Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8S-56-2017.pdf
PDF · 158.93 KB
Case nature
Area
Subarea
8S/56/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach ako správny súd v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa a členov senátu JUDr. Dany Bystrianskej a JUDr. Jozefa Kuruca v právnej veci žalobcu: FITNESS VISION s.r.o., sídlom Cottbuská 10, Košice, IČO: 46 888 179, právne zastúpeného JUDr. Jozefom Göblom, advokátom so sídlom Jantárova č. 30, Košice, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom Masarykova 10, Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. PO/BEZ/2017/4916, O-514/2017 zo dňa 15.08.2017, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a.
II. Účastníkom nepriznáva právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Správnou žalobou podanou v zákonom stanovenej lehote sa žalobca prostredníctvom právneho zástupcu domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. PO/BEZ/2017/4916, O-514/2017 zo dňa 15.08.2017, ktorým žalovaný ako správny orgán druhého stupňa konajúc podľa § 6 ods. 1 písm. b) a § 21 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 125/2006 Z. z.“) rozhodol o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Inšpektorátu práce Košice č. 171/17/L zo dňa 07.06.2017, ktorým uvedený správny orgán prvého stupňa uložil žalobcovi ako účastníkovi konania pokutu vo výške 1.000,- Eur, podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. pre porušenie § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode zákona o inšpekcii práce, konkrétne porušenie § 1 ods. 3 písm. a) v nadväznosti na ust. § 223 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov tak, že podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Inšpektorátu práce Košice č. 171/17/L zo dňa 07.06.2017.
2. Inšpektorát práce Košice prvostupňové rozhodnutie z 07.06.2017 oprel o výsledky inšpekcie práce vykonanej u žalobcu podľa § 7 ods. 3 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. v dňoch 14.12.2016, 20.01.2017, 15.02.2017 a konštatoval porušenie povinnosti stanovenej pracovnoprávnymi predpismi, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy. Toto porušenie je uvedené v protokole č. IKO-05-24-2.4/P-A22,24,25-17 zo dňa 15.02.2017.
3. Inšpektorát práce Košice v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia z 07.06.2017 uviedol nasledovné dôkazné zistenia a z nich vyplývajúce právne závery:
„Na základe vykonanej kontroly považuje správny orgán za dokázané, že účastník konania porušil povinnosť stanovenú:
§ 1 ods. 3 v nadväznosti na § 223 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov spočívajúce v tom. že zamestnávateľ využíval závislú prácu zamestnancov vykonávanú v inom pracovnoprávnom vzťahu bez splnenia podmienky z výnimočnosti v zmysle Zákonníka práce. pretože pre zamestnávateľa v kontrolovanom období 08-11-2016 vykonávali práce v zmysle predložených dokladov zamestnanci zamestnaní výlučne na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Zamestnávateľ v mesiacoch 08/2016 a 09/2016 využíval závislú prácu 9 fyzických osôb, s ktorými mal uzatvorené dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, konkrétne využíval závislú prácu 7 fyzických osôb, s ktorými mal uzatvorené dohody o pracovnej činnosti (napr. K.. J. Q., nar. XX.XX.XXXX, DoPČ zo dňa 05.02.2016, dohodnutá práca: práca inštruktora športového centra, práca recepčnej, S. Q., nar. XX.XX.XXXX, DoPČ zo dňa 15.06.2016, dohodnutá práca: práca inštruktora športového centra, práca recepčnej) a závislú prácu 2 fyzických osôb, s ktorými mal uzatvorené dohody o brigádnickej práci študentov (O. D., nar. XX.XX. XXXX, DoBPŠ zo dňa 01.11.2015, dohodnutá práca: práca inštruktora športového centra, práca recepčnej a O. I., nar. XX.XX.XXXX, DoBPŠ zo dňa 01.06.2016, dohodnutá práca: práca inštruktora športového centra, práca recepčnej). Zamestnávateľ v mesiaci 10/2016 využíval závislú práci 11 fyzických osôb, s ktorými mal uzatvorené dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, konkrétne využíval závislú prácu 7 fyzických osôb, s ktorými mal uzatvorené dohody o pracovnej činnosti (napr. X.. S. V., nar. XX.XX.XXXX, DoPČ zo dňa 11.11. 2015. dohodnutá práca: práca inštruktora športového centra, práca recepčnej, X.. C. K., nar. XX.XX.XXXX, DoPČ zo dňa 12. 02. 2016, dohodnutá práca: práca recepčného) a závislú prácu 4 fyzických osôb, s ktorými mal uzatvorené dohody o brigádnickej práci študentov (napr. J. V., nar. XX.XX.XXXX, DoBPŠ zo dňa 10.10.2016, dohodnutá práca: práca inštruktora športového centra, práca recepčnej a O. Z., nar. XX.XX.XXXX, DoBPŠ zo dňa 17.10.2016, dohodnutá práca: práca recepčnej). Zamestnávateľ v mesiaci 11/2016 využíval závislú prácu 9 fyzických osôb, s ktorými mal uzatvorené dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, konkrétne využíval závislú prácu 6 fyzických osôb, s ktorými mal uzatvorené dohody o pracovnej činnosti (napr. K. K., nar. XX XX.XXXX, DoPČ zo dňa 11.11. 2015, dohodnutá práca: práca inštruktora Športového centra. práca recepčnej a DoPČ zo dňa 11. 11. 2016, dohodnutá práca: práca inštruktora Športového centra, práca recepčnej, X.. P. S., nar. XX.XX.XXXX, DoPČ zo dňa 17.11.2015, dohodnutá práca: práca inštruktora športového centra, práca recepčnej a DoPČ zo dňa 17. 11. 2016, dohodnutá, práca: práca inštruktora športového centra, práca recepčnej) a závislú prácu 3 fyzických osôb, s ktorými mal uzatvorené dohody o brigádnickej práci študentov (napr. O. I., nar. XX.XX.XXXX, DoBPŠ zo dňa 15.06.2016, dohodnutá práca: práca inštruktora športového centra, práca recepčnej). Závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, alebo výnimočne za podmienok ustanovených Zákonníkom práce aj v inom pracovnoprávnom vzťahu.
Obsah protokolu bol dňa 15.02.201 7 osobne prerokovaný s konateľom spoločnosti p. X. W.. V dôsledku porušenia právnych predpisov Inšpektorát práce Košice začal správne konanie vo veci uloženia pokuty. Oznámenie o začatí správneho konania bolo účastníkov konania doručené dňa 12.05.201 7. V zmysle § 33 ods. 2 zákona č. 71 1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov mal účastník konania možnosť vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Účastník sa k začatiu správneho konania prostredníctvom právneho zástupcu vyjadril listom zo dňa 18.05.2017, ktorom uviedol, že charakter prevádzky účastníka je predurčený na využívanie dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Nie je v nej možné mať tzv. ustálený týždenný pracovný čas, pretože nie je možné naraz realizovať všetky cviky, so všetkými cvičencami. Všetci inštruktori - dohodári študujú alebo pracujú v hlavnom pracovnom pomere u svojho stáleho zamestnávateľa a popri tom denne napr. 2 hodinky odcvičia u účastníka. Charakter prevádzky predurčuje výnimočnosť v zamestnávaní zamestnancov a ide presne o prípad stanovený v ust. § 223 Zákonníka práce. Správny orgán sa na základe vyjadrenia účastníka konania opätovne zaoberal skutkovým stavom celého prípadu, jeho právneho posúdený, ako aj sankciou a jej výškou. Inšpektorát práce prišiel k záveru. že skutkový stav bol náležite zistený a preukázaný, bol správne právne posúdený a primeraná a opodstatnená je aj výška pokuty.
K vyjadreniu účastníka konania zaujímame nasledovné stanovisko: K vyjadreniu účastníka konania zaujímame nasledovné stanovisko:
Účastník vo svojom z vyjadrení neuviedol žiadne námietky a nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu znenia nedostatku. Správny orgán berie na vedomie vyjadrenie účastníka, nič to však nemení na skutočnosti, že v čase výkonu inšpekcie práce bolo zistené porušenie tak, ako je uvedené v prerokovanom protokole. Účastník zabezpečoval predmet svojej činnosti výlučne prostredníctvom zamestnancov vykonávajúcich práce na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (u niektorých zamestnancov aj opakovane). K námietkam účastníka ohľadom nemožnosti uzatvoriť viacero pracovných pomerov s rôznymi zamestnávateľmi, správny orgán dodáva, že súčasná platná legislatíva takýto stav umožňuje, a teda námietky účastníka v tomto prípade nie je možné akceptovať. Rovnako neobstojí tvrdenie účastníka, že zamestnanci pracujú u účastníka len 2 hodiny denne, a preto nemôžu mať s kontrolovaným subjektom uzatvorený trvalý pracovný pomer, Zákonník práce umožňuje uzatváranie pracovných pomerov aj na kratší pracovný čas, ako je ustanovený týždenný pracovný čas. Regulácia v Zákonníku práce upravujúca dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru nie je samoúčelná, ide o dôležité ustanovenia Zákonníka práce, ktoré majú za cieľ chrániť záujem zamestnancov, nakoľko ich práva a právna ochrana sú na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru podstatne nižšie, než je tomu pri pracovnom pomere. K uvedenému taktiež dopĺňame, že pri prerokovaní obsahu protokolu sa konateľ spoločnosti k zisteným nedostatkom vyjadril tak, že ich berie na vedomie a nedostatok odstránia. Snahu o následnú realizáciu opatrení kontrolovaného subjektu s cieľom odstrániť nedostatky zistené inšpekciou práce síce berie inšpektorát práce na vedomie, treba však uviesť, že odstránenie nedostatkov zistených inšpekciou práce ako aj informovanie o ich odstránení je povinnosť, ktorú zamestnávateľovi ukladá aj Zákon o inšpekcii práce. Samotné odstránenie nedostatkov preto nič nemení na preukázateľne zistenom porušení povinnosti zo strany zamestnávateľa, a teda nemá vplyv na uloženie pokuty. Čo sa týka samotnej pokuty, správny orgán uvádza, že pokuta vo výške 1000 eur je uložená v spodnej hranici sadzby, nakoľko v zmysle § 19 ods. 1 psím a) zákona o inšpekcii práce, podľa ktorého sa pokuta ukladá, umožňuje uložiť pokutu až do výšky 100.000 eur. Zároveň je potrebné uviesť, že uloženie pokuty v stanovenej výške je nevyhnutné jednak z dôvodu postihu takéhoto konania účastníka konania, ale zároveň aj z dôvodu potreby a nevyhnutnosti preventívneho pôsobenia orgánov inšpekcie práce na účastníkov správneho konania. Máme za to, že ukladaný postih bude motivovať postihovaného k vyššej opatrnosti a pozornosti i k väčšej zodpovednosti. Správny orgán upriamuje pozornosť účastníka konania na možnosť zaplatenia uloženej pokuty v splátkach, ktorá môže byť v prípadoch hodných osobitného zreteľa schválená, vzhľadom na neľahkú finančnú situáciu účastníka.
Zodpovednosť zamestnávateľa za správny delikt je objektívna a v tomto prípade bolo porušenie povinnosti stanovenej právnymi predpismi, t.j. porušenie pracovnoprávnych predpisov, inšpekciou práce preukázateľne zistené. Správny orgán považuje za vhodné vysvetliť objektívny princíp zodpovednosti zamestnávateľa za správny delikt, teda za pochybenie, o ktoré sa v tomto prípade jedná. Správne konanie je vedené voči právnickej osobe. Zodpovednosť zamestnávateľov (a to tak fyzických osôb - podnikateľov ako aj právnických osôb) za správne delikty je zodpovednosťou objektívnou, teda nie subjektívnou.
Tento objektívny charakter zodpovednosti znamená, že zamestnávateľ je zodpovedný za nedostatok už tým, že k samotnému nedostatku teda porušeniu došlo, bez ohľadu na to, či sa jedná o zavinené alebo nezavinené konanie či opomenutie. Z právneho hľadiska objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa za správny delikt je obdobne nepodstatným, či k pochybeniu došlo so zavinením inej osoby ako zamestnávateľa alebo z akých dôvodov a za akých okolností. Ak napríklad u niektorého zamestnávateľa dôjde k porušeniu Zákonníka práce, administratívnoprávnu zodpovednosť za takéto porušenie ponesie zamestnávateľ aj vtedy, ak sa tak stalo neúmyselne, v dôsledku nedostatočne i vedomosti zamestnávateľa, s vinou zamestnancov alebo ďalších subjektov či za iných okolností. (Vo všeobecnosti následne zamestnávatelia podľa konkrétnych okolností prípadne majú možnosť uplatniť si eventuálne vzniknutú škodu voči iným zodpovedným osobám, či už napríklad zodpovednosť občianskoprávnu, obchodnoprávnu, trestnoprávnu, pracovnoprávnu apod., čo však nič nemení na fakte, že administratívnoprávnu zodpovednosť za správny delikt nesú zamestnávatelia. Uvedené prípadné iné typy zodpovednosti ako správno-právnej však už nemajú vplyv na samotnú administratívnoprávnu zodpovednosť zamestnávateľa za správny delikt.) Zamestnávateľ sa preto svojej zodpovednosti za preukázané porušenie nemôže zbaviť. Na základe toho kontrolovaný zamestnávateľ zodpovedá za správny delikt už tým, že k samotnému nedostatku došlo, bez ohľadu na to, či sa zo strany zamestnávateľa jedná o zavinené alebo nezavinené konanie či opomenutie. Pretože správny orgán má
za to, že skutkový stav bol náležite zistený a preukázaný, bolo rozhodnuté tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.“
4. Žalobca vo včas podanom odvolaní z 23.06.2017 proti prvostupňovému rozhodnutiu z 07.06.2017 uviedol nasledovné odvolacie námietky:
„Dávam do pozornosti, že charakter prevádzky môjho klienta je predurčený na využívanie dohôd vykonávaných mimo pracovného pomeru. Ide o fitness štúdio alebo ak použijeme iné pomenovanie prevádzku rôznych štýlov telocviční a rôznych cvičení. V našom prípade nejde o klasickú prevádzku obchodu alebo služieb, kde zamestnanec nastúpi o 8.00 a končí o 15.00 alebo 15.30 po uplynutí pracovného času. V danej prevádzke nie je ani možné mat' takýto tzv. ustálený týždenný pracovný čas, pretože nie je možné naraz realizovať všetky cviky, so všetkými cvičiacimi. Navyše nedávam do pozornosti len charakter prevádzky, ale aj samotných „dohodárov“ čiže zamestnancov - inštruktorov alebo trénerov. Všetci inštruktori/tréneri - dohodári študujú alebo pracujú v hlavnom pracovnom pomere u svojho, ak to tak môžem povedať stáleho zamestnávateľa a popri tom denne napr. 2 hodinky odcvičia u môjho klienta.
