Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

44Sa/29/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, ako súd správny, sudcom JUDr. Pavlom Laczom, v právnej veci žalobkyne: MUDr. L. B., dátum narodenia XX.XX.XXXX, adresa trvalého pobytu K. XXX/X, XXX XX P., právne zastúpenej Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Dobšinského 12, 811 05 Bratislava, IČO : 47 238 232, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta 8-10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 32460-3/2017-BA zo dňa 17. mája 2017, takto

rozhodol:

I. Správny súd napadnuté rozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava č. 32460-3/2017-BA zo dňa 17. mája 2017 z r u š u j e a vec vracia žalovanej na ďalšie konanie.

II. Správny súd žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanej právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.

odôvodnenie:

I. Priebeh administratívneho konania 1. Sociálna poisťovňa, pobočka Y. rozhodnutím č. 700-0600003717-GC09/17 zo dňa 27. januára 2017 rozhodla, že MUDr. L. B., ako samostatne zárobkovo činnej osobe, nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31. augusta 2008.

2. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia súd zistil, že prvostupňový správny orgán uviedol, že z údajov, ktoré Sociálnej poisťovni poskytla Slovenská lekárska komora v elektronickej forme bolo zistené, že žalobkyňa má po dátume 31.8.2008 platnú licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A. Dňom nadobudnutia právoplatnosti licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár L1A je držiteľ, ak už predtým nemal postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby na základe iného oprávnenia nadobúda status samostatne zárobkovo činnej osoby. Keďže po dátume 31.8.2008 bola žalobkyňa naďalej držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe a na základe údajov ktoré Sociálnej poisťovni poskytlo Daňové riaditeľstvo SR, resp. od 1. januára 2012 Finančné riaditeľstvo SR, bolo zistené, že príjem žalobkyne z podnikania a z inej samostatne zárobkovej činnosti za rok 2007 bol vo výške 3,265.955,- SK ( 108.409,84 EUR), teda vyšší ako je zákonom stanovená hranica 97.200,- SK (3.226,45 EUR), Sociálna poisťovňa došla k záveru, že žalobkyni dňa 31.8.2008 nezaniklo povinné nemocenské ani povinné dôchodkové poistenie.

3. Proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom namietala prakticky rovnaké dôvody aké sú uvedené v žalobnom návrhu.

4. Žalovaná rozhodnutím č. 32460-3/2017-BA zo dňa 17. mája 2017 odvolanie účastníčky konania (žalobkyne) zamietla a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Y. č. 700-0600003717-GC09/17 zo dňa 27. januára 2017 potvrdila. V záveroch odôvodnenia druhostupňový správny orgán uviedol, že napriek tomu, že účastníčke konania bolo rozhodnutie Trnavského samosprávneho kraja č. j. TA/2005/188 o povolení prevádzkovať zdravotnícke zariadenie zrušené dňom 31.8.2008 rozhodnutím Trnavského samosprávneho kraja č.j. TA/2008/1103 mala účastníčka konania na účely sociálneho poistenia právne postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby aj po 31. auguste 2008, pretože mala naďalej platné oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, ktorým je licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár ( licencia typu A), na základe ktorej bola oprávnená vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť aj po 31.8.2008. Ďalej druhostupňový správny orgán poukázal na ustanovenie § 21 ods. 1 zákona v znení zákona č. 556/2007 Z.z. účinnom od 1. januára 2008 do 31.decembra 2008. Skonštatoval, že podľa údajov Daňového riaditeľstva SR príjem účastníčky konania zo samostatne zárobkovej činnosti za rok 2007 presiahol zákonom stanovenú sumu 97.200,- SK, na základe čoho bola účastníčka konania v období ktoré je predmetom napadnutého rozhodnutia povinne nemocensky poistenou a povinne dôchodkovo poistenou samostatne zárobkovo činnou osobou.

II. Rozsah správnej žaloby a žalobné body (dôvody žaloby)

5. Rozhodnutie žalovanej napadla správnou žalobou žalobkyňa označiac napadnuté rozhodnutie za nesprávne a nezákonné z dôvodu nesprávneho posúdenia veci a ďalej z dôvodu, že v konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Navrhla, aby správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie.

6. Žalobkyňa dôvodila, že vzhľadom na to, že k 31.8.2008 zrušila povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, zaniklo jej postavenie SZČO doplniac, že dôkazom toho, že toto postavenie jej zaniklo je skutočnosť, že požiadala o zrušenie registrácie pre daň z príjmu u príslušného správcu dane a oznámila Štatistickému úradu SR skutočnosti potrebné pre zrušenie identifikačného čísla organizácie. V súvislosti s licenciou L1A poukázala na to, že predmetnú licenciu nikdy nevyužívala a to ani pred 31.8.2008, ani potom a na predmetnú licenciu nemala nikdy žiaden príjem, ako fyzická osoba ukončila prevádzkovanie ambulancie z dôvodu, že od 01.09.2008 zdravotnícke zariadenie začala prevádzkovať obchodná spoločnosť P. s.r.o., so sídlom K. XXX/X, XXX XX P. pričom je zamestnancom tejto spoločnosti a od 01.09.2008 riadne a včas odvádzala odvody sociálneho poistenia z titulu postavenia zamestnanca predmetnej obchodnej spoločnosti.

7. Mala za to, že postup žalovanej, ktorá mechanicky aplikuje ustanovenia zákona o sociálnom poistení bez toho, aby skúmala, či žalobca skutočne vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť a či aplikácia zákona nemôže priniesť absurdné dôsledky, je nesprávny. V tejto súvislosti poukázala na to, že nemala žiadne príjmy z výkonu povolania lekára na základe predmetnej licencie a naďalej si riadne a včas plnila odvodové povinnosti z titulu výkonu povolania lekára ako už zamestnanec obchodnej spoločnosti.

8. Ďalej s odkazom na § 209 ods. 1 zákona o sociálnom poistení poukazovala na to, že nie všetky rozhodnutia Sociálnej poisťovne musia mať písomnú formu, pričom zo zákona o sociálnom poistení vyplýva, že písomnú formu nemajú rozhodnutia, ak Sociálna poisťovňa rozhodla o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v nesporných prípadoch a v takýchto prípadoch sa rozhodnutie o zániku povinných poistení vyznačí len v spise. Preto vychádzajúc zo skutočností, že oznámila Sociálnej poisťovni všetko potrebné pre zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO k 28. februáru 2006 mala za to, že Sociálna poisťovňa rozhodla o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia vyznačením v spise, čo znamená, že jej podaniu sa vyhovelo v plnom rozsahu. V tejto súvislosti s odkazom na § 222 ods. 3 a 4 zákona o sociálnom poistení tiež poukázala na to, že nakoľko od právoplatného rozhodnutia o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia uplynul viac ako rok, Sociálna poisťovňa nemohla nariadiť obnovu konania vo veci zániku týchto poistení.

9. Namietala ďalej, že z výroku prvostupňového rozhodnutia nie je zrejmé, na základe ktorého právneho predpisu Sociálna poisťovňa rozhodla tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia, nakoľko vo výroku rozhodnutia absentuje akýkoľvek odkaz na relevantný právny predpis doplniac, že z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, ktorý právny predpis oprávňuje Sociálnu poisťovňu zmeniť predchádzajúce rozhodnutie o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia s odstupom viac ako jedného roka, pričom tento nedostatok rozhodnutia nebol odstránený ani napadnutým rozhodnutím žalovanej.

III. Vyjadrenie žalovanej, replika žalobkyne, duplika žalovanej

10. Žalovaná vo vyjadrení k správnej žalobe uviedla, že do 31.12.2010 bola skutočnosťou rozhodujúcou na nadobudnutie právneho postavenia SZČO na účely sociálneho poistenia výkon určenej činnosti alebo udelenie oprávnenia na výkon takejto činnosti podľa osobitného predpisu (§ 5 písm. c/), čo znamená, že ak má fyzická osoba oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu má status SZČO a to bez ohľadu na to, či na základe tohto oprávnenia činnosť podľa osobitného predpisu aj vykonáva. Uviedla, že za osobitný predpis v súvislosti s posudzovaním SZČO na účely sociálneho poistenia sa považuje aj zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 578/2004 Z.z.“), ktorý upravuje podmienky poskytovania zdravotnej starostlivosti v § 3 ods. 4 zákona, v zmysle ktorého zdravotnícke povolanie možno vykonávať v pracovnoprávnom vzťahu alebo v obdobnom pracovnom vzťahu; na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo povolenia vydaného podľa osobitného predpisu; na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10); na základe licencie na výkon lekárskej posudkovej činnosti alebo na základe živnostenského oprávnenia podľa osobitného predpisu. V tejto súvislosti poukázala na to, že za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, ktoré zakladá fyzickej osobe status samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 sa považuje nielen povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, ale aj licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A).

11. Žalovaná vychádzajúc zo zákona č. 578/2004 Z. z. poukázala na to, že držiteľ licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) je oprávnený priamo vykonávať zdravotnícke povolanie [§ 3 ods. 4 písm. c)] a poskytovať zdravotnú starostlivosť [§ 4 písm. b)] v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení (§ 10 ods. 2) a dosahovať príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 595/2003 Z. z.“).

12. Opakovane dôvodila, že pre posúdenie právneho postavenia fyzickej osoby, ako samostatne zárobkovo činnej osoby, na účely sociálneho poistenia s účinnosťou do 31. decembra 2010 nie je právne významné či dotknutá osoba skutočne samostatnú zárobkovú činnosť vykonáva, právne významná je len tá skutočnosť, že dotknutá fyzická osoba disponuje oprávnením, ktoré jej zakladá status samostatne zárobkovo činnej osoby doplniac, že zákon o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 neustanovuje žiadne iné podmienky, ktoré by mala splniť fyzická osoba na to, aby nadobudla status SZČO a taktiež neukladá Sociálnej poisťovni skúmať ďalšie osobitné podmienky zakladajúce fyzickej osobe status SZČO na účely sociálneho poistenia. Zdôraznila aj tú skutočnosť, že je povinná aplikovať právne normy tak, aby pri vydávaní tzv. individuálnych právnych aktov nevznikali neopodstatnené rozdiely v skutkovo obdobných resp. zhodných prípadoch, ako napríklad pri posudzovaní právneho postavenia advokátov, stavebných inžinierov, architektov.

13. Žalovaná poukázala na to, že nadobudnutie právneho postavenia statusu SZČO na účely sociálneho poistenia automaticky nezakladá SZČO povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie, ale jeho vznik a zánik závisí od výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 písm. c) zákona č. 595/2003 Z. z. (§ 21 ods. 1 zákona) a posudzuje sa vždy k 1. júlu kalendárneho roka, pričom sa vychádza z príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti alebo z výnosu súvisiaceho s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou, ktorý samostatne zárobkovo činná osoba dosiahla za predchádzajúci kalendárny rok. Teda až pri dosiahnutí relevantného príjmu vzniká samostatne zárobkovo činnej osobe povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie. V tejto súvislosti zdôraznila, že ustanovenie § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení odkazuje na príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, ktorý SZČO dosiahla podľa osobitného predpisu, t.j. podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z. z., pričom v ustanovení § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení nie je uvedená bližšia špecifikácia dosiahnutých príjmov a preto nie je rozhodujúce na základe akého oprávnenia fyzická osoba uvedený príjem dosiahla. V súvislosti s dosiahnutým príjmom poukázala na to, že žalobkyňa za rok 2007 dosiahla príjem 3,265.955 SKK.

14. Poukázala na to, že žalobkyňa bola držiteľom oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, t.j. licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A aj po 31.8.2008, kedy jej bolo Trnavským samosprávnym krajom zrušené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia a preto jej podľa § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010 nezaniklo dňom 31.8.2008 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie. V tejto súvislosti tiež poukázala na to, že zákon o sociálnom poistení nevylučuje súbeh poistení a preto nadobudnutie právneho postavenia zamestnanca nemá za následok zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO dodajúc, že ustanovenie § 138 zákona o sociálnom poistení súčasne upravuje poradie odvodovej povinnosti u tých poistencov, ktorí podliehajú viacerým sociálnym poisteniam.

15. K námietkam, ktorými žalobkyňa poukazovala na ideu spravodlivosti uviedla, že právo sociálneho zabezpečenia patrí do oblasti verejného práva, ktorého normy sú kogentného charakteru t.j. prikazujúce a zakazujúce, čo znamená, že ak to príslušná zákonná úprava neumožňuje, nie je možné sa od nej odchýliť. Tento svoj záver žalovaná podporila rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/81/2014 z 31. mája 2016.

16. Žalovaná ďalej nesúhlasila s tvrdením žalobkyne, že rozhodnutie o zániku povinných poistení vyznačí Sociálna poisťovňa len v spise, pričom dôvodila ustanovením § 209 ods. 1 a § 194 ods. 2 zákona o sociálnom poistení majúc za to, že zo žiadneho ustanovenia tohto zákona nevyplýva, že rozhodnutie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch sa nevydáva písomne. Poukázala na to, že zánik povinných poistení Sociálna poisťovňa vyznačí v spise len v tom prípade, ak zánik sociálneho poistenia nie je sporný, t.j. Registračný list FO - odhláška zo sociálneho poistenia deklaruje skutočnosti, ktoré vznikli priamo zo zákona č. 461/2003 Z. z. dodajúc, že v takomto prípade sa rozhodnutie nevydáva, keďže z ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona vyplýva, že o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia rozhoduje pobočka Sociálnej poisťovne len v sporných prípadoch.

17. V súvislosti s námietkou, ktorou žalobkyňa poukazovala na to, že konanie nebolo riadne začaté, nebolo jej umožnené vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia žalovaná uviedla, že konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitné konanie upravené v § 172 a nasl., ide o nedávkové konanie, ktoré možno s poukazom na § 184 ods. 8 zákona začať aj z podnetu organizačnej zložky SP, pričom konanie je začaté odo dňa, keď bol voči účastníkovi konania urobený prvý úkon. V tejto súvislosti poukázala aj na rozsudok NS SR sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24. februára 2011, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že zákon o sociálnom poistení nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Zároveň dôvodila tým, že zákon o sociálnom poistení ustanovuje špeciálnu právnu úpravu konania vo veciach sociálneho poistenia, pričom § 172 ods. 1 vylučuje použitie všeobecného predpisu o správnom konaní.

18. Z uvedených dôvodov preto navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

19. Žalobkyňa v replike zotrvala na dôvodoch správnej žaloby a zopakovala, že aby mohla byť považovaná za SZČO pre účely sociálneho poistenia s povinnou účasťou na sociálnom poistení nespĺňa podmienku, ktorú vyžaduje § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a to dosahovanie príjmu z podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti dodajúc, že je potrebné mať na zreteli účel zákonodarcu, ktorý účasť osoby na povinnom sociálnom poistení viaže na kumulatívne splnenie dvoch podmienok a to je status SZČO a výkon zárobkovej činnosti, ktorý jej z licencie L1A neplynul, nakoľko túto licenciu nevyužívala a teda licencia L1A jej automaticky nezakladala bez ďalšieho účasť na povinnom sociálnom poistení.

20. Žalovaná dupliku nepodala.

IV. Konanie na správnom súde a relevantná práva úprava 21. Podľa § 199 ods. 3 Správneho súdneho poriadku (ďalej aj ako „SSP“), ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. Podľa § 202 ods. 2 vety prvej SSP, správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. Podľa § 5 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010, samostatne zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá a) vykonáva poľnohospodársku výrobu vrátane hospodárenia v lesoch a na vodných plochách a je zapísaná do evidencie podľa osobitného predpisu, b) má oprávnenie prevádzkovať živnosť, c) má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, d) je spoločníkom verejnej obchodnej spoločnosti alebo komplementárom komanditnej spoločnosti, e) vykonáva športovú činnosť zárobkovo, ale nie v pracovnom pomere, f) vykonáva činnosť obchodného zástupcu.

Podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. 12.2010

(4) Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy b) samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, 21) ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c),

Podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010

(1) Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe vzniká od 1. júla kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu 34) alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9, a zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu 34) alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení, nedávkové konanie sa začína na základe písomnej žiadosti účastníka konania alebo z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne.

Podľa § 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení, konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon.

Podľa § 195 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.

22. Krajský súd v Trnave, ako súd správny, preskúmal napadnuté rozhodnutie, priebeh administratívneho konania, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), pričom na prejednanie veci samej nariadil podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP pojednávanie, ktorého sa účastníci konania nezúčastnili a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná.

Správny súd konal v neprítomnosti účastníkov konania podľa § 114 SSP, keď mal preukázané, že predvolanie na pojednávanie bolo právnemu zástupcovi žalobkyne a žalovanej doručené v lehote podľa § 110 ods. 2 SSP. Žalovaná sa z neúčasti na pojednávaní ospravedlnila podaním doručeným správnemu súdu dňa 1.2.2019.

V danej veci bolo medzi účastníkmi konania sporné, či žalobkyni dňom 31.8.2008 zanikla povinná účasť na sociálnom poistení t.j. na povinnom nemocenskom poistení a povinnom dôchodkovom poistení.

23. Táto právna otázka bola posudzovaná podľa ustanovení § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.10.2010, § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 a § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010.

24.Žalobkyni bolo rozhodnutím Trnavského samosprávneho kraja č. j. TA/2005/188 zo dňa 25.1.2006 udelené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia v odbore fyziatria, balneológia a liečebná rehabilitácia. Toto povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia jej bolo zrušené rozhodnutím Trnavského samosprávneho kraja č. TA/2008/1103 zo dňa 30.6.2008 a to dňom 31.8.2008.

25.V čase kedy bolo žalobkyni zrušené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia č. j. TA/2005/188 zo dňa 25.1.2006 bola držiteľkou aj ďalšieho oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu a to licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár č. C.Obsahom administratívneho spisu má správny súd preukázané, že žalobkyňa bola držiteľkou licencie C. ku dňu 31.8.2008. Ďalej má správny súd na základe výpisu z daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2007 preukázané, že žalobkyňa za rok 2007 dosiahla príjem z podnikania vykonávaných podľa osobitných predpisov vo výške 3,265.955 SKK (108.409,84 EUR).

Na úvod správny súd uvádza, že súhlasí s argumentáciou žalovanej, že licencia L1A je potrebná na výkon zdravotníckej praxe (§ 68 ods. 1 písm. a/) u iného poskytovateľa zdravotníckej starostlivosti, ktorý má povolenie a považuje sa za oprávnenie, na základe ktorého bola žalobkyňa oprávnená vykonávať zárobkovú činnosť (§ 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010). Súčasne však zastáva názor, ktorý zdieľa aj sama žalovaná a to, že vznik povinného sociálneho poistenia SZČO vždy závisel a závisí od dosiahnutých príjmov v rozhodnom období. Teda závisí od zárobkovej činnosti SZČO.

26.Správny súd vyhodnocoval povinnú účasť žalobkyne na sociálnom poistení posudzovaním dvoch relevantných skutočností, po prvé - existencia licencie L1A súbežne s povolením na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (na ktoré sa vyžaduje licencia L1B), a po druhé - žalobkyňa nikdy nevykonávala zárobkovú činnosť na základe licencie L1A. Inak povedané, žalobkyňa mala príjmy výlučne z prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia na základe povolenia Trnavského samosprávneho kraja č.TA/2005/188. Táto skutočnosť nebola zo strany žalovanej rozporovaná, avšak žalovaná ju vyhodnotila ako irelevantnú argumentujúc tým, že zákon o sociálnom poistení presne stanovuje podmienky kedy SZČO vzniká a zaniká povinné nemocenské a dôchodkové poistenie, pričom na tento účel nie je rozhodujúce na základe akého oprávnenia žalobkyňa dosahovala príjem, ale len skutočnosť, že príjem dosiahla ako SZČO.

27.Správny súd v tejto súvislosti zastáva názor, že zákon o sociálnom poistení explicitne neupravoval a ani neupravuje situáciu, keď fyzická osoba disponovala dvomi oprávneniami na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, príjem mala len z činnosti, ktorá bola vykonávaná výlučne na základe jedného z nich a oprávnenie, z ktorého fyzická osoba dosahovala príjem zaniklo, tak ako v posudzovanom prípade. Zákon o sociálnom poistení v znení do 31.12.2010 v § 21 ods. 4 písm. b) ustanovoval, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy, samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení.

28.Podľa názoru správneho súdu, pokiaľ aj žalobkyňa mala vydanú licenciu L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, ktorá jej podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení účinného do 31.12.2010 bez ďalšieho zakladala status SZČO, účasť na sociálnom poistení jej toto oprávnenie zakladať nemohlo, a to z dôvodu, že týmto oprávnením (licenciou L1A) nevykonávala zárobkovú činnosť. Inak povedané nemala z neho príjem, ktorý by sa na účely povinného nemocenského a dôchodkového poistenia posudzoval podľa § 21 ods. 1. Preto po zániku povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, z ktorého ako SZČO výlučne dosahovala príjem, jej účasť na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení nemohla na základe iba formálnej existencie tejto licencie pokračovať. Pokiaľ by to tak bolo, priečilo by sa to účelu zákona, ktorý povinné nemocenské a dôchodkové poistenie kumulatívne viaže na dve zákonné podmienky a to status SZČO a s tým spojený výkon zárobkovej činnosti, ktorý však žalobkyni z licencie L1A nikdy neplynul.

29.V súvislosti s výkladom zákona o sociálnom poistení, ktorý sa vo vzťahu k určeniu statusu SZČO mení pomerne často, pričom tieto zmeny odrážajú najmä aktuálnu rozhodovaciu prax správnych súdov a Ústavného súdu SR (napríklad rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 63/2012 z 23.02.2013, ktorý sa týkal obdobného, aj keď nie skutkovo totožného problému s účasťou na sociálnom poistení advokátov) si správny súd dovolí poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 295/2017, v ktorom ústavný súd zdôraznil, že „...k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy.“ Obdobne Ústavný súd SR pripustil možnosť súdu odchýliť sa od doslovného znenia zákona aj v náleze sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. júla 2008, v ktorom skonštatoval, že : „Súd môže, ba dokonca sa musí od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR). V takýchto prípadoch sa musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.“

30.Správny súd, vychádzajúc, z citovaných rozhodnutí ústavného súdu sa priklonil k teleologickému výkladu citovaných ustanovení § 5 písm. c) a § 21 ods. 1 a 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení a vyhodnotil právne posúdenie veci žalovanou za formálne a neudržateľné, pretože sa tým, podľa názoru správneho súdu, potiera samotný účel zákona o sociálnom poistení, ktorým je viazať účasť na sociálnom poistení na určitý dosiahnutý príjem zo zárobkovej činnosti. V konaní, ako už bolo vyššie uvedené, je nesporné, že žalobkyňa dosahovala príjem výlučne na základe povolenia Trnavského samosprávneho kraja a licenciu L1A, na základe ktorej bola tiež oprávnená dosahovať príjem, nevyužívala. Je pravdou, že zákon o sociálnom poistení nerozlišuje na účely účasti na sociálnom poistení príjem, ktorý fyzická osoba môže dosiahnuť z viacerých oprávnení, avšak vychádzajúc zo systematického výkladu zákona, samotný status SZČO, teda len splnenie podmienky udelenia oprávnenia, automaticky účasť na sociálnom poistení nezakladá. Preto správny súd ustanovenie § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení vykladal tak, že pokiaľ fyzická osoba disponuje súčasne dvoma oprávneniami, ktoré podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 zakladali status SZČO, účasť na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení podľa § 21 ods. 1 sa posudzuje osobitne vo vzťahu ku každému oprávneniu, ak oprávnenie, na základe ktorého sa výlučne dosahoval príjem podľa § 138 ods. 10 zaniklo. Uvedený právny názor je podporený aj rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/20/2011 z 15. decembra 2011, ktoré bolo publikované aj v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 4/2012 pod č. 72, v ktorom najvyšší súd zastal právny názor, že pri posudzovaní príjmov podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení je potrebné prihliadať len na tie príjmy z podnikania, ktoré vyplynuli z podnikateľskej činnosti posudzovaného statusu samostatne zárobkovo činnej osoby. Pre posudzovaný prípad to konkrétne znamená, že žalovaná mala na účely rozhodnutia o povinnej účasti žalobkyni posudzovať príjmy žalobkyne výlučne vo vzťahu k licencii L1A.

31.V správnom súdnom konaní bolo nespornou skutočnosťou, že žalobkyňa v priebehu prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia v odbore ortopédia a ani po zrušení rozhodnutia o povolení prevádzkovať zdravotnícke zariadenie v odbore ortopédia (rozhodnutie Trnavského samosprávneho kraja č. j. TA/2006/118, právoplatné dňa 12. januára 2006) nevykonávala na základe licencie L1A činnosť, z ktorej by jej plynuli príjmy z podnikania a inej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov. Práve s poukazom na túto rozhodnú skutočnosť správny súd zastáva názor, že iba formálne držanie licencie L1A žalobkyňou aj po 31.08.2008 nemôže napĺňať materiálnu podmienku na to, aby žalobkyňa bola aj po zániku prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia, výlučne z ktorého dosahovala príjmy posudzované na účely sociálneho poistenia, účastná na sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu správny súd uzatvára, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie v prípade žalobkyne zaniklo k 31.08.2008, teda dňom zrušenia rozhodnutia o povolení prevádzkovať zdravotnícke zariadenie MUDr. L. B., pretože výlučne na jeho základe žalobkyňa dosahovala príjem na účely zákona o sociálnom poistení. Pokiaľ by správny súd pripustil, že iba formálna dispozícia žalobkyne licenciou L1A bez akéhokoľvek príjmu, ktorý by z jej využitia plynul, by zakladal účasť na sociálnom poistení, došlo by k popretiu účelu zákona, ktorý, ako už bolo viackrát uvedené účasť na sociálnom poistení spája nielen so statusom SZČO, ale aj s dosiahnutým príjmom (§ 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení). Alebo inak ešte povedané, žalobkyni účasť na sociálnom poistení na základe licencie L1A z dôvodu nedosiahnutia zákonom požadovaného príjmu nikdy podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení nevznikla a preto táto účasť logicky nemohla kontinuálne pokračovať aj po 31.08.2008, výlučne na základe príjmu dosahovaného prevádzkovaním zdravotníckeho zariadenia na základe rozhodnutia Trnavského samosprávneho kraja č. j. TA/2005/188 zo dňa 25.1.2006. Takýto záver je neudržateľný, v rozpore s účelom zákona o sociálnom poistení a je dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP pre nesprávne právne posúdenie veci.

32.S poukazom na vyššie uvedené správny súd napadnuté rozhodnutie žalovanej č. 32460-3/2017-BA z 17.5.2017 zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. c) a g) SSP a podľa § 191 ods. 4 SSP vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia je nesprávne právne posúdenie veci a podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. V súvislosti s dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP správny súd dodáva, že si plne uvedomuje, že zákonné podmienky vzniku a zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia sú stanovené zákonom o sociálnom poistení, avšak v danom konkrétnom prípade správny súd majúc za to, že posudzovaná situácia nie je zákonom o sociálnom poistení explicitne riešená, zohľadnil samotný účel zákona súčasne zvažujúc aj dopad daného rozhodnutia na verejný záujem, ktorý nepochybne účasť na sociálnom poistení predstavuje. Správny súd však práve z dôvodu, že mal preukázané, že žalobkyňa skutočne nevykonávala zárobkovú činnosť na základe licencie L1A, teda ňou nedosahovala príjem, ktorý podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení zakladá povinnú účasť na sociálnom poistení uzavrel, že v danom prípade verejný záujem nie je dotknutý.

33.V správnom súdnom konaní úspešnej žalobkyni priznal správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP náhradu dôvodne vynaložených trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.