Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/124/2018

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a členov senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Jarmily Pogranovej, v právnej veci žalobkyne: R. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q. XX, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o, so sídlom Bratislava, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Andrea Cviková, o určenie bezúročnosti úveru a iné, o odvolaní žalovanej proti výroku o nepriznaní náhrady trov konania žalovanej v uznesení Okresného súdu Levice zo dňa 16. januára 2018, č. k. 8Csp/164/2017-40, jednohlasne takto

rozhodol:

I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti, týkajúcej sa výroku o náhrade trov konania žalobkyne voči žalovanej m e n í tak, že žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %, o výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

II. Odvolací súd p r i z n á v a žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

odôvodnenie:

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie nepriznal žalovanej náhradu trov konania. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 144, § 145, § 146, 256 ods. 1, 2, § 257 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Dôvodil, že žalobkyňa sa žalobou doručenou dňa 23. 06. 2017 domáhala určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX uzavretej dňa 26. 11. 2014. Poukázala na to, že v zmluve chýba konečný dátum splatnosti zmluvy, splatnosť úveru je 42 mesiacov, poplatok za uzatvorenie zmluvy je 150 eur, zmluvná odmena za poskytnutie úveru je 1451,52 eura. Zabezpečenie v zmluve bolo dojednané v rozpore so zákonom a dobrými mravmi. Namietala, že zmluvné dojednania sú ťažko čitateľné. V zmluve sú neprijateľné podmienky a ustanovenia v rozpore s § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a inými kogentnými ustanoveniami zákona. Žiadala aby súd určil, že úver č. XXXXXXXXXX zo dňa 26. 11. 2014 je bezúročný a bez poplatkov. Žalovaná cestou právnej zástupkyne zaslala súdu vyjadrenie dňa 13. 07. 2017 v ktorom uviedla, že Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi predstavuje nielen potvrdenie akceptácie predloženého návrhu na uzavretie zmluvy, ale je súčasťou zmluvy ako takej. Zmluva obsahuje dátum resp. údaj o dni splatnosti poslednej splátky, ktorým je 01. 06. 2018. Tvrdila, že doba trvania zmluvy a tiež termín konečnej splatnosti úveru súd riadne uvedené a je splnená zákonná požiadavka. V zmysle Oznámenia o schválení úveru je konečná splatnosť úveru stanovená na deň 01. 06. 2018. Čo sa týka poplatku vo výške 150 eur, uviedla, že poplatky spojené so spotrebiteľským úverom sú bežnou súčasťou obchodnej praxe spojenej s poskytovaním úverov. Poplatok je uvedený transparentným spôsobom, ktorý vyplýva z jeho jednoznačného označenia a je zreteľne uvedená aj výška poplatku. Zmluvná odmena resp. odplata, vyjadruje celkovú nákladovosť úveru pre spotrebiteľa a bola v rozhodnom období vo výške 15,16 % teda výška stanovená zákonom nebola prekročená. Mala za to, že žaloba nie je dôvodná a žiadala ju zamietnuť, pričom si uplatnila trovy konania. Vyjadrenie žalobkyne, v ktorom uviedla, že na žalobe trvá v plnom rozsahu, žiadala aby súd z úradnej moci vykonal kontrolu zmluvy o revolvingovom úvere, nakoľko táto obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky na základe ktorých, je úver bezúročný a bezpoplatkov, bolo súdu doručené dňa 31. 07. 2017. Vyjadrenie žalovaného považovala za špekulatívne a zmätočné. Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie na ktoré predvolal žalobkyňu a právnu zástupkyňu žalovaného. Na pojednávanie sa dostavila žalobkyňa. Právna zástupkyňa žalovaného sa nedostavila, svoju neúčasť ospravedlnila z dôvodu hospodárnosti konania a nenavyšovania nákladov s tým, že s pojednávaním bez prítomnosti súhlasila a pridržiavala sa svojich písomných vyjadrení. Pred otvorením pojednávania žalobkyňa zobrala žalobu v celom rozsahu späť a žiadala aby súd konanie zastavil, z dôvodu, že došlo k zmene právnej úpravy od 01. 01. 2018, kedy až týmto dňom sa spotrebiteľ s úspechom môže domáhať na súde určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľskej zmluvy. Vzhľadom na to, že žalobkyňa vzala žalobu späť, súd konanie zastavil. Keďže dôvodom zastavenia konania je skutočnosť, že došlo k zmene právnej úpravy, konkrétne dňa 01. 01. 2018 nadobudol účinnosť § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého sa spotrebiteľ žalobou podľa § 137 ods. c ) a d) môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo učenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti pooskytnutého spotrebiteľského úveru, súd mal za preukázané, že žiadnej zo strán nemožno pričítať zavinenie zastavenia konania. Hoci sa javí, že procesne zavinila zastavenie konania žalobkyňa, ktorá svoju žalobu zobrala v celom rozsahu späť, nie je tomu tak. Súd bol toho názoru, že v tomto konkrétnom spore ide o výnimočný prípad, pretože žalobkyňa je v pozícii spotrebiteľa, slabšej strany sporu a na to, aby bola v spore úspešná a nemusela preukazovať naliehavý právny záujem na určení bezpoplatkovosti a bezúročnosti spotrebiteľskej zmluvy je oprávnená podať žalobu až po 01. 01. 2018. Určovaciu žalobu však žalobkyňa doručila súdu dňa 23. 06. 2017. Preto súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa § 257 tak, žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podala cestou právneho zástupcu včas odvolanie žalovaná v časti nepriznania trov konania. Navrhla, aby odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti a priznal žalovanej právo na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v plnom rozsahu. Žalovaná namietla nedôvodnosť aplikácie § 257 CSP, nakoľko pre jeho použitie neboli splnené zákonné podmienky a súdom uvádzané skutočnosti, ktorými odôvodňuje použitie daného ustanovenia sú nesprávne po stránke skutkovej, ako aj právnej. Aplikácia ustanovenia § 257 je použitím výnimky zo všeobecnej úpravy o rozhodovaní o náhrade trov konania. Z toho vyplýva, že skutkové dôvody pre použitie tohto ustanovenia musia byť osobitné nielen pre to, či sa toto ustanovenie bude aplikovať, ale aj preto, v akom rozsahu náhrady trov sa použije. Zo žiadneho ustanovenia Civilného sporového poriadku nevyplýva, že spotrebiteľ je ako slabšia strana oslobodený aj od povinnosti platiť náhradu trov konania. Takéto ustanovenie neexistuje a preto postavenie žalobcu ako spotrebiteľa nie je zákonný dôvod pre to, aby súd žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania s odkazom na § 257 CSP. Z formulácie žaloby, na základe ktorej konanie začalo vyplýva, že nejde o „obyčajný“ text. Uvádzajú sa v ňom odkazy na zákony, súdne rozhodnutia a pod. Osoba, ktorá tento text pripravila teda konala s určitou mierou znalosti právneho poriadku, čiže aj s vedomosťou o tom, či podaná žaloba je alebo nie je prípustnou. Z pohľadu rozhodovania o náhrade trov je však bezvýznamné, z akého dôvodu žalobca vzal žalobu späť (teda je úplne jedno či stratil motiváciu sa súdiť, uvedomil si určité skutočnosti a pod.). Rozhodujúce je, že späťvzatie žaloby nezapríčinil žalovaný a preto súd mal postupovať podľa § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedla, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za správne, pričom odvolanie žalovanej na ňu pôsobí špekulatívne a zmätočne.

4. Žalovaná sa k vyjadreniu žalobkyne nevyjadrila.

5. Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd (podľa § 34 preskúmal uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaných odvolaní podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 a po preskúmaní uznesenia súdu prvej inštancie v napadnutej časti dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné a preto uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 388 zmenil, keď neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 , ani na jeho zrušenie (§ 389 .

6. Súd prvej inštancie rozhodol o zastavení konania a náhrade trov konania napadnutým uznesením, proti ktorému žalovaná podala odvolanie. Odvolací súd rozhodujúc o tomto odvolaní vychádzal z toho, že žiadna zo strán odvolanie proti výroku o zastavení konania nepodala, preto tento výrok nadobudol právoplatnosť (§ 226 a predmetom odvolacieho konania zostal len výrok o trovách konania.

7. Odvolací súd preskúmavajúc obsah súdneho spisu zistil, že o žalobe žalobkyne voči žalovanej bolo rozhodnuté uznesením Okresného súdu Levice, zo dňa 16. 01. 2018, č. k. 8Csp/164/2017-40 tak, že konanie o určenie bezúročnosti úveru a iné bolo zastavené, keď dôvodom zastavenia konania bolo späťvzatie žaloby v celom rozsahu. Súd prvej inštancie zároveň o trovách konania rozhodol tak, že žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie výroku o trovách konania napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodol tak, že žalovanej nepriznal náhradu trov konania aplikujúc ustanovenia § 256 a § 257 CSP. Žalovaná namietla nedôvodnosť aplikácie § 257 Civilného sporového poriadku, nakoľko pre jeho použitie neboli splnené zákonné podmienky a súdom uvádzané skutočnosti, ktorými odôvodňuje použitie daného ustanovenia sú nesprávne po stránke skutkovej, ako aj právnej.

8. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

9. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.

10. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

11. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky je aj to, že účastník konania, ktorý v konaní, spravidla v spore, uspel, má, zásadne, právo na to, aby sa mu nahradili všetky trovy, ktoré zaplatil vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Ak sa chce súd odchýliť od tohto pravidla, musí vychádzať zo zákona a túto odchýlku aj náležite odôvodniť, inak porušuje základné právo na súdnu ochranu dotknutého účastníka

12. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom (vrátane pred exekučným súdom) je poskytnúť úspešnému účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo priznáva zákon (v tomto prípade sa súdny exekútor považuje za účastníka konania pre ten úsek konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho nároku na náhradu trov konania), náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Každá strana znáša trovy spojené s jej účasťou v spore, kým nie je spor ukončený. Ak bude rozhodnutím súdu vyslovené, ktorá strana je v práve, nadobudne táto strana nárok na náhradu trov konania, ktoré na dosiahnutie tohto výsledku vynaložila. Právnym dôvodom tohto nároku je to, že strany, ktoré viedli spor, konajú na „vlastné nebezpečenstvo“ a nesú zodpovednosť za výsledok sporu. Od povinnosti platiť trovy, treba odlíšiť povinnosť hradiť trovy konania, založenej na zásade úspechu vo veci. Podstata povinnosti hradiť trovy konania, spočíva v tom, že súd zaviaže jednu stranu konania nahradiť druhej strane konania buď celkom alebo sčasti trovy konania, ktoré v priebehu konania táto druhá strana už zaplatila. Úspech vo veci, ktorá je predmetom sporu, je teda okolnosťou, ktorá určuje nárok na náhradu trov konania. Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy). Aj tieto výnimky sa musia uplatňovať len za splnenia všetkých zákonom ustanovených podmienok a skôr reštriktívne, napríklad takou výnimkou je nepriznanie náhrady trov konania podľa § 257 CSP.

13. Účelom ustanovenia § 257 je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania.

14. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní. Aplikácia ustanovenia § 257 pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Uplatnenie tohto osobitného kritéria na nepriznanie náhrady trov konania prichádza do úvahy len výnimočne, a preto sa musí vykladať prísne reštriktívne. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane niektorej strany sporu. Dôvody hodné osobitného zreteľa, sa skúmajú vždy u strany konania povinnej plne alebo čiastočne nahradiť trovy konania. Tieto dôvody, inak pomerne jasne vymedzené stabilizovanou judikatúrou, spôsobujú čiastočný alebo úplný zánik práva na náhradu trov konania u čiastočne alebo úplne úspešnej strany sporu.

15. V prvom rade pri uplatnení aplikácie § 257 je treba prihliadnuť najmä na okolnosti, či strana, ktorej sa priznáva náhrada trov konania, uviedla skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý jej patril. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácie. Do úvahy treba brať tiež také okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnuť i na postoj strán sporu v konaní.

16. Ďalšou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa (citované z uznesenia Ústavného súdu SR z 8. decembra 2011, sp. zn. II. ÚS 563/2011-14, a prispôsobené novej právnej úprave). Je teda potrebné skúmať pomery nielen toho, koho by postihovala povinnosť nahradiť trovy, ale aj toho, ktorého majetková sféra by bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá.

17. Judikatúra taktiež konštatovala, že toto ustanovenie nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania (s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2010, sp. zn. 2 M Cdo 17/2009). Ustanovenie § 257 je teda zákonné ustanovenie, ktoré z hľadiska náhrady trov konania predstavuje určitú formu výnimky zo všeobecne platnej zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie vždy dopadá na tú stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Predpokladom jeho použitia je teda existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak úspešnej strane sporu a existencia výnimočnosti daného prípadu.

18. Žalovaná v podanom odvolaní namietala, že neboli splnené zákonné podmienky pre použitie § 257 a súdom uvádzané skutočnosti, ktorými odôvodňuje použitie daného ustanovenia, sú nesprávne po stránke skutkovej ako aj právnej.

19. Nesprávne právne posúdenie veci predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod je naplnený v prípade, keď na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu, t.j. úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu normu, aplikoval nesprávnu právnu normu, t.j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu inú, - obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.

20. Odvolací súd v danej právnej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď žalovanej, ktorá mala v konaní vo veci plný úspech, nepriznal náhradu trov konania, dôvodiac existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 257 . Výnimočnosť daného prípadu vzhliadol v okolnostiach danej veci, s poukazom na dôvod zastavenia konania, ktorým podľa názoru súdu prvej inštancie bolo zdanlivo konanie žalobcu - späťvzatie žaloby v celom rozsahu, ale skutočnosť, že došlo k zmene právnej úpravy, konkrétne dňa 01.01.2018 nadobudol účinnosť § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Pod vplyvom účinnosti novej právnej úpravy, aby žalobkyňa bola úspešná v konaní, nemusela by preukazovať naliehavý právny záujem. Súd vzhliadol výnimočnosť tohto prípadu najmä v postavení žalobkyne ako spotrebiteľky, ktorá po zmene právnej úpravy, na to aby bola v spore úspešná, nebude musieť preukázať naliehavý právny záujem. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, súd mal za to, že zavinenie zastavenia konania nie je možné pričítať žiadnej stane.

