Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)Rozsudok_14Cob-86-2018.pdf
PDF · 226.3 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/86/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v spore žalobcu: Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, so sídlom Špitálska 4, 6, 8, 816 43 Bratislava, IČO: 00 681 156, zastúpeného zástupcom Martin Pavle s. r. o., so sídlom Pribinova 4, 811 09 Bratislava - mestská časť Staré mesto, IČO: 36 860 450, proti žalovanému: BEST SLOVAKIA s.r.o., so sídlom Bratislavská 117, 010 01 Žilina, IČO: 36 379 271, zastúpenému zástupcom HADBÁBNA & spol., advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Prielohy 1012/1C, 010 07 Žilina, IČO: 47 249 722, v konaní o zaplatenie 38.610,53 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb/518/2015-1299 z 27. júla 2017, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb/518/2015-1299 z 27. júla 2017 v napadnutom 1. výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 38.610,53 Eur spolu s 8,05% úrokom z omeškania ročne zo sumy 32.819,07 Eur od 1.6.2015 do zaplatenia a zo sumy 5.791,46 Eur od 1.6.2015 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v 3. výroku o nároku na náhradu trov konania p o t v r d z u j e .
II. Odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb/518/2015-1299 z 27. júla 2017 v 2. výroku o zamietnutí zvyšnej časti žaloby o d m i e t a .
III. Žalobca m á n á r o k voči žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Žilina (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom (1. výrokom) rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 38.610,53 Eur spolu s 8,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 32.819,07 Eur od 1.6.2015 do zaplatenia a zo sumy 5.791,46 Eur od 1.6.2015 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, (2. výrokom) žalobu vo zvyšnej časti zamietol a (3. výrokom) rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. V odôvodnení rozsudku okresný súd poukázal na žalobu, doručenú súdu 11.12.2015, ktorou žalobca uplatnil voči žalovanému nárok na zaplatenie 38.610,53 Eur s úrokmi z omeškania zo súm, vo výške, za dobu a na určité označené bankové účty, ako formuloval v petite žaloby. Základom žaloby bola Zmluva č. 2711023046810 z 18.06.2010 O poskytnutí nenávratného finančného príspevku medzi žalobcom (poskytovateľom) a žalovaným (prijímateľom príspevku) (ďalej len „Zmluva“) v znení Dodatku č. 1 z 02.11.2010 a Dodatku č. 2 z 09.09.2011. Zmluva bola uzatvorená v rámci Operačného programu „Zamestnanosť a sociálna inklúzia“ za účelom uskutočňovania aktivít projektu s názvom „Zvýšenie adaptability zamestnancov BEST SLOVAKIA, s.r.o.“. Celkové oprávnené výdavky na daný projekt boli vo výške 211.103,51 Eur. Žalobca vyplatil žalovanému spolu 168.633,50 Eur, na základe žiadostí o platbu č. 27110230468101, č. 27110230468105, č. 27110230468108, č. 27110230468211 a č. 27110230468210. Podľa žaloby žalovaný požiadal o preplatenie neoprávnených výdavkov na základe žiadostí o platbu č. 27110230468211 a č. 27110230468212 s finančným dopadom v celkovej výške 38.633,50 Eur, pričom výdavky riadne nezdôvodnil a nezúčtoval. Takto porušil Zmluvu podstatným spôsobom, a to v súvislosti so žiadosťou o platbu č. 2711230468211 si žalovaný opakovane nárokoval preplatenie výdavkov, ktoré si predtým nárokoval v platbe č. 27110230468210 a v spojení so žiadosťou o platbu č. 27110230468212 si žalovaný nárokoval opakovane preplatenie výdavkov, ktoré si predtým nárokoval v platbe č. 27110230468211. Žalobca poukázal na článok 9 bod 2 ods. 2.4 písm. b/ Všeobecných zmluvných podmienok (ďalej aj „VZP“), ktorý na účely Zmluvy za podstatné porušenie Zmluvy zo strany prijímateľa, teda žalovaného, považuje najmä opakované nárokovanie neoprávnených výdavkov projektu. Výdavky sú neoprávnené, ak nespĺňajú podmienky, ktoré sú uvedené v článku 14 bod 1 VZP. Podľa článku 14 bod 1 písm. f/ VZP, oprávnenými výdavkami sú všetky výdavky, ktoré sú nevyhnutné na realizáciu aktivít projektu, a ktoré spĺňajú podmienku, že sa vzájomne časovo a vecne neprekrývajú a neprekrývajú sa ani s inými prostriedkami z verejných zdrojov. Žalobca požiadal žalovaného listom zo 07.03.2014, doručeným mu 10.03.2014, o vrátenie neoprávnene vyplatených finančných prostriedkov. Žalobca poukázal na článok 10 ods. 6 VZP, podľa ktorého je prijímateľ povinný odviesť výnos alebo vrátiť nenávratný finančný príspevok alebo jeho časť alebo príjem uvedený v žiadosti o vyplatenie do 50 dní odo dňa doručenia žiadosti o vrátenie. Lehota na vrátenie márne uplynula dňa 29.04.2014, a teda žalovaný je od 30.04.2014 v omeškaní. Žalobca opakovane výzvu na zaplatenie zaslal dňa 05.05.2015 a doručil žalovanému 13.05.2015. Žalovaný reagoval zamietavo a svoj splatný záväzok nesplnil.
3. Okresný súd ďalej poukázal na priebeh prvoinštančného konania, vykonané dokazovanie, z neho vyvodené skutkové zistenia a závery za aplikácie ustanovení § 269 ods. 2, 3 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OBZ“), § 266 ods. 1 až 4 OBZ, § 12 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, 2, 4, § 24 ods. 1, § 24b ods. 1, ods. 2 písm. a), b), c), § 24c, § 25 ods. 1, 2 zák. č. 528/2008 Z.z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zák. č. 528/2008 Z.z.“), § 19 ods. 3 zák. č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zák. č. 523/2004 Z.z.“), čl. 2 bod 7, čl. 60 písm. a, b Nariadenia Rady (ES) č. 1083/2006 z 11. júla 2006, ktorým sa ustanovujú všeobecné ustanovenia o Európskom fonde regionálneho rozvoja, Európskom sociálnom fonde a Kohéznom fonde a ktorým sa zrušuje Nariadenie (ES) č. 1260/1999 (ďalej aj „Nariadenie Rady č. 1083/2006“), čl. 13 bod 1, 2 Nariadenia Komisie (ES) č. 1828/2006 z 8. decembra 2006, ktorým sa ustanovujú vykonávacie pravidlá Nariadenia Rady (ES) č. 1083/2006, ktorým sa ustanovujú všeobecné ustanovenia o Európskom fonde regionálneho rozvoja, Európskom sociálnom fonde a Kohéznom fonde a Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1080/2006 o Európskom fonde regionálneho rozvoja, § 340 ods. 2, § 369 ods. 1 OBZ, pričom konštatoval čiastočnú dôvodnosť žaloby v rozsahu priznaného nároku meritórnym 1. výrokom napadnutého rozsudku. Výkladom zmluvných dojednaní medzi sporovými stranami dospel okresný súd k záveru, že bol dohodnutý systém financovania pomoci a podpory z fondov EÚ kombináciou zákonných platieb a refundácie, kedy žalobca na základe žiadosti žalovaného o zálohovú platbu žalovanému poskytol zálohu a žalovaný mal následne zúčtovať poskytnuté finančné prostriedky a preukázať žalobcovi, že ich použil v súlade so Zmluvou - žiadosťou o zúčtovanie zálohovej platby.
4. Súčasťou (obsahu) Zmluvy bola Príručka pre prijímateľa a z jej znenia, najmä čl. 4.2.1. písm. f) a g), vyplývalo dôkazné bremeno žalovaného k preukázaniu reálnosti a oprávnenosti výdavku v súlade s Usmernením RO č. N3/2007 (dostupné na www.esf.gov.sk/http://www.esf.gov.sk) v zmysle neskorších aktualizácií a aj jeho nevyhnutnosť, hospodárnosť a efektívnosť. Podľa okresného súdu k primeranosti výšky vyplatených výdavkov uvedená časť Príručky pre prijímateľa kladie požiadavku preukázania ich výšky zodpovedajúcej cene obvyklej v danom čase a mieste, predovšetkým vzhľadom na skutočnosť, že prostriedky - nenávratný finančný príspevok (ďalej aj „príspevok“ alebo „NFP“), sú prostriedkami zo štátneho rozpočtu SR, na ktoré dopadá úprava zákona č. 523/2004 Z.z. Výkon vecnej kontroly použitia vyplatených príspevkov zo strany žalobcu je súčasťou jeho zákonnej povinnosti podľa ust. § 24b ods. 2 zák. č. 528/2008 Z.z., ktorá úprava podľa písm. c/ rovnako kladie dôraz na overovanie hospodárnosti, efektívnosti, účinnosti a účelnosti použitia pomoci a podpory, čo korešponduje i nadnárodnej úprave podľa článku 60 Nariadenia Rady /ES/ č. 1083/2006 a článku 13 Nariadenia Komisie /ES/ č. 1828/2006. Okresný súd zdôraznil obsah článku 16 bod 4.15 posledná veta VZP, ktoré boli súčasťou obsahu Zmluvy, pričom Žiadosť o platbu sa definuje ako Žiadosť o poskytnutie platby, ako aj Žiadosť o zúčtovanie zálohovej platby. Vznik nároku prijímateľa (žalovaného) na vyplatenie platby je viazaný len na rozsah, v akom žalobca rozhodne o oprávnenosti výdavkov projektu. V spojení s citovaným upozornením podľa Príručky pre prijímateľa, v zmysle ktorého schválením výdavkov v rozpočte projektu nevzniká prijímateľovi nárok na uhradenie výdavku a v spojení s úpravou podľa § 12 ods. 2 zák. č. 528/2008 Z.z., je podľa okresného súdu článok 16 bod 4.15 posledná veta VZP základom pre záver, podľa ktorého v tomto konaní žalovaného ťažilo dôkazné bremeno preukázania skutočnosti, že výdavky na úhradu ceny plnení tretích osôb pre žalovaného v rámci realizácie aktivít Projektu, na úhradu ktorých žalovaný použil zálohovo vyplatené finančné prostriedky získané na základe Zmluvy, boli primerané, a teda zodpovedali kritériám článku 4.2.1 písm. f/ a g/ Príručky pre prijímateľa a tým, že boli výdavkami oprávnenými.
