Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_79Ek-921-2018.pdf
PDF · 83.07 KB
Case nature
Subarea
79Ek/921/2018
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: DHL GLOBAL Forwarding (Austria) GmbH, iné identifikačné číslo: FN62082y, so sídlom Fruedenauer Hafenstrasse 20-22, 102 0 Viedeň, Rakúska republika, zastúpeného: Advokátska kancelária Majeriková & Partners s.r.o., Kupeckého 8, 821 08 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 35 917 440, proti povinnému: R. X., narodený XX. XX. XXXX, trvalý pobyt K cintorínu XXX/X, XXX XX U. nad U., o vymoženie 58 169,70 eura s príslušenstvom, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 79Ek/921/2018 zo dňa 22. 01. 2019, takto
rozhodol:
I. Sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 79Ek/921/2018 zo dňa 22. 01. 2019 z a m i e t a .
II. Oprávnený n e m á nárok na náhradu trov konania o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 79Ek/921/2018 zo dňa 22. 01. 2019.
odôvodnenie:
1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 30.11.2018 domáhal od povinného vymoženia 58 169,70 Eur, s úrokom 9% ročne zo sumy 58 169,70 Eur od 21.12.2011 do zaplatenia, nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 409,20 Eur, trov konania v ktorom bol vydaný exekučný titul vo výške 9 319,39 Eur a trov exekúcie vo výške 685,89 Eur na základe exekučného titulu - Rozsudku Krajského súdu Eisenstadt, Rakúska republika sp. zn. 4Cg 257/11k-42 zo dňa 25.08.2014 v spojení s Rozhodnutím Vyššieho krajinského súdu Viedeň, Rakúska republika sp. zn. 13 R 234/14y zo dňa 19.01.2015. 2. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica, vydaným vyšším súdnym úradníkom, sp. zn. 79Ek/921/2018 zo dňa 22. 01. 2019 súd návrh oprávneného na vykonanie exekúcie podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku zamietol, keď dospel k záveru, že nakoľko oprávnený nepredložil rozhodnutie príslušného slovenského súdu, ktorým by bolo cudzie rozhodnutie vyhlásené za vykonateľné na území Slovenskej republike, nedisponuje vykonateľným exekučným titulom. 3. Proti uzneseniu podal oprávnený včas sťažnosť, ktorú odôvodnil predovšetkým tým, že k cudzím rozhodnutiam boli pripojené vyhlásenia o vykonateľnosti vydané súdom v štáte pôvodu. Poukázal na odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2ECdo/10/2017 zo dňa 30.11.2017 podľa ktorého Potvrdenia o vykonateľnosti sa posudzujú bez ohľadu na skutočnosť, či exekučný titul bol osvedčený podľa nariadenia Brusel I, alebo nariadenia Brusel Ibis. Poukázal na článok 31 Dohovoru CMR podľa ktorého dospel oprávnený k záveru, že oba exekučné tituly sú podľa článku 31 odsek 3 priamo vykonateľné na území Slovenskej republiky. Poukázal na poznámky pod čiarou uvedené v § 53 Exekučného poriadku, z ktorých vyvodil, že súd mal postupovať podľa § 53 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, nakoľko exekučné tituly sú osvedčené podľa článkov 54 a 58 nariadenia Brusel I. Navrhol preto sťažnosťou napadnuté uznesenie zrušiť a vydať poverenie súdnemu exekútorovi. 4. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Exekučný poriadok“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka. 5. Podľa § 250 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení zákona č. 87/2017 Z.z. (ďalej len „CSP“), ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne. 6. Podľa článku 38 nariadenia Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 16.01.2001, s. 1-23; mimoriadne vydanie v slovenskom jazyku: Kapitola 19 Zväzok 004 S. 42 - 64) (ďalej len „nariadenie Brusel I“), rozsudok vydaný v členskom štáte a vykonateľný v tomto štáte sa vykoná v inom členskom štáte, ak tam bol vyhlásený za vykonateľný na návrh zainteresovaného účastníka. 7. Po preskúmaní sťažnosti oprávneného proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka dospel súd k záveru, že bola podaná včas, ale je v celom rozsahu nedôvodná. Sudca po preskúmaní napadnutého uznesenia vyššieho súdneho úradníka dospel k záveru, že skutkový stav veci bol zistený správne, z takto zisteného skutkového stavu bol vyvodený správny právny záver, ktorý bol náležitým spôsobom odôvodnený. Aj keď sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení a podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku nemusí rozhodnutie obsahovať odôvodnenie, na zdôraznenie správnosti reaguje na podstatné tvrdenia oprávneného uvedené v sťažnosti, no v podrobnostiach odkazuje na sťažnosťou napadnuté uznesenie a dôvody uvedené v jeho odôvodnení. 8. Exekučnými titulmi v predmetnej veci sú cudzie rozhodnutia, ktoré obe boli vydané v konaní začatom pred dňom 10. 01. 2015, z hľadiska časového tak obe rozhodnutia spadajú pôsobnosti právnych noriem nariadenia Bruselu I, čo nespochybňuje ani oprávnený. Oprávnený spochybňuje požiadavku exekučného súdu vyžadovať pri oboch rozhodnutiach ich vyhlásenie za vykonateľné na území Slovenskej republiky. Podľa článku 38 nariadenia Brusel I sa výslovne vyžaduje, aby rozsudok vydaný v členskom štáte a vykonateľný v tomto štáte vykonal v inom členskom štáte iba vtedy, ak v inom členskom štáte, kde má byť nútene vykonaný, bol vyhlásený za vykonateľný. 9. K poukazu oprávneného na článok 54 a 55 nariadenia Brusel I súd uvádza, že tieto sa viažu na článok 53 a nasl. a potvrdzujú článok 38 nariadenia Brusel I o tom, že pri cudzom rozhodnutí, na ktoré sa vzťahuje nariadenie Brusel I, sa vyžaduje pre jeho nútený výkon v inom členskom štáte ako štáte pôvodu, vydanie vyhlásenia za vykonateľné, ktoré má byť vydané v štáte, v ktorom sa žiada nútený výkon takéhoto rozhodnutia. Samotné osvedčenie o vykonateľnosti vydané súdom v štáte pôvodu rozhodnutia slúži len ako podklad pre rozhodovanie súdu v konaní o vyhlásení rozhodnutia za vykonateľné na území iného členského štátu ako štátu pôvodu. Uvedené vyplýva bez pochybností z článku 38 v spojení s článkom 53 ods. 2 nariadenia Brusel I, ktorý ako jednu z príloh k podaniu žiadosti o vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia (na orgáne štátu navrhovaného výkonu) požaduje aj predloženie „osvedčenia“ vydaného súdom v členskom štáte pôvodu rozhodnutia. Článok 54 ani článok 55 nariadenia Brusel I sa nevzťahuje nijakým spôsobom na vykonávacie konanie (exekučné konanie), ale iba na konanie o uznaní cudzieho rozhodnutia za vykonateľné tak, ako predvída článok 38 nariadenia Brusel I. 10. K poukazu oprávneného na článok 31 ods. 3 Dohovoru CMR súd uvádza, že podľa článku 71 nariadenia Bruselu I sa v prípade rozhodnutia vydaného súdom členského štátu na základe právomoci založenej podľa dohovoru v špecifickej oblosti (napr. Dohovor CMR), uznáva a vykonáva takéto rozhodnutie v inom členskom štáte podľa nariadenia Brusel I a tiež, že ustanovenia nariadenia Bruselu I sa môžu uplatniť vždy, ak sa týkajú postupu pri uznávaní a výkone rozsudkov. Požiadavka nariadenia Brusel I uvedená v článku 38 na osobitné uznávacie konanie cudzieho rozhodnutia na území štátu, v ktorom sa má cudzie rozhodnutie nútene vykonať je v súlade s Dohovorom CMR, keď podľa článku 36 sa za žiadnych okolností nesmie cudzí rozsudok skúmať z hľadiska rozhodnutia vo veci samej a články 34 a 35 nariadenia Bruselu I upravujú podmienky neuznania cudzieho rozhodnutia tak, že nepredstavujú „formality“, ktoré by umožňovali obnovu konania. Aj Dohovor CMR predpokladá splnenie formálnych podmienok (pozri „...len čo boli splnené v príslušnom štáte formality.“) v štáte, v ktorom sa výkon cudzieho rozhodnutia navrhuje, a ktoré sú v podmienkach Slovenskej republiky v danom prípade predpísané nariadením Brusel I, ktorého znenie je v plnej miere zlučiteľné so znením Dohovoru CMR, ako dohovoru v špecifickej veci. Vymedzený rámec prieskumu cudzieho rozhodnutia v konaní o vyhlásení vykonateľnosti podľa článkov 33 až 37 nariadenia Brusel I je plne zlučiteľný aj s rozhodnutím Súdneho dvora EÚ C-533/08, na ktoré poukazuje oprávnený, keď ide o skúmanie formálnej správnosti a vylúčenie akéhokoľvek meritórneho skúmania cudzieho rozhodnutia (porovnaj zákaz výslovne uvedený v článku 36 nariadenia Brusel I). 11. K poukazu oprávneného, že ním predložené exekučné tituly sú exekučnými titulmi podľa § 53 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku súd uvádza, že ide o nesprávny právny názor oprávneného, keď v danom prípade oprávneným predložené Osvedčenia o vykonateľnosti nezakladajú (neumožňujú)
priamu vykonateľnosť rozhodnutí, ku ktorým sa viažu na území iných členských štátov, ale sú iba podkladom predvídaným v článku 53 ods. 2 nariadenia Brusel I, ktorý sa prikladá ku konaniu podľa článkov 33 až 37 nariadenia Brusel I. Samotné osvedčenie je iba dokladom, ktorým členský štát pôvodu osvedčuje, že toto rozhodnutie je vykonateľné na jeho území, ale neosvedčuje priamu vykonateľnosť takto osvedčeného rozhodnutia na území iných členských štátov, na rozdiel od iných „osvedčení“, ktoré predvída ustanovenie § 53 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku. Ostatne v poznámke pod čiarou k uvedenému ustanoveniu sú odkazy na nariadenia, podľa ktorých vydané osvedčenie má za následok vykonateľnosť cudzích rozhodnutí na území členských štátov bez potreby osobitného uznávacieho konania za vykonateľné (napríklad osvedčenie vydané podľa nariadenia Brusel Ibis). Nariadenie Brusel I však takéto osvedčenia (ktorých následkom je vykonateľnosť na území všetkých členských štátov) nepredvída, preto ani nie je v poznámke pod čiarou uvedené. 12. K opakovaným poukazom oprávneného na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2ECdo/10/2017 zo dňa 30.11.2017 súd uvádza, že vychádzalo z odlišnej právnej úpravy Exekučného poriadku a podľa jeho názoru mal byť návrh na vykonanie exekúcie doručený povinnému do vlastných rúk (dnes podľa § 54 Exekučného poriadku). Uvedený právny názor nepovažuje súd za správny a to z dôvodu, že doručovanie návrhu na vykonanie exekúcie spolu s cudzím rozhodnutím podľa v súčasnosti § 54 Exekučného poriadku prichádza do úvahy až vtedy, ak nejestvuje odlišná právna úprava uznávania a výkonu cudzích rozhodnutí na území Slovenskej republiky. V danom prípade oprávnený ako exekučné tituly predložil rozhodnutia vydané iným členským štátom Európskej únie (Rakúsko) vydané dňa 25.08.2014 a dňa 19.01.2015, ktoré zaväzujú povinnú osobu na zaplatenie peňažnej sumy v obchodnej veci a ktoré sa z hľadiska ich uznania a výkonu posudzujú podľa nariadenia Brusel I. Nariadenie Brusel I výslovne vyžaduje na výkon rozhodnutí v inom členskom štáte ako je členský štát pôvodu rozhodnutia ich vyhlásenie za vykonateľné na území členského štátu výkonu, ako bez pochybností vyplýva z článku 38 ods. 1 nariadenia Brusel I. Aj keď oprávneného môže miasť článok 33 ods. 1 nariadenia Brusel I, tento upravuje iba „uznanie“ a nie „výkon“. Záver o potrebe osobitného konania o vyhlásenie cudzieho rozhodnutia za vykonateľné podľa nariadenia Brusel I plne potvrdzuje nariadenie Brusel Ibis, podľa ktorého sa už takého osobitné konanie nevyžaduje, ale postačuje pripojenie osvedčenia k cudziemu exekučnému titulu, na ktoré poukazuje v sťažnosti oprávnený. V prípade, ak by išlo o cudzie rozhodnutie, na ktoré sa vzťahuje nariadenie Brusel I bis, a k takémuto rozhodnutiu by bolo vydané osvedčenie (ale podľa nariadenia Brusel Ibis a nie podľa nariadenia Brusel I), išlo o exekučný titul podľa § 53 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, ako vyplýva aj z poznámky pod čiarou k uvedenému ustanoveniu. 13. Oprávnený celkom zjavne účelovo poukazuje na vetu z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2ECdo/10/2017 zo dňa 30.11.2017, keď na viacerých miestach podsúva súdu jeho záver, že „najvyšší súd ustálil, že predkladané Potvrdenia o vykonateľnosti sa posudzujú bez ohľadu na skutočnosť, „či exekučný titul bol osvedčený podľa nariadenia Bruseli alebo Nariadenia Brusel Ibis", z čoho vyplýva, že podľa záväzného právneho názoru Najvyššieho súdu SR obidve osvedčenia tvoriace súčasť súdneho spisu vyvolávajú rovnocenné účinky predpokladané v Exekučnom poriadku.“. Najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí nevyslovil záver, že osvedčenie vydané podľa Bruselu I má rovnaké účinky ako osvedčenie vydané podľa Bruselu Ibis. Rovnako tak oprávnený uvádza, že: „Najvyšší súd SR v Uznesení 2 ECdo 10/2017 z 30.11.2017, ktoré sa týkalo Exekučného titulu 1, už záväzne ustálil, že jednotlivé ustanovenia Exekučného poriadku je potrebné na predmetnú exekúciu aplikovať „bez ohľadu na to, či exekučný titul bol osvedčený podľa Nariadenia Brusel I alebo Nariadenia Brusel Ibis".“. Uvedený záver oprávneného nie je správny, keď súčasné znenie Exekučného poriadku rozlišuje, či ide o exekučný titul osvedčený podľa nariadenia Brusel I, ktorý je v prípade jeho vyhlásenia za vykonateľné na území Slovenskej republiky podľa článku 38 nariadenia Brusel I, exekučným titulom podľa § 45 ods. 2 písm. b) Exekučného poriadku, alebo ide o exekučný titul osvedčený podľa nariadenia Brusel Ibis, ktorý je exekučným titulom podľa § 53 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku. 14. Z vyššie uvedených dôvodov sudca podľa § 250 ods. 1 CSP v spojení s § 202 ods. 1 Exekučného poriadku sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 79Ek/921/2018 zo dňa 22. 01. 2019 vydanému vyšším súdnym úradníkom zamietol, keď sa stotožnil so záverom, že ku oprávneným predloženým exekučným titulom sa vyžaduje predloženie rozhodnutia o ich vyhlásení za vykonateľné na území Slovenskej republiky podľa článku 38 ods. 1 nariadenia Brusel I, ktoré oprávnený nepredložil, a preto podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku je daný dôvod na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie, keď oprávnený nepredložil exekučné tituly podľa § 45 ods. 2 písm. b) Exekučného poriadku a za žiadnych okolností nejde o exekučné tituly, na ktoré sa vzťahuje právna úprava uvedená v § 53 ods. 2, či v § 54 Exekučného poriadku.
15. Nakoľko je správny záver o zamietnutí návrhu na vykonanie exekúcie, je správnym aj záver o nepriznaní nároku oprávneného na náhradu trov exekučného konania, keď oprávnený nebol podaným návrhom na vykonanie exekúcie úspešený. 16. O trovách konania v časti rozhodovania o podanej sťažnosti oprávneného rozhodol súd podľa § 262 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP za použitia čl. 4 ods. 2 CSP tak, že v konaní o oprávneným podanej sťažnosti neúspešný oprávnený nemá nárok na ich náhradu.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).