Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_16T-25-2018.pdf
PDF · 146.45 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
PN-16T/25/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Piešťany, samosudcom Mgr. Pavlom Macháčom, v trestnej veci obžalovaného T. W., pre prečin zanedbania povinnej výživy § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno b), písmeno c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno b) Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní konanom 6. februára 2019, takto
rozhodol:
O b ž a l o v a n ý
T.G.S.Q.I. W., narodený XX.XX.XXXX v L.Ť.H., trvale bydlisko U. XXX/X, P., prechodne H. XXXX, W., Č. G.
s a u z n á v a z a v i n n é h o, ž e
vo P. a ani na iných miestach v období od júla 2014 až do 19. júna 2018 si ako otec T. W., narodeného XX.XX.XXXX a v období od júla 2014 až do 6. februára 2019 ako otec X. W., narodenej XX.XX.XXXX, vôbec neplnil vyživovaciu povinnosť voči svojim deťom, pričom mu táto povinnosť vyplýva zo Zákona o rodine a jej rozsah mu bol určený rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp. zn. 9P 36/2009 zo dňa 20.10.2009, právoplatným dňa 11.11.2010, sumou 130 eur mesačne na syna T. a sumou 120 eur mesačne na dcéru X., ktoré je povinný platiť vždy do 15. dňa v mesiaci vopred, hoci vedel o existencii vyživovacej povinnosti a mal vedomosť o tom, že obe deti študujú na vysokej škole, svoju vyživovaciu povinnosť si neplnil, hoci v uvedenom období bol zamestnaný a poberal príjem, ktorý mu umožňoval platiť výživné na svoje deti, čím mu vznikol dlh na výživnom voči synovi T. W. za obdobie od júla 2014 do 19. júna 2018 vo výške 6.240 eur a na voči dcére X. W. za obdobie od júla 2014 do 6. februára 2019 vo výške 6.600 eur,
t e d a
- najmenej tri mesiace v období dvoch rokov si úmyselne neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného, a taký čin spáchal závažnejším spôsobom konania - po dlhší čas,
č í m s p á c h a l
- prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno b) Trestného zákona.
Z a t o s a o d s u d z u j e
podľa § 207 odsek 3 Trestného zákona, za použitia § 36 písmeno l), § 38 odsek 3 Trestného zákona, na trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky. Podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona sa mu výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá a podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona sa mu určuje skúšobná doba na 3 (tri) roky.
Podľa § 50 odsek 2 Trestného zákona a § 51 odsek 4 písmeno d) Trestného zákona sa obžalovanému ukladá povinnosť, aby v skúšobnej dobe podľa svojich schopností zaplatil zameškané výživné synovi T. W. vo výške 6.240 eur a dcére X. W. vo výške 6.600 eur.
odôvodnenie:
Okresná prokuratúra Piešťany podala na tunajší súd 4. apríla 2018 obžalobu sp. zn. Pv 213/17/2204 (ďalej len obžaloba) na T. W. (ďalej aj obžalovaný) pre skutok právne kvalifikovaný ako pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno b), písmeno c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno b) Trestného zákona. Súd vo veci vytýčil hlavné pojednávanie, na ktorom vykonal dokazovanie výsluchmi svedkov, prečítal výpoveď obžalovaného z prípravného konania a oboznámil čítaním listinné dôkazy založené v spise. K priebehu konania a ku konaniu v neprítomnosti obžalovaného Súd vo veci nerozhodol trestným rozkazom, ale vo veci nariadil termín hlavného pojednávania na 7.5.2018, ktorého sa obžalovaný bez ospravedlnenia nezúčastnil. Až dodatočne 14.5.2018 bolo tunajšiemu súdu doručené písomné podanie, v ktorom obžalovaný ospravedlnil svoju neúčasť na hlavnom pojednávaní z osobných, pracovných, finančných a čiastočne zdravotných dôvodov, ktoré dôvody však bližšie nešpecifikoval. Na svoju obhajobu uviedol, že mu bola z platu exekučne zrážaná pohľadávka 260.000 Kč. Riešenie dlhu na výživnom hľadal v pôžičke, ale vzhľadom na exekúciu, ju nemal šancu dostať. Z týchto dôvodov žiadal súd o ospravedlnenie jeho neúčasti na hlavnom pojednávaní a o konanie ďalších pojednávaní v jeho neprítomnosti. Súd hlavné pojednávanie odročil na 9.8.2018 o 8,30 hod., ktorého pojednávania sa obžalovaný opätovne nezúčastnil. Svoju neúčasť ospravedlnil e-mailovým podaním doručeným súdu 9.8.2018 o 6,40 hod. V podaní uviedol, že sa znova ospravedlňuje, že sa pojednávaní nemôže zúčastniť, ktoré zdôvodnil tým, že nemôže mať náklady na viac a mrzí ho, že jeho zamestnávateľ nie je schopný zabezpečiť potrebné doklady o tom, že mal veľkú exekúciu, ktorá mu spôsobila existenčné problémy. Kvôli cestovaniu by si musel zobrať tri dni dovolenky, ktorú už nemá, lebo dovolenku vyčerpal pre zdravotné problémy. K zdravotným problémom uviedol, že má vysoký krvný tlak a žalúdočnú neurózu. Taktiež uviedol, že sa stará o priateľku, ktorá je dlhodobo na nemocenskej a má len minimálnu hybnosť. Zdôraznil, že robí všetko preto, aby peniaze na dlžné výživné zohnal. Z týchto dôvodov žiadal súd o ospravedlnenie jeho neúčasti na hlavných pojednávaniach. Za oneskorené a nedostatočné ospravedlnenie mu súd uložil poriadkovú pokutu, keďže išlo o opakované porušenie povinnosti z jeho strany a hlavné pojednávanie vykonal v jeho neprítomnosti. Súd následne hlavné pojednávanie odročil na neurčito a vyzval obžalovaného, aby ním tvrdené skutočnosti preukázal. Zároveň obžalovaného súd upozornil, že ďalšie ospravedlnenie neúčasti na hlavnom pojednávaní, ktoré nebude obsahovať zákonné náležitosti, nebude súdom akceptované a pri neospravedlnenej neúčasti bude postupované dôsledne v súlade s Trestným poriadkom. Na písomnú výzvu súdu obžalovaný nereagoval. Ďalší termín hlavného pojednávania súd určil na 6.2.2019, ktorého sa obžalovaný opätovne nezúčastnil a svoju neúčasť ospravedlnil e-mailovým podaním doručeným súdu 5.2.2019. V podaní uviedol, že dôvody pre ktoré sa už skôr ospravedlňoval stále platia, že peniaze, ktoré dlhuje, nemá, no snaží sa ich zohnať. Hlavne sa bojí, že by to so svojou žalúdočnou neurózou psychicky nezvládol, lebo po doručení emailu zo súdu má problémy so žalúdkom, nemôže sa najesť a lekár mu tvrdí, že je to psychického pôvodu a lieky mu nepomôžu. Hlavné pojednávanie 6.2.2019 súd vykonal v neprítomnosti obžalovaného postupom podľa § 252 odsek 2 Trestného poriadku, keďže zákonné podmienky pre tento postup boli splnené. Obžalovanému bola obžaloba riadne doručená, na každý termín hlavného pojednávania bol riadne a včas predvolaný, napriek tomu sa hlavného pojednávania nezúčastnil a svoju neúčasť ospravedlnil spôsobom, ktorý súd odmietol akceptovať, lebo jeho ostatné ospravedlnenie nebolo opäť ani riadne, ani včasné. Na obžalovaného sa súčasne nevzťahovala žiadna z podmienok uvedených v ust. § 252 odsek 3 Trestného poriadku, ktorá by vylúčila možnosť konať v jeho neprítomnosti, lebo obžalovaný nie je vo väzbe, ani vo výkone trestu odňatia slobody, horná hranica trestného činu, pre ktorý bola trestne stíhaná neprevyšuje desať rokov a v prípade obžalovaného nešlo ani o prípad povinnej obhajoby (§ 37 Tr. por.). Zároveň bola splnená aj materiálna podmienka, že vec možno spoľahlivo rozhodnúť v jeho neprítomnosti, lebo obžalovaný sa k veci v prípravnom konaní riadne vyjadril, v písomných podania adresovaných súdu opakovane potvrdil, že dlh nevyrovnal, ale snaží sa zohnať peniaze. Z tohto dôvodu súd jeho ďalší výsluch nepovažoval za potrebný. Rovnako boli v prípravnom konaní dodržané ustanovenia o vyšetrovaní. Pre konanie v neprítomnosti obžalovaného bolo podstatné len to, či pre takýto postup boli splnené zákonné podmienky (§ 252 Trestného poriadku). Ak sú tieto podmienky splnené - a v posudzovanom prípade ako bolo už vyššie uvedené splnené boli - súd môže bez ďalšieho (ipso facto) vykonať hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného. Nevyžaduje sa akýkoľvek prejav vôle obžalovaného spočívajúci v jeho súhlase, resp. nesúhlase s takýmto postupom súdu. Nakoniec sám obžalovaný uviedol, že súhlasí, aby sa hlavné pojednávania konali bez neho a evidentne sa ich nechcel zúčastniť. K dokazovaniu Keďže súd konal v neprítomnosti obžalovaného, na hlavnom pojednávaní na návrh prokurátora prečítal zápisnice o výsluchoch obžalovaného z prípravného konania z 25.9.2017 a 9.10.2017, v ktorých obžalovaný k svojej osobe uviedol, že nepije, nefajčí a nedroguje. Na psychiatrii sa nikdy neliečil, zdravotný stav má dobrý, trpí len žalúdočnou neurózou a má problémy s kĺbmi. K majetkovým pomerom uviedol, že je nemajetný, nevlastní žiadne nehnuteľnosti. Žije z toho, čo zarobí, pričom od roku 2014 až dosiaľ nepretržite pracuje pre toho istého zamestnávateľa na tej istej pozícii. Od januára 2017 mu zvýšili plat o 1.800 Kč mesačne. Ďalej uviedol, že po rozvode s exmanželkou predali byt za 1.000.000 Sk. Z tejto sumy po odpočítaní provízie pre realitnú kanceláriu a nedoplatkov na bytovom podniku zostala pomerne veľká suma, pričom on z nej dostal len 129.000 Sk a zvyšok si nechala exmanželka a kúpila si za to iný byt. Keďže sa starala o deti, žiadne vyrovnanie od nej nechcel. V júni 2006 sa presťahoval do W., kde žije už 11 rokov. Má priateľku Ľ. T., s ktorou sa spolu starajú o jej syna, ktorý sa narodil v roku 2001. Chodí len do práce a domov a platí čo môže a ako môže. Exmanželka ho chce finančne zruinovať, žiadala opakovane vyššie výživné. Nie je s ňou v kontakte, nebavia sa. Ku skutku uviedol, že si je vedomý vyživovacej povinnosti voči svojim deťom spolu vo výške 250 € mesačne, no táto suma je na neho príliš vysoká, nemá dostatočný príjem, z ktorého by ju mohol platiť, lebo musí platiť nájomné a pôžičku. Nájomné spolu s priateľkou platia 13.000 Kč mesačne, on z toho platí 6.500 Kč a pôžičky splácajú spolu vo výške 11.000 Kč mesačne. Do apríla 2015 vďaka exekúcii poberal len minimálny plat, lebo mal exekúciu kvôli pôžičke, ktorú nemohol splácať pre hospodársku krízu. Teraz žiadne exekúcie nemá. Nikdy mu v učtárni nepovedali, čo všetko mu zrážajú. V mzdovej učtárni svoju vyživovaciu povinnosť nahlásil. O zníženie výživného nepožiadal, lebo by mu súd aj tak nevyhovel. Od júna 2014 s deťmi nie je v osobnom kontakte, občas si píšu SMS - správy. Cez sociálne siete sa ich pýtal na štúdium, ktoré im celkom ide, syn študuje v X. techniku a dcéra biológiu v C.. Deti sú snaživé a chytré, sú zdravé a nemajú žiadne problémy. V minulosti im na Vianoce kúpil každému mobil, inak im žiadne dary nedával. Svedkyňa T. O. pri výsluchu na hlavnom pojednávaní 9.8.2018 uviedla, že je bývalou manželkou obžalovaného, právo odoprieť vypovedať nevyužíva a vypovedať bude. Ku skutku uviedla, že s obžalovaným žili ako manželia