5. Uvedený záver o rozložení dôkazného bremena v tomto konaní okresný súd uvádzal pri zdôraznení primárneho východiska meritórneho rozhodnutia, podľa ktorého v konaní nebolo preukázané, že by žalobca ako poskytovateľ rozhodol o oprávnenosti výdavkov i v rozsahu žalovanej sumy, ako to predpokladá článok „16 bod 14.5 VZP a bod 5.5.5 Zmluvy“ (okresný súd mal zrejme na mysli článok 16 bod 4.15 VZP a bod 5.5. Zmluvy - poznámka odvolacieho súdu). Okresný súd ďalej zdôraznil, že všetky označené zmluvné dojednania boli výsledkom prejavu zmluvnej voľnosti zmluvných strán a nie jednostranným určením podmienky vzniku nároku žalovaného na vyplatenie platby, ako argumentoval žalovaný vo väzbe na ust. § 269 ods. 3 veta prvá OBZ. Za vychádzania z danej skutkovej situácie, obsahu zmluvného vzťahu medzi stranami a ťažiskovo pri nepreukázaní rozhodnutia žalobcu o oprávnenosti výdavkov projektu i vo vzťahu k žalovanej pohľadávke, okresný súd prijal záver, že žalovanému nevznikol nárok na nenávratný finančný príspevok v rozsahu žalovanej sumy a je povinný vrátiť zálohovo vyplatené prostriedky príspevku, a to podľa článku 10 bod 1 písm. d) VZP v spojení s § 24 ods. 1 zák. č. 528/2008 Z.z. a Článku 2 bod 7 Nariadenia Rady /ES/ č. 1083/2006. Tento záver prijal okresný súd primárne vzhľadom na absenciu preukázania rozhodnutia žalobcu o oprávnenosti výdavkov v rozsahu žalovanej pohľadávky, ktoré rozhodnutie predstavuje podmienku pre vznik nároku žalovaného na nenávratný finančný príspevok.
6. Z vyššie uvedeného dôvodu okresný súd nevidel priestor pre osobitné vysporiadanie sa s argumentáciou žalovaného o tom, že dodržal všetky podmienky verejného obstarávania v rámci aktivít projektu a že nemal možnosť ovplyvniť okruh subjektov, ktoré sa do verejného obstarávania prihlásili, ani ceny, ktoré za svoje plnenia ponúkali. Podľa okresného súdu samotný fakt formálnej súladnosti procesu verejného obstarávania s právnou úpravou vyplývajúcou zo Zákona o verejnom obstarávaní, ešte sám o sebe nepreukazuje naplnenie požiadavky danej definíciou kritérií oprávnenosti výdavkov tak, ako tieto kritériá vyplývajú z obsahu Zmluvy, a to predovšetkým z Príručky pre prijímateľa, a teda, že z verejného obstarávania vzišla ako víťazná ponuka ceny plnenia, ktorú bolo možné považovať za zodpovedajúcu obvyklej cene v danom mieste a čase a zároveň zodpovedajúcu potrebám Projektu, čo bolo určujúcim kritériom primeranosti podľa bodu 4.2.1 písm. f/ Príručky pre prijímateľa. Naplnenie podmienok a predpokladov primeranosti vynaložených výdavkov, listinné dôkazy predložené žalovaným (najmä na č.l. 192 až 809, 1235 až 1248 spisu), po ich vyhodnotení okresným súdom podľa ust. § 191 ods. 1, 2 CSP, spoľahlivo a jednoznačne nepreukazujú.
7. K námietke žalovaného o retroaktívnom uplatnení aktualizácie Usmernenia RO č. N3/2007 okresný súd zdôraznil obsah článku „5 bod 5.3.2“ Zmluvy (poznámka odvolacieho súdu - správne má byť článok 5. bod 5.32; ďalej sa v texte tohto rozsudku uvádza len správne znenie), ktorý vzhľadom na jeho jednoznačnosť nedáva priestor pre aplikáciu výkladových pravidiel prejavu vôle podľa ust. § 266, vrátane § 266 ods. 4 OBZ. Podľa okresného súdu toto zmluvné dojednanie upravuje na základe zmluvnej vôle zmluvných strán základ k tomu, aby sa súčasťou obsahu Zmluvy stali i aktualizácie označených dokumentov, a teda i Usmernenia RO č. N3/2007. Uvedený záver vyplýva z obsahu článku 5 bod 5.32 Zmluvy celkom jednoznačne, nepochybne a jasne, na základe zmluvnej vôle zmluvných strán. Je zrejmé, že pokiaľ sa mal napĺňať účel Zmluvy, spočívajúci okrem iného i v dodržiavaní požiadavky hospodárneho a efektívneho vynakladania prostriedkov príspevku, bolo žiaduce, aby oprávnenosť výdavkov, na ktoré žalovaný prostriedky príspevku v danom čase použil, preukazoval žalovaný podľa aktuálnej zmluvnej úpravy reflektujúcej vývoj na trhu vrátane vývoja cien v priebehu trvania zmluvného vzťahu. Požiadavka preukazovania oprávnenosti výdavkov vynaložených v konkrétnom čase, vždy podľa aktuálneho Usmernenia, je založená dohodou zmluvných strán, čo z obsahu článku 5 bod 5.32 Zmluvy nepochybne vyplýva. Ani od skutočnosti schválenia výdavkov vynaložených žalovaným, a tým ich uznania ako oprávnených výdavkov, v predchádzajúcich obdobiach, nie je podľa názoru okresného súdu možné, pri zohľadnení záverov k dojednaniu podľa článku 5 bod 5.32 Zmluvy, automaticky vyvodzovať záver o oprávnenosti výdavkov vynaložených v neskoršom, resp. nasledujúcom období.
8. Všetky vyššie uvedené závery uvádzal okresný súd pri zdôraznení primárneho argumentu o absencii preukázania rozhodnutia žalobcu o oprávnenosti výdavkov projektu v rozsahu žalovanej pohľadávky, ako zásadnej podmienky samotného vzniku nároku žalobcu na nenávratný príspevok. Závery auditu, na ktorý poukazoval žalovaný v rámci svojej procesnej obrany /č.l. 142 spisu/ vyhodnotil okresný súd ako irelevantné vo vzťahu k predmetu konania (sporu), práve vzhľadom na vyššie uvedené vyhodnotenie obsahu článku 5 bod 5.32 Zmluvy, pri súčasnom zohľadnení povahy tohto listinného dôkazu, ktorý má výlučne odporúčajúci charakter, a vo vzťahu ku ktorému je obsah článku 5 bod 5.32 Zmluvy určujúci. Zároveň žalovaný, ktorého podľa okresného súdu v tomto smere ťažilo dôkazné bremeno, nepreukázal, aký konkrétny obsah, v porovnaní s predmetnou Zmluvou, mali zmluvy, na ktoré závery auditu dopadajú, prípadne, či predmetom skúmania podľa auditu bola konkrétne i predmetná Zmluva medzi žalobcom a žalovaným.
9. Vo vzťahu k výške žalovanej pohľadávky vychádzal okresný súd zo špecifikácie v podaní žalobcu z 20.03.2017 (bod 3), pri zohľadnení nespornosti žalobcom poskytnutej zálohovej platby žalovanému 168.633,50 Eur a absencie efektívneho spochybnenia žalovaným výšky uznaného a poskytnutého nenávratného finančného príspevku /70 % z oprávnených výdavkov/ 130.022,97 Eur. Žalobou uplatnený je rozdiel sumy poskytnutých zálohových platieb žalovanému 168.633,50 Eur a sumy uznaného a poskytnutého nenávratného finančného príspevku 130.022,97 Eur, t.j. suma 38.610,53 Eur, ktorá bola okresným súdom žalobcovi ako dôvodne uplatnená pohľadávka i s príslušenstvom priznaná tak, ako vyplýva z 1. výroku napadnutého rozsudku.
10. Okresný súd sa osobitne vyjadril aj k podmienke právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie veci. Uviedol, že pri konštatovaní jej splnenia vychádzal zo zohľadnenia predmetu konania, ktorým bolo právo žalobcu na vrátenie (zálohovo) vyplatených prostriedkov nenávratného príspevku, u ktorého žalobca nerozhodol o jeho oprávnenosti, a nie právo na vrátenie vyplateného príspevku na základe zistenia porušenia pravidiel postupov verejného obstarávania podľa ust. § 27a ods. 3, 5 zák. č. 528/2008 Z. z.
11. Okresný súd dodal, že z procesnej úpravy mu nevyplýva povinnosť v rozsudku ukladať žalovanému povinnosť na zaplatenie peňažnej sumy na konkrétny, žalobcom označený účet a v tejto časti žalobe nevyhovel. Keďže záväzok žalovaného na zaplatenie žalovanej pohľadávky je jeho záväzkom peňažnej povahy, so splnením ktorého je v omeškaní, okresný súd žalobcovi priznal úroky z omeškania, a to od 01.06.2015 v nadväznosti na obsah výzvy na zaplatenie z 05.05.2015 /č.l. 121/, doručenej žalovanému 13.05.2015, ktorou vyzval žalobca žalovaného na vrátenie dlhu do 31.05.2015. Pritom vychádzal z tejto výzvy a nie zo žiadosti žalobcu o vrátenie finančného príspevku zo 07.03.2014, v ktorej odkazuje na článok 10 bod 6 VZP, upravujúci odvodovú povinnosť prijímateľa a nie samotnú splatnosť jeho záväzku. Úroky z omeškania okresný súd priznal žalobcovi v zákonnej sadzbe pri absencii preukázania osobitnej dohody o výške úrokov z omeškania podľa § 369 ods. 1 OBZ. Vo zvyšnej časti rozhodol pri uvedenom ustálení vzniku omeškania žalovaného o zamietnutí žaloby. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol za aplikácie ust. § 262 ods. 1, 2, § 255 ods. 1, čl. 4 ods. 1, 2 CSP.
12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný (č.l. 1325 - 1328 spisu), a to proti všetkým jeho výrokom, s odkazom na ust. § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP. Žalovaný (ďalej aj „odvolateľ“) vo všeobecnosti súhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že nárok na nenávratný finančný príspevok mu vzniká len v rozsahu, v ktorom o oprávnenosti výdavkov rozhodne žalobca. V danom prípade však súd prvej inštancie nebral do úvahy, že kritériá oprávnenosti výdavkov boli definované v Zmluve, boli záväzné pre obe strany a pri ich splnení žalobca mal rozhodnúť o oprávnenosti výdavkov. Podľa odvolateľa sa súd prvej inštancie uspokojil len s tým, že žalobca v rámci plnenia Zmluvy nerozhodol o oprávnenosti uplatnených výdavkov a vecou sa ďalej nezaoberal. Pre správne posúdenie veci je však rozhodujúca skutočnosť, či výdavky boli oprávnené, ako aj fakt, či žalobca pri vyhodnocovaní oprávnenosti výdavkov postupoval v súlade so Zmluvou - okresný súd tieto súvislosti neanalyzoval. Odôvodnenie, ktoré použil súd prvej inštancie, podľa odvolateľa v podstate znamená, že v rozsahu kritérií oprávnenosti výdavkov bola zmluva záväzná len pre žalovaného, avšak žalobca si mohol oprávnenosť výdavkov posúdiť „ľubovoľne“. Takýto výklad zakladá nesprávne právne posúdenie veci, pretože ignoruje základné a všeobecne uznávané princípy záväzkového práva (pacta sunt servanda, rovnosť účastníkov súkromnoprávnych vzťahov), ako aj skutočnosť, že zmluva je dvojstranný právny úkon a práva a povinnosti z nej vznikajú obom stranám. Rovnako je tým ignorovaný záver, ktorý zo Zmluvy vyplýva, a to, že oprávnené výdavky budú žalobcom uhradené (resp. v danom prípade aplikovaného postupu financovania zúčtované). V tomto smere neobstojí ani argument súdu, že takýto výklad je možný, keďže Zmluva má zmiešaný charakter, t.j. že ide o súkromnoprávny vzťah s verejnými prvkami. Podľa žalovaného okresný súd túto skutočnosť interpretuje a používa neudržateľne extenzívnym spôsobom, ktorý sa prieči podstate záväzkového práva.
13. Odvolateľ ďalej nesúhlasil so záverom, že jeho stranu zaťažovalo dôkazné bremeno vo vzťahu k neoprávnenosti výdavkov - toto naopak zaťažuje žalobcu. Ak žalobca tvrdí, že žalovaným uplatnené výdavky boli neoprávnené, mal to preukázať. Pri plnení Zmluvy žalovaný mal predkladať doklady, na základe ktorých žalobca rozhodoval o oprávnenosti výdavkov - táto zmluvná povinnosť nemôže viesť k zmene dôkazného bremena v súdnom konaní. Žalobca neoprávnenosť výdavkov nevymedzil, len odkazoval na svoj postup podľa Usmernenia č. N3/2007. No aj v prípade, ak by dôkazné bremeno mal žalovaný, tak poukázal na to, že v konaní predložil podrobnú dokumentáciu všetkých výdavkov - doklady požadované podľa Zmluvy. Súd prvej inštancie sa však oprávnenosťou výdavkov nezaoberal a len sa obmedzil na konštatovanie, že samotná formálna správnosť postupu žalovaného pri verejnom obstarávaní neznamená, že uplatnené výdavky boli oprávnené a na preukázanie tejto oprávnenosti nepostačujú ani žalovaným predložené listinné dôkazy. Súd prvej inštancie sa podľa názoru žalovaného presvedčivo nevysporiadal ani s argumentáciou, že žalobca uplatnené výdavky žalovaného v rovnakej výške počas plnenia Zmluvy ako oprávnené uznával, čím bola založená prax medzi spornými stranami, aké výdavky a v akej výške sú považované za oprávnené. Žalobca nepreukázal, že by došlo k takej zmene pomerov alebo skutočností, ktorá by odôvodnila záver o tom, že výdavky v totožnej výške, ktoré podľa oboch strán boli počas predchádzajúcej realizácie projektu oprávnené, tento status stratili. Zmena nastala, až keď žalobca pristúpil k jednostrannej zmene Usmernenia č. N3/2007.
14. K odvolaciemu dôvodu o nesprávnom právnom posúdení veci žalovaný vytkol súdu prvej inštancie, že nebral do úvahy argument o jednostrannom postupe žalobcu pri stanovení kritérií oprávnenosti výdavkov a ich retroaktívnej aplikácii žalobcom. Maximálna prípustná výška jednotlivých výdavkov bola podľa Zmluvy limitovaná Usmernením č. N3/2007. Žalobca počas platnosti a účinnosti Zmluvy zmenil obsah Usmernenia č. N3/2007 a žalovaným uplatnené výdavky začal bez ďalšieho posudzovať podľa takto jednostranne prijatého obsahu usmernenia. Odvolateľ pripustil, že Zmluva obsahuje ustanovenie bodu 5.32, podľa ktorého sa na vzťahy strán použije Usmernenie č. N3/2007 „v zmysle neskorších aktualizácií“. Za nesprávny však považoval výklad tohto ustanovenia súdom prvej inštancie, podľa ktorého žalovaný ním prejavil súhlas s tým, aby sa táto príloha zmluvy, rozhodujúca pre určenie jej obsahu, menila. Takýto záver podľa odvolateľa nemá oporu v samotnom znení Zmluvy a nemožno ho akceptovať ani s prihliadnutím na ustanovenia Obchodného zákonníka. Keďže usmernenie už v čase uzatvorenia Zmluvy bolo niekoľkokrát aktualizované, tak pri jeho označení bol použitý dovetok „v zmysle neskorších aktualizácií“. Obdobná prax je používaná aj pri citácii všeobecne záväzných právnych predpisov, čím sa dáva najavo, že v čase citácie je už právny predpis predmetom zmien a novelizácií. Bez ďalšieho to však neznamená, že na úpravu vzťahov zmluvných strán sa použijú všetky ďalšie znenia dokumentu, na ktorý Zmluva odkazuje. Podľa žalovaného žalobca nemohol voľne meniť obsah dokumentu, ktorým sa určoval obsah Zmluvy, nakoľko by to bolo v rozpore s kogentným ustanovením § 269 ods. 3 OBZ. Medzi zmluvnými stranami neexistovalo, ani platne nemohlo existovať dojednanie, podľa ktorého by limity oprávnenosti výdavkov v Usmernení č. N3/2007 mohol jednostranne určovať, resp. meniť sám žalobca. Ak okresný súd na podklade bodu 5.32 Zmluvy dospel k záveru, že sa zmluvné strany dohodli o oprávnenosti žalobcu meniť obsah zmluvy v časti kritérií oprávnenosti výdavkov, tak ide podľa odvolateľa o nesprávne právne posúdenie veci. Neobstojí preto ani záver súdu prvej inštancie, že kritériá, ktoré určil žalobca v novej aktualizácii Usmernenia č. N3/2007, neboli prejavom svojvôle žalobcu, ale prejavom zmluvnej voľnosti strán.
15. Podľa odvolateľa súd prvej inštancie nebral do úvahy ani to, že výdavky, ktorých sa krátenie týka, vznikli v roku 2011, pričom aktualizácia č. 11 Usmernenia č. N3/2007, nadobudla účinnosť až 01.05.2012. Za chybný označil odvolateľ aj záver súdu prvej inštancie, že ust. bodu 5.32 Zmluvy je jednoznačné a neposkytuje priestor pre výklad podľa § 266 - v tomto smere odôvodnenie napadnutého rozsudku je „neúplné, značne tautologické, a teda v konečnom dôsledku nepreskúmateľné“. Keďže Zmluvu v celom rozsahu pripravil žalobca, bez možnosti žalovaného do nej zasiahnuť, „nezrozumiteľnosti“ musia byť vykladané na ťarchu žalobcu. Súd prvej inštancie sa presvedčivo nevysporiadal ani s námietkami o retroaktívnej aplikácii nového znenia Usmernenia č. N3/2007.
16. Žalovaný poukázal aj na ďalšie pochybenia v prvoinštančnom konaní, ktoré mali podľa neho za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a zásah do práv odvolateľa. V rámci stručného odôvodnenia rozsudku po jeho vyhlásení bol prezentovaný názor, že Zmluva nie je uzatvorená podľa OBZ, avšak v písomnom vyhotovení súd prvej inštancie už s aplikáciou OBZ uvažuje - tento rozpor svedčí o nesprávnom a nedostatočnom právnom posúdení a odôvodnení rozsudku. V rámci predbežného právneho posúdenia súd prvej inštancie uviedol, že základ a dôvod pre uplatnenie žalovanej sumy, teda podľa žalovaného aj skutočnosť, že malo ísť o neoprávnené výdavky, musí preukazovať žalobca
- smerovala k tomu aj výzva súdu na pojednávaní 21.02.2017 a až následne, vo finálnych štádiách konania okresný súd názor ohľadom dôkazného bremena korigoval, čo malo vplyv na spôsob vedenia konania. Počas pojednávania tiež súd prvej inštancie nevenoval bližšiu pozornosť záverom auditu, avšak v rozsudku súd vytýka žalovanému, že ohľadom tohto dôkazu nezabezpečil podrobnejšie informácie - na to by však žalovaný potreboval súčinnosť žalobcu, t.j. dôkazy by museli byť zabezpečené súdom. Týmto postupom bolo podľa odvolateľa zasiahnuté do jeho práv, pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie sa javí ako prekvapivé a neopiera sa o argumentáciu a skutkové vymedzenie veci, naznačené procesným postupom súdu počas pojednávania - žalovanému tak bolo zamedzené, aby sa podrobne vyjadril ku všetkým skutočnostiam, ktoré v konečnom dôsledku súd prvej inštancie považoval vo veci za rozhodné. Prekvapivosť rozhodnutia vidí žalovaný i v tom, že pred samotným vyhlásením rozsudku o 10:40 hod. súd prvej inštancie „pojednávanie prerušil na pomerne dlhú dobu do 16:00 hod.“ a žalovaný predpokladá, že „také prerušenie súd vykonal najmä z dôvodu, aby sa oboznámil s neprávoplatnými rozhodnutiami iných súdov v podobných právnych veciach, ktoré predložil žalobca“. Žalovaný zdôraznil, že „súd má postupovať vo veci samostatne a je viazaný len právnym názorom súdu vyššej inštancie“. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a rozhodol tak, že žalobu v celom rozsahu zamieta, alebo aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Súčasne žiadal, aby mu bol priznaný nárok na náhradu trov konania v plnej výške.
17. K doručenému odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca (č.l. 1335 - 1341) a napadnutý rozsudok žiadal potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Podľa neho sa žalovaný snaží zavádzajúcou interpretáciou odôvodnenia rozsudku vyvolať dojem jeho vadnosti, avšak nespochybnil jeho logickosť a správnosť výroku. Odôvodnenie napadnutého rozsudku považoval žalobca za dostatočné, s náležitosťami vyžadovanými príslušnou právnou úpravou. Žalobca zdôraznil skutkový a právny základ uplatneného návrhu voči žalovanému a to, že výdavky, ktoré môžu byť preplatené z „NFP“, musia okrem iného spĺňať kritériá hospodárnosti, ktoré v rámci vecnej správnosti overuje žalobca a len také výdavky môžu byť oprávnené. Je výlučne na žalovanom, aby preukázal, že spĺňa podmienky oprávnenosti výdavkov. Oprávnenie žalobcu neuznať výdavky nevyplýva len zo Zmluvy, ale aj z ust. § 7 ods. 6 zák. č. 528/2008 Z. z. Žalobca zdôraznil znenie Zmluvy, jej súkromnoprávny charakter a to, že žalovaný jej uzatvorením dobrovoľne akceptoval aj systém finančnej kontroly a riadenia zo strany orgánov štátu vo vzťahu k čerpaniu a preukazovaniu oprávnenosti nenávratného finančného príspevku. Je to žalovaný, kto má povinnosť preukazovať oprávnenosť výdavkov podľa Zmluvy, pričom ich oprávnenosť zahŕňa aj hospodárnosť vynaloženia vzhľadom na ceny bežné na trhu v čase a mieste ich vzniku; pokiaľ nebolo rozhodnuté o oprávnenosti výdavkov, tak sa považujú za neoprávnené. Žalobca uviedol, že žalovaný prijal od žalobcu žalovanú čiastku, čo žalovaný ani nepoprel. Túto čiastku mal žalovaný použiť na realizáciu aktivít projektu a následne túto zúčtovať, t.j. preukázať najmä oprávnenosť, reálnosť, správnosť, aktuálnosť a neprekrývanie sa nárokovaných výdavkov. Nárok žalovaného na vyplatenie príslušnej platby vzniká len v rozsahu, v akom žalobca rozhodne o oprávnenosti výdavkov projektu (článok 16 bod 4.15 VZP) a ak žalobca neuznal oprávnenosť výdavkov projektu, tak žalovanému nevznikol na ich preplatenie nárok. Žalovaný je v zmysle článku 10 bod 1. písm. a) VZP k Zmluve povinný vrátiť NFP alebo jeho časť, ak ho nevyčerpal v oprávnenom období pre výdavky podľa Zmluvy. Žalobca zdôraznil, že splnil všetky podmienky na vrátenie žalovanej sumy od žalovaného, t.j. poskytol žalovanú sumu žalovanému, nerozhodol o oprávnenosti výdavkov žalovanej sumy a vyzval žalovaného na jej vrátenie. Mal za to, že vzhľadom na uplatnený nárok ako žalujúca strana uniesol bremeno tvrdenia a tomu zodpovedajúce dôkazné bremeno. Žalovaný, ak chcel byť úspešný, mal v konaní preukázať, že žalovaná suma spĺňa všetky náležitosti oprávnenosti výdavkov v zmysle Zmluvy (žalovaný má dôkazné bremeno). Podľa žalobcu napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je prekvapivé, pričom žalovaný sa účelovo nevyjadril k výške cien jednotlivých školení, ktoré boli značne predražené (nadhodnotené). Vzor Zmluvy vydáva v zmysle § 6 ods. 2 písm. e) zák. č. 523/2004 Z.z. centrálny koordinačný orgán - nie žalobca, ktorý nemôže niesť zodpovednosť za to, že sa žalovaný nedostatočne oboznámil s obsahom Zmluvy pred jej uzatvorením. Pokiaľ žalovaný opakovane poukazuje na ust. § 269 ods. 3 OBZ, tak podľa žalobcu toto ustanovenie nie je možné v danom prípade použiť, keďže medzi stranami došlo k dohode o celom obsahu zmluvy. Samotné Usmernenie č. N3/2007 nie je prílohou ani súčasťou Zmluvy, preto jeho zmenu nemožno považovať za zmenu Zmluvy. Podľa žalobcu, ak by aj Usmernenie č. N3/2007 neexistovalo, i tak má žalovaný povinnosť preukázať, že ceny zodpovedajú cenám bežným na trhu v čase a v mieste ich vzniku (čl. 14 bod 1 VZP) a žalobca by bol oprávnený krátiť výdavky prijímateľa (žalovaného), pričom nárok na poskytnutie NFP vzniká len v rozsahu, akom poskytovateľ (žalobca) rozhodne o oprávnenosti výdavkov. Výklad ustanovenia bodu 5.32 Zmluvy je jednoznačný. Uvedené potvrdzuje účel a zmysel predmetného ustanovenia (výdavky sa majú posudzovať podľa času kedy vznikli a nie v čase uzatvorenia Zmluvy o NFP) ako aj bod 4.2.1 (Oprávnenosť výdavkov) Príručky pre prijímateľa (kód výzvy DOP-SIA-2010/1.2.1/01) záväznej pre žalovaného v zmysle úvodnej časti VZP. Text „v zmysle neskorších aktualizácií“ treba vykladať nie ako aktualizáciu platnú a účinnú v čase uzatvorenia Zmluvy, ale platnú a účinnú v danom čase, keď jednotlivé výdavky vznikli. Uvedené potvrdzuje fakt, že ak by žalobca chcel, aby sa použila len aktualizácia Usmernenia č. N3/2007 platného v čase uzatvorenia Zmluvy o NFP, tak by priamo uviedol konkrétne číslo aktualizácie Usmernenia č. N3/2007 a neuvádzal by „v zmysle neskorších aktualizácií“. Napokon žalobca poukázal na viaceré doložené rozhodnutia v iných obdobných veciach vydaných Okresným súdom Bratislava I., resp. Krajským súdom v Bratislave.
18. K doručenému vyjadreniu žalobcu reagoval odvolateľ písomne vo svojej replike (č.l. 1383 - 1385 spisu). Zotrval na dôvodoch svojho odvolania, z ktorých zdôraznil najmä okolnosť neaplikovania kogentných zákonných ustanovení a v tomto smere neúplnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku. Ďalej sa vyjadroval k dokazovaniu k otázke výšky uplatnených výdavkov na kurzy, školenia a zvýraznil jednostrannosť ich posudzovania žalobcom. K rozsudkom v iných veciach, na ktoré poukázal žalobca, žalovaný uviedol, že s prejednávanou vecou nesúvisia, sú založené na odlišných skutkových a právnych okolnostiach a ich závery pre danú vec nie sú právne záväzné. Podľa neho v týchto rozhodnutiach konštatovaný verejnoprávny prvok vzťahu medzi stranami neznamená, že žalobca by bol oprávnený sám meniť kľúčové parametre určujúce jeho povinnosť zo Zmluvy, resp. podľa vlastného uváženia rozhodovať o oprávnenosti výdavkov a meniť kritériá ich posudzovania.
19. K doručenej replike žalobca vo svojom vyjadrení (č.l. 1396 - 1397) zdôraznil, že aj keby Usmernenie č. N3/2007 neexistovalo, žalovaný má povinnosť preukázať, že ceny zodpovedajú cenám bežným na trhu v čase a mieste ich vzniku a žalobca by bol oprávnený krátiť výdavky prijímateľa - žalovaného, pričom nárok na poskytnutie nenávratného finančného príspevku vznikajú len v rozsahu, v akom poskytovateľ - žalobca rozhodne o oprávnenosti výdavkov. To, že žalobca postupoval v zmysle Zmluvy, žalovaný nevyvrátil. Žalobca tiež poukázal na to, že doložené rozsudky súdov v iných veciach mu boli doručené až po vyhlásení rozsudku v predmetnej veci, a teda ich nemohol súdu predložiť v prvoinštančnom konaní. Ide o aktuálnu rozhodovaciu prax súdov v obdobných veciach. Napadnutý rozsudok žiadal potvrdiť.
20. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupom v medziach podľa § 379, 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania s odkazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario a verejným vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch 1. a 3. potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP a odvolanie žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom výroku 2. odmietol podľa § 386 písm. b) CSP.
21. Podľa ust. § 386 písm. b) CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.
22. Z obsahu podaného odvolania (č.l. 1325 a nasl. spisu) je zrejmé, že žalovaný ho podal proti celému rozsudku súdu prvej inštancie, teda voči všetkým jeho výrokom 1. až 3. Výslovne to vyplýva z I. časti odôvodnenia odvolania, v ktorej žalovaný uvádza: „Proti označenému rozsudku podávame proti všetkým jeho výrokom prostredníctvom svojho splnomocneného právneho zástupcu odvolanie“. Výrokom 2. však žaloba bola súdom prvej inštancie vo zvyšnej časti zamietnutá, preto v tejto časti napadnutý rozsudok nevyznel v neprospech žalovaného. Z rozsudku nepochybne vyplýva, že zamietnutá bola tá časť žalobného petitu, v ktorom žalobca žiadal o vyplatenie priznanej peňažnej sumy s príslušenstvom na určité bankové účty (spôsob platenia) a časť žalovaných úrokov z omeškania za uplatnené omeškanie do 30.05.2015. V tejto časti nebol žalovaný osobou oprávnenou na podanie odvolania proti druhému - zamietavému výroku prvoinštančného rozsudku a odvolací súd v tejto časti odvolanie musel odmietnuť podľa ust. § 386 písm. b) CSP vo väzbe na ust. § 359 CSP, podľa ktorého odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. V tomto smere odvolací súd podporne a primerane poukazuje na judikát R č. 40/1993, podľa ktorého: „Právo na podanie dovolania proti rozhodnutiu súdu nemá ten účastník, ktorý týmto rozhodnutím nebol dotknutý na svojich právach“. Tiež podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo 215/2010 z 9. novembra 2010, (ktoré je primerane aplikovateľné aj po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku od 1. júla 2016) „oprávnenie na podanie odvolania nemá účastník konania bez ďalšieho. Z povahy odvolania ako riadneho opravného prostriedku vyplýva, že odvolanie môže podať len ten účastník, ktorému nebolo rozhodnutím súdu prvého stupňa v celom rozsahu vyhovené, prípadne ktorému bola rozhodnutím spôsobená iná určitá ujma na jeho právach. Rozhodujúci je pritom výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa, pretože existenciu možnej ujmy možno hodnotiť len z procesného hľadiska. Pri tomto hodnotení sa neprihliada na subjektívne presvedčenie účastníka konania, ale na objektívnu skutočnosť, že rozhodnutím súdu mu bola spôsobená určitá ujma, ktorú možno odstrániť zrušením alebo zmenou napadnutého rozhodnutia“. Uvedené kritériá zjavne nespĺňal druhý výrok napadnutého rozsudku o zamietnutí zvyšnej časti žaloby, a to vo vzťahu k žalovanému ako odvolateľovi.
23. Odvolací súd sa ďalej zaoberal tou časťou odvolania, ktorá smerovala voči 1. výroku napadnutého rozsudku. (Poznámka odvolacieho súdu - pokiaľ sa ďalej v dôvodoch uvádza „rozsudok“, má sa na mysli tá časť prvoinštančného rozhodnutia, ktorá sa týka 1. a 3. výroku rozsudku a k týmto výrokom sa viažucim dôvodom). Odvolacie dôvody žalovaný vymedzil v rovine procesnej, skutkovej a právneho posúdenia veci. V odvolaní výslovne poukázal na nižšie citované ust. § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP.
24. Podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
25. Podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
26. Podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
27. Podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.
28. Podľa ust. § 379 písm. a) CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý.
29. Podľa ust. § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
30. V procesnej rovine žalovaný považoval napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný pre neúplnosť dôvodov podľa odvolateľa rozhodných pre vecne správne rozhodnutie sporu. Uvedený dôvod podradil pod ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Za naplnenie nesprávneho procesného postupu, znemožňujúceho žalovanej strane uskutočňovať jej patriace procesné práva, považoval odvolateľ to, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal so všetkými dôkazmi a tvrdeniami uplatnenými v rámci obrany voči žalobe k otázke (ne)oprávnenosti výdavkov, v rozsahu krátenia ktorých došlo k priznaniu žalovanej sumy žalobcovi napadnutým rozsudkom.
31. K vyššie uvedenému odvolací súd primárne uvádza, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06). Podľa ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa k veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
32. Preskúmaním napadnutého rozsudku odvolací súd nezistil, že by jeho odôvodnenie nezodpovedalo vyššie uvedenej právnej úprave. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa záverov zjednocujúceho Stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 2/2016 „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa nedotkli podstaty a zmyslu vyššie uvedeného stanoviska; vzhľadom na to treba toto stanovisko považovať za aktuálne a pre súdnu prax použiteľné aj po uvedenom dni (uznesenie Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 V Cdo/2/2017 z 19. apríla 2017). Uvedené primerane platí aj pre odvolacie konanie.
33. V danom prípade odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nedáva podklad pre uplatnenie druhej vety Stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).
34. Niet pochýb, že len skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia súdu nie je podľa predstáv strán sporu, sama o sebe nezakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Niet pochýb ani o tom, že len subjektívny názor strán sporu o nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia nezakladá nesprávny procesný postup súdu, ktorým by bolo znemožnené strane uskutočňovať jej patriace procesné práva, avšak to až do toho momentu, kým namietaný postup súdu nedosiahne takú intenzitu, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces.
35. V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu k takej žalovaným namietanej vade procesného postupu súdu prvej inštancie, ktorá by predstavovala naplnenie ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, nedošlo. Odvolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (k tomu pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky sú pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno to chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higius c. Francúzsko z 19. februára 1998) [pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 z 26.11.2012]. Uvedené kritériá pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok okresného súdu splnil. K tomuto záveru dospel odvolací súd po jeho preskúmaní, keď z rozsudku bolo zrejmé, že súd prvej inštancie sa dostatočne vyjadril k skutkovým a právnym otázkam relevantným pre rozhodnutie o spore. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ktoré dôkazy vykonal, ktoré nevykonal a prečo, ako vykonané dôkazy zhodnotil a v akých vzájomných súvislostiach. Rovnako dostatočné je aj odôvodnenie týkajúce sa právneho posúdenia veci, keďže z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný zistený skutkový stav a podľa akej právnej normy bola vec posúdená. V tomto smere je dostatočné nielen samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných ustanovení, právnych noriem, ale z odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočne vyplýva, akým spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované a ako sa premietli do samotného rozhodnutia súdu prvej inštancie (pozri III. ÚS 119/03). To, že sa odvolateľ nestotožnil so skutkovým a právnym hodnotením veci a samotným meritórnym rozhodnutím súdu prvej inštancie o spore, bez ďalšieho netvorí vadu procesného postupu súdu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (sporovej strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
36. Odvolateľ teda v podstate vytýka rozhodnutiu súdu prvej inštancie, že sa nestotožnil s ním predkladaným hodnotením skutkového stavu a právnym názorom a že okresný súd v konečnom dôsledku vychádzal zo záveru o neunesení dôkazného bremena žalovaného vo vzťahu k jeho obrane, založenej na tvrdení o splnení všetkých zmluvne dohodnutých podmienok pre zúčtovanie zálohy NFP vyplatenej mu žalobcom. Nie je však možné dôvodne vytýkať súdu prvej inštancie, že sa vo svojom rozhodnutí v odôvodnení nevysporiadal s argumentáciou sporových strán podľa predstáv odvolateľa. V rámci celého prvoinštančného konania mal žalovaný vytvorený dostatočný priestor pre produkovanie svojej obrany voči žalobe i jej preukázania. To, že v konečnom dôsledku súd prvej inštancie dospel k záveru o neunesení dôkazného bremena na preukázanie obrany uplatnenej žalovanou stranou a žalobe vyhovel, teda, že žalovaný v spore neuspel, nie je možné interpretovať ako porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.
37. Z vyššie uvedeného vyplýva, že v danom prípade nejde o nepreskúmateľné súdne rozhodnutie, ale o rozhodnutie, s ktorého závermi, a to tak skutkovými ako aj právnymi, sa odvolateľ nestotožňuje. Polemizovanie - nespokojnosť odvolateľa s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym posúdením sporu súdom prvej inštancie, pokiaľ sú dostatočne dodržané zákonné limity preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP), nezakladá dôvodnosť odvolania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.
38. V procesnej rovine žalovaný ďalej vytkol súdu prvej inštancie, že pri stručnom ústnom odôvodnení rozsudku, po jeho vyhlásení na pojednávaní 27. júla 2017, „vyslovil názor, že Zmluva o NFP nie je uzatvorená podľa Obchodného zákonníka, nakoľko z ničoho nevyplýva, že by si strany dojednali režim Obchodného zákonníka. K tomuto záveru smeruje i argumentácia súdu v bode 29 napadnutého rozsudku, kde súd tento názor opakuje“. Podľa odvolateľa „skutočnosť, že na zmluvu sa použije Obchodný zákonník, pretože to vyplýva priamo z ustanovení § 15 ods. 1 zák. č. 528/2008 Z.z., súd pri vyhlásení rozsudku nebral do úvahy“. Z vyjadrenia okresného súdu žalovaný „nadobudol dojem, že súd aplikáciu Obchodného zákonníka na vec vylúčil. Až v písomnom vyhotovení rozsudku súd svoje vyjadrenie doplnil“.
39. K uvedenému odvolací súd poukazuje na ust. § 218 ods. 1 veta prvá CSP, z ktorého vyplýva, že obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd vo výroku rozsudku. Podľa ust. § 219 ods. 1 CSP rozsudok súd vyhlasuje vždy verejne a v mene Slovenskej republiky. Pritom uvedie výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o odvolaní a o možnosti exekúcie. Podľa ust. § 219 ods. 4 CSP, len čo súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný. Posledne citované zákonné ustanovenie upravuje zákonný následok vyhlásenia rozsudku, ktorý znamená, že konajúci súd už nemôže verejne vyhlásený výrok rozsudku sám zmeniť a v písomnom vyhotovení rozsudku musí byť znenie výroku zhodné s výrokom vyhláseným. Nepochybne odvolateľova námietka sa netýkala odchýlky medzi vyhláseným znením výroku rozsudku a jeho písomným vyhotovením, ale údajnej odchýlky medzi tými dôvodmi, ktoré uviedol súd prvej inštancie hneď po vyhlásení rozsudku oproti tým, ktoré sú uvedené v písomnom vyhotovení rozsudku (§ 220 ods. 1, 2 CSP). Uvedenú procesnú situáciu úprava v CSP výslovne nerieši. Z ustanovenia § 218 ods. 1 veta prvá v spojení s ust. § 219 ods. 4 CSP však je možné dovodiť, že viazanosť rozsudkom sa výslovne týka jeho výrokovej časti. Napokon aj odvolanie ako riadny opravný prostriedok sa a priori podáva proti výrokovej časti (samotnému obsahu rozhodnutia), keď odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP). Súčasne, odvolanie (opravný prostriedok) sa podáva v zákonom stanovenej lehote plynúcej od doručenia písomne vyhotoveného rozsudku. Preto aj pri určitých predpokladaných odchýlkach medzi stručným (ústnym) odôvodnením rozsudku po jeho verejnom vyhlásení na pojednávaní (predovšetkým čo do rozsahu uvádzaných dôvodov) a odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie v písomnom vyhotovení rozsudku so všetkými zákonom vyžadovanými náležitosťami, prieskumu v odvolacom konaní v konečnom dôsledku podliehajú tie dôvody rozhodnutia, ktoré sú uvedené v písomnom vyhotovení rozsudku. Napokon odvolateľ ani neuviedol, v čom prípadná odchýlka v časti právneho posúdenia zmluvného vzťahu strán, mala tvoriť taký zásah do jeho procesných práv ako strany sporu, že by to napĺňalo dôvody odvolania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Samotný žalovaný však v odvolaní uvádza len, že na pojednávaní prítomný jeho právny zástupca „nadobudol dojem, že súd aplikáciu Obchodného zákonníka na vec vylúčil“ a až v písomnom vyhotovení rozsudku svoje vyjadrenie doplnil. Po preskúmaní tejto námietky odvolací súd nezistil jej opodstatnenosť ani relevantný vplyv na zákonnosť procesného postupu a vecného rozhodnutia súdu prvej inštancie, keď práve v odseku 29 napadnutého rozsudku súd prvej inštancie náležite vysvetlil, že za ťažiskový pre právne posúdenie právneho vzťahu strán sporu považoval obsah uzavretej Zmluvy, pričom zreteľne uviedol, že podľa jeho názoru nedošlo k dohode o voľbe práva podľa § 262 ods. 1 OBZ, a že: „aplikácia hmotného práva Obchodného zákonníka na právne posúdenie predmetnej Zmluvy však vyplýva priamo zo špeciálnej hmotnoprávnej úpravy podľa § 15 ods. 1 Z.č. 528/2008 Z.z....“. Keďže práve tento záver, zjavne korešponduje právnemu názoru odvolateľa, preto odvolací súd nevidel priestor pre konštatovanie takého nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie pri odôvodnení napadnutého rozsudku, ktorý by predstavoval znemožnenie uskutočňovania žalovanej strane patriacich procesných práv v takej miere, že by došlo k porušeniu práva tejto strany sporu na spravodlivý proces.
40. Za relevantné považoval odvolací súd tie dôvody rozhodnutia, ktoré súd prvej inštancie vyjadril v písomne vyhotovenom rozsudku a ktoré tvorili preskúmateľný základ prejednania a rozhodnutia sporu v odvolacom konaní. Na dôvažok odvolací súd primerane poukazuje aj na judikát R č. 39/1993, podľa ktorého podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP nie je splnená v prípade, že sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom len pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoje vplyv na výsledok konania napr. tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie.
41. V procesnej rovine ďalej žalovaný namietal postup súdu prvej inštancie, ktorý mal podľa neho za následok prekvapivé rozhodnutie. Išlo o tvrdenie, že „v rámci predbežného právneho posúdenia veci súd uviedol, že základ a dôvod pre uplatnenie žalovanej sumy, teda aj skutočnosť, že malo ísť o neoprávnené výdavky, musí preukazovať žalobca“ a „až následne, vo finálnych štádiách konania súd názor ohľadom dôkazného bremena korigoval...“. Podľa žalovaného bolo týmto postupom zasiahnuté do jeho práv, „pretože rozhodnutie súdu sa javí ako prekvapivé a neopiera sa o argumentáciu a skutkové vymedzenie veci, ktorá bola naznačená procesným postupom súdu počas pojednávania. Bolo nám tak zamedzené, aby sme sa podrobne vyjadrili ku všetkým skutočnostiam, ktoré v konečnom dôsledku súd považoval vo veci za rozhodné“.
