Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

30S/64/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu JUDr. Zuzany Jančárovej a JUDr. Jany Vargovej, v právnej veci žalobcu: K. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. X, ?G., Švédsko, právne zast. JUDr. Zoltánom Ludikom, advokátom, so sídlom S. č. XX, X., proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, so sídlom Vysokoškolákov 8556/33B, Žilina, za účasti ďalších účastníkov: v rade 1/ Slovenský pozemkový fond, so sídlom Búdkova č. 36, Bratislava, Regionálny odbor Martin, so sídlom Bottova č. 23, Martin, v rade 2/ LESY Slovenskej republiky, š.p., Odštepný závod Žilina, so sídlom M. R. Štefánika č. 1, Žilina, právne zast. Advokátskou kanceláriou M Kojtalová, s.r.o., so sídlom Antona Bernoláka č. 51, Žilina, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-ZA-OOP6-2018/019837/KUC zo dňa 24.04.2018, takto

rozhodol:

Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi, žalovanému a ďalším účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Okresný úrad Martin, pozemkový a lesný odbor, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím Číslo: OÚ-MT-PLO-2018/003102-BLA-P zo dňa 01.03.2018 podľa § 5 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov vo veci návrhu na navrátenie vlastníctva k pozemkom a o priznaní práva na náhradu K. G. proti povinným osobám Slovenský pozemkový fond a Lesy Slovenskej republiky, š.p. rozhodol tak, že navrhovateľ K. G. nespĺňa podmienky zákona č. 503/2003 Z.z. uvedené v ust. § 1 a § 2 zákona. Navrhovateľovi sa nenavracia vlastnícke právo ani nepriznáva právo na náhradu za pozemky, ktoré nebolo možné navrátiť, ktoré boli vo výroku tohto rozhodnutia špecifikované podľa pozemnoknižných údajov, a to pozemky v kat. úz. U. L. v vložkách X a XXX. V odôvodnení uviedol, že o uvedených nehnuteľnostiach už právoplatne rozhodol rozhodnutiami č. OPPLH-C-1999/00003-BL zo dňa 22.02.1998 a č. OPPLH-C-1999/01211-BL zo dňa 20.09.1999 v konaní podľa zákona č. 229/1991 Zb. (zákon o pôde), a preto navrhovateľ nespĺňa podmienku stanovenú v § 1 zákona. Ďalej zistil, že Ministerstvo vnútra SR listom č. SVS-OSO-2017/001717 zo dňa 20.07.2017 konštatovalo, že potvrdenie o štátnom občianstve SR pre K. G. vydané Obvodným úradom Bratislava pod číslom ObU-BA-OVVS1-2011/17551 zo dňa 07.10.2011 je neplatné, že K. G. nemožno považovať za štátneho občana Slovenskej republiky. Z tohto dôvodu navrhovateľ nespĺňa ani podmienku stanovenú v § 2 zákona. Na základe uvedeného nebolo možné navrhovateľovi navrátiť vlastnícke právo k pozemkom a ani priznať právo na náhradu. Týmto rozhodnutím rozhodol správny orgán len o nehnuteľnostiach v kat. úz. U. L., o ktorých nebolo rozhodnuté rozhodnutím č. ObPÚ-2012/00139-SIM zo dňa 12.01.2012. V tomto rozhodnutí taktiež odôvodnil, prečo nerozhodoval o nehnuteľnostiach v kat. úz. U.. Tieto nehnuteľnosti totiž boli v priebehu rokov 1932 až 1938 I. G. prevedené na iných vlastníkov a boli odpísané do iných PK vložiek, čo znamená, že I. G. od roku 1938 už v kat. úz. U. nevlastnil žiadne nehnuteľnosti. O

nehnuteľnostiach v kat. úz. X., X. a B., ktoré sú súčasťou reštitučného nároku, rozhodne správny orgán ďalším rozhodnutím, resp. ďalšími rozhodnutiami po vykonaní dokazovania.

2. Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodoval žalovaný, ktorý rozhodnutím č. OU- ZA-OOP6-2018/019837/KUC zo dňa 24.04.2018 jeho odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení uviedol, že napadnutým rozhodnutím prvostupňový správny orgán rozhodol o ďalšej časti uplatneného nároku, a to pozemkoch v kat. úz. U. L., ktorých vlastníkom bol I. G., ktoré neboli predmetom rozhodnutia z 12.01.2012 a o ktorých už bolo právoplatne rozhodnuté v konaní podľa zákona č. 229/1991 Zb. v znení neskorších predpisov rozhodnutiam č. OPPLH-C-1999/00003- BL zo dňa 22.02.1999, ktoré nadobudlo právoplatnosť 28.07.1999 a č. OPPLH-C-1999/01211-BLzo dňa 20.09.1999, ktoré nadobudlo právoplatnosť 25.02.2002. Hlavnými dôvodmi, pre ktoré Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdili rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v Martine z 12.02.2002 a pre ktoré žalovaný odvolanie proti napadnutému rozhodnutiu zamieta a potvrdzuje napadnuté rozhodnutie sú skutočnosti, že s poukazom na § 1 zákona č. 503/2003 Z.z. hlavne rozhodnutiu bráni zákonná preukážka, keďže navrátenie vlastníctva k pozemkom bolo už vysporiadané podľa zákona č. 229/1991 Zb. a taktiež že účastník nie je oprávnenou osobou v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z.. Poukázal pritom na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k. 22Sp/8/2012-48 zo dňa 12. mája 2012, ktorý potvrdil rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu Martin č. ObPÚ-2012/00139-SIM zo dňa 12.01.2012, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.k. 10Sžr/114/2012 z 21. augusta 2013. Argumenty ohľadne nesplnenia podmienky uvedenej v § 1 zákona č. 503/2003 Z.z. uvedené v týchto rozsudkoch plne platia aj na pozemky, o ktorých rozhodoval napadnutým prvostupňovým rozhodnutím správny orgán prvého stupňa. Neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by preukázali, že tento právny záver by nemal byť aplikovaný aj v prípade vydania napadnutého rozhodnutia, keďže sa jedná o totožného pôvodného vlastníka pozemkov v tom istom katastrálnom území. Podľa tohto právneho názoru o celom nároku oprávnenej osoby, ktorá si ho uplatnila na rovnaké nehnuteľnosti ako účastník konania, a to T. G., bolo v konaní podľa zákona o pôde už v celom rozsahu rozhodnuté, a to tak, že dedičia po tejto oprávnenej osoby spĺňajú podmienky § 6 ods. 2 zákona o pôde a jej reštitučný nárok bol dôvodný. Ďalej z vyššie uvedených rozsudkov citoval právny názor, že navrhovateľ nespĺňa ani podmienky oprávnenej osoby ako sú uvedené v § 2 zákona č. 503/2003 Z.z.. Účastník nebol oprávnenou osobou uvedenou v § 2 ods. 2 písm. a) a b) citovaného zákona (dedič zo závetu), a preto takáto osoba nemohla existovať ani ku dňu 31.12.2004. Osoby uvedené v § 2 ods. 2 písm. c) citovaného zákona neexistovali ku dňu 31.12.2004, pretože deti podľa konania z roku 1924 pôvodný vlastník nemal a nebol preukázané, že by došlo k adopcii Y. G.. Vo vzťahu k ostatným osobám uvedených v tomto zákonnom ustanovení ani nebolo zo strany navrhovateľa tvrdené, že by navrhovateľ alebo jeho otec boli niektorou z takýchto osôb. Žalovaný poukázal na to, že ani v tomto smere neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by preukázali, že právny názor Krajského súdu v Žiline a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky by nemal byť aplikovaný aj v prípade vydania napadnutého rozhodnutia, keďže sa jedná o totožného pôvodného vlastníka a totožného navrhovateľa. Vzhľadom na to, že neboli splnené vyššie uvedené podmienky na kladné rozhodnutie o reštitučnom nároku navrhovateľa, odvolací správny orgán nepovažoval za potrebné zaoberať sa tou časťou odvolania, ktorá sa týka preukázania štátneho občianstva navrhovateľa a vykonať k tomu dokazovanie. Čo sa týka skutočnosti, že prvostupňový správny orgán nerozhodol o nehnuteľnostiach v kat. úz. U., keďže konštatoval len v odôvodnení, že pôvodný vlastník I. G. ich po roku 1938 nevlastnil, zaviazal prvostupňový správny orgán, aby v ďalšom rozhodnutí rozhodol aj o pozemkom v kat. úz. U..

3. Proti tomuto rozhodnutiu v zákonnej lehote podal správnu žalobu žalobca. Ako žalobné body uviedol: Namietal nemožnosť vydania nehnuteľnosti pre nesplnenie podmienky uvedenej v § 1 zákona č. 503/2003 Z.z.. Je evidentné, že zákonodarca ustanovil nemožnosť vydania nehnuteľnosti pre prípad, že by nebolo možné už nehnuteľnosť raz vydanú vydať inej osobe napr. podľa zákona č. 503. Obmedzenie možnosti vydania na 250 ha navyše ustanovil len pre jednu osobu. Poukázal na § 6 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. a v ňom na slovné spojenie „každej oprávnenej osobe“. Taktiež poukázal na § 12 zákona č. 229/1991 Zb. o súbehu nárokov oprávnených osôb podľa § 6 ods. 1. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade nie len že T. G. nestratila vlastníctvo v dôsledku jednostranného aktu štátu alebo skôr ako on, ale stále existujú nehnuteľnosti, ktoré je možné vydať, nakoľko sú v značnej rozlohe dodnes nevydané s výnimkou výmery 250 ha nachádzajúc sa v užívaní štátu, resp. povinných osôb podľa zákona 229 aj 503. Navyše ust. § 6 ods. 3 je potrebné vykladať tak, že nehnuteľnosti možno vydať každej oprávnenej osobe vo výmere najviac 150 ha poľnohospodárskej pôdy alebo 250 ha všetkej pôdy

- teda každá jedna jednotlivá osoba, ktorá preukáže, že je oprávnenou osobou, je v prípade, ak je

možné vydať nehnuteľnosť, oprávnená na vydanie do výmery 150, resp. 250 ha. Samotný zákon 229 aj 503 počítajú s možnosťou viacerých oprávnených osôb alebo s prípadom ďalšieho nároku na vydanie nehnuteľnosti po oprávnenej osobe, ktorá zomrela alebo bola vyhlásená za mŕtvu. Mal za to, že totožnosť predmetu konania nie je prekážkou konania podľa zákona 503 bez ohľadu na to, či ide o rovnakých účastníkov alebo rozdielnych účastníkov. V takom prípade by sa nemohla už žiadna osoba domáhať reštitučného nároku v prípade, ak by akákoľvek, hoci neoprávnená osoba, už uplatnila nárok na totožné nehnuteľnosti časovo skôr, a to bez ohľadu na výsledok konania vydanie/nevydanie nehnuteľností. Žalovaný uspokojivo nezodpovedal otázku, na základe čoho nemôžu byť vydané nehnuteľnosti jeho osobe, keď do dnešného dňa je ich značná výmera v správe a užívaní Slovenského pozemkového fondu a Lesov SR, š.p.. Ak aj bol reštitučný nárok dedičov po T. G. posúdený tak, že splnili podmienky § 6 ods. 2 zákona č. 229, v dôsledku zákonného obmedzenia na 250 ha celkovej pôdy, predsa nemožno konštatovať, že bol posúdený kladne. Ďalšou námietkou bolo, že žalobca splnil podmienku občianstva ku dňu podania reštitučného nároku, t.j. v čase podania žiadosti o vydanie nehnuteľností. Konštatoval, že zásah orgánu štátnej moci vníma ako pozbavenie štátneho občianstva svojvoľným aktom bez dodržania štandardov právneho štátu a spravodlivého konania. Preto voči opatreniu orgánu verejnej správy o jeho pozbavení občianstva podal správnu žalobu vedenú na Krajskom súde v Bratislave pod sp.zn. 5S/209/2017, o ktorej nebolo doposiaľ právoplatne rozhodnuté. Preto napadnuté rozhodnutie je predčasné, keď správne orgány ani nemohli riadne ustáliť skutkový stav a vyhodnotiť jednotlivé podklady a tvrdenia. Žiadal napadnuté aj prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.

4. Žalovaný sa vyjadril k žalobe podaním zo dňa 06.09.2018. Zotrval na skutkových zisteniach a právnom posúdení veci ako v napadnutom rozhodnutí. Konštatoval, že pôvodným vlastníkom nehnuteľností, na ktoré si uplatnil reštitučný nárok K. G., nebol Y. G. ale I. G.. K. G. nesplnil podmienky oprávnenej osoby po I. G. v zmysle § 2 zákona č. 503/2003 Z.z., čo konštatoval už Krajský súd v Žiline v rozsudku č.k. 22Sp/8/2012-48 zo dňa 12.05.2012 a NS SR rozsudkom č.k. 10Sžr/114/2012 zo dňa 21. augusta 2013. Po I. G. si v zmysle zákona o pôde uplatnila reštitučný nárok T. G., ktorá počas konania zomrela a do jej práv vstúpili jej dedičia. O jej nároku bolo právoplatne rozhodnuté dvoma rozhodnutiami zo dňa 22.02.1999 a 20.09.1999. Je nesporné, že o pozemkoch v kat. úz. U. L., ktoré sú predmetom napadnutého rozhodnutia už bolo rozhodnuté podľa zákona o pôde, a to tak, že dedičia po oprávnenej osobe T. G. spĺňajú podmienky zákona o pôde, a preto nemôže byť k týmto pozemkom priznané vlastnícke právo ani právo na náhradu v konaní podľa zákona č. 503/2003 Z.z.. Nebol teda splnený predpoklad uvedený v § 1 citovaného zákona. Žiadal žalobu zamietnuť.

5. Ďalší účastník v rade 1/ Slovenský pozemkový fond sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 06.09.2018. V plnom rozsahu sa stotožnil s napadnutým rozhodnutím aj prvostupňovým rozhodnutím a dôvody uvedené v žalobe považoval v celom rozsahu za nedôvodné, preto žiadal žalobu zamietnuť.

6. Ďalší účastník v rade 2/ Lesy Slovenskej republiky, š.p. sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 14.09.2018. Stotožnil sa v celom rozsahu s napadnutým rozhodnutím, ktoré považoval za vecne a právne správne. Mal za to, že žalobca nie je osobou, ktorej zákon priznáva právo uplatniť nárok na navrátenie vlastníctva k pozemku tak, ako to predpokladá § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z. a rovnako s poukazom na § 1 citovaného zákona. Kladnému rozhodnutiu bráni zákonná prekážka, keďže navrátenie vlastníctva k pozemkom bolo vysporiadané podľa zákona č. 229/1991 Zb., v zmysle ktorého bol vysporiadaný reštitučný nárok pôvodne T. G.. Žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

7. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril podaním zo dňa 24.09.2018. Uviedol, že spochybňovanie uplatnenia si reštitučného nároku na majetky vo vlastníctve jeho predkov nie je namieste. Vo svojich podaniach uviedol, že nárok uplatnil na pozemky a majetky, ktoré boli pôvodným vlastníctvom I. G. a ktoré mu boli svojvoľne zo strany štátu odňaté. Domnieval sa, že vlastníctvo k pozemkom prešlo na jeho otca Y. G., ktorý bol prijatý I. G. a jeho manželkou ako syn a dedič a nasledovník rodovej línie. Má za to, že podmienky § 2 splnil, ba dokonca v poradí uvedenom v § 2 ods. 2 je jeho postavenie silnejšie než postavenie osôb, ktorým štát zlomok nehnuteľností vydal, nakoľko je jedna závetným dedičom všetkých práv a majetku po manželke I. G. I. P. L. (testamentárny dedič) a súčasne je aj potomkom jeho otca Y. G. - zákonného dediča a adoptívneho potomka pôvodného vlastníka I. G.. Odvolávanie sa na rozsudok tunajšieho súdu v inej obdobnej veci zo strany žalovaného nemôže obstáť, nakoľko iné rozhodnutia súdov vrátane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemôžu priamo zaväzovať formou precedensu Krajský súd v Žiline v tomto prejednávanom prípade. Súd by teda mal rozhodnúť vo veci nezávisle od

iných skorších rozhodnutí. Čo sa týka uplatnenia nároku T. G., namietal právne posúdenie v napadnutom rozhodnutí. Nie je možné zamieňať obmedzenie, ktoré zákonodarca vložil do zákona č. 229/1991 Zb. a 503/2003 Z.z., ktoré bráni možnosti vydať nehnuteľnosti v prípade, ak už o nich raz bolo rozhodnuté s obmedzením, ktoré si účelovo vykonštruoval žalovaný a prvostupňový správny orgán, t.j. že pokiaľ už isté pozemky boli predmetom posudzovania podľa zákona o pôde v prípade jednej osoby žiadateľa, nemožno už o nich viac rozhodovať bez ohľadu na výsledok takéhoto správneho konania v prípade žiadosti iného žiadateľa podľa zákona č. 503/2003 Z.z.. Pokiaľ totiž neboli nehnuteľnosti v celosti a úplne vydané jednej oprávnenej osobe, má za to, že o nich možno rozhodovať a priznať vlastníctvo k nim inej osobe podľa zákona č. 503/2003 Z.z.. V jej prípade totiž nedošlo ku kladnému rozhodnutiu v celom rozsahu, pretože druhé rozhodnutie v poradí bolo zamietavé.

8. Žalovaný a ďalší účastník v rade 1/ k replike dupliku nepodali. Ďalší účastník v rade 2/ v duplike stručne uviedol, že zotrváva na svojom stanovisku prezentovanom v písomnom vyjadrení k žalobe.

9. Krajský súd v Žiline ako správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (SSP) v medziach uvedených v žalobe a v rozsahu žalobných bodov uvedených v žalobe (§ 134 ods. 1, § 183 SSP), pričom zistil, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju zamietol podľa § 190 SSP z nasledovných dôvodov:

10. Zo správneho spisu vyplýva nasledovný skutkový stav: Podľa pokonania NcII. 23/25 zo dňa 26.12.1924 došlo k zrušeniu zvereneckého zväzku podľa zákona č. 179/1924 Sb. z. a n.o.. Terajší držiteľ zverenectva I. G., vzhľadom na to, že je sám bezdetný, dľa rodinnej dohody už predtým prijal do svojej rodiny syna, čakateľa zverenectva v treťom stupni, Y. G., druhorodeného syna P. G., zaopatruje ho vo svoje domácnosti a zaopatrovať ho bude aj v budúcnosti, keďby sa oženil a založil by si samostatnú domácnosť, bude ho dľa svojich dôchodkov podporovať. Do zrušeného zvereneckého zväzku patriaci nehnuteľný majetok prechádza touto dohodou do vlastníctva a majiteľstva I. G. ako predného dediča, avšak obmedzený právom následného dedenia Y. G.. Naproti tomu P. G. ako čakateľ v prvom stupni a P. G. ako čakateľ v druhom stupni zriekajú sa týmto bez akéhokoľvek nároku na odškodné svojich práv a nárokov na následné dedenie. Dedičné nároky všetkých ostatných čakateľov, menovite aj nárok Y. G. bez akéhokoľvek odškodného zanikajú. I. G. zomrel v roku XXXX a Y. G. v roku XXXX. Rozhodnutím ONV, odbor pôdohospodársky Rady ONV v Martine č. Pôd. 3037/1959 zo dňa 21.09.1959 bolo rozhodnuté o právoplatnosti a vykonateľnosti o vykonanej konfiškácii a o prechode vlastníckeho práva I. G. na Československý štát podľa Nariadenia č. 104/1945 Zb.n.SNR. Týmto rozhodnutím príslušný správny orgán na základe Konfiškačnej komisie v Martine č. 26.991/46-I/P zo dňa 20.07.1946 a rozhodnutia PPPR v Bratislave č. :4975/1947 o vykonanej konfiškácii pozemkových reforiem dľa Nariadenia č. 104/1945 Zb.n.SNR v znení Nariadenia č. 64/1946 Zb.n.SNR právoplatne ustaľuje, že vlastnícke právo na nehnuteľnosti zapísané v kat. úz. P. vl. č. X, XX,XX,XXX,XXX,XXX,XXX,XXX zapísané dľa B na bývalých vlastníkov prešla na Československý štát titulom konfiškácie v celosti. Toto rozhodnutie je vkladnou listinou podľa zák. č. 90/1947 Zb.. Rozhodnutím Okresného úradu Martin OPPaLH č. OPPLH-C-1999/00003-BL zo dňa 22.02.1999 správny orgán rozhodol, že dedičia po oprávnenej osobe T. G. MUDr. P. G., Mgr. P. G., Dr. W. O., rod. G., H. O., rod. R. a Mgr. I. G. spĺňajú podmienky zákona č. 229/1991 Zb. uvedené v § 6 ods. 2 zákona o pôde a priznáva sa im vlastníctvo k nehnuteľnostiam uvedené vo výroku II tohto rozhodnutia. T. G., ktorá si uplatnila reštitučný nárok, bola oprávnenou osobou podľa zákona, keďže bola neterou pôvodného vlastníka a správny orgán v súlade s § 21 zákona o pôde rozhodol o nároku pôvodného vlastníka tak, že vydal všetky nehnuteľnosti právnym nástupcom po jednej oprávnenej osobe alebo poskytol náhradu za pozemky, ktoré nebolo možné vydať v reštitučnom konaní z dôvodu, že len jedna osoba si uplatnila reštitučný nárok podľa zákona o pôde. Okresný úrad Martin OPPaLH rozhodnutím č. OPPLH-C-1999/01211-BL zo dňa 20.09.1999 rozhodol podľa § 9 ods. 4 zák. č. 229/1991 Zb. v znení neskorších predpisov, že dedičia po oprávnenej osobe T. G. MUDr. P. G., Mgr. P. G., Dr. W. O., rod. G., H. O., rod. G. a Mgr. I. G. splnili podmienky zákona uvedené v § 6 ods. 2 zákona o pôde a nepriznáva sa im vlastníctvo k nehnuteľnostiam uvedeným vo výroku II rozhodnutia. V odôvodnení správny orgán uviedol, že hoci oprávnená osoba spĺňa podmienky zákona o pôde uvedené v § 4 ods. 2 písm. e) a v § 6 ods. 2, priznaniu vlastníckeho práva k ostatným nehnuteľnostiam bráni skutočnosť, že dedičia po oprávnenej osobe už nadobudli rozhodnutím č. OPPLH-C-1999/00003-BL zo dňa 22.02.1999 nehnuteľnosti o výmere 250ha. Vydanie

ďalších nehnuteľností dedičom po oprávnenej osobe by bolo v rozpore s § 6 ods. 3 zákona, a preto správny orgán nepriznal im podľa § 9 ods. 4 zákona vlastnícke právo.

11. Návrhom zo dňa 24.11.2004 si uplatnil žalobca podľa z.č. 503/2003 Z.z. reštitučný nárok na vrátenie pozemkov, ktoré mali byť podľa neho odňaté Y. G.. Domnieval sa, že vlastníctvo z pôvodného vlastníka I. G. prešlo na Y. G.. V priebehu konania upresnil návrh tak, že žiadal vydať pozemky po pôvodnom vlastníkovi I. G.. Ide o rovnaké pozemky, o ktorých bolo rozhodnuté rozhodnutiami č. OPPLH- C-1999/00003-BL zo dňa 22.02.1999 a rozhodnutím č. OPPLH-C-1999/01211-BL zo dňa 20.09.1999. Obvodný pozemkový úrad Martin rozhodnutím č. ObPÚ-2012/00139-SIM zo dňa 12.01.2012 čiastočne rozhodol o uplatnenom nároku, a to tak, že nepriznal vlastnícke právo ani právo na náhradu k nehnuteľnostiam v kat. úz. U. L. evidovaných na LV č. XX, XXX a XXX, ktorých pôvodným vlastníkom v čase prechodu na štát bol I. G., a to z dôvodu, že o uvedených nehnuteľnostiach už bolo rozhodnuté podľa zákona č. 229/1991 Zb. v znení neskorších predpisov rozhodnutím č. OPPLH-C-1999/00003-BL zo dňa 22.02.1999, ktoré nadobudlo právoplatnosť 28.07.1999 a ktorým bolo dedičom po oprávnenej osobe T. G. priznané vlastnícke právo k pozemkom v rozsahu 250 ha, a to v kat. U. L. a O. P.. O tomto reštitučnom návrhu T. G. bolo rozhodnuté ďalším rozhodnutím v konaní podľa zákona č. 229/1991 Zb. v znení neskorších predpisov č. OPPLH-C-1999/01211-BL zo dňa 20.09.1999, ktoré nadobudlo právoplatnosť 25.02.2002, ktorým dedičom po oprávnenej osobe T. G. nebolo priznané vlastnícke právo ani právo na náhradu za ďalšie pozemky v kat. úz. U. L. a O. P. z dôvodu, že tomu bránilo ust. § 6 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb.. Navrhovateľ podal proti rozhodnutiu zo dňa 12.01.2012 opravný prostriedok, o ktorom rozhodoval Krajský súd v Žiline rozsudkom č.k. 22Sp/8/2012-48 zo dňa 12. mája 2012, napadnuté rozhodnutie správneho orgánu potvrdil. Na základe odvolania navrhovateľa proti tomuto rozsudku vo veci rozhodoval Najvyšší súd SR, ktorý rozsudkom č.k. 10Sžr/114/2012 zo dňa 21. augusta 2013 prvostupňový rozsudok Krajského súdu v Žiline potvrdil.

12. Predmetom preskúmavaného rozhodnutia je rozhodnutie o reštitučnom nároku totožného navrhovateľa na základe totožných skutkových okolností, ktoré by mali preukázať jeho status oprávnenej osoby, ako tomu bolo v rozhodnutí č. ObPÚ-2012/00139-SIM zo dňa 12.01.2012, ktoré bolo predmetom prieskumu na Krajskom súde v Žiline pod sp.zn. 22Sp/8/2012. Predmetom napadnutého rozhodnutia sú nehnuteľnosti v kat. úz. U. L., ktoré neboli predmetom v poradí prvého rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu Martin podľa z.č. 503/2003 Z.z. zo dňa 12.01.2012, konkrétne PK p.č. vedené vo vložkách č. X a XXX.

13. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.

Podľa § 183 SSP žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby.

Podľa § 1 zák. č. 503/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu.1) Vlastnícke právo sa vracia k pozemkom, ktoré tvoria a) poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria, 2) b) lesný pôdny fond. 3) 1) zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov. § 37 až 39 zákona Slovenskej národnej rady č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov. 2) § 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 307/1992 Zb. o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu v znení neskorších predpisov. 3) Zákon č. 61/1977 Zb. o lesoch v znení neskorších predpisov.

Podľa § 2 ods. 2 cit. zákona ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v ustanovení § 3, zomrela pred

uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5 alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni občania Slovenskej republiky, fyzické osoby v tomto poradí: a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený v konaní o dedičstve, ktorý nadobudol celé dedičstvo, b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol dedičstvo, ale len v miere zodpovedajúcej jeho dedičskému podielu; to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci alebo práva; ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti pozemku, na ktorú sa vzťahuje povinnosť vydania, je oprávnený len k tejto časti pozemku, c) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti, d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1,

e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti.

14. Vzhľadom na to, že predmetom preskúmania je rozhodnutie, ktoré sa týkalo reštitučného nároku žalobcu, ktorý si status oprávnenej osoby odvodzoval z rovnakých skutkových okolností, ktoré už boli posudzované v rozhodnutí Obvodného pozemkového úradu Martin č. ObPÚ-2012/00139-SIM zo dňa 12.01.2012 a v rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k. 22Sp/85/2012-48 zo dňa 12. mája 2012, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.k. 10Sžr/114/2012 zo dňa 21.08.2013, Krajský súd v Žiline aj s prihliadnutím na zásadu, že správny súd je viazaný vyriešením prejudiciálnej otázky v inom právoplatne skončenom konaní, pri posudzovaní statusu oprávnenej osoby žalobcu vychádzal z právneho posúdenia uvedeného vo vyššie uvedených rozhodnutiach. Pritom poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. II ÚS 349/09-36 zo dňa 20.01.2010, ktorý konštatoval, že vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku konajúci všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu. Pokiaľ pri riešení prejudiciálnej otázky zaujme odlišné stanovisko, je takýto jeho postup, resp. z neho vyplývajúci záver arbitrárny pre jednoznačný rozpor so zákonom. Uvedený právny názor je potrebné aplikovať aj vo vzťahu k súčasnej právnej úprave prejudiciality podľa § 132 ods. 2 SSP a viazanosti výrokom rozsudku súdu podľa §145 ods. 4 SSP.

15. Z vyššie uvedených právoplatných rozhodnutí jednoznačne vyplýva, že žalobca nemá status oprávnenej osoby po pôvodnom vlastníkovi I. G. podľa zákona č. 503/2003 Z.z.. Bolo zistené, že I. G. určený dedič Y. G. (právny predchodca žalobcu) zomrel skôr ako samotný poručiteľ I. G., teda počas svojho života Y. G. po I. nededil. I. G. vo vzťahu k Y. G. neurobil žiaden právny úkon, ktorým by dosiahol postavenie oprávnenej osoby v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z., napríklad osvojenie v zmysle rodinného práva. Skutočnosť, že Y. G. bol závetným dedičom manželky I. G., nemá žiadnu právnu relevanciu, pretože vlastníkom odňatých nehnuteľností nebola manželka I. G., ale I. G.. V tejto súvislosti správny súd konštatuje, že uvedené bolo jedným z dôvodov, pre ktorý žalovaný správny orgán vyhodnotil reštitučný nárok žalobcu ako nedôvodný, a pre ktorý prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Tiež je potrebné zdôrazniť, že vo vzťahu k tejto časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalobca žiadnu žalobnú námietku neprodukoval, a teda nenamietal právne posúdenie žalovaného o tom, že žalobca nemá postavenie oprávnenej osoby podľa zákona č. 503/2003 Z.z.. Pokiaľ teda uvedený predpoklad na kladné rozhodnutie o reštitučnom nároku nebol splnený, už len táto skutočnosť, a to bez vyhodnocovania ďalších podmienok má ten následok, že reštitučnému nároku žalobcu nie je možné vyhovieť.

16. Súd sa pre úplnosť zaoberal žalobným bodom, v ktorom žalobca namietal právne posúdenie žalovaného, že v tejto veci už bolo rozhodnuté podľa zákona o pôde, čo je prekážkou kladného rozhodnutia podľa zákona č. 503/2003 Z.z.. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na to, že táto otázka bola taktiež už riešená v rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k. 22Sp/8/2012 zo dňa 12.05.2012. S právnym posúdením tejto otázky sa stotožnil aj Najvyšší súd SR v rozsudku č.k. 10Sžr/114/2012 zo dňa 21.08.2013, pričom bolo konštatované, že o tých istých nehnuteľnostiach už bolo rozhodované podľa zákona o pôde, a to v súlade s platným a účinným zákonom v čase vydania reštitučných rozhodnutí z 22.02.1999 a 20.09.1999. Správny súd z týchto právnych názorov vychádzal aj v tejto právnej veci. Účelom zákona č. 503/2003 Z.z. bolo umožniť oprávneným osobám, ktoré neuplatnili svoj nárok v lehote 31. decembra 1992 podľa zákona o pôde, aby tento návrh mohli uplatniť v novej jednoročnej lehote do

31.12.2004. Predmetom vydania podľa zákona č. 503/2003 Z.z. boli pozemky, na ktoré neboli uplatnené reštitučné nároky alebo boli uplatnené po zákonom stanovenej lehote. V danom prípade nebolo sporné, že žalobca uplatnil reštitučný nárok podľa z.č. 503/2003 na totožné nehnuteľnosti, o ktorých už bolo právoplatne rozhodnuté rozhodnutiami podľa zákona o pôde z roku 1999 tak, že dedičia po oprávnenej osobe T. G. spĺňajú podmienky podľa zákona o pôde. O celom nároku oprávnenej osoby T. G. bolo v konaní podľa zákona o pôde už rozhodnuté, a to tak, že dedičia po nej spĺňajú podmienky § 6 ods. 2 zákona o pôde. To, že jej dedičom nebola vydaná časť pozemkov, súvisí len s účinnou právnou úpravou, ktorá toto neumožňovala, hoci reštitučný nárok bol posúdený kladne. Preto tieto nehnuteľnosti nemôžu byť predmetom rozhodovania podľa zákona č. 503/2003 Z.z..

17. Tento právny názor je potrebné aplikovať aj v danej veci. Aj vo vzťahu k pozemkom, ktoré sú špecifikované v prvostupňovom správnom rozhodnutí, ktoré je predmetom tohto súdneho prieskumu, už bolo rozhodované, a to rozhodnutiami Obvodného pozemkového úradu Martin zo dňa 22.02.1999 a 20.09.1999. Vzhľadom na to, že táto osoba bola uznaná za oprávnenú osobu, jej reštitučný nárok bol uznaný za dôvodný, a to aj vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom preskúmavaného rozhodnutia, preto vo vzťahu k týmto nehnuteľnostiam už nie je možné uplatňovať si reštitučný nárok inou osobou, ktorá má za to, že má taktiež status oprávnenej osoby. Ust. § 1 zákona č. 503/2003 Z.z. takéto navrátenie vlastníctva vyslovene vylučuje.

18. V tejto súvislosti sa správny súd stotožňuje s názorom žalobcu uvedeným v žalobe, že je možné domáhať sa reštitučného nároku a byť aj úspešný pri jeho uplatnení v prípade, ak síce už bol reštitučný nárok uplatnený podľa zákona o pôde, ale žiadateľ nebol úspešný. Totožnosť predmetu konania (nehnuteľnosti) je prekážkou konania podľa zákona č. 503/2003 Z.z., a to bez ohľadu na to, či ide o rovnakých účastníkov alebo nie, za predpokladu, že reštitučný nárok bol dôvodný. V danom prípade však reštitučný nárok oprávnenej osoby T. G. bol v celom rozsahu posúdený ako dôvodný a nie je správny záver žalobcu, že rozhodnutie zo dňa 20.09.1999 bolo záporné, ako to uvádza vo svojej replike. Správny orgán totiž vyhodnotil T. G. ako oprávnenú osobu a v súlade s platným a účinným zákonom o pôde jej aj priznal všetky nároky vyplývajúce z tohto zákona, t.j. vydaná jej bola všetka pôda, ktorá podľa tohto zákona mohla byť vydaná. Rozhodnutie o nepriznaní vlastníctva nad výmeru 250 ha teda nemohlo byť negatívne, pretože takýmto priznaním by správny orgán rozhodoval contra legem.

19. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „"), podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 5. februára 1998, sp. zn. I. ÚS 3/98, k interpretácii čl. 2 ods. 2 ústavy uviedol : Článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky určuje miesto a postavenie štátnej moci predstavovanej štátnymi orgánmi vo vzťahu k právu tak, že stanovuje ich podriadenosť ústave a zákonom. V uvedenom smere čl. 2 ods. 2 ústavy upravuje princíp právneho štátu, t. j. vládu práva. V dôsledku toho možno štátnu moc uplatňovať len pri splnení viacerých podmienok. Prvou z nich je tá, že k uplatneniu štátnej moci dochádza (môže dôjsť) len vtedy, ak to ustanovuje zákon. Každý orgán štátu má buď ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť, takže môže konať len to, čo mu alebo zákon dovoľuje. V dôsledku uvedeného preto štátnym orgánom Slovenskej republiky zákony upravujúce ich postavenie a právomoci neumožňujú, aby samostatne rozhodovali o konaní nad rámec zákona, t. j. mimo rozsah zákonom ustanovených právomocí. Zákonom ustanovený rozsah právomoci jednotlivých orgánov štátu je stabilný a k jeho zmene môže dôjsť len v dôsledku neskoršej a obsahovo odlišnej zákonnej úpravy. Ten orgán štátu, ktorého postavenie a právomoci zákon upravuje, nie je preto oprávnený z vlastného rozhodnutia a podľa vlastnej úvahy konať nad rozsah svojich zákonných právomocí, keďže takéto konanie príslušný právny predpis neupravuje.

20. Treba poukázať aj na to, že pokiaľ aj dedičom po oprávnenej osobe T. G. nemohli byť vydané všetky nehnuteľnosti pre reštrikciu uvedenú v § 6 ods. 3 zákona o pôde, uvedené neznamená, že v tejto časti bol nárok T. G. nedôvodný. Naopak je potrebné konštatovať, že zákon o pôde (rovnako ako aj zákon č. 503/2003 Z.z.) odškodňoval len niektoré majetkové krivdy, ktoré sa stali v rozhodnom období tak, ako je to uvedené aj v preambule zákona o pôde („...zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989). Pokiaľ zákonodarca v týchto zákonoch stanovil maximálnu možnú výmeru navrátenia pôdy in natura na 250 ha, uvedené je potrebné chápať ako určité obmedzenie reparácie krívd spáchaných v rozhodnom období, na čo má nepochybne zákonodarca právo. Pokiaľ teda oprávnenej osobe boli v rámci platného

a účinného zákona poskytnuté všetky plnenia, ktoré zákon umožňuje, potom nie je možné v žiadnom prípade hovoriť o hoci i čiastočnom zamietnutí jej reštitučného nároku. Správny súd preto ako v plnom rozsahu nedôvodnú vyhodnotil žalobnú námietku žalobcu, že nárok T. G. nebol posúdený kladne.

21. Nemožno tiež akceptovať žalobnú námietku ohľadne aplikácie § 6 ods. 3 či § 12 zákona č. 229/1991 Zb., pretože žalobca si svoj nárok neuplatnil podľa zákona č. 229/1991 Zb., pričom uvedené ustanovenia sa aplikujú v situácii, keď podľa zákona č. 229/1991 Zb. sú viaceré oprávnené osoby, teda je viac oprávnených osôb podľa rovnakého zákona. V danom prípade si však T. G. uplatnila svoj reštitučný návrh podľa zákona č. 229/1991 Zb. sama. Na prípad žalobcu je potrebné aplikovať z.č. 503/2003 Z.z., podľa ktorého si aj uplatnil nárok. Tento zákon má obdobné ustanovenie - § 3 ods. 4. Aj pri jeho aplikácii je potrebné, aby došlo k súbehu nárokov viacerých oprávnených osôb. Keďže v danom prípade nebol status oprávnenej osoby žalobcu preukázaný a zároveň k vydaniu už došlo podľa zákona o pôde jedinej oprávnenej osobe, aplikácia tohto ustanovenia nie je na mieste.

22. Posledná žalobná námietka sa týkala podľa názoru žalobcu splnenej podmienky štátneho občianstva. Žalovaný uvedenú námietku, ktorá bola uplatnená už v odvolacom konaní, vyhodnotil tak, že uviedol, že len samotná skutočnosť, že neboli splnené podmienky § 1 zákona o navrátení vlastníctva, je dôvodom na to, aby navrhovateľ nebol v konaní úspešný a preto odvolací správny orgán nepovažoval za potrebné zaoberať sa tou časťou odvolania, ktorá sa týka preukázania štátneho občianstva navrhovateľa a vykonať k tomu ďalšie dokazovanie. S týmto právnym názorom správny súd súhlasí. Konštatuje pritom, že pokiaľ neboli splnené základné podmienky na kladné rozhodnutie o reštitučnom nároku žalobcu, a to že žalobca by bol oprávnenou osobou v zmysle zákona č. 503/2003 Z.z. a o tých istých nehnuteľnostiach už bolo kladne rozhodnuté podľa zákona o pôde, potom je nadbytočné zaoberať sa skutočnosťou, či žalobcovi svedčí alebo nesvedčí aj ďalšia podmienka stanovená zákonom č. 503/2003 Z.z., a to podmienka štátneho občianstva. Pokiaľ by aj bolo preukázané, že táto podmienka splnená bola, teda že žalobca v čase rozhodovania správnych orgánov bol štátnym občanom Slovenskej republiky, uvedené by nemohlo zvrátiť negatívne rozhodnutie pre nesplnenie ďalších podmienok, ktoré sú pre kladné rozhodnutie o reštitučnom nároku žalobcu nevyhnutné. Preto zodpovedanie tejto otázky je čisto akademické a nemá žiaden praktický význam pre posúdenie tejto veci. Z tohto dôvodu správne žalovaný nevykonával k tejto otázke ďalšie dokazovanie. Nebolo potrebné ani vyčkať na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave na rozhodnutie o žalobe žalobcu proti opatreniu orgánu verejnej správy v konaní vedenom pod sp.zn. 5S/209/2017. Správny súd teda ako nedôvodnú vyhodnotil žalobnú námietku, že vydanie prvostupňového aj napadnutého rozhodnutia bolo predčasné.

23. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté vo vzťahu k žalobcovi podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že mu súd náhradu trov nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný. Rovnako súd nepriznal náhradu trov ani žalovanému (§ 168 SSP a contrario), pretože neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu - výnimočnosť situácie. Tiež nepriznal náhradu trov konania ďalším účastníkom (§ 169 SSP a contrario), pretože taktiež neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu, keďže v danom prípade správny súd neuložil ďalším účastníkom žiadnu povinnosť, v súvislosti s plnením ktorej by im vznikli trovy.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (439, 440 SSP) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.