21. Žalobca, ktorý podal žalobu, má právo s ňou disponovať, t.j. môže ju za konania vziať aj späť, či už celkom, alebo len sčasti. Späťvzatím žaloby žalobca prejavuje vôľu, aby súd vo veci nekonal a o veci meritórne nerozhodol.

22. Nárok, ktorý si žalobca v žalobe uplatnil, však späťvzatím žaloby nezaniká a možno ho uplatniť znovu. Konanie, ktoré bolo zastavené pre späťvzatie žaloby, nezakladá prekážku veci rozhodnutej.

23. Ak už žalobca žalobu zobral späť, toto späťvzatie nemožno odvolať. Ak je žaloba vzatá späť celkom, súd uznesením konanie zastaví. Pri čiastočnom späťvzatí súd zastaví konanie len v tejto časti, napríklad v časti o zaplatenie časti žalovanej sumy alebo v časti proti jednému z viacerých subjektov na strane žalovaného. Súd v uznesení, ktorým sa konanie končí, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania, pričom súd prizná náhradu trov konania tej strane, ktorá zastavenie konania procesne nezavinila. To znamená, že súd je povinný pri späťvzatí žaloby skúmať, z akého dôvodu došlo k späťvzatiu. Ak k späťvzatiu došlo procesným zavinením žalovaného (napr. žalovaný zaplatil po začatí konania žalovanú sumu v plnom rozsahu), má nárok na náhradu trov konania žalobca. Ak však žalovaný procesne nezavinil zastavenie konania, má nárok na náhradu trov konania žalovaný.

24. V súvislosti so zastavením konania sa zavinenie posudzuje len z procesného hľadiska, a nie podľa ustanovení hmotného práva, lebo potom by šlo o posudzovanie dôvodnosti nároku vo veci samej a súd by sa po zastavení konania ďalej zaoberal tým, či nárok bol uplatnený dôvodne. Preto ak žalobca vzal žalobu v danej časti späť, z procesného hľadiska zásadne platí, že zavinil, že konanie muselo byť zastavené, a preto je povinný nahradiť trovy konania protistrane. Vo všeobecnosti však môže nastať aj situácia, že zastavenie konania zaviní žalovaný uspokojením uplatneného práva v priebehu konania. Predpokladom pre vyslovenie nároku na náhradu trov konania žalobcovi je správanie sa žalovaného, pre ktoré sa stala žaloba po jej podaní bezdôvodná.

25. Vnútorná pohnútka žalobcu vedúca k späťvzatiu žaloby nezbavuje procesnej zodpovednosti žalobcu na zastavení konania. Pokiaľ dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách (na strane žalujúcej aj žalovanej) a definitívne ju vyriešiť v rámci právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 146 ods. 2 OSP (teraz § 256 - pozn. autora). Nie je pritom vylúčené, aby súd súčasne došiel aj k záveru, že sú splnené predpoklady na aplikáciu ustanovenia § 150 OSP (nepriznanie náhrady trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa; teraz § 257 - pozn. autora). O náhrade trov konania pri späťvzatí žaloby (v sporovom konaní) súd preto vždy rozhoduje podľa ustanovenia § 146 ods. 2 OSP v spojení s § 150 OSP (teraz § 256 a § 257 - pozn. autora).

26. Späťvzatie žaloby (návrhu na začatie konania) je jedným zo širokej škály dispozičných oprávnení žalobcu ako účastníka konania s postavením tzv. dominus litis (pána sporu), ktorý má právo procesnými úkonmi, ktoré sú prejavom jeho autonómnej vôle, ovplyvňovať priebeh a smerovanie celého súdneho konania (tzv. dispozičný princíp občianskeho súdneho konania). Vôľa žalobcu dosiahnuť zastavenie konania prostredníctvom inštitútu späťvzatia žaloby je však limitovaná dvoma skutočnosťami, a to nesúhlasom druhej procesnej strany so zastavením konania a existenciou vážnych dôvodov, pre ktoré konanie zastaviť nemožno. Dôkazné bremeno existencie takýchto vážnych dôvodov potom v konaní nesie žalovaný. Pokiaľ ide o vymedzenie pojmu vážne dôvody, zákon túto otázku nerieši, preto treba vychádzať z toho, že posudzovanie vážnosti dôvodov je výlučne vecