Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Co-132-2018.pdf
PDF · 141.28 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/132/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu: T. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom T., zast. K. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom T., J. XXXX/XX, proti žalovaným: 1. Q. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom T., J. XXXX/XX, zast. JUDr. Mgr. Slavomírou Propperovou, advokátkou, so sídlom Trenčín, Mierové námestie 44, 2. J. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom T., D. XXXX/XX, zast. žalovanou v 3. rade ako procesným opatrovníkom a 3. J. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom T., D. XXXX/ XX, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a o určenie neplatnosti právnych úkonov, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 1. decembra 2017 č. k. 4C/28/2017-94 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku týkajúcom sa určenia neplatnosti kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva bytu zo dňa 08. 10. 2012 pod č. V2332/12, kúpnej zmluvy uzavretej dňa 06. 05. 2013 pod č. V1256/13, darovacej zmluvy uzavretej dňa 11. 06. 2013 pod č. V1687/13 p o t v r d z u j e .
V napadnutom zamietajúcom výroku týkajúcom sa určenia vlastníckeho práva žalobcu k bytu č. XX vo vchode A na 7. poschodí bytového domu súp. č. XXXX, postaveného na parc. č. 78 a podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu 196/10000, zapísaného na LV č. XXXX v kat. úz. T. a vo výroku o trovách konania rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva bytu zo dňa 08. 10. 2012 pod č. V2332/12, kúpnej zmluvy uzavretej dňa 06. 05. 2013 pod č. V1256/13, darovacej zmluvy uzavretej dňa 11. 06. 2013 pod č. V1687/13 a žalobu na určenie vlastníckeho práva žalobcu k bytu č. 33 vo vchode A na 7. poschodí bytového domu súp. č. XXXX postaveného na parc. č. 78 a podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu 196/10000 zapísaného na LV č. XXXX v kat. úz. T. zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovaným v 1., 2. a 3. rade náhradu trov konania v plnej výške, o ktorej rozhodne samostatným uznesením súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku, do troch dní od právoplatnosti uznesenia vydaného súdnym úradníkom. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 137 písm. c) CSP, § 37 ods. 1, § 39, § 132 ods. 1, § 133 ods. 2, § 588 Občianskeho zákonníka, § 20 zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu na určenie neplatnosti právnych úkonov, ktoré predchádzali nadobudnutiu vlastníckeho práva k spornému bytu žalovanou v 3. rade, ako aj žaloba na určenie vlastníckeho práva žalobcu k bytu nie je dôvodná, a preto ju súd v celom rozsahu zamietol. Keďže v tomto prípade ide o žalobu určovaciu, tak žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že na určení neplatnosti právnych úkonov ako aj na určení vlastníckeho práva k bytu má naliehavý právny záujem a ide o procesnú podmienku konania, ktorej nedostatok spôsobuje, že súd žalobu zamietne bez toho, aby vo veci vykonával ďalšie dokazovanie. Žalobca sa domáhal určenia neplatnosti právnych úkonov s tým, že ide o absolútne neplatné právne úkony, pričom táto neplatnosť nastáva priamo zo zákona a pôsobí od začiatku voči každému a súd musí na ňu prihliadať, resp. z nej vyvodzovať dôsledky aj bez návrhu z úradnej povinnosti. Keďže sa však žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva k bytu, ktorý bol predmetom právnych úkonov považovaných žalobcom za absolútne neplatné právne úkony, tak podľa názoru súdu žalobcovi chýba naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnych zmlúv a darovacej zmluvy, predmetom ktorých bol sporný byt patriaci pôvodne žalobcovi, nakoľko platnosť týchto právnych úkonov si v konaní o určenie vlastníckeho práva žalobcu musí súd posúdiť ako otázku predbežnú. Z toho dôvodu, že žalobca tento naliehavý právny záujem na určení neplatnosti právnych úkonov nepreukázal, súd žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol a ďalej skúmal žalobu na určenie vlastníckeho práva k bytu, ako aj právne úkony, ktoré predchádzali nadobudnutiu vlastníckeho práva žalovanou v 3. rade. V konaní o určenie vlastníckeho práva však žalovaní v 1. a 2. rade nie sú pasívne vecne legitimovaní, nakoľko vlastníčkou bytu, ku ktorému žalobca žiadal určiť svoje vlastnícke právo, je iba žalovaná v 3. rade a z toho dôvodu bola táto žaloba voči žalovaným v 1. a 2. rade zamietnutá ako nedôvodná. V prípade žaloby na určenie vlastníckeho práva žalobcu k predmetnému bytu mal súd za to, že táto žaloba voči žalovanej v 3. rade nie je dôvodná, a preto ju zamietol. Pokiaľ ide o kúpnu zmluvu zo dňa 08. 10. 2012, ktorou žalobca previedol vlastnícke právo k bytu na žalovaného v 1. rade, tak táto obsahuje všetky náležitosti požadované zákonom a to označenie predávajúceho a kupujúceho, predmet kúpy a kúpnu cenu, pričom podpis predávajúceho bol riadne overený a na základe tejto kúpnej zmluvy bol povolený vklad do katastra nehnuteľností a žalobca neuviedol žiadne právny relevantné dôvody, pre ktoré by uvedenú kúpnu zmluvu bolo potrebné považovať za absolútne neplatný právny úkon. Žalobca síce poukazoval na zmluvu o pôžičke, avšak určenie neplatnosti tejto zmluvy nebolo predmetom súdneho konania a pre posúdenie platnosti prevodu vlastníckeho práva k bytu na žalovaného v 1. rade nie je ani potrebné zaoberať sa otázkou jej platnosti ako otázkou predbežnou. Uvedená zmluva o pôžičke nie je zmluvou o zabezpečovacom prevode práva v zmysle § 553 a nasl. OZ a nemá ani náležitosti takéhoto právneho úkonu a taktiež nie je ani zmluvou o záložnom práve v zmysle § 151a a nasl. OZ. V tejto sa iba konštatuje, že kúpnou zmluvou došlo k prevodu vlastníctva bytu a podľa žalovaného v 1. rade sa jednalo iba o doklad, že žalobca môže určitú dobu v byte zostať a v prípade vrátenia kúpnej ceny do konca marca 2013 si môže byt naspäť odkúpiť. Súd mal za to, že kúpna zmluva zo dňa 08. 10. 2012, uzavretá medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade, je platným právnym úkonom a následne aj kúpna zmluva zo dňa 06. 05. 2013, uzavretá medzi žalovaným v 1. rade a žalovanou v 2. rade, je platným právnym úkonom, keďže obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti. Následne dňa 11. 06. 2013 bola uzavretá platná darovacia zmluva medzi žalovanou v 2. rade a žalovanou v 3. rade, na základe ktorej sa žalovaná v 3. rade stala výlučnou vlastníčkou bytu spolu s príslušným podielom na spoločných častiach a zariadeniach domu, čomu svedčí výpis z LV č. XXXX pre kat. úz. T.. Z vyjadrenia samotného žalobcu na pojednávaní je zrejmé, že mu išlo iba o získanie peňazí, a preto uzavrel kúpnu zmluvu so žalovaným v 1. rade, pričom podľa jeho tvrdenia mu ide o doplatenie kúpnej ceny v sume 20.000 eur, ktorá by mala byť 50.000 eur, a nie 25.000 eur ako je uvedené v kúpnej zmluve. Pokiaľ sa však žalobca chcel domáhať poskytnutia plnenia zo strany žalovaného v 1. rade, tak tomu mala zodpovedať aj žaloba a svojich práv sa mohol domáhať žalobou na plnenie, a nie žalobou určovacou. Skutočnosť, že kúpna zmluva medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade bola platne uzavretá a že žalobca vedel, aký právny úkon uzatvára, potvrdzuje aj jeho konanie, keď na základe jeho iniciatívy došlo k zrušeniu záložného práva k bytu zriadeného v prospech Ing. N. J. s tým, aby mohol byt previesť na žalovaného v 1. rade, k čomu na základe kúpnej zmluvy zo dňa 08. 10. 2012 aj došlo. Žalobca teda v tomto konaní nepreukázal naliehavý právny záujem na určení neplatnosti právnych úkonov a v časti konania o určenie vlastníckeho práva neuniesol dôkazné bremeno, keďže nepodoprel svoje tvrdenia dôkazmi dôležitými pre rozhodnutie vo veci a jediným dôkazom, ktorý navrhol, bolo zabezpečenie policajného spisu týkajúceho sa predaja bytu medzi žalovaným v 1. rade a p. T., avšak tento dôkaz nemal žiaden vzťah k prejednávanej veci, a preto ho súd zamietol. Žiadne ďalšie dôkazy na preukázanie neplatnosti právnych úkonov a na preukázanie dôvodnosti žaloby o určenie vlastníckeho práva žalobca neprodukoval, a preto súd jeho žalobu v celom rozsahu zamietol. Okrem toho, žalobca v konaní nespochybnil dobrú vieru žalovanej v 3. rade, ktorá nadobudla byt darovacou zmluvou od žalovanej v 2. rade a táto ho predtým nadobudla kúpnou zmluvou od žalovaného v 1. rade, v prípade, ak by sa skutočne malo jednať o nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka (žalovaného v 1. rade), ktorý predtým byt nadobudol na základe neplatného právneho úkonu a v tomto smere súd poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS549/2015 zo dňa 16. 03. 2016, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromno-právnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu, a teda nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istý svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu. Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa vlastníckeho práva sa všeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou a súd v tomto prípade mal za to, že na strane žalovaných v 2. a 3. rade nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetnému bytu nebolo zo strany žalobcu žiadnym spôsobom spochybnené. Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí ďalej uvádza, že dobromyseľnému nadobúdateľovi treba poskytnúť ústavnoprávnu ochranu, ak odvodzoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností od právneho úkonu, ktorý by bol neskôr posúdený, hoci aj absolútne neplatným. Nevyhnutným predpokladom pre tento originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva je dobrá viera nadobúdateľa, ktorú sú všeobecné súdy povinné dôsledne posúdiť s ohľadom na individuálne okolnosti každého prípadu. Potom už zistenie, že osoba bola v dobrej viere, zakladá poskytnutie ochrany k jej vlastníckemu právu tak, ako je to aj v tomto prípade, keď žalovaná v 3. rade nadobudla vlastnícke právo k bytu v dobrej viere, ktorá žiadnym spôsobom spochybnená nebola, a teda má právo na ochranu jej vlastníckeho práva. Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty a uprednostnenie princípu právnej istoty dobromyseľných nadobúdateľov pred ochranou vlastníckeho práva pôvodných vlastníkov sa zjavne pod vplyvom uvedených judikatórnych záverov postupne prejavuje aj v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov tak, ako je to uvedené v ďalšom náleze ÚS SR sp. zn. I.ÚS 151/2016 zo dňa 03. 05. 2017. Aj s poukazom na uvedené právne stanovisko Ústavného súdu SR súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaným v 1., 2. a 3. rade, ktorí mali vo veci plný úspech, priznal náhradu trov konania v plnej výške s tým, že podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku.
2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, odôvodniac ho tým, že súd prvej inštancie sa zmluvou o pôžičke a dojednaním obsiahnutom v zmluve o pôžičke o tom, že pohľadávka veriteľa bude zabezpečená prevodom vlastníctva bytu (kúpnou zmluvou) vôbec nezaoberal a svoje vyjadrenia obmedzil výlučne na obsah kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva bytu. Na základe uvedenej zmluvy boli predmetné nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti zapísané do vlastníctva žalovaného v 1. rade. V jeho úmysle nikdy nebolo uvádzanú nehnuteľnosť žalovanému v 1. rade odpredať a už vôbec nie za sumu 25.000 eur. Touto nehnuteľnosťou mal zabezpečiť výlučne pohľadávku v súvislosti s pôžičkou, ktorú mu však žalovaný v 1. rade nikdy neposkytol v sume, ako je uvedená v zmluve o pôžičke. V čase podpísania zmluvy nevedel, že uzatvára kúpnu zmluvu k prevodu nehnuteľností, resp. zmluvu, ktorou byt prevádza natrvalo do vlastníctva žalovaného v 1. rade. Súd prvej inštancie sa nezaoberal tým, že primárne sa jedná o zmluvu o pôžičke a až na základe nej bola uzavretá kúpna zmluva na zabezpečenie návratnosti pôžičky pre žalovaného v 1. rade. Od žalovaného nikdy neobdržal kúpnu cenu za predmetnú nehnuteľnosť. Podľa tvrdení žalovaného v 1. rade mal kúpnu cenu vyplatiť akoby výmenou za iné majetkové plnenia. V prípade pravdivosti takýchto tvrdení by takéto dojednanie bolo uvedené v kúpnej zmluve. Žalovaný týmto vyjadrením len potvrdzuje fakt, že medzi účastníkmi bola uzavretá zmluva o pôžičke, že táto bola zabezpečená kúpnou zmluvou k bytu, a keď pôžičku nevrátil, je toho názoru, že tento fakt je tvrdením žalovaného v 1. rade, že kúpnu cenu uhradil akoby výmenou za iné majetkové plnenia. Pokiaľ by takúto zmluvu aj podpísali, tak to bol len doklad, že žalobca ešte určitú dobu môže zostať v byte bývať a že si môže byt naspäť odkúpiť, keď vráti kúpnu cenu do marca 2013. Tieto vyjadrenia žalovaného v 1. rade však vyvracajú, minimálne spochybňujú jeho vlastné tvrdenia v tom, že jeho úmyslom bolo kúpiť túto nehnuteľnosť. Ak chcel žalovaný v 1. rade túto nehnuteľnosť naozaj kúpiť, tak logike sa vymyká fakt, prečo si túto mohol žalobca kúpiť späť, a to dokonca v termíne, ktorý bol zhodný s termínom splatnosti pôžičky, ako aj fakt, prečo túto v krátkom čase za cenu rovnakú ako v napadnutej kúpnej zmluve previedol na inú osobu, žalovanú v 2. rade. Navyše, samotný žalovaný v 1. rade sa vyjadruje, že keď vráti kúpnu cenu, čo len potvrdzuje, že ak žalobca mal žalovanému niečo vrátiť, nie si od tohto kúpiť. Dané skutočnosti a chaotické vyjadrenia žalovaného v 1. rade len potvrdzujú tvrdenia žalobcu, že v danej veci sa jednalo o zmluvu o pôžičke, ktorej návratnosť bola zabezpečená kúpnou zmluvou, čo však podľa platného právneho priadku nie je prípustné, nakoľko s kúpnou zmluvou právne predpisy spájajú iné dôsledky, ako je to v prípade zabezpečenia pohľadávky. Súd prvej inštancie sa však nezrovnalosťami, nejasnosťami vo vyjadreniach žalovaného v 1. rade nezaoberal, aj napriek tomu, že ako žalobca na tieto poukazoval, nepožadoval od žalovaného v 1. rade bližšie vyjadrenie a zdôvodnenia, prečo by mal vrátiť kúpnu cenu späť do konca marca 2013, či v prípade spätného odkúpenia sa jedná podľa žalovaného v 1. rade o vrátenie kúpnej ceny alebo uhradenie kúpnej ceny, prečo takéto dojednanie, ktoré tvrdí akoby výmenou za iné majetkové plnenia nie je uvedené v kúpnej zmluve. Uviedol, že ak sa ako žalobca domáha určenia, že je vlastníkom nehnuteľnosti, pri ktorej je v katastri nehnuteľnosti zapísaný ako vlastník niekto iný, má vo vzťahu k tejto osobe nepochybne naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Žaloba o určenie vlastníckeho práva je spôsobilým právnym prostriedkom na odstránenie neistoty o skutočných právnych vzťahoch medzi účastníkmi. Žaloba o určenie vlastníckeho práva v danej veci smeruje proti všetkým, ktorí sú ako vlastníci nehnuteľností zapísaní v katastri nehnuteľností. Súd len potvrdzuje, že zmluva o pôžičke nie je zabezpečovacou zmluvou, na to ani nepoukazoval, ale v podanej žalobe poukazoval na fakt, že táto zmluva o pôžičke obsahuje dojednanie, v zmysle ktorého vrátenie pôžičky je zabezpečované prevodom vlastníctva bytu. Z napadnutého rozsudku nie je zrejmé, na základe akých právnych skutočností sa súd uspokojil s tvrdeniami žalovaného v 1. rade a tieto považoval za pravdivé, kde ako žalobca doložil súdu písomne uzavreté právne úkony a k týmto sa súd nevyjadril a ani ich spoločne nevyhodnotil a len sa uspokojil s ich zdôvodnením zo strany žalovaného v 1. rade, že tieto boli len akože spravené. Takýto postoj súdu je nezdôvodnený. Predložil písomne uzavreté zmluvy s podpismi oboch účastníkov a súd sa uspokojil s odôvodnením protistrany, že tieto vlastne obsahujú iné dojednania účastníkov než sú v nich písomne uvedené. Z čoho súd takýto záver vyslovil a ako k nemu došiel, nie je z obsahu napadnutého rozsudku vôbec zrejmé. Nie je zrejmé, na základe čoho súd dojednanie v kúpnej zmluve považuje za účastníkmi riadne dojednané a dojednania v zmluve o pôžičke sú len akože dojednané, súd to nezdôvodnil. Súd sa nezaoberal jeho vyjadreniami uvedenými v podanej žalobe v tom, akým spôsobom sa záväzky zabezpečujú, prečo zabezpečenie kúpnou zmluvou nie je platným právnym úkonom. Kúpnu zmluvu uzavrel v omyle a v tiesni potreby získania finančných prostriedkov, do ktorého omylu ho dostal žalovaný v 1. rade jej vyhotovením a nikdy danú zmluvu neuzatváral na základe jeho vážnej vôle byt odpredať. Mal za to, že sa jedná o zmluvu k zabezpečeniu záväzku žalovaného 1. rade. Ak by vedel, že sa jedná o kúpnu zmluvu, zabezpečenie záväzku zo zmluvy o pôžičke formou kúpnej zmluvy je obchádzanie zákona, nakoľko zabezpečovacie inštitúty sú v zákone výslovne upravené, ako aj postup v prípade realizácie záložného práva. Zabezpečenie záväzku veriteľa voči dlžníkovi nie je možné vykonať na základe kúpnej zmluvy, ako to bolo v prípade žalobou napadnutej zmluvy. Neplatný je právny úkon, ktorý nie je dovolený a v tejto súvislosti poukázal na to, že záväzok dlžníka voči veriteľovi nie je možné zabezpečiť kúpnou zmluvou k nehnuteľnosti, pričom z obsahu podaného návrhu a priložených listín je dostatočne a jednoznačne zrejmé, že žalovaný v 1. rade zabezpečil záväzok žalobcu kúpnou zmluvou a na základe toho, že žalobcu týmto uviedol do omylu. V prípade zabezpečenia záväzku nehnuteľnosťou nastupujú zo zákona ďalšie úkony smerujúce k speňažovaniu zálohu a vyporiadaniu výťažku aj vo vzťahu k dlžníkovi. O absolútnu neplatnosť právneho úkonu ide vtedy, keď svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo, keď zákon obchádza. Právo domáhať sa neplatnosti právneho úkonu, ktorý je absolútne neplatný, je nepremlčateľným právom. Následne žalovaný v 1. rade previedol predmetnú nehnuteľnosť žalovanému v 2. rade a tento následne žalovanému v 3. rade. Vzhľadom k prístupu súdu prvej inštancie k riešeniu a preukazovaniu, za akých okolností došlo k ďalším prevodom nehnuteľnosti sa ani nedopracovali. Súd vec nesprávne právne posúdil, nedostatočne vykonal dokazovanie a na základe takto nedostatočne vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym právnym záverom, ktoré sa premietli aj do napadnutého rozhodnutia, svoje vyjadrenia a závery uvedené v napadnutom rozhodnutí logicky a v logických náväznostiach nezdôvodnil, prečo posúdil kúpnu zmluvu ako platný právny úkon, prečo je táto zmluva ako prevod vlastníctva spomínaná ako spôsob zabezpečenia záväzku v zmluve o pôžičke, prečo zmluvu o pôžičke vyhodnotil len ako písomnosť podpísanú účastníkmi, prečo jej cieľom mali byť iné skutočnosti než v tejto vedené, teda podľa názoru súdu bola táto zmluva o pôžičke uzavretá v podstate len akože a ako k takýmto záverom dospel. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok zrušiť v celom rozsahu a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
3. Žalovaná v 3. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že vzťahy, ani následné zmluvy medzi žalobcom a žalovaným nepoznala. Nemala vedomosť o akýchkoľvek dohodách medzi týmito ľuďmi. Nepoznala osoby, ani vzťah medzi týmito osobami, ktoré sú predmetom pojednávania. Rozsudok súdu prvej inštancie rešpektuje. Byt kupovala jej matka na jej podnet na inzerát v dobrej viere s úmyslom tento byt užívať. Ona nadobudla vlastnícke právo k bytu tiež v dobrej viere a býva v byte s jej dospelou dcérou. Prerábali ho takmer jeden rok a investovali do neho nemalé finančné prostriedky. Pri kúpe nehnuteľnosti postupovali zákonne a čestne, a preto verí, že ako vlastník má právo na ochranu vlastníckeho práva.
4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací v zmysle ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP) prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku týkajúcom určenia neplatnosti kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva bytu zo dňa 08. 10. 2012 pod č. V2332/12, kúpnej zmluvy uzavretej dňa 06. 05. 2013 pod č. V1256/13 a darovacej zmluvy uzavretej dňa 11. 06. 2013 pod č. V1687/13 je potrebné podľa § 387 CSP ako vecne správny potvrdiť a v napadnutom zamietajúcom výroku týkajúcom sa určenia vlastníckeho práva žalobcu k bytu č. XX vo vchode A na 7. poschodí bytového domu súp. č. XXXX postaveného na parc. č. 78 a podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu 196/10000 zapísaného na LV č. XXXX v kat. úz. T. a vo výroku o trovách konania je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. Žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej dňa 08. 10. 2012, ktorou previedol vlastníctvo k bytu č. XX v vchode A na 7. poschodí bytového domu súp. č. XXXX postaveného na parc. č. 78 spolu s podielom priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu 196/10000 zapísaného na LV č. XXXX v kat. úz. T. na žalovaného v 1. rade a zároveň určenia neplatnosti ďalších právnych úkonov, ktoré nasledovali a to: kúpnej zmluvy uzavretej dňa 06. 05. 2013 medzi žalovaným v 1. rade ako predávajúcim a žalovanou v 2. rade ako kupujúcou a taktiež neplatnosti darovacej zmluvy uzavretej dňa 11. 06. 2013 medzi žalovanou v 2. rade ako darkyňou a žalovanou v 3. rade ako obdarovanou, na základe ktorých sa žalovaná v 3. rade stala výlučnou vlastníčkou predmetného bytu a zároveň sa domáhal určenia vlastníckeho práva k tomuto bytu. Žalobu odôvodnil tým, že nikdy nechcel a ani nemal záujem a úmysel odpredať byt žalovanému v 1. rade a týmto mala byť iba zabezpečená pôžička, ktorú mu poskytol žalovaný v 1. rade, pričom za prevod bytu neobdržal kúpnu cenu, a teda bol uvedený do omylu konaním žalovaného v 1. rade. Z uvedeného dôvodu je kúpna zmluva, ako aj ďalšie právne úkony, ktoré po nej nasledovali, neplatnými právnymi úkonmi podľa § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka.
6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
7. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
8. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd neprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
9. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 379 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.
10. V danej veci je predmetom konania posúdenie platnosti viacerých právnych úkonov, a to jednak kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva bytu zo dňa 08. 10. 2012 a následne uzavretej kúpnej zmluvy zo dňa 06. 05. 2013 a darovacej zmluvy zo dňa 11. 06. 2013, ako aj určujúci výrok, že výlučným vlastníkom predmetného bytu je žalobca. Žalobca napadol odvolaním celý rozsudok súdu prvej inštancie a navrhol ho zrušiť v celom rozsahu, aj keď dôvody odvolania nesmerujú k všetkým výrokom rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd preto odvolanie žalobcu posudzoval vo vzťahu k všetkým výrokom, ale len z dôvodov uvádzaných v jeho odvolaní.
11. Odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie dospel k záveru, že súd prvej inštancie ohľadom posúdenia dôvodnosti žaloby ohľadne určenia neplatnosti kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva bytu zo dňa 08. 10. 2012 pod č. V2332/12, kúpnej zmluvy uzavretej dňa 06. 05. 2013 pod č. V1256/13 a darovacej zmluvy uzavretej dňa 11. 06. 2013 pod č. V1687/13 vykonané dôkazy správne vyhodnotil a v týchto výrokoch vec aj správne právne posúdil, preto odvolací súd v týchto výrokoch rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil, pričom s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie v tejto časti sa v plnom rozsahu stotožňuje a odkazuje naň. Keďže vo vzťahu k týmto dôvodom (nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení) žalobca žiadne dôvody v odvolaní neuvádzal, odvolací súd sa zaoberal dôvodmi odvolania vo vzťahu k zamietajúcemu výroku o určenie vlastníckeho práva žalobcu k predmetnému bytu.
12. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
13. Predmetom konania v preskúmavanej veci je určenie vlastníctva žalobcu k bytu č. 33 vo vchode A na 7. poschodí bytového domu súp. č. XXXX postaveného na parc. č. 78 a podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu 196/10000 zapísaného na LV č. XXXX v kat. úz. T.. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR je zrejmé, že pokiaľ sa niektorá zo strán domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom zmluvy (§ 137 písm. c) CSP), v občianskom súdnom konaní nič nebráni súdu, aby sa zaoberal otázkou platnosti tejto zmluvy, predmetom ktorej bola nehnuteľnosť a to aj napriek tomu, že už podľa nej bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností. Treba pritom zohľadniť niektoré zásady používané v rámci preskúmavania platnosti právnych úkonov, najmä, že súd ich preskúmava zo všetkých hľadísk, na ktoré Občiansky zákonník viaže ich všeobecnú platnosť (§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka). Platnosť zmluvy pritom preskúmava nielen po stránke materiálnej, ale aj po stránke formálnej. Predovšetkým platí, že platnosť právneho úkonu sa posudzuje vždy ku dňu, kedy k nemu došlo, kedy sa uskutočnil, že právne úkony postihnuté neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností, že absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona (ex lege) a pôsobí od začiatku (ex tunc) voči každému, že právne účinky z absolútne neplatného úkonu nenastávajú, a to ani dodatočným schválením (ratihabíciou), ani odpadnutím vady prejavu vôle (konvalidáciou).
14. V rámci riešenia nastolenej predbežnej otázky vo vzťahu k určeniu vlastníckeho práva však súd prvej inštancie nesprávne vychádzal z toho, že neplatnosť zmluvy o pôžičke nebola predmetom súdneho konania, preto nebolo potrebné sa otázkou posúdenia jej platnosti zaoberať, a to ani ako otázkou predbežnou. S takýmto právnym záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd nestotožňuje. Z výpovedí strán pritom vyplýva, že okrem uzavretia zmluvy o pôžičke chceli záväzok žalobcu z pôžičky voči žalovanému aj zabezpečiť, a to nehnuteľnosťou vo vlastníctve žalobcu. Aj keď sa výpovede žalobcu a žalovaného čiastočne líšia, nesporné je, že zmluva týkajúca sa nehnuteľnosti žalobcu sama o sebe neobstojí, pretože je vedľajším právnym vzťahom medzi stranami vo vzťahu k zmluve o pôžičke. Vedľajší zabezpečovaní záväzok nemôže platne vzniknúť bez existencie platného hlavného zabezpečovaného záväzku. V konečnom dôsledku to znamená, že osud zmluvy o pôžičke sleduje aj kúpna zmluva ohľadne predmetnej nehnuteľnosti.
15. Osud (prípadne) absolútne neplatného právneho úkonu totiž sleduje aj právny úkon s akcesorickou povahou a súd alebo aj iný štátny orgán musí na túto neplatnosť prihliadnuť, resp. musí z nej vyvodzovať dôsledky aj bez návrhu (ex officio) z úradnej povinnosti. V preskúmavanej veci to znamená, že platnosť kúpnej zmluvy treba posudzovať a odvodzovať zo zmluvy o pôžičke (najmä podmienok jej poskytnutia a určitosti vo všetkých relevantných smeroch). Treba pritom vychádzať zo stavu platného v čase uzavretia zmluvy. Súd však takto komplexne predbežnú otázku neposudzoval, a tak nemohol získať ani správny právny názor v rámci posúdenia veci (rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo 15/2010).
16. Podľa § 553 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy o pôžičke a kúpnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade (ďalej len Občiansky zákonník) splnenie záväzku možno zabezpečiť dočasným prevodom práva dlžníka alebo tretej osoby v prospech veriteľa (ďalej len „zabezpečovací prevod práva"). Pri zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva sa dočasne prevádza vlastníctvo k prevádzanej veci podľa všeobecných ustanovení o nadobudnutí vlastníctva zmluvou (§ 133).
17. Podľa § 553 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak je prevádzané právo zapísané v katastri nehnuteľností alebo v inom verejnom registri, veriteľ je povinný oznámiť dočasnosť prevodu práva v katastri nehnuteľností alebo v inom verejnom registri.
18. Podľa § 553 ods. 3 Občianskeho zákonníka uspokojením zabezpečenej pohľadávky prechádza právo späť na toho, kto ho previedol.
19. Podľa § 553a ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluva o zabezpečovacom prevode práva sa musí uzatvoriť písomne.
20. Podľa § 553a ods. 2 Občianskeho zákonníka zmluva o zabezpečovacom prevode práva musí obsahovať vymedzenie zabezpečeného záväzku a označenie práva, ktoré sa prevádza v prospech veriteľa, práva a povinnosti účastníkov zmluvy k prevedenému právu počas trvania zabezpečovacieho prevodu práva, jeho ocenenie v peniazoch, spôsob výkonu zabezpečovacieho prevodu práva a najnižšie podanie v prípade dobrovoľnej dražby; ak sa prevádza právo inej osoby ako dlžníka, zmluva o zabezpečovacom prevode práva musí obsahovať aj označenie dlžníka.
21. Podľa § 553b ods. 1 Občianskeho zákonníka až do zániku zabezpečovacieho prevodu práva veriteľ nie je oprávnený prevedené právo previesť ďalej na inú osobu, ani ho inak zaťažiť v prospech inej osoby. Ak je predmetom zmluvy o zabezpečovacom prevode práva nehnuteľnosť, správa katastra túto skutočnosť vyznačí v katastri nehnuteľností.
22. Podľa § 553c ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak zabezpečený záväzok nie je riadne a včas splnený, veriteľ je oprávnený začať výkon zabezpečovacieho prevodu práva a prevedené právo speňažiť spôsobom uvedeným v zmluve alebo dražbou podľa osobitného zákona.
23. Podľa § 553c ods. 2 Občianskeho zákonníka dohody, ktorých obsahom alebo účelom je uspokojenie veriteľa tým, že si natrvalo ponechá prevedené právo uzavreté pred splatnosťou zabezpečenej pohľadávky, sú neplatné.
24. Podľa § 553c ods. 4 Občianskeho zákonníka, ak je dohodnutý iný spôsob výkonu zabezpečovacieho prevodu práva ako speňažením na dražbe podľa osobitného predpisu, veriteľ je pri výkone svojho práva povinný postupovať s náležitou starostlivosťou tak, aby právo previedol za cenu, za akú sa rovnaké alebo porovnateľné právo za porovnateľných podmienok zvyčajne prevádza, inak zodpovedá osobe, ktorá zabezpečenie poskytla, za škodu, ktorú tým spôsobí.
25. Podľa § 553c ods. 5 Občianskeho zákonníka, ak výťažok dosiahnutý vykonaním zabezpečovacieho práva prevyšuje zabezpečenú pohľadávku a jej príslušenstvo, veriteľ je bez zbytočného odkladu povinný vydať osobe, ktorá zabezpečenie poskytla, tú časť výťažku, ktorá po odpočítaní nevyhnutne a účelne vynaložených nákladov v súvislosti s výkonom zabezpečovacieho prevodu práva prevyšuje zabezpečenú pohľadávku a jej príslušenstvo.
26. Podľa § 553d ods. 1 Občianskeho zákonníka zánikom zabezpečovaného záväzku právo prechádza späť na osobu, ktorá zabezpečenie poskytla. Veriteľ je bez zbytočného odkladu povinný vec v jeho držbe vydať, a ak niet odlišnej dohody, spolu s tým, čo k nej pribudlo.
27. Podľa § 553d ods. 2 Občianskeho zákonníka veriteľ má právo na náhradu nákladov účelne vynaložených v súvislosti s výkonom zabezpečovacieho prevodu práva.
28. Zabezpečovací prevod práva v zmysle citovaných zákonných ustanovení, ako jedna z foriem zabezpečenia záväzku, spočíva v tom, že dlžník prevedie na veriteľa svoje právo (napríklad právo vlastnícke) s rozväzovacou podmienkou, že zabezpečený záväzok bude splnený. Zabezpečovacím prevodom práva tak dochádza - hoci podmienečne - k zmene v osobe nositeľa práva. Ak je splnený záväzok zabezpečený prevodom práva, obnovuje sa bez ďalšieho pôvodný stav.
29. Funkciou takejto formy zabezpečenia záväzkov je vytvoriť účinný tlak na dlžníka, aby svoj záväzok z hlavného záväzkového vzťahu splnil tým, že veriteľ sa dočasne stane oprávneným subjektom majetkového práva dlžníka, pričom toto právo nemusí vôbec súvisieť s jeho primárnym dlhom (záväzkom). Dočasná strata dispozície s prevedeným právom núti dlžníka, aby riadne a včas splnil svoj záväzok vyplývajúci z hlavného záväzkového vzťahu s veriteľom. Význam zabezpečenia záväzku prevodom práva spočíva práve v tom, že v prípade nesplnenia záväzku dlžníka veriteľ bude uspokojený z prevedeného práva. Z uvedeného vyplýva, že zabezpečovací prevod práva plní rovnaké funkcie ako záložné právo, zabezpečovaciu a uhradzovaciu.
30. O zabezpečovací prevod práva ide vtedy, ak dlžník prevedie na veriteľa svoje právo s rozväzovacou podmienkou, že zabezpečený záväzok bude splnený. Zabezpečovacím prevodom práva tak dochádza
- hoci len podmienečne - k zmene v osobe nositeľa práva; ak bude záväzok splnený, obnovuje sa bez ďalšieho pôvodný stav. Kúpna zmluva, ktorá bola uzavretá za účelom, aby pohľadávka kupujúceho záložného veriteľa bola uspokojená tým, že naňho prejde vlastníctvo predávajúceho záložného dlžníka k zálohu, je neplatným právnym úkonom podľa § 39 OZ (Ro NS ČR z 31. 3. 2004, sp. zn. 28 Cdo 2271/2002).
31. Predmetom zabezpečovacieho prevodu môže byť vlastnícke právo k hnuteľnej veci alebo nehnuteľnosti. Ak ide o vlastnícke právo, ktoré je predmetom registrácie v príslušnom registri, potom sa prevod práva vyznačí aj v tomto registri. V prípade nehnuteľnosti sa zabezpečovací prevod práva vloží do katastra nehnuteľností na základe návrhu veriteľa. K návrhu sa musí priložiť zmluva o zabezpečovacom prevode práva. Okresný úrad poznámkou vyznačí dočasnosť tohto práva. Dočasný vlastník (veriteľ) nehnuteľnosti nie je oprávnený nakladať s nehnuteľnosťou. Trvalý prevod vlastníckeho práva sa vyznačí v katastri po výkone zabezpečovacieho prevodu práva, a to predajom nehnuteľnosti na dražbe, exekúciou a pod. 32. Veriteľ sa na základe zmluvy o zabezpečovacom prevode práva stáva (hoci len dočasne) vlastníkom (majiteľom) prevedeného práva. Týmto vlastníkom je až do momentu zániku záväzkového vzťahu, ktorý sa zabezpečuje. Podľa ustanovenia § 553 ods. 3 OZ uspokojením pohľadávky prechádza prevedené právo späť na toho, kto ho previedol (t. j. na pôvodného vlastníka). Po uspokojení pohľadávky veriteľa dlžníkom sa veriteľ stáva iba držiteľom prevedenej veci, a to držiteľom neoprávneným s právami a povinnosťami uvedenými v ustanovení § 131 OZ. Je predovšetkým povinný vydať vec vlastníkovi spolu s jej plodmi a úžitkami a nahradiť škodu, ktorá neoprávnenou držbou vznikla. Ako neoprávnený držiteľ (veriteľ) nemôže prevedenú vec vydržať (pozri § 134 OZ). 33. Veľký senát Najvyššieho súdu ČR k zabezpečovaciemu prevodu práva a platnosti zmlúv, na základe ktorých má dôjsť k prevodu práva, prijal záver, že zabezpečovacím prevodom práva v zmysle § 553 OZ sa aj bez výslovného zakotvenia rozväzovacej podmienky v zmluve rozumie dojednanie o prevode práva s rozväzovacou podmienkou, ktorej splnením sa vlastníkom veci bez ďalšieho stáva pôvodný vlastník (dlžník, ktorý toto zabezpečenie poskytol). Najvyšší súd sa jednoznačne postavil za názor, že zmluva o zabezpečovacom prevode práva, ktorá neobsahuje dojednanie o tom, ako sa zmluvné strany vyporiadajú v prípade, že dlžník zabezpečenú pohľadávku veriteľovi riadne a včas neuhradí, je absolútne neplatná. To isté platí, ak uvedená zmluva obsahuje v tomto smere len dojednanie, podľa ktorého sa veriteľ pri omeškaní dlžníka s úhradou zabezpečenej pohľadávky bez ďalšieho (alebo na základe jednostranného úkonu veriteľa) stane trvalým vlastníkom prevedeného majetku pri súčasnom zániku zabezpečenej pohľadávky (Ro NS ČR z 15. 10. 2008, sp. zn. 31 Odo 495/2006).
34. So zreteľom na zabezpečovaciu funkciu záložného práva sa nepripúšťa prepadný účinok záložného práva. Záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že v prípade ich riadneho a včasného nesplnenia je záložný veriteľ oprávnený domáhať sa uspokojenia zo založenej veci (§ 151a ods. 1 OZ, resp. aj § 151f ods. 1 OZ). Zmluva, ktorej skutočným zmyslom (účelom) je uspokojenie pohľadávky záložného veriteľa tým, že založená vec (nehnuteľnosť) prechádza do jeho vlastníctva, je v rozpore s účelom záložného práva upraveného zákonom (§ 552 OZ v spojení s § 151a až § 151j OZ v znení platnom v čase uzavretia zmlúv). Preto „kúpna zmluva“, ktorá bola uzavretá, aby pohľadávka záložného veriteľa mohla byť v prípade, že ju dlžník neuspokojí, uspokojená tým, že na veriteľa prejde vlastníctvo predmetu „kúpy“, je neplatná, pretože obchádza zákon (§ 39 OZ). Obchádzanie zákona spočíva vo vylúčení záväzného pravidla zámerným použitím prostriedkov, ktoré sami osebe neodporujú výslovnému zákazu zákona, ale svojimi dôsledkami odporujú zákonu (in fraudem legis) rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 MCdo 2/2006. O prepadný zálohy by mohlo ísť v prípade, ak by v zmluve o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva bolo dohodnuté, že k prevodu vlastníckeho práva by malo prísť až po tom, čo sa dlžník ocitne v omeškaní, resp. ak by v nej bolo dohodnuté, že pre prípad omeškania dlžníka je dohodnutý trvalý prevod práva so zánikom zabezpečovanej pohľadávky (rozhodnutie NS SR sp. zn. 6 Cdo 85/2013).
35. Moment zániku zabezpečovaného záväzku, a tým aj zániku vlastníckeho práva veriteľa k prevedenej veci môže byť v mnohých prípadoch sporný, najmä, ak veriteľ popiera, že pohľadávka bola uspokojená v plnom rozsahu alebo odmietne dlžníkovi vydať potvrdenie o splnení dlhu. Dlžník sa v takom prípade bude musieť domáhať svojho vlastníckeho práva žalobou na súde.
36. Čo sa týka určenia, že žalobca je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, pri ktorej je v katastri nehnuteľnosti zapísaný ako vlastník niekto iný, má vo vzťahu k tejto osobe nepochybne naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Pretože súdne rozhodnutie o určení vlastníckeho práva je podkladom na vykonanie zmeny v zápise v katastri nehnuteľností, je žaloba o určenie vlastníckeho práva spôsobilým právnym prostriedkom na odstránenie neistoty o skutočných právnych vzťahoch medzi stranami. Žaloba o určenie vlastníckeho práva žalobcu musí smerovať proti všetkým, ktorí sú ako vlastníci nehnuteľností zapísaní v katastri nehnuteľností. Keďže v zmysle § 228 ods. 1 CSP rozsudok o určení vlastníckeho práva je záväzný len pre strany sporu, môže byť podkladom pre vykonanie zmeny v zápise vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností, len ak stranami sporu boli všetky osoby aktuálne (v čase rozhodovania) zapísané v katastri ako vlastníci. Ak by žaloba nesmerovala proti všetkým týmto osobám (popierajúcim vlastnícke právo žalobcu), naliehavý právny záujem na požadovanom určení by nebol daný a bol by to dôvod na zamietnutie žaloby z dôvodu neúplnosti okruhu strán sporu. To vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 173/2006, podľa ktorého, ak sa konania nezúčastnia všetci nerozluční spoločníci, nemôže sa návrhu vyhovieť pre nedostatok vecnej legitimácie, vyplývajúcej z hmotného práva.
37. V danej veci žalobca označil za stranu sporu aj terajšiu vlastníčku predmetného bytu - žalovanú v 3. rade, preto je okruh strán pre rozhodnutie o určení vlastníckeho práva vyčerpaný a žalobca má na takomto určení naliehavý právny záujem. Keďže žalovaní v 1. a 2. rade t. č. vlastníkmi predmetného bytu nie sú, súd prvej inštancie vo vzťahu k nim správne žalobu zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. V tejto časti je rozhodnutie súdu prvej inštancie správne.
38. Odvolací súd však po preskúmaní veci a konania vo vzťahu k výroku o určení vlastníckeho práva žalobcu dospel k záveru, že vo vzťahu k určeniu vlastníckeho práva žalobcu sa mal ako predbežnou otázkou zaoberať platnosťou či neplatnosťou zmluvy o pôžičke uzavretej medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade, najmä s poukazom na to, že ide o neformálnu, ale reálnu zmluvu, ktorá vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky, pričom vyjadrenia strán sporu sa ohľadom sumy, ktorá bola skutočne vyplatená líšia. Túto zmluvu je potrebné celkovo vyhodnotiť a právne posúdiť aj vo vzťahu k tomu, že ak boli podpisy na zmluve 8. októbra 2012, nemôže byť pravdivé tvrdenie v bode I. zmluvy, kde žalovaný v 1. rade prehlásil, že dňa 09. 10. 2012 (teda až nasledujúci deň) zapožičal dlžníkovi - žalobcovi hotovosť 25.000 eur. Potrebné je tiež zaoberať ustanoveniami bodu 3. a 4. zmluvy o pôžičke, teda že na zabezpečenie uspokojenia pohľadávky veriteľ vo výške 25.000 eur, sa dohodli účastníci tejto zmluvy, že dlžník previedol kúpnou zmluvou na veriteľa nehnuteľnosť v kat. úz. T., zapísanú na LV č. XXXX ako byt č. XX na 7. poschodí vchod A bytového dobu s. č. XXXX na parc. č. 78 ul. D. v celosti a podiel priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu vo výške 196/10000. Účastníci zmluvy o pôžičke peňazí sa dohodli na nasledovných podmienkach: keď dňa 31. 03. 2013 vráti dlžník celú požičanú hotovosť veriteľovi, veriteľ spätne prevedie byt č. XX na dlžníka, v prípade možného výhodného predaja bytu č. XX ešte pred 31. 03. 2013, účastníci zmluvy sa dohodli, že byt sa odpredá záujemcovi o kúpu a prípade, že dlžník nevráti požičanú hotovosť, veriteľovi do 31. 03. 2013, dlžník berie na vedomie, že je povinný sa z bytu č. XX vysťahovať a byt zostáva vo vlastníctve veriteľa. Pri posúdení platnosti zmluvy o pôžičke treba prihliadnuť na to, že súd preskúmava zmluva zo všetkých hľadísk, na ktoré Občiansky zákonník viaže všeobecnú platnosť právnych úkonov. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho zo zákona hľadí sa naň, ako keby nebol urobený, táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným schválením a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že sa na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Pri posudzovaní dôvodov neplatnosti zmluvy je potrebné rozlišovať medzi dôvodmi neplatnosti, ktoré musia byť účastníkom tvrdené a ostatnými, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti (rozsudok NS SR z 30. júla 2012 sp. zn. 5 Cdo 208/2010). Z ustanovení zmluvy o pôžičke, ako aj výpovedí strán vyplýva, že okrem uzavretia zmluvy o pôžičke chceli záväzok žalobcu z pôžičky voči žalovanému aj zabezpečiť, a to nehnuteľnosťou vo vlastníctve žalobcu. Aj keď sa výpovede žalobcu a žalovaného čiastočne líšia, nesporné je, že zmluva týkajúca sa nehnuteľnosti žalobcu sama o sebe neobstojí, pretože je vedľajším právnym vzťahom medzi stranami vo vzťahu k zmluve o pôžičke. Napriek týmto ustanoveniam a takejto dohode došlo v ten istý deň k uzavretiu kúpnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným, z ktorej vôbec nevyplýva, že by malo ísť zabezpečovací prevod práva, na ktorom sa strany v zmluve o pôžičke dohodli. Sám žalovaný v 1. rade vo svojej výpovedi uznáva, že po podpísaní zmluvy o pôžičke malo dôjsť k podpísaniu zmluvy o zabezpečovacom prevode práva k nehnuteľnosti, avšak tvrdí, že k tomuto už nedošlo a uzavreli riadnu zmluvu o prevode vlastníctva bytu. Obe zmluvy boli pritom podpisované v jeden deň a podpisy boli overené na Mestskom úrade Topoľčany. Toto jeho tvrdenie je však v rozpore s jeho vyjadrením v trestnej veci dňa 14. 06. 2016, kde uviedol, že bol ochotný žalobcovi požičať sumu 25.000 eur za podmienky, že mu bude ručiť svojim bytom. On (žalovaný v 1. rade) dal pripraviť zmluvu o pôžičke, kúpnu zmluvu na byt ako zábezpeku a ďalšie súvisiace dokumenty. Zmluvy overili na matrike v Topoľčanoch. Uviedol, že mali jasne definovanú dohodu o tom, že peniaze mu požičia na dobu do 31. 03. 2013 s tým, že pokiaľ mu ich nevráti byt zostane v mojom vlastníctve a on ho môže predať, ako je uvedené v zmluve o pôžičke. Ak žalovaný v 1. rade pripravoval znenia oboch zmlúv a boli podpísané v jeden deň, je potrebné tiež vyhodnotiť, aký následok má podpísanie zmlúv s iným obsahom, na akom boli strany zmlúv dohodnuté. Keďže súd prvej inštancie sa vecou takýmto spôsobom nezaoberal a jeho právny záver o tom, že keďže posúdenie platnosti zmluvy o pôžičke nebolo predmetom konania, nie je potrebné sa ňou ak zaoberať ani ako otázkou predbežnou je nesprávny, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku týkajúcom sa určenia vlastníckeho práva žalobcu k bytu č. XX vo vchode A na 7. poschodí bytového domu súp. č. XXXX, postaveného na parc. č. 78 a podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu 196/10000, zapísaného na LV č. XXXX v kat. úz. T. a vo výroku o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Až po vyhodnotení veci z tohto pohľadu v prípade, ak by súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná, by bolo povinnosťou súdu prvej inštancie vyporiadať sa aj s otázkou dobrej viery nadobúdateľa, pričom podľa názoru odvolacieho súdu pre posúdenie tejto otázky v spise nie je dostatok podkladov, keď súd prvej inštancie na tieto okolnosti strany sporu nevypočul. Názorom odvolacieho súdu je súd prvej inštancie v ďalšom konaní viazaný (§ 391 ods. 2 CSP).
Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).