asi do roku 2005. Z ich manželstva pochádzajú dve deti - T. a X., ktoré boli po rozvode zverené do jej starostlivosti a výchovy a obžalovanému bolo určené platiť na ich výživu. Výživné na deti platil poštovými poukážkami asi do roku 2011, keď aj niečo v období od 2005 do 2011 nezaplatil na čas, tak to doplatil. Vtedy s ním hovorila naposledy, už vtedy jej vravel, že mu to finančne nevychádza. Od roku 2012 neplatil výživné vôbec, preto na neho podala v roku 2015 trestné oznámenie a bol za to aj odsúdený. Ďalšie trestné oznámenie na neho podala v roku 2017, nakoľko stále neplatil. Náhradné výživné na deti nepoberala, nakoľko sa po rozvode znova vydala a kvôli jej príjmu a príjmu manžela už nemala nárok. Doteraz nič nezaplatil, koľko presne dlhuje, to svedkyňa nevie, ale keďže nezaplatil ani euro, tak stačí vynásobiť počet dlžných mesiacov sumou mesačného výživného. Výživné vymáhali aj exekučne, ale bezúspešne, lebo na Slovensku obžalovaný nemá žiaden majetok. Pokiaľ obžalovaný tvrdil, že si svedkyňa nechala peniaze z predaja spoločného bytu, tak svedkyňa k tomu uviedla, že pred sobášom bola výlučnou vlastníčkou dvojizbového bytu, ktorý následne predala a kúpili si s obžalovaným už ako manželia ten väčší byt. Preto jej z predaja bytu patril väčší diel. Tiež splácala počas manželstva zo svojho príjmu dlhy obžalovaného. A z peňazí za predaj bytu sa tiež na ťarchu obžalovaného hradilo dlžné nájomné, keďže obžalovaný ten byt až do jeho predaja užíval sám ešte rok po tom, ako sa svedkyňa s deťmi odsťahovala. Taká bola ich dohoda, nevie prečo to obžalovaný vyťahuje. Taktiež nie je pravda, že by obžalovanému niekedy bránila v styku s deťmi, sú už dospelé, samé sa rozhodujú. Prečo o deti obžalovaný nemá záujem, svedkyňa nevie. Pokiaľ obžalovaný tvrdil, že peniaze na výživné posielal svojim rodičom, ktorí z nich kupovali T. a X. veci, tak to nie je to pravda. Rodičia obžalovaného majú s vnúčatami výborný vzťah, občas im niečo kúpia alebo dajú, avšak zo svojho. Svedkyňa nemá vedomosť o tom, že by cez starých rodičov obžalovaný niečo deťom posielal, nehovorili jej to ani deti, ani rodičia obžalovaného.
K svojim osobným pomerom svedkyňa uviedla, že má zdravotné problémy, od augusta 2014 maródovala, z maródky išla rovno do čiastočného invalidného dôchodku. V roku 2016 sa napriek zdravotným problémom skúšala zamestnať, no rovno v práci dostala mozgovú príhodu. Potom ju postihli ešte ďalšie dve príhody. Od 2.5.2017 poberá plný invalidný dôchodok 329 eur. Čo sa týka výdavkov na obe deti, tieto činia asi 500 eur mesačne. V tom je strava, cestovné, ubytovanie, nejaké vreckové. Syn T. si počas vysokoškolského štúdia privyrábal, keď niečo zarobil, kúpil si, čo potreboval. Dcéru sponzorovali, lebo nebrigádovala. Svedok T. W. pri výsluchu na hlavnom pojednávaní 9.8.2018 uviedol, že ako syn obžalovaného svoje zákonné právo odoprieť vypovedať nevyužíva a vypovedať bude. Ku skutku uviedol, že obžalovaný na neho neplatil výživné, kedy prestal platiť, to už presne nevie, riešila to mama. Koľko mu obžalovaný presne dlhuje na výživnom, to tiež nevie, nemá to zrátané, riešila to mama. Obžalovaný mu osobne od júna 2014 do dnešného dňa nezaplatil ani euro. V minulosti dostal od neho mobil, nevie kedy presne to bolo. Iné dary od neho nedostal. Občas dostal vreckové od rodičov obžalovaného, ku ktorým so sestrou pravidelne chodia a majú s nim dobrý vzťah, títo im však nikdy nevraveli, že by to malo byť sprostredkované od obžalovaného. Vždy si myslel, že mu to dávajú starí rodičia zo svojho. Dlžné výživné riešili so sestrou aj cez exekútora, no bezúspešne, lebo obžalovaný nemá na Slovensku žiaden majetok. Naposledy bol s obžalovaným v osobnom kontakte na oslave starej mamy asi pred 5-timi rokmi, odvtedy sa nevideli. Obžalovaný mu sporadicky písal k narodeninám cez sociálne siete, ale bližšie sa spolu nebavili, posledné 2 - 3 roky sa nebavili skoro vôbec. Ďalej svedok uviedol, že po skončení strednej školy išiel študovať na vysokú školu do X.. Štúdium bolo bezplatné, no mesačne potreboval na ubytovanie 130 eur, na stravu dostával od matky a otčíma okolo 160 - 250 eur. Študoval nepretržite, 19.6.2018 úspešne ukončil magisterské štúdium. Potvrdenie o ukončení štúdia predložil súdu. To, že študuje na vysokej škole, obžalovaný určite vedel, je to zrejmé zo sociálnych sietí, on mu to priamo neoznamoval. Ani mu nehovoril, že už štúdium ukončil. Hneď na druhý deň po ukončení štúdia sa svedok zamestnal. Núdzou netrpeli, lebo matka s otčímom sa snažili, aby mali všetko, čo potrebovali. Svedok si sám už počas štúdia privyrábal, od druhého ročníka zarábal okolo 10.000 Kč mesačne, lebo musel, inak by mu to nevychádzalo. Čo sa týka vzťahu k obžalovanému, dá sa povedať, že k nemu nemá žiaden vzťah, dlho ho nevidel a nie sú v kontakte. Z potvrdenia Fakulty N. O. P. D. O. v X. z 21.6.2018 vyplynulo, že svedok T. W. ukončil 19.6.2018 magisterské štúdium štátnou záverečnou skúškou. Svedkyňa X. W. pri výsluchu na hlavnom pojednávaní 6.2.2019 uviedla, že ako dcéra obžalovaného svoje zákonné právo odoprieť vypovedať nevyužíva a vypovedať bude. Ku skutku uviedla, že obžalovaný od istého času prestal platiť výživné na ňu a jej brata, kedy presne to bolo, to nevie, riešila to mama. Jej osobne do dnešného dňa obžalovaný nedal ani euro. Koľko presne jej dlhuje, nevie, nemá to zrátané. Riešila to aj cez exekútora, no bezúspešne. Niekedy v minulosti jej dal obžalovaný telefón, nevie kedy presne to bolo, iné dary od neho nedostala. Naposledy obžalovaného osobne videla v roku 2011 alebo 2012 na oslave 60-tky starej mamy. Odvtedy je s ním v kontakte sporadicky cez sociálne siete, občas jej pošle SMS k meninám, narodeninám a k Vianociam. Ďalej uviedla, že po skončení gymnázia išla študovať na vysokú školu do C., študuje nepretržite, končiť by mala v júni 2019. O tom, že svedkyňa študuje na vysokej škole obžalovaný určite vie, minimálne od svojich rodičov, ku ktorým svedkyňa pravidelne chodí, lebo oni sa jej pýtajú na študijné výsledky a s obžalovaným sú tiež v kontakte. Štúdium ako také je síce bezplatné, ale mesačné výdavky na ubytovanie má svedkyňa okolo 110 eur, na stravu dostáva od matky a otčíma od 100 - 150 eur, potrebuje aj na cestovné a nejaké vreckové. Peniaze potrebuje, preto si našla brigádu, zarobí si do 130 eur mesačne, podľa počtu odrobených hodín ako jej to škola dovolí. Núdzou nikdy netrpela, matka s otčímom sa jej snažili zo všetkých síl dať to, čo potrebovala. Matka jej v kontakte s obžalovaným nikdy nebránila, to svedkyňa nemá o neho záujem, lebo nemá potrebu sa s ním baviť po tých rokoch, čo sa o nich nezaujímal. Z rodného listu T. W. vyplýva, že sa narodil 21.10.1993, jeho matkou je svedkyňa T. O. a otcom obžalovaný. Z rodného listu X. W. vyplýva, že sa narodila 24.4.1995, jej matkou je svedkyňa T. O. a otcom obžalovaný. Z rozsudku Okresného súdu Piešťany sp. zn. PN-6C 184/2004 z 21.02.2005, právoplatného 30.03.2005, vyplynulo, že súd manželstvo T. O. a obžalovaného uzavreté 15.6.1991 rozviedol a v tom čase maloleté deti T. W. a X. W. pochádzajúce z manželstva zveril do výchovy a opatery matky T. O. a obžalovaného zaviazal prispievať mesačne na výživu v tom čase mal. MN. W. sumou 2.400 Sk a na mal. X. W. sumou 2.300 Sk, vždy do 15-teho dňa mesačne vopred. Rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp. zn. 9P/36/2009 z 20.10.2010 bolo výživné na v tom čase mal. T. W.Č. s účinnosťou od 1.5.2009 zvýšené zo sumy 79,66 eur na sumu 130 eur mesačne a na v tom čase mal. X. W. bolo zvýšené s účinnosťou od 01.05.2009 do 31.08.2010 zo sumy 76,35 eur na sumu 100 eur mesačne a s účinnosťou od 1.9.2010 zo sumy 100 eur na sumu 120 eur mesačne, v oboch prípadoch splatné vždy do 15-teho toho ktorého mesiaca vopred k rukám matky. Zároveň mu súd povolil splácať zročné výživné v mesačných splátkach spolu s bežným výživným. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 11.11.2010. Z lustrácie Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky vyplynulo, že obžalovaný k 5.4.2017 nevlastnil na území Slovenskej republiky žiadne nehnuteľnosti. Z registra vozidiel vyplynulo, že aktuálne nie je evidovaný ako vlastník alebo držiteľ motorového vozidla. Meno obžalovaného taktiež nefiguruje v Obchodnom registri SR, ani v Živnostenskom registri SR. Z potvrdenia Magistrátu mesta W. vyplynulo, že obžalovaný nie je evidovaný ako živnostník na území Českej republiky. Z potvrdenia Úradu práce Českej republiky z 2.10.2017 vyplynulo, že obžalovaný bol evidovaný na úrade práce od 1.12.2010 do 12.6.2011, kedy bol vyradený z dôvodu, že si našiel prácu v spoločnosti O. L., s.r.o. Predtým bol zamestnaný v spoločnosti S. S. G., s.r.o. s rozhodnou mzdou vo výške 16.355 Kč. Počas evidencie na úrade práce poberal podporu v nezamestnanosti. Z potvrdenia Okresnej správy sociálneho zabezpečenia W. vyplynulo, že k 29.9.2017 obžalovanému nie je vyplácaný žiaden dôchodok. Z potvrdenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny L. vyplynulo, že obžalovaný nie je k 28.11.2017 evidovaný v evidencii uchádzačov o zamestnanie a nepoberá žiadne dávky. Z potvrdenia Sociálne poisťovne vyplynulo, že obžalovaný nie je k 11.12.2017 evidovaný v ich evidencii ako poistenec, ani ako poberateľ akýchkoľvek dávok. Posledná evidencia je z roku 2005. Z upovedomení o začatí exekúcie vyplynulo, že T. W. a X. W. ako oprávnení iniciovali v roku 2016 exekučné konanie v súvislosti s vymáhaním výživného proti obžalovanému ako povinnému u súdneho exekútora Mgr. X. Y.. Z informácie o stave exekučného konania z 25.11.2016 od súdneho exekútora Mgr. X. Y. vyplynulo, že v súčasnej dobe nemá súdny exekútor zákonnú možnosť vymôcť pohľadávky oprávnených. Z centrálnej evidencie exekúcií súd zistil, že v roku 2017 sa viedlo voči obžalovanému exekučné konanie na vymoženie čiastky 40.794 Kč s príslušenstvom u exekútora JUDr. J. T.. Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne z 19.5.2017 vyplynulo, že svedkyni T.. O. vznikol od 2.8.2015 nárok na invalidný dôchodok, ktorý s účinnosťou od 2.5.2017 poberá vo výške 322,40 eur. Z pracovnej zmluvy uzatvorenej 9.6.2011 medzi spoločnosťou O. L., s.r.o. a obžalovaným súd zistil, že obžalovaný je od 13.6.2011 zamestnancom uvedenej spoločnosti s dohodnutou mzdou 19.000 Kč brutto. Z pracovného hodnotenia obžalovaného vypracovaného O. L., s.r.o. ku dňu 29.10.2017 vyplynulo, že obžalovaný je stále zamestnancom spoločnosti, pracuje na pozícii Associate Engineer (údržba strojeného vybavenia linky), že bol niekoľko krát napomínaný pre nedodržiavanie pracovných postupov a že o náhradné výživné nepožiadal. Zároveň pripojili mzdové listy obžalovaného. Z nich súd zistil, že v priebehu roku 2014 mal obžalovaný exekúciu zo mzdy, napriek tomu mu po zrážke prišlo na účet od júla 2014 do decembra 2014 spolu netto 70.968 Kč. V roku 2015 predstavoval čistý ročný príjem obžalovaného, ktorý mu bol vyplatený na účet sumu 255.216 Kč, v roku 2016 sumu 252.193 Kč a v roku 2017 za 8 mesiacov sumu 179.973 Kč. Z lustrácie v registri obyvateľov vyplynulo, že obžalovaný je rozvedený, má dve deti T. W.Č. a X. W.. Z lustrácie v systéme AVÍZO vyplynulo, že sa proti obžalovanému 28.3.2018 iné trestné stíhanie v tom čase neviedlo, čo potvrdzujú aj aktualizované lustrácie v databáze súdov a STA. Zo správy Magistrátu mesta W. vyplynulo, že k 28.9.2017 sa voči obžalovanému žiadne priestupkové konanie neviedlo. V ústrednej evidencie priestupkov Ministerstva vnútra SR nevyplynuli žiadne priestupky voči obžalovanému. Z trestného rozkazu Okresného súdu Piešťany sp. zn. 1T/62/2014 z 05.06.2014 vyplynulo, že obžalovaný bol uznaný za vinného z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno b/ Trestného zákona spáchaného úmyselne a bol odsúdený podľa § 207 odsek 3 Trestného zákona, za použitia § 36 písmeno j/, § 38 odsek 3 Trestného zákona k trestu odňatia slobody vo výmere 1 rok, ktorého výkon mu bol podľa § 49 odsek 1 písmeno a/ a § 50 odsek 1 Trestného zákona podmienečne odložený na skúšobnú dobu vo výmere 30 mesiacov. Zároveň mu podľa § 50 odsek 2 Trestného zákona s poukazom na § 51 odsek 4 písmeno d/ Trestného zákona súd uložil povinnosť spočívajúcu v príkaze v skúšobnej dobe dlžné výživné zaplatiť. Trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 8.7.2014. Z odpisu registra trestov obžalovaného vyplynulo len odsúdenie vo vyššie uvedenej veci Okresného súdu Piešťany sp. zn. 1T/62/2014 s tým, že sa aktuálne na odsúdeného už hľadí, akoby nebol odsúdený.
K posúdeniu existencie a rozsahu vyživovacej povinnosti Podľa § 7 odsek 1 Trestného poriadku (Posudzovanie predbežných otázok), orgány činné v trestnom konaní a súd posudzujú samostatne predbežné otázky, ktoré sa v konaní vyskytnú; ak je o takej otázke právoplatné rozhodnutie súdu, Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), Súdneho dvora Európskej únie alebo iného štátneho orgánu, orgány činné v trestnom konaní a súd sú takým rozhodnutím viazané, ak nejde o posúdenie viny obvineného. Existenciu resp. trvanie vyživovacej povinnosti obžalovaného voči synovi T. W. si súd v tomto prípade posúdil ako predbežnú otázku podľa § 7 odsek 1 Trestného poriadku bez toho, aby čakal na prípadne zrušenie vyživovacej povinnosti súdom, o čom by civilný súd konal len na podklade návrhu. Povinnosť obžalovaného uhrádzať výživné na deti vyplýva priamo z ustanovení zákona o rodine, bez ohľadu na to, či došlo v súdnych konaniach k prípadnej konkretizácii výšky výživného rozhodnutím súdu. Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom nie je podmienená vekom dieťaťa, ani ukončením určitého stupňa vzdelania, ale len schopnosťou dieťaťa samo sa živiť, čo je pojem, ktorý musí súd vyložiť jednotlivo podľa špecifík každého konkrétneho prípadu. Schopnosť dieťaťa k tomu, aby sa živilo samo, je podmienená tým, kedy sa dieťa stane spôsobilým hradiť svoje odôvodnené potreby z odmeny za vlastnú prácu takej povahy, ktorá zodpovedá jeho fyzickým a duševným predpokladom i potrebám spoločnosti. Povinnosť rodičov vyživovať svoje deti existuje ako podporný prostriedok výživy po celú dobu života subjektov tohto právneho vzťahu. Trestná zodpovednosť páchateľa za prečin zanedbania povinnej výživy je u vyživovacej povinnosti rodičov voči dieťaťu daná aj vtedy, ak je dieťa plnoleté a má sústavnú snahu sa štúdiom pripravovať na svoje budúce povolanie. Ak nie je taká príprava plynulá a dieťa menilo školy či prerušilo štúdium, je v každom takom konkrétnom prípade potrebné skúmať, či je daná časová súvislosť medzi každým štúdiom, a je tiež potrebné prihliadať na dôvody prerušenia štúdia. Vždy je pritom nutné posudzovať existenciu zásadnej podmienky pre priznanie výživného, či oprávnené dieťa nie je schopné sa samo živiť a to aj v rámci obmedzujúceho pravidla dobrých mravov. Preto ani drobný príležitostný zárobok, ktorý študujúce dieťa vlastným pričinením nadobudne, k výžive nestačí a nemôže viesť k záveru, že dieťa bolo schopné sa samo živiť. Takáto okolnosť sama o sebe nepostačuje ani pre záver o nízkej spoločenskej škodlivosti a nie je dôvodom pre nevyvodenie trestnej zodpovednosti v zmysle § 12 ods. 2 Tr. zákonníka. (Uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky z 27. 7. 2016, sp. zn. 8 TDO 842/2016
- www.nsoud.cz <http://www.nsoud.cz>). Posudzujúc otázku trvania vyživovacej povinnosti ako predbežnú dospel súd k záveru, že vyživovacia povinnosť obžalovaného k synovi T. W. zanikla s účinnosťou od 20.6.2018, kedy syn obžalovaného T. W. získal po úspešnom ukončení vysokoškolského štúdia schopnosť sám sa živiť, ktorá schopnosť je preukázaná aj tým, že sa hneď na druhý deň po skončení štúdia podľa vlastných slov riadne zamestnal. Skutočnosť, že už počas štúdia bol zamestnaný a schopný dosahovať príležitostný príjem cca. 10.000 Kč mesačne, aby nimi pokryl svoje potreby, na trvaní a výške vyživovacej povinnosti obžalovaného nič nemení, lebo prvoradou úlohou študenta denného štúdia je riadne sa venovať štúdiu tak, aby toto mohol úspešne ukončiť. A počas tohto obdobia je nepochybne odkázaný výživou na svojich rodičov - matku a otca, pričom matka si vyživovaciu povinnosť riadne plnila. Obdobne platia tieto závery aj pre dcéru X. W., keďže táto si taktiež príležitostne privyrába. Voči nej však vyživovacia povinnosť obžalovaného aj naďalej trvá. K hodnoteniu dôkazov Po vykonaní dokazovania súd zhodnotil dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či tieto obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán. Prihliadol pritom len na skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní a opieral sa o dôkazy, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané. Z vykonaného dokazovania mal súd bez pochybností za preukázané, že obžalovaný si v období od júla 2014 až do 6.2.2019 (do vyhlásenia rozsudku) neplnil vyživovaciu povinnosť vo vzťahu ku svojej plnoletej dcére X. W.C. (dlh činí 55 mesiacov x 120 € = 6.600 €) a v období od júla 2014 až do 19.6.2018 (do ukončenia vysokoškolského štúdia) aj vo vzťahu k svojmu plnoletému synovi T. W. (dlh činí 48 mesiacov x 130 € = 6.240 €), hoci vedel o existencii vyživovacej povinnosti a o deti sa žiadnym iným spôsobom nezaujímal a nestaral. Zároveň bolo preukázané, že mal dostatok finančných prostriedkov na to, aby si vyživovaciu povinnosť plnil, keď aj nie v celom rozsahu, tak aspoň čiastočne. Z takéhoto konania je obžalovaný bezpečne usvedčovaný výpoveďami svojich detí, ale aj výpoveďou bývalej manželky T. O., o pravdivosti ktorých nemal súd žiadne pochybnosti, keďže tieto výpovede sa zhodovali a vzájomne dopĺňali. Bez nutnosti ich rekapitulácie poukazuje súd na obsah výpovedí svedkov rozpísaný vyššie v texte rozsudku.
Nakoniec ani sám obžalovaný nespochybňoval fakty, že mal subjektívnu vedomosť o tom, že jeho dve deti po skočení strednej školy ďalej pokračujú v štúdiu na vysokej škole v Č. G. a teda, že si voči nim má plniť vyživovaciu povinnosť. Taktiež nespochybňoval fakt, že si od júla 2014 až doposiaľ vyživovaciu povinnosť vôbec neplnil. Bránil sa len tým, že výživné neplatil preto, lebo nemal dostatok finančných prostriedkov. Listinnými dôkazmi založenými v spise bol jednoznačne preukázaný opak, teda že peňažné prostriedky na úhradu výživného evidentne mal, lebo počas celého žalovaného obdobia bol riadne zamestnaný a dosahoval príjem špecifikovaný vyššie v texte, ktorý mu podľa súdu umožňoval bez problémov bežné výživné platiť. Pokiaľ si obžalovaný doteraz myslí, že nemá a nemal z čoho platiť, mal by sa vcítiť do pozície matky T. O.H., ktorá si plnila a plní vyživovaciu povinnosť k svojim deťom (aktuálne už len k dcére), hoci mala v žalovanom období veľmi vážne zdravotné problémy, nepracovala a nakoniec skončila na invalidom dôchodku, ktorého výška 329 eur v roku 2017 predstavovala len o málo viac ako tretinu čistého príjmu, ktorý dosahoval v tom roku obžalovaný, ktorý napr. v auguste 2017 zarobil netto 26 584 CZK = 1 035,24 EUR. Pokiaľ obžalovaný tvrdil, že mal výdavky, treba mu pripomenúť, že výživné na deti má prednosť pred všetkými inými jeho výdavkami, zvlášť pred výdavkami na družku obžalovaného a jej dieťaťa, lebo k nim obžalovaný, napriek tomu, že s ním tieto osoby žijú v spoločnej domácnosti, nemá žiadnu vyživovaciu povinnosť. Obžalovaný nakoniec ani jeden výdavok súdu riadne nepreukázal resp. nedoložil, takže zostali len v rovine nepodložených tvrdení. Pokiaľ obžalovaný spomínal vyrovnanie medzi ním a T. O. po ich rozvode, kde matke detí mala ostať väčšia časť peňazí z predaja ich spoločného bytu, čo malo byť aj na výživné, tomuto súd neuveril. Obžalovaný svoje tvrdenia ničím nepreukázal a T. O. to poprela. V tomto smere treba zdôrazniť, že žalované obdobie je od júla 2014, no manželia W. boli právoplatne rozvedení už v marci 2005. Ak by bola pravda, čo tvrdí obžalovaný, domáhal by sa započítania s istotou už skôr v konaní o zvýšení výživného, ktoré prebiehalo na tunajšom súde v roku 2009, no v rozsudku Okresného súdu Piešťany z 20.10.2010, sp. zn. 9P/36/2009, ktorým súd výživné na deti zvýšil, o tom nie je z jeho strany žiadna zmienka. Celé to svedčí len o účelovosti obrany obžalovaného. Z vyššie uvedeného vyplýva záver, že obžalovaný bol a je k tejto svojej elementárnej zákonnej povinnosti úplne ľahostajný, keďže svojim deťom od júla 2014 doposiaľ neposlal ani jedno jediné euro. Ak by mal úprimný záujem platiť výživné, poslal by každý mesiac aspoň nejakú sumu. Z pohľadu súdu je zarážajúce, že svoj nekritický negatívny postoj k plneniu si tejto svojej elementárnej zákonnej povinnosti nezmenil ani potom, čo bol vo veci Okresného súdu Piešťany sp. zn. 1T/62/2014 za rovnaký trestný čin už právoplatne odsúdený. K právnej kvalifikácii skutku Podľa § 207 odsek 1 Trestného zákona, kto najmenej tri mesiace v období dvoch rokov neplní, čo aj z nedbanlivosti, zákonnú povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať iného, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. Podľa § 207 odsek 3 Trestného zákona, odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo závažnejším spôsobom konania. Podľa § 138 písmeno b) Trestného zákona sa závažnejším spôsobom konania rozumie páchanie trestného činu po dlhší čas. Páchateľ sa trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1 Trestného zákona dopúšťa už tým, že si najmenej po dobu 3 mesiacov v období dvoch rokov neplní svoju zákonnú povinnosť vyživovať, alebo zaopatrovať iného, čo aj z nedbanlivosti. Pokiaľ tak koná aj nad rámec troch mesiacov už len udržuje tento protiprávny stav, inak povedané spojito, v každom časovom momente pokračuje v páchaní tejto trestnej činnosti až do jej dokončenia. Páchaním tejto trestnej činnosti sa preto rozumie celá doba jeho páchania, a to až do doby pokiaľ nie je dokončený, čo sa stane až vyhlásením rozsudku prvého stupňa. Dokončenie páchania skutku v uvedenom zmysle je rozhodujúce len pre posúdenie odkedy páchateľ začne páchať nový skutok. Objektom tohto trestného činu, ktorý môže byť po subjektívnej stránke spáchaný úmyselne i z nedbanlivosti, je nárok na výživu, pokiaľ je založený na ustanoveniach zákona o rodine. Neplnením vyživovacej povinnosti sa oprávnenej osobe nedostane všetko, čo je obsahom tejto povinnosti. Pojem výživného nie je zákonom bližšie definovaný, pričom podľa ustálenej súdnej praxe výživné pre dieťa slúži na uspokojovanie všetkých životných potrieb pre jeho všestranný rozvoj po stránke fyzickej i duševnej a môže byť plnené predovšetkým platením v pravidelných opakujúcich sa sumách (§ 97 ods. 1 zák. o rodine), môže tiež spočívať v poskytovaní určitých naturálnych plnení (napr. poskytovaním bývania) a najmä v zabezpečovaní osobnej starostlivosti o oprávnenú osobu. Z hľadiska trestnej zodpovednosti páchateľa sa však nevyžaduje, aby vyživovacia povinnosť a jej rozsah bola určená rozhodnutím súdu.
V prípade, že o otázke výšky a rozsahu vyživovacej povinnosti bolo v občianskom (opatrovníckom) súdnom konaní už právoplatne rozhodnuté, nie je súd v trestnom konaní pri posudzovaní trestnej zodpovednosti páchateľa za nesplnenie zákonnej povinnosti vyživovať, alebo zaopatrovať iného, týmto rozhodnutím viazaný. Pri rozhodovaní o vine súd v trestnom konaní posudzuje samostatne rozsah vyživovacej povinnosti páchateľa ako predbežnú otázku podľa § 7 odsek 1 Trestného poriadku a môže preto vychádzať z iného rozsahu vyživovacej povinnosti páchateľa, než bol určený občianskoprávnym rozhodnutím (Uznesenie NS SR sp. zn. 5Tdo 16/2012 z 29.3.2012) Ustanovenie § 207 odsek 3 písmeno c/ Trestného zákona spája trestnosť tohto trestného činu so skutočnosťou, že páchateľ si najmenej tri mesiace v období dvoch rokov neplní čo aj z nedbanlivosti (§ 207 odsek 1 Trestného zákona), alebo úmyselne sa vyhýba (§ 207 odsek 2 Trestného zákona) plneniu svojej zákonnej povinnosti vyživovať, alebo zaopatrovať iného, hoci bol v predchádzajúcich 24 mesiacoch za taký trestný čin odsúdený alebo z výkonu trestu odňatia slobody uloženého za taký trestný čin prepustený. Naplnenie skutkovej podstaty tohto trestného činu sa spája so skutočnosťou, že páchateľ sa do dvoch rokov opätovne dopustil rovnakého trestného činu a nie, že ho v tomto časovom rámci aj dokončí. Ustanovenie § 207 odsek 3 písmeno b/ Trestného zákona spája trestnosť tohto trestného činu so skutočnosťou, že páchateľ si najmenej tri mesiace v období dvoch rokov neplní čo aj z nedbanlivosti (§ 207 odsek 1 Trestného zákona), alebo úmyselne sa vyhýba (§ 207 odsek 2 Trestného zákona) plneniu svojej zákonnej povinnosti vyživovať a taký čin pácha závažnejším spôsobom konania, ktorým sa v zmysle ust. § 138 písmeno b) Trestného činu rozumie aj páchanie trestného činu po dlhší čas. Všeobecne nie je možné stanoviť, aký konkrétny časový úsek sa považuje za dlhší čas, ktorý spôsob spáchania sa považuje za závažnejší. V každom prípade však konanie po dlhší čas pripadá do úvahy nielen pri pokračovacích trestných činoch, ale najmä pri trvácich trestných činoch t. j. vtedy, keď sa udržiava protiprávny stav po určitú dobu. Dlhším časom sa rozumie časový úsek, ktorého dĺžka je ovplyvnená „intenzitou“ trestného činu, to znamená závažnosťou trestného činu z hľadiska výšky zákonom stanovenej trestnej sadzby. Všeobecne pre všetky prípady nemožno vymedziť, aký čas sa považuje za dlhší. V prípade, ak pôjde o trestný čin s vyššou trestnou sadzbou, bude „dlhší čas“ kratší, ako pri trestnom čine s nižšou trestnou sadzbou. Skutok tak ako bol súdom ustálený v skutkovej vete výroku o vine rozsudku napĺňa všetky zákonné znaky prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno b) Trestného zákona spáchaného úmyselne, lebo obžalovaný si vyživovaciu povinnosť voči svojim dvom deťom vôbec neplnil od júla 2014 až doposiaľ, teda evidentne po dlhší čas. Pokiaľ ide o kvalifikačný znak - hoci bol v predchádzajúcich 24 mesiacoch za taký trestný čin odsúdený alebo z výkonu trestu odňatia slobody uloženého za taký trestný čin prepustený - ktorý bol uvedený v obžalobe, tento súd vypustil, nakoľko v čase vyhlásenia rozsudku sa na predchádzajúce odsúdenie obžalovaného už hľadelo, akoby nebol odsúdený. Obžalovaný konal ako trestne zodpovedný páchateľ a konal v priamom úmysle, nakoľko chcel porušiť záujem chránený Trestným zákonom. Na záver treba uviesť, že vyvodeniu trestnej zodpovednosti obžalovaného nebránil ani tzv. materiálny korektív uvedený v § 10 odsek 2 Trestného zákona, lebo zo spôsobu vykonania činu a najmä jeho následku, ale aj okolností, za ktorých bol spáchaný a miere zavinenia obžalovaného, po objektívnom vyhodnotení týchto kritérií, je evidentne zrejmé, že stupeň závažnosti činu bol vyšší ako nepatrný a konanie tak bolo treba definovať ako prečin. Zvlášť v situácii, keď konanie obžalovaného napĺňa kvalifikačný znak determinujúci použitie vyššej trestnej sadzby, by podľa súdu nebolo aplikačne správne konštatovať, že stupeň závažnosti spáchaného prečinu je nepatrný. K výroku o treste Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupoval súd v zmysle zásad a kritérií rozhodných pre ukladanie trestov uvedených v ust. § 34 odsek 1, odsek 3 Trestného zákona, podľa ktorých trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľmi tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Vo všeobecnosti treba uviesť, že trest je právnym následkom trestného činu a preto musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t.j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti. Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona, čím je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia (represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou. Trestný zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Inak povedané musí vyjadrovať spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, tak právne, ako aj etické. Pri určovaní druhu a výmery trestu súd v súlade s ust. § 34 odsek 4 Trestného zákona prihliadol na spôsob spáchania trestného činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy. Pri ukladaní trestu obžalovanému taktiež obligatórne prihliadol podľa § 38 odsek 2 Trestného zákona na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. V prípade obžalovaného nezistil žiadnu poľahčujúcu, ani priťažujúcu okolnosť. V dôsledku toho súd ukladal trest v rámci zákonom stanovenej sadzby 1 až 5 rokov trestu odňatia slobody. V rámci tejto sadzby vymeral obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 2 roky, teda v dolnej polovici trestnej sadzby, kde zohľadnil jednak počet vyživovacích povinností a dobu, počas ktorej si ich neplnil, ale aj jeho celkový nekritický postoj k plneniu si tejto elementárnej povinnosti. Výkon trestu mu súd podmienečne odložil na skúšobnú dobu, keďže trest odňatia slobody neprevyšoval dva roky a vzhľadom na osobu obžalovaného a na okolnosti prípadu, bol súd toho názoru, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a jeho nápravu výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný. Skúšobnú dobu súd obžalovanému určil na 3 roky, teda nad hornou polovicou zákonného rozpätia (1 až 5 rokov), ktorú považoval za primeranú okolnostiam prípadu, osobe obžalovaného ako aj spôsobeným následkom. Zároveň súd obžalovanému uložil povinnosť podľa svojich schopností a možností zaplatiť v skúšobnej dobe zameškané výživné. Nesplnenie tejto povinnosti môže v konečnom dôsledku viesť postupom podľa § 50 odsek 4 Trestného zákona k premene uloženého podmienečného trestu na nepodmienečný trest odňatia slobody. Takto uložený trest považoval súd vzhľadom na osobu obžalovaného ako aj okolnosti spáchania skutku za dostatočný tak na nápravu obžalovaného, ako aj ochranu spoločnosti. Zároveň podľa názoru súdu uložený trest zodpovedá potrebám generálnej, ako aj individuálnej prevencie a je tak dostatočným prostriedkom na dosiahnutie účelu trestu, ako ho má na mysli Trestný zákon.
Poučenie:
Proti tomu rozsudku je možné podať odvolanie do 15 (pätnástich) dní odo dňa jeho oznámenia. Oznámením rozsudku sa rozumie jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku. Odvolanie sa podáva na Okresnom súde Piešťany, rozhodovať o ňom bude Krajský súd v Trnave. Odvolanie má odkladný účinok. V písomne (trojmo) podanom odvolaní treba uviesť, proti ktorým výrokom smeruje a či smeruje aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Odvolanie musí byť odôvodnené tak, aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozsudok napáda a aké chyby sa vytýkajú rozsudku alebo konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Odvolanie možno oprieť o nové skutočnosti a dôkazy. Odvolanie môžu podať:
- prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku, a to v neprospech i v prospech obžalovaného, v prospech obžalovaného môže podať odvolanie aj proti vôli obžalovaného,
- obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, a to len vo svoj prospech,
- príbuzní obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh (pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priam týka obžalovaného), a to len v jeho prospech,
- zákonný zástupca obžalovaného, opatrovník obžalovaného a obhajca obžalovaného pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného, a to len v jeho prospech. Ak je obžalovaný pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, môžu podať odvolanie v prospech obžalovaného i proti jeho vôli,
- poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody, pre nesprávnosť výroku o náhrade škody, a to v neprospech obžalovaného. Ak je poškodeným právnická osoba, odvolanie môže podať len osoba oprávnená konať za právnickú osobu. Osoby oprávnené podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môžu ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny, alebo že chýba.