Opakujem charakter prevádzky a aj samotní zamestnanci - dohodári nechcú a ani nemôžu mať u môjho klienta trvalý pracovný pomer. Nie je to možné, keďže nemôžu mať vedľa seba 2 hlavné pracovné pomery, čo by bolo aj fyzicky nemožné. Zamestnávateľ nemôže nútiť zamestnancov k uzatvoreniu dohôd akéhokoľvek typu. Ak sám zamestnanec uprednostňuje a požaduje uzatvorenie dohody. Navyše ako som už uviedol vyššie, ak ten zamestnanec má hlavný pracovný pomer alebo študuje nie je možné ani zvoliť takýto postup. Charakter prevádzky predurčuje výnimočnosť v zamestnávaní zamestnancov a ide presne o prípad stanovený v ustanovení § 223 Zákonníka práce. Výnimočnosť týchto foriem pracovnoprávneho vzťahu vyplýva priamo zo Zákonníka práce. Hneď úvodné ustanovenie tejto časti ZP umožňuje zamestnávateľom na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb výnimočne uzatvárať s fyzickými osobami dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (dohodu o vykonaní práce, dohodu o pracovnej činnosti a dohodu o brigádnickej práci študentov), ak ide o prácu, ktorá je vymedzená výsledkom (dohoda o vykonaní práce) alebo ak ide o príležitostnú činnosť vymedzenú druhom práce (dohoda o pracovnej činnosti, dohoda o brigádnickej práci študentov). V praxi je obvyklé využívanie dohôd napríklad v oblasti zabezpečenia mzdovej agendy, evidencie, zaistenia bezpečnosti fyzických osôb, stráženia objektov alebo agendy, ktorú je zamestnávateľ povinný vykonávať podľa osobitných predpisov (napr. účtovníctvo, vykazovanie štatistických údajov, zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci). Nie je však vylúčené, aby zamestnávateľ zabezpečil formou niektorej z dohôd aj výkon činností tvoriacich predmet jeho činnosti, avšak vzhľadom na ustanovenie odseku 1 môže takéto dohody uzavierať s fyzickými osobami len výnimočne. Práve tu vidíme výnimočnosť, ktorú sme spomínali v úvode. Predmet činnosti a gro podnikateľskej činnosti môjho klienta tvorí cvičenie v skupinách s trénerom. Ako som uviedol vyššie, osoby o ktoré ide v našom prípade, pomenujem ich „dohodári“, sú buď študentmi alebo pracujú na hlavný pracovný pomer inde u iného zamestnávateľa. Sami nechcú a ani nemôžu mat' ďalší hlavný pracovný pomer alebo aj s kratším týždenným pracovným časom u môjho klienta. Podotýkam, že nikto sa nevenoval tejto otázke a neopýtal sa samotných zamestnancov/ dohodárov! ! ! Ako ináč má potom vyriešiť zamestnávateľ daný problém, ak chce riadne fungovať a vykonávať svoju činnosť??? Každý tréner je špecialistom na iný typ cvičenia a iný štýl. Má na starosti jednu svoju skupinu. V dojednaní čas dôjde, odcvičí a pokračuje v štúdiu alebo vo svojom hlavnom pracovnom pomere. NIE JE TOTO PRÁVE SPOMÍNANÁ VÝNIMOČNOSŤ! ! !
Ako ďalší dôvod nášho odvolania chceme uviesť nasledujúce. V danom prípade absentuje vôľová zložka obchádzať zákon. K vôľovej zložke chceme uviesť. Podľa právnej teórie zavinenie vyjadruje vnútorný, psychický vzťah účastníka konania k podstatným zložkám činu, ku ktorému sa zavinenie pričíta. Zavinenie je vybudované na dvoch zložkách, zložke vedomostnej (rozumovej intelektuálnej, racionálnej) a zložke vôľovej. Vedomostná zložka zahrňuje jednak vnímanie predmetov a javov prostredníctvom zmyslových orgánov a jednak predstavu predmetov a javov, ktoré účastník konania už vnímal skôr alebo o ktorých vie na základe znalostí a skúseností. Vôľová zložka vyjadruje chcenie rozhodujúcich skutočností, ktoré zakladajú porušenie právnych noriem alebo uzrozumenie s nimi. Ak ich účastník konania nechce a nie je s nimi ani uzrozumený, potom chýba vôľový vzťah účastníka konania, k jemu za vinu kladenému porušeniu právnych noriem a v tomto prípade, noriem obsiahnutých v §1 ods. 3 v nadväznosti na ustanovenie § 223 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z.
Zákonníka práce v úplnom znení. Kontroly z inšpektorátu sú vykonávané v našej spoločnosti často a snažíme sa odstraňovať nedostatky a spolupracovať s Inšpektorátom práce najlepšie ako vieme. doteraz sme takýto problém nemali. Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný. musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
Záverom musíme ešte uviesť:
Sme presvedčení, že postupom správneho orgánu došlo a dochádza aj porušeniu našich práv. K porušeniu došlo zjavnou neodôvodnenosťou, ako aj arbitrárnosťou, teda svojvôľou správneho orgánu. Postup konajúceho správneho orgánu musí byt' transparentný a spätne preskúmateľný. T. z. má to byt, vyjadrené v odôvodnení rozhodnutia, konajúci správny orgán musí odôvodniť svoj postup. Každé odôvodnenie má mat' určitú kvalitu, obsah, tak ako to vyplýva zo zákona. Samozrejme, že účastník nemá právo, aby správny orgán vykonal všetky jeho dôkazy, má právo navrhnúť dôkazy a správny orgán rozhodne ktoré vykoná, ktoré nie. Ale jednoznačne musí potom odôvodniť, prečo niektoré nevykonal a prečo neprihliadol na skutkové zistenia, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov, na ktoré zistenia prihliadol a pod. Závažnejšie porušenia však vidíme v svojvôli správneho orgánu. Rozpor v hodnotení postupe aplikácii a výklade práva. Ide tu v našom prípade o logický a racionálny, ako aj vecný rozpor. Došlo k nesprávnym právnym záverom. Tak isto správny orgán nesprávne vyhodnotil skutkové zistenia, ktoré odvodiť z vykonaných dôkazov. Všetko uvedené predstavuje nie bežné pochybenie, ale ide o pochybenie takého druhu, intenzity, že to vedie k záveru o svoj vôli a má to za následok porušenie základných našich práv.“
5. Žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia z 18.08.2017 po zhrnutí výsledkov a záverov vyplývajúcich z inšpekcie práce vykonanej Inšpektorátom práce Košice u žalobcu, reagujúc na jeho námietky uvedené v riadnom opravnom prostriedku proti prvostupňovému rozhodnutiu, dospel k záveru, že prvostupňový správny orgán „bez akýchkoľvek pochybností preukázal, že zo strany účastníka konania v pozícii zamestnávateľa došlo k porušeniu ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce, konkrétne porušenie § 1 ods. 3 písm. a) v nadväznosti na ust. § 223 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov.“
6. Citujúc ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce, konkrétne porušenie § 1 ods. 3 písm. a) v nadväznosti na ust. § 223 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov žalovaný konštatoval, že správny orgán prvého stupňa preukázal, že žalobca využíval závislú prácu zamestnancov vykonávanú v inom pracovnoprávnom vzťahu bez splnenia podmienky výnimočnosti v zmysle Zákonníka práce. V tejto súvislosti ďalej žalovaný argumentoval nasledovne:
„Po preskúmaní predmetného individuálneho správneho aktu a súvisiaceho spisového materiálu má Národný inšpektorát práce za to, že prvostupňový správny orgán jednoznačne preukázal, že účastník konania vystupujúc v pozícii zamestnávateľa konal v rozpore s ust. § 1 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na ust. § 223 ods. 1 Zákonníka práce, a to spôsobom popísaným vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia. V zmysle § 1 ods. 3 Zákonníka práce závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Závislá práca nemôže byt' vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitný predpisov. Pracovnoprávne vzťahy vznikajúce na základe dohôd podľa 9. časti Zákonníka práce v porovnaní s pracovným pomerom len doplnkové, čiže atypické formy participácie na výkone závislej práce, teda ich uzatvorenie prichádza do úvahy len výnimočne (na plnenie úloh zamestnávateľa alebo na zabezpečenie jeho potrieb), a to vtedy, ak výkon práce v pracovnom pomere by bol pre zamestnávateľa neúčelný alebo nehospodárny. Dohoda o pracovnej činnosti sa uzatvára v zmysle § 223 ods. 1 Zákonníka práce na pri práci jednorazového charakteru určeného druhom práce, podľa uvedeného ustanovenia môže zamestnávateľ na plnenie svojich úloh, alebo na zabezpečenie svojich potrieb výnimočne uzatvárať s fyzickými osobami dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (dohodu o výkone práce, dohodu o pracovnej činnosti a dohodu o brigádnickej práci študentov), ak ide o prácu, ktorá je vymedzená výsledkom (dohoda o vykonaní práce), alebo ak ide o príležitostnú činnosť vymedzenú druhom práce (dohoda o pracovnej činnosti a dohoda o brigádnickej práci študentov). Dohody o prácach vykonávaných
mimo pracovného pomeru popri pracovnom pomere ako základnom druhu pracovnoprávneho vzťahu predstavujú ďalšie druhy ekonomických aktivít fyzických osôb formou závislej činnosti.
Zásadný rozdiel medzi dohodami o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru a pracovným pomerom spočíva v tom, že v prípade dohôd ide o výnimočnú formu účasti na práci. Na túto skutočnosť sa v praxi často neprihliada. Výnimočnosť týchto foriem pracovnoprávneho vzťahu vyplýva priamo zo Zákonníka práce. V praxi je obvyklé využívanie dohôd napr. v oblasti zabezpečenia mzdovej agendy, zaistenia bezpečnosti fyzických osôb, stráženia objektov alebo agendy, ktorú je zamestnávateľ povinný vykonávať podľa osobitných predpisov (napr. účtovníctvo, vykazovanie štatistických údajov, zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a pod.). Nie je však vylúčené, aby zamestnávateľ zabezpečil formou niektorých z dohôd aj výkon činností tvoriacich predmet jeho činnosti, avšak vzhľadom na vyššie citované ustanovenie môže takéto dohody uzatvárať s fyzickými osobami len výnimočne. Formu niektorej z dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru môže zamestnávateľ využívať iba za predpokladu splnenia Zákonníkom práce ustanovených kritérií. Týmito kritériami sú vymedzenie práce príležitostnou činnosťou, v tomto prípade možno využiť dohodu o pracovnej činnosti alebo dohodu o brigádnickej práci študentov, napr. dohoda o upratovaní priestorov budovy a pod. alebo vymedzenie práce výsledkom, v tomto prípade možno uzavrieť dohodu o vykonaní práce (napr. dohoda o zhotovení oplotenia budovy). Teda zamestnávatelia majú povinnosť zabezpečovať plnenie svojich úloh predovšetkým zamestnancami v pracovnom pomere a len výnimočne uzatvárať s fyzickými osobami dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Zo spisového materiálu však odvolací orgán zistil, že z celkového počtu zamestnancov účastníka konania v období 08-09/2016 (9 zamestnancov) boli 7 zamestnaní na dohodu o pracovnej činnosti a 2 boli zamestnaní na dohodu o brigádnickej práci študentov, v mesiaci 10/2016 (11 zamestnancov) boli 7 zamestnaní na dohodu o pracovnej činnosti a 4 boli zamestnaní na dohodu o brigádnickej práci študentov, v mesiaci 11/2016 (9 zamestnancov) boli 6 zamestnaní na dohodu o pracovnej činnosti a 3 boli zamestnaní na dohodu o brigádnickej práci študentov.
Z dohôd o pracovnej činnosti zamestnancov, ktoré predložil účastník konania jasne preukazujú, že účastník konania na plnenie svojich úloh a zabezpečenie svojich potrieb využíval prácu dohodárov bez dodržania podmienky výnimočnosti, o ktorej pojednáva vyššie uvedené ustanovenie Zákonníka práce. Vo vyššie uvedených dohodách o pracovnej činnosti je uvedený druh práce ,, práca inštruktora športového centra, práca recepčnej. Máme za to, že účastník konania, dohodármi, ktorí v zmysle § 228a ods. 1 Zákonníka práce môžu vykonávať prácu v rozsahu najviac 10 hod. týždenne a dohodármi, ktorí v zmysle § 227 ods. 2 Zákonníka práce v rozsahu najviac 20 hod. týždenne, zabezpečil plynulosť a fungovanie svojej prevádzky. Ak navyše vezmeme do úvahy aj ďalšiu skutočnosť. a to dĺžku trvania pracovnoprávnych vzťahov založených dohodami o pracovnej činnosti vykonávaných mimo pracovného pomeru (zo zoznamu zamestnancov je zjavné. že v týchto prípadoch trvali pracovnoprávne vzťahy založené dohodami niekoľko mesiacov a u niektorých boli uzatvárané aj opakovane) usúdime. že v tomto prípade nemožno hovoriť o príležitostnej činnosti pre účastníka konania, ani spochybňovať záver o tom, že účastník konania zamestnancami - dohodármi pokrýval takmer celú svoju činnosť.
Práce inštruktorov športového centra a recepčných sú opakovane vykonávané na základe dohôd o pracovnej činnosti, resp. dohôd o brigádnickej práci študentov, pričom zákon na ich uzatváranie vyžaduje. aby išlo o príležitostnú činnosť vymedzenú druhom práce. Tieto práce, ktoré účastník konania zabezpečuje pravidelne počas pracovných dní, ako aj víkendov, nespĺňajú atribút príležitostnosti. Otváracie hodiny kontrolovanej prevádzky boli od 09:00 h do 20:00 h účastník konania teda neuzatváral dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru výnimočne ani na príležitostné činnosti. Takýmto konaním účastník konania nedodržal zákonnú povinnosť na uzatvorenie pracovnoprávneho vzťahu tým. že zvolil formu, ktorú mu Zákonník práce neumožňuje, čím porušil zákonnú požiadavku uzatvárať dohody o pracovnej činnosti bez splnenia podmienky výnimočnosti, keďže výkon práce, práca inštruktora športového centra, práca recepčnej zabezpečoval výlučne iba na základe uzatvorených dohôd o pracovnej činnosti a naplnil tak skutkovú podstatu deliktu posúdeného ako porušenie § 223 ods. 1 Zákonníka práce. Účastník konania takýmto konaním zneužil inštitút dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, čím obchádzal zákonné ustanovenia Zákonníka práce. Národný inšpektorát práce uvádza. že súčasná legislatíva umožňuje zamestnancovi uzatvoriť aj viacero pracovných pomerov s rôznymi zamestnávateľmi, preto argumentácia účastníka konania, že zamestnanci nemôžu mat' súčasne dva hlavné pracovné pomery v danom prípade neobstojí. Rovnako neobstojí tvrdenie účastníka konania, že zamestnanci nepracujú od 08:00 h do 15:00 h. resp. 15:30 h., ale pracujú v hlavnom
pracovnom pomere u iného zamestnávateľa a pre účastníka konania vykonávajú prácu napr. 2 hodiny denne, a preto nemôžu mat' s účastníkom konania uzatvorený pracovný pomer. Zákonník práce umožňuje uzatváranie pracovných pomerov aj na kratší pracovný čas, ako je ustanovený týždenný pracovný čas. Tvrdenie, že samotní zamestnanci - dohodári, nechcú pre účastníka konania vykonávať prácu v trvalom pracovnom pomere, je v danom prípade irelevantné.
Národný inšpektorát práce majúc na zreteli vyššie uvedené, za súčasného prihliadnutia aj na fakt, že účastník konania na margo takýchto skutkových záverov vzniesol námietky, preto konštatuje, že sankcionovanie účastníka konania za porušenie § 223 ods. 1 Zákonníka práce, spočívajúce v nedodržaní podmienky výnimočnosti uzatvárania dohôd. Je dôvodné, skutkovo i právne podložené. Podľa spomenutého princípu (princíp absolútnej objektívnej zodpovednosti právnických osôb za správne delikty) totiž platí, že na legitímnosť sankcionovania za správny delikt, ktorým v zmysle § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce je aj konanie v rozpore s pracovnoprávnymi predpismi (Zákonníkom práce), postačuje iba preukázanie toho, že zo strany účastníka konania došlo k porušeniu zákonom mu uloženej povinnosti. Fakt, či sa tak udialo úmyselne alebo nie, zavinením účastníka konania, či inej osoby, poprípade v dôsledku iných okolností. je na účely posúdenia veci irelevantný, ak na základe obstaraných dokladov možno nepochybne konštatovať, že účastník konania pochybil spôsobom vymedzeným v kogentnom ustanovení takéhoto predpisu. Podľa ust. § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce totiž platí. že inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu. ak tento zákon neustanovuje inak, zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona. z predpisov uvedených v§2 ods. 1 písm. a) prvom bode(pracovnoprávne predpisy) až treťom bode a šiestom bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000 eur. Keďže prvostupňový správny orgán na základe oprávnenia daného vyššie citovaným ustanovením zákona o inšpekcii práce pristúpil k uloženiu sankcie za zistené nedostatky v oblasti pracovnoprávnych vzťahov a svoje rozhodnutie i zákonne a vecne odôvodnil (vrátane odôvodnenia výšky pokuty), odvolací orgán nevidí dôvod pre zrušenie napadnutého správneho aktu, finančne postihujúceho účastníka konania za porušenie povinnosti, ktoré je preukázané. Čo sa týka samotnej výšky sankcie, tu odvolací orgán poukazuje na závažnosť a ojedinelosť výskytu nedostatku a jeho následkov (nelegitímne uzatváranie dohôd, tým došlo k ukráteniu zamestnancov na ich právach a zákonných nárokoch), z ktorých vyplýva, že pokuta ustálená na sume 1 000 eur, ktorou bol účastník konania sankcionovaný, nemôže predstavovať postih neprimerane prísny. Takto vyvodená sankcia nielenže zodpovedá významu chráneného záujmu, ale neodporuje ani zásade premietnutej v § 3 ods. 5 správneho poriadku. Inšpektorát práce svoje rozhodnutie, pokiaľ ide o výšku sankcie, zároveň náležite odôvodnil (s prihliadnutím na zákonné kritériá stanovené v § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce), pričom jeho voľná úvaha, ktorou sa riadil, sa neprieči ani obsahu spisu a ani zásadám logického myslenia.“
7. V žalobe z 13.10.2017 žalobca obsahovo zhodne s dôvodmi uvedenými v riadnom opravnom prostriedku z 23.06.2017 formuloval v podstate dve zásadné žalobné námietky vytýkajúce žalovanému a správnemu orgánu prvého stupňa to, že:
- samotní zamestnanci - dohodári nechcú a ani nemôžu mať u žalobcu trvalý pracovný pomer, a nie je možné aby mohli mať 2 hlavné pracovné pomery. Nikto nepreveroval tento skutkový stav v teréne
- v danom prípade absentuje vôľová zložka obchádzať zákon.
8. Námietky obsahovo vymedzené v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto rozsudku žalobca konkretizoval nasledovne:
„Zamestnávateľ nemôže nútiť zamestnancov k uzatvoreniu dohôd akéhokoľvek typu. Ak sám zamestnanec uprednostňuje a požaduje uzatvorenie dohody. Navyše ako som už uviedol vyššie, ak ten zamestnanec má hlavný pracovný pomer alebo študuje nie je možné ani zvoliť takýto postup.
K žalobnej námietke ohľadom absencii vôľovej zložky obchádzať zákon uvádza žalobca:
„Ako ďalší dôvod nášho odvolania chceme uviesť nasledujúce. V danom prípade absentuje vôľová zložka obchádzať zákon. K vôľovej zložke chceme uviesť. Podľa právnej teórie zavinenie vyjadruje vnútorný, psychický vzťah účastníka konania k podstatným zložkám činu, ku ktorému sa zavinenie pričíta. Zavinenie je vybudované na dvoch zložkách, zložke vedomostnej (rozumovej intelektuálnej,
racionálnej) a zložke vôľovej. Vedomostná zložka zahrňuje jednak vnímanie predmetov a javov prostredníctvom zmyslových orgánov a jednak predstavu predmetov a javov, ktoré účastník konania už vnímal skôr alebo o ktorých vie na základe znalostí a skúseností. Vôľová zložka vyjadruje chcenie rozhodujúcich skutočností, ktoré zakladajú porušenie právnych noriem alebo uzrozumenie s nimi. Ak ich účastník konania nechce a nie je s nimi ani uzrozumený, potom chýba vôľový vzťah účastníka konania, k jemu za vinu kladenému porušeniu právnych noriem a v tomto prípade, noriem obsiahnutých v § 1 ods. 3 v nadväznosti na ustanovenie § 223 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v úplnom znení.“
9. Žalovaný v písomnom vyjadrení z 09.03.2018 reagujúc na hore uvedené žalobné námietky argumentoval nasledovne:
„Právny zástupca žalobcu v žalobnom návrhu zo dňa 13. 10. 2017 nesúhlasí s právnymi závermi žalovaného ako odvolacieho orgánu, s jeho postupom i samotným rozhodnutím. Má za to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí neuvádza nič konkrétne, čím by vyvrátil žalobcom podaný výklad pojmu výnimočnosti ako aj na viaceré výklady tohto pojmu, či na neprimeranosť výšky uloženej sankcie, žiada vo veci konajúci súd aby napadnuté rozhodnutie žalovaného (ako nezákonné a nepreskúmateľné) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalovaný rezolútne nesúhlasí s uvádzanou argumentáciou právneho zástupcu žalobcu, čo odôvodňuje tým, že tieto tvrdenia nemajú žiadnu skutkovú oporu v dôkazoch obstaraných prvostupňovým správnym orgánom počas výkonu inšpekcie práce (vid, nižšie). Žalovaný správny orgán oponujúc vyššie uvedeným žalobným dôvodom uvádza, že porušenie ust. § 223 ods. 1 Zákonníka práce, ktorého postih je predmetom napadnutého rozhodnutia, bolo zistené počas výkonu inšpekcie práce uskutočneného u žalobcu v období od 14.12.2016 do 15.02.2017. Zo spisového materiálu však žalovaný zistil zo zoznamu pracovných pomerov k výplatnému termínu 08-11/2016 zamestnávateľa, ale najmä z dohôd, že z celkového počtu zamestnancov žalobcu v období 08-09/2016 (9 zamestnancov) boli 7 zamestnaní na dohodu o pracovnej činnosti a 2 boli zamestnaní na dohodu o brigádnickej práci študentov, v mesiaci 10/2016 (11 zamestnancov) boli 7 zamestnaní na dohodu o pracovnej činnosti a 4 boli zamestnaní na dohodu o brigádnickej práci študentov, v mesiaci 11/2016 (9 zamestnancov) boli 6 zamestnaní na dohodu o pracovnej činnosti a 3 boli zamestnaní na dohodu o brigádnickej práci študentov, čoho je zrejmé, že žalobca pri plnení svojich úloh, resp. pri zabezpečení svojich potrieb využíval inštitút dohôd do takej miery, že nimi zabezpečoval celý predmet svojej činnosti. Dohody o pracovnej činnosti zamestnancov, ktoré predložil žalobca jasne preukazujú, že žalobca na plnenie svojich úloh a zabezpečenie svojich potrieb využíval prácu dohodárov bez dodržania podmienky z výnimočnosti, o ktorej pojednáva vyššie uvedené ustanovenie Zákonníka práce. Vo vyššie uvedených dohodách o pracovnej činnosti je uvedený druh práce ,,práca inštruktora športového centra, práca recepčnej". Žalovaný má za to, že žalobca dohodármi, ktorí v zmysle § 228a ods. 1 Zákonníka práce môžu vykonávať prácu v rozsahu najviac 10 hod. týždenne a dohodármi, ktorí v zmysle § 227 ods. 2 Zákonníka práce v rozsahu najviac 20 hod. týždenne, zabezpečil plynulosť a fungovanie svojej prevádzky. Práce zamestnancov - inštruktorov športového centra a recepčných sú opakovane vykonávané na základe dohôd o pracovnej činnosti, resp. dohôd o brigádnickej práci študentov, pričom zákon na ich uzatváranie vyžaduje, aby išlo o príležitostnú činnosť vymedzenú druhom práce. Tieto práce, ktoré žalobca toho času zabezpečoval pravidelne počas pracovných dní, ako aj víkendov nespĺňajú atribút príležitostnosti. Otváracie hodiny kontrolovanej prevádzky boli od 09:00 h do 20:00 h účastník konania teda neuzatváral dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru výnimočne ani na príležitostné činnosti. V tomto prípade nemožno hovoriť o príležitostnej činnosti pre žalobcu, na realizáciu ktorej by bolo v zmysle vyššie cit. ustanovenia prípustné uzatvoriť, dohody o pracovnej činnosti tak, ako to učinil žalobca. Aj podľa súdnej praxe (viď rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 20S/62/2015), zásadný rozdiel medzi dohodami o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru a pracovným pomerom spočíva v tom, že v prípade dohôd ide o výnimočnú formu účasti na práci. Výnimočnosť týchto foriem pracovnoprávneho vzťahu vyplýva priamo zo Zákonníka práce. V praxi je obvyklé využívanie dohôd napr. v oblasti zabezpečenia mzdovej agendy, zaistenia bezpečnosti fyzických osôb, stráženia objektov alebo agendy, ktorú je zamestnávateľ povinný vykonávať podľa osobitných predpisov (napr. účtovníctvo, vykazovanie štatistických údajov, zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a pod.). Nie je však vylúčené, aby zamestnávateľ zabezpečil formou niektorých z dohôd aj výkon činností tvoriacich predmet jeho činnosti, avšak vzhľadom na ustanovenie odseku 1 (§ 223 ods. 1 Zákonníka práce) môže takéto dohody uzatvárať s fyzickými osobami len výnimočne. Formu niektorej z dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru môže zamestnávateľ využívať iba za predpokladu splnenia Zákonníkom práce ustanovených kritérií (v prípade dohôd o
pracovnej činnosti - vymedzenia práce príležitostnou činnosťou). Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23S/59/2017 súd vyslovil názor, že formu niektorej z dohôd o prácach vykonaných mimo pracovného pomeru, môže zamestnávateľ využívať iba za splnenia Zákonníkom práce stanovených kritérií. Takýmito kritériami sú: - vymedzenie práce jej výsledkom, - vymedzenie práce príležitostnou činnosťou; v týchto prípadoch možno využiť dohody o pracovnej činnosti alebo dohodu o brigádnickej práci študentov. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu predostretú v podanom návrhu, tak tu žalovaný konštatuje, že žalobcom zvolený spôsob zamestnávania je síce ten najoptimálnejší (žalobca uvádza, že zamestnanci nechcú ani nemôžu byt' u žalobcu zamestnaní na trvalý pracovný pomer. „Nie je to možné, keďže nemôžu mať vedľa seba 2 hlavné pracovné pomery, čo by bolo aj fyzicky nemožné, avšak len čo sa týka výhod vyplývajúcich pre zamestnávateľa (nižšie odvodové zaťaženie, Zákonník práce nechráni takýchto zamestnancov tak, ako zamestnancov na pracovný pomer - jednoduchšie ukončenie pracovnoprávneho vzťahu, neposkytovanie odstupného, a pod.), prípadne pre tretiu osobu - napr. objednávateľa služieb žalobcu, ktorý profituje z lacnejšej pracovnej sily. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že v danom prípade nie je možné uzatvoriť dva pracovné pomery, žalovaný uvádza, že súčasná legislatíva umožňuje zamestnancovi uzatvoriť aj viacero pracovných pomerov s rôznymi zamestnávateľmi, preto argumentácia účastníka konania, že zamestnanci nemôžu mat' súčasne dva hlavné pracovné pomery v danom prípade neobstojí. Na margo tvrdenia žalobcu, že zamestnanci nepracujú od 08:00 h do 15:00 h, resp. 15:30 h, ale pracujú v hlavnom pracovnom pomere u iného zamestnávateľa a pre žalobcu vykonávajú prácu napr. 2 hodiny denne, a preto nemôžu mat' so žalobcom uzatvorený pracovný pomer žalovaný uvádza. že Zákonník práce umožňuje uzatváranie pracovných pomerov aj na kratší pracovný čas, ako je ustanovený týždenný pracovný čas. Zákonník práce a vo všeobecnosti všetky právne predpisy regulujú právne vzťahy, ktoré vznikajú medzi jednotlivými subjektmi. Ich obchádzanie neprichádza do úvahy ani kvôli vytvoreniu „najoptimálnejšiemu stavu“, ktorého dosiahnutie bolo cieľom žalobcu.
Zákonník práce síce dovoľuje a aj predpokladá zavádzanie flexibilných opatrení (medzi inými aj uzatváranie dohôd mimo pracovného pomeru, pracovný pomer na kratší pracovný čas, pružný pracovný čas), avšak uzatváranie dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru v takom počte, v akom ich uzatvoril žalobca, oslabuje samotnú ochrannú funkciu pracovného práva, ktorá je nevyhnutne spojená s týmto právnym odvetvím. Právny zástupca žalobcu v podanom návrhu tiež správne argumentuje, že Zákonník práce nedefinuje pojem výnimočnosť. Napriek tomu z aplikačnej praxe súdov, ako aj z viacerých výkladov § 223 ods. 1 tohto zákona nepochybne vyplýva, že zákonodarca zakotvením tejto podmienky nesledoval také konanie zamestnávateľov, ktorým by na svojich prevádzkach vystriedali desiatky zamestnancov pracujúcich na dohodu, a to bez toho, aby zamestnávali na plnenie svojej podnikateľskej činnosti čo i len jedného zamestnanca v pracovnom pomere, resp. jediného zamestnanca tak, ako tomu bolo v prejednávanom prípade. S ohľadom na odvolacie argumentácie žalobcu, žalovaný konštatuje, že ust. § 223 ods. 1 Zákonníka práce chápať tak, že zamestnávateľ je síce oprávnený, aby za účelom plnenia svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb uzatváral s fyzickými osobami (aj) dohody podľa 9. časti Zákonníka práce, avšak iba za splnenia zákonných podmienok, ktoré zákonodarca so zakladaním takéhoto druhu pracovnoprávneho vzťahu spája. Jednou z nich je aj podmienka výnimočnosti viažuca sa na uzatváranie dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, ktorej nedodržanie sa stalo podľa názoru žalovaného legitímnym dôvodom pre sankcionovanie žalobcu za porušenie vyššie cit. ustanovenia. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že v danom prípade absentuje úmysel žalobcu, žalovaný má za to, že je bezpredmetný. Žalovaný zastáva názor, že na vyvinenie zamestnávateľa zo spáchania správneho deliktu nepostačuje ani argument o nedbanlivosti zamestnanca. Zodpovednosť zamestnávateľa za správny delikt je objektívna. V danom prípade sa jedná o absolútnu objektívnu zodpovednosť. Tento princíp bol žalobcovi vysvetlený v rozhodnutiach prvostupňového správneho orgánu ako aj žalovaného.“
10. K vyjadreniu žalovanému k správnej žalobe sa dňa 31.05.2018 vyjadril žalobca. Vo vyjadrení znova poukázal na výnimočnosť danej prevádzky a tiež opätovne poukázal na charakter prevádzky, ktorý je predurčený na využívanie dohôd vykonávaných mimo pracovného pomeru, keďže ide o fitness štúdio.
11. Krajský súd v Košiciach ako správny súd v konaní podľa zákona č. 162/2015 Z. z. (Správny súdny poriadok účinný od 01.07.2016) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie, ako aj obsah administratívneho konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu správnych orgánov oboch stupňov a preskúmavanú právnu vec posúdil jednak v právnych medziach žaloby podľa § 182 ods. 1 písm. e) SSP a taktiež podľa procesnoprávnych zásad
pre prejednanie správnej žaloby vo veciach správneho trestania (§ 194 a nasl. SSP) a dospel k záveru, že správnej žalobe v preskúmavanej právnej veci nie je možné vyhovieť.
12. Správny súd v konaní podľa § 177 SSP rozhodol bez nariadenia pojednávania, za splnenia podmienok uvedených v § 107 SSP a žalobu zamietol.
13. Ako to vyplýva z obsahu výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia Inšpektorátu práce Košice č. 171/17/L, vyvodenie administratívnoprávnej zodpovednosti u žalobcu a uloženie pokuty vo výške 1.000, - Eur právne odôvodnil Inšpektorát práce Košice naplnením zákonných ustanovení obsiahnutých v § 19 ods. 2 písm. a) bod 1, § 2 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z., a to v súvislosti s porušením § 1 ods. 3 v nadväznosti na § 223 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov, a to na tom skutkovom základe, že žalobca využíval závislú prácu zamestnancov vykonávanú v inom pracovnoprávnom vzťahu bez splnenia podmienky z výnimočnosti v zmysle Zákonníka práce, pretože pre zamestnávateľa v kontrolovanom období 08-11/2016 vykonávali práce v zmysle predložených dokladov zamestnanci zamestnaní výlučne na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Zamestnávateľ v mesiacoch 08/2016 a 09/2016 využíval závislú prácu 9 fyzických osôb, s ktorými mal uzatvorené dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru.
14. Podľa § 1 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov.
15. Podľa § 223 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb výnimočne uzatvárať s fyzickými osobami dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (dohodu o vykonaní práce, dohodu o pracovnej činnosti a dohodu o brigádnickej práci študentov), ak ide o prácu, ktorá je vymedzená výsledkom (dohoda o vykonaní práce) alebo ak ide o príležitostnú činnosť vymedzenú druhom práce (dohoda o pracovnej činnosti, dohoda o brigádnickej práci študentov).
16. Z obsahu administratívneho spisu, ako aj z obsahu odôvodnení rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov vyplýva, že orgány inšpekcie práce právne kategorizovali porušenie právnych povinností na strane žalobcu ustanovením § 1 ods. 3 v nadväznosti na § 223 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce teda tým, že žalobca využíval závislú prácu zamestnancov vykonávanú v inom pracovnoprávnom vzťahu bez splnenia podmienky z výnimočnosti v zmysle Zákonníka práce, pretože pre zamestnávateľa v kontrolovanom období 08-11/2016 vykonávali práce v zmysle predložených dokladov zamestnanci zamestnaní výlučne na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru.
17. Správny súd, vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu, predovšetkým z námietok žalobcu uvádzaných v priebehu administratívneho konania poukazuje na jednoznačné znenie § 223 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce a z neho vyplývajúci právny základ preskúmavanej právnej veci, podľa ktorého zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb výnimočne uzatvárať s fyzickými osobami dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Zamestnávateľ nemá zabezpečovať predmet svojej činnosti výlučne prostredníctvom zamestnancov, ktorý majú uzatvorené dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru - a to sústavne, u viacerých zamestnancov aj opakovane. Zákonodarcom uvádzaná výnimočnosť v právnom slova zmysle obsahovo neznamená výnimočnosť predstavujúcu osobitosť činnosti (práce fitnes trénera), ale ide o výnimočnosť možnosti uzatvárania zmlúv mimo pracovného pomeru, a to na plnenie takých úloh, ktoré nemajú pravidelne sa opakujúci charakter. V právnej úprave v § 1 ods. 3 a § 223 ods. 1 ZP teda zákonodarca zakotvil iba výnimočnú možnosť uzatvárania dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, za vymedzených právnych podmienok. Nejde teda o výnimočnosť povahy práce opakovane zdôrazňovanú žalobcom v podanej žalobe.
18. Pokiaľ ide o obsah námietok žalobcu uvedených v žalobe z 13.10.2017, súd sa podrobne zaoberal tak výhradami žalobcu spochybňujúcimi nedostatočne zistený skutkový stav, ako aj námietkou
ohľadne absencie vôľovej zložky obchádzať zákon a uvádza, že žalovaný správny orgán vo svojom odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia podrobným spôsobom argumentoval v súlade s obsahom dotknutej právnej úpravy a skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu. Správny orgán podrobne uviedol, na základe akých hodnotiacich právnych záverov nebolo možné očakávať od prípadných ďalších dôkazov a ich hodnotenia iný právny záver, než ten ku ktorému dospel pri vyvodení administratívno-právnej zodpovednosti voči žalobcovi. Správny súd tak nezistil pochybnosti v logickej a vyčerpávajúcej argumentácii žalovaného k odvolacej námietke žalobcu ohľadne nedostatočne zisteného skutkového stavu. V tejto súvislosti súd predovšetkým poznamenáva, že novým hodnotiacim právnym kritériom pre vyvodenie administratívnej zodpovednosti voči žalobcovi boli objektívne zistenia o právne neprijateľnom spôsobe zamestnávania osôb žalobcom uzatváraním dohôd podľa § 223 ods. 1 Zákonníka práce. Preto prípadné dokazovanie týkajúce sa stanoviska zainteresovaných osôb k uzavretým dohodám by nemalo dôkazný význam pre konanie, pri rešpektovaní princípu objektívnej zodpovednosti za predmetný správny delikt.
19. Súd ďalej k argumentácii žalovaného v preskúmavanej právnej veci ďalej uvádza, že sa právne stotožnil aj s obsahom rozsudku Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 20S/62/2015, pokiaľ ide o vymedzenie rozdielu medzi dohodami o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru a pracovným pomerom. Hlavný rozdiel spočíva v tom, že v prípade dohôd ide o výnimočnú formu účasti na práci. Výnimočnosť možnosti aplikácie týchto foriem pracovnoprávneho vzťahu vyplýva priamo zo Zákonníka práce.
20. Obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím č.k. 8Sžo/218/2015 potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, č.k. 4S/33/2014, v ktorom je uvedené: „sloboda zamestnávateľa voliť si formu zamestnávania pracovníkov je regulovaná kogentnými ustanoveniami Zákonníka práce. Pokiaľ ide o nastavenie pracovnoprávnej legislatívy vo vzájomných pomerov vzťahu pracovného pomeru a dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, ide o pracovnoprávnu politiku štátu a všeobecné súdy v tejto oblasti nemajú kompetenciu ju v rámci súdneho prieskumu zákonnosti prehodnocovať (pozri aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. septembra 2016, sp. zn. 3Sžo/26/2015).“
21. Žalobná námietka ohľadne absencie vôľovej zložky podľa správneho súdu právne naráža na princíp absolútnej objektívnej zodpovednosti právnických osôb za správne delikty, u ktorého platí, že na legitímnosť sankcionovania za správny delikt, ktorým v zmysle § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce je aj konanie v rozpore s pracovnoprávnymi predpismi (Zákonníkom práce), postačuje iba preukázanie toho, že zo strany účastníka konania došlo k porušeniu zákonom mu uloženej povinnosti. Fakt, či sa tak udialo úmyselne alebo nie, zavinením účastníka konania, či inej osoby, poprípade v dôsledku iných okolností, je na účely posúdenia veci irelevantný, ak na základe obstaraných dokladov možno nepochybne konštatovať, že účastník konania pochybil spôsobom vymedzeným v kogentnom ustanovení takéhoto predpisu.
22. Záverom správny súd poukazuje aj na ďalšiu aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vzťahujúcu sa na sféru uzatvárania pracovných dohôd mimo pracovného pomeru, ktorá vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu SR č.k. 8Sžo/69/2015 z 22.06.2017, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 1S/92/2012 z 27.01.2015 v obdobnej právnej veci.
23. Správny súd v preskúmavanej právnej veci nezistil ani žiadne dôvody uvedené v § 195 Správneho súdneho poriadku pre prípadné zrušenie rozhodnutia správneho orgánu vo veciach administratívneho trestania na základe aplikácie zásady oficiality.
24. Vychádzajúc z hore uvedených skutkových a právnych dôvodov súd žalobu zamietol procesným postupom podľa § 190 SSP.
25. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 a nasl. SSP tak, že žalobcovi, ktorý v konaní nebol úspešný, ani žalovanému správnemu orgánu nepriznal právo na náhradu trov konania.
26. Súd v preskúmavanej právnej veci rozhodol v senáte jednohlasne (§ 3 ods. 9, posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).