42. Vo vzťahu ku konaniu, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku okresného súdu, je v zásade možné súhlasiť s odvolateľom, že z hľadiska ústavne zaručeného práva na spravodlivý proces je jednou zo základných požiadaviek na súdne rozhodnutie jeho predvídateľnosť. K otázke, čo možno považovať za prekvapivé, či (ne)predvídateľné rozhodnutie súdu, sa už v minulosti vyjadroval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky. Podľa neho, „O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7 Cdo 1/2018 z 21. marca 2018). „Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade s procesným právom a jeho pravidlami“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17. októbra 2011, sp.zn. 7 Cdo 42/2010).
43. K uvedenej námietke sa odvolací súd oboznámil s celým priebehom prvoinštančného konania, ako vyplýva z obsahu spisu. Je zrejmé, že konanie na súde prvej inštancie začalo dôjdením žaloby na Okresný súd Žilina dňa 11.12.2015, teda za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej „OSP“) podľa procesnej právnej úpravy. Podľa ust. § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ust. § 470 ods. 2 prvá veta CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Z uvedeného odvolací súd vychádzal aj z procesnoprávnej úpravy priebehu konania v ust. § 100 ods.1 tretia veta OSP, z ktorého vyplýval pre súd prvej inštancie postup, v rámci ktorého mohol účastníkom uviesť, ako sa na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci. Ide o úpravu fakultatívneho uplatňovania tzv. predbežného právneho posúdenia veci konajúcim sudcom/súdom, s cieľom efektívneho a rýchleho civilného súdneho konania. Išlo tiež o väzbu na úpravu umožňujúcu priorizované zmierne vyriešenie sporu medzi stranami. Na uvedené nadväzovala úprava v ustanovení § 118 ods. 2 OSP, podľa ktorého po vykonaní úkonov podľa odseku 1 predseda senátu alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Išlo o vytvorenie možnosti sporovým stranám vyjadriť sa alebo inak reagovať na intencionalitu dokazovania podľa právneho názoru súdu tým, že sa pokúsia tento predbežný právny názor vyvrátiť alebo naopak svojimi skutkovými tvrdeniami a dôkaznými návrhmi potvrdiť. Sporové strany však svoje dôkazné návrhy i skutkové tvrdenia mohli uvádzať, rozširovať či dopĺňať až do momentu, keď súd prvej inštancie vyhlásil uznesenie o skončení dokazovania (§ 120 ods. 4 OSP, teraz § 182 CSP).
44. Po oboznámení sa s priebehom celého konania, osobitne vykonaných pojednávaní pred súdom prvej inštancie, odvolací súd nezistil, že by došlo k tvrdenému rozporu medzi procesným postupom - v priebehu konania prejaveným predbežným názorom konajúceho sudcu - oproti meritórnemu rozhodnutiu a jeho dôvodom. Relevantné bolo, že žalobca uplatňoval svoj nárok opierajúc sa o Zmluvu a súvisiacu právnu úpravu poskytovania NFP, k čomu bolo vykonané potrebné dokazovanie, ku ktorému mali obe sporové strany možnosť sa vyjadriť a pokiaľ sa hodnotenie dôkazov, z nich vyvodené skutkové a právne závery nezhodovali s právnym názorom predkladaným súdu žalovaným, tak to nie je možné v danom prípade považovať za nepredvídateľný postup, ktorého výsledkom by bolo prekvapivé súdne rozhodnutie. Nesvedčí o tom ani žalovaným poukazovaný priebeh vykonaných pojednávaní, keď nie je možné subjektívne vnímanie postupu súdu (sudcu) prvej inštancie sporovou stranou, podľa ustanovení § 100 ods. 1 veta tretia OSP v spojení s § 118 ods. 1 až 3 OSP, resp. od 01.07.2016 ust. § 181 ods. 2 CSP, zamieňať s výsledným procesom zhodnotenia sporu po skončení celého dokazovania podľa § 191 ods. 1 CSP (predtým § 132 OSP), ku ktorému sa strany mali možnosť vyjadriť. Relevantné bolo vyznenie celého priebehu konania pred súdom prvej inštancie ako vyplýva z obsahu spisu a nie len z jeho kontextu vytrhnutý a stranou subjektívne vnímaný či hodnotený prejav sudcu pri vedení pojednávania (dokazovania).
45. V danom prípade bola žaloba s prílohami - listinnými dôkazmi, doručená žalovanému 11. januára 2016 spolu s vydaným platobným rozkazom, voči ktorému podal žalovaný včas odôvodnený odpor, v ktorom o. i. sám uviedol, že „hoci nárok na vyplatenie príslušnej platby podľa zmluvy vzniká len v rozsahu, v akom poskytovateľ rozhodne o oprávnenosti výdavkov projektu, z vyššie uvedených zákonných ustanovení a taktiež z ustanovení samotnej zmluvy jednoznačne vyplýva, že poskytovateľ je pri posudzovaní oprávnenosti výdavkov povinný postupovať v súlade so zmluvou a je ňou v tomto rozsahu viazaný“. Ďalej poukazoval aj na výsledky - správu z vládneho auditu č. A 467 K 2987 za obdobie 11.08.2011 - 10.07.2012. Žalovaný sa následne na výzvu okresného súdu (č.l. 155 spisu) vo vyjadrení z 08.09.2016 (č.l. 157 a nasl. spisu) písomne vyjadril k vyjadreniu žalobcu z 18.02.2016 k odporu. K nariadeniu prvého pojednávania na deň 21.10.2016 došlo už za účinnosti CSP, pričom strany boli v predvolaní z 20.09.2016 náležite poučené o skutkových tvrdeniach, ich popretí protistranou, o sudcovskej a zákonnej koncentrácii konania (§ 150 - § 154 CSP). Zo zápisnice o pojednávaní z 21.10.2016 (č.l. 810 a nasl. spisu) vyplýva, že v úvode súd/sudca prvej inštancie oboznámil prípravu pojednávania, po zistení nemožnosti zmieru sporových strán a po otvorení pojednávania mali strany možnosť predniesť svoje návrhy a svoju obranu, pričom bol súdom oboznámený žalovaným doložený rozpočet projektu, komentár k rozpočtu, ďalšie prílohy - žiadosti žalovaného o platby adresované žalobcovi. Na to bolo s výslovným odkazom na ust. § 181 ods. 2 CSP súdom konštatované, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné a ktoré dôkazy navrhli strany vykonať. Ďalej sa v zápisnici uvádza: „V rámci predbežného právneho posúdenia súd konštatuje, že nároky, ktoré sú predmetom tohto sporu, sa odvíjajú od úpravy vyplývajúcej zo zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným, teda zo Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku, ktorá je uzatvorená podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka a upravuje obsah zmluvných vzťahov medzi žalobcom a žalovaným“ (č.l. 814 spisu). Dňa 27.10.2016 okresný súd vyzval sporové strany, aby v lehote 30 dní v súlade s daným poučením o sudcovskej koncentrácii konania podľa § 153 ods. 1 až 3 CSP označili všetky prostriedky procesného útoku (žalobca), resp. procesnej obrany (žalovaný), ktoré v tomto konaní uplatňujú, spolu s označením relevantných skutkových okolností, na ktoré tieto prostriedky procesného útoku, resp. procesnej obrany navrhujú tak, aby súd mohol relevantnosť vyhodnotiť a tie, ktoré vyhodnotí ako relevantné, na následne vytýčenom pojednávaní vykonať (č.l. 820 - 821 spisu). Zo zápisnice o pojednávaní vykonanom 21.02.2017 (č.l. 1023 a nasl. spisu) vyplýva, že súdom prvej inštancie bol oboznámený priebeh doterajšieho konania, bolo dané stranám poučenie o zákonnej koncentrácii konania podľa § 154 CSP a o procesnom postupe súdu podľa § 181 ods. 4 veta prvá a druhá CSP, podľa ktorého, ak strana alebo jej zástupca nie sú schopní predniesť podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia a označiť alebo predložiť dôkazy na ich preukázanie, súd im môže určiť lehotu na dodatočné splnenie tejto povinnosti. Po márnom uplynutí tejto lehoty nemusí súd na tieto skutkové tvrdenia a dôkazné návrhy prihliadať. V rámci tohto postupu okresný súd vyzval žalobcu na doloženie listín (príloh), na ktoré sa odvolával a po ich doručení vyzval žalovaného na zaujatie stanoviska (č.l. 1230 spisu), pričom žalovaný reagoval vo vyjadrení z 19.05.2017 (č.l. 1231 a nasl. spisu). Na poslednom pojednávaní vykonanom 27.07.2017 súd prvej inštancie oboznámil priebeh doterajšieho konania, a po oboznámení listinných dôkazov a záverečných prednesoch strán, po poučení podľa § 154 CSP strany uviedli, že už neuplatňujú žiadne prostriedky procesného útoku, resp. obrany a po vykonaní dokazovania súd uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené o 10,40 hod. Následne prerušil pojednávanie do 16,00 hod. na vyhlásenie rozsudku. Po opätovnom vyvolaní veci o 16,00 hod. bolo vyhlásené uznesenie o pokračovaní v pojednávaní a bol vyhlásený rozsudok, následne odôvodnený a bolo dané poučenie o opravnom prostriedku a o možnosti exekúcie.
46. Z vyššie uvedeného postupu, po jeho preskúmaní, odvolací súd nezistil dôvodnosť námietky žalovaného o takom procesnom postupe súdu prvej inštancie, výsledkom ktorého by došlo k prijatiu prekvapivého (nepredvídateľného) rozhodnutia vo veci samej. Pri zhodnotení celého priebehu prvoinštančného konania mal žalovaný, a to od momentu doručenia žaloby s prílohami (spolu s platobným rozkazom) dňa 11.01.2016, do momentu vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania na pojednávaní 27.07.2017, vytvorený dostatočný priestor pre produkovanie svojej obrany voči nárokom žalobcu uplatneným žalobou. Z postupu súdu, tak ako vyplýva z obsahu spisu o priebehu prvoinštančného konania, sa nepotvrdilo tvrdenie odvolateľa, že by okresný súd v rámci predbežne vysloveného právneho posúdenia veci na pojednávaní, či z ďalšieho jeho postupu, stanovil, že „skutočnosť, že malo ísť o neoprávnené výdavky, musí preukazovať žalobca“. Zo zápisnice o pojednávaní 21.02.2017 nevyplýva výzva žalobcovi, „aby konkrétne zdôvodnil, z čoho vychádza žalovaná suma“. Bol to práve žalovaný, ktorý už na pojednávaní 21.10.2016 v rámci svojho prednesu voči nárokom uplatneným žalobcom sám uvádzal, že: „Nevidíme dôvod na to, aby sme my ako žalovaní preukazovali oprávnenosť výdavkov, keď voči nám žalobca uplatňuje nárok“. Nie je možné si zamieňať ani prípadnú výzvu súdu prvej inštancie na prednesenie podstatných a rozhodujúcich skutkových tvrdení a na označenie alebo predloženie dôkazov na ich preukázanie s určením lehoty na dodatočné splnenie tejto povinnosti sporovou stranou, s predbežným právnym posúdením veci. Pritom ani súdom predbežne vyjadrené právne posúdenie veci samé o sebe nie je pre konečné rozhodnutie vo veci samej záväzné.
47. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd zdôrazňuje, že pre rozhodnutie sporu je určujúce vykonané dokazovanie a z neho vyvodené skutkové a právne závery. S tým súvisí aj odvolateľom namietané zhodnotenie dôkazného bremena v spore. Za podstatné a nosné k otázke dôkazného bremena v danom prípade je potrebné poukázať na znenie samotnej Zmluvy a s ňou spojených dokumentov spoluvytvárajúcich obsah právneho vzťahu - práv a povinností strán, z ktorých nepochybne vyplývala aj okresným súdom správne konštatovaná povinnosť žalovaného ako žiadateľa, preukázať oprávnenosť výdavkov zo zálohy poskytnutej žalobcom podľa Zmluvy. Preto nemohol byť zhodnotený ako prekvapivý záver súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena žalovaným vo vzťahu k jeho obrane, a to aj vo väzbe na odlišné, než žalovaným predkladané právne posúdenie sporu, založené na závere, že ak nárok prijímateľa na vyplatenie príslušnej platby vzniká len v rozsahu, v akom poskytovateľ rozhodne o oprávnenosti výdavkov projektu, tak pri absencii preukázania takého rozhodnutia o oprávnenosti výdavkov žalovaného z poskytnutej zálohy, žalovaný neuniesol dôkazné bremeno o splnení tejto podmienky vzniku jeho nároku na nenávratný príspevok.
48. V nadväznosti na uvedené je potrebné uviesť, že pod dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo/52/2010 z 24. júna 2010). Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu v konaní. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 Cdo 81/2010 z 31. mája 2010).
49. V posudzovanom prípade bolo podstatné tvrdenie žalobcu, že po vyplatení peňažnej zálohy žalovanému nedošlo k vydaniu rozhodnutia o oprávnenosti výdavkov, teda že nedošlo k splneniu všetkých Zmluvou medzi stranami dohodnutých podmienok pre zúčtovanie zálohy - jej premeny na nenávratný finančný príspevok poskytovaný v zmysle zákona č. 528/2008 Z.z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva. Toto poskytnuté tvrdenie žalobca v dokazovaní preukázal, a preto pokiaľ žalovaný v rámci svojej obrany proti žalobe tvrdil v konaní opak, bolo skutočne jeho dôkaznou povinnosťou dôvodnosť uplatneného nároku žalobcu vyvrátiť. V tomto smere nešlo o procesné pochybenie okresného súdu v procese dokazovania a jeho vyhodnocovania, ani o nesprávne hodnotenie dôkazného bremena. Určujúce boli podmienky zmluvy, o ktorých žalovaný nepochybne od jej uzavretia vedel, na ktoré pristúpil, preto nemohol byť dôvodný jeho odvolací dôvod o nesprávnom presune dôkazného bremena na žalovanú stranu, ani o tom, že z priebehu prvoinštančného konania (subjektívne) nadobudol dojem, že súd bude vyžadovať preukazovanie neoprávnenosti výdavkov žalovaného od žalujúcej strany.
50. Pokiaľ ide o namietaný procesný postup súdu (sudcu) prvej inštancie, ktorým po náležitom skončení dokazovania na pojednávaní 27.07.2017 rozhodol o prerušení pojednávania na čas od 10,40 hod. do 16,00 hod., kedy po opätovnom pokračovaní v pojednávaní vyhlásil rozsudok, tak ani v tomto postupe nezistil odvolací súd porušenie práva žalovaného ako sporovej strany na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Súd prvej inštancie o prerušení pojednávania a následne o pokračovaní v pojednávaní rozhodol na ostatnom pojednávaní vyhlásenými uzneseniami, ktoré majú charakter uznesenia o vedení konania, proti ktorému nie je opravný prostriedok a nemusí sa vyhotovovať písomne. Namietaný postup pri vedení konania/pojednávania, ktorý bezprostredne predchádzal vyhláseniu napadnutého rozsudku, nevybočil neprípustne z intencií úpravy v ust.§ 179 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 2 CSP. Uvedená zákonná úprava nepredpisuje, že rozsudok sa musí vyhlásiť ihneď po skončení dokazovania, resp. po skončení pojednávania, ktoré vyhláseniu predchádzalo, keďže ustanovenie § 219 ods. 2 prvá veta CSP obsahuje termín „spravidla“ a druhá veta tohto zákonného ustanovenia dokonca umožňuje, aby súd na vyhlásenie rozsudku pojednávanie odročil až na 30 dní. Súdom zvolený variant o dočasnom prerušení daného pojednávania pred vyhlásením rozsudku v zásade rešpektuje aj ust. § 179 ods. 1 CSP, podľa ktorého pojednávanie vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania a účel tohto zákona, pričom podľa odvolacieho súdu uvedeným procesným postupom okresného súdu nedošlo ani k porušeniu Čl. 17 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Odvolateľom poskytnuté tvrdenia o možnom dôvode dotknutého procesného postupu, teda akou činnosťou sa zaoberal súd počas prerušenia pojednávania, zostali len v rovine domnienok a špekulácií. Aj na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že pre prieskum vecnej správnosti rozhodnutia v odvolacom konaní je relevantný obsah samotného rozhodnutia, vyjadrený vo výroku rozsudku, ktorým je súd prvej inštancie viazaný len čo ho vyhlási (§ 219 ods. 4 CSP) a tie dôvody rozhodnutia, ktoré sú vyjadrené v písomnom vyhotovení rozsudku (§ 220 ods. 1 - 4 CSP).
51. Odvolací súd zdôrazňuje, že z právnej teórie ani praxe nie je možné subjektívny dojem z konania sudcu pri vedení konania/pojednávania, kedy sa sporová strana domnieva, že spor dopadne/mal by dopadnúť v jeho prospech, označiť za prekvapivé rozhodnutie a teda porušenie princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Z úpravy CSP vyplýva, že sporové strany by nemali byť zaskočené možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy. Sudcov iný názor, než je názor sporových strán, môže súd stranám v priebehu konania oznámiť. Účelom oboznámenia sporových strán s tzv. predbežným právnym posúdením veci je zameranie dokazovania na sporné skutočnosti tak, aby sa vyslovený predbežný názor sudcu potvrdil alebo vyvrátil. Predbežné právne posúdenie veci súvisí so zameraním sa na dokazovanie sporných skutočností, a to tým spôsobom, aby sporové strany dostali príležitosť predstaviť vlastné argumenty týkajúce sa právneho posúdenia veci. Tým by sa mohol predbežný právny názor všeobecného súdu potvrdiť alebo vyvrátiť (porovnaj III. ÚS 446/2010).
52. Tak ako odvolací súd uviedol vyššie, odvolateľ mal vytvorený dostatočný argumentačný a dôkazný priestor pre svoju obranu, a to aj k nosnej spornej otázke nastolenej najneskôr na prvom pojednávaní vo veci, o nesplnení všetkých podmienok pre zúčtovanie zálohy poskytnutej na NFP, a to v nepreukázaní rozhodnutia schvaľujúceho orgánu o oprávnenosti výdavkov žalovaného. To, že súd prvej inštancie dokazovanie neviedol a nevyhodnocoval podľa predstáv žalovaného aj v rovine vecného posudzovania (ne)oprávnenosti jednotlivých výdavkov, napriek konštatovanému nesplneniu zmluvne dohodnutej podmienky rozhodnutia poskytovateľa o oprávnenosti výdavkov, neznamená vo svojom dôsledku procesnoprávne porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces. Je tomu tak preto, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Vo vzťahu k námietke odvolateľa, že okresný súd nevykonal všetky ním navrhované dôkazy, čo malo za následok zásah do odvolateľovho práva na spravodlivý súdny proces, odvolací súd považuje za potrebné poukázať na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ktorý zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, avšak neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
53. Súd v konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP) a nie sporových strán. Ak súd teda v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, resp. vykoná iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nezakladá to vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, lebo to nemožno považovať za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré strany mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení (obdobne R 125/1999, R 6/2000, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 22/2017 z 19. decembra 2017) .
54. Odvolací súd k vyššie uvedenému zvýrazňuje, že o porušení práva na spravodlivý proces je možné hovoriť len v takom prípade, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožní strane uskutočniť jej patriace procesné úkony, a to v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Miera porušenia procesných práv niektorej zo strán sporu musí nadobudnúť takú intenzitu porušenia, ktorá vyvodzuje porušenie jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 69/2017). V prejednávanej veci odvolací súd po oboznámení sa s postupom okresného súdu konštatuje, že žalovanému neboli porušené jemu patriace procesné práva, čím nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keďže žalovaný nebol vylúčený z výkonu žiadneho práva, ktoré mu priznáva procesnoprávny predpis, a to Civilný sporový poriadok.
55. Napokon odvolací súd zdôrazňuje materiálne nazeranie na spravodlivé súdne konanie, v rámci ktorého ani prípadné formálne procesné pochybenie súdu prvej inštancie v civilnom sporovom konaní, nevyhnutne nemusí vždy viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom. Potrebu materiálneho (nie prísne formálneho) ponímania a vyhodnocovania súdneho procesu v rovine možného porušenia ústavných práv účastníkov súdneho konania, vrátane práva na prístup k súdu, na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1, 4, čl. 48 ods. 2 ústavy), zdôrazňuje vo svojich rozhodnutiach aj Ústavný súd Slovenskej republiky (k materiálnemu chápaniu ústavnosti viď napr. IV. ÚS 19/2012, III. ÚS 37/2012.
56. Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ... „dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov.
57. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným súdom. K námietke odvolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 M Cdo 4/2009). Takú vadu napadnutého rozhodnutia v posudzovanej veci odvolací súd nezistil a konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu sa opiera o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádza zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci.
58. Pri vyššie uvedenom skutkovom a právnom závere súdu prvej inštancie, ktorý viedol k priznaniu peňažnej sumy 38.610,53 Eur s príslušenstvom prvým výrokom napadnutého rozsudku, námietka (ne)aplikácie a interpretácie Zmluvy podľa výkladových pravidiel stanovených v § 266 ods. 4 CSP vo vzťahu k článku 5 bod 5.32 Zmluvy, nebola relevantná. Z odseku 34. odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že aj k tejto otázke sa okresný súd vyjadril, hoci nie v súlade s právnym názorom predkladaným odvolateľom. Len pre úplnosť, odvolací súd uvádza, že súhlasí s konštatovaním okresného súdu, že znenie článku 5 bod 5.32 nevyvoláva žalovaným tvrdenú nejasnosť s potrebou výkladu za použitia princípu contra proferentem, ktorý vo všeobecnosti znamená, že prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci rôzny výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá (v zmluve) tento pojem použila, resp. na ťarchu tej strany, ktorá trvala na jeho zahrnutí do obsahu zmluvy. Odvolací súd sa stotožnil so súdom prvej inštancie, že požiadavka preukazovania oprávnenosti výdavkov vynaložených v konkrétnom čase vždy podľa aktuálneho Usmernenia (RO č. N3/2007), je založená dohodou zmluvných (sporových) strán, čo nepochybne vyplýva z obsahu článku 5 bod 5.32 Zmluvy. V tomto smere odvolací súd zvýrazňuje i čl. 5 bod 5.3 Zmluvy, podľa ktorého sa strany dohodli, že v prípade každej zmeny právnej úpravy a dokumentov, na ktoré Zmluva odkazuje platí, že právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti zmeny sa spravujú ich účinným znením; vznik právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti zmeny sa však posudzujú podľa doterajšieho znenia, ak nebude ustanovené inak. Potom je podľa odvolacieho súdu správne konštatovanie okresného súdu, ktorý uviedol, že „...bolo žiaduce, aby oprávnenosť výdavkov, na ktoré žalovaný prostriedky príspevku v danom čase použil, preukazoval žalovaný podľa aktuálnej zmluvnej úpravy reflektujúcej vývoj na trhu vrátane vývoja cien v priebehu trvania zmluvného vzťahu. ...požiadavka preukazovania oprávnenosti výdavkov vynaložených v konkrétnom čase vždy podľa aktuálneho Usmernenia je založená dohodou zmluvných strán, čo jednoznačne z obsahu článku 5 bod 5.3.2 Zmluvy nepochybne vyplýva. S vedomím o takomto obsahu Zmluvy strany do zmluvného vzťahu vstupovali“.
59. Odvolací súd súhlasí i s takým právnym posúdením veci okresným súdom, z ktorého vyplýva, že ust. § 269 ods. 3 OBZ na daný právny vzťah strán vôbec nedopadá. Z dokazovania je zrejmé, že strany Zmluvu uzavreli 18.06.2010 a riadili sa ňou, teda boli uzrozumené s jej obsahom, vrátane čl. 5 bod 5.32, podľa ktorého „Schválením výdavku v rozpočte projektu nevzniká prijímateľovi automaticky nárok na uhradenie výdavku, ak nepreukáže oprávnenosť výdavku v zmysle Usmernenia RO č. N3/2007 k oprávnenosti výdavkov pre programové obdobie 2007 - 2013 v zmysle neskorších aktualizácií“. V prípade § 269 ods. 3 OBZ ide o kogentné ustanovenie (§ 263 ods. 1 OBZ), ktoré umožňuje, aby zmluva vznikla aj bez dohody o určitej časti zmluvy za predpokladu, že v zmluve sa strany dohodnú na spôsobe, akým sa určí chýbajúci obsah zmluvy. Dohoda sa môže týkať tak podstatných, ako aj nepodstatných náležitostí zmluvy. Z obsahu zmluvy musí byť zrejmé, ktoré chýbajúce náležitosti sa musia určiť a akým spôsobom. V danom prípade však došlo k uzavretiu zmluvy 18.06.2010 primárne podľa § 269 ods. 2 OBZ ako inominátnej, ktorej charakteristickým znakom je, že nie je upravená ako typ zmluvy, pričom musí byť dostatočne určený predmet záväzkov strán a k tomu aj, podľa obsahu zmluvy tak ako ju správne zistil v dokazovaní súd prvej inštancie, došlo, a to bez výslovnej dohody o nahradení určitej časti zmluvy dohodou strán v zmysle § 269 ods. 3 OBZ. S takouto dohodou nemožno zamieňať jednotlivé dojednania v Zmluve, odkazujúce na existujúce prílohy, doplnky, usmernenia, všeobecné podmienky, ktoré sa stávajú súčasťou zmluvy jej uzavretím, pričom nie je vylúčené dohodnúť aj ich aktualizácie v priebehu zmluvného vzťahu (čo je aj v súkromnej sfére obvyklé napr. vo vzťahu k výške úrokov, poplatkov, ceny nájomného v závislosti od inflácie a pod.). Zo Zmluvy a dokazovania v spore vyplýva, že žalovaný súhlasil s takto nastavenými podmienkami zmluvy, vrátane podmienok a kritérií posudzovania oprávnenosti výdavkov vynaložených v rámci projektu, pričom súd prvej inštancie správne zhodnotil a zvýraznil zmiešaný typ zmluvného záväzkového vzťahu strán ako súkromnoprávneho s prvkami práva verejného, cez aplikovanú úpravu poskytovania nenávratných finančných príspevkov v rámci pomoci a podpory poskytovanej z fondov Európskej únie. Keďže v danom prípade nejde o výlučne súkromnoprávny charakter záväzkového vzťahu strán, založeného Zmluvou podľa úpravy v OBZ, ale aj s prvkami verejného práva, neboli dôvodné námietky odvolateľa ohľadom neprípustnosti podľa neho jednostranného až svojvoľného posudzovania a rozhodovania o (ne)oprávnenosti výdavkov projektu žalobcom ako poskytovateľom. Relevantné teda je, že žalovaný ako žiadateľ o nenávratný finančný príspevok s takto nastavenými podmienkami oprávnenosti výdavkov a spôsobu ich posudzovania po formálnej i obsahovej stránke primárne poskytovateľom a výslovne s podmienkou jeho rozhodnutia o oprávnenosti výdavkov, uzavretím zmluvy súhlasil. Preto z tých dôvodov ako dostatočne a správne vyjadril okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, niet relevantného právneho dôvodu na ingerenciu súdu v danom spore do stranami zmluvne nastavených podmienok, len za preukázaného splnenia ktorých dochádza k premene vopred vyplatenej zálohovej finančnej sumy na zúčtovaný nenávratný finančný príspevok.
60. Záverom a zhrňujúc odvolací súd uvádza, že preskúmaním veci nezistil odvolateľom namietané vady procesného postupu v prvoinštančnom konaní, či nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci, ktoré by viedli k vecne nesprávnemu rozhodnutiu v meritórnom prvom výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Relevantný pre rozhodnutie bol záver o nepreukázaní splnenia zmluvne dojednanej podmienky - rozhodnutia poskytovateľa o oprávnenosti výdavkov žalovaného v rozsahu žalovanej sumy, ktorá, doteraz len ako zálohová platba, bez nadobudnutia charakteru nenávratného finančného príspevku, bola dôvodne prisúdená žalobcovi. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý prvý výrok rozsudku súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne rozhodnutie. V podrobnostiach odkazuje za primeranej aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré sa viaže na potvrdený prvý výrok rozsudku.
61. Len pre úplnosť a na margo k veci odvolací súd uvádza, že pokiaľ žalobca predložil v priebehu odvolacieho konania viaceré rozsudky Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave, podľa neho v obdobných veciach, tak tieto boli pre zachovanie procesných práv sporových strán a kontradiktórnosti konania doručené protistrane. Tieto rozhodnutia sa však priamo prejednávanej veci netýkajú a nepredstavujú ani ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít v zmysle Čl. 2 ods. 3 základných princípov CSP, preto pri rozhodovaní v odvolacej veci na tieto rozhodnutia krajský súd neprihliadal.
62. Odvolací súd záverom poukazuje na to, že právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní a toto právo preto nezahŕňa nárok na zamietnutie žaloby na základe procesnej obrany žalovaného účastníka (sporovej strany). Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania (pozri II. ÚS 37/2001).
63. Obsah Zmluvy medzi sporovými stranami v pre vec podstatných častiach podrobne podľa výsledkov vykonaného dokazovania zdôvodnil súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku a vysporiadal sa i so všetkými relevantnými námietkami žalovaného, ktoré boli v tomto smere uvádzané aj v jeho odvolaní. Súd prvej inštancie bol pri tomto zdôvodnení svojho rozhodnutia vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku, koherentný, t.j. jeho rozhodnutie bolo konzistentné a jeho argumenty vo vzťahu ku vykonanému dokazovaniu, jeho zhodnoteniu, vyvodeným skutkovým zisteniam, záverom a právnemu posúdeniu veci, podporili záver o dôvodnosti žalobou uplatnených nárokov žalobcu v celom rozsahu. Právne závery súdu prvej inštancie pritom korešpondovali so skutkovými zisteniami v konaní. Aj z tohto hľadiska nebolo možné prijať záver o prekvapivom rozhodnutí súdu prvej inštancie. Odvolací súd i na tomto mieste zdôrazňuje, že o porušenie práva na spravodlivý proces z hľadiska takého nesprávneho procesného postupu súdu znemožňujúceho strane sporu uskutočňovanie jej procesných práv, nejde v prípade, ak súd nevyhovie návrhu sporovej strany (v danom prípade vykonanie určitých dôkazov, na určité hodnotenie dokazovania, na zamietnutie žaloby), ale postupuje v súlade s Civilným sporovým poriadkom. Konajúci súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporovej strany, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho implikovať povinnosť súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Rozhodnutie súdu nemusí byť totožné s očakávaním a predstavami sporovej strany, ale musí spĺňať limity zákonného rozhodnutia (§ 220 ods. 1 - 4 CSP), čo v danom prípade preskúmavaného napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie splnené bolo.
64. V konečnom dôsledku teda z dôkaznej situácie v prvoinštančnom konaní, vo väzbe na závery tak okresného súdu, ako aj na vyššie uvedené závery krajského súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako rozsudok okresného súdu v napadnutom prvom výroku potvrdiť ako vecne správne rozhodnutie a tým potvrdiť ako vecne správny i (závislý) tretí výrok rozsudku o náhrade trov konania (§ 387 ods. 1, 2 CSP).
65. Krajský súd napokon považuje za potrebné primerane poukázať aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa záverov ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.
66. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP, podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie, v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, preto mu bola (III. výrokom) priznaná plná náhrada odvolacích trov. Uvedenému rozhodnutiu korešponduje i zavinenie žalovaného za odmietnutie odvolania v časti týkajúcej sa druhého výroku napadnutého rozsudku, za aplikácie ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP.
67. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
68. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.