrhu rozhodoval odvolací súd opakovane.
48. Napokon vo vzťahu k namietanej arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že aj túto považuje za nedôvodnú. Tak ako z rozhodnutia ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 115/2003 zo dňa 03.07.2003 vyplýva, všeobecný súd nemusí dať vo svojom rozhodnutí odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. V tomto smere považuje odvolací súd napadnuté rozhodnutie za poskytujúce odpovede na všetky zásadné relevantné otázky, potrebné na posúdenie predmetu sporu - ktorým je vydanie bezdôvodného obohatenia za neoprávnené užívanie predmetov ochrany, ktoré spravuje žalobca.
49. Vzhľadom na úspech žalobcu v konaní pred odvolacím súdom, súd zaviazal žalovaného v súlade s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP k povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
50. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 - 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.