Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3To/110/2018

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Hargaša a sudcov JUDr. Beáty Javorkovej a JUDr. Dušana Krč-Šeberu v trestnej veci proti obžalovanému S. M., nar. XX.XX.XXXX v A., trvale bytom S. X. XXX, trestne stíhaného pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, 2 písm. b) Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Tr.zák. v spojení s § 127 ods. 4 Tr. zák. Tr.zák., na verejnom zasadnutí dňa 6. februára 2019 prejednal odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Partizánske proti rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 15. októbra 2018, sp. zn. 2T/74/2017 a takto

rozhodol:

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie prokurátora zamieta, pretože nie je dôvodné.

odôvodnenie:

Rozsudkom Okresného súdu Partizánske zo dňa 15. októbra 2018, sp. zn. 2T/74/2017 bolo rozhodnuté tak, že obžalovaný S. M. podľa § 285 písm. b) Tr. por. sa oslobodzuje spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Partizánske, č. k. Pv 225/17/3305-47, zo dňa 22.9.2017 pre skutok, obžalobou kvalifikovaný ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, 2 písm. b) Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Tr. zák. v spojení s § 127 ods. 4 Tr. zák., na skutkovom základe, že dňa 21.05.2017 v poobedňajších hodinách vo S. X., v rodinnom dome č. XXX v súvislosti s hádkou so svojou manželkou M. M., s ktorou sa v tom čase rozvádzal, opakovane poškodenej svojej manželke M. M. povedal „ak neprestaneš s ním, poviem niekomu nejakú informáciu a môže to skončiť smrťou dvoch ľudí“, pretože skutok nie je trestným činom.

Citovaný rozsudok nenadobudol právoplatnosť, pretože proti nemu podal prokurátor odvolanie v neprospech obžalovaného ihneď po vyhlásení rozsudku do zápisnice o hlavnom pojednávaní. Prokurátor odvolanie dodatočne písomne odôvodnil nasledovne:

„Okresný súd Partizánske rozsudkom sp. zn. 2T/74/2017-171 zo dňa 15.10.2018 podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku oslobodil obžalovaného S. M. spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Partizánske pod č. k. Pv 225/17/3305-47 zo dňa 22.09.2017 pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona Č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov s poukazom na § 139 ods. 1 písm. cl Tr. zák. v spojení s § 127 ods. 4 Tr. zák. na skutkovom základe, že obžalovaný dňa 21.05.2017 v poobedňajších hodinách vo S. X., v rodinnom dome č. XXX v súvislosti s hádkou so svojou manželkou M. M., s ktorou sa v tom čase rozvádza I , opakovane poškodenej svojej manželke M. M. povedal "ak neprestaneš s ním, poviem niekomu nejakú informáciu a môže to skončiť smrťou dvoch ľudí", pretože skutok nie je trestným činom.

V odôvodnení napadnutého rozsudku súd konštatuje, že prednesené slová obžalovaným nie sú spôsobilé byť vyhrážkou smrťou ani inou ťažkou ujmou konkrétnej osobe, išlo o manželskú hádku, kde sa ani jeden z manželov nevychýlil vo svojom správaní do roviny trestnoprávnej, pričom skutočnosť, že poškodená svojimi úvahami za prispenia spoločenských predsudkov doplní význam slov obžalovaného a podá trestné oznámenie, by nemalo automaticky viesť k formalizmu v podobe prostého chápania vety bez súvislostí, ktorá obsahuje čo aj hrozbu ujmy s tým, že jej obsah sa vyloží v neprospech obžalovaného, o to viac pokiaľ je táto veta tak všeobecná a neurčitá, že poskytuje obrovský priestor na dohady k jej obsahu, význame a adresnosti. Pokiaľ si poškodená v čase skutku inú súvislosť neuvedomila a ani to jej správanie inak neovplyvnilo opäť išlo o neadresné vyjadrenie, ktoré si adresát má domyslieť, nie je podľa názoru súdu prvého stupňa takéto konanie spôsobilé naplniť znaky ani inej trestnej činnosti, a pretože išlo o vzájomnú hádku, nebolo preukázané, že by sa obžalovaný dopustil ani žiadneho konania, ktoré by mohlo naplniť zákonné znaky priestupku.

S uvedenými závermi, ku ktorým dospel súd prvého stupňa sa nemožno stotožniť, rozhodnutie prvostupňového súdu o oslobodení obžalovaného S. M. spod obžaloby považujem za nesprávne a nezákonné, nakoľko podľa môjho názoru z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní i v prípravnom konaní vyplýva, že obžalovaný S. M. sa dopustil skutku uvedeného v obžalobnom návrhu a tento skutok napĺňa všetky zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona Č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona v spojení s § 127 ods. 4 Trestného zákona.

