Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

43Cob/3/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Drahomíry Dibdiakovej, členov senátu JUDr. Márie Jamriškovej, PhD. a JUDr. Mariána Blahu v právnej veci žalobcu 1/ MIRABEL, spol. s r.o. Stará Ľubovňa, so sídlom, Levočská 29, 064 01 Stará Ľubovňa, IČO: 31 679 099 a žalobcu 2/ J. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom S. H. XXX/XX, XXX XX R. V., obidvaja v konaní zastúpení JUDr. Mariánom Gelenekym, advokátom, so sídlom Garbiarska 20, 064 01 Stará Ľubovňa proti žalovanému AVG group, a.s., so sídlom Vlkanovská cesta 2, 976 31 Vlkanová, IČO: 36 632 538, zastúpenému URBÁNI & Partners s.r.o., so sídlom Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 646 181 o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalobcu 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 60Cb/ 114/2014-265 zo dňa 29. októbra 2018 takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 60Cb/114/2014-265 zo dňa 29.októbra 2018 p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd napadnutým rozhodnutím žalobu žalobcov 1/ a 2/ v celom rozsahu zamietol. Žalovanému priznal voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. 2. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobcovia 1/ a 2/ sa podanou žalobou doručenou okresnému súdu dňa 24.07.2014 domáhali voči žalovanému zrušenia rozhodcovského rozsudku sp. zn. OS 33/2014 zo dňa 19.06.2014 vydaného Obchodným súdom, stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Obchodný súd s.r.o., so sídlom Janka Kráľa 7, Banská Bystrica, IČO: 36 858 102. 3. Žalobcovia 1/ a 2/ odôvodnili svoj nárok tým, že pred Obchodným súdom, stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Obchodný súd s.r.o. (ďalej len rozhodcovský súd) sa viedlo konanie pod sp. zn. OS 33/2014. V rozhodcovskom konaní mal žalovaný postavenie žalobcu a žalobcovia 1/ a 2/ boli v postavení žalovaných 1/ a 2/. Jeho predmetom bol nárok na zaplatenie sumy 49.262,- Eur s príslušenstvom a zmluvnou pokutou. 4. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že rozhodcovský súd v konaní pred rozhodcom JUDr. Jakubom Kajbom rozhodol rozhodcovským rozsudkom č. k. OS 33/2014 dňa 19.06.2014, ktorý bol žalobcom 1/ a 2/ doručený 27.06.2014. Podľa tvrdenia žalobcov 1/ a 2/ v konaní pred rozhodcovským súdom viackrát uvádzali, že nesúhlasia s tým, aby rozhodcovský súd konal a rozhodoval bez nariadenia pojednávania. Vykonanie dôkazov formou znaleckých posudkov chceli vykonať v tomto konaní, avšak rozhodcovský súd ich žiadosti nevyhovel a bez nariadenia pojednávania v predmetnej veci rozhodol. Podľa žalobcov 1/ a 2/ tým došlo k porušeniu ich práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces. V predmetnom konaní mienili znaleckými posudkami preukázať vady diela. Podľa ich názoru vykonaním navrhovaného dokazovania by sa žalobcom 1/ a 2/ privodilo priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Žalovaný (v rozhodcovskom konaní v postavení žalobcu) si okrem istiny 49.262,- Eur uplatňoval 9,25% úrok z omeškania ročne a zmluvnú pokutu vo výške 0,05% denne z uvedenej sumy. Takýto nárok považovali za uplatnený v rozpore s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi, na čo poukazovali rozhodcovskému súdu v ich žalobnej odpovedi zo dňa 20.03.2014. 5. Na základe uznesenia Okresného súdu Prešov zo dňa 07.04.2014 pod sp. zn. č. k. 1R/2/2014, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 72/2014 dňa 14.04.2014 bola povolená reštrukturalizácia žalobcu 1/, t. j. žalovaného 1/ v uvedenom rozhodcovskom konaní. Žalobcovia 1/ a 2/ mali za to, že rozhodcovský súd vážne pochybil a nezákonne rozhodol, keď voči žalobcovi 1/ (v rozhodcovskom konaní voči žalovanému 1/) zastavil konanie, pričom podľa § 118 ods. 4 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej ZOKR) mal konanie voči žalobcovi 1/ prerušiť, a to z dôvodu, že uvedené konanie sa týkalo pohľadávky, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou, ktorú si žalovaný do reštrukturalizačného konania žalobcu 1/ aj prihlásil. Z tých istých dôvodov mal rozhodcovský súd rozhodcovské konanie prerušiť aj voči žalobcovi 2/, preto je nesprávny aj druhý výrok predmetného rozhodcovského rozsudku. 6. Žalobcovia 1/ a 2/ ďalej vytýkali rozhodcovskému súdu, že v prípade uvedeného rozhodcovského konania nešlo o solidárny záväzok žalobcu 1/ a žalobcu 2/, ale zo strany žalobcu 2/ sa jedná o akcesorický, doplňujúci záväzok ako ručiteľa vo vzťahu k dlžníkovi, t. j. žalobcovi 1/. Žalobcovia 1/ a 2/ preto nemali v rozhodcovskom konaní vystupovať ako solidárni dlžníci na žalovanej strane. 7. Podľa žalobcov 1/ a 2/ žalovaný podvodným spôsobom v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a princípom právnej istoty v rozhodcovskej doložke vylúčil využitie žalobného dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. h) Zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa ich názoru je to v hrubom rozpore s uvedenými princípmi a takéto konanie je nezákonné, a teda nemôže naň súd ani prihliadať. 