Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1T/101/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Malacky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Tomusa a prísediacich Marty Gašparovej a G Beleša, v trestnej veci vedenej proti obžalovanému V. B. a spol., pre zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona, formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona a iné, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 01. februára 2019 takto:

rozhodol:

obžalovaní:

V. B., narodený XX. H. XXXX v A., trvale bydliskom ul. M. č. XXXX/X, XXX XX A., t. č. vo výkone väzby od 14. augusta 2018 v Ústave na výkon väzby Bratislava,

ml. M. W., narodený XX. F. XXXX v W., trvale bydliskom č. d. XX, XXX XX W.,

sa uznávajú vinnými, že

obvinení po vzájomnej dohode v čase od 18.45 h dňa 13.08.2018 do 05.20 h dňa 14.08.2018 v Rohožníku, na Školskom námestí 106, na parkovisku, za ubytovňou vykonali krádež vlámaním do osobného motorového vozidla zn. Y. M., ev. č. B tmavomodrej farby, tak, že doteraz nezistením spôsobom a predmetom poškodili rám okna spolujazdca, kľučku bočných dverí do nákladového priestoru, rozbili zadné okno do nákladového priestoru na strane spolujazdca, kde následne z vnútorného priestoru vozidla odcudzili 3 ks zváračiek 230V zn. Kempi, spolu v hodnote 1.100,- Eur, 3 ks uťahovačiek zn. DEWALT, spolu v hodnote 900,- Eur, 1 ks zváračské kukla v hodnote 150,- Eur, následne s uvedenými vecami odišli na neznáme miesto, čím svojím konaním spôsobili poškodenej spoločnosti Bilfinger Slovensko, s.r.o., so sídlom Rovinka 590 škodu krádežou vecí z motorového vozidla vo výške 2.150,- Eur a poškodením vozidla škodu vo výške 842,33 Eur,

teda

obžalovaní V. B. a ml. M. W.

- spoločným konaním si prisvojili cudziu vec tým, že sa jej zmocnili a čin spáchali závažnejším spôsobom konania - vlámaním,

- spoločným konaním poškodili cudziu vec a spôsobili tak na cudzom majetku malú škodu,

čím spáchali

obžalovaní V. B. a ml. M. W.

zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona, formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, v jednočinnom súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona, formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona.

Za to sa im

ukladá

obžalovanému V. B.

podľa § 212 ods. 4 Trestného zákona, s použitím § 36 písm. l) Trestného zákona, § 37 písm. h), písm. m) Trestného zákona, § 38 ods. 5 Trestného zákona, s poukazom na § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam, a za použitia § 41 ods. 1 Trestného zákona, úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky a 2 (dva) mesiace.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona súd obžalovaného na výkon trestu zaraďuje do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Obžalovanému ml. M. W.

podľa § 212 ods. 4 Trestného zákona s poukazom na § 36 písm. l) Trestného zákona, § 37 písm. h) Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona, s použitím § 41 ods. 1 Trestného zákona a za použitia § 117 ods. 1 Trestného zákona, úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 18 (osemnásť) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v spojení s § 94 ods. 2 Trestného zákona sa obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá.

Podľa § 119 ods. 1 Trestného zákona sa obžalovanému určuje skúšobná doba vo výmere 2 (dva) roky.

Podľa § 51 ods. 4 písm. c) Trestného zákona v spojení s § 94 ods. 2 Trestného zákona súd obžalovanému ukladá povinnosť spočívajúcu v príkaze nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu.

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku súd obom obžalovaným V. B. a ml. M. W. ukladá povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť poškodeným spoločnostiam:

- Bilfinger Slovensko s.r.o., so sídlom č. d. 590, 900 41 Rovinka, IČO: 00 679 500, škodu vo výške 433,06 eur,

- Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom ul. Dostojevského rad 4, 815 74 Bratislava, IČO: 00 151 700, škodu vo výške 775,94 eur.

Podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku súd odkazuje poškodenú spoločnosť Bilfinger Slovensko s.r.o., so sídlom č. d. 590, 900 41 Rovinka, IČO: 00 679 500, so zvyškom svojho nároku na náhradu škody na civilný proces.

odôvodnenie:

Okresnému súdu Malacky bola dňa 07. decembra 2018 podaná obžaloba Okresnej prokuratúry Malacky zo 07. decembra 2018, sp. zn. 1Pv/271/18/1106-43 na V. B. a ml. M. W., pre zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona, formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, v jednočinnom súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona formou, spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku.

Súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaných V. B. a ml. M. W., súd ďalej prečítal skoršie výpovede svedkov - (splnomocnenca) poškodených Q. B. a JUDr. S. V., svedka V. M., oboznámil znalecké posudky, vrátane doplnenia a oboznámil aj listinné dôkazy - zápisnice o vydaní veci, uznesenie o vrátení veci, odborné vyjadrenia, zápisnicu o ohliadke miesta činu, zápisnicu o ohliadke miesta nálezu, výpis z obchodného registra, evidenčnú kartu vozidla, evidenciu priestupkov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, aktualizované odpisy z registra trestov na oboch obžalovaných a lustráciu v registri priestupkov na oboch obžalovaných, pričom zistil, že obaja obžalovaní spáchali skutok tak, ako je uvedený vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Obžalovaný V. B., pokiaľ išlo o možnosť učiniť niektoré z vyhlásení v zmysle § 257 ods. 1 Trestného poriadku, uviedol, že je nevinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe, ale to len z dôvodu, že nesúhlasí s právnou kvalifikáciou. V rámci svojej výpovede k samotnému spáchaniu skutku tak, ako je uvedený v obžalobe, sa priznal, spáchanie skutku úprimne ľutuje, a súčasne by chcel nahradiť spôsobenú škodu. Jediné s čím sa nestotožňuje, je právna kvalifikácia predmetného skutku.

Obžalovaný ml. M. W. na hlavnom pojednávaní vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe.

Podľa § 263 ods. 1 Trestného poriadku bola so súhlasom prokurátora i obžalovaných čítaná zápisnica o skoršej výpovedi svedka V. M., v rámci ktorej svedok uviedol, že dňa 13. augusta 2018 v noci, okolo pol noci ešte fajčil pred bytovkou. Prišli za ním dvaja, M. W. a V., nevie priezvisko, ale volajú ho „H.“. Povedali, že majú pre neho nejaké náradie na predaj, že majú plno vercajgu. Opisovali mu, že ten vercajg je niekde vo veľkých krabiciach a že je ho tam plno. Svedok ich poslal preč, že nič od nich nechce, ani nepotrebuje. Potom šiel domov. Okolo 2-hej v noci mu niekto búchal na dvere, boli to oni dvaja. A zase svedka presviedčali, aby od nich niečo kúpil. Svedok povedal, že do baráku nech mu nič nenosia, ale že o 10 min sa stretnú pri garáži. Tú má pri cintoríne, ale oni vedeli kde je, lebo už viac krát predtým za svedkom takto boli. Tak sa stretli teda pri tej garáži. Doniesli mu 3 uťahovačky Dewalt v kufríkoch, 2 zváračky Kempi a zváračskú kuklu. Svedok im za to všetko dal 15,- eur s tým, že zajtra sa dorovnajú. Ale to už svedok vedel, že dá echo polícii. Komunikovali s ním obaja, ale videl, že sú sfetovaní. Predtým svedok robieval to, že sem - tam niečo takto odkúpil, a preto asi prišli za ním. Ale už to nerobí, už má toho dosť. Veci, ktoré mu priniesli, dobrovoľne vydal. Ešte mu napadlo, že keď prišli za ním, tak H. mal na hlave nejakú horolezeckú prilbu bielej farby, M. mal na hlave nejakú robotnícku prilbu modrej farby a mali oblečené reflexné vesty. V tejto veci s ním komunikoval hlavne H., od neho vychádzala iniciatíva, on bol taký neodbytný. Dňa 13. augusta 2018 B. a W. hneď poslal preč, ráno šiel do roboty. Pokiaľ ide o odovzdanie W. náradia na krádež v tú noc, svedok uviedol, že je pravda, že pred jeho vchodom je kamera, svedok bol pri svojom aute, kde mal otvorený kufor. W. ho vtedy oslovil, že potrebuje požičať nejaké náradie. Svedok ako som mal ten kufor otvorený, tak povedal, nech si požičia, čo chce. Aj si niečo zobral, ale svedok nevie čo. V aute svedok mal náradie normálne na opravy, šroubováky a podobne. Svedok si dopredu túto krádež vôbec neobjednal, on od nich nič nechcel. Svedok určite obžalovaným nedal vopred pervitin, aby tú krádež „zvládli“. Čo sa týka toho, ako svedok myslel to, že obžalovaní už viac krát za ním takto boli, a teda vedeli, že má garáž pri cintoríne, svedok uviedol, že H. bol za ním takto viac krát, raz mu doniesol motorovú pílu. Nevie, na čo sa pýta, keď to vie. Za svedkom boli obžalovaní už v minulosti a ponúkali mu nejaké veci na predaj. Svedok nevedel, odkiaľ tieto veci pochádzajú, nepýtal sa ich na to. Svedok nebol v minulosti ochotný vymieňať veci, ktoré doniesli, za drogy, vyplácal ich v peniazoch.

Podľa § 263 ods. 1 Trestného poriadku bola so súhlasom prokurátora i obžalovaných čítaná zápisnica o skoršej výpovedi svedka - splnomocnenca poškodeného Q. B., v rámci ktorej svedok uviedol, že vykonávajú údržbárske práce, ten týždeň, resp. 10 dní od 13.08.2018 robili v Ikea Malacky. Mali zabezpečené ubytovanie v Rohožníku na Školskom námestí v ubytovni. Bolo ich 24 ľudí, prišli na 4 vozidlách už v nedeľu večer. Vždy pri ubytovaní zaparkovali vozidlá za ubytovňou na takom parkovisku. Dňa 13.08.2018 večer prišli na ubytovňu okolo 18.45 h, všetky vozidlá riadne uzamkli. Dňa 14.08.2018 ráno šli do práce o 05.20 h a tu zistili, že na jednom z ich vozidiel, Y. M. EČV: SC XXX DE je rozbité zadné okno. Nazretím zistili, že chýbajú nejaké veci. Tiež bola vylámaná kľučka na bočných dverách do nákladného priestoru, a niekto sa pokúšal vypáčiť okno spolujazdca. Zistili, že im boli odcudzené nasledovné veci: 3 ks zváračka 230V značka Kempi, ich evidenčné čísla: 40053, 40244, 40460, každá z nich má hodnotu okolo l.000,- €, 3 ks uťahovačka Dewalt, evidenčné čísla: 7101138, 7101137, 7101139, každá v hodnote okolo 500,- €, horolezecká prilba, zváračská kukla, tie posledné dve veci nevie určiť hodnotu, to je minimálna škoda. Tie evidenčné čísla sú len pre evidenciu ich firmy, nie sú to výrobné čísla. Poškodením vozidla vznikla škoda okolo 2.000,- €. Druhé vozidlo, E. Q., EČV: SC XXX BX nebolo násilne otvorené, a nevie, ako sa tam mohol páchateľ dostať. Ale poťahy na zadnom rade sedadiel a tiež podlaha bola znečistené exkrementmi. Z tohto vozidla nezmizlo nič. Toto dali vyčistiť. Ostatné dve autá boli ráno v poriadku, a preto ostatní pracovníci nimi odišli na pracovisko. Nakoľko im určité veci boli vrátené, chýba im jedna zváračka, to bola taká špeciálna, s argónom, s ktorou sa dajú zvárať aj nerezové vecí. Táto bola najdrahšia, stála 2.373,23 €, teda páchateľ im krádežou spôsobil celkovú škodu vo výške 2.373,23 € a škodu poškodením vozidla Opel M. vo výške 842,33 EUR a škodu znečistením vozidla E. Q. sa nevie vyjadriť, nakoľko to čistila ich upratovačka. Vozidlo je už opravené, doklad o oprave doložil. Ešte by spomenul, že časť škody im uhradila poisťovňa Allianz, čo sa týka opravy toho vozidla Opel Vivaro. Oni im vyplatili sumu 775,94 €, ich spoluúčasť bola vo výške 66,39 €.

Podľa § 263 ods. 1 Trestného poriadku bola so súhlasom prokurátora i obžalovaných čítaná zápisnica o skoršej výpovedi svedkyne - splnomocnenkyne poškodeného JUDr. S. V., v rámci ktorej svedkyňa uviedla, že dňa 15.08.2018 telefonicky za poškodenú spoločnosť Bilfinger Slovensko, s.r.o. a následne aj písomne spolu so zoznamom odcudzených vecí oznámil pán F. Q. na základe poistnej zmluvy č. XXXXXXXXXX/XXXXX. Uviedol, že dňa 14.08.2018 v Rohožníku na Školskom námestí na zaparkovanom MV Y. M. EČV SC XXXDE našiel poškodené pravé predné dvere, pravé zadné posuvné dvere a pravé zadné sklo na dverách. Obhliadka poškodeného vozidla sa vykonala dňa 17.08.2018, kedy bola zároveň vypracovaná kalkulácia nákladov na opravu. Po doložení dokladov po oprave zo servisu Šándor, s.r.o. FA 18046 sa škoda z poistnej udalosti číslo 1841052838 likvidovala vo výške 775,94 €. Keď zo škody 842,33 € sa odpočítala spoluúčasť 66,39 €. Poistné plnenie bolo poukázané poškodenej spoločnosti Bilfinger Slovensko s.r.o. dňa 09.10.2018. Po vyplatení poistného plnenia prešlo podľa § 813 Obč. zákonníka právo na náhradu škody z poisteného na poisťovateľa. Z uvedeného dôvodu sa pripájajú k trestnému stíhaniu a žiadajú, aby v trestnom konaní boli páchatelia zaviazaní k náhrade škody vo výške 775,94 € priamo k rukám Allianz Slovenskej poisťovne, a.s. K výsluchu priložila prepis telefonického hlásenia, zápis o poškodení, kalkuláciu, faktúru, oznámenie o plnení a výtlačok z počítača preukazujúci plnenie.

So súhlasom strán bol prečítaný znalecký posudok vypracovaný Kriminalistickým a expertíznym ústavom Policajného zboru, odbor prírodovedného skúmania a kriminalistických analýz, ČES: PPZ-KEU- BA-EXP-2018/11012 (č. l. 64 - 66), vrátene jeho doplnenia ČES: PPZ-KEU-BA-EXP-2018/12746 (č. l. 68 - 69), zo záverov ktorého vyplýva, že: Na otázky, či sa na predloženom predmete (nadstavec na skrutkovač z nerezu) nachádzajú biologické stopy, aké a či sú vhodné na skúmanie, či sa jedná o stopy ľudského alebo iného pôvodu, v prípade ľudského, či je z toho materiálu možné izolovať DNA, prípadne zistiť pohlavie osoby o ktorej DNA sa jedná, a v prípade výskytu biologických stôp ľudského pôvodu oznámiť o aký druh stôp sa jedná, v prípade možnosti určite ich krvnú skupinovú vlastnosť, znalecký ústav odpovedal: Od 1. januára 2005 je nahradené sérologické skúmanie (určovanie krvných skupinových vlastnosti v systéme AB0) všetkých predložených vzoriek ľudského pôvodu, metódami analýzy DNA. Skúmaním predložených stôp č. 1, č. 2 a č. 3 bola metódami analýzy DNA dokázaná prítomnosť bližšie nešpecifikovaného biologického materiálu ľudského pôvodu. Z biologického materiálu zaisteného zo stopy č. l a z predložených stôp č. 2 a č. 3 bola vykonaná izolácia a analýza DNA. Z výsledkov analýzy DNA vyplýva, že DNA profily zistené zo stôp č. 1, č. 2 a č. 3 nie sú vhodné na interpretáciu (nie sú vhodné na individuálnu identifikáciu pôvodcu). Na otázky porovnať zaistené stopy v zbierkach známych páchateľov a v zbierke doposiaľ neobjasnených trestných činov, porovnať zaistené stopy s DNA profilom osoby V. B., nar. XX.XX.XXXX (vzorky odobraté dňa 14.08.2018), znalecký ústav odpovedal: Vzhľadom na skutočnosti uvedené v odpovedi na otázky č. 1, č. 2 a č. 3 neboli vykonané požadované porovnania Na otázku určiť, či pri dodaní prípadného ďalšieho porovnávacieho DNA profilu by bolo možné potvrdiť, alebo vylúčiť porovnávanú osobu ako páchateľa, znalecký ústav odpovedal: Vzhľadom na skutočnosti uvedené v odpovedi na otázky č. 1, č. 2 a č. 3 nebude vykonané požadované porovnanie. Na žiadosť o porovnanie zaistených stôp s DNA profilom M. W., znalecký ústav uviedol: Z výsledkov analýzy DNA vyplýva, že DNA profily zistené zo stôp č. 1, č. 2 a č. 3 skúmaných na KEÚ PZ pod ČES: PPZ-KEU-BA-EXP-2018/11012 nie sú vhodné na interpretáciu (nie sú vhodné na individuálnu identifikáciu pôvodcu). Vzhľadom na uvedené skutočnosti nebolo vykonané požadované porovnanie.

So súhlasom strán bol prečítaný znalecký posudok vypracovaný Kriminalistickým a expertíznym ústavom Policajného zboru, odbor prírodovedného skúmania a kriminalistických analýz, ČES: PPZ-KEU- BA-EXP-2018/11012 (č. l. 70 - 73), zo záverov ktorého vyplýva, že: 1. Na otázku, či sa na predmete, stope č. 1 nachádzajú daktyloskopické stopy vhodné ku skúmaniu, znalecký ústav odpovedal:

Na predloženej vecnej stope č. 1 (nadstavec na skrutkovač) boli použitou metódou zistené zviditeľnené daktyloskopické stopy, ktoré boli vyhodnotené ako neupotrebiteľné - nespôsobilé na individuálnu identifikáciu osôb. 2. Na otázku, či sú zaistené daktyloskopické stopy vhodné ku skúmaniu, v kladnom prípade tieto následne porovnať s odtlačkami v zbierke známych páchateľov a s kontrolnými odtlačkami domácej osoby, znalecký ústav odpovedal: Predložená daktyloskopická stopa č. 1 (želatínová fólia) bola vyhodnotená ako neupotrebiteľná - nespôsobilá k individuálnej identifikácii osôb. Vzhľadom k uvedeným zisteniam, nebolo ďalej vykonané žiadané porovnanie. 3. Na otázku porovnať zaistené daktyloskopické stopy s odtlačkami osoby V. B., nar. XX.XX.XXXX (odobraté dňa 14.08.2018), znalecký ústav odpovedal: Vzhľadom k zisteniam uvedeným v bode 1, nebolo ďalej vykonané Vami žiadané porovnanie. 4. Na otázku, či nájdené odtlačky dosahujú takú úroveň kvality, že pri dodaní prípadného ďalšieho porovnávacieho materiálu bude možné stotožniť pôvodcu odtlačkov, znalecký ústav odpovedal: Predložená daktyloskopická stopa č. 1 a zistené daktyloskopické stopy na vecnej stope č. 1 boli vyhodnotené ako neupotrebiteľné - nespôsobilé na individuálnu identifikáciu. Z uvedeného vyplýva, že neupotrebiteľnými daktyloskopickými stopami nie je možné zistiť ich pôvodcu.

Z ďalších dôkazov boli oboznámené prečítaním najmä zápisnice o vydaní veci a uznesenie o vrátení veci, z ktorých vyplýva vydanie a vrátenie poškodenej spoločnosti 3 ks uťahovačiek Dewalt v kufríkoch, 2 ks zváračiek Kempi a 1 ks zváračskej kukly, ďalej odborné vyjadrenia k hodnote týchto vecí, zápisnica o ohliadke miesta činu a zápisnica o ohliadke miesta nálezu

K výroku o vine obžalovaných a k právnej kvalifikácii skutku

Vyhodnotením dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní súd dospel k záveru, že sa skutok stal tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku a že ho spáchali obžalovaní V. B. a ml. M. W..

Na hlavnom pojednávaní ml. M. W. po poučení o svojich právach a povinnostiach urobil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného vo výroku tohto rozsudku. Vzhľadom na vyhlásenie obžalovaného súd postupoval primerane podľa § 333 ods. 3, písm. c), d), f), g) a h) Trestného poriadku a vo vzťahu k tomuto skutku zisťoval, či obžalovaný ml. M. W.:

c) rozumie, čo tvorí podstatu skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, na čo obžalovaný odpovedal: Áno. d) bol ako obvinený poučený o svojich právach, najmä o práve na obhajobu, či mu bola daná možnosť na slobodnú voľbu obhajcu a či sa s obhajcom mohol radiť o spôsobe obhajoby, na čo obžalovaný odpovedal: Áno. f) rozumie právnej kvalifikácii skutku, ako trestného činu, na čo obžalovaný odpovedal: Áno. g) bol oboznámený s trestnými sadzbami, ktoré zákon ustanovuje za trestné činy jemu kladené za vinu, na čo obžalovaný odpovedal: Áno. h) sa dobrovoľne priznal a uznal vinu za spáchaný skutok, ktorý sa v obžalobe kvalifikuje ako určitý trestný čin, na čo obžalovaný odpovedal: Áno.

Súd na základe vyhlásenia obžalovaného ml. M. W. o uznaní viny a jeho kladných odpovedí na otázky uvedené v § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) Trestného poriadku, prijal toto vyhlásenie obžalovaného o uznaní viny zo skutku uvedeného vo výroku tohto rozsudku a zároveň vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu, v akom tento obžalovaný priznal spáchanie skutku, sa nevykoná. Súd preto uznal obžalovaného ml. M. W. za vinného zo spáchania zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona, formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, v jednočinnom súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona formou, spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, na skutkovom základe uvedenom vo výroku tohto rozsudku.

Čo sa týka obžalovaného V. B. a dokazovania jeho viny zo spáchania uvedeného skutku, súd v prvom rade konštatuje, že obžalovaný síce neurobil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, [príp. podľa § 257 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku], avšak, ako sám uviedol, neurobil tak len z dôvodu, že sa nestotožňuje s právnou kvalifikáciou skutku. V rámci samotnej výpovede sa ku skutku tak, ako je uvedený v obžalobe, obžalovaný priznal, spáchanie skutku úprimne ľutuje, a súčasne by chcel nahradiť spôsobenú škodu. Jediné, s čím sa nestotožňuje, je právna kvalifikácia predmetného skutku.

V nadväznosti na predchádzajúci odsek súd zdôrazňuje, že otázka správnosti skutkových zistení nebola medzi stranami sporná. Sporná medzi obžalovaným V. B. a obžalobou bola právna kvalifikácia použitá v obžalobe. Súd teda z potrebnej časti vychádzal z dokazovania, ktoré bolo vykonané v prípravnom konaní a ktoré len čítaním zopakoval na hlavnom pojednávaní, pretože ani súd nemal pochybnosti o skutkových zisteniach na podklade vykonaného dokazovania. Len pre úplnosť súd dodáva, že konanie pred súdom má charakter kontradiktórneho konania, t. j. ide o sporové konanie, v ktorom je nositeľom dôkazného bremena prokurátor. Keďže ide o sporové konanie prokurátora s obžalovaným, je nutné pripustiť aj to, že medzi stranami v niektorých otázkach vôbec nemusí byť spor, pretože sa na určitých okolnostiach, či už skutkových (alebo právnych) zhodujú. Tak to bolo aj v posudzovanom prípade, v ktorom nebolo sporu o skutkových zisteniach uvedených v obžalobe, čo napokon vyplýva aj zo záverečnej reči obhajkyne obžalovaného i obžalovaného samotného. V takýchto prípadoch je nutné pripustiť aj obmedzený rozsah dokazovania vykonávaného na hlavnom pojednávaní, pretože ak medzi stranami nie je spor, nie je ani čo dokazovať. Ak ani súd nemá zásadné pochybnosti o skutkových zisteniach obžaloby, nie je jeho úlohou vstupovať prokurátorovi do rozsahu a spôsobu vedenia dokazovania na hlavnom pojednávaní a predvolávať svedkov, či znalcov, ak strany netrvajú na osobných výsluchoch týchto osôb. Taká situácia nastala v prejednávanom prípade ohľadom skutkových zistení obžaloby, o ktorých nebol spor, preto súd nepovažoval za potrebné predvolávať svedkov, poškodených a znalcov a so súhlasom strán prečítal ich skoršie výpovede a znalecké posudky. V každom prípade ale platí, že dokazovanie o vine obžalovaného V. B. muselo byť vykonané, nakoľko nedošlo k prijatiu jeho vyhlásenia podľa § 257 ods. 1 písm. b), príp. písm. c) Trestného poriadku (§ 258 ods. 8 Trestného poriadku).

Súd teda vychádzal z priznania sa k spáchanému skutku obžalovaného V. B. na hlavnom pojednávaní a vykonal všetky dôkazy, ktoré boli zabezpečené ešte v prípravnom konaní, najmä prečítaním výpovedí svedka, svedkov - poškodených, oboznámením znaleckých posudkov vrátane doplnenia jedného z nich, oboznámením listinných, evidenčných a dokumentačných materiálov, čím bolo samotné priznanie obžalovaného V. B. potvrdené a tieto dôkazy len potvrdili a preukázali skutkový stav, ktorý súd ustálil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

S poukazom na uvedené súd, k otázke viny zo spáchania skutku obžalovaným V. B., len v stručnosti uvádza, že z dokazovania vyplynulo, že menovaný obžalovaný po vzájomnej dohode so spoluobžalovaným dňa 13. augusta 2018 v čase od 18.45 h do 05.20 h dňa 14. augusta 2018 v Rohožníku, na Školskom námestí 106, na parkovisku, za ubytovňou vykonal krádež vlámaním do osobného motorového vozidla zn. Y. M., ev. č. B tmavomodrej farby, tak, že doteraz nezistením spôsobom a predmetom poškodili rám okna spolujazdca, kľučku bočných dverí do nákladového priestoru, rozbili zadné okno do nákladového priestoru na strane spolujazdca, kde následne z vnútorného priestoru vozidla odcudzili 3 ks zváračiek 230V zn. Kempi, spolu v hodnote 1.100,- eur, 3 ks uťahovačiek zn. DEWALT, spolu v hodnote 900,- eur, 1 ks zváračské kukla v hodnote 150,- eur, následne s uvedenými vecami odišli na neznáme miesto, čím svojím konaním spôsobili poškodenej spoločnosti Bilfinger Slovensko, s.r.o., so sídlom Rovinka 590 škodu krádežou vecí z motorového vozidla a aj poškodením vozidla.

Medzi stranami teda nebolo sporné ani to, že obžalovaní poškodili rám okna spolujazdca, kľučku bočných dverí do nákladového priestoru, rozbili zadné okno do nákladového priestoru na strane spolujazdca, kde následne z vnútorného priestoru vozidla odcudzili predmetné veci, to znamená, že spor nebol ani o tom, že k spáchaniu trestného činu krádeže došlo vlámaním podľa § 122 ods. 4 Trestného zákona..

Ako je vyššie uvedené, sporná medzi obžalovaným V. B. a obžalobou bola právna kvalifikácia použitá v obžalobe, pretože obžaloba skutok, pokiaľ ide o trestný čin krádeže, právne kvalifikovala ako zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona, pričom obhajoba je toho názoru, že ohľadom tohto trestného činu je potrebné skutok právne kvalifikovať ako prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a) Trestného zákona.

V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijaté 12. decembra 2011, sp. zn. Tpj/78/2011, uverejnené pod č. 116 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (zošit č. 6/2012), ktoré bolo prijaté práve pre rozdielny výklad v otázke právnej kvalifikácie skutku vykazujúceho znaky jednočinného súbehu trestného činu krádeže spáchaného vlámaním podľa § 212 Trestného zákona a trestného činu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 Trestného zákona. Z uvedeného stanoviska vyplýva, že v prípadoch, kde si páchateľ prisvojí cudziu vec tým, že sa jej zmocní, spôsobí tak malú škodu a spácha čin vlámaním, naplní zákonné znaky zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona pri použití § 138 písm. e) Trestného zákona. Takéto posúdenie činu jeho podradením pod kvalifikovanú skutkovú podstatu je v pomere špeciality ku kvalifikácii skutku podľa § 212 ods. 2 písm. a) Trestného zákona, ktorá sa použije len vtedy, ak páchateľ krádežou vlámaním nespôsobí ani malú škodu (§ 125 ods. 1 Trestného zákona).

Súd ďalej poukazuje na to, že napriek vyššie citovanému stanovisku prax súdov pri rozhodovaní o jednočinnom súbehu trestných činov krádeže spáchaných vlámaním a porušovania domovej slobody bola rozdielna, bolo práve preto na trestnoprávnom kolégiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 09. decembra 2014 prijaté stanovisko pod sp. zn. Tpj/53/2013, na zjednotenie výkladu a aplikácie ustanovení Trestného zákona (uverejnené pod č. 11 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, zošit č. 2/2015). Z uvedeného stanoviska vyplýva, že ak je spáchaný trestný čin krádeže vlámaním (§ 122 ods. 4 Trestného zákona) a zmocnením sa cudzej veci je spôsobená malá škoda, ide o naplnenie zákonných znakov trestného činu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona. Jednočinný súbeh s trestným činom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona je možný, je však vylúčená možnosť posúdenia predmetného skutku aj podľa odseku 2 písm. a) tohto ustanovenia, lebo spáchanie činu vlámaním je už obsiahnuté v posúdení skutku (trestného činu) podľa odseku 4 písm. b) § 212 Trestného zákona (uplatní sa pravidlo špeciality a zásady ne bis in idem). Ak ide o prisvojenie si cudzej veci, čin je spáchaný vlámaním a páchateľ zmocnením sa cudzej veci nespôsobí ani malú škodu, ide o naplnenie zákonných znakov trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákon. Kvalifikácia skutku podľa § 212 ods. 2 písm. a) Trestného zákona je vylúčená, lebo znak vlámania (bez ktorého ju nemožno použiť) je už obsiahnutý v ods. 2 písm. a) § 194 ods. 1 Trestného zákona.

V danom konkrétnom prípade sa obžalovaný spolu s ďalšou osobou vlámal do motorového vozidla poškodeného a odcudzením vecí spôsobil malú škodu, preto svojím konaním naplnil všetky zákonné znaky zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona, formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona.

Pokiaľ obhajoba poukazovala na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 26. septembra 2018, sp. zn. 3To/75/2018, v ktorom - pri skutkovo totožnej situácii, ako v prejednávanom prípade - došlo zo strany trenčianskeho krajského súdu k nestotožneniu sa so závermi stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. decembra 2011, sp. zn. Tpj/78/2011, súd považuje za potrebné dodať, že ide len o jedno rozhodnutie jedného senátu jedného súdu, ktoré pre konajúci súd, ani iný súd (okrem Okresného súdu Trenčín v trestnej veci sp. zn. 6T/35/2018), nie je záväzné, naopak, vyžaduje sa, pokiaľ medzičasom nedošlo k žiadnej významnej zmene, napr. legislatívnej, aby konajúci súd rešpektoval závery zjednocujúcich stanovísk trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. decembra 2011, sp. zn. Tpj/78/2011 a z 09. decembra 2014, sp. zn. Tpj/53/2013. Čo sa týka tvrdenia obžalovaného predneseného v záverečnej reči, že v ústave na výkon väzby je viacero obvinených, ktorým súdy hlavné pojednávania odročujú v očakávaní, že dôjde k legislatívnej zmene - k zmierneniu právnej kvalifikácie takéhoto skutku, súd k tomu dodáva, že okrem toho, že táto okolnosť nie je relevantná, obžalovaný V. B. je stíhaný väzobne, to znamená, že vo väzobnej veci je nutné konať prednostne a urýchlene, preto nie je akceptovateľné hlavné pojednávanie odročiť na neurčito za účelom vyčkávania, či niekedy v budúcnosti a či vôbec dôjde v rámci tejto problematiky k legislatívnym zmenám, ktoré by boli v prospech obžalovaného.

Súd vzhľadom na uvedené uzatvára, že aj obžalovaný V. B. naplnil všetky znaky skutkovej podstaty zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona, formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, v jednočinnom súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona formou, spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, na skutkovom základe uvedenom vo výroku tohto rozsudku, nakoľko k spáchaniu skutku [resp. konkrétnejšie (popri prečine poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona) aj k spáchaniu trestného činu krádeže vlámaním, pričom odcudzením vecí spôsobil malú škodu] sa obžalovaný V. B. priznal a súd skutok právne kvalifikoval v zmysle citovaných stanovísk trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Iný výklad, resp. inú právnu kvalifikáciu skutku - pokiaľ ide o trestný čin krádeže - konajúci súd považuje za okolností, ktoré sú v súčasnosti dané (platné a účinné), za neprípustnú.

Len na okraj v súvislosti s námietkou obhajcu obžalovaného ml. M. W. v záverečnej reči, že právnu kvalifikáciu skutku ponechávajú na úvahe súdu, hoci obhajca sa prikláňa k argumentácií prednesených obhajkyňou obžalovaného V. B., súd konštatuje, že obžalovaný ml. M. W. na hlavnom pojednávaní učinil vyhlásenie o vine (ktoré bolo súdom prijaté) zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe, vrátane jeho právnej kvalifikácie. Zmenu právnej kvalifikácie v príslušných ustanoveniach (§ 257 Trestného poriadku) v takomto prípade nepripúšťa. V takomto zmysle vyznieva aj názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikovaný pod sp. zn. Tpj/37/2007, v ktorom sa jednoznačne uvádza, že v prípade prijatia vyhlásenia podľa § 257 ods. 6 Trestného poriadku nemožno meniť priznaný skutkový stav, ani jeho právne hodnotenie.

K výroku o treste a náhrade škody:

V súvislosti s výrokom o treste je primárne nevyhnutné uviesť, že vo svojich ustanoveniach, najmä v ustanoveniach deklarujúcich zásady ukladania trestov, poskytuje ochranu spoločnosti pred trestnými činmi v podobe trestov a to tak, že trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvoriť podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradiť od páchania trestných činov za súčasného vyjadrenia morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Keďže uvedený cieľ, t. j. zabránenie v ďalšom páchaní trestnej činnosti zároveň napĺňa aj ochranu spoločnosti, treba mať pri voľbe druhu trestu a jeho výmery túto skutočnosť vždy na zreteli.

Všetky okolnosti prípadu však treba nielen zisťovať, ale aj objektívne, t. j. bez preceňovania alebo podceňovania niektorých z nich komplexne hodnotiť a mať pritom na zreteli, že bližšie sú konkretizované v ďalších ustanoveniach Trestného zákona, najmä v ustanoveniach o poľahčujúcich a priťažujúcich okolnostiach (§ 36 Trestného zákona a § 37 Trestného zákona) a v ustanoveniach upravujúcich zásady ukladania trestov (§ 34 Trestného zákona).

V prejednávanom prípade mal súd na zreteli súčasne aj tú skutočnosť, že zodpovednosť spolupáchateľov zákon ustanovuje tak, že každý zo spolupáchateľov zodpovedá za celý následok spoločného konania tak, ako keby ho spáchal sám (§ 20 Trestného zákona).

Vo všeobecnosti súd konštatuje, že pri ukladaní trestu musí súd v prvom rade vychádzať zo závažnosti spáchaného trestného činu. Závažnosť trestného činu určuje sám zákonodarca a to stanovením rozpätia trestnej sadzby a tým, že jednotlivé trestné činy, podľa stanovenej trestnej sadzby a formy zavinenia, zaraďuje medzi prečiny, zločiny, prípadne obzvlášť závažné zločiny. Tomuto zaradeniu potom zodpovedá buď možnosť súdu ukladať rôzne druhy trestov (napríklad alternatívnych, nespojených s odňatím slobody), prípade povinnosť súdu uložiť len trest odňatia slobody.

Súd pri ukladaní trestu obom obžalovaným vychádzal z toho, že obaja boli uznaní vinnými z dvoch trestných činov a preto musel ukladať jeden úhrnný trest podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona, a to podľa § 212 ods. 4 Trestného zákona, ktorý je prísnejším trestným činom. Súd vychádzal zo závažnosti tohto zločinu krádeže (pretože za prečin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona je určená sadzba trestu odňatia slobody v rozpätí až na 1 rok), aj zo spáchania ktorého boli obžalovaní uznaní za vinných, a ktorú určuje primárne zákonodarca stanovením rozpätia trestnej sadzby, pričom v danom prípade je výška trestnej sadzby stanovená zákonom (§ 212 ods. 4 Trestného zákona) v rozpätí 3 roky až 10 rokov.

Pokiaľ ide o druh trestu ukladaný obom obžalovaným, súd musel vychádzať z toho, že ak ide o trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby ustanovená v osobitnej časti Trestného zákona prevyšuje 5 rokov, musí súd uložiť trest odňatia slobody (§ 34 ods. 6 Trestného zákona), pričom podmienečne odložiť uložený výkon trestu odňatia slobody možno len vtedy, ak sa ukladá trest odňatia slobody neprevyšujúci 2 roky (§ 49 ods. 1 Trestného zákona), respektíve 3 roky (§ 51 ods. 1 Trestného zákona).

Súd u oboch obžalovaných vyhodnotil kritériá, ktoré sú uvedené v ustanovení § 34 ods. 4 Trestného zákona a ktoré sú fakticky vyjadrením znakov skutkovej podstaty trestného činu a to objektívnej stránky (spôsob spáchania činu a jeho následok), subjektívnej stránky (zavinenie a pohnútka), subjektu (osoba páchateľa) a ďalej tiež priťažujúcich a poľahčujúcich okolností ako aj pomerov páchateľa a možnosťami jeho nápravy.

Obžalovaný V. B.

Pri ukladaní trestu súd zvažoval všetky hľadiská pre ukladanie trestu a jeho výmery. Obligatórne pritom zvažoval aj všetky poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. a) až písm. o) Trestného zákona a priťažujúce okolnosti podľa § 37 písm. a) až písm. o) Trestného zákona, pričom u obžalovaného zistil jednu poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v priznaní sa obžalovaného k spáchaniu skutku a jeho spáchanie úprimne oľutoval [§ 36 písm. l) Trestného zákona]; priťažujúce okolnosti súd zistil dve - recidívu [§ 37 písm. m) Trestného zákona] a spáchanie dvoch trestných činov [§ 37 písm. h) Trestného zákona]. Len pre úplnosť súd dodáva, že osvedčenie sa v rámci predchádzajúceho odsúdenia, nemá za následok hľadenie na páchateľa, ako keby nebol odsúdený (§ 50 ods. 7 Trestného zákona), ale v súvislosti s týmto osvedčením sa má za to, že trest bol vykonaný dňom, keď bol podmienečne prepustený (§ 68 ods. 3 Trestného zákona), pretože išlo o osvedčenie sa obžalovaného v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia a nie v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia; na uvedené odsúdenie teda možno prihliadať.

Vzhľadom na to, že prevažujú priťažujúce okolnosti v pomere 2:1, súd by mal postupom podľa § 38 ods. 4 Trestného zákona zvýšiť zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu. Avšak v danom prípade bolo nutné aplikovať § 38 ods. 5 Trestného zákona, podľa ktorého pri opätovnom spáchaní zločinu sa zvyšuje dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu polovicu; v takom prípade sa ustanovenie odseku 4 nepoužije. Po tejto úprave je trestná sadzba u obžalovaného vo výmere 6 a 1 roka až 10 rokov [10 rokov - 3 roky = 7 rokov; 7 : 2 = 3 a 1; teda 3 a 1 roka je jedna polovica zo 7 rokov, o ktoré sa zvyšuje dolná hranica trestnej sadzby ustanovenej v osobitnej časti Trestného zákona]. Uvedený postup vyplýva zo spáchania zločinu v prejednávanom prípade, pričom skorším rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky z 08. marca 2007, sp. zn. 2T/17/2007, bol obžalovaný uznaný vinným zo spáchania zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d) Trestného zákona a obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 2 písm. e) Trestného zákona, spáchaných formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 6 a 1 roka, so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, pričom uznesením Okresného súdu Trnava z 19. júla 2011, sp. zn. 4Pp/79/2011 bol podmienečne prepustený s určením skúšobnej doby vo výmere 4 roky, s tým, že k osvedčeniu sa obžalovaného v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia došlo dňa 13. mája 2016, teda v zmysle § 68 ods. 3 Trestného zákona sa má za to, že trest bol vykonaný dňom, keď bol podmienečne prepustený.

Po vzhliadnutí všetkých okolností prípadu - najmä osoby obžalovaného, jeho postoj k spáchanej trestnej činnosti, v rámci ktorého sa k spáchaniu skutku priznáva v podstate od prvého výsluchu ako obvineného, pričom na hlavnom pojednávaní sa k spáchaniu skutku priznal bez výhrad a prejavil ochotu nahradiť spôsobenú škodu, ďalej vzhľadom na nie až tak výrazne závažnú nebezpečnosť spáchaným trestných činov a závažnosť spôsobeného následku, spôsobenú škodu, ktorá nastala v konečnom dôsledku - súd dospel k záveru, že pôsobiť na obžalovaného prísnym, hoci zákonným, nepodmienečným trestnom odňatia slobody v sadzbe uvedenej vyššie, by bolo neprimerane prísne. Preto pri ukladaní trestu obžalovanému súd pristúpil k aplikácii záveru vyjadreného v jednej z právnych viet stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2017, sp. zn. Tpj/55/2016, podľa ktorého ak možno páchateľovi trestného činu pri uzavretí a schválení dohody o vine a treste mimoriadne znížiť trest podľa § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona, teda v situácii vopred dohodnutého trestu, možno (teda nie obligatórne) naposledy označené ustanovenie per analogiam a pri použití argumentu a minori ad maior (od menšieho k väčšiemu) použiť aj v prípade uznania viny podľa § 257 ods. 1 písm. b), písm. c) Trestného poriadku (po prijatí takého vyhlásenia súdom), keďže páchateľ (procesne ako obžalovaný) neodvolateľne prijal všetky právne účinky uznania viny (dokonca) bez toho, aby bolo akýmkoľvek spôsobom predznamenané rozhodnutie súdu o druhu a výške uloženého trestu.

Hoci v prejednávanom prípade nešlo striktne a formálne o situáciu, kedy obžalovaný urobil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b), písm. c) Trestného poriadku, a súd by toto vyhlásenie prijal, súd napriek tomu pristúpil k aplikácii záverov vyjadrených v citovanom stanovisku, pretože obžalovaný sa k spáchaniu skutku priznal a jeho spáchanie aj oľutoval. Ohľadom spáchania skutku obžalovaným V. B. nebol medzi obžalobou a obhajobou žiadny spor. Vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b), písm. c) Trestného poriadku obžalovaný neurobil len z dôvodu, že sa nestotožňoval s právnou kvalifikáciou predmetného skutku, pokiaľ ide o trestný čin krádeže.

Na jednej strane je síce pravdou, že v danom prípade nenastali účinky v zmysle § 257 ods. 5 a ods. 8 Trestného poriadku (neodvolateľnosť vyhlásenia, nevykonanie dokazovania v rozsahu uznanej viny a obmedzenie opravného prostriedku), avšak na druhej strane - čo súd zdôrazňuje - kľúčovou okolnosťou je, že obžalovaný V. B. sa k spáchaniu skutku bezvýhradne priznal. Stále platí, že obžalovaný pristúpil k uznaniu viny (dokonca) bez toho, aby bolo akýmkoľvek spôsobom predznamenané rozhodnutie súdu o druhu a výške uloženého trestu. Navyše, za okolností daných v prejednávanom prípade, nebola z pohľadu obžalovaného, podľa jeho názoru, predznamenaná ani právna kvalifikácia skutku, teda jeho situácia bola ešte o čosi neistejšia, no napriek tomu sa k spáchaniu skutku bezpodmienečne priznal. Navyše, pokiaľ ide o právny účinok vyhlásenia podľa § 257 ods. 1 písm. b), písm. c) Trestného poriadku, spočívajúci v nevykonaní dokazovania v rozsahu uznanej viny, tento účinok nebol vymiznutý úplne, ale len čiastočne, pretože dokazovanie sa v danom konkrétnom prípade vykonalo len v značne obmedzenom rozsahu, tak, ako je to bližšie rozvedené vyššie. Stále teda možno hovoriť o procesnej logike vzdania sa práva na (kompletné) súdne konanie [ucelené, s vykonaním úplného dokazovania v prípade vyhlásenia podľa § 257 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, teda nepriznania sa k spáchaniu skutku], v rámci ktorej je vhodné a vecne správne umožniť mimoriadne zmiernenie trestu. Len samotné nestotožnenie sa obžalovaného s právnou kvalifikáciou skutku, pokiaľ ide o trestný čin krádeže, je v prejednávanom prípade podľa názoru súdu neprimeranou okolnosťou, kvôli ktorej by formálne nebolo možné pristúpiť k mimoriadnemu zníženiu trestu analogicky podľa § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona; išlo by o príliš prísne a v konečnom dôsledku nespravodlivé vylúčenie obžalovaného, ktorý sa k spáchaniu skutku v celom rozsahu bezvýhradne priznal, z možnosti aplikácie stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2017, sp. zn. Tpj/55/2016.

Súd predchádzajúci výklad uzatvára tým, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania a preto bolo, tak ako je to skôr odôvodnené, analogicky použité mimoriadne zmierňovacie ustanovenie zakotvené v § 39 ods. 4 Trestného zákona, ktoré umožňuje obžalovanému znížiť trest o jednu tretinu aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného Trestným zákonom. V takomto prípade sa pre určenie hraníc zníženej trestnej sadzby uplatnia rovnaké kritériá ako v § 38 ods. 8 Trestného zákona. Pre výpočet maximálneho možného zníženia trestu odňatia slobody sa musí vždy najprv určiť trest, resp. jeho dolná hranica, ktorá by páchateľovi pri použití všetkých dostupných kritérií, t. j. vrátane prípadného použitia poľahčujúcich a priťažujúcich okolností a pod., oprávnene prináležala. Až z takto určenej trestnej sadzby je možné určiť hranicu zníženého trestu. Obžalovanému teda súd znížil trest z upravenej sadzby 6 a 1 roka o jednu tretinu tak, ako je uvedené vo výroku o treste uloženému obžalovanému V. B..

Obžalovaného V. B. súd na výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, nakoľko pred spáchaním skutku bol vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin.

Obžalovaný ml. M. W.

Vzhľadom na to, že voči obžalovanému ml. M. W. sa trestné stíhanie viedlo ako proti mladistvému (§ 94 ods. 1 Trestného zákona), pri ukladaní trestu súd aplikoval § 117 ods. 1 Trestného zákona, v zmysle ktorého trestné sadzby odňatia slobody ustanovené v tomto zákone sa u mladistvých znižujú na polovicu; horná hranica zníženej trestnej sadzby nesmie prevyšovať 7 rokov a dolná hranica zníženej trestnej sadzby 2 roky. To znamená, že v konečnom dôsledku vychádzajúca trestná sadzba za zločin krádeže podľa § 212 ods. 4 Trestného zákona je vyjadrená rozpätím 1 a 1 roka až 5 rokov

Aj u obžalovaného ml. M. W. súd pri ukladaní trestu zvažoval všetky hľadiská pre ukladanie trestu a jeho výmery. Obligatórne pritom zvažoval aj všetky poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. a) až písm. o) Trestného zákona a priťažujúce okolnosti podľa § 37 písm. a) až písm. o) Trestného zákona, pričom u obžalovaného zistil jednu poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v priznaní sa obžalovaného k spáchaniu skutku a jeho spáchanie úprimne oľutoval [§ 36 písm. l) Trestného zákona], a jednu priťažujúcu okolnosti - spáchanie dvoch trestných činov [§ 37 písm. h) Trestného zákona]. Súd u obžalovaného nezistil poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j) Trestného zákona (vedenie riadneho života pred spáchaním skutku), pretože z ústrednej evidencie priestupkov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vyplýva, že obžalovaný sa len necelý rok pred spáchaním skutku dopustil priestupku proti majetku, spočívajúceho v krádeži tovaru, za čo sankcionovaný peňažnou pokutou, a navyše v roku 2016 sa dopustil priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, v rámci ktorého sa mal vyhrážať bitkou, ublížením na zdraví a hrubo sa vyjadrovať o iných osobách a súčasne poškodil inému motorové vozidlom, za čo bol sankcionovaný tiež peňažnou pokutou. V prípade oboch priestupkov teda išlo aj o rovnaké konanie (krádež, poškodzovanie cudzej veci), než za aké je obžalovaný trestne stíhaný v prejednávanom prípade.

Vzhľadom na to, že pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolnosti je vyrovnaný (1:1), k úprave trestnej sadzby v zmysle § 38 Trestného zákona nedošlo.

Pri zvažovaní druhu trestu, ktorý bolo nutné uložiť obžalovanému za spáchanie skutku, súd vychádzal okrem závažnosti spáchaného prečinu aj z toho, že nepodmienečný trest odňatia slobody je trest ultima ratio (posledná a krajná možnosť), ktorý môže súd uložiť len vtedy, ak iné druhy trestov, prípadné iné formy trestu odňatia slobody, nemôžu celkom zjavne viesť k náprave obžalovaného, navyše, obžalovaný sa skutku dopustil ako mladistvý, pri ktorých sa trestné sadzby znižujú na polovicu, pričom účelom trestu u mladistvého je predovšetkým vychovať ho na riadneho občana (§ 97 ods. 1 Trestného zákona).

Vyhodnotením kritérií podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona súd na jednej strane nemohol prehliadnuť typovú závažnosť spáchaných trestných činov stanovenú zákonodarcom a v tomto konkrétnom prípade ešte upravenú postupom podľa § 117 ods. 1 Trestného zákona, ktorá v spojení s vyrovnaným pomerom poľahčujúcich a priťažujúcich okolnosti a s nie až tak výrazne narušenou osobou obžalovaného, znemožňuje uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody obžalovanému, pretože takýto trest súd mladistvému môže uložiť len za podmienky, že by vzhľadom na okolnosti prípadu, osobu mladistvého alebo vzhľadom na predtým uložené opatrenia uloženie iného trestu zjavne neviedlo k dosiahnutiu účelu trestu podľa tohto zákona (§ 117 ods. 2 Trestného zákona).

Na druhej strane súd dospel k záveru, že pre nápravu obžalovaného a ochranu spoločnosti nebude stačiť len uloženie alternatívneho trestu (tak ako to navrhovala obhajoba v rámci záverečnej reči), nespojeného s trestom odňatia slobody. Súd toto konštatovanie vyvodil z toho, že nešlo o prvé protiprávne konanie obžalovaného; hoci sa na neho hľadí ako na kriminálne doposiaľ nenarušenú osobu, nemožno prehliadať priestupky spáchané nie tak dávno pred prejednávaným skutkom, ktoré sú rovnakého druhu, než spáchané trestné činy. Nezanedbateľnou je zároveň okolnosť, že podľa výpovede svedka V. M., ktorému prišli obžalovaní v noci ponúkať odcudzený tovar, svedok videl, že obžalovaní boli v tom čase sfetovaní. V tejto súvislosti (obhajobou navrhovaný peňažný trest) nemožno opomenúť ani § 57 ods. 1 Trestného zákona, podľa ktorého pri ukladaní peňažného trestu súd prihliadne na osobné a majetkové pomery páchateľa; peňažný trest neuloží, ak je zrejmé, že ho odsúdený nebude schopný zaplatiť. Obžalovaný ml. M. W. totiž je (ako uviedol v rámci svojho výsluchu ako obvineného) nezamestnaný (doklad o opaku na hlavnom pojednávaní predložený nebol), nemajetný, pričom neuviedol ani priemerný čistý mesačný príjem. Pokiaľ obhajca obžalovaného konštatoval, že v prípade uhradenia peňažného trestu by sa na klienta hľadelo, ako keby nebol odsúdený, čo by v jeho prípade malo významne pozitívny dopad do jeho budúceho života, súd uvádza, že na obžalovaného je potrebné pôsobiť podmienečným trestom odňatia slobody, a to práve z dôvodov vyššie uvedených, aby obžalovaný preukázal, že v ďalšom období už je schopný a ochotný viesť riadny život, pričom v prípade vedenia riadneho života obžalovaným v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia nebude nič brániť rozhodnúť o jeho osvedčení sa, a teda nič nebude brániť takisto hľadieť na obžalovaného, ako keby nebol odsúdený.

Súd preto dospel k záveru, že obžalovanému ml. M. W. je síce potrebné uložiť trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov, avšak pre jeho nápravu postačí odklad jeho výkonu so stanovením primeranej skúšobnej doby (v danom prípade 2 roky), za súčasného uloženia povinnosti obžalovanému spočívajúcej v príkaze nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu. Výkon uloženého trestu odňatia slobody nie je u obžalovaného nevyhnutný, nakoľko sú splnené podmienky uvedené v ustanovení § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v spojení s § 94 ods. 2 Trestného zákona (a za použitia § 119 ods. 1 Trestného zákona). Napokon sám obžalovaný svojim postojom k spáchanému prečinu už preukázal určitú nápravu a preto uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody v jeho prípade by bolo neadekvátne, odporujúce zásade ultima ratio tohto trestu, ako aj samotnému účelu trestu u mladistvého páchateľa.

Výrok o náhrade škody

Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody, tak súd obom obžalovaným V. B. a ml. M. W. uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť poškodenej spoločnosti Bilfinger Slovensko s.r.o., škodu vo výške 433,06 eur, a poškodenej spoločnosti Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., škodu vo výške 775,94 eur. Súd pritom vychádzal predovšetkým zo zápisníc o vydaní veci, uznesení o vrátení veci a odborných vyjadrení vyjadrenia, z ktorých vyplýva, že z odcudzených vecí, za ktoré si spoločnosť Bilfinger Slovensko s.r.o. uplatnila nárok na náhradu škody, boli neskôr poškodenej spoločnosti vrátené všetky, okrem 1 ks zváračky Kempi. Nakoľko z odborného vyjadrenia vyplýva hodnota 3 ks zváračiek Kempi (bez rozdielu) spolu v sume 1.100,- eur, súd určil hodnotu jednej vo výške 366,67 eur. K tejto sume súd pripočítal sumu 66,39 eur (spolu 433,06 eur), predstavujúcu spoluúčasť poškodenej spoločnosti v rámci likvidovania poistnej udalosti - plnenie poisťovňou za opravu motorového vozidla. Poistné plnenie spoločnosti Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., ktorým došlo k náhrade nákladov na opravu vozidla spoločnosti Bilfinger Slovensko s.r.o., bolo vo výške 842,33 eur, avšak práve v dôsledku spomenutej spoluúčasti, si spoločnosti Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., uplatnila nárok na náhradu škody vo výške 775,94 eur. Súd poškodenú spoločnosť Bilfinger Slovensko s.r.o. so zvyškom jej nároku odkázal na civilný proces, nakoľko jej nárok priznal len sčasti (poškodená spoločnosť si uplatnila nárok na náhradu škody vo výške 2.439,62 eur).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od oznámenia rozsudku cestou podpísaného súdu na Krajský súd v Bratislave, pokiaľ sa oprávnené osoby nevzdali odvolania po vyhlásení tohto rozsudku. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku (§ 309 ods. 1 Trestného poriadku). Odvolanie má odkladný účinok. V písomne podanom odvolaní je potrebné uviesť voči ktorým výrokom rozsudku odvolanie smeruje a či smeruje aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo.