Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13Co/527/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice Kočičkovej a členov senátu JUDr. Petra Kvietka a JUDr. Janky Boroškovej, v spore žalobkyne: U.. B. P., nar. XX. XX. XXXX, so sídlom Advokátskej kancelárie Partizánska cesta 3, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanej: O. M., rod. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom U. XX, S., o zaplatenie 661,54 € s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 9C/209/2015-132 zo dňa 04. 05. 2016, takto

rozhodol:

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) v merite veci rozhodol tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol a zároveň rozhodol o trovách konania tak, že žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanej trovy právneho zastúpenia v sume 174,32 € na účet advokátskej kancelárie TAGAJ, s. r. o., so sídlom v Badíne, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.

2. V odôvodnení predmetného rozsudku okresný súd uviedol, že vzhľadom na povahu žalobou uplatneného nároku a tiež vzhľadom na účastníkov zmluvy o poskytovaní právnych služieb mal za to, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu. Poukázal pritom na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 05. 01. 2015 vo veci C-537/2013 a na ustanovenia § 18 ods. 2 a 4 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii (ďalej len „Zákon o advokácii“), pričom zdôraznil, že vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy bola žalobkyňa povinná informovať žalovanú o výške odmeny za úkony právnej služby. V danom prípade sa nejednalo o prípad kedy bolo potrebné vykonať úkon - spísať dohodu o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti bezodkladne, keďže Občiansky zákonník neukladá žiadnu lehotu pre spísanie takejto dohody a podanie návrhu na vklad. Žalovaná síce chcela odcestovať na dlhšiu dobu, ale práve za tým účelom chcela, aby sa jej vec riešila počas jej neprítomnosť na území SR prostredníctvom služieb žalobkyne. Stačilo, ak ju na takéto konanie splnomocnila. Poukázal tiež na to, že podľa tvrdenia žalobkyne, táto informovala žalovanú, že odmena za jeden úkon právnej služby bude počítaná z veľkosti podielu, ktorý žalovaná v rámci vyporiadania podielového spoluvlastníctva požaduje, t. j. zo sumy 30 000 €, a teda bude postupovať v zmysle advokátskej tarify podľa § 9 ods. 1, § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb ( ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“). Toto tvrdenie žalobkyne však v konaní nebolo preukázané. Konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že žalovaná uhradila žalobkyni sumu 260 €, pričom považovala túto sumu za dojednanú odmenu v zmysle § 5 citovanej vyhlášky. Ako dôkaz doložila žalobkyňou vlastnoručne spísanú listinu, ktorá sa nachádza na č. l. 96 spisu, na ktorej je napísané číslo účtu, meno žalobkyne a suma 260 €. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že sa jednalo len o zálohu a že informovala žalovanú o odmene vypočítanej podľa § 9 ods. 1 a § 10 ods. 1, 2 vyhlášky 655/2004 Z. z., dôkazné bremeno na preukázanie tohto tvrdenia neuniesla. Obsah dojednania alebo informácie o odmene v zmysle § 9 ods. 1 a § 10 ods. 1, 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. nevyplýva ani z pripojeného plnomocenstva zo dňa 22. 11. 2012 (č. l. 16 spisu). Na základe uvedených dôvodov okresný súd žalobu pre neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobkyne zamietol.

3. Proti predmetnému rozsudku okresného súdu sa žalobkyňa odvolala. V odvolaní uviedla, že podáva odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. c), d), e) a f) zák. č. 99/1963 Zb., Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) Zdôraznila, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože neaplikoval ustanovenie § 1 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., pričom práve toto ustanovenie má charakter tzv. nevyvrátiteľnej domnienky, že aj v prípade, keď nedôjde k uzatvoreniu zmluvy o poskytovaní právnych služieb, resp. keď sa nepodarí preukázať uzatvorenie takejto zmluvy, je advokátovi garantovaný nárok na tarifnú odmenu a to vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny za každý úkon právnej služby. V uvedenej súvislosti žalobkyňa v odvolaní uviedla, že ide o všeobecne aplikovanú zásadu, na ktorú poukazujú aj autori publikácie: Vyhláška o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (advokátska tarifa), ktorá bola vydaná vydavateľstvom C. H. Beck ako 1. vydanie v roku 2015. Ďalej uviedla, že celý Zákon o advokácii je postavený na zásade upravenej v ustanovení § 1 ods. 2 a to, že advokáti poskytujú právne služby zásadne za odmenu. Zákon o advokácii obsahuje v ustanovení § 83 zákonné zmocnenie, podľa ktorého podrobnosti o výške odmeny advokátov a spôsobe jej určenia upraví vykonávací predpis, ktorým je vyhláška č. 655/2004 Z. z. . V uvedenej súvislosti žalobkyňa v odvolaní uviedla, že výkladové pravidlo obsiahnuté v ustanovení § 1 ods. 2 vyhlášky sa musí „povinne aplikovať“ v spojení s ustanovením § 18 ods. 4 Zákona o advokácii, ktoré je ustanovením všeobecne záväzného právneho predpisu (lex generalis). Vyhláška č. 655/2004 Z. z. má povahu lex specialis, ktorý upravuje pravidlá určovania odmeny advokáta za poskytnuté právne služby.

3.1. Žalobkyňa okresnému súdu v odvolaní ďalej vytkla, že neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Poukázala na to, že okresný súd si sám z vlastnej iniciatívy prípisom zo dňa 24. 02. 2016 vyžiadal od Slovenskej advokátskej komory (ďalej aj „SAK“) rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní vedenom proti žalobkyni pod č. k. DS VIII.-78/13:746/2013, pričom výslovne uviedol, že predmetom sťažnosti žalovanej je aj okolnosť dojednania odmeny v súvislosti s porušením povinnosti žalobkyne uvedenej v § 18 ods. 4 Zákona o advokácii. Disciplinárna komisia SAK okresnému súdu oznámila, že mu zašle požadované disciplinárne rozhodnutie vo vyššie citovanom disciplinárnom konaní vedenom proti žalobkyni ihneď ako toto nadobudne právoplatnosť, t. j. až po rozhodnutí odvolacieho disciplinárneho senátu SAK. V uvedenej súvislosti žalobkyňa okresnému súdu v odvolaní vytkla, že zásadným spôsobom pochybil, keď nepočkal na právoplatné skončenie disciplinárneho konania, čím zámerne zmaril vykonanie dôkazu, o ktorý pôvodne sám písomne SAK požiadal. Odvolacie disciplinárne konanie ohľadne možného porušenia ustanovenia § 18 ods. 2 ZoA sa uskutočnilo dňa 20. 06. 2016, pričom odvolací disciplinárny senát opakovane a výslovne zopakoval a potvrdil právny názor, že „vyúčtovanie odmeny za vyhotovenú Dohodu o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva z 29. 01. 2013 spolu s vyhotoveným návrhom na vklad vlastníckeho práva v prospech žalovanej bolo v súlade s advokátskou tarifou t. j. v poriadku a nikdy nebolo predmetom disciplinárneho konania proti žalobkyni. Okrem uvedených odvolacích námietok žalobkyňa v odvolaní namietala tiež to, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti a iné dôkazy, ktoré bez svojho zavinenia nemohla predložiť skôr, t. j. do rozhodnutia súdu prvej inštancie. Takýmto doteraz nevykonaným dôkazom je podľa žalobkyne rozhodnutie I. odvolacieho disciplinárneho senátu SAK v konaní sp. zn. I.ODS-4/16:746/2013-dr.Det/Fá zo dňa 20. 06. 2016, ktoré žalobkyňa doručí súdu ihneď po jeho doručení. V uvedenej súvislosti žalobkyňa okresnému súdu vytkla, že bolo jeho povinnosťou riadne a úplne zistiť skutková stav veci a nerozhodovať v merite veci skôr, ako nebude mať k dispozícii listiny (rozhodnutia) od Slovenskej advokátskej komory. To že súd nepočkal, na predmetné rozhodnutia malo podľa žalobkyne za následok, že skutkový stav nezistil úplne a ani objektívne, pričom „ide o komplikovanú problematiku týkajúcu sa advokátskych predpisov, ktorej súd prvej inštancie evidentne neporozumel“. V nadväznosti na uvedené žalobkyňa v odvolaní okresnému súdu vytkla, že odôvodnenie rozsudku je nepresvedčivé, nezodpovedá povinným kritériám uvedeným v § 157 ods. 2 OSP, keďže z jeho obsahu vôbec nevyplýva, prečo súd nevykonal dôkaz, ktorý sám navrhol. Tiež sa nevysporiadal so vzájomným vzťahom ustanovenia § 18 ods. 4 Zákona o advokácii a ustanovenia § 1 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., hoci žalobkyňa na to poukázala včas, t. j. už v návrhu na vydanie platobného rozkazu zo dňa 11. 05. 2015. Zdôraznila, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil, pretože neaplikoval najdôležitejší a v podstate jediný právny predpis, ktorý slúži na ochranu advokáta, ktorý má vždy garantovaný nárok na tzv. tarifnú odmenu podľa ustanovenia § 9 a nasl. vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Navrhla, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a zaviaže žalovanú na náhradu trov konania vo výške 80 €.

4. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedla, že v zmysle § 18 ods. 4 Zákona o advokácii v znení účinnom od 01. 09. 2009, je advokát povinný v priebehu poskytovania právnej služby informovať klienta, ktorý je spotrebiteľom právnej služby o výške odmeny za úkon právnej služby ešte pred začatím tohto úkonu, inak mu odmena nepatrí. Na základe ústnej konzultácie zo dňa 21. 11. 2012 došlo k uzatvoreniu ústnej dohody o odmene za právne služby v zmysle § 5 písm. b) vyhlášky 655/2004 Z. z., pričom výška odmeny bola dohodnutá v sume 260 €, a to za spísanie Dohody o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti a návrhu na vklad do katastra nehnuteľností. Dňa 22. 11. 2012 poukázala žalovaná žalobkyni dohodnutú odplatu 260 € za poskytnuté právne služby na bankový účet žalobkyne, ktorého číslo spolu so sumou 260 € žalobkyňa napísala žalovanej na lístok, ktorý sa nachádza v súdnom spise. O tom, že medzi žalobkyňou a žalovanou bola dohodnutá celková odplata 260 € za poskytnutie právnych služieb, svedčí okrem vyššie uvedeného listinného dôkazu aj výpoveď svedkyne, prítomnej pri dohode medzi žalobkyňou a žalovanou o rozsahu právnych služieb a odplate za ne. Žalobkyňa svoju žalobu ako aj odvolanie stavia výlučne na svojom tvrdení, ktoré nepodložila žiadnym hodnoverným dôkazom a naviac je toto jej tvrdenie v priamom rozpore s tvrdeniami žalovanej ako i svedkyne a tiež v rozpore s písomným dôkazom nachádzajúcim sa v súdnom spise, v dôsledku ktorých skutočností žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno. Pre porušenie povinností advokáta podľa § 18 ods. 4 Zákona o advokácii navyše žalobkyni nárok na odmenu ani nevznikol, v dôsledku ktorej skutočnosti môže byť žalobkyni vyplatené plnenie zo strany žalovanej v sume 260 € považované za bezdôvodne obohatenie na strane žalobkyne. Žalovaná z dôvodu právnej istoty ako prostriedok procesnej obrany vzniesla na pojednávaní kompenzačnú námietku v zmysle v tom čase účinného OSP do výšky žalovanej sumy. Žalobkyňa si opakovane protirečí, resp. jej vyjadrenia sa navzájom vylučujú, nakoľko a) raz uvádza, že odmenu určila podľa advokátskej tarify pre prípad, že odmena nebola dohodnutá, b) inokedy uviedla, že k dohode medzi ňou a žalovanou došlo, nakoľko žalovanú informovala o odmene za jeden úkon právnej služby v sume 450 €, čo je v rozpore so skutočnosťou, keďže žalobkyňa v marci r. 2013 predložila žalovanej vyúčtovanie, podľa ktorého bola odmena za jeden úkon právnej služby v sume 546 €, pričom žalobkyňa pri výške odmeny vychádzala neprávne z ceny celej nehnuteľnosti 60 000 € a nie z ceny 30 000 € zodpovedajúcej spoluvlastníckemu podielu jednej polovice nehnuteľnosti. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a žalovaná dôkazmi naopak preukázala, že žalovaný nárok nie je dôvodný, a tiež z dôvodu, že podľa § 18 ods. 4 Zákona o advokácii žalobkyni nárok v zmysle žalobného petitu nevznikol, žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Zároveň si uplatnila trovy odvolacieho konania v celkovej výške 58,10 € s DPH.

5. K obsahu vyjadrenia žalovanej k odvolaniu žalobkyne sa vyjadrila žalobkyňa v podaní zo dňa 29. 09. 2016, kde uviedla, že vo svojom vyjadrení k odvolaniu sa žalovaná žiadnym spôsobom nevyjadruje, resp. nereaguje na podstatu odvolania, ktorou je aplikácia § 1 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z... Uviedla, že popiera skutkové tvrdenia žalovanej uvedené vo vyjadrení k odvolaniu na str. 2 bod 4 a bod 5, pretože nie je pravda, že by medzi účastníčkami zmluvy došlo k uzatvoreniu ústnej dohody o odmene za právne služby v sume 260 €, pričom uvedená suma 260 € predstavovala iba zálohu. Žalovaná žiadnym spôsobom nepreukázala, že by žalobkyňa porušila povinnosti advokáta podľa § 18 ods. 4 Zákona o advokácii a pokiaľ to tvrdí, sú to len jej subjektívne domnienky, ktoré nemajú oporu v žiadnom rozhodnutí disciplinárnych senátov Slovenskej advokátskej komory, o čom sa už zmienila vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 09. 03. 2016 ako aj v texte odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie. Na tieto skutkové okolnosti žalovaná nereagovala a ani nepredložila žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval jej tvrdenia, ktoré sú nepravdivé.

6. V danom prípade bolo odvolanie podané za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb., Občianskeho súdneho poriadku. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 01. 07. 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ustanovenia § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

7. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (§ 34 bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 (a contrario) preskúmal vec v rozsahu danom ustanovením § 379 a § 380 a odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 ako vecne správne potvrdil.

8. Žalobkyňa v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c) OSP), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) OSP), že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti a dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205 ods. 2 písm. e) OSP) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) OSP). Z obsahu odvolania vyplýva, že okrem uvedených odvolacích námietok namietala žalobkyňa aj nepreskúmateľnosť odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu, aj keď výslovne na ustanovenie § 205 ods. 2 písm. b) OSP v odvolaní nepoukázala.

9. Po preskúmaní správnosti záverov okresného súdu z hľadiska uvedených odvolacích námietok žalobkyne, dospel odvolací súd k záveru, že odvolacie námietky žalobkyne sú neopodstatnené a to z nasledovných dôvodov:

10. Pokiaľ ide o žalobkyňou namietanú nepreskúmateľnosť odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu, odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 225/2012 z 10. 01. 2013, kde najvyšší súd uvádza: „ Kritériom pre posúdenie (ne)preskúmateľnosti rozhodnutia je splnenie náležitostí odôvodnenia ustanovených zákonom.“ V uvedenej súvislosti poukazuje odvolací súd na znenie v čase vydania odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu platného a účinného ustanovenia § 157 ods. 2 OSP, kde sa uvádza: „ V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil“. Po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu odvolací súd uvádza, že predmetné odôvodnenie má všetky náležitosti ustanovené zákonom. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia jasne a zreteľne vysvetlil, na základe akých skutkových a právnych okolností nepovažoval nárok žalobkyne za preukázaný, pričom správne konštatoval, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení, keď naopak žalovaná preložila v konaní taký dôkaz, z ktorého ňou tvrdené skutočnosti bezprostredne vyplynuli. Odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu zodpovedá požiadavkám uvedeným v ustanovení § 157 ods. 2 OSP, pretože okresný súd v ňom jasne, zreteľne a stručne reaguje na všetky relevantné skutkové a právne otázky, ktoré majú pre rozhodnutie vo veci podstatný význam. Odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia okresného súdu obsahuje presvedčivé argumenty, z ktorých súd pri svojich záveroch vychádzal, pričom vysvetľuje z akých dôvodov žalobu zamietol, preto ho nemožno považovať za nepresvedčivé ani za arbitrárne, svojvoľné, či také, ktorého výrok by nemal oporu v odôvodnení alebo by s odôvodnením vytváral logický rozpor.

11. Žalobkyňa v odvolaní okresnému súdu vytkla, že nedostatočne zistil skutkový stav veci, pričom nevykonal dokazovanie dôkazom, ktorý si sám vyžiadal. Po preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia okresného súdu a konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo z hľadiska uvedenej odvolacej námietky žalobkyne, odvolací súd uvádza, že uvedená odvolacia námietka žalobkyne je neopodstatnená. Hodnotenie dôkazov je výsledok činnosti súdu, v rámci ktorej vyhodnocuje vykonané dôkazy jednotlivo, ale aj v ich vzájomnej súvislosti, pričom je na úvahe súdu, ktorý z navrhnutých dôkazov resp. ktorý z dôkazov, ktorý považuje za potrebný vykonať, vykoná. To, že si súd prvej inštancie vyžiadal rozhodnutie disciplinárneho senátu SAK neznamená, že bol povinný dokazovanie týmto dôkazom v konečnom dôsledku aj vykonať, pokiaľ na základe iných vykonaných dôkazov považoval za nesporné, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení a naopak, že žalovaná skutočnosti, ktoré tvrdila, preukázala. Z uvedených dôvodov sa argumentácia žalobkyne o tom, že v dôsledku nevykonania dokazovania rozhodnutím I. odvolacieho disciplinárneho senátu SAK vydaného v konaní sp. zn. I. ODS-4/16:746/2013-dr.Det/Fá dňa 20. 06. 2016 okresný súd nezistil riadne, objektívne a úplne skutkový stav veci javí ako neopodstatnená a nadbytočná, pretože na správnosť záverov okresného súdu uvedené rozhodnutie nemalo žiaden vplyv a to z toho dôvodu, že súd prvej inštancie nemal tvrdenia žalobkyne o tom, že nedošlo k dohode o určení odmeny za poskytnuté právne služby za preukázané, naopak žalovaná svoje tvrdenie o tom, že medzi ňou a žalobkyňou došlo k dohode o určení odmeny za poskytnuté právne služby v zmysle ustanovenia § 5 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. predložením relevantného dôkazu nachádzajúceho sa v spise na č. l. 96 preukázala.

12. Pokiaľ ide o žalobkyňou namietané nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, spočívajúce podľa tvrdenia žalobkyne v odvolaní v tom, že súd prvej inštancie nezobral do úvahy (neaplikoval) ňou uvádzané ustanovenie § 1 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., odvolací súd uvádza, že právne posúdenie veci možno považovať za nesprávne len v tom prípade ak sa súd dopustil omylu pri aplikácii práva, t. j. posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. To, že na základe zisteného skutkového stavu mal okresný súd za preukázané, že medzi účastníčkami zmluvy o poskytovaní právnych služieb došlo k dohode o výške odmeny, resp. o spôsobe určenia odmeny znamená, že nepovažoval aplikáciu ustanovenia § 1 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za opodstatnenú. Žalobkyňa v rozpore s obsahom odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu v odvolaní poukazovala na záver k akému nedospel súd prvej inštancie, a to, že k dohode o určení odmeny za poskytnuté právne služby nedošlo. Nemožno preto okresnému súdu vytknúť, že neaplikoval ustanovenie § 1 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., pretože takáto aplikácia by bola vzhľadom na zistený skutkový stav (že k dohode o určení odmeny došlo) nesprávna.

13. Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 potvrdil.

14. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, pretože v odvolacom konaní úspešnej žalovanej vznikli trovy odvolacieho konania, o výške náhrady ktorých rozhodne v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 súd prvej inštancie samostatným uznesením.

15. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta .

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania, t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpisu uvedie, tiež proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 .