8. Žalobcovia 1/ a 2/ tvrdili, že na základe uvedených skutočností bola voči nim porušená zásada rovnosti účastníkov. V dôsledku toho predmetné konanie neprebehlo zákonným spôsobom a existujú tu skutočnosti, ktoré mohli žalobcom 1/ a 2/ priniesť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Uvedené skutočnosti im zakladajú právo na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. g) a h) Zákona o rozhodcovskom konaní. 9. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že žalobcovi 1/ a 2/ v priebehu konania vo svojom vyjadrení zo dňa 10.02.2016 poukázali aj na ďalšie nedostatky rozhodcovského rozsudku. Zdôraznili nepreskúmateľnosť rozhodcovského rozsudku, keď rozhodcovský súd v prvom výroku konanie voči žalovanému 1/ zastavil a na strane druhej v druhom výroku zaviazal žalovaného 2/ plniť s tým, že plnením žalovaného 1/ zaniká v rozsahu plnenia povinnosť žalovaného 2/. Nepreskúmateľnosť je daná tým, že na jednej strane konanie voči žalovanému 1/ zastavil a v rozpore s týmto v druhom výroku s ním koná ako s účastníkom konania. Práve z dôvodu, že vo výroku 2/ konal rozhodcovský súd aj so žalobcom 1/ bola podaná žaloba ako žalobcom 1/, tak aj žalobcom 2/. Vzhľadom na to, že druhý výrok napadnutého rozhodcovského rozsudku sa týka aj žalobcu 1/. Za nepreskúmateľný považovali žalobcovia aj tretí výrok napadnutého rozhodcovského rozsudku, z ktorého nie je zrejmé, ktorý žalovaný je povinný nahradiť trovy konania. 10. Vo vzťahu k dokazovaniu opätovne poukázali na porušenie zásady rovnosti účastníkov v rozhodcovskom konaní. Toto porušenie videli v tom, že v žalobnej odpovedi zo dňa 20.03.2014 v konaní pred rozhodcovským súdom namietal žalobca 1/ skutočnosti uvedené v žalobe. Poukazoval na vady a nedorobky diela, pripojil reklamáciu zo dňa 06.02.2014 s príslušnou fotodokumentáciou a nesúhlasil, aby rozhodcovský súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania. Napriek uvedenému rozhodcovský súd nenariadil pojednávanie, nezistil dostatočný skutkový stav, a teda nekonal nestranne, čo zakladá dôvod pre zrušenie rozhodcovského rozsudku. Žalobcovia 1/ a 2/ zdôrazňovali, že po povolení reštrukturalizácie žalobcu 1/ prihlásená pohľadávka žalovaného bola popretá, pričom žalovaný nepodal žalobu o určenie popretej pohľadávky. Pohľadávka žalovaného tým zanikla voči hlavnému dlžníkovi, t. j. žalobcovi 1/ a zanikla aj pohľadávka voči žalobcovi 2/ ako ručiteľovi, ktorého záväzok je akcesorický. Žalobcovia 1/ a 2/ ďalej namietali, že žalobca 2/ mal postavenie spotrebiteľa pri podpisovaní zmluvy so žalovaným v pozícii ručiteľa, pretože nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Keďže žalobca 2/ ako spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť obsah zmluvy o dielo obsahujúcej rozhodcovskú doložku, je potrebné takúto spotrebiteľskú zmluvu pokladať za neplatnú a rozhodcovský rozsudok zrušiť. 11. Podľa napadnutého rozhodnutia v priebehu súdneho konania písomným vyjadrením právneho zástupcu žalobcov 1/ a 2/ zo dňa 29.03.2016 doručeného súdu 04.04.2016 došlo k rozšíreniu dôvodov pre zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle §40 ods. 1 písm. a) Zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 1 ods. 3 písm. d) citovaného zákona platného od 01.01.2015. Zdôrazňovali, že rozhodnutie o povolení reštrukturalizácie žalobcu 1/ bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 14.04.2014 a rozhodcovský rozsudok bol vydaný dňa 19.06.2014. K vydaniu rozhodcovského rozsudku preto došlo potom, ako bola povolená reštrukturalizácia dlžníka, čo je v rozpore s § 1 ods. 3 písm. d) zákona o rozhodcovskom konaní v znení platnom od 01.01.2015. Jednalo sa o spor, ktorý vznikol v priebehu reštrukturalizačného konania a rozhodcovský súd nemal právomoc konať v tejto veci. 12. Žalovaný považoval žalobu za nedôvodnú a žiadal ju v celom rozsahu zamietnuť. Vo vzťahu k pôvodne uplatneným dôvodom zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. g) a h) zák. č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní uvádzal, že nebol preukázaný a naplnený ani jeden z uvedených dôvodov. K namietanému porušeniu zásady rovnosti účastníkov v rozhodcovskom konaní odkazoval na § 17 zákona o rozhodcovskom konaní upravujúceho túto zásadu. Podľa žalovaného rozhodcovský súd vykonal dokazovanie v dostatočnej miere a bolo len na zvážení rozhodcu, či pristúpi aj k nariadeniu ústneho pojednávania. Zdôrazňoval, že v zmysle čl. 2 základných zásad je konanie na rozhodcovskom súde jednostupňové a písomné a je vecou úvahy rozhodcu, či považuje za nevyhnutné nariadiť pojednávanie. Vedenie konania a vykonávanie dôkazov je vecou súdu, pričom návrhy na vykonanie dokazovania žalovaného neboli preferované pred návrhmi žalobcu. Žalovaný ďalej uvádzal, že v zmysle § 41 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní je potrebné žalobu žalobcu 1/ považovať za podanú neoprávnenou osobou, pretože voči nemu bolo konanie zastavené a nejedná sa vo vzťahu k nemu o rozsudok, hoci o zastavení konania bolo rozhodnuté v rozsudku. 13. Žalovaný ďalej tvrdil, že vzťah hlavného dlžníka a ručiteľa nezakladá solidárnu zodpovednosť a nemožnosť plnenia na strane dlžníka neoslobodzuje ručiteľa spod povinnosti plniť. Súdna prax pripúšťa samostatné rozsudky voči dlžníkovi a samostatné aj voči ručiteľovi. Nejedná sa o procesné spoločenstvo, hoci je zrejmé, že v rozsahu plnenia jedného z nich zaniká povinnosť druhého. Z toho dôvodu preto rozsudok, ktorý zaväzuje na plnenie povinného s tým, že uvádza plnenie ktorej osoby môže mať vplyv na výšku plnenia zaviazanej osoby, je správny. Žalovaný zdôrazňoval, že pokiaľ v priebehu konania žalobcovia 1/ a 2/ rozšírili žalobné dôvody zrušenia rozhodcovského súdu, takýto postup nie je možný. Žalobcovia mali žalobné dôvody uviesť a rozobrať v žalobe, a preto nad rámec pôvodnej žaloby nemožno na iné dôvody prihliadať. Podľa žalovaného rozhodcovský súd neporušil žiadne práva a povinnosti. Iné žalobcami tvrdené okolnosti, či pohľadávka bola alebo nebola prihlásená, popretá a podobne, nie sú predmetom tohto súdneho konania, sú nerozhodné pre rozhodnutie v tomto konaní, pretože predmetom tohto konania a jeho podstatou je to, či rozhodcovský súd konal a rozhodol zákonne. Tvrdenia žalobcov vo vzťahu k hmotnému právu považoval za účelové, ktoré nie sú predmetom tohto konania, pretože súd preskúmava len formálnu správnosť rozhodcovského rozsudku. 14. Súd prvej inštancie zamietnutie žaloby odôvodnil tým, že účastník rozhodcovského konania sa môže na príslušnom súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku len z dôvodov taxatívne vymedzených zákonom. V takomto konaní všeobecný súd skúma len to, či boli splnené základné podmienky pre prejednanie a rozhodnutie veci v rámci rozhodcovského konania a neposudzuje uplatnený návrh aj podľa predpisov hmotného práva. 15. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca 1/ bol účastníkom predmetného rozhodcovského konania len do 15.04.2014, kedy nadobudlo právoplatnosť uznesenie Okresného súdu Prešov č. k. 1R 2/2014 zo dňa 07.04.2014, ktorým súd povolil jeho reštrukturalizačné konanie. Rozhodcovské konanie vo vzťahu k žalobcovi 1/ bolo týmto dňom zo zákona prerušené. Rozhodcovský súd správne vo svojom rozsudku zo dňa 19.06.2014 na strane 6 zdôvodnil, že aj keď bolo rozhodcovské konanie vo vzťahu k žalobcovi 1/ zo zákona prerušené, nie je vylúčená dispozícia so žalobu zo strany žalobcu, t. j. jeho späťvzatie. Takejto dispozícii nebránia ani účinky § 118 ods. 4 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii v spojení s § 111 OSP platného do 30.06.2016. Rozhodcovský rozsudok preto vo výroku I. konanie voči žalobcovi 1/ zastavil a rozsudok mu bol doručený 27.06.2014. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že aj keď rozhodcovským rozsudkom nebol žalobca 1/ zaviazaný na žiadne plnenie, považoval ho za aktívne vecne legitimovaného na podanie žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku vzhľadom na to, že druhý výrok napadnutého rozhodcovského rozsudku zaviazal žalobcu 2/ na plnenie žalovanému tak, že „plnením žalovaného 1/ zaniká v rozsahu plnenia povinnosť žalovaného 2/“. Súd prvej inštancie odkázal na zdôvodnenie rozhodcovského rozsudku zo dňa 19.06.2014 strana 9 a 10, keď takouto formuláciou výroku II. rešpektoval vzťah medzi žalovaným 1/ ako dlžníkom a žalovaným 2/ ako ručiteľom, t. j. v súdnom konaní v procesnom postavení žalobcu 1/ a žalobcu 2/. Vzťahom žalobcu 1/ a žalovaného 2/ sa zaoberal rozhodcovský súd aj na iných miestach odôvodnenia tohto rozsudku na str. 5 a 8. Tým, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi 1/ aktívnu legitimáciu a napadnutý rozhodcovský rozsudok mu bol doručený 27.06.2014, žaloba doručená súdu 24.07.2014 bola podaná v zákonnej lehote. V zákonnej lehote bola tak isto podaná žaloba aj žalobcom 2/. 16. Súd prvej inštancie nezistil, že by bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Žalobcovia 1/ a 2/ v rozhodcovskom konaní vo svojich žalobných odpovediach nesúhlasili s tým, aby rozhodcovský súd konal a rozhodoval v ich neprítomnosti. Súd prvej inštancie sa však stotožnil a odkázal na dôvody nenariadenia pojednávania tak, ako uviedol rozhodcovský súd v rozsudku zo dňa 19.06.2014 na str. 5 nasledovne: „... predložené dôkazy sú postačujúce pre zistenie skutkového stavu v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie veci bez nariadenia ústneho pojednávania. Písomné konanie je v súlade s hospodárnosťou konania. ... žalovaný potrebu nariadenia ústneho pojednávania žiadnym spôsobom neodôvodnil. Počas konania neboli navrhnuté a ani predložené zo strany účastníkov také dôkazy, ktoré by vzhľadom na svoju povahu vyžadovali ich vykonanie na ústnom pojednávaní“. S takýmto záverom sa súd prvej inštancie stotožnil. 17. K námietke žalobcov o nesprávnom postupe rozhodcovského súdu po povolení reštrukturalizácie na žalobcu 1/ súd prvej inštancie odkázal na rozhodnutie rozhodcovského rozsudku na jeho strane 5, v ktorom sa vysporiadal s právnym postavením žalobcu 1/ po povolení reštrukturalizačného konania, ako aj s právnym postavením žalobcu 2/. Takéto právne posúdenie považoval súd prvej inštancie za vecne správne. Podľa záveru súdu prvej inštancie rozhodcovský súd neporušil právo žalobcu 1/ a 2/ na súdnu ochranu a spravodlivý proces, pretože obaja boli upovedomení o tom, že konanie je spravidla písomné a boli vyzvaní a poučení, aby označili a predložili všetky dôkazy preukazujúce ich tvrdenia. Žalobca 1/ a 2/ tak aj urobili a pripojili k svojim žalobným odpovediam listinné dôkazy, s ktorými sa rozhodcovský súd riadne vysporiadal a náležite právne odôvodnil. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že žalobcovia 1/ a 2/ nepreukázali existenciu dôvodu zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. g) Zák. č. 244/2002 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2014. Konštatoval, že písomná forma prejednania a rozhodnutia veci v rozhodcovskom konaní nemusí mať vždy za následok ujmu na procesných právach žalobcov 1/ a 2/. Písomné prejednanie veci vyplýva priamo zo zákona o rozhodcovskom konaní, ako aj z rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu. Ústne prejednanie vecí je výlučne v dispozícii rozhodcu a je na jeho úvahe, či ústne pojednávanie nariadi. 18. K uplatnenému dôvodu zrušenia rozhodcovského súdu podľa § 40 ods. 1 písm. h) Zákona o rozhodcovskom konaní súd prvého stupňa konštatoval, že žalobca 1/ ako objednávateľ a žalovaný ako zhotoviteľ si v zmluve o dielo č. XXX/XX/PK zo dňa 18.11.2013 v čl. X. Záverečné ustanovenie v bode 10.2 podanie žaloby podľa § 40 ods. 1 písm. h) Zákona o rozhodcovskom konaní (dôvody na obnovu konania) výslovne vylúčili. Uvedenú zmluvu podpísal aj žalobca 2/ ako ručiteľ, ktorý podľa čl. IX. Ručenie ručiteľa - zabezpečoval povinnosti žalobcu 1/ vo vzťahu k žalovanému, a teda bol s obsahom plne oboznámený, čo potvrdil aj svojim podpisom. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalobcov 1/ a 2/, že žalovaný podvodným spôsobom v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a princípom právnej istoty vylúčil využitie žalobného dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. h) Zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa súdu prvej inštancie je takýto postup v súlade so zákonom a s bežnou praxou v obchodno- právnych vzťahoch. Nešlo preto o postup v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ale išlo o dohodu zmluvných strán. Vzhľadom na takto uzavretú dohodu je preto podanie žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. h) Zákona o rozhodcovskom konaní vylúčené. 19. Súd prvej inštancie konštatoval, že neobstojí ani neskoršie tvrdenie žalobcu 2/, že medzi ním a žalovaným je potrebné vznik ručiteľského akcesorického záväzku posudzovať ako spotrebiteľský záväzok. Podľa súdu prvej inštancie žalobca 2/ vo vzťahu k žalovanému nekonal ako spotrebiteľ v rámci uspokojovania vlastných potrieb a svoju pozíciu spotrebiteľa nenamietal ani v žalobnej odpovedi zo dňa 08.04.2014. 20. Podľa súdu prvej inštancie preto nebol preukázaný dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. g) Zákona o rozhodcovskom konaní z dôvodu porušenia zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania a zároveň mal preukázané vylúčenie dôvodov podania žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. h) Zákona o rozhodcovskom konaní a z týchto dvoch dôvodov žalobu, ktorá bola doručená 24.07.2014, zamietol. 21. V časti rozšírenia dôvodov zrušenia rozhodcovského rozsudku na základe podania zo dňa 29.03.2016 doručeného súdu 04.04.2016 o dôvod podľa § 40 ods. 1 písm. a) v spojení s § 1 ods. 3 písm. d) Zákona o rozhodcovskom konaní súd aj v tejto časti žalobu zamietol, pretože k rozšíreniu žaloby došlo po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty. V odôvodnení rozhodnutia ďalej uviedol, že nie je možné v danom prípade aplikovať ust. § 3 ods. 1 písm. d) v znení účinnom od 01.01.2015 vzhľadom na znenie prechodného ust. § 54b ods. 1 Zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konanie začaté pred 01.01.2015. Keďže rozhodcovské konanie, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok bolo ukončené právoplatne v priebehu roku 2014, nie je možné na právoplatne skončené rozhodcovské konanie spätne aplikovať právnu úpravu, ktorá nadobudla účinnosť až neskôr, t. j. 01.01.2015. 22. Proti tomuto rozsudku podali včas v celom rozsahu žalobcovia 1/ a 2/ odvolanie. 23. Napadnutý rozsudok považovali za nezákonný a nesprávny. Nesúhlasili s bodom 30 napadnutého rozhodnutia, v ktorom súd prvej inštancie konštatoval, že nezistil porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Tvrdili, že v samotnej žalobe, ale aj v niekoľkých podaniach adresovaných súdu žalobcovia pred rozhodcovským súdom viackrát uviedli, že nesúhlasia, aby rozhodcovský súd konal bez nariadenia pojednávania. Žalobcovia 1/ a 2/ opakovane poukazovali na ich tvrdenia v žalobnej odpovedi, v ktorých namietali neuznanie faktúry, zistenie vád, neexistenciu prevzatia diela, t. j. namietali skutkové tvrdenia. Vzhľadom k tomu, že samotný žalovaný rozdielne reagoval svojimi vyjadreniami zo dňa 10.02.2014 a 12.02.2014 na uplatnenie reklamácie z vadného plnenia, mal rozhodcovský súd nariadiť vo veci ústne pojednávanie za účelom zistenia skutočného stavu veci, resp. ďalších úkonov súvisiacich za účelom odstránenia vád. Podľa žalobcov nie je zákonné a spravodlivé, aby hospodárnosť konania bola nadriadená zisteniu skutkového stavu veci. Žalobcovia 1/ a 2/ v odvolaní uznali, že ústne pojednávanie je na vôli rozhodcu, ale aj v rozhodcovskom konaní platí zásada náležitého zistenia skutkového stavu veci. Tým, že rozhodca náležite nezistil skutkový stav veci a nebral do úvahy tvrdenia žalobcov bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania podľa § 40 ods. 1 písm. g) Zákona o rozhodcovskom konaní. 24. Žalobcovia 1/ a 2/ v odvolaní nesúhlasili ani so závermi súdu prvej inštancie v bode 31 napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie konštatoval vylúčenie dôvodu podania žaloby podľa § 40 ods. 1 písm. h) Zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa žalobcov takéto vylúčenie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a s princípom právnej istoty. Podľa nich žalovaný využíva pozíciu dodávateľa a nadiktoval podmienky, ktoré aj keby boli pre žalobcov neprijateľné, museli by ich rešpektovať z dôvodu vykonania prác vzhľadom na ďalšie vzťahy, ktoré mal žalobca 1/ so svojimi partnermi. 25. Žalobcovia 1/ a 2/ nesúhlasili ani so záverom súdu prvej inštancie o nemožnosti rozšírenia dôvodov žaloby po uplynutí zákonom určenej lehoty. Charakter ust. § 1 ods. 3 písm. d) Zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom od 01.01.2015 neumožňoval v rozhodcovskom konaní rozhodovať spory, ktoré vzniknú v priebehu konkurzného reštrukturalizačného konania. Jedná sa o taxatívne ustanovenie bez akejkoľvek možnosti zmluvných strán dohodnúť sa na odlišnej úprave. Bolo preto povinnosťou súdu z jeho úradnej moci ex offo, t. j. aj bez vznesenia námietky prihliadnuť na toto zákonné obmedzenie. Vo svojej podstate sa jedná o vylúčenie právomoci akéhokoľvek rozhodcovského súdu rozhodovať spory, ktoré vzniknú v priebehu konkurzného reštrukturalizačného konania. Bolo jednoznačné, že predmet konania predstavoval spor, ktorý vznikol v priebehu reštrukturalizačného konania na žalobcu 1/. 26. Podľa žalobcov ešte pred otvorením pojednávania si mal súd ustáliť odpoveď na otázku, či napriek skutočnosti, že rozhodcovská doložka bola riadne uzavretá, bola daná právomoc rozhodcovského súdu konať vo veci. Podľa žalobcov na tento dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku nebolo prihliadané, hoci tak malo byť, čím zo strany konajúceho súdu prvej inštancie bola vec nesprávne právne posúdená. Je neprijateľné, aby na nemožnosť rozhodovať spory, ktoré vzniknú v priebehu konkurzného reštrukturalizačného konania v zmysle právnej úpravy platnej od 01.01.2015 by mal súd prihliadať len na návrh účastníka, keďže sa jedná o negatívne vymedzenie okruhu sporov, ktoré nie je možné v rozhodcovskom konaní rozhodovať. Je preto nesprávny záver súdu a jeho konštatovanie, že na daný dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku neprihliada, pretože tento dôvod mal byť uplatnený oneskorene. S týmto dôvodom zrušenia rozhodcovského rozsudku sa mal súd vysporiadať aj bez námietky ktoréhokoľvek z účastníkov. 27. Vzhľadom na uvedené žalobcovia 1/ a 2/ v odvolaní navrhovali, odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie alebo aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. 28. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril. 29. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku (ďalej bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, pretože nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a nevyžaduje to ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 oznámené na úradnej tabuli krajského súdu. 30. Z obsahu súdneho spisu a pripojenej fotokópie spisu rozhodcovského súdu č. spisu OS 33/2014 vyplýva, že dňa 04.03.2014 podal žalovaný (v rozhodcovskom konaní v postavení žalobcu) žalobu proti žalobcovi 1/ (v rozhodcovskom konaní v postavení žalovaného 1/) na zaplatenie 49.262,- Eur s príslušenstvom a zmluvnou pokutou. Dňa 20.03.2014 žalobca 1/ podal žalobnú odpoveď vrátane príloh, v ktorej oznámil svoj nesúhlas, aby rozhodcovský súd konal a rozhodol v predmetnej veci bez nariadenia pojednávania. Predmetom uplatneného nároku bolo zaplatenie ceny diela podľa Zmluvy o dielo č. XXX/ XX/PK. Túto uzavrel žalobca 1/ ako objednávateľ, žalovaný ako zhotoviteľ a žalobca 2/ ako ručiteľ. Z označenia zmluvy o dielo vyplýva, že žalobca 2/ bol zároveň v postavení konateľa žalobcu 1/. Žalobca 2/ v zmysle čl. 9 podpísal uvedenú zmluvu o dielo ako ručiteľ, ktorý sa zaviazal uhradiť žalovanému ako zhotoviteľovi dohodnutú cenu diela, ak tak neurobí žalobca 1/. V čl. 10. 2 zmluvy bola uzavretá rozhodcovská doložka, ktorou zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu - Obchodný súd, stály rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Obchodný súd s. r. o., IČO: 36 858 102. V čl. 10.2 sa zároveň strany tejto zmluvy dohodli o vylúčení podania žaloby podľa § 40 ods. 1 písm. h), ZRK (dôvody na obnovu konania). 31. Dňa 17.03.2014 žalobca v rozhodcovskom konaní rozšíril žalobu o žalovaného 2/, ktorého vstup do konania bol pripustený uznesením rozhodcovského súdu zo dňa 31.03.2014. V Obchodnom vestníku č. 72/2014 zo dňa 14.04.2014 bolo zverejnené uznesenie Okresného súdu Prešov 1R 2/2014 zo dňa 07.04.2014 o povolení reštrukturalizácie žalobcu 1/. 32. Žalovaný 2/ doručil rozhodcovskému súdu žalobnú odpoveď zo dňa 08.04.2014, v ktorej nesúhlasil s nariadením pojednávania. 33. Podaním zo dňa 10.06.2014 žalobca vzal svoju žalobu voči žalovanému 1/ v rozhodcovskom konaní späť. Dňa 19.06.2014 bol vydaný rozhodcovský rozsudok sp. zn. OS 33/2004, ktorým rozhodcovský súd v prvom výroku konanie voči žalovanému 1/ zastavil, v druhom výroku zaviazal žalovaného 2/ na zaplatenie sumy 49.262,- Eur spolu s úrokom z omeškania a zmluvnou pokutou a s paušálnou náhradou spojenou s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur a v treťom výroku s povinnosťou žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania a trovy právneho zastúpenia s tým, že podľa druhého a tretieho výroku plnením žalovaného 1/ zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť žalovaného 2/. Uvedený rozsudok bol doručený žalobcovi 1/ a 2/ dňa 27.06.2014. 34. Dňa 24.07.2014 bola doručená žaloba žalobcov 1/ a 2/ na zrušenie uvedeného rozhodcovského rozsudku. 35. V Obchodnom vestníku č. 233/2014 vydaného dňa 05.12.2014 bolo zverejnené uznesenie OS Prešov sp. zn. 1R 2/2014 zo dňa 01.12.2014, ktorým súd potvrdil reštrukturalizačný plán dlžníka - žalobcu 1/ a reštrukturalizáciu žalobcu 1/ ukončil. 36. V priebehu konania nebola sporná skutočnosť, že žalovaný si do uvedeného reštrukturalizačného konania voči žalobcovi 1/ prihlásil pohľadávku, ktorá bola predmetom uvedeného rozhodcovského konania. Po jej popretí správcom nebola podaná žaloba o určenie pravosti popretých pohľadávok. 37. Podľa § 17 Zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len zákon o rozhodcovskom konaní) účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu. 38. Podľa § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak a) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania (§ 1 ods. 3), g) bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17), h) sú dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného zákona. 39. Podľa § 41 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak účastník rozhodcovského konania požiadal o opravu rozhodcovského rozsudku podľa § 36, lehota začína plynúť od doručenia rozhodnutia o oprave rozhodcovského rozsudku. 40. Podľa § 41 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodu podľa § 40 písm. h) možno podať v lehote 30 dní odo dňa, keď sa účastník rozhodcovského konania ktorý podáva žalobu, dozvedel o dôvode obnovy konania, alebo odo dňa, keď ho mohol po prvýkrát uplatniť, najneskôr však do troch rokov odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku. 41. Podľa § 42 zákona o rozhodcovskom konaní ustanovenia týkajúce sa zrušenia rozhodcovského rozsudku nemôžu účastníci rozhodcovského konania v rozhodcovskej zmluve vylúčiť okrem dôvodu podľa § 40 písm. h). 42. Podľa § 387 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 43. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody., 44. Po zhodnotení skutočností uvedených z predloženého spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie v tejto veci dostatočne zistil skutkový stav a zistené skutočnosti správne právne posúdil, keď vydal napadnutý rozsudok, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol. V konaní súdu prvej inštancie nezistil odvolací súd žiadne vady. Súd sa dostatočne vysporiadal s námietkami žalovaného a odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa zákonom stanovené podmienky na odôvodnenie rozsudku súdu ako rozhodnutia vo veci samej. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie neodňal žalovanému možnosť konať pred súdom, preto sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na ktoré týmto v zmysle § 387 ods. 2 poukazuje. Vzhľadom na obsah a rozsah žalobcom podaného odvolania, odvolací súd dodáva k veci nasledovné. 45. S tvrdením žalobcov 1/ a 2/ v odvolaní, že bola porušená zásada rovnosti v rozhodcovskom konaní, keď rozhodcovský súd nenariadil ústne pojednávanie vo veci, hoci tak mal urobiť za účelom zistenia skutočného stavu veci, odvolací súd nesúhlasí. Zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania je uvedená v § 17 Zákona o rozhodcovskom konaní. Vychádza zo základného princípu rovného postavenia účastníkov rozhodcovského konania, ktoré je bližšie určené druhou vetou tohto ustanovenia tak, že každému z účastníkov sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu. Samotné nenariadenie ústneho pojednávania nespôsobuje nerovnosť, resp. porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Ako priznávajú samotní žalobcovia 1/ a 2/ a ako to vyplýva aj z § 26 Zákona o rozhodcovskom konaní, vychádzajúc z jeho zásad je rozhodcovské konanie v zásade písomné a je na úvahe rozhodcu, či vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu nariadi ústne pojednávanie. Tým, že ústne pojednávanie nariadené nebolo, hoci žalobcovia 1/ a 2/ nesúhlasili s rozhodnutím bez nariadenia ústneho pojednávania, nie je možné bez ďalšieho konštatovať porušenie zásady rovnosti. Nenariadením ústneho pojednávania sa nezmenilo postavenie žalobcu a žalovaných v rozhodcovskom konaní v prospech alebo neprospech jednej alebo druhej strany. 46. Porušenie zásady rovnosti v rozhodcovskom konaní videli žalobcovia 1/ a 2/ v tom, že nenariadením ústneho pojednávania nedošlo k riadnemu zisteniu skutkového stavu a nebolo prihliadnuté na skutkové tvrdenia a dôkazy predložené žalobcami. Pokiaľ žalobcovia v žalobe uvádzali, že mienili preukazovať existenciu vád znaleckými posudkami, nič im nebránilo v žalobných odpovediach tieto znalecké posudky predložiť alebo ich navrhnúť vykonať. V ani jednej zo žalobnej odpovedi sa takýto návrh dôkazu nenachádza. 47. Rozhodcovský súd vykonanie predloženými dôkazmi zhodnotil tak, že nie je nutné nariaďovať vo veci ústne pojednávanie vzhľadom na povahu týchto dôkazov (bod 5 rozhodcovského rozsudku). Rozhodcovský súd sa tak isto zaoberal vo svojom rozhodnutí namietaným nedostatočným podpísaním zápisu o odovzdaní a prevzatí diela (str. 7) a zaoberal sa aj namietanými vadami diela (str. 7 a 8 rozhodcovského rozsudku). Neobstojí preto tvrdenie žalobcov 1/ a 2/, že rozhodcovský súd nezohľadnil ich námietky vo vzťahu k vykonanému dielu a jeho prevzatiu. Dokazovanie bolo vykonané na základe nimi predložených listinných dokladov. Rozhodcovský súd vo vzťahu k žalobcom 1/ a 2/ vyhodnotil nimi predložené dôkazy a tvrdenia tak, že tieto nemali vplyv na pohľadávku uplatnenú žalovaným v rozhodcovskom konaní. Samotné vyhodnotenie tvrdení a dôkazov v neprospech účastníka konania neznamená samo o sebe nedostatočné zistenie skutkového stavu a z toho vyplývajúceho porušenia zásady rovnosti strán tak, ako to tvrdia žalobcovia. V súlade so závermi súdu prvého stupňa preto ani odvolací súd nemá preukázané ich tvrdenia o porušení zásady rovnosti, či už z dôvodu nenariadenia ústneho pojednávania alebo z dôvodu namietaného nedostatočného zistenia skutkového stavu, resp. nezohľadnenia tvrdenia žalobcov, ktoré by malo spôsobovať porušenie zásady rovnosti účastníkov v rozhodcovskom konaní. 48. K tvrdeniu žalobcov 1/ a 2/ v odvolaní, že vylúčenie ust. § 40 ods. 1 písm. h) Zákona o rozhodcovskom konaní ako dôvodu podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a s princípom právnej istoty odvolací súd udáva, že s takýmto záverom nesúhlasí. Žalobcovia 1/ a 2/ v rámci prostriedkov procesného útoku žiadnym spôsobom tieto svoje tvrdenia nepreukázali. Z prostriedkov procesného útoku a predložených dôkazov nevyplýva tvrdenie žalobcov 1/ a 2/ v odvolaní, že žalovaný takýmto ustanovením využíva svoju pozíciu dodávateľa diela, ktorý zároveň nadiktoval aj podmienky, ktoré mali byť pre žalobcov 1/ a 2/ neprijateľné. Žalobca 1/ a žalovaný podpísali zmluvu o dielo v postavení podnikateľov, ktorí vykonávajú svoju podnikateľskú činnosť na vlastný účet a na vlastnú zodpovednosť. Okrem všeobecného konštatovania žalobcov, že by sa malo jednať o konanie v rozpore s poctivým obchodným stykom a s princípom právnej istoty žiadne dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia nepredložili. Tvrdenie o využívaní pozície žalovaného ako dodávateľa pri vylúčení dôvodu podania žaloby podľa § 40 ods. 1 písm. h) žiadnym spôsobom preukázané nebolo. 49. Odvolací súd dopĺňa, že pokiaľ v priebehu konania žalobcovia 1/ a 2/ tvrdili, že žalobca 2/ ako fyzická osoba pri podpisovaní zmluvy o dielo v pozícii ručiteľa by mal mať postavenie spotrebiteľa, keďže konal ako fyzická osoba, s takýmto záverom odvolací súd nesúhlasí. Najvyšší súd SR vo svojom uznesení zo 09.11.2016 sp. zn. 5Ndc10/2016 uviedol: „... žalobkyňu ako fyzickú osobu, ktorá má úzke väzby vo vzťahu k obchodnej spoločnosti ako jej konateľka a spoločníčka, nemožno považovať za spotrebiteľa, nakoľko v danom prípade prevzala ručenie za záväzok tejto spoločnosti zaplatiť kúpnu cenu z kúpnej zmluvy (t. j. z obchodno-právneho vzťahu)“. Žalobca 2/ podpísal uvedenú zmluvu o dielo ako fyzická osoba vykonávajúca v tom čase funkciu konateľa žalobcu 1/. Žalobca 2/ bol preto osobou s úzkymi väzbami k žalobcovi 1/ a podpísal svoj ručiteľský záväzok v súvislosti s obchodnou, podnikateľskou činnosťou žalobcu 1/. V danom prípade nie sú splnené predpoklady posudzovania žalobcu 2/ ako spotrebiteľa pri uzatváraní zmluvy o dielo, vrátane prevzatia ručiteľského záväzku a podpísania rozhodcovskej doložky. 50. K tvrdeniam žalobcov 1/ a 2/ v odvolaní o povinnosti súdu ex offo prihliadať na dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa § 1 ods. 3 písm. d) Zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom od 01.01.2015, t. j. z dôvodu vylúčenia právomoci rozhodcovského súdu rozhodovať spory, ktoré vzniknú v priebehu konkurzného a reštrukturalizačného konania odvolací súd udáva, že s takýmto záverom nesúhlasí. V zmysle kogentnej úpravy § 40 ods. 1 písm. a) Zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12. 2014, t.j. v čase podania žaloby je na prvom mieste pri podaní žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku uvedený dôvod, ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania (§ 1 ods. 3). Znamená to, že vylúčenie vecí, v ktorých nie je možné v rozhodcovskom konaní rozhodovať podľa § 1 ods. 3 Zákona o rozhodcovskom konaní je samostatným dôvodom na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. a) Zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014. 51. Rozhodcovský rozsudok bol žalobcovi 1/ a 2/ doručený dňa 27.06.2014. Uplatnenie tohto dôvodu zrušenia realizovali žalobcovia 1/ a 2/ svojim podaním zo dňa 29.03.2016 doručeným súdu e-mailom toho istého dňa a následne v riadnej listinnej podobe dňa 04.04.2016. Jedná o rozšírenie dôvodov po uplynutí zákonom určenej lehoty na podanie žaloby podľa § 41 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní. Tento dôvod bol uplatnený oneskorene v rozpore s § 41 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý má kogentnú povahu. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď na tento dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku neprihliadol. Uplatenie dôvodov zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. a) v znení účinnom do 31.12.2014, ktorý odkazuje na § 1 ods. 3 Zákona o rozhodcovskom konaní nemá žiadnu výnimku zo zákonom určených lehôt na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.10.2013, sp. zn. 2Cdo 228/2013, z ktorého vyplýva: „Zmeškanie procesného úkonu účastníka v zákonom stanovenej lehote, v uvedenom prípade neuvedenie dôvodu zrušenia rozsudku v zákonnej lehote, má za následok procesnú prekluziu práva. V prípade žalobcu tak uplynutím zákonnej lehoty došlo k procesnej prekluzii práva domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku z ďalšieho dôvodu podľa § 40 ods. 1 Zák. č. 244/2002 Z.z.“. K nemožnosti aplikácie ustanovenia § 1 ods. 3 písm. d) zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom od 01.01.2015 odvolací súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v bode 37, s ktorým sa stotožňuje. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď na tento dôvod neprihliadol a žalobu žalobcov 1/ a 2/ v celom rozsahu zamietol. 52. Na doplnenie odôvodnenia súdu prvej inštancie odvolací súd udáva, že pokiaľ namietali žalobcovia 1/ a 2/ nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodcovského rozsudku, ktorý sa nezaoberal ich skutkovými tvrdeniami, ktorý nesprávne postupoval z dôvodu povolenia reštrukturalizácie na žalobcu 1/ a ktorý nesprávne posúdil solidárne postavenie žalobcov 1/ a 2/ odvolací súd udáva, že s takýmto záverom žalobcov 1/ a 2/ sa nemožno stotožniť. Rozhodcovský rozsudok na strane 5 v poslednom odseku zdôvodňuje účinky povolenia reštrukturalizácie na žalobcu 1/ ako hlavného dlžníka a odôvodňuje postavenie žalobcu 2/ ako jeho ručiteľa z dôvodu samostatného procesného postavenia týchto účastníkov na základe ručiteľského záväzku žalobcu 2/ za záväzky žalobcu 1/. Rozhodcovský rozsudok sa zaoberá účinkami povolenia reštrukturalizácie na vzťah medzi žalobcom 1/ ako hlavným dlžníkom a žalobcu 2/ ako ručiteľom. 53. Rozhodcovský rozsudok sa tak isto zaoberá účinkami prerušenia rozhodcovského konania vo vzťahu k žalobcovi 1/ po povolení reštrukturalizácie na jeho majetok a možnosťou zastavenia konania z dôvodu dispozičného úkonu žalovaného v rozhodcovskom konaní, a to správne odkazom na rozhodnutie uznesenie Najvyššieho súdu SR 4Obo 80/95-48, ktoré takúto procesnú možnosť a postup súdu pripúšťa. Napadnutý rozhodcovský rozsudok obsahuje aj posúdenie obsahu zápisu o odovzdaní a prevzatí diela zo dňa 13.01.2014, obsahuje aj posúdenie a vyhodnotenie namietaných vád zo strany žalobov 1/ a 2/ (str. 7 rozhodcovského rozsudku) a obsahuje aj zdôvodnenie zaviazania žalovaného 2/ so zohľadnením plnenia záväzku žalovaným 1/ (str. 9 a 10 rozsudku). Odvolací súd nad rámec odvolacích dôvodov uvedených žalobcom 1/ a 2/ udáva, že napadnutý rozhodcovský rozsudok spĺňa požiadavky zrozumiteľnosti a dostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia dávajúc odpoveď na podstatné právne a skutkové relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Napadnutý rozhodcovský rozsudok sa zaoberá námietkami uvádzanými žalobcom 1/ a 2/ v priebehu tohto súdneho konania a primerane aj odôvodňuje svoje úvahy a z nich vyplývajúce závery.

54. Žalobcovia 1/ a 2/ ani v odvolacom konaní neuviedli také skutočnosti, ktoré by mali za následok zmenu zisteného stavu súdom prvej inštancie alebo zmenu jeho právneho posúdenia a neuviedli ani také okolnosti a skutkové tvrdenia, ktorými by sa súd prvej inštancie nezaoberal a nevysporiadal sa s nimi. 55. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je vecne správne a preto ho podľa § 387 ods. 1 potvrdil. 56. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 tak, že žalovanému, hoci bol v odvolacom konaní úspešný, nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 57. Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .