Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8CoSr/3/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a členov senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Jarmily Pogranovej, v právnej veci žalobkyne: K. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom N., R. XXX/X, právne zastúpená JUDr. Dalibor Motyčka, advokát, so sídlom Nitra, Štefánikova trieda 52, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, o zrušenie rozhodcovského rozsudku a vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 25. mája 2018, č. k. 16Csr/2/2016-109, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Odvolací súd žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Preskúmavaným rozsudkom súd prvej inštancie zrušil rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Asociácii pre arbitráž zo dňa 27. 05. 2016 (I. výrok), žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni sumu 2 201,18 eura titulom bezdôvodného obohatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku (II. výrok) a žalobkyni proti žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

1.2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil s poukazom na § 45 ods. 1, 3, § 46 ods. 1, 3, § 70, § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoSRK“), § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014 (ďalej len „ZoRK“), § 1 ods. 2, § 2, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 b), d) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoSÚ“) účinného v čase uzatvorenia spotrebiteľskej zmluvy, § 39 OZ, § 41 OZ, § 52 ods. 1 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, 6, § 54 ods. 2, § 451 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 137 písm. c), d) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), § 11 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „ZoOS“).

1.3. Súd prvej inštancie posúdil vzťah medzi stranami sporu ako spotrebiteľský aplikujúc ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, zákona o spotrebiteľských úveroch, zákona o ochrane spotrebiteľa a to s prihliadnutím na právnu úpravu platnú v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Skonštatoval, že žalobkyňa je aktívne a žalovaný pasívne vecne legitimovaní na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Taktiež konštatoval, že žaloba bola podaná včas a preto pristúpil k vecnému prejednaniu žaloby. V prvom rade sa súd prvej inštancie zaoberal tým, či rozhodcovská zmluva uzatvorená medzi účastníkmi konania je platná. Podľa jeho názoru, musí byť každá rozhodcovská zmluva uzatváraná v rámci spotrebiteľského vzťahu dojednaná individuálne,

avšak po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva nebola žalobkyni riadne samostatne predložená, nebolo preukázané, že bola oboznámená s jej obsahom, podmienkami a dôsledkami. Uviedol, že nemožno konštatovať, že zmluvná podmienka je individuálne dojednaná, pokiaľ dodávateľ navodí situáciu, že spotrebiteľ nemá dostatočný čas a priestor, aby sa so zmluvnými podmienkami oboznámil. Dodal, že rozhodcovská zmluva je štandardnou formulárovou zmluvou vypracovanou žalovaným a žalobkyni bola predložená na podpis, pričom žalobkyňa nemohla ovplyvniť jej obsah, mala možnosť takúto zmluvu len podpísať spolu so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, v dôsledku čoho ju nemožno považovať za individuálne dojednanú a práve v tom videl súd prvej inštancie neprijateľnosť tejto zmluvnej podmienky a táto v konečnom dôsledku robí spotrebiteľskú zmluvu neplatnou. Keďže súd prvej inštancie dospel k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej zmluvy, ktorej platnosť resp. neplatnosť skúmal ex offo, ďalšími tvrdeniami strán sporu sa vecne nezaoberal a žalobe v tejto časti vyhovel a napadnutý rozhodcovský rozsudok zrušil.

1.4. Žalobkyňa sa taktiež domáhala určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, pričom súd prvej inštancie konštatoval, že naliehavý právny záujem na určení bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru je daný § 11 ods. 4 ZoSÚ. V tejto súvislosti preskúmal zmluvu o úvere č. 404201320zo dňa 18. 06. 2013 a dospel k záveru, že neobsahuje údaj podľa § 9 ods. 2 písm. j), a to RPMN. Poukázal na skutočnosť, že v zmluve o úvere je uvedená RPMN vo výške 96,36 %, ktorá bola určená žalovaným pre prípad splatenia úveru v jednej splátke a vôbec sa neuvádzajú splátky, kým v dohode o plnení v splátkach si už zmluvné strany dojednali zmenu zmluvy a podľa vyjadrení žalovaného vyplýva sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť 12 splátok po 180 eur mesačne, z čoho vyplýva RPMN vo výške 302,02 % pri 12. splátkach po 118 eur. Takéto konanie zo strany žalovaného považoval súd prvej inštancie za obchádzanie zákona. Poznamenal, že nie je logické ani pravdepodobné, že by zmluvné strany uzavreli zmluvu o úvere, kde by sa spotrebiteľ zaviazal zaplatiť ho naraz a súčasne by túto zmluvu ešte v ten istý deň zmenili tak, že si dojednávajú splatenie v splátkach. Nijakým spôsobom však nebolo preukázané, že by si účastníci dojednali jednorazové splnenie, keďže toto priamo vyvracia aj súčasne uzavretá dohoda o plnení v splátkach, a teda súd konštatuje, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere je na základe vyššie uvedeného uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa a vzhľadom na § 54 ods. 2 ako aj § 11 ods. 1 písm. d) ZoSÚ preto považuje predmetný spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov.

1.5. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že stranami dojednaný zmluvný úrok vo výške 39,15% je v rozpore s dobrými mravmi. Porovnaním stranami dojednanej dohody o úrokoch s obvykle požadovanými úrokmi na finančnom trhu v obdobných prípadoch podľa štatistického prehľadu priemerných úrokových sadzieb uverejnených Národnou bankou Slovensko na jej webovom sídle pri spotrebiteľských úveroch poskytnutých pre domácnosti, spotrebiteľské úvery v trvaní od 1 roka do 5 rokov v júny 2013 bola úroková miera vo výške 13,71% ročne, a pre úvery v trvaní do jedného roka vo výške 12,35 % ročne. Úrok dojednaný v predmetnej zmluve prekračuje túto mieru takmer trojnásobne, čo spôsobuje značnú nevyváženosť zmluvného vzťahu a porušuje pravidlá správania sa uznávané v spoločnosti. Za neplatnú však považoval len časť týkajúcu sa úroku z úveru, nakoľko v súlade s § 41 neplatné časti právneho úkonu v zásade nezapríčiňujú neplatnosť celého právneho úkonu, ak ich možno oddeliť od ostatného obsahu právneho úkonu.

1.6. Dojednaný poplatok za administratívne náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou vo výške 629,35 eura, predstavujúci 57,21% z poskytnutej peňažnej sumy súd prvej inštancie považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Podstatou tohto poplatku je pridanie bližšie nešpecifikovaných a spotrebiteľovi nevysvetlených nákladov, ktoré nie sú preukázané a so zreteľom na výšku poskytnutého úveru neúmerne vysoké. Z uvedeného dôvodu považoval dojednanie poplatku za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je neplatnou a preto bol toho názoru, že žalovaný nemá nárok ani na predmetný poplatok.

1.7. Vzhľadom na vyššie uvedené závery uzavrel, že žaloba je aj v časti vydania bezdôvodného obohatenia dôvodná. Konštatoval, že zo zhodných tvrdení strán sporu a tiež zo žalovaným predloženého prehľadu splátok je nesporné, že žalobkyňa na účet žalovaného zaplatila celkom 3 301,18 eura v splátkach, tak ako bolo vyššie uvedené , pričom jej bol poskytnutý úver vo výške 1 100 eur. Plnenie prevyšujúce žalovaným poskytnutú sumu 1 100 eur predstavuje na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie a vznikla mu povinnosť toto bezdôvodné obohatenie vydať, preto žalobe aj v tejto časti

vyhovel a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni sumu 2 201,18 eura ( 3301,18 - 1 100 ) titulom bezdôvodného obohatenia.

1.8. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a žalobkyni, ktorá mala v konaní plný úspech priznal proti žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Žalovaný v zákonnej lehote napadol rozsudok odvolaním dôvodiac nesprávnym procesným postupom, ktorý znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) ,inou vadou, , ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) , nesprávnymi skutkovými zisteniami (§ 365 ods. 1 písm. f) a nesprávnym právnym posúdením. Domáhal sa zrušenia rozsudku zrušil a vrátenia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a priznanie nárok na náhradu trov odvolacieho konania 100 % eventuálne, aby zastavenia konania a priznania nároku na náhradu trov konania 100 %.

2.2. Odvolateľ úvodom opísal skutkový, z ktorého vychádzala žaloba; zdôraznil, že z poskytnutého úveru v celkovej výške 2.160 eur (úver, úrok, náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy, ktorý mala vrátiť do 21. 06. 2014 uhradila v čase od uzatvorenia Zmluvy do splatnosti dlhu, t. j. do 22. 06. 2014 celkovo sumu 539 eur, čo nepredstavuje ani len istinu poskytnutého úveru.

2.3. V prvom rade namietal, že mu v dôsledku omeškania žalobkyne s úhradou istiny patrí zákonný úrok z omeškania. Ďalej uviedol, že mu vznikli ďalšie náklady spojené s uplatnením pohľadávky, a to trovy mediačného konania vo výške 276,56 eura. Taktiež mu vznikli náklady v súvislosti so zasielaním výziev a upomienok, na ktoré mu vznikol nárok podľa čl. 4 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Uviedol, že žalobkyni bolo zaslaných spolu 55 správ a 5 písomných upomienok, teda mu vznikli preukázateľné náklady vo výške 10 eur. Taktiež uviedol, že podľa čl. 7 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru má nárok na zmluvnú pokutu vo výške 33 eur. Mal za to, že dojednania o mediačnej dohode, poplatku za zasielanie upomienok či zmluvnej pokute boli dojednané jasne, určito a zrozumiteľne a týkajú sa samotného predmetu plnenia zo zmluvy (istiny) nakoľko zabezpečujú jeho úhradu vzhľadom na čo nie je možné ich považovať za neprijateľné. Namietal, že ak sa žalobkyňa domáhala bezdôvodného obohatenia vo výške 3 301,18 eura, mal odôvodniť v čom spočíva bezdôvodné obohatenie a to v jeho celom rozsahu, nakoľko aj v prípade, ak by súd prvej inštancie považoval zmluvu za bezúročnú a bezpoplatkovú vyššie uvedené nároky (zákonný úrok z omeškania, zmluvná pokuta, trovy mediačného konania, poplatok za upomienky) by nebolo možné považovať za nároky podľa § 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z - odplata.

2.4. V ďalšej časti namietal, že zmluvu nemožno považovať za bezúročnú a bez poplatkov, pretože žalobkyňa bola pri podpise zmluvy upovedomená o rozdielnej, nie však nesprávne uvedenej RPMN. Namietal, že ZoSÚ jasne hovorí o bezúročnosti a bezpoplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v prípade RPMN, ktorá je uvedená nesprávne alebo absentuje. Taktiež namietal, že nemožno hovoriť o uvádzaní do omylu, pretože dlžníkovi bol jasne vysvetlený rozdiel medzi RPMN v prípade ak si požiada o uplatnenie splátkového kalendára a nedodrží splátku tak ako sa uvádza na prednej strane zmluvy. Uviedol, že v zmluve bola taktiež jasne dojednaná RPMN vo výške 96,50 % a bola vypočítaná podľa vzorca uvedeného vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru a bola vypočítaná pre prípad úhrady v jedinej splátke. Je teda logické, že v dohode výška RPMN vzrastá. Taktiež mal za to, že poplatok za poskytnutie úver, nie je neprimerane vysoký vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný je nebankovým subjektom, ktorého riziko podnikania, ako aj podnikateľské náklady sú rozdielne - vyššie oproti bankám. Ďalej uviedol, že žalobkyňa v prípade, že po podpise Zmluvy nadobudla pocit, že podpísala nevýhodnú zmluvu alebo že odplata, úrok či ročná percentuálna miera nákladov je vysoká, mala právo odstúpiť od zmluvy bez uvedenia dôvodu do 14 kalendárnych dní odo dňa uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Vo vzťahu k výške úroku uviedla, že uplatnený nárok oprávneného v podobe úroku vo výške 39,15 % ročne, ktorý bol dohodnutý v zmluve o spotrebiteľskom úvere v bode 2, vzhľadom na povahu a podmienky úverového vzťahu, ako aj jeho zabezpečenie považuje oprávnený za primeraný a v súlade s dobrými mravmi, keďže v danom období podstatným spôsobom neprevyšoval výšku odplaty (úroku) v obdobných prípadoch pri poskytovaní úverov inými nebankovými subjektmi, resp. bankami pri istom druhu finančných produktov. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe, sp. zn. 12 Cmo 95/2005 publikované v Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský

zákoník I. § 1 až 459. Komentář. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, s. 67-68; pričom zdôraznil, že ide o najuznávanejší komentár v ČR, ktorého autormi sú sudcovia NS ČR.

2.5. Vo vzťahu k posúdeniu platnosti resp. neplatnosti rozhodcovskej zmluvy namietal, že táto bola uzatvorená na samostatnom liste papiera, nesplývala s ostatnými zmluvnými dojednaniami a technicky tvorila samostatnú listinu. Listina je zreteľne označená za rozhodcovskú zmluvu, preto aj priemerne pozornému čitateľovi by muselo byť zrejmé, že má pred sebou odlišnú listinu od zmluvy o úvere. Uviedol, že žalobkyňa bola pred uzatvorením zmluvy oboznámená s ustanoveniami zmluvy, mohla si ju riadne prečítať, rozhodcovskú zmluvu mohla riadne odmietnuť, v zmysle čl. III. bola poučená o dôsledkoch uzatvorenia tejto dohody.

2.6. V ďalšej časti namietal, že súd prvej inštancie opomenul na skutkový prípad aplikovať druhú vetu § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalovaný odmieta vyjadrenia žalobkyne, ktoré majú evokovať stav, že rozhodcovská zmluva nebola individuálne dojednaná a taktiež, že odplata za poskytnutie úveru nebola individuálne dojednaná. Mal za to, že rozsudok trpí skutkovými vadami, nakoľko bol v predmetnej veci nesprávne vytvorený jeho skutkový základ. Uvedená nesprávnosť bola spôsobená chybným vyhodnotením dôkazov zo strany súdu a „dotvorením“ skutkového stavu, nakoľko žalobkyňa vo svojej žalobe vyššie uvedené tvrdenie súdu neuviedla. Ďalej uviedol, že nepovažuje ods. 13 odôvodnenia rozsudku za „riadne odôvodnenie“ priznaného nároku na finančné obohatenie, pretože aj v tomto prípade chýba v odôvodnení prvok nemajetkovej ujmy. Poukázal na skutočnosť, že zmluvné strany dohodli, že pre prípad ak by došlo k sporu vyplývajúceho zo zmluvy, uzatvoria nevýhradnú rozhodcovskú zmluvu. Podotkol, že rozhodcovská zmluva je uzavretá platne, v zmysle ustanovenia § 3 a nasl. ZoRK. Žalovaný má za to, že žalobkyňa v čase uzavretia zmluvy nemala k jej obsahu žiadne výhrady. S rozhodcovskou zmluvou sa riadne oboznámila, jej ustanoveniam porozumela a túto skutočnosť na znak súhlasu potvrdila vlastnoručným podpisom. Žalobkyňa zároveň vyhlásila, že bola pred uzavretím zmluvy osobitne poučená o dôsledkoch jej uzavretia, k čomu pripojila svoj vlastnoručný podpis. Podľa rozhodcovskej zmluvy sa žalobkyňa so žalovaným dohodli riešiť všetky spory vzniknuté z predmetných zmlúv úvere buď pred rozhodcovským súdom alebo pred príslušným všeobecným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde. Preto je zrejmé, že žalobkyňa so žalovaným uzatvorili nevýhradnú Rozhodcovskú zmluvu. Z toho dôvodu neprichádza do úvahy ani aplikácia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Poukázal na skutočnosť, že prípustnosť rozhodcovského konania, a to aj v spotrebiteľských sporoch vyplýva jednoznačne aj z odporúčania komisie č. 98/257/ES o zásadách použiteľných na orgány zodpovedné za mimosúdne riešenie spotrebiteľských sporov, v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Cob 43/2010 zo dňa 31. 05. 2011, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo/2675/2007 zo dňa 30. 10. 2009 a rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23 Cdo 1201/2009. Skonštatoval, že je presvedčený, že rozhodcovská zmluva bola uzavretá platne, podľa platných právnych predpisov a nemožno mať teda žiadne pochybnosti o jej legitímnosti.

3. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila.

4. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté, v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP, 362 ods.1 a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 , prejednal odvolania bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.1 , pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval si to dôležitý verejný záujem, s následným verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

5. Podľa § 387 ods. 1 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

6. Podľa § 387 ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Predmetom konania je žaloba, ktorou sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Asociácii pre arbitráž zo dňa 27. 05. 2016. sp. zn. SRSAspA 00374/16, určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 404201320, určenia bezúročnosti a bezpoplatnosti úveru zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 404201320. Podaním zo dňa 21. 12. 2017 žalobkyňa požiadala o zmenu žalobného návrhu, tak že sa domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Asociácii pre arbitráž zo dňa 27. 05. 2016, vydania bezdôvodného obohatenia v sume 2 201,18 eura a náhrady trov konania a právneho zastúpenia. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel v celom rozsahu a zrušil rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Asociácii pre arbitráž zo dňa 27. 05. 2016. sp. zn. SRSAspA 00374/16; zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 2 201,18 eura titulom bezdôvodného obohatenia a žalobkyni proti žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovaný predmetný rozsudok napadol v celom rozsahu.

8. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto s poukazom na ust. § 387 ods. 2 sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza.

9. Súd prvej inštancie v prvom rade preskúmal platnosť rozhodcovskej zmluvy od ktorej odvodzoval právomoc Stály rozhodcovský súd zriadený pri Asociácii pre arbitráž rozhodovať podľa zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Súd prvej inštancie dospel k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej zmluvy a žalobe v tejto časti vyhovel a napadnutý rozsudok zrušil.

9.2. Žalovaný v podanom odvolaní neuviedol žiadne právne významné okolnosti, ktoré by mohli rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti zvrátiť. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd považuje za potrebné dodať nasledovné. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že zmluva o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej vydaný rozhodcovský rozsudok, je spotrebiteľskou zmluvou. Základnou charakteristikou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú zmluvnú podmienku, t. j. ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu s právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky.

9.3. Žalobca o zrušenie rozhodcovského rozsudku je právny nástrojom, ktorého cieľom je zabezpečiť, aby proces poskytnutia právnej ochrany účastníkom konania pred rozhodcovskými súdmi mal rovnaké atribúty ako poskytovanie ochrany všeobecnými súdmi, a zároveň zabezpečiť kontrolu nad zákonnosťou a spravodlivosťou rozhodnutí rozhodcovských súdov. Na rozdiel od konania na všeobecnom súde rozhodcovské konanie spravidla nepodlieha preskúmaniu odvolacou inštanciou. Podľa zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní tak, ak bola okresným súdom zverená kompetencia preskúmať podľa § 45 ods. 1 tohto zákona rozhodnutie rozhodcovských súdom z procesnej aj hmotnej stránky. Zo zákona sú povinné preskúmať okrem preverenia právomoci rozhodcovského súdu najmä to, či rozhodcovský súd vec správne právne posúdil, či účastník rozhodcovského konania nebol zaviazaný na plnenie, ktoré je v rozpore so zákonom alebo s dobrými mravmi, alebo či rozhodcovský súd nerozhodol v rozpore s ustanoveniami na ochranu spotrebiteľa. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď podľa zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní preveril dôvody, pre ktoré sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku.

9.4. Vzhľadom na vyššie uvedené, bolo v konaní potrebné najprv skúmať oprávnenie rozhodcovského súdu rozhodovať o spotrebiteľskom spore, ktoré by malo vyplývať z rozhodcovskej zmluvy uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 18. 06. 2013. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodujú v rozhodcovskom konaní, ktoré môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Bez ohľadu na formu, ako aj znenie rozhodcovskej doložky uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je potrebné považovať rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku, ak vyznieva v neprospech spotrebiteľa a to vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná, čo platí aj pre daný prípad. Okrem iného odvolací súd uvádza aj to, že týmto postupom bolo spotrebiteľovi odňaté právo zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

pretože rozhodcovská zmluva mu bránila uplatniť a domáhať sa svojho práva na všeobecnom súde a nútila ho podrobiť sa rozhodnutiu, ktorým došlo k zneužitiu práv dodávateľom. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o neprijateľnosti rozhodcovskej zmluvy a na zdôraznenie správnosti uvádza, že dojednania ohľadom rozhodcovskej zmluvy vyznievajú jednoznačne v neprospech spotrebiteľa (žalobkyne), keďže toto dojednanie pri uzatváraní zmluvy nijakým spôsobom ovplyvniť nemohla. Teda iba v prípade, že by bola rozhodcovská zmluva so spotrebiteľom pri uzatváraní zmluvy individuálne dojednaná, t. j. iba v prípade, ak by spotrebiteľ mal danú možnosť význam tohto dojednania v celom rozsahu pochopiť a teda i ovplyvniť, bolo by možné konštatovať, že rozhodcovská zmluva je dojednaná platne. Táto rozhodcovská zmluva síce formálne pripúšťa rozhodovanie sporu pred všeobecným súdom, avšak ak jedna zo strán podá žalobu na rozhodcovský súd (žalobca) druhá strana (žalovaná) sa už nemôže domáhať svojich práv na všeobecnom súde, pretože to priamo rozhodcovská zmluva vylučuje. Odvolací súd dospel k záveru, že táto rozhodcovská zmluva odníma spotrebiteľovi (žalovanej) domáhať sa svojho práva zo zmluvy na všeobecnom súde. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd rozhodcovskú zmluvu posúdil ako neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, ktorá spôsobuje jej neplatnosť. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom. Z uvedených podstatných dôvodov námietky žalovaného uvedené v odvolaní, považoval za neopodstatnené a rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti ako vecne správne potvrdil.

10. V súvislosti s uplatneným nárokom žalovanej na vydanie bezdôvodného obohatenia, súd prvej inštancie preskúmal zmluvu o spotrebiteľskom úvere zo dňa 18. 06. 2013, o ktorej sa žalobkyňa domnievala, že je neplatná, podľa ZoSÚ, pričom dospel k záveru, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere bola RPMN uvedená nesprávne v neprospech spotrebiteľa.

10.2. Zákon o spotrebiteľských úveroch účinný v čase uzatvorenia zmluvy o úvere v § 9 ods. 2 presne definuje, aké náležitosti, okrem všeobecných (§ 43 Občianskeho zákonníka), musí spotrebiteľská zmluva obsahovať. Okrem iného v § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ, je upravená ročná percentuálna miera nákladov (RPMN), absencia ktorej náležitosti má za následok, že tento úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. RPMN predstavuje údaj dôležitý pre vyjadrenie celkových nákladov na úver a spotrebiteľom pomáha tento údaj spoznať, aké všetky náklady budú spojené so spotrebiteľským úverom. Tým, že celkové náklady sú vyjadrené v percentuálnych bodoch, zjednodušuje sa tým spotrebiteľovi porovnanie obdobných produktov na finančnom trhu a tak aj výber úveru, pre toho - konkrétneho spotrebiteľa najvýhodnejšieho.

10.3. Odvolací súd považuje uzavretie osobitnej dohody o splátkach úveru za obchádzania zákona č.129/2010 Z. z. s cieľom vyhnúť sa kontrole neprijateľných podmienok v spotrebiteľskej zmluve. Žalovaný v zmluve o spotrebiteľskom úvere z 18. 06. 2013 uviedol výšku ročnej percentuálnej miery nákladov 96,36 %, ale v dohode o plnení splátkach z toho istého dňa, ktorá mení zmluvu o spotrebiteľskom úvere v spôsobe splatenia, je už výška ročnej percentuálnej miery nákladov určená na 302,02 % (na tomto mieste odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sporové strany nenamietali existenciu dohody o plnení v splátkach, aj keď sa v spise nenachádza a preto odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu, tak ako ho zistil súd prvej inštancie, pričom ho žiadna zo strán nenamietala). Počet a výška splátok má vplyv na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov. Takéto konanie žalovaného vyhodnotila Národná banka Slovenska vykonávajúca dohľad nad subjektmi finančného trhu v oblasti bankovníctva ako nekalú obchodnú praktiku a rozhodnutím o predbežnom opatrení zo 07. 06. 2016 sp. zn. GÚV-709/2016 bola spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., uložená povinnosť zdržať sa používania nekalej obchodnej praktiky spočívajúcej v tom, že so spotrebiteľom je súčasne, alebo v bezprostrednej časovej následnosti uzatváraná zmluva o spotrebiteľskom úvere splatnom jednorázovo a dohoda o splátkach toho istého úveru. Odvolací súd má za to, že spôsob, akým žalovaný uzavrel so žalobkyňou zmluvu o spotrebiteľskom úvere a dohodu o plnení v splátkach je klamlivou obchodnou praktikou podľa § 8 ods. 3, 4 Zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, keď nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým a nevhodným spôsobom poskytol žalobkyni ako spotrebiteľovi informáciu o RPMN.

10.4. Nesprávne, zavádzajúce uvedenie údaja o RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere má rovnaké následky ako keby v zmluve tento údaj nebol uvedený vôbec. Uvedenie nesprávneho údaja RPMN je bezo sporu klamaním spotrebiteľa, a preto nie je možné priznať takejto praktike miernejšie dôsledky ako tie, ktoré predpokladá § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z.. Povinnosťou žalovaného

vystupujúcemu v postavení dodávateľa bolo postupovať voči spotrebiteľovi s odbornou starostlivosťou, a teda uviesť údaj o RPMN zodpovedajúci skutočnosti už v samotnej zmluve o úvere (teda zohľadňujúci všetky náklady s poskytnutím tohto úveru spojené a zohľadňujúci plnenie dlhu v splátkach), keďže dodávateľ je v porovnaní so spotrebiteľom profesionálom so skúsenosťami a výrazne lepšími poznatkami v oblasti, v rámci ktorej vyvíja podnikateľskú činnosť. Zákon č. 129/2010 Z. z. ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia tejto faktickej nerovnováhy medzi dodávateľom a spotrebiteľom bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel čo najlepšie posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Bez toho, aby boli v zmluve uvedené objektívne údaje umožňujúce spotrebiteľovi orientovať sa medzi úvermi poskytovanými rôznymi dodávateľmi a posudzovať výhodnosť podmienok, za akých má byť spotrebiteľovi úver poskytnutý, nedochádza k naplneniu cieľa zákona o spotrebiteľských úveroch. S ohľadom na § 11 je preto opodstatnené vyhodnotiť úver poskytnutý žalobcovi ako bezúročný a bez poplatkov.

11. Ďalej súd prvej inštancie správne konštatoval rozpor výšky zmluvného úroku (39,15 %) s dobrými mravmi, keď tieto podliehajú súdnej kontrole vo svetle princípu dobrých mravov (§ 39 Občianskeho zákonníka). Žalovaný namietal, že v čase uzatvorenia zmluvy o úvere zákon nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty. Uviedol, že ak záväzkový vzťah vznikol pred 01. 06. 2014, regulácia odplaty sa riadi § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že zmyslom ustanovenia § 53 ods. 6 bolo postihovanie neprimeranej odplaty pri iných finančných plneniach, ako sú spotrebiteľské úvery, a to neplatnosťou právneho úkonu. Za kritérium, na základe ktorých sa posudzovala výška odplaty za poskytnuté peňažné prostriedky, sa považovali odplaty poskytované bankami za spotrebiteľské (zákon nepresne používa pojem „spotrebné“) úvery v mieste bydliska spotrebiteľa a v čase uzavretia zmluvy. Podľa zákona výška odplaty nesmie „podstatne“ prevýšiť obvyklú mieru odplaty požadovanej bankami. Výška obvyklej odplaty vyplýva z ustanovenia § 502 ods. 1 OBZ. Podľa neho, ak nie sú dojednané úroky medzi veriteľom a dlžníkom, platí, že dlžník ich platí v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. V opačnom prípade je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Zmenu znenia § 53 ods. 6 priniesol zákon č. 129/2010 Z. z., ktorým sa zaviedla nová úprava spotrebiteľského úveru. Na rozdiel od prechádzajúceho znenia sa limitácia výšky odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi týka už všetkých zmlúv o odplatnom poskytovaní peňažných prostriedkov, teda vrátane zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Od 01. 06. 2010 (pozri § 879m pre všetky zmluvy o odplatnom poskytovaní peňažných plnení spotrebiteľom platí, že odplata nesmie podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. V praxi ide o odplatu obvykle požadovanú bankami za spotrebné úvery v obdobných prípadoch, a to bez ohľadu na to, aký subjekt poskytuje peňažné prostriedky. Z hľadiska posúdenia „obdobnosti prípadov“ sa prihliada na okolnosti, ktoré sú uvedené v druhej vete § 53 ods. 6 OZ. Bude sa teda zohľadňovať finančná situácia spotrebiteľa, spôsob a miera zabezpečenia záväzku spotrebiteľa (pozri § 53 ods. 7 , objem poskytnutých finančných prostriedkov a lehota splatnosti poskytnutých finančných prostriedkov.

11.2. Podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.

11.3. Občiansky zákonník zaviedol úpravu výšky odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov, pretože zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch túto výšku už priamo nelimituje. Veriteľovi len ukladá povinnosť informovať spotrebiteľa o odplate a o sankciách spojených s oneskoreným vrátením finančných prostriedkov [pozri § 4 ods. 1 písm. f), g) a l) ZSÚ]. Celkovú výšku odplaty za poskytnuté peňažné prostriedky predsa však vyjadruje ročná percentuálna miera nákladov - RPMN (§ 19 ZSÚ), ktorá sa vypočíta podľa vzorca uvedeného v prílohe č. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Ustanovenie § 19 ZSÚ jednoznačne vymedzuje, aké náklady možno a aké nemožno použiť na účely výpočtu RPMN. Pri výpočte RPMN sa vychádza z toho, že zmluva o spotrebiteľskom úvere zostane platná po dohodnutú dobu a spotrebiteľ si bude plniť svoje povinnosti za podmienok a v lehotách ustanovených v tejto zmluve.

11.4. Aj keď pre porovnanie výhodnosti alebo nevýhodnosti poskytnutého úveru možno použiť aj údaj ročnej percentuálnej miery nákladov, je možné právne posúdenie urobiť aj zo samotnej výšky dojednaného úroku, tak ako to umožňuje napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR 1 Cdo 57/2005 z 01. 07. 2010 alebo rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1 Mcdo 1/2009 zo dňa 31. 07. 2009. Podľa štatistiky zverejnenej na stránke Národnej banky Slovenska, v roku 2013 priemerná úroková miera z úverov poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny, pri domácnostiach a pri úrokoch poskytnutých do 1 roka (spotrebiteľské a ostatné úvery) bola 8,88 %. Dojednaná úroková sadzba v tomto prípade naozaj túto priemernú sadzbu prevyšuje o viac ako 400 %, a preto je záver súdu prvej inštancie o tom, že takýto úrok je v rozpore s dobrými mravmi správny.

12. Pokiaľ ide o administratívny poplatok predstavujúci náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere a na tzv. všetku administratívnu činnosť, je potrebné súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že požadovanie úhrady administratívneho poplatku je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, keďže dodávateľ vyžaduje od spotrebiteľa splnenie finančného záväzku za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané. Pri poplatkoch zo spotrebiteľského úveru je totiž nevyhnutné, aby sa nimi platilo skutočné plnenie spotrebiteľa a v jeho záujme. Naviac dojednanie o administratívnom poplatku je vágnym ustanovením, ktoré vôbec nešpecifikuje, o aké konkrétne administratívne činnosti ide, pričom výška poplatku 629,35 eura predstavuje 57,21 % zo sumy poskytnutého úveru, a takto neúmerne vysoký poplatok je v rozpore s dobrými mravmi. V konaní absentuje dôkaz, že žalobkyňa ako spotrebiteľka s jeho podstatou bola oboznámená, poplatok nie je náležite špecifikovaný a viaže sa na bližšie neurčité náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Podstatou administratívneho poplatku je pridanie bližšie nešpecifikovaných a spotrebiteľovi nevysvetlených nákladov, ktoré nie sú preukázané. Je za hranicou rozumného úsudku, aby poplatok dosahujúci výšku viac ako polovice sumy poskytnutého úveru sledoval výdavky spojené s administratívnou činnosťou.

13. Vo vzťahu k plneniam, na ktoré žalovaný poukazuje v odvolaní, t. j. trovy mediačného konania vo výške 276,56 eura, náklady so zasielaním výziev a upomienok vo výške 10 eur, úrok z omeškania odvolací súd poukazuje na ust. § 366 CSP, ktorý upravuje prípustnosť novôt v odvolacom konaní. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak: a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Opravný prostriedok s právom novôt povoľuje subjektu prednášať nové skutočnosti a dôkazy; to znamená, že odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité len vtedy, ak sa týkajú uvedených dôvodov. V ostatných prípadoch prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie nie je možné uplatniť v odvolacom konaní.

14. V civilnom procese sa uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania a strana môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu prvoinštančného súdu len v prípade, ak dané námietky boli už predmetom posudzovania zo strany tohto súdu. Súd druhej inštancie vystupuje len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy, či zaoberať sa novými skutočnosťami, ktoré v prvoinštančnom konaní neboli produkované. V kontexte vyššie uvedeného výkladu nejde o výnimku uvádzanú v § 366 CSP, preto nemohol odvolací súd prihliadnuť a posudzovať odvolacie dôvody žalovaného, ktoré vzniesol až v odvolacom konaní.

15. Keďže námietky žalovaného v odvolacom konaní neboli takého charakteru, aby mohli privodiť zrušenie resp. zmenu napadnutého rozsudku, odvolací súd napadnutý rozsudok vzhľadom na vyššieho uvedené podstatné dôvody podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

16. Odvolací súd o nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 tak, že v tomto štádiu konania procesne úspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože jej žiadne nevznikli a ani si žiadne neuplatnila.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerov hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .