Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4C-246-2010.pdf
PDF · 169.8 KB
Case nature
Area
Subarea
4C/246/2010
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Vranov nad Topľou sudkyňou Mgr. Annou Monokovou v spore žalobcu: J. X., Q.. XX.XX.XXXX, U. T. Q. W. X, proti žalovaným: 1. G. D., Q.. XX.XX.XXXX, U. K. XX/X, T. Q. W., zast. JUDr. Martin Šaffa, advokát, Advokátska kancelária so sídlom Kalinčiakova 2729/10, Vranov nad Topľou, 2. KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, o náhradu nemajetkovej ujmy takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a.
Stranám konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa pôvodne podanou žalobou domáhal voči žalovanej v 1. rade rozhodnutia, ktorým by ju súd zaviazal zaplatiť žalobcovi titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sumu 20 000 eur a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalobu odôvodnil tým, že žalovaná v 1. rade dňa XX.XX.XXXX viedla motorové vozidlo, pričom pri predchádzaní nákladného motorového vozidla v dôsledku rýchlej jazdy nezvládla vedenie vozidla, prešla vpravo mimo vozovku, kde sa vozidlo prevrátilo a jej spolujazdkyňa, J.. P. X., Q.. XX.XX.XXXX, nebohá manželka žalobcu, utrpela zranenia, ktorým podľahla. V ďalšom uviedol, že žalovaná v 1. rade bola za tento skutok uznaná vinnou rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 33T/33/2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 06.04.2009, pričom on ako poškodený bol s nárokom na náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie. V ďalšom uviedol, že úmrtím manželky došlo u neho k neoprávnenému zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka a to konkrétne do práva na súkromie, keďže došlo k absolútnej a nezvratnej deštrukcii všetkých vybudovaných väzieb medzi manželmi. Tento zásah do práva na ochranu súkromia a rodinného života je nevyhnutné považovať za mimoriadne významný, veľmi hlboký a nenapraviteľný, keďže s nebohou manželkou tvorili plnohodnotne fungujúcu rodinu s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami bez akýchkoľvek patologických čŕt. Smrť manželky ho zasiahla nečakane a zásadným spôsobom. Konaním žalovanej v 1. rade mu bola spôsobená mimoriadne závažná nemajetková ujma, keď stratil možnosť realizácie a ďalšieho rozvoja rodinného života so svojou manželkou. Čo sa týka sumy požadovanej nemajetkovej ujmy k tejto uviedol, že Občiansky zákonník výšku zadosťučinenia neupravuje, ale toto by malo byť primerané, pričom rozhodujúca je závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo, preto považuje sumu 20.000 eur za primeranú vzhľadom k tomu, že mu zomrela manželka ako jemu veľmi blízka osoba.
2. Uznesením č.k. 4C/246/2010-32 zo dňa 05.04.2011 súd pripustil do konania na strane žalovanej ako vedľajšiu účastníčku spoločnosť KOOPERATÍVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, so sídlom
Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441, no následne uznesením č.k. 4C/246/2010-267 zo dňa 19.5.2016 uvedenú spoločnosť pripustil do konania na strane žalovaných a táto vstúpila do konania ako žalovaná v 2. rade.
Ďalším uznesením zo dňa 28.9.2017 č.k. 4C/246/2010-335 súd pripustil zmenu žaloby tak, že žalovaná v 1. a 2. rade sú povinné spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sumu vo výške 20 000 eur a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
3. Žalovaná v 1. rade žiadala žalobu zamietnuť s poukazom na to, že návrh považovala čo do základu aj čo do výšky za nedôvodný. Uviedla, že bola rozsudkom uznaná za vinnú, že sa k spáchaniu trestného činu v celom rozsahu priznala a svoje konanie oľutovala, no svojho nedbanlivostného konania sa dopustila tak, že po dohode so svojou najlepšou priateľkou, nebohou manželkou žalobcu, na spoločnej ceste na školenie riadila predmetné vozidlo. Zdôraznila, že z jej strany sa nejednalo o konanie úmyselné, ale jednalo sa o nedbanlivostné konanie. Vzťah žalovanej v 1. rade a nebohej manželky žalobcu bol taký, že boli najlepšie priateľky, spolu pracovali na jednom pracovisku a nebohá bola nadriadenou žalovanej v 1. rade. Mali aj spoločné záujmy, navzájom poznali svoje osobné problémy, s ktorými sa navzájom zdôverovali a v prípade potreby sa žalovaná v 1.rade starala o syna nebohej, vyberala ho zo škôlky a podobne. Priateľské vzťahy mala nielen s nebohou ale aj s rodinou manželky žalobcu, boli rodinnými priateľmi. Uviedla tiež, že na podnet nebohej odišla zo svojho pôvodného zamestnania a začala pracovať v materskej škole pre telesne postihnutých. Dokonca života bude musieť žiť s vedomím, čo sa stalo, keďže nebohá bola jej najlepšou kamarátkou. K nároku uplatnenému žalobcom poukázala na to, že maloletý syn nebohej bol zverený do náhradnej osobnej starostlivosti starej matky, matky nebohej, teda nebol zverený do osobnej starostlivosti otca - žalobcu, pričom bližšie dôvody je možné zistiť z dokazovania vykonaného v konaní vedenom pod sp. zn. 7P/50/2008. Po oboznámení sa s týmito však potom žalobcom uvádzané skutočnosti v tomto konaní nevyznievajú presvedčivo a možno mať pochybnosti o ich pravdivosti. V ďalšom poukázala na svoje majetkové pomery.
4. Žalovaná v 2. rade žiadala žalobu zamietnuť, vzniesla námietku premlčania ako aj námietku aktívnej legitimácie v konaní. Bližšie uviedla, že priznanie peňažnej náhrady za zásah do práv na ochranu osobnosti je možné priznať len vo výnimočných situáciách, ak morálne zadosťučinenie sa javí ako nepostačujúce a ak sa zasiahlo do osobnostných práv v extrémnom rozsahu. Napriek skutočnosti, že smrť nebohej sa negatívne prejavila v súkromnom živote žalobcu a zasiahla negatívne jeho psychický stav, čo sa prejavilo prirodzenou psychickou bolesťou, nezakladá takýto zásah automatický nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Naviac intenzita žalobcom tvrdeného zásahu nebola vôbec preukázaná, keď tento žiadnym spôsobom nepreukázal psychickú ujmu tak zásadného významu, ktorej by prináležala iná forma zadosťučinenia ako nepeňažná. V obdobných konaniach sa takýto zásah preukazuje lekárskymi správami a stanovenou liečbou psychiatrom. Naopak z vykonaného dokazovania vyplýva, že zásah nebol v žiadnom prípade v tak zásadnom rozsahu a to aj z dôvodu, že vzťah medzi žalobcom a nebohou nebol idylický, často sa hádali a ich manželský zväzok bol v prevažnej podobe iba formálny a bola len otázka času, kedy by došlo zo strany nebohej k podaniu návrhu na rozvod manželstva. Vzhľadom na celkový charakter správania žalobcu voči nebohej a jej rodine, preto majú za to, žeby bolo nespravodlivé tomuto priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V ďalšom uviedli, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje a počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby a premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takému zásahu došlo. Nebohá utrpela zranenia pri dopravnej nehode dňa 27.02.2008, pričom súd rozhodol o zmene žaloby na návrh žalobcu uznesením zo dňa 28.09.2017, preto majú za to, že nárok žalobcu voči žalovanej v 2. rade je premlčaný a preto vznášajú námietku premlčania. V ďalšom vzniesli námietku pasívnej vecnej legitimácie, s tým že táto u žalovanej v 2. rade nie je daná a to s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu v tom zmysle, že na plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa nevzťahuje právo na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
5. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou a jej prílohami, výsluchom žalobcu, žalovanej v 1. rade, svedkov, písomnými vyjadrenia a listinami predloženými stranami konania, zabezpečenými správami, spismi Okresného súdu Vranov nad Topľou a zistil nasledujúci skutkový stav:
6. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že po smrti svojej manželky sa dostal do zlej finančnej situácie, potreboval peniaze a narobil dlhy, ktoré potrebuje posplácať, pričom pred smrťou manželky, s manželkou žiadne dlhy nemali. Po smrti manželky, do ktorej sa obaja starali o ich syna G., ktorý je autistický, situácia dospela do štádia, že syn bol zverený napriek jeho nesúhlasu do osobnej starostlivosti matky nebohej manželky a to napriek tomu, že sa predtým o syna riadne staral. Teda konaním žalovanej v 1.rade mu bola spôsobená ujma tým, že sa mu rozpadla rodina a že vzhľadom na vek rodičov nebohej manželky sa bude musieť v konečnom dôsledku starať o syna sám. Medzi ním a nebohou manželkou bol dobrý vzťah, neboli medzi nimi žiadne nezrovnalosti, nebolo uvažované o nejakom rozvode, aj keď ako v každej rodine raz bolo lepšie a raz horšie, k zásadným nezrovnalostiam medzi ním a nebohou manželkou nedochádzalo. Potvrdil, že nebohá manželka bola priateľkou žalovanej v 1. rade, s ktorou aj on vychádzal dobre. Žalovaná v 1. rade mu pomáhala so starostlivosťou o syna aj po smrti manželky, no matka nebohej s tým nesúhlasila. K finančným problémom uviedol, že si myslí, že všade je málo peňazí a že keď mu nebohá manželka pomáhala s platením výživného na ďalšie jeho deti, tak sa jednalo o ich spoločné peniaze, keď napríklad robil v Čechách. Nikdy však neopustil spoločnú domácnosť, staral sa aj o syna a dokázal by sa o neho postarať aj keby tento nebol zverený starej matke. V ďalšom priebehu konania žalobca uviedol, že utrpel ujmu po psychickej stránke. S odstupom niekoľkých rokov po nehode, počas ktorých prebiehalo toto konanie sa vyjadril, že s maloletým sa nestretáva, ale je informovaný o jeho stave, pričom ako dôvod nekontaktovania so synom uviedol správanie jeho bývalej svokry. Nevedel uviesť kedy sa sním stretol ostatnýkrát, no podľa jeho vyjadrení mali byť realizované stretnutia medzi maloletým a sestrou žalobcu. Uviedol tiež, že maloletému nesporí žiadne peniaze, ani mu žiadne peniaze nedáva, lebo nemá z čoho. Tiež uviedol, že sám spísal návrh na rozvod manželstva, no poprel akýkoľvek fyzický útok na nebohú. K vyporiadniu bezpodielového spoluvlastníctva v dôsledku smrti nebohej uviedol, že obdŕžal síce nejaké finančné prostriedky, no tieto použil na výplatu predchádzajúcich dlhov, pričom aj hodnota vraku osobného motorového vozidla, ktoré mu bolo prisúdené, klesla, pričom sumu vyplatil starej matke maloletého, preto nevie z akého dôvodu prebieha v tejto veci exekúcia. Nevedel sa presne vyjadriť na čo použil sumu vyplatenú mu titulom vyporiadania BSM, uviedol že uhradil predchádzajúce dlhy a taktiež niektoré záväzky boli navýšené titulom ich skoršieho neplatenia. K svojmu zamestnaniu za obdobie pred smrťou nebohej uviedol, že bol zamestnaný u jedného českého podnikateľa, istý čas bol aj práceneschopný, pričom od roku 2005 nebol zamestnaný.
7. Žalovaná v 1. rade k veci vypovedala, že s nebohou manželkou žalobcu boli najlepšie priateľky, stretávali sa každý deň, keďže nebohá bola riaditeľkou školy, bola aj jej priamou nadriadenou a tejto pomáhala starať sa o ich autistického syna, ktorého vyberala zo škôlky, tento trávil značný čas aj u nich doma a teda sa všemožne pomáhala starať o syna. Pokiaľ sa týka žalobcu uviedla, že tento mal finančné problémy, nemal stabilný príjem, jeho nebohá manželka sa snažila všetko finančne zabezpečovať a v čase, keď sa žalobca dlhodobo zdržiaval mimo miesta bydliska, všetka starostlivosť o ich syna zostávala na nebohej. So žalobcom sa stretávala aj po smrti nebohej, pomáhala mu so starostlivosťou o syna, avšak matka nebohej s tým nesúhlasila, aj keď predtým vychádzali dobre. K manželskému spolužitiu nebohej a žalobcu uviedla, že nebohá jej spomínala, že žalobca sa nestará o domácnosť, že žalobca pije a nepracuje, že má finančné problémy a v januári, v čase pred nehodou sa jej nebohá zdôverila, že sa mieni so žalobcom rozviesť a to kvôli problémom ktoré uviedla. Taktiež uviedla, že nebohá sa jej na Silvestra pred svojou smrťou zmieňovala, že ju žalobca zbil, no bližšie o tom hovoriť nechcela. Problémy vo vzťahu medzi žalobcom a nebohou podľa nej trápili aj svokru žalobcu, matku nebohej. O maloletého syna sa väčšinou starala nebohá, žalobca sa staral výnimočne, keď bol doma, pričom im pomáhala aj matka nebohej. Žalobca aj keď povedal, že ide do práce, napríklad do Čiech, tak asi neodišiel, lebo ho o dva alebo tri dni videla v meste. Na nebohej nikdy nevidela žiadne následky násilia a okrem uvedeného napadnutia na Silvestra nemala vedomosť o žiadnych iných fyzických napadnutiach zo strany žalobcu, pričom podľa udania nebohej k napadnutiu na Silvestra malo dôjsť v dôsledku toho, že žalobca mal nebohú podozrievať z nevery.
8. Svedok P. X., bývalá svokra žalobcu a matka nebohej, uviedla, že žalobca s jej dcérou boli dá sa povedať pred rozvodom, pretože nebohá sa rozhodla podať návrh na rozvod a to z dôvodu, že žalobca sa sústavne opíjal, jej nebohú dcéru fyzicky napádal a to aj na Silvestra roku 2007, keď jej zaslala SMS správu ako aj svojmu bratovi a požiadala ju aby jej spísala návrh na rozvod. Aj keď žalobca jej nebohej dcére nasľuboval všetko možné, keď trebalo sľuby splniť, už od toho upustil. Žalobca bol aj vo väzení, bol aj niekoľkokrát súdne trestaný, avšak nie v súvislosti s jej nebohou dcérou. Ona s manželom nebohej dcére kúpili byt, no žalobca sa o nič nestaral, do roboty išiel len občas a do svojich XX rokov veku
pracoval možno 5 - 6 rokov, teda sústavne sa priživoval na jej nebohej dcére, ktorá sa rozhodla, že sa s ním rozvedie. V ďalšom uviedla, že v poslednej dobe pred dopravnou nehodou žalobca odmietal prispievať na domácnosť, s tým že si musí založiť stavebné sporenie, keďže bude musieť odísť z bytu. Dcéra jej hovorila, že nie je v poriadku po psychickej stránke ako sa k nej žalobca správal a to egoisticky a bezcitne. Žalobca snažiac si zabezpečiť peniaze na alkohol predal šperky jej nebohej dcéry a bral jej aj peniaze. Nebohá dcéra bola vo vedúcej funkcii, preto jej pomáhala so starostlivosťou o syna a keď občas priniesla navarené jedlo, našla žalobcu aj v podnapilom stave, takže sa bála nechať ich maloletého syna s ním samého. Nebohá dcéra sa snažila žalobcovi nájsť prácu, no tento nikdy do práce nenastúpil a ak aj nastúpil, vydržal v práci tri alebo štyri mesiace. Myslí si, že nebohá dcéra mala žalobcu rada, lebo nepomohli žiadne reči, keď sa ju snažili odhovoriť od spolužitia s ním, a časom jej táto uviedla, že nie v bývalých vzťahoch žalobcu boli chyby, ale že chyba je v žalobcovi.
9. Svedok N. X., brat nebohej, uviedol že žalobca pomáhal nebohej so starostlivosťou o domácnosť, keď nebol opitý. Nebohá sestra sa mu však bližšie o vzťahoch so žalobcom nezmieňovala a on ich domácnosť často nenavštevoval. Uviedol však, že pred Silvestrom v roku 2007 mu sestra telefonovala, že ju žalobca mal zbiť a aj ju zbil, plakala do telefónu, išiel za ňou z Domaše, no už keď bol pred ich bytovkou, sestra mu poslala správu, že nemusí ísť hore do bytu, lebo sa to upokojilo. Nebohá sestra mu spomínala, že sa chce so žalobcom rozviesť, no bližšie dôvody mu neuviedla, tieto vedel od svojej matky, no usudzuje, že v prípade ak by žila, so žalobcom by sa rozviedla. K svojej sestre ešte uviedol, že táto bola politicky angažovaná, často chodievala do Bratislavy, taktiež bola riaditeľkou školy, teda bola často služobne odcestovaná. Žalobca naopak do práce nechodil, všetko musela hradiť nebohá a dôvodom nezhôd medzi nimi bolo aj to, že žalobca pil a nechodil do práce. Na záver uviedol, že pokiaľ sa týka syna žalobcu a jeho nebohej sestry, tento nemohol byť doma sám, preto bol buď u opatrovateľky alebo s jeho rodičmi a to z dôvodu, že žalobca pil.
10. Svedok J. X., švagriná žalobcu a nebohej, manželka svedka N. X., vypovedala že nebohá jej pred smrťou spomínala a aj jej poslala SMS správu o tom, že sa chce so žalobcom rozviesť. Nebohá sa jej zmieňovala v tom zmysle, že so žalobcom iba žijú vedľa seba, lebo tento jej nepomáha, všetko musí zabezpečovať ona a žalobca nechodí do práce. Tiež sa jej zmieňovala, že žalobca jej v ničom nepomáha a to ani v starostlivosti o domácnosť, ani o syna. Rovnako uviedla, že pred Silvestrom v roku 2007, nebohá telefonicky volala svojmu bratovi, jej manželovi, že ju žalobca zbil. Opätovne uviedla, že všetky veci v súvislosti s chodom domácnosti zariaďovala nebohá. Žalobca mal na druhej strane také obdobia, že v kuse pil, potom bol po určitú dobu dobrý, aj nebohej manželke pomáhal. S nebohou švagrinou sa nestretávali len súkromne ale dennodenne aj na pracovisku a preto vedela aj o modrinách, k čomu jej nebohá uviedla, že ju zbil žalobca. K vzťahu žalovanej v 1. rade a nebohej uviedla, že tieto mali veľmi blízky vzťah.
11. Svedok R. W. uviedol, že s nebohou sa spoznal v nemenovanej politickej strane, často sa stretávali a občas aj so žalobcom. Keďže sa často s nebohou stretával, debatovali o rôznych veciach, aj ohľadom rodiny, vedel o nebohej, že sa stará o autistické dieťa a snažila sa pracovať v prospech postihnutých detí. Nezmieňovala sa mu však o žiadnych problémoch v jej manželskom spolužití s manželom. Pokiaľ by ich aj mala, zrejme by mu to nepovedala.
12. Vo veci bol vypočutý ako svedok aj manžel žalovanej v 1. rade, J. D., ktorý uviedol, že nebohá sa mu vyjadrila, že sú akoby so žalobcom v rozvodom konaní, že už spolu nevychádzajú, a to z dôvodu, že žalobca sa nevedel postarať o rodinu, no iné veci týkajúce sa ich spolužitia ho nezaujímali, preto sa na ne ani nepýtal. Uviedol tiež, že v dôsledku množstva pracovných povinností nebohej si často brávali jej syna a žalobcu k ním domov a zabezpečovali mu spolu so žalovanou v 1. rade starostlivosť. Nebohá sa mu vyjadrila, že už nedokáže so žalobcom ďalej žiť, teda že nedokáže ďalej žiť v takom vzťahu.
Svedok X. Š., X., sestra žalovanej v 1.rade, uviedla, že nebohú poznala ako kamarátku svojej sestry, párkrát sa s ňou aj osobne stretla, keď nebohá prichádzala pre svojho syna, ktorého žalovaná v 1.rade občas brávala zo škôlky k ním domov. Pamätá si, že nebohá sa párkrát sťažovala na žalobcu, že jej nepomáha so synom, že má dlhy, že požíva alkoholické nápoje, čo vyústilo aj do fyzického kontaktu a to koncom roku 2007 a potom už nebohá zvažovala aj rozvod. S vyjadrením nebohej to vnímala tak, že jej manželstvo so žalobcom nebolo harmonické, žalobca si nevedel nájsť prácu a taktiež často požíval alkoholické nápoje, pričom nebohá za neho musela splácať aj dlhy.
Ako svedok vo veci vypovedala taktiež F. D., švagriná žalovanej v 1. rade, ktorá uviedla, že sa s nebohou občas stretávala, pričom nebohá sa sťažovala, že žalobca jej nepomáha, dôsledkom čoho bolo aj to, že práve žalovaná v 1. rade často brávala maloletého syna nebohej a chodievala sa s ním hrávať aj k ním domov, nakoľko aj ona má približne rovnako vekovo starého syna. Nebohá jej taktiež hovorila, že žalobca pije a uvažovala aj o rozvode. Žalobca a nebohá nežili veľmi dobre, žalobca nepracoval, teda mali aj finančné problémy a vie, že nebohá uhrádzala za žalobcu aj výživné na iné jeho deti. Dôvodom problémov a nezhôd v manželskom spolužití nebohej a žalobcu bol alkohol ale aj to, že žalobca nebohej nepomáhal a nebohá jej mala uviesť, že žalobca ju aj fyzicky napadol. Asi dvakrát počula priamo z úst nebohej, že by sa so žalobcom aj rozviedla, lebo to už bol taký život, ani manželstvo.
13. Svedok H. U., R. X. uviedla, že sa s nebohou navštevovala a dobre poznala pomery a keď sa dozvedela, že si nebohá chce zobrať za manžela žalobcu, tak bola prekvapená a pohoršená. Po smrti nebohej, pokiaľ má vedomosť, tak žalobca všetko prepil a prehral na automatoch, pričom ani počas manželstva s nebohou neprispieval do rodinného rozpočtu a podľa nej ich manželstvo nebolo fungujúce. Ak by nedošlo k tejto nešťastnej nehode, došlo by podľa nej k rozvodu manželstva. Uviedla tiež, že žalobca často počas neprítomnosti nebohej na pracovisku prišiel za účtovníčkou a vypýtal si peniaze v mene nebohej, napríklad na nákup, no nebohá následne uviedla, že to nebola pravda. V manželstve žalobcu a nebohej všetko zabezpečovala nebohá a aj jej rodina a to aj rôznymi pôžičkami aj od nebankoviek. Nebohá stále verila tomu, že žalobca sa zmení k lepšiemu, avšak napríklad ona ako cudzia osoba s ňou chodila k lekárom s ich synom namiesto žalobcu. Napriek tomu, že ich synovi zistili postihnutie, autizmus, a bolo mu potrebné poskytovať zvýšenú starostlivosť, pociťovala, že žalobca nebohej nepomáhal a to napriek tomu, že väčšinu času trávil doma, napríklad nebol ochotný ani k dieťaťu v noci stať, napriek tomu, že nebohá ráno vstávala a išla do práce. Podľa nej nebohá v tomto manželstve bola nešťastná a určite by sa rozviedla, keď napríklad aj nebohá platila výživné na deti žalobcu z iných vzťahov, keďže ju kontaktovali bývalé partnerky žalobcu. Jednoducho nebohá nemala so žalobcom šťastný život, pomáhal jej veľmi málo, o väčšinu vecí sa starala a výchovu maloletého zabezpečovala sama nebohá a podľa nej manželstvo nebohej so žalobcom bol omyl.
14. Okresný súd Prešov rozsudkom sp. zn. 33T/33/2009 zo dňa 6.4.2009 schválil dohodu o vine treste uzavretú medzi prokurátorom Okresnej prokuratúry Prešov a žalovanou v 1. rade ako obvinenou, ktorá bola uznaná vinnou z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Trestného zákona za čo jej bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov, výkon ktorého súd podmienečne odložil pri stanovení skúšobnej doby v trvaní 24 mesiacov a uložil jej aj trest zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel na dobu 4 roky a to na tom skutkovom základe, že žalovaná v 1. rade dňa XX.X.XXXX v čase asi o 8.35 hod. viedla po ceste I. triedy č. 18 v smere do Prešova osobné motorové vozidlo značky Škoda Fábia, kde pred stúpaním kopca zv. Petič po predídení neznámeho nákladného motorového vozidla v ľavotočivej zákrute v dôsledku rýchlej jazdy vedenie vozidla nezvládla, prešla vpravo mimo vozovku, kde sa prevrátila, pričom spolujazdkyňa J.. P. X. utrpela zranenie, ktorému podľahla. Poškodeného - žalobcu postupom podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku súd s jeho nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie.
15. Podľa sobášneho listu Matričného úradu Vranov nad Topľou žalobca ako rozvedený a nebohá P. X., N.. X. ako slobodná uzavreli manželstvo dňa X.X.XXXX.
16. Vo vyjadrení zo dňa 09.06.2011 žalobca mimo iného uviedol, že v dôsledku konania žalovanej v 1. rade prišiel o svoju najbližšiu osobu, ktorá ho chápala, rozumela mu, pozitívne na neho mimoriadne silne vplývala. Následkom činu žalovanej v 1. rade nebola len strata manželky ale vlastne celej rodiny a on tým prišiel o možnosť realizovať svoju túžbu po fungujúcej rodine s manželkou, ktorú ľúbil a z veľkej časti aj o možnosť vychovávať svojho syna a rozvíjať svoj vzťah s ním a preto je styk s maloletým synom v súčasnej dobe značne problematický. Súdom priznanú náhradu nemajetkovej ujmy chce použiť na prekonanie problémov, ktoré mu vznikli po smrti manželky a na vytvorenie takého rodinného prostredia, aby mal reálnu šancu získať syna do svojej osobnej starostlivosti.
17. Žalovaná v 1. rade vo vyjadrení podanom prostredníctvom zástupcu uviedla, že z výpovede svedkov je nepochybné, že žalobca s nebohou manželkou už dávnejšie pred dopravnou nehodou netvorili harmonické spolužitie muža a ženy a ich vzťahy boli tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že nebohá sa chcela so žalobcom rozviesť. Poukázali na skutočnosti, ktoré vyplynuli aj v konaní 7P/50/2008 a
3C/74/2010. Protiprávny zásah do osobnostných práv a celková závažnosť vzniknutej ujmy sa vždy musí posudzovať z objektívneho hľadiska a nie subjektívnych pocitov a dojmov dotknutej osoby. To znamená, že je irelevantné či zo strany žalobcu bol podľa jeho slov jednostranný silný vzťah k nebohej a on s ňou mal plánovať tvoriť manželské spolužitie do budúcna, pokiaľ nebohá už s ním nechcela žiť a nepociťovala voči nemu citovú náklonnosť. Jedine z takéhoto objektívneho hľadiska musí byť posudzovaná závažnosť údajne vzniknutej ujmy a nie na základe osobných subjektívnych pocitov žalobcu, ktoré žalobca uvádza a ktoré sú v rozpore so skutočnými dôvodmi, pre ktoré žalobca žalobcu podal.
18. Na Okresnom súde Vranov nad Topľou sa viedlo proti žalovanej v 1. rade aj konanie o náhradu nemajetkovej ujmy, v ktorom ako žalobca vystupovala matka nebohej P. X., P. X.. Vo veci súd rozhodol rozsudkom zo dňa 12.04.2011, ktorým žalovanú v 1.rade zaviazal zaplatiť P. X. sumu 10.000,- eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy a čo do zvyšku, do sumy 25.000 eur, súd žalobu zamietol. V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol skutočnosti ohľadom dopravnej nehody a trestného stíhania vedeného proti žalovanej v 1. rade, taktiež poukázal na závery znaleckého posudku podaného znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria, ktorý posudok bol podaný vo veci sp. zn. 7P/50/2008, poukázal na ďalšie v priebehu konania vykonané dôkazy s tým, že za primeranú potom považoval v danom prípade náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000,- eur.
19. Ohľadom starostlivosti a plnenia vyživovacej povinnosti vo vzťahu k maloletému G. X. bolo vedené konanie pod sp. zn. 4P/106/2012, v ktorom stará matka maloletého, P. X., podala návrh na zvýšenie výživného pre maloleté dieťa proti žalovanému - žalobca, pričom zo spisu je zrejmé, že v priebehu konania nebolo možné žalobcovi zásielky opakovane doručiť a napriek tomu, že návrh bol podaný dňa 07.05.2012, vo veci bolo rozhodnuté aj z dôvodov na strane žalobcu až rozsudkom zo dňa 12.09.2013, ktorým rozsudkom súd zmenil pôvodne určenú sumu výživného a to tak, že túto zvýšil zo sumy 33,19 eur mesačne na sumu 100 eur mesačne. Dlžné výživné v celkovej sume 1.135,77 eur súd povolil otcovi - žalobcovi uhradiť v mesačných splátkach. Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 28.10.2014 potvrdil vyššie uvedený rozsudok súdu prvého stupňa, v ktorom mimo iného v odôvodnení uviedol, že nebolo preukázané, aby žalobca ako otec mal nejakú snahu nájsť si primerané zamestnanie, dlhodobé zamestnanie s perspektívou pravidelnej dochádzky do práce ako aj pravidelného príjmu.
20. V súvislosti s neplnením si vyživovacej povinnosti žalobcom boli voči tomuto vedené trestné konania a to pod sp. zn. 2T/94/2013, v ktorom konaní bol trestným rozkazom zo dňa 18.06.2013 žalobca uznaný za vinného z dvojnásobného prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Trestného zákona, ktorých sa dopustil tým, že v období od 01.03.2011 si ako otec maloletého G. X. voči tomuto úmyselne neplniť pravidelne vyživovaciu povinnosť a rovnako od 01.07.2012 si neplnil vyživovaciu povinnosť voči maloletým deťom N. G. Š. S.. Žalobcovi bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov, výkon ktorého bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 18 mesiacov. V roku 2015 prokurátor Okresnej prokuratúry Vranov nad Topľou podal na žalobcu obžalobu opäť pre dvojnásobný prečin zanedbania povinnej výživy, ktorý už bol kvalifikovaný aj podľa § 207 ods. 3 písm. c) Trestného zákona, keďže žalobca ako páchateľ sa ho dopustil hoci bol v predchádzajúcich 24 mesiacov za taký čin odsúdený. Trestným rozkazom zo dňa 30.09.2015 v spojení s opravným uznesením bol žalobca uznaný za vinného, no proti tomuto podal odpor, no v priebehu ďalšieho konania súd nevedel zabezpečiť účasť žalobcu pre účely trestného konania, v dôsledku čoho bol vydaný aj európsky zatýkací rozkaz a na základe príkazu na zatknutie bol žalobca vzatý dňa 26.05.2017 do väzby. V priebehu ďalšieho konania žalobca uhradil dlžné výživné, v dôsledku čoho súd rozsudkom zo dňa 09.08.2017 žalobcu spod obžaloby oslobodil podľa § 285 písm. f) Trestného poriadku, keďže trestnosť činu zanikla, pričom sa jednalo o prečin, ktorého sa mal dopustiť v období od 31.05.2014 vo vzťahu k mal. G. X., voči ktorému si úmyselne neplnil vyživovaciu povinnosť vyplývajúcu mu zo Zákona o rodine a v skutku 2 vo vzťahu k dcéram N. S. a Š. S.. Trestnosť činu v zmysle § 86 ods. 1 písm. a) Trestného zákona zanikla, keďže trestný čin nemal trvalo nepriaznivé následky a páchateľ, teda žalobca, svoju povinnosť dodatočne splnil skôr než sa súd odobral na záverečnú poradu. Ostatné trestné konanie vedené proti žalobcovi je vykonávané na tunajšom súde pod sp. zn. 13T/98/2018, v ktorom konaní bol žalobca trestným rozkazom zo dňa 25.10.2018 opätovne uznaný za vinného pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Trestného zákona a to na tom skutkovom základe, že v období od 01.08.2017 si úmyselne neplní vyživovaciu povinnosť vo vzťahu k mal. G. X..
21. Na Okresnom súde Vranov nad Topľou sa pod sp. zn. 7P/50/2008 viedlo konanie na návrh P. X., starej matky mal. G. X., o zverenie maloletého do náhradnej osobnej starostlivosti. Návrhom sa
stará matka domáhala zverenia maloletého do náhradnej osobnej starostlivosti, s tým aby súd súčasne uložil žalobcovi ako otcovi dieťaťa povinnosť prispievať na výživu maloletého. Predmetný návrh bol podaný dňa 10.03.2008, teda krátko po tom, čo tragicky zahynula manželka žalobcu a matka maloletého (27.02.2008). Vo veci bolo nariadené znalecké dokazovanie a znalecký posudok bol podaný znalcom z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria, gerontopsychiatria, toxikománia, J.. W. N., jednalo sa o posudok číslo 13 z roku 2008, podaný dňa 05.06.2008. V zmysle záverov tohto znaleckého posudku maloletý G. mal veľmi pevnú väzbu aj na otca - žalobcu aj na starých rodičov. V ďalšom znalec uviedol, že berúc do úvahy osobnostné predpoklady žalobcu ako otca, kde musí konštatovať, že jeho minulosť nie je absolútne bezúhonná, keďže kým o maloletého G. má veľký záujem, v súdnych spisoch sú zmienky o neplatení výživného na tri zdravé, šikovné a bezproblémové deti, teda je nutné riešiť rodičovské povinnosti žalobcu súdnou cestou. Toto by pre žalobcu ako milujúceho otca malo byť samozrejmé aj bez cudzích zásahov. Mimo iné znalkyňa uviedla aj skutočnosť, ktorá vyplynula z predmetného spisu a to, že dieťa si zvyklo v domácnosti starých rodičov, nakoľko tam bývalo často aj pred smrťou matky. K osobe žalobcu ako otca znalkyňa uviedla, že tento je osobnostne introvertovaný, submisívny, sám vyžadujúci ochranu, nespolieha sa na seba, v správaní je naliehavý, s extrémnymi prejavmi, buď riskuje v sociálne nežiadajúcich aktivitách alebo ostáva pasívny, menej zodpovedný - tri deti z dvoch súčasne prebiehajúcich vzťahov, neplnenie si vyživovacej povinnosti, v minulosti dlhodobý nezáujem o pracovný pomer, únik do alkoholu, agresívnych prejavov. V konaní bolo rozhodnuté rozsudkom zo dňa 07.10.2008, ktorým súd zveril maloletého G. X. do náhradnej osobnej starostlivosti starej matky P. X.. Jedným z výrokov upravil aj styk maloletého s otcom - žalobcom a to tak, že tento bol oprávnený stretávať sa s dieťaťom každú stredu v určenom čase a vždy prvý a tretí víkend v mesiaci od soboty do nedele v určenom čase. Rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 26.03.2009. V odôvodnení svojho rozsudku okresný súd uviedol, že u maloletého G. ide o ťažko zdravotne postihnuté dieťa, ktoré vyžaduje zodpovedný a citlivý prístup a zvýšenú starostlivosť, pričom z dôkazov bolo zrejmé, že dovtedajšia starostlivosť spočívala najmä na nebohej matke maloletého dieťaťa, ktorá nebola s pomocou zo strany otca - žalobcu spokojná. V ďalšom súd uviedol, že berúc do úvahy osobnostné predpoklady žalobcu ako otca, ktorý sa opakovane dopúšťal trestnej činnosti ale tiež závery znaleckého posudku mal súd za to, že pre dieťa sú vytvorené lepšie podmienky pre zabezpečenie jeho základných životných fyzických a psychických potrieb u starej matky, ktorej dieťa bolo zverené aj vydaným predbežným opatrením. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Vranov nad Topľou v pravidelných intervaloch podáva správy vo veci náhradnej osobnej starostlivosti u maloletého G., pričom podľa správy z 22.06.2018 a z 10.12.2018 je zrejmé, že dôvody pre trvanie náhradnej osobnej starostlivosti pretrvávajú, mimo iného úrad uviedol, že otec o maloletého neprejavuje žiadny záujem, ktorú skutočnosť úrad konštatoval aj v skorších správach v priebehu rokov 2016 a 2017 a v ostatnej správe uvádza, že o maloletého neprejavuje záujem ani nikto z rodiny z otcovej strany.
22. V súvislosti s majetkovými pomermi žalobcu a jeho nebohej manželky sa súd oboznámil so spisom tunajšieho súdu sp. zn. 5D/111/2008, v ktorom konaní sa viedlo dedičské konanie po nebohej P. X.. Z uznesenia v tejto dedičskej veci zo dňa 26.11.2009 súd zistil, že do majetku patriaceho do BSM žalobcu a jeho nebohej manželky patrili aj pohľadávky a to titulom zmluvy o kontokorentnom úvere, kde debetný zostatok predstavoval 325,40 eur, taktiež pohľadávka z titulu zmluvy o vydaní a používaní kreditnej karty s debetným zostatkom -1.436,66 eur, zo zmluvy o splátkovom úvere pohľadávka v sume 1.562,45 eur a ďalšia v sume 1.336,18 eur, teda spolu pohľadávky v Y. Y., a.s. v sume 4.660,74 eur. Z ďalších pohľadávok sa jednalo o pohľadávku v spoločnosti O. A. F., G..Y.., v sume 2.142,65 eur a R. U., a.s., v sume 1.173,25 eur a pohľadávka T.P. Ú. U. v sume 12.762,51 eur, teda spolu pohľadávky v sume 20.739,15 eur. Z aktív patrili do BSM vlastníctvo k bytu vo Vranove nad Topľou a vrak osobného motorového vozidla Škoda Fábia.
23. V súvislosti s vyporiadaním dedičstva po nebohej P. X. vo vyššie uvedenom konaní bol žalobca povinný vyplatiť titulom vyrovnania maloletému G. sumu 909,37 eur k rukám opatrovníčky maloletého, no keďže k splneniu povinnosti nedošlo, maloletý G. zastúpený opatrovníčkou podal návrh na vykonanie exekúcie, ktorá je vedená pod sp. zn. 10Er/532/2010. Opatrovníčka maloletého podala návrh na vykonanie exekúcie proti žalobcovi ako povinnému aj z dôvodu neplnenia si vyživovacej povinnosti uloženej žalobcovi rozsudkom sp. zn. 7P/50/2008 a to jednak pre bežné výživné ako aj dlžné výživné, ktoré bol zaviazaný zaplatiť, ktoré konanie je vedené pod sp. zn. 9Er/578/2010.
24. Sociálna poisťovňa - pobočka Vranov nad Topľou podala súdu správu, z ktorej vyplýva, že žalobca bol od 13.04.2005 do 19.03.2008 evidovaný ako fyzická osoba, ktorá sa osobne a celodenne stará o
dieťa do šesť rokov veku alebo o dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom do sedem rokov jeho veku. V čase od 20.03.2008 do 18.08.2016 bol žalobca evidovaný ako zamestnanec v pracovnom pomere a to v spoločnosti F. J. - G. ako aj v spoločnosti G., Y..N..K.., no vo všetkých prípadoch sa jednalo o pracovné pomery len v trvaní niekoľko mesiacov maximálne pol roka, taktiež bol evidovaný ako zamestnanec - dohodár a to u troch subjektov, pričom sa jednalo o výkon činnosti najviac na obdobie piatich mesiacov.
XX. Č. Y. Y., G..Y.., súdu oznámila, že žalobca mal uzatvorenú zmluvu o stavebnom sporení zo dňa 19.12.2003, pričom na zmluve bola k 28.02.2008 nasporená suma 3.511,- eur. K 13.08.2008 bol zostatok nasporenej sumy 1.589,40 eur, ktorý bol vyplatený žalobcovi ako stavebnému sporiteľovi na základe jeho výpovede zmluvy.
R. Y. Y., G..Y.., oznámila že majiteľom zmluvy ich spoločnosti bol aj žalobca, zmluva vznikla 04.06.2002 a zanikla 04.08.2003, pričom dôvodom zrušenia zmluvy bolo, že žalobca ako klient nesporil. Majiteľom zmluvy v uvedenej spoločnosti je aj maloletý G. X., táto zmluva vznikla 23.09.2005, ku dňu 28.02.2008 nasporená suma predstavovala 581,25 eur a na zmluve sa pokračovalo so sporením aj v čase podania správy 30.07.2018.
26. Právny zástupca žalovanej v 2. rade v záverečnom prednese poukázal na to, že žalobca sa domáha náhrady škody vo výške 20.000 eur a to konkrétne titulom náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená z dôvodu porušenia jeho osobnostných práv v dôsledku zásahu do jeho práva na súkromie a na rodinný život s jeho bývalou nebohou manželkou, ktorá zomrela pri autonehode D. XX.XX.XXXX. Z množstva vykonaných dôkazov a najmä veľkého množstva výpovedi svedkov však vyplýva, že žalobca s nebohou netvorili trvalé harmonické spolužitie manželov, k tvrdenému zásahu do osobnostných práv nedošlo v takom vážnom rozsahu ako to tvrdil žalobca. V predmetnom konaní vypovedalo množstvo svedkov a to dá sa povedať zo všetkých oblastí života nebohej, rodinní príbuzní, bývalí kolegovia z práce a jednak aj kamaráti z jej osobného života. Všetci títo svedkovia nezávisle od seba vypovedali o tom, že manželstvo žalobcu a nebohej netvorilo harmonické spolužitie s perspektívou do budúcna a v podstate bolo pred rozvodom. Predmetnú skutočnosť potvrdil aj sám žalobca na pojednávaní, ktorý z dôvodu nevery taktiež sám chcel a už aj spísal návrh na podanie rozvodu manželstva. V danom prípade malo údajne dôjsť podľa výpovede svedkov nebohej, matky a brata, dokonca aj k fyzickému napadnutiu. Z výpovede svedkyne pani X., matky nebohej, vyplýva, že táto vyslovene označila žalobcu ako za tyrana alebo za osobu, v dôsledku ktorej trpí jej nebohá dcéra. Žalobca s nebohou boli v štádiu pred rozvodom, pričom tvrdenia svedkyne pani X. a aj všetkých rodinných príbuzných nemožno považovať za účelové v prospech žalovanej v 1.rade alebo nepravdivé, nedôveryhodné a to najmä z toho titulu, že samotná pani X., matka nebohej, viní žalovanú v 1. rade pani zo zabitia a usmrtenia jej dcéry a bola taktiež v samotnom súdnom sporovom konaní so žalovanou v 1. rade. Tieto skutočnosti potvrdzujú objektivitu a pravdivosť výpovede týchto svedkov. Taktiež ďalší všetci ostatní svedkovia nezávisle od týchto rodinných príbuzných a to najmä z pracovného prostredia, vypovedali podobne a zhodne, s tým že nebohá pani X. v podstate v manželstve trpela a manželstvo bolo pred rozvodom. So žalobcom netvorili harmonické trvalé spolužitie s nejakou perspektívou do budúcna. Čo sa týka samotných dôvodov podanej žaloby a opodstatnenia uplatnených nárokov majú za to, že skutočný pravý dôvod podanej žalobe objasnil sám žalobca v jeho výpovedi z mája 2011, kde na priamu otázku prečo a z akých dôvodov podal predmetnú žalobu uviedol finančný zisk, konkrétne citujem ,,po smrti manželky som narobil dlžoby, potrebujem ich posplácať, vyplácať,“ toto je skutočný dôvod podania žaloby žalobcom, nie náhrada alebo kompenzácia nemajetkovej ujmy za nejakú stratu práva na nejaký budúci rodinný život s nebohou. Druhým dôvodom, ktorý podporne uviedol žalobca ako dôvod podania žaloby bolo obviňovanie žalovanej v 1. rade za to, že stratil možnosť vychovávať syna alebo kontakt so synom z dôvodu predmetného úmrtia nebohej. Nereálnosť alebo neopodstatnenosť tohto dôvodu bola preukázaná samotným zverením maloletého nie do starostlivosti žalobcu ale do starostlivosti starých rodičov, pričom v nasledujúcom období desať rokov života po dátume predmetnej nehody, alebo po smrti nebohej je možné jednoznačne usudzovať zo všetkých pripojených spisov a starostlivosti žalobcu o svojho syna alebo teda nestarostlivosti a nezáujmu či už na neplatení výživného alebo akéhokoľvek osobného kontaktu, že to, že žalobca nemá zvereného maloletého syna, nemá s ním osobný vnútorný vzťah, nie je chybou alebo dôsledkom úmrtia nebohej a teda nemôže za to žalovaná v 1. rade. To boli skutočné dôvody, prečo žalobca podal túto žalobu voči žalovanej v 1.rade a to je vyslovene zištnosť, získanie majetkového prospechu. Ustálená súdna prax zotrváva na jednoznačnom závere, že náhrada nemajetkovej ujmy nemôže predstavovať spôsob alebo druh obživy, nemôže byť ani ziskom z nejakých
zištných dôvodov tak ako si to predstavuje žalobca z akého dôvodu podával predmetnú žalobu. Dôvody, ktoré uviedol žalobca v podanej žalobe, teda údajne narušenie jeho harmonického života a práva na súkromie a rodinný život nezodpovedajú skutočným dôvodom a ani okolnostiam a skutočnostiam v danej veci, ktorým je získanie majetkového prospechu na vyplácanie dlžôb a dlhov žalobcu, preto nie sú splnené podmienky pre priznanie akejkoľvek náhrady nemajetkovej ujmy, tak ako sa dožaduje žalobca. Poukázal aj na stanovisko, ktoré uvádza aj žalovaný v 2.rade a to, že samotná formálna existencia manželstva neznamená, nie je dôvodom sama o sebe, na priznanie nemajetkovej ujmy, ale táto nemajetková ujma, dôvod priznania musí byť preukázaný osobitnými dôvodmi a závažnosťou a rozsahom zásahu do osobnostných práv žalobcu alebo oprávnenej osoby, preto navrhujú, aby súd žalobu zamietol. Čo sa týka samotnej výšky požadovanej náhrady škody 20.000 eur, keďže žalobca zotrváva na výške uplatňovanej sumy, táto predmetná suma, ak by bol nárok na akúkoľvek náhradu nemajetkovej ujmy z časti dôvodný, nemôže byť likvidačnou sumou žalovanej v 1. rade, ktorá je celý život vychovávateľkou alebo teda učiteľkou v materskej škôlke, pričom bezprostredne niekoľko rokov pred aktuálnym dátumom pojednávania, alebo pred rozhodovaním súčasnosti bola na materskej resp. rodičovskej dovolenke a jediný jej príjem predstavoval rodičovský príspevok. V súčasnosti už je opätovne zamestnaná ako vychovávateľka v materskej škôlke. Takéto priznanie alebo teda vyhovenie nároku 20.000 eur by prestavovalo likvidačnú sumu pre žalovanú v 1.rade a teda táto suma je neprimeraná, aj keby boli akékoľvek opodstatnené nároky voči žalovanej v 1. rade. Uplatnil nárok na náhradu trov konania.
27. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Podľa § 13 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
28. Ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka sa týka výlučne ochrany osobnostných práv človeka ( fyzickej osoby ), pričom je nerozhodné, pri akej príležitosti, resp. v súvislosti s akou činnosťou bola zasiahnutá osobnostná integrita fyzickej osoby. Obsahuje demonštratívny výpočet chránených stránok osobnosti človeka, ktorý výpočet umožňuje popri práve na ochranu života, zdravia, občianskej cti, svojho mena a prejavov osobnej povahy zahrnúť aj iné práva, ktoré sa týkajú osobnosti človeka a patrí sem aj právo na rešpektovanie rodinného života, ochranu osobného súkromia.
Predpokladmi vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sú existencia ujmy, porušenie právnej povinnosti, resp. protiprávny úkon a príčinná súvislosť medzi touto ujmou a protiprávnym konaním.
Teda predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu a jednak to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka a povinnosť súdom uložené sankcie znášať.
Subjektom ochrany osobnostných práv je vždy iba fyzická osoba, právo chránené ustanovením § 11 patrí zo zákona všeobecne každej fyzickej osobe bez rozdielu veku a bez toho, aby sa vyžadovalo splnenie akýchkoľvek ďalších podmienok.
Ochrana osobnosti zahŕňa aj ochranu súkromia, ktorá zahŕňa právo na nerušený osobný život, duševný pokoj, nedotknuteľnosť jednotlivca v kruhu jeho najbližších. Jednou z hodnôt osobnosti každej fyzickej osoby ako celku, ktorej rešpektovanie občianske právo zabezpečuje, je právo na súkromie. Súčasťou práva na súkromie je právo na rodinný život, podstatou ktorého je oprávnenie fyzickej osoby utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie,
resp. práva na rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová ujma.
Súčasťou práva na súkromie a rodinný život je i právo na spolužitie s inými osobami, najmä členmi rodiny. K neoprávnenému zásahu do tohto nemajetkového práva dochádza nielen zásahmi do rodinného života jednotlivca, ale privodením nenapraviteľnej ujmy niektorému z členov rodiny.
29. Ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka uvádza prostriedky, ktorými sa môže fyzická osoba domáhať ochrany svojej osobnosti, ide o exemplárny výpočet a v praxi prichádzajú aj iné spôsoby ochrany, ak splnia zákonom požadovaný účel.
Prostriedky ochrany podľa § 13 Občianskeho zákonníka možno použiť iba v prípade, keď neoprávnený zásah smeroval do niektorej zo zložiek osobnosti človeka, ktoré sú príkladne uvedené v § 11 Občianskeho zákonníka, pričom otázku prípadného dotknutia jednotlivých čiastkových práv v rámci práva na ochranu osobnosti je nevyhnutné posudzovať pri každom z týchto práv samostatne.
Fyzická osoba môže uplatniť niektoré z nárokov uvedených v § 13 Občianskeho zákonníka, ak je tu subjekt, ktorý zodpovedá za neoprávnený zásah do osobnosti, ktorým subjektom môže byť iná fyzická osoba, právnická osoba, štát alebo viac osôb.
30. Základnou podmienkou pre vznik občianskoprávnych sankcií uvedených v § 13 Občianskeho zákonníka tak ako už súd uviedol vyššie je, aby došlo k zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby chránenej ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Ďalšou podmienkou je neoprávnenosť zásahu, ktorým je konanie, ktoré zasahuje do práv chránených ustanovením § 11 a ktoré je v rozpore s právami a povinnosťami pôvodcu zásahu stanovenými právnym poriadkom, ide o konanie smerujúce proti osobnej a mravnej integrite fyzickej osoby, ktoré je objektívne spôsobilé znížiť jej dôstojnosť, vážnosť a česť a ktoré ohrozuje jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Každý neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby je v rozpore s objektívnym právom.
Treťou podmienkou je príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby objektívne spôsobilým vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúcom buď v porušení, či len ohrození osobnosti fyzickej osoby a vznikom tejto nemajetkovej ujmy.
31. V danej veci bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, z ktorého mal súd za preukázané, že žaloba je v celom rozsahu nedôvodná, nakoľko neboli splnené predpoklady vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.
Je nepochybné, že v dôsledku dopravnej nehody zo dňa 27.2.2008, nebohá P. X., manželka žalobcu, utrpela zranenia, ktorým podľahla, pričom žalovaná v 1. rade bola rozsudkom Okresného súdu Prešov uznaná vinnou za prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Trestného zákona. Teda možno konštatovať, že konaním žalovanej v 1. rade došlo k porušeniu právnej povinnosti.
No súd má za to, že týmto protiprávnym úkonom nebola spôsobená taká ujma, ako predpokladá zákon pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti, nakoľko súd mal za preukázané, že ujma tvrdená žalobcom nie je takej povahy, že bránila napĺňať jeho citové potreby vo vzťahu k nebohej a ich synovi G. X., Q.. XX.XX.XXXX.
Z výsluchov samotného žalobcu ale aj žalovanej v 1. rade ako aj svedkov vypočutých v tomto konaní ale aj z ďalších dôkazov mal súd za preukázané také skutočnosti, ktoré dovoľujú súdu prijať záver a teda, že ani manželský vzťah žalobcu a nebohej manželky ako aj na to viažuci sa vzťah žalobcu a nebohej ako rodičov k ich synovi G. X. neboli v čase smrti nebohej takej intenzity ako tvrdil žalobca v žalobe.
Tieto skutočnosti vyplynuli najmä z výpovedi svedkov vypočutých v tomto konaní z rôznych oblastí života nebohej, teda súkromného aj pracovného, keďže všetci svedkovia zhodne popísali manželské spolužitie nebohej a žalobcu ako spolužitie, v ktorom takmer všetka starostlivosť nielen o domácnosť a ich maloletého syna, ktorý je postihnutý je autista, čo samo osebe vyžaduje zvýšenú starostlivosť,
bola zabezpečovaná nebohou manželkou žalobcu za pomoci či už jej najbližších rodinných príslušníkov ale aj známych a to konkrétne žalovanej v 1. rade, s ktorou boli najlepšie kamarátky. Taktiež finančné záležitosti a zabezpečenie boli výhradne na nebohej, nakoľko žalobca počas ich manželstva bol po väčšiu dobu evidovaný ako osoba starajúca sa o maloleté dieťa, neskôr ak aj bol zamestnaný či už v pracovnom pomere alebo na základe dohody o vykonaní práce, tieto jeho pracovné pomery boli veľmi krátkodobé, zvyčajne len niekoľko mesiacov, nepresahujúcich pol roka. Ak žalobca v žalobe a krátko po jej podaní pred súdom tvrdil, že počas manželstva nemali s nebohou žiadne dlhy, táto skutočnosť bola v celom rozsahu vyvrátená skutočnosťami zistenými z dedičského spisu po jeho nebohej manželke, keďže v rámci vyporiadania ich bezpodielového spoluvlastníctva, ktoré zaniklo jej smrťou, boli zistené aj početné záväzky žalobcu a nebohej a to nielen titulom úveru, ktorý slúžil na zabezpečenie bývania, ale jednalo sa aj o rôzne záväzky titulom bezúčelových alebo spotrebných úverov spolu v sume cca 20.000 eur, čo nasvedčuje zistené z výpovedi svedkov a teda, že nebohá riešila aj iné finančné problémy žalobcu ako napr. v súvislosti s neplnením jeho vyživovacej povinnosti vo vzťahu k deťom pochádzajúcim zo skorších vzťahov žalobcu. Žalobca ak aj malo založené stavebné sporenie na svoje meno a ku dňu smrti nebohej istú nasporenú sumu, táto bola následne tomuto vyplatená z dôvodu ukončenia zmluvy, no napr. na zmluvu vedenú na meno jeho maloletého syna je pravidelne sporené až do súčasnosti. V neposlednom rade skutočnosť o nezodpovednom prístupe a ľahkovážnom postoji žalobcu k plneniu vyživovacej povinnosti nielen voči maloletému G. ale aj voči ostatným jeho deťom a súčasne nasvedčujúca tomu, že tieto záležitosti boli riešené skôr nebohou, je zrejmá z toho, že žalobca bol v priebehu ďalších rokov trestne stíhaný a aj odsúdený za neplnenie si vyživovacej povinnosti, vyhýbal sa aj konaniu, v ktorom sa viedlo konanie o návrhu na zvýšenie výživného na maloletého G. a pre neplnenie vyživovacej povinnosti voči nemu je vedené aj exekučné konanie. Preto nevierohodne a nepresvedčivo vyznievajú tvrdenia žalobcu o ujme spôsobenej mu žalovanou v 1. rade tým, že do budúcna stratil možnosť viesť plnohodnotný rodinný život a zabezpečovať výchovu maloletého, keď si neplní ani túto základnú povinnosť rodiča vyplývajúcu mu zo Zákona o rodine, o maloletého sa nezaujíma, čo ospravedlňoval správaním sa starej matky ktorej je maloletý zverený, no tieto tvrdenia nemôžu pred súdom v tejto veci pri posudzovaní vzájomných súvislosti za žiadnych okolností obstáť, nakoľko ak by mal skutočný záujem o syna, nemohla by nastať situácia konštatovaná v správe úradu práce, že nielen on ako otec, ale v ostatnej dobe už ani nikto z rodinných príslušníkov z jeho strany, neprejavuje o maloletého G. záujem. Tieto v priebehu konania zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, čo bolo konštatované už v znaleckom posudku podanom v konaní o zverení maloletého do náhradnej osobnej starostlivosti ešte krátko po smrti nebohej a ktoré boli už v tom čase pre súd rozhodné v tom, smere, že napriek konštatovanej citovej väzbe maloletého G. aj na žalobcu ako otca, bol tento zverený do náhradnej osobnej starostlivosti starej matky, ktorá mu riadnu starostlivosť zabezpečuje až do súčasnej doby.
Tak ako na to poukázali žalované, nestačí žalobcom tvrdené ujma, táto musí byť objektívne preukázaná a v danom prípade sa tomu tak nestalo. Všetci svedkovia a to aj takí, ktorí by za týchto okolností mohli mať aj záujem nesvedčiť v prospech žalovanej v 1. rade, teda najbližší príbuzní nebohej, jej matka, brat a švagriná, ktorí v dôsledku konania žalovanej v 1. rade, prišli o dcéru, sestru, vypovedali o vzťahu žalobcu a nebohej ako o vzťahu, ktorý smeroval k rozvodu, aj keď možno žalobca si takúto možnosť nechcel pripustiť a ak aj priznal spísanie návrhu na rozvod manželstva, tak len z dôvodu údajnej nevery nebohej a nie rozvratu manželstva ako ho popísali všetci svedkovia. Taktiež niektorí zo svedkov zhodne vypovedali k fyzickému napadnutiu nebohej žalobcom v období Silvestra roku 2007, teda cca dva mesiace pred smrťou nebohej. Zhodne mal súd z ich výpovedi za preukázané, že nebohá nebola vo vzťahu so žalobcom šťastná, že krátko pred tragickou dopravnou nehodou uvažovala o ukončení ich vzťahu rozvodom, kde hlavným dôvodom mal byť nezáujem žalobcu o ich život z takej perspektívy ako na neho nazerala nebohá čo sa týka jednak manželského spolužitia ale aj starostlivosti o maloletého postihnutého syna, žalobca jej nepomáhal ani finančne, práve naopak, ona ešte riešila aj jeho finančné problémy, napr. ohľadom neplatenia výživného, žalobca nepracovala a celé finančné zabezpečenie mala na starosti nebohá, naopak svedkovia zhodne potvrdili, že často sa zdržiaval mimo bydliska, často popíjal a ešte aj po smrti nebohej peniaze z vyporiadania ich bezpodielového spoluvlastníctva premárnil, nakoľko nevedel hodnoverne uviesť, kde bola predmetná suma použitá a to za stavu, že si neplnil ani vyživovacie povinnosti. Toto potom nasvedčujú tvrdeniu žalovanej v 1. rade, že podaním žaloby v tejto veci chcel žalobca len riešiť svoju vzniknutú zlú finančnú situáciu, ktorá však bola spôsobená jeho konaním a prístupom, nie v dôsledku konania žalovanej v 1. rade.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti tak ako vyplynuli z dokazovania mal súd za to, že žalobe vyhovieť nemožno a túto zamietol.
32. Pokiaľ sa týka žalovanou v 2. rade vznesenej námietky aktívnej vecnej legitimácie, súd má za to, že touto sa súd zaoberal už v čase, kedy rozhodoval o návrhu na vstup účastníka do konania a to žalovanej v 2. rade, ktorý vstup pripustil a žalovaná v 2. rade ani nevyužila možnosť podania riadneho opravného prostriedku proti tomuto uzneseniu.
Predmetný návrh bol odôvodnený tým, že predmetom konania je žalobcom uplatnená peňažná náhrada za údajne spôsobenú nemajetkovú ujmu, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku smrti J.. P. X. pri dopravnej nehode spôsobenej žalovanou pri prevádzke motorového vozidla, ku ktorému bolo v čase dopravnej nehody uzatvorené povinné zmluvné poistenie s uvedenou spoločnosťou . Práve z dôvodu uzatvoreného povinného zmluvného poistenia podľa zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je nepochybná pasívna vecná legitimácia uvedenej poisťovne v tomto konaní a táto poisťovňa je povinná nahradiť poškodenému, t.j. žalobcovi všetky prípadné aj nemateriálne ujmy, ktoré mu boli spôsobené prevádzkou motorového vozidla, pričom táto povinnosť poisťovne je daná priamo zákonom a poukázal na ust. § 15 uvedeného zákona. Otázka zodpovednosti uvedenej poisťovne za prípadnú nemajetkovú ujmu už bola judikovaná aj súdnym dvorom Európskej únie a to rozsudkami Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-22/12 v kauze F. X. O. R. N., F. U. a rozsudkom sp. zn. C-277/12 T. D. O. U. G.. Týmito rozsudkami bola riešená aj prejudiciálna otázka položená Krajským súdom v Prešove, ktorá sa týkala len náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti so zodpovednosťou za škodu spôsobenú motorovými vozidlami. Podľa týchto rozsudkov pod pojmom ujma na zdraví je potrebné rozumieť akúkoľvek ujmu, ak jej náhrada vyplýva na základe zodpovednosti poisteného za škodu z vnútroštátneho práva uplatniteľného v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnostnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú ako aj psychickú traumu. Súdny dvor dospel k záveru, že medzi škody, ktoré sa musia z povinného zmluvného poistenia nahradiť, patrí aj nemajetková ujma , ak možno náhradu tejto ujmy požadovať podľa vnútroštátneho práva. Keďže zodpovednosť žalovanej a uvedenej poisťovne vyplýva z ustanovenia § 11 až 13 Občianskeho zákonníka, potom aj povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla musí pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej dopravnou nehodou.
Podľa § 15 ods. 1 zákona NR SR č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v znení neskorších predpisov náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať.
Teda tak ako súd konštatoval už v predmetnom uznesení žalobca mal neobmedzený priamy nárok na plnenie voči poistiteľovi a poistiteľ vykonávajúci povinné zmluvné poistenie zodpovednosti má rovnaké právne postavenie ako priamy škodca. Žalobca ako poškodený môže priamo od poistiteľa požadovať náhradu škody, ktorú si voči tomuto môže uplatniť buď samostatne alebo spoločne žiadať plnenie aj proti poistiteľovi aj proti škodcovi, pričom plnenie môže nastať len raz. Otázka zodpovednosti za vzniknutú majetkovú ujmu bola už judikovaná aj Súdnym dvorom EÚ a to vyššie uvedenými rozsudkami s tým, že Súdny dvor dospel k záveru, že medzi škody, ktoré sa musia z povinného zmluvného poistenia nahradiť, patrí aj nemajetková ujma, ak možno náhradu tejto ujmy požadovať podľa vnútroštátneho práva.
33. Žalovanou v 2. rade vznesenú námietku premlčania považoval súd za nedôvodnú, keď sa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou uvedenou žalovanou v 1. rade. Je nepochybné, že žalovaná v 2. rade vystupovala v konaní na základe uznesenie zo dňa 5.4.2011 ako vedľajší účastník v zmysle vtedy platnej právnej úpravy titulom postavenie poisťovateľa motorového vozidla, ktorým bola spôsobená dopravná nehoda a uznesením zo dňa 28.9.2017 v súlade s vyššie uvedenými rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ ako aj so zmenou rozhodovacej praxe bola pripustená zmena žaloby, v dôsledku ktorej bol žalobca oprávnený domáhať sa žalovaného plnenia od žalovanej v 1 aj 2. rade tak, že by boli priamo prípadným vyhovujúcim výrokom zaviazané platiť obe spoločne a nerozdielne. 34. O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí ( § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku ). O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 257 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
Dôvody hodné osobitného zreteľa súd vzhliadol najmä v tom, že rozhodnutie záviselo najmä od úvahy súdu.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne ( odvolacie dôvody ) a čoho sa odvolateľ domáha ( odvolací návrh ).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.