Súd prvého stupňa vyhodnotil dôkazy vykonané v prípravnom konaní a aj na hlavnom pojednávaní v tejto veci jednostranne v prospech obžalovaného osvojením si verzie, ktorú obžalovaný účelovo vyprodukoval, nezohľadniac skutočnosti uvádzané v prvotných výpovediach poškodenými.

Práve prvotnú výpoveď poškodenej bezprostredne po spáchaní skutku je potrebné zohľadniť a považovať za relevantnú, lebo v tom čase si poškodená musela najlepšie pamätať všetky skutočnosti týkajúce sa konania obvineného voči jej osobe, pričom táto jej výpoveď je zhodná i so skutočnosťami, ktoré uvádzala poškodená pri konfrontácii so svedkom O. M..

Už vôbec sa nemožno stotožniť so záverom súdu prvého stupňa, že prednesené slová obžalovaným nie sú spôsobilé byt' vyhrážkou smrťou ani inou ťažkou ujmou žiadnej konkrétnej osobe, pričom ani dokazovanie na hlavnom pojednávaní na tejto skutočnosti nič nezmenilo, keďže skutkový stav je riadne zistený a nie sú pochybnosti o znení prednesených slov obžalovaným.

Priebeh predmetného skutku a okolnosti za akých bola vyhrážka obžalovaného voči poškodenej prednesená jednoznačne vylučujú pravdivosť verzie obžalovaného a už vôbec sa nemožno stotožniť s názorom súdu prvého stupňa, že išlo o neadresné, všeobecné a neurčité vyjadrenie obžalovaného, ktoré poskytuje obrovský priestor na dohady o jeho obsahu, pričom poškodená svojimi úvahami za prispenia spoločenských predsudkov doplní význam slov obžalovaného a toto vyjadrenie obžalovaného inak neovplyvnilo správanie poškodenej v čase skutku, veď obžalovaný sa vyhrážal poškodenej v súvislosti s podozrením z jej mimomanželského pomeru s poškodeným S. W. a v tej súvislosti i vyslovil vyhrážku "ak neprestaneš s ním, skončí to smrťou dvoch ľudí". Takto vyslovená vyhrážka v kontexte a za okolností, za akých bola vyslovená hraničiaca až s vydieraním poškodenej, hrozbou smrti dvoch ľudí, keď neukončí mimomanželský pomer pôsobila na poškodenú ako vyhrážka a pôsobenie tejto vyhrážky bolo v danom prípade jednoznačne spôsobilé vzbudiť obavu z naplnenia tejto vyhrážky. Z výpovedí poškodených vyplýva, že vyhrážka obžalovaného adresovaná poškodenej u nej obavu vzbudila.

Poškodená M. M. uviedla, že po vyhrážkach obžalovaného sa veľmi preľakla a mala strach predovšetkým o život svojho priateľa poškodeného S. W., ktorý je kolegom obžalovaného. Poškodená ďalej uviedla, že obžalovaný myslel tie vyhrážky vážne, lebo potom povedal, že to má premyslené, že bude prekvapená.

Psychické rozpoloženie poškodenej M. M. po skutku vyplýva z výpovede poškodeného S. W.. Poškodený S. W. vo svojej výpovedi v prípravnom konaní uviedol, že večer dňa 21.05.2017 mu volala na mobil poškodená M. M., ktorá mu uviedla, že zrejme chce na neho zaútočiť obžalovaný a ublížiť mu, že jej uviedol, že to má premyslené, že dvaja ľudia zomrú a bude ich mať na svedomí, ona bola riadne preľaknutá, bála sa, čo mu aj povedala. Poškodená na neho apelovala, aby si dal pozor, pretože jej muž je agresívny.

Súd prvého stupňa však uvedené výpovede poškodených nezohľadnil.

Mám za to, že súd prvého stupňa vyhodnotil vykonané dôkazy v tejto veci jednostranne v prospech obžalovaného.

Obhajobné tvrdenia obžalovaného S. M., ktoré si súd prvého stupňa osvojil do tej miery, že ich považuje za v podstate za nevyvrátiteľné, hoci z vykonaného dokazovania je zrejmé, že tieto sú zjavne nevierohodné a účelové, v snahe obžalovaného význam vyslovenej vyhrážky zmeniť tak, aby sa vyhol zodpovednosti za spáchaný skutok.

Súd prvého stupňa potom nesprávne vyhodnotil i ostatné vykonané dôkazy v danej veci, a to najmä konfrontáciu medzi obvineným S. M. a poškodenou M. M., kde poškodená uviedla, že situáciu zle vyhodnotila a v podstate si s odstupom času osvojila verziu obvineného. V tejto súvislosti podotýkam, že poškodená nemohla v čase skutku vedieť, či je táto verzia pravdivá, a aký je skutočný význam vyhrážky, ktorú jej adresoval obvinený, pričom v kontexte vtedajšej komunikácie medzi obvineným a poškodenou bola vyhrážka prednesená obvineným spôsobilá vzbudiť u poškodenej dôvodnú obavu z naplnenia tejto vyhrážky, o čom svedčí i psychický stav poškodenej po skutku, ktorý vyplýva i z výpovede poškodeného S. W.. Súd prvého stupňa absolútne nezohľadnil okolnosti za akých bola obžalovaným vyhrážka adresovaná poškodenej vyslovená, že to bolo v súvislosti s výčitkami obžalovaného voči poškodenej ohľadne jej nevery. Nemožno sa stotožniť s hodnotením výpovedí poškodených, kde súd prvého stupňa uviedol, že má pochybnosti o vierohodnosti výpovedí poškodených z dôvodu, že spočiatku popierali mimomanželský vzťah a neskôr začali žiť ako druh a družka. Práve táto skutočnosť a výčitky obžalovaného voči nevere poškodenej jednoznačne vylučujú iný význam vyhrážky obžalovaného, ktorá smerovala voči poškodeným a na nich mala aj vplývať hrozbou ak neukončia svoj milenecký pomer, čomu zodpovedá aj vnútorný postoj poškodenej k slovným prejavom obžalovaného. Hodnotenie vnútorného postoja poškodených súdom prvého stupňa považujem za nesprávne.

Skutočnosti uvádzané poškodenou M. M. pri konfrontácii s obvineným považujem za ovplyvnené tým, že sa medzi nimi veľmi dlhú dobu jednalo o blízke osoby s citovými väzbami, a preto poškodená s odstupom času nechce obvinenému svojou výpoveďou priťažiť a svoje predchádzajúce tvrdenia sa snaží zmierniť.

Mám za to, že prvostupňový súd pri hodnotení vykonaných dôkazov starostlivo neuvážil všetky okolnosti prípadu jednotlivo i v ich súhrne, v dôsledku čoho vykonané dôkazy vyhodnotil nesprávne, čím došlo k porušeniu Trestného zákona.

Keďže výrok o treste nebol napadnutým rozsudkom urobený, napadla som predmetný rozsudok i čo do výroku o treste v neprospech obžalovaného S. M..

Takéto rozhodnutie súdu prvého stupňa je v rozpore s požiadavkou spravodlivého potrestania páchateľov trestných činov a povinnosťou pôsobiť na upevňovanie zákonnosti, t.j. na dôsledné zachovávanie zákona, aby bola vo vedomí verejnosti upevňovaná viera v spravodlivosť postupu a rozhodovania orgánov činných v trestnom konaní a súdov.

Z týchto dôvodov navrhujem, aby Krajský súd v Trenčíne podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku zrušil rozsudok Okresného súdu Partizánske sp. zn.. 2T/74/2017-171 ZO dňa 15.10.2018, a aby podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil Okresnému súdu v Partizánskom, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol.“

K odvolaniu prokurátora sa písomne vyjadril obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu. V písomnom vyjadrení obhajoba uviedla nasledovné:

„Nestotožňujem sa s podaným odvolaním, ktorého podstatou je iné hodnotenie dôkazov vykonaných pred okresným súdom, než dôkazy vyhodnotil súd.

Hodnotenie dôkazov vykonaných zákonným spôsobom súdom prináleží v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku súdu, pričom z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku zjavne vyplýva to, akými úvahami sa okresný súd riadil pri hodnotení dôkazov, najmä výpovedí poškodenej a tiež svedka W.. Okresný súd podrobne uvádza v napadnutom rozsudku prečo pri starostlivom uvážení všetkých okolností veci nenadobudol vnútorné presvedčenie, že predmetný skutok je trestným činom. Ja sa s týmito úvahami plne stotožňujem a tvrdím, že som sa trestnej činnosti nedopustil.

Odvolanie obžaloby je dôvodené zásadne len poukazovaním na výpovede poškodenej, pritom ale opomína moje skutkové tvrdenia a moju obranu a taktiež výpoveď svedkyne O. M..

Pokiaľ ide o samotný akt údajného vyhrážania, poukazujem na obsah mojej výpovede, najmä na tú časť, kde som uvádzal, že poškodená sa ma po vyslovení slov, že aj ja môžem niekomu poskytnúť informáciu, ktorá môže ublížiť dvom ľuďom a môžu prísť o život dvaja ľudia, vyslovene pýtala či sa jej vyhrážam, na čo som jej povedal že nie, že ma nepočúva čo jej hovorím. Preto som jej to zopakoval a očakával som že pochopí čo mám na mysli, no poškodená v tom čase v dôsledku toho, že sa len hádala a kričala na mňa, zjavne neporozumela mojim slovám. Svedkyňa O. M. prítomná pri incidente poškodenej sama vysvetľovala, nech nekričí, že sa hádame pre blbosti a potvrdila, že jej matka si nedôvodne na seba vzťahovala údajnú hrozbu, že ju chcem zabiť.

Neskôr zasa vzťahovala zabitie na W. a na mňa, teda zjavne išlo o nepochopenie mojich slov a teda nedorozumenie, ktoré sa neskôr pri konfrontácii mňa a poškodenej v podstate vysvetlilo.

Argumentácia obžaloby, že poškodená mi neskôr mala záujem pomôcť z dôvodu blízkeho vzťahu a preto zmiernila svoje predchádzajúce tvrdenia nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Na takúto odvolaciu námietku nebol predložený žiadny dôkaz, ide len o tvrdenie obžaloby v snahe udržať jej dôvodnosť. Naopak s poškodenou sme už rozvedení, neudržiavame žiadne kontakty, napokon stále trvajú obmedzenia uložené mi pri prepustení z väzby, ktoré dodržiavam.

Podstatou mojich slov, v ktorých obžaloba vidí vyhrážanie a ktorých obsah poškodená pôvodne nedôvodne vzťahovala na seba z nepochopenia - zrejme v dôsledku jej neustáleho rozčuľovania a skákania do reči - bola analógia situácie o ktorej sme vedeli my obaja z minulosti a ktorú som napokon už v prípravnom konaní vysvetlil, a predmetné slová som vyslovil len potom, ako som chcel od poškodenej vedieť či sa stretáva s W., či ma vystavuje trápnej situácii s kolegom v práci a keď mi odpovedala čo ma je do toho, tak som povedal v súvislosti so všeobecnou trápnosťou nevery, že aj môžem niekomu niečo povedať a na základe tej informácie to môže ublížiť dvom ľuďom ... Teda ja som nemal žiadny úmysel sa vyhrážať poškodenej ani W.. Išlo z mojej strany o slová, navodzujúce myšlienku, aby sa poškodená zamyslela nad tým, že také tajnosti v manželstve sú zlom, a preto som chce, aby so mnou poškodená normálne komunikovala, veď sme boli dlhoroční manželia a mal som za to, sa nemá nik z nás chovať tak ako sa chovali tí na ktorých som myslel, a že aj ukončenie manželského spolužitia by nemalo zbytočne ubližovať žiadnemu z partnerov.

S odstupom času som si uvedomil, že pre poškodenú som bol aj ako človek „ukradnutý“ nechápala ma, že vo všetkom hľadala dôvod na hádku, na zdôvodnenie toho, že ona urobila dobré rozhodnutie keď nadviazala mimomanželský vzťah, hľadala ospravedlnenie pre svoje konanie vo mne.

Podľa môjho názoru okresný súd správne vyhodnotil vykonané dôkazy, dospel k správnym skutkovým záverom i k správnemu právnemu záveru, že skutok nie je trestným činom a navrhujem, aby Krajský súd v Trenčíne odvolanie prokurátorky OP Partizánske podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné zamietol.“

Na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní, prokurátor krajskej prokuratúry zotrval na dôvodoch odvolania a navrhol rozhodnúť v zmysle petitu uvedenom v písomných dôvodoch odvolania. Obžalovaný navrhol odvolanie prokurátora zamietnuť.

Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, nezistiac dôvody pre zamietnutie odvolania prokurátora podľa § 316 ods. 1 Tr. por. a ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr. por., na podklade podaného odvolania prokurátora podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť oslobodzujúceho výroku napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Svoju prieskumnú povinnosť odvolací súd okrem vytýkaných chýb zameral aj na prípadné chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, avšak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Na základe vykonania svojej prieskumnej povinnosti v uvedených zákonných medziach odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné.

Pokiaľ ide o správnosť postupu okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu odvolaním prokurátora napadnutého oslobodzujúceho výroku rozsudku okresného súdu, z obsahu odvolania a jeho dôvodov vyplýva, že v podanom odvolaní nie sú vytýkané chyby takéhoto procesného charakteru, pričom odvolací súd nezistil v postupe okresného súdu ani existenciu takýchto procesných chýb, v odvolaní nevytýkaných, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 317 ods. 1 Tr. por.

Z odvolania prokurátora a jeho vyššie citovaných dôvodov vyplýva, že prokurátor v dôvodoch odvolania proti napadnutému rozsudku okresného súdu namietal správnosť postupu okresného súdu pri hodnotení vykonaných dôkazov, na základe ktorého hodnotenia dôkazov okresný súd dospel k záveru, že skutok, pre ktorý bola v prejednávanej veci podaná obžaloba, nie je trestným činom, teda namietal nesprávnu aplikáciu § 2 ods. 12 Tr. por. okresným súdom pri hodnotení vykonaných dôkazov, v ktorom pochybení videl podľa dôvodov odvolania prokurátor vadu v zmysle § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por.

V súvislosti s odvolaním prokurátora namietanou správnosťou hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany okresného súdu, odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že hodnotenie vykonaných dôkazov v trestnom konaní upravuje ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. Podľa tohto ustanovenia orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Zákon pritom neustanovuje nijaké pravidlá pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Voľné hodnotenie dôkazov je dôsledkom zložitej duševnej činnosti a vytvára sa logickým úsudkom. Orgány činné v trestnom konaní a súd musia vo svojom rozhodnutí zdôvodniť svoje vnútorné presvedčenie. Vnútorné presvedčenie je odôvodnené objektívnymi skutočnosťami a je ich logickým dôsledkom. Možno preto teda preskúmať, či postup pri vytváraní vnútorného presvedčenia bol správny a či vnútorné presvedčenie je dôvodné. Ak teda súd prvého stupňa postupuje pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., to znamená, že ich hodnotí podľa vnútorného presvedčenia, ktoré je založené na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, ako aj v ich súhrne a urobí logicky odôvodnené úplné skutkové závery, nemôže odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. zrušiť napadnutý rozsudok ani preto, že by bolo možné na základe hodnotenia vykonaných dôkazov v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. dospieť aj k iným do úvahy prichádzajúcim skutkovým výsledkom. V takom prípade by totiž nebolo možné napadnutému rozsudku súdu prvého stupňa vytknúť žiadnu vadu v zmysle ustanovenia § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť aj to, že ani v prípade, ak by skutkový stav veci nebol podľa názoru odvolacieho súdu správne zistený, pretože súd prvého stupňa by nehodnotil správne dôkazy vykonané vo veci samej, teda v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por., môže odvolací súd upozorniť súd prvého stupňa len na to, v ktorých smeroch sa má konanie doplniť, alebo čím sa treba znovu zaoberať, nesmie však udeľovať záväzné pokyny o spôsobe hodnotenia dôkazov. Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku, na obsah ktorého týmto odvolací súd poukazuje v zmysle jednoty rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa, okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel ku skutkovému záveru, podľa ktorého vykonané dôkazy v zmysle § 285 písm. b) Tr. por. nepreukazujú, že skutok, pre ktorý je obžalovaný trestne stíhaný, by bol trestným činom. Tento svoj záver okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyargumentoval nasledovne:

„Súd na základe vykonaného dokazovania považuje za preukázané, že skutok sa stal tak ako je uvedené v skutkovej vete rozsudku, pričom skutkový dej, najmä pokiaľ ide o prednesené slová upravil podľa výpovede obžalovaného, prečítanej výpovede svedka W. a najmä svedkyne O. M.. Tu je potrebné uviesť, že každý z vypočutých popísal vetu v podstatných rysoch zhodne, no nie celkom identicky, čo je úplne pochopiteľné vzhľadom k odstupu času, k nedokonalosti ľudskej pamäte a to že nejde o vetu jednoduchú, ale rozvitú, obsahujúcu podmienku. Veta, ktorá je uvedená v skutkovej vete v sebe obsahuje spoločný a podstatný znak a to je neadresnosť, neurčitosť a veľký priestor pre domyslenie si jej významu. Práve domýšľanie si jej významu je dôvod, prečo v podstate počas prípravného konania aj konania pred súdom si nielen každý z vypočutých vysvetľoval jej význam inak, ale jej význam prehodnocovali viackrát aj tí istí (poškodená, svedok W.). Na základe vykonaného dokazovania, keďže nedošlo k žiadnej pre právne posúdenie skutku významnej zmene oproti zistenému skutkovému stavu v prípravnom konaní súd dospel k právnemu záveru, že vyjadrenia obžalovaného prednesené dňa 21.05.2017 za prítomnosti poškodenej M. M. nemožno považovať za spôsobilé naplniť zákonné znaky prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. v spojení s § 127 ods. 4 Tr. zák., skutok nie je žiadnym trestným činom a ani priestupkom. Tu súd uvádza, že svoje pôvodné rozhodnutie o zastavení trestného stíhania podľa § 215 ods. 1 písm. b/ Tr. por. založil práve na všeobecnosti a neurčitosti prednesenej hrozby, pričom táto bola od počiatku nepochybná a prípadná zmena by nemohla viesť k zvratu pokiaľ ide o výrok o vine, pretože prípadné dramatické zmeny výpovedí poškodenej ako aj svedkyne o tom, že by obžalovaný poškodenú či inú osobu priamo menoval či inak stotožnil, by už budili dôvodnú pochybnosť o dôveryhodnosti výpovedí svedka či poškodeného. Ustanovenie § 215 ods. 1 písm. c/ Tr. por. predpokladá tú skutočnosť, že sa skutok stal a tiež že tento je trestným činom, až následne musí byť nepochybne preukázané, že skutok nespáchal obvinený. V tomto prípade bolo preukázané a nepripúšťalo opak to, že skutok nie je ani len trestným činom, a to preto, že akákoľvek skutočnosť na obžalovanom nezávislá, by o tom, že ide o trestný čin mohla svedčiť len zo závažnými dôvodnými pochybnosťami. A na tých nemožno založiť výrok o vine. Nezostáva nič iné, len opäť poukázať na rovnaké dôvody ako v skôr vydanom uznesení:

1. Prednesené slová obžalovaným sú všeobecné, obžalovaný nikoho nemenoval, nemenoval poškodenú M. M. ani poškodeného S. W. v zmysle, že by mu hrozila smrť. Sám poprel aj počas hádky, že sa smrť má týkať osoby M. M., čo potvrdila aj svedkyňa O. M. a aj samotná poškodená.

2. Medzi obžalovaným a poškodenou došlo k hádke, kde jej vyčítal neveru. Hádku sprevádzal krik, pričom svedkyňa uvádza ako osobu emotívne vystupujúcu najmä poškodenú. Hádku priznali tak obžalovaný ako aj poškodená. Práve poškodená mala počas hádky uviesť, že mohla obžalovanému otráviť jedlo. Jej výpovede o tom, či sa cítila ohrozená a to práve v dôsledku hrozieb smrťou boli rozporné už od počiatku pričom medzi jej verziami ostalo nesporné len, že mala strach o S. W. (svedkyňa O. M. uvádza, že pôvodne sa jej poškodená zverila, že predmetné dve osoby ktorým hrozí smrť sú jej manžel a S. W.).

3. Obžalovaný a v podstate ani poškodená ani svedkyňa svoju výpoveď pokiaľ ide o prednesené slová obžalovaným zásadne nemenili a v podstate sa zhodujú v tej podstatnej časti, ktorá je rozhodná pre právne posúdenie veci a to v tom, že žiadna vyhrážka adresovaná konkrétnej osobe nepadla. K jej adresnosti možno dospieť len na základe dohadov a predsudkov, na viac v samotná poškodená M. M. pripúšťa možný omyl, pripúšťajúc aj verziu obžalovaného. Sama poškodená, podľa skutkovej vety obžaloby, nie je osobou, ktorej smrťou sa obžalovaný hrozí, ale ide o jej obavu o život poškodeného S. W.. Poškodený S. W. sa mohol cítiť ohrozený len v dôsledku toho ako mu slová reprodukovala poškodená, a poškodená si slová obžalovaného vyložila "zosobnila" len na základe vlastných úvah, jej postoja k nemu najmä zrejme zafixovanému spoločenskému klišé o "krvnej pomste podvedeného manžela", vzájomným rozporom a hádkam počas rozvodového konania a blízkemu vzťahu k poškodenému S. W..

4. Poškodený S. W., strach o život nemal, pokiaľ by to tak bolo, odrazilo by sa to v skutkovej vete obžaloby. Súd s ním konal ako s poškodeným na rozdiel od orgánov činných v trestnom konaní práve z dôvodu, že ho bolo možné formálne rovnako ako poškodenú M. posudzovať ako poškodeného, pokiaľ by len spomenul, čo i v konaní pred súdom, že sa ohrozený na živote cítil.

5. Poškodení v podstate popierajú mimomanželský vzťah v čase skutku s tým, že boli len priatelia, hoci takéto vyjadrenia nebudia dôveru vzhľadom k výpovedi obžalovaného o tom, že poškodeného W. konfrontoval s klamstvom aj tomu, že sa následne poškodení začali žiť ako druh a družka. Súd teda má dôvod pochybovať o dôveryhodnosti výpovedí poškodených, o to viac, že znakom skutkovej podstaty žalovaného trestného činu je vnútorný postoj poškodeného k slovným prejavom obžalovaného "dôvodná obava", pričom táto sa mohla spájať aj len odhalením či priznaním blízkeho vzťahu poškodených, nesením následkov spojených s tým, že sa o ich vzťahu dozvie rodina a okolie, nie bezprostredne so slovným prejavom obžalovaného.

6. Nieže by bola rozptýlená, ale práve potvrdená verzia obžalovaného o zmysle prednesených slov o možnej "smrti dvoch ľudí", keď aj poškodená uviedla, že skutočne mala vedomosť o mileneckom vzťahu im známych osôb. Teda verzia, že obžalovaný nehrozil smrťou poškodeného, ale možným správaním tretej osoby po odhalení mileneckého vzťahu je pravdepodobná a v podstate nevyvrátiteľná. Tu súd poukazuje na výpoveď poškodeného W. z prípravného konania, kde cituje slová poškodenej v podstate tak, ako to vyplýva z verzie obžalovaného - teda, že poškodená nie je osobou, ktorej hrozí smrť, ale treťou osobou, ktorá bude zodpovedná za odhalenie. Tu sú zas zrejmé predsudky "spoločenské klišé", že pokiaľ by obžalovaný prezradil milenecký vzťah iných osôb, viedlo by to automaticky k tomu, že by to podvedený riešil formou pomsty, dokonca vraždou. Už len na záver k tomu bodu súd uvádza, že v podstate väčšina výpovedí obsahovala v spojitosti so smrťou slovo "možno", tiež nie je celkom jasné prečo by práve poškodená a nie obžalovaný mal byť ten, čo by "prezradením" nevery mal spôsobiť "možnú" smrť opäť zas nemenovaných dvoch osôb.

7. Súd je viazaný obžalobou, predmetom ktorej je skutok uvedený v obžalobe, hoci obžaloba opera dôvodnosť obžaloby na tom, že medzi manželmi dochádzalo k hádkam ba aj fyzickým potýčkam počas spolužitia, nebolo nijako preukázané, že išlo o jednostranné agresívne správanie obžalovaného a defenzívny postoj poškodenej, obžalovaného ako agresora nevykresľuje ani poškodený W.. Obžalovaný doposiaľ nebol súdne trestaný, postihovaný je za priestupky proti pravidlám cestnej premávky.

8. Dôvodnosť podanej obžaloby spočíva v skutočnosti jedine v tom, že počas manželskej hádky predniesol slová, kde svoje konanie spojené s oznámením nešpecifikovanej informácie spája s možnou smrťou dvoch nešpecifikovaných osôb a poškodenou ako osobou za to zodpovednou, pokiaľ sa bude kontaktovať s poškodeným. Že ide o smrť S. W. je obžalobou vyvodené zo skutočnosti, že v tom čase bol osobou, s ktorú mala poškodená udržiavať mimomanželský pomer, je výsledkom úvah poškodenej, ktorá si ich vyvodila zo skutočnosti, že zrejme tento mimomanželský (či blízky priateľský) pomer udržiavala no tajila, či ho obžalovaný spomenul. Sama sa pritom nespráva ako preľaknutá osoba, ktorej hrozí fyzická ujma, pokračuje v hádke, ba hrozila sa obžalovanému počas hádky otrávením jedla. Pri odchodne ho upozorňuje, že na neho podá trestné oznámenie. Trestné oznámenie podáva až potom, čo danú vec odkonzultuje s matkou a poškodeným, no na názor dcéry - ktorá je jediným priamym svedkom, a ktorej životná skúsenosť sa odzrkadlila v tom, že skutok považuje a to aj v čase bezprostredne po skutku za manželskú hádku, nedá. Obavu o život nepociťoval ani poškodený. Samotná poškodená neskôr pripustila, že sa vo svojich úvahách mohla mýliť, lebo si nespojila súvis vety prednesenej obžalovaným s prezradením mileneckého vzťahu jej priateľky. Inými slovami, pokiaľ by poškodená správne pochopila neadresné slová obžalovaného, nenadobudla by dojem, že hrozí smrť poškodenému S. W. a že táto smrť má spojitosť s konaním obžalovaného, odhliadnuc aj od tej skutočnosti, že bolo preukázané, že obžalovaný "hrozil" len tým, že fatálne následky môžu mať len ním "zverejnenie informácie", ktoré ani nijako nešpecifikoval.

9. Súd je toho názoru, že prednesené slová obžalovaným nie sú spôsobilé byť vyhrážkou smrťou ani inou ťažkou ujmou žiadnej konkrétnej osobe, pričom ani dokazovanie na hlavnom pojednávaní na tejto skutočnosti nič nezmenilo. Išlo o manželskú hádku, kde sa ani jeden z manželov nevychýlil vo svojom správaní do roviny trestnoprávnej, pričom skutočnosť, že poškodená svojimi úvahami za prispenia spoločenských predsudkov doplní význam slov obžalovaného a podá trestné oznámenie, by nemalo automaticky viesť k formalizmu v podobe prostého chápania vety bez súvislostí, ktorá obsahuje čo aj hrozbu ujmy s tým, že jej obsah sa vyloží v neprospech obžalovaného, o to viac pokiaľ je táto veta tak všeobecná a neurčitá, že poskytuje obrovský priestor na dohady o jej obsahu, význame a adresnosti. Pretože išlo o vzájomnú hádku, nebolo preukázané, že by sa obžalovaný dopustil ani žiadneho konania, ktoré by mohlo naplniť zákonné znaky priestupku podľa § 49 ods. 1 Z.č. 372/1990 Zb. o priestupkoch voči poškodeným, nie je dôvodné ani postúpenie veci na prejednanie ako priestupku.

