Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2Co-50-2021.pdf
PDF · 137.8 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/50/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Mikovej a členiek senátu JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobkyne D.. N. X., P.. XX.X.XXXX, Y. J. U., Š. X, zastúpená advokátmi JUDr. Emanuel Olšavský, LL.M. so sídlom v Košiciach, Trnková 9 a JUDr. Jolana Fuchsová, PhD., so sídlom v Košiciach, Štúrova 20 proti žalovanému U. Š., P.. XX.X.XXXX, Y. Y. XXX, zastúpený advokátkou JUDr. Jana Šándorová, so sídlom v Košiciach, Kuzmányho 57, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie z 21. októbra 2020 č.k. 14C/904/2015-346 a opravnému uzneseniu z 1. februára 2021 č.k. 14C/904/2015-383
rozhodol:
P o t v r d z u j e opravné uznesenie zo dňa 1. februára 2021 č.k. 14C/904/2015-383.
P o t v r d z u j e rozsudok v spojení s opravným uznesením vo výrokoch o zrušení podielového spoluvlastníctva, prikázaní veci do výlučného vlastníctva žalovaného a povinnosti žalovaného na plnenie peňažnej náhrady žalobkyni.
M e n í rozsudok vo výroku o trovách prvoinštančného konania tak, že žiadnej sporovej strane ich náhradu nepriznáva.
Nepriznáva stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej len „súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom uvedeným v záhlaví zrušil podielové spoluvlastníctvo sporových strán k nehnuteľnosti v kat. úz. Y., zapísanej na LV č.XXXX ako rekreačná chata, súp. č. 46, postavenej na parc.č. 656 a spoluvlastnícky podiel žalobkyne 5/6 prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného v celosti (I.), žalovanému uložil povinnosť z titulu vyporiadania podielového spoluvlastníctva uhradiť žalobkyni sumu 41.167 € do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (II.) a priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 % (III.).
2. Uznesením zo dňa 1. februára 2011 č.k. 14C/904/2015-383 opravil znenie I. výroku rozsudku tak, že „Súd zrušuje podielové spoluvlastníctvo žalobkyne a žalovaného k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. Y., zapísanej na LV č. XXXX ako rekreačná chata so súp. č. 46, na parc. č. 656 a nehnuteľnosť prikazuje do výlučného vlastníctva žalovaného v celosti“.
3. Opravu výroku rozsudku súd vykonal podľa §224 Civilného sporového poriadku (CSP) uvádzajúc, že z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, že výsledkom konania bolo zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva tak, že nehnuteľnosť sa stáva výlučným vlastníctvom žalovaného. Pokiaľ vo výroku rozsudku uviedol, že prikazuje žalovanému v celosti spoluvlastnícky podiel žalobkyne 5/6, nie celú
nehnuteľnosť, ide o formulačnú nesprávnosť, ktorá nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia, avšak na účely vykonateľnosti rozsudku sa vyžadovala oprava znenia výroku.
4. V konaní mal súd preukázané, že spornú nehnuteľnosť(chatu) nadobudli žalobkyňa a žalovaný ako súrodenci dedením po rodičoch. Žalobkyňa získala podiel 1/2 v dedičskom konaní po otcovi sp. zn. D 356/86, každý z nich spolu so sestrou M. Š. nadobudol 1/6 v dedičskom konaní po matke 36D/24/2013. Sestra sporových strán zdedený podiel 1/6 previedla kúpnou zmluvou na žalobkyňu v roku 2014, čím žalobkyňa získala spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti v rozsahu 5/6-ín a žalovaný ostal 1/6-inovým podielovým spoluvlastníkom. Z vykonaného dokazovania súd zistil, že otec sporových strán začal výstavbu chaty niekedy v 60-tych rokoch, stavebné práce boli vykonávané svojpomocne za prispenia členov rodiny a známych. Intenzívne sa na stavebných prácach podieľal žalovaný najmä počas štúdia strednej školy, keď tam trávil pracovné víkendy, pracoval tiež na prístavbe a rekonštrukcii chaty, a to aj v období po otcovej smrti, keď do nehnuteľnosti investoval tak finančné prostriedky ako aj voľný čas a veľa fyzickej práce, ktoré činnosti ho napĺňali a k miestu nehnuteľnosti osobne priľnul. Žalobkyňa s výstavbou a zveľaďovaním nehnuteľnosti pomáhala podľa svojich fyzických možností najmä prípravou stravy pre stavebníkov, úpravou vonkajšieho okolia chaty, upratovaním, v neskoršom období vypomáhal so stavebnými prácami aj jej manžel. Výpoveďou svedkov V. Z., D. D., Ľ.S. V., D. N., D. X., A. E., G. D. považoval súd za potvrdené, že to bol práve žalovaný, kto sa vo väčšej miere vlastnou prácou zaslúžil o výstavbu chaty, keď pomáhal spolu so svojimi kamarátmi otcovi a po úmrtí otca pracoval na rekonštrukcii a údržby chaty, svedkovia vnímali u neho intenzívnu emocionálnu väzbu k miestu nehnuteľnosti, a žalovaného tiež označili za osobu, ktorá tam trávila v porovnaní s ostatnými súrodencami najviac času. Svedkyňa Zuzana Ricková, ktorej otec pomáhal otcovi žalovaného pri výstavbe chaty a svedkyňa navštevovala nehnuteľnosť od roku 1981 potvrdila, že na chate aktívne pracoval žalovaný, pri prístavbe zadnej izby vypomáhal aj manžel svedkyne, žalovaný rekonštruoval aj kúpeľňu, zabezpečoval všetku potrebnú starostlivosť o nehnuteľnosť, má k nej intenzívny vzťah, žalobkyňu na chate neregistrovala. Zo svedeckej výpovede kolegu žalovaného D. D. súd zistil, že so žalovaným sa stretávali od roku 1990 do roku 2000, sám mu bol pomáhať, keď mal žalovaný problémy s vodou, kúrením, čo bolo niekedy v roku 1999, žalobkyňa nebola na chate prítomná, žalovaný chatou žil, často na ňu chodieval a má k nej nepochybne intenzívny vzťah. Bratranec žalobkyne a žalovaného Ľ. V. vypovedal, že žalovaný tam celý život robil, staval, vypomáhal žalovanému pri výstavbe chaty od roku 1967, na týchto prácach sa žalobkyňa nepodieľala, pomáhal mu aj neskôr až niekedy do roku 2009, nevnímal, aby si žalobkyňa vytvorila taký vzťah ku chate ako žalovaný. Na nehnuteľnosti žalobkyňu sporadicky registroval kolega žalovaného D. N., ktorý intenzívne vypomáhal žalovanému na chate od roku 1975, po smrti jeho otca tam chodieval podľa potreby alebo na pozvanie žalovaného. D. X. v písomnom stanovisku ako vlastníčka susediacej chaty potvrdila, že práve žalovaný spolu s kamarátmi a s otcom sa podieľali na výstavbe chaty, žalobkyňa sa tam zdržiavala len občas, prevažne pomáhala v kuchyni, žalovaný bol často na nehnuteľnosti spoločne so svojou rodinou. Svedkyňa A. E., bývalá manželka žalovaného uviedla, že na chate vypomáhali so žalovaným ešte ako študenti, prichádzali na celý víkend, rodičia žalovaného sa vyjadrili, že chata bude patriť jej so žalovaným, po rozvode na chatu nechodievala, ale od dcéry mala vedomosť, že aj po smrti otca žalovaný pokračoval v ďalších prácach a mal rekonštruovať kúpeľňu. G. D., ktorý je susedom sporových strán v mieste nehnuteľnosti, vo svedeckej výpovedi uviedol, že žalovaný sa celú svoju mladosť zdržiaval na chate, na ktorej vždy fyzicky pracoval, čo však neregistroval u žalobkyne. Z výpovede svedkov A. U., G. Č., E. X. súdu vyplynul rozsah a charakter starostlivosti o nehnuteľnosť zo strany žalobkyne. A. U., vlastníčka susediacej nehnuteľnosti vypovedala, že 20 rokov pomáha žalobkyni chatu sprevádzkovať tak, že ju vyčistia, vyvetrajú, upratujú, dávajú do poriadku okolie, strihajú rastliny, upravujú trávnik, registrovala, že žalobkyňa s manželom dávala nové obkladačky do kúpeľne, maľovali ju, pred ôsmimi rokmi opravovali aj vnútro krbu a pokladali dlažbu. G. Č., ktorý je manželom priateľky žalobkyne vypovedal, že posledných 10 rokov na základe žiadosti žalobkyne sa staral o údržbu chaty podľa jej požiadaviek, vypomáhal ešte aj otcovi žalovaného, potvrdil, že podstatu prác vykonal na chate žalovaný, no podieľal sa tam na prácach aj manžel žalobkyne od roku 1971, keď uzavrel manželstvo so žalobkyňou, pričom žalobkyňa sa starala o stravu a práce okolo záhrady. Naposledy na požiadanie žalobkyne opravoval v roku 2018 na chate krb. Manžel žalobkyne E. X. uviedol, že od času známosti so žalobkyňou v roku 1970 vie, že na chate vypomáhal každý, kto prišiel na chatu, robili na chate nátery, pravidelne kosil, staral sa o stromy, špároval dlažbu, z počutia vedel, že garáž mal vystavať žalovaný so svedkom V.. Súd nevykonal výsluch ďalších svedkov M. I., M.. E., M.. D. N. E. X. navrhnutých žalobkyňou na preukázanie jej starostlivosti o matku a okolnosti montáže kamier na nehnuteľnosti s odôvodnením, že navrhované dokazovanie je irelevantné.
5. Z výpovedí žalobkyne a žalovaného súdu vyplynulo, že po smrti ich matky v roku 2013 v súvislosti s vyporiadaním práv ku chate a ostatnému majetku poručiteľky došlo k narušeniu osobných vzťahov, preto sa nevedeli dohodnúť ani na užívaní a údržbe spoločnej nehnuteľnosti. Žalobkyňa uviedla, že chata sa mala stať v celosti vlastníctvom žalovaného, no nesúhlasil so spôsobom vysporiadania ostatného nehnuteľného majetku po matke, ktorý mal pripadnúť jej a sestre M. Š., preto napokon k dohode nedošlo. Žalovaný tvrdil, že investoval finančne aj fyzicky do nehnuteľnosti viac ako žalobkyňa s tým, že bolo dohodnuté, že po smrti otca získa jeho podiel, od čoho však ustúpil, pretože v čase prejednania dedičstva po otcovi bol v rozvodovom konaní. Vychádzal však naďalej z neformálnej dohody, že mu tento podiel na nehnuteľnosti bude patriť v neskoršom období, preto do nehnuteľnosti ďalej investoval. Nebolo sporné, že do roku 2013 strany sporu užívali chatu striedavo podľa dohody, a aj keď žalovaný na rozdiel od žalobkyne nebol vedený ako podielový spoluvlastník, do chaty finančne investoval aj po smrti otca, staral sa o jej údržbu, vykonával rekonštrukciu nehnuteľnosti. Pre nezhody so žalovaným po úmrtí matky, žalobkyňa rozhodla, že žalovanému ako menšinovému spoluvlastníkovi patrí právo na užívanie chaty len v rozsahu 10 dní z letných mesiacov (chata je podľa tvrdení žalobkyne užívaniaschopná len v obmedzenom čase máj až september). V reakcii na to sa žalovaný odmietol podieľať na úhrade spoločných nákladov na platbu za elektrinu, nájomné za pozemok, na ktorom chata stojí, na rekonštrukčných nákladoch, ktoré žalobkyňa plánovala, z ktorých dôvodov žalobkyňa podala návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva a žiadala, aby nehnuteľnosť bola prikázaná do jej výlučného vlastníctva. K tvrdeniam žalobkyne súd poukázal na výpoveď žalovaného, že od roku 1992 platil všetky náklady za predmetnú chatu výlučne on, a to po dobu 8 rokov, potom sa začala na nákladoch podieľať v polovici aj žalobkyňa, pričom v súčasnosti platí žalovaný iba daň z nehnuteľnosti. Citoval ďalej z výpovede žalovaného, že počas štúdia na strednej škole spával pri chate od piatku do nedele, kde pomáhal otcovi pri stavbe, má silný citový vzťah k nehnuteľnosti, jeho sestry sa tak intenzívne na prácach nepodieľali, po otcovej smrti v roku 1986 sa so žalobkyňou i matkou dohodli na užívaní chaty po párnych a nepárnych týždňoch a jeden mesiac počas leta, ešte 4-5 rokov po smrti otca uhrádzala platby za elektrinu ich matka, od roku 1992 hradil platby on, potom, čo bola chata vytopená, vykonával jej rekonštrukciu. Správanie žalobkyne po nadobudnutí väčšinového spoluvlastníctva žalovaný hodnotil ako agresívne, lebo žalobkyňa ho obmedzovala v prístupe do chaty a v jej užívaní. Nepopieral však, že žalobkyňu vymkol na chate, lebo nechcel aby tam chodila. Súd vzal do úvahy, že aj keď žalovaný najprv nesúhlasil so zrušením podielového spoluvlastníctva obávajúc sa straty prístupu do chaty, napokon navrhol, aby bolo toto spoluvlastníctvo zrušené s tým, že nehnuteľnosť bude prikázaná do jeho výlučného vlastníctva s povinnosťou výplaty žalobkyne. Prihliadol tiež na vyjadrenia žalovaného, že žalobkyňa užíva nehnuteľnosť len sporadicky, žiadny z jej potomkov nebýva v Košiciach, preto by nehnuteľnosť v budúcnosti odpredala, pričom jemu bude nehnuteľnosť slúžiť nielen na rekreačné účely, ale mieni ju uspôsobiť na celoročné bývanie, pretože aj keď v obci Bukovec má postavený rodinný dom, tento svojou dispozíciou nevyhovuje ďalším potrebám užívania vzhľadom na jeho vek a onkologické ochorenia jeho družky, keď len ku vchodu do rodinného domu vedie 42 schodov.
6. Súd prvej inštancie po citácii § 136 § 141, § 142 Občianskeho zákonníka (OZ), vychádzal pri rozhodnutí z nespornej skutočnosti, že nehnuteľnosť v podielovom spoluvlastníctve sporových strán nie je reálne deliteľná, a každý zo spoluvlastníkov má záujem o nadobudnutie veci do výlučného vlastníctva. Vzal na zreteľ osobné, finančné i časové investície žalovaného do výstavby, údržby a zveľaďovania nehnuteľnosti, ako aj skutočnosť, že žalovaný by vnímal stratu nehnuteľnosti ako veľkú emocionálnu ujmu. V súvislosti s tým, že žalobkyňa získala väčšinový podiel na nehnuteľnosti v rozhodujúcej časti titulom dedenia, nehodnotil ako rozhodujúci faktor veľkosť podielov spoluvlastníkov, ale preukázanú zvýšenú mieru účasti žalovaného v pomere k žalobkyni na výstavbe a údržbe chaty, ako i silnú emočnú väzbu žalovaného k nehnuteľnosti, ktorý vnútorný osobný vzťah k nehnuteľnosti nemal za preukázaný v takej intenzite u žalobkyne. Na ťarchu žalobkyne hodnotil tiež vznik rozporov medzi spoluvlastníkmi, ktoré mali plynúť z obmedzenia žalovaného v užívaní spoločnej nehnuteľnosti. Zohľadňujúc uvedené skutočnosti, tiež tvrdenia žalobkyne, že chata mala podľa pôvodnej dohody pripadnúť žalovanému, a stanovisko žalovaného, že mieni chatu využívať nielen na rekreačné, ale i celoročné bývanie, rozhodol o zrušení podielového spoluvlastníctva a prikázaní veci do výlučného vlastníctva žalovaného. Primeranú náhradu za spoluvlastnícky podiel žalobkyne určil na základe súkromného znaleckého posudku č. 50/19 znalkyne M.. D.. H. podanom do konania žalobkyňou v súlade s § 209 CSP, v ktorom znalkyňa určila všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti v sume 49.400 €. Výpisom z účtu žalovaného mal súd preukázanú jeho schopnosť finančne sa so žalobkyňou vyrovnať. Pomerne k hodnote pripadajúcej na podiel žalobkyne, uložil žalovanému povinnosť na zaplatenie primeranej náhrady v sume 41.167 € v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP priznajúc
žalovanému náhradu trov v rozsahu 100% s odôvodnením, že jemu bola prikázaná nehnuteľnosť do vlastníctva.
7. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP s návrhom, aby odvolací súd rozsudok zmenil a nehnuteľnosť prikázal do jej výlučného vlastníctva a uložil jej povinnosť vyplatiť žalovanému za jeho podiel sumu vo výške 8.234 €. Tvrdila zmätočnosť a nevykonateľnosť rozsudku, ktorého petit nezodpovedal zákonu i súdnej praxi, pretože po zrušení podielového spoluvlastníctva neprikázal súd nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva žalovaného, ale prikázal mu spoluvlastnícky podiel. Odvolateľka spochybnila úvahy súdu o vyhodnotení vykonaného dokazovania a označila za neakceptovateľné, ak súd prikázal žalovanému nehnuteľnosť z dôvodu, že sa viac zaslúžil o jej výstavbu, má k nehnuteľnosti intenzívnejší citový vzťah a mieni ju do budúcna užívať trvalo, lebo rodinný dom, v ktorom býva, je nevyhovujúci a pre budúcnosť ho mieni aj predať. Považovala za prirodzené, že žalovaný ako mladý muž sa podieľal intenzívnejšie na výstavbe chaty, ktorú skutočnosť ani nikdy nepopierala, no zdôraznila, že rovnako participovala na výstavbe a príležitostne aj jej manžel. Tvrdila, že rovnako ako žalovaný, má s nehnuteľnosťou spojené detstvo i spomienky, a teda rovnaký citový vzťah k chate, keď je ťažko preukázať, ktorý z nich je intenzívnejší, nakoľko intenzita vyplýva zo záujmu o nehnuteľnosť, o to, ako sa o ňu kto stará, investuje do nej, zveľaďuje okolie, čo vykonávala rovnako ako žalovaný. Nespochybňovala významný podiel žalobcu na výstavbe chaty, ani jeho finančné investície, zastávala však názor, že tieto skutočnosti je nevyhnutné hodnotiť v kontexte tých okolností, ktoré tu existovali v čase prebiehajúceho súdneho sporu, a ktoré ju viedli k podaniu návrhu. Aj keď súhlasila so súdom prvej inštancie, že veľkosť podielov pri rozhodovaní o tom, ktorý zo spoluvlastníkov nadobudne vec do výlučného vlastníctva nie je jediným kritériom, namietala proti tomu, aby dedenie ako titul nadobudnutia spoluvlastníctva, vylučovalo zohľadnenie jej výhodnejšieho postavenia väčšinovej spoluvlastníčky. Za podstatné považovala, že aj keď podiely nadobudla v dedičských konaniach, stalo sa tak na základe dohody dedičov, pritom žalovaný, ktorý tvrdí hlboký citový vzťah k rekreačnej chate, neprejavil záujem napr. o zdedenie podielov po sestre. Považovala za ničím nepreukázané tvrdenia žalovaného, aby sa zaviazala po dedičskom konaní po otcovi previesť na neho otcov podiel na chate. Rovnako nemožno tvrdiť, aby nemala rovnaký záujem o užívanie predmetnej nehnuteľnosti ako žalovaný, o čom svedčí už to, že uskutočnila právne úkony smerujúce k nadobudnutiu výlučného vlastníctva. Vytkla súdu, že pri rozhodnutí nezohľadnil okolnosti, ktoré viedli k podaniu žaloby, keď sám žalovaný potvrdil, že neplatil za elektrinu dôvodiac, že tak robil sedem rokov predtým, neuhrádzal ani nájomné za pozemok pod chatou, ktoré platila výlučne žalobkyňa a v roku 2014 ju vymkol na chate, lebo chcel, aby z chaty odišla. Zastávala názor, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy ani faktor účelného využívania nehnuteľnosti vyplývajúci z účelu chaty, ktorý typ nehnuteľnosti je určený na rekreáciu. Slúži práve ľuďom bývajúcim v mestách, aby sa mohli počas voľných dní zotaviť uprostred prírody, ktoré pri bývaní v bloku, ako je tomu v prípade žalobkyne, nie sú reálne. Zatiaľ, čo žalovaný obýva rodinný dom na Bukovci a má možnosť takejto relaxácie, taká možnosť pre žalobkyňu neprichádza do úvahy, pričom žalovaný tvrdí, že chce chatu do budúcna využívať aj na bývanie, teda na iný účel, než je určená. Ak aj tvrdil, že rodinný dom nezodpovedá potrebám jeho, či jeho družky zo zdravotných dôvodov, finančné prostriedky, ktorými disponuje, by postačovali na úpravu nehnuteľnosti. Sám žalovaný pritom tiež zmienil, že pre budúcnosť by chatu previedol na svoje deti. Zdôraznila, že jej nemožno pričítať na zavinenie, pokiaľ o užívaní nehnuteľnosti rozhodla v súlade s právom väčšinového spoluvlastníka podľa § 139 ods. 2 OZ. Žalovaný zmenu spoluvlastníckych pomerov ignoroval, a chcel užívať nehnuteľnosť ako v minulosti, keď on užíval chatu v párny týždeň a platil jej polovicu nákladov na elektrinu. Žalobkyňa označila žalovaného za osobu, ktorá si uzurpovala právo na užívanie chaty, ponechávajúc starostlivosť o nehnuteľnosť výlučne na nej. Pre prípad, ak by sa súd nestotožnil s jej názorom a potvrdil meritórny výrok rozsudku súdu prvej inštancie, čo však považovala za nemožné, navrhla priznať jej náhradu trov konania, pretože rozsudok bol založený na ňou predloženou znaleckom posudku, nie posudku podaného zo strany žalovaného, a bol to práve žalovaný, kto sa v konaní dlhodobo bránil návrhom na zamietnutie žaloby.
8. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaný označil odvolacie námietky žalobkyne za neopodstatnené, lebo obsah vykonaného dokazovania potvrdil jeho citovú väzbu k nehnuteľnosti i vyššiu mieru investovaných finančných prostriedkov a fyzickej práce do jej výstavby a údržby. Zotrval tiež na vyjadreniach, že do roku 2013 uhrádzal náklady za elektrinu, a pokiaľ sa žalobkyňa uvádzala, že odmietol uhrádzať podiel na nájomnom za pozemok pod chatou v prospech Štátnych lesov SR, neznamená to, že tento nájom platiť nebude, ale nájomnú zmluvu uzavrela sama žalobkyňa bez jeho účasti. Zdôraznil, že žalobkyňa mu bránila v riadnom užívaní chaty od podania žaloby až do roku 2019, pričom tvrdila, že on ju môže
užívať od novembra do marca, kedy je však chata bez ďalších stavebných úprav nevyužiteľná. Sama žalobkyňa vo výpovedi potvrdila, že približne šesť mesiacov na chate nie je voda, dva mesiace sa nemusí kúriť a tieto dva mesiace prázdnin sú najlukratívnejšie. Zastával názor, že súd zohľadnil z dokazovania vyplývajúce rozhodujúce skutočnosti viažúce sa tak k minulosti, ako aj k aktuálnemu stavu, preto rozsudok navrhoval ako vecne správny potvrdiť.
9. Žalobkyňa v odvolacej duplike zotrvala na svojich doterajších vyjadreniach a uviedla, že žalovaný sa nevyjadril k najpodstatnejšiemu odvolaciemu argumentu, ktorým je skutočnosť, že súd sa nesprávne vysporiadal s otázkou účelného využívania nehnuteľnosti, ktorá je určená na rekreáciu.
10. Žalobkyňa podala odvolanie aj proti opravnému uzneseniu dôvodiac prípustnosťou odvolania podľa §357 písm. f/ CSP, pretože so zreteľom na zásadu ústavno-konformného výkladu prípustnosti opravného prostriedku musí byť odvolanie prípustné nielen proti opravnému uzneseniu vydanému na návrh strany sporu ako to formuluje §357 písm. f/ CSP, ale aj proti takému opravnému uzneseniu, ktoré bolo vydané súdom bez návrhu. Odvolanie odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci súdom podľa §365 ods. 1 písm. h/ CSP zastávajúc názor, že formulácia opravovaného I. výroku rozsudku predstavovala nesprávny právny názor súdu, nie pisársku chybu, či zrejmú nesprávnosť, ktorú by bolo možné odstrániť opravným uznesením.
11. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne proti opravnému uzneseniu označil uznesenie súdu prvej inštancie za zodpovedajúce zákonnej úprave, ktorým súd odstránil zrejmú nesprávnosť, pretože tak z návrhu žalovaného i priebehu konania bola zrejmé, že žiada o prikázanie veci do svojho výlučného vlastníctva. Navrhoval odvolanie žalobkyne odmietnuť ako procesne neprípustné podľa § 386 písm. c/ CSP, alebo v prípade, ak odvolací súd dospeje k záveru o prípustnosti opravného prostriedku, žiadal opravné uznesenie ako vecne správne potvrdiť.
12. Krajský súd v Košiciach prejednal odvolanie žalobkyne proti rozsudku a opravnému uzneseniu hodnotiac ich ako podané včas a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 a contrario CSP, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP, z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné. V rozsahu, v ktorom bolo rozhodnutie vecne správne, založené na správnom ustálení skutkového stavu veci a jeho právnom posúdení, boli uznesenie a rozsudok súdu prvej inštancie potvrdené v súlade s § 387 ods. 1 CSP. Odvolací súd podľa § 388 CSP zmenil rozhodnutie vo výroku o nároku na náhradu trov konania, pri ktorom neboli zistené dôvody pre zrušenie ani potvrdenie rozhodnutia. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 24.2.2022, po predchádzajúcom zverejnení miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli a webovej stránke súdu v súlade s § 219 ods. 3 CSP.
13. Podľa § 142 ods. 1 OZ, ak nedôjde k dohode, zruší spoluvlastníctvo a vykoná vyporiadanie na návrh niektorého spoluvlastníka súd. Prihliadne pritom na veľkosť podielov a na účelné využitie veci. Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, prikáže súd vec za primeranú náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom; prihliadne pritom na to, aby sa vec mohla účelne využiť a na násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Ak vec žiadny zo spoluvlastníkov nechce, súd nariadi jej predaj a výťažok rozdelí podľa podielov.
14. Súdna prax ustálila, že ustanoveniu § 142 ods. 1 OZ, na základe ktorého súd zrušuje podielové spoluvlastníctvo takým spôsobom, že prikáže vec za primeranú náhradu jednému zo spoluvlastníkov zodpovedá taký výrok súdneho rozhodnutia, ktorým sa prikazuje do výlučného vlastníctva vždy celá vec, ktorá je predmetom sporu, nie podiel ustupujúceho spoluvlastníka. Nesprávnosť znenia výroku súdu inak zakladá nevykonateľnosť súdneho rozhodnutia. Z konania nepochybne vyplýva, že tak žalobca, ako aj žalovaná sa v konaní domáhali zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva s návrhom na prikázanie celej veci do svojho výlučného vlastníctva, a aj v odôvodnení rozhodnutia súd konštatoval, že rozhodol o prikázaní celej nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalovaného. Z uvedených dôvodov sa súd prvej inštancie dopustil zrejmej nesprávnosti pri aplikácii správne použitej právnej normy, ak vo výroku rozsudku uviedol, že žalovanému prikazuje do výlučného spoluvlastníctva podiel žalobkyne 5/6, čo zakladalo nezrozumiteľnosť a nevykonateľnosť rozhodnutia. Výrok rozhodnutia ako prejav verejnomocenskej vôle súdu nezodpovedal skutočnej vôli, ktorú súd svojím rozhodnutím v okamihu
vydania rozhodnutia prejaviť reálne chcel, a došlo by tak v konečnom dôsledku k porušeniu práva strán sporu na súdnu ochranu. Správne preto súd prvej inštancie uvedené pochybenie napravil postupom podľa § 224 CSP vydaním opravného uznesenia, podľa ktorého zákonného ustanovenia súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti.
15. Opravné uznesenia žalobkyňa napadla odvolaním napriek poučeniu súdu, že podľa § 357 písm.f/ CSP odvolanie nie je prípustné. Prípustnosť opravných prostriedkov proti uzneseniam súdu prvej inštancie je formulovaná spôsobom pozitívnej enumerácie v § 357 CSP, ktorý vymedzuje okruh uznesení súdu, proti ktorým je možné podať odvolanie zohľadňujúc, že nimi môžu byť negatívne dotknuté práva sporových strán na poskytnutie súdnej ochrany. V zmysle § 357 písm. f/ CSP je odvolanie prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o návrhu na opravu chýb v písaní a počítaní a iných zrejmých nesprávností, okrem odôvodnenia.
16. Podľa § 224 CSP však platí, že opravu môže súd vykonať kedykoľvek aj bez návrhu, o čom rozhodne uznesením, ktoré doručí subjektom konania. Pokiaľ súd zasahuje do výroku rozhodnutia, ktorý je pre strany sporu a podľa povahy veci aj tretie subjekty záväzný (§ 228 CSP), nepochybne môže týmto úkonom zasiahnuť do práva na spravodlivý súdny proces, a princíp spravodlivosti vylučuje neposkytnutie súdnej ochrany dotknutým subjektom. Zásade teleologického a ústavne konformného výkladu právnych noriem vyplývajúcej z Čl. 3 Základných princípov CSP a zachovanie princípu právnej istoty a spravodlivosti v zmysle Čl. 2 a 4 Základných princípov CSP, zodpovedá taký výklad ustanovení § 357 písm. f/ CSP, ktorý umožňuje priznať strane sporu právo na podanie opravného prostriedku tak pre prípad, že súd vykoná opravu rozhodnutia na návrh, ako aj v prípade, ak tak urobí z vlastnej iniciatívy, bez návrhu. So zreteľom na uvedené, súd považoval odvolanie žalobkyne proti opravnému uzneseniu vydanému súdom bez návrhu a podané v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia žalobkyni, za procesne prípustné a uplatnené včas (§362 ods. 3 CSP).
17. Ako už odvolací súd vyššie konštatoval, vydaním opravného uznesenia, v ktorom súd vyjadril, že „nehnuteľnosť prikazuje do výlučného vlastníctva žalovaného v celosti“ došlo k náprave zrejmej nesprávnosti v znení chybného výroku rozsudku. Povaha opravy nespočívala v nesprávnom právnom posúdení veci, keď tak obsah spisu ako i odôvodnenie rozsudku svedčia pre jednoznačne vymedzenie predmet sporu návrhmi žalobkyne a žalovaného, a vôľu súdu smerujúcu k zrušeniu podielového spoluvlastníctva a prikázanie celej veci do výlučného vlastníctva jedného z nich, v súlade s čím súd vykonal opravu znenia výroku. Opravné uznesenie bolo preto vydané za zákonom predvídaných podmienok o náprave pochybení súdu podľa § 224 CSP, je v súlade so zmyslom a účelom § 142 OZ, preto odvolací súd uznesenie ako vecne správne potvrdil v súlade s § 387 ods. 1 CSP.
18. Vo vzťahu k meritu veci žalobkyňa založila svoju odvolaciu argumentáciu na polemike s úvahami súdu, z ktorých súd vychádzal pri rozhodnutí o tom, ktorému zo spoluvlastníkov pripadne vec do výlučného vlastníctva, vytýkala mu nesprávnosť vyhodnotenia vykonaného dokazovania a jeho právneho posúdenia, lebo dokazovaním zistené skutočnosti podľa jej názoru nezakladali dôvody pre prikázanie veci do vlastníctva žalovanému. Žalobkyňou uplatnené odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h) neboli naplnené. Len nesúhlas žalobkyne zo spôsobom hodnotenia vykonaných dôkazov, či neakceptovanie inak správne zvoleného právneho posúdenia veci súdom, nie súd dôvodmi pre spochybnenie vecnej správnosti rozhodnutia. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v rozsahu stanovenom zákonom rešpektujúc povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, ktorá zaťažuje strany sporu. Vykonané dôkazy súd prvej inštancie vyhodnotil v súlade s § 191, §192 CSP t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, v hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, ani to aby skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo. Zo správne zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil aj správny právny záver, keď aplikoval zodpovedajúcu právnu úpravu a zásady výkladu právnych noriem, ktoré aj správne interpretoval.
19. Podľa § 142 ods. 1 OZ pri zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva súd vychádzal zo zákonom stanoveného poradia vyporiadania rozdelením veci (1), prikázaním veci jednému alebo viacerým spoluvlastníkom za primeranú náhradu (2), nariadením predaja veci a rozdelením výťažku (3), ak žiadny zo spoluvlastníkov o vec nemá záujem. V konaní nebolo sporné, že nehnuteľnosť nie je reálne deliteľná, pričom každý zo spoluvlastníkov prejavil o vec záujem, preto súd riešil otázku komu zo spoluvlastníkov prikáže vec do výlučného vlastníctva. Zákonná úprava stanovuje, že pri rozhodnutí ma súd prihliadať najmä na veľkosť spoluvlastníckych podielov a účelné využitie veci. Súdna prax ustálila, že je vždy závislé na okolnostiach prípadu a úvahe súdu, aký význam každej z posudzovaných skutočností bude súd prisudzovať. Veľkosť podielov nie je rozhodujúca ako absolútna veličina, a pokiaľ ide o otázku účelného využitia veci, to samo o sebe zahŕňa súhrn rôznych skutočností, ktoré sa týkajú možného nakladania s vecou pre budúcnosť nielen z hľadiska jej účelového určenia. Zákon nestanovuje striktné pravidlá, ale naopak, umožňuje súdu zohľadniť individuálne okolnosti každej jednotlivo prejednávanej veci, a na účely rozhodnutia postačuje, pokiaľ sú tieto kritériá vyvoditeľné z odôvodnenia rozhodnutia a zodpovedajú zásadám spravodlivosti i obsahu vykonaného dokazovania (porovnaj NS ČR 24Co/539/07, 22Cdo/1727/2006, NS SR 1Cdo/33/2010-R 37/2012).
20. Pokiaľ súd hodnotil otázku veľkosti podielov ako nie podstatnú, lebo žalobkyňa nadobudla väčšinový podiel bez osobného úsilia titulom dedenia, a na strane druhej mal preukázanú významnú mieru zásluhovosti žalovaného na samotnej existencii predmetu dedenia tj na výstavbe, udržiavaní a zveľaďovaní nehnuteľnosti, a u žalovaného súd konštatoval aj intenzívnejšiu emocionálnu väzbu k nehnuteľnosti, tieto úvahy súdu nevybočili z hľadísk akceptovateľných zákonných kritérií pre vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, a zodpovedali tomu, čo vyplynulo z tvrdení strán i výpovedí svedkov. Zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva má vytvoriť také nové pomery k nehnuteľnosti, ktoré zohľadňujú mieru úsilia každého z bývalých spoluvlastníkov o nadobudnutie, údržbu a zachovanie nehnuteľnosti, a pre budúcnosť poskytujú rozumnú garanciu, čo najúčelnejšieho využitia veci u toho zo spoluvlastníkov, ktorý nehnuteľnosť získava, a je spôsobilý vzájomného finančného vyrovnania s ostatnými spoluvlastníkmi.
21. Žalobkyňa nespochybnila zásluhu žalovaného na výstavbe a údržbe nehnuteľnosti, ani jeho emocionálny vzťah k nehnuteľnosti, žiadala však tieto okolnosti zohľadniť v rovnakej miere aj na jej strane uvádzajúc, že aj ona sa primerane svojim schopnostiam podieľala na starostlivosti o nehnuteľnosť, zveľaďovala jej okolie, užívala ju s rodinou a má k nej rovnako citovú väzbu. Prioritne sa dožadovala zohľadnenia správania žalovaného, ktoré ju viedlo k podaniu návrhu na zrušenie podielového spoluvlastníctva. Poukázala na to, že žalovaný sa odmietal podieľať na spoločných nákladoch na údržbu nehnuteľnosti, vymkol ju na chate v roku 2014, lebo chcel, aby odtiaľ odišla, a odmietal s ňou komunikovať.
22. Zistenia súdu, že žalovaný mal vždy o nehnuteľnosť eminentný záujem, staral sa o ňu, vytvoril si k nej osobnú väzbu, nechcel sa jej vzdať, čo potvrdzuje aj fakt, že i v čase, keď spoluvlastníkom nehnuteľnosti bola len žalobkyňa, bol to práve žalovaný, kto prevažne do nehnuteľnosti investoval finančne i osobnou prácou, zodpovedajú obsahu vyjadrení sporových strán ako i v konaní vypočutých svedkov, a nemožno vytknúť súdu nesprávnosť jeho úvahy, ak považoval osobný vklad žalovaného do nehnuteľnosti za intenzívnejší. Ak aj žalobkyňa ako väčšinová spoluvlastníčka de iure disponovala širším rozsahom oprávnení ako žalovaný, a mohla požadovať väčší rozsah užívania nehnuteľností, zasiahla svojim konaním do dovtedajších užívacích vzťahov, keď žiadala obmedzenie práv žalovaného, ktorú zmenu pomerov vo vzťahu k vynaloženému úsiliu na budovanie a udržiavanie nehnuteľnosti mohol žalovaný vnímať ako nespravodlivé konanie, ukracujúce ho o možnosť tráviť čas na mieste, ktoré si obľúbil. Napokon, samotná žalobkyňa potvrdila, že aj ona vychádzala z toho, že nehnuteľnosť pripadne napokon do vlastníctva žalovanému, čomu však zabránili spory v dedičskom konaní po matke sporových strán. Uvedené dôvodne vedie k záveru, že medzi žalobkyňou a žalovaným neexistoval ani v minulosti spor o tom, že žalovaný má získať výlučné právo k nehnuteľnosti, nedoriešenou ostala otázka, za akých podmienok vyrovnania sa tak stane. Aj keď možno žalovanému vytknúť nie práve etické konanie spoluvlastníka (odmietanie prispievať na náklady spojené s užívaním veci, absencia rozumnej komunikácie, vymknutie žalobkyne) v kontexte okolností, za ktorých sa tak stalo (obmedzenia v užívaní nehnuteľnosti), keď svedkovia potvrdili naviazanosť žalovaného na miesto nehnuteľnosti ako priestoru pre sebarealizáciu i odpočinok skrz roky tam tráveného času, vlastnými rukami vytvoreného diela, možno uvedené správanie žalovaného hodnotiť ako nezvládnuté emočné vypätie z obmedzenia práv k milovanému miestu a nie celkom vhodne zvolený spôsob presviedčania druhého spoluvlastníka
o práve na užívanie nehnuteľnosti. Rovnako tak nie je bez významu, že až v súčasnosti žalobkyňa tvrdí, že práve len jej svedčí skutočný účel využitia chaty ako rekreačného objektu pri vodnej nádrži, lebo žije v meste a žalovaný býva v obci v rekreačnej oblasti, teda chatu nepotrebuje. Vyjadrenia žalobkyne o tom, že nehnuteľnosť mal nadobudnúť žalovaný, že chata je počas roka obývateľná len obmedzene, že si vyžaduje ďalšiu údržbu, okolnosť, že len žalovaný namietal voči návrhu matky predať nehnuteľnosť svedčia však pre záver, že žalobkyňa bola ochotná sa tohto objektu vzdať za primeranú protihodnotu, a jej rekreačný účel nebol pre ňu podstatný, zatiaľ čo práve trvalý záujem žalovaného o nehnuteľnosť vniesol spor medzi súrodencov. Vyvstávajúca hypotetická otázka, prečo žalovaný už skôr nepredložil žalobkyni návrh na odkúpenie spoluvlastníckeho podielu, nič nemení na jeho dlhodobo nezmenenom záujme o vlastníctvo a užívanie nehnuteľnosti. Skutočnosť, že nehnuteľnosť by mala slúžiť aj na trvalé bývanie, nesvedčí v neprospech žalovaného, ale práve naopak potvrdzuje existenciu predpokladov účelného využitia veci žalovaným aj pre budúcnosť. V konaní bolo nesporné, že žalovaný je spôsobilý a pripravený na poskytnutie primeranej finančnej náhrady, ktorej rozsah nebol spochybnený, preto niet zákonných prekážok pre zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva k nehnuteľnosti prikázaním veci do jeho vlastníctva.
23. Pokiaľ vo veci samej súd prvej inštancie správne zohľadnil kritéria zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva, tak v časti výroku o nároku na náhradu trov konania nevzal do úvahy osobitnú povahu tohto konania a svoje rozhodnutie v tejto časti založil na nesprávnom právnom posúdení veci. Charakter konania, postoj sporových strán podľa názoru odvolacieho súdu odôvodňoval aplikáciu ustanovenia § 257 CSP podľa ktorého, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
24. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. V zmysle už ustálenej judikatúry nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. K aplikácii § 257 CSP dochádza aj z aspektov sociálnych a okolnosti hodné osobitného zreteľa sa v takýchto prípadoch môžu vyskytnúť v akomkoľvek sporovom konaní. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu a všíma si aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní. Z vyššie uvedeného vyplýva, že dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajú buď v dôvodoch na strane sporu alebo v okolnostiach prejednávaného sporu.
25. Spor o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva má charakter konania iudicium duplex, keď obe sporové strany majú súčasne postavenie žalobcu aj žalovaného, sú oprávnené navrhovať spôsob vyporiadania spoluvlastníctva, pričom súd nie je viazaný ich návrhmi, a môže rozhodnúť aj inak rešpektujúc poradie spôsobu vyporiadania ako vyplýva z § 142 ods. 1 OZ. Z uvedených dôvodov len fakt, že súd rozhodol o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva v súlade s návrhom jednej zo sporových strán neznamená bez ďalšieho neúspech protistrany. Odvolací súd zastáva názor, že v danom prípade rozhodnutie súdu vytvára usporiadanie právnych pomerov v konfliktnej situácii, ktorú žalobkyňa a žalovaný neboli schopní riešiť a nesú za ňu zhodnú procesnú zodpovednosť. Obaja žiadali o prikázanie veci do vlastníctva, pre existenciu sporu nemalo význam, že žalovaný v prvotných vyjadreniach so žalobou nesúhlasil, keď sporové strany sa neboli schopné zhodnúť v otázke, ktoré kritéria majú byť zohľadnené pri zrušení a vyporiadaní ich podielového spoluvlastníctva. Nebolo preto ani rozhodujúce, či pre stanovenie primeranej náhrady bol použitý znalecký posudok predložený žalobkyňou alebo žalovaným, v ktorej časti došlo k zhode, a žalovaný akceptoval posudok predložený žalobkyňou. Trovy spojené s vynaložením nákladov na podanie znaleckého posudku by bolo možné zohľadniť len v prípade, ak by existoval priestor pre vyhodnotenie procesného úspechu a neúspechu v spore. Súd však nerozhodol podľa žiadneho takého návrhu sporovej strany, ktorý by už pred začatím súdneho konania bol predložený protistrane na účely uzavretia dohody, ktorú by protistrana neakceptovala len zo svojvoľných dôvodov, nebolo preto možné uvažovať o procesnej úspešnosti žalobkyne, či žalovaného. S poukazom na uvedené skutočnosti a pri rešpektovaní princípu spravodlivosti, preto odvolací súd zmenil rozhodnutie
súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania a v súlade s § 257 CSP žiadnej sporovej strane nárok na náhradu trov konania nepriznal.
26. Ustanovenie § 257 CSP odvolací súd aplikoval aj pri rozhodnutí o náhrade trov odvolacieho konania, keď okolnosti sporu a charakter predmetu konania považoval za dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré výnimočne nepriznal stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania.
27. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).