10. V súvislosti s úvahami o tom, či aj takýmito všeobecne prednesenými spojitosťami smrti osôb so správaním poškodenej sa mohol dopustiť inej trestnej činnosti je potrebné uviesť, že pokiaľ si poškodená v čase skutku inú súvislosť neuvedomila a ani to jej správanie inak neovplyvnilo, opäť išlo o neadresné vyjadrenie ktoré si má adresát "domyslieť", nie je takéto konanie spôsobilé naplniť znaky ani inej trestnej činnosti ako napríklad pôvodnej právnej kvalifikácie skutku podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák.“

Na základe preskúmania veci, odvolací súd dospel k záveru, že skutkové zistenia okresného súdu majú úplnú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania a nevykazujú žiadne vady, ktoré by mali základ v nesprávnej aplikácii ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. por., ako aj v nesprávnej aplikácii zásady trestného konania „v pochybnostiach v prospech obvineného“. V konečnom dôsledku odvolací súd konštatuje, že podľa vyššie citovaného konkrétneho obsahu odôvodnenia odvolania prokurátor ani nenamieta postup okresného súdu rozporný s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. v zmysle vyššie uvedeného teoretického rámca, ale sa len domáha iného hodnotenia dôkazov a nariadenia okresnému súdu zo strany odvolacieho súdu vyvodiť iné skutkové závery (záver o vyhrážke obžalovaného voči poškodenej, naplňujúci pojmové znaky vyhrážky v zmysle § 360 ods. 1 Tr. zák.), ktorej požiadavke odvolací súd v zmysle vyššie uvedeného nemôže v žiadnom prípade vyhovieť, keďže nemá právomoc udeľovať súdu prvého stupňa záväzné pokyny o spôsobe hodnotenia dôkazov (nemá právo prikazovať, o ktoré konkrétne dôkazy má oprieť skutkový stav veci a aké konkrétne závery má z dôkazov vyvodiť).

S poukazom na citovaný obsah časti odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa názoru odvolacieho súdu sa okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku riadne vyporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie a dal riadne odpovede, prečo nedospel k záverom, uvedeným v dôvodoch odvolania prokurátora, pričom argumentácia okresného súdu má úplnú oporu v obsahu vykonaného dokazovania. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu netrpí vadami v zmysle § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. a ani vadami v zmysle § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por., použitia ktorého ustanovenia sa prokurátor domáhal v dôvodoch svojho odvolania.

Na podklade odvolania prokurátora odvolací súd skúmal aj správnosť napadnutých výrokov rozsudku okresného súdu z hľadiska existencie prípadných ďalších vád, v odvolaní prokurátora nevytýkaných, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.por.

Z tohto hľadiska odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že podľa § 371 ods. 1 Tr. por. dovolanie možno podať, ak

a) vo veci rozhodol nepríslušný súd,

b) súd rozhodol v nezákonnom zložení,

c) zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu,

d) hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky,

e) vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania,

f) trestné stíhanie bolo vykonané bez súhlasu poškodeného, hoci jeho súhlas sa podľa zákona vyžaduje,

g) rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom,

h) bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa,

i) rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť,

j) bolo uložené ochranné opatrenie, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky,

k) proti obvinenému sa viedlo trestné stíhanie, hoci bolo neprípustné,

l) odvolací súd zamietol odvolanie podľa § 316 ods. 1, hoci na to neboli splnené zákonné dôvody, alebo zobral na vedomie späťvzatie odvolania obhajcom alebo osobou uvedenou v § 308 ods. 2 napriek tomu, že obvinený nedal výslovný súhlas na späťvzatie odvolania,

m) pred podaním obžaloby generálny prokurátor zrušil právoplatné rozhodnutie prokurátora po lehote uvedenej v § 364 ods. 3,

n) bol obvinenému uložený trest odňatia slobody na doživotie a súd rozhodol, že podmienečné prepustenie z výkonu tohto trestu nie je prípustné.

Na základe preskúmania napadnutého rozsudku okresného súdu z uvedených dôvodov odvolací súd v prejednávanom prípade nezistil existenciu vád napadnutého rozsudku, uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 Tr. por.

Podľa § 319 Tr.por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Keďže s poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné, rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomu uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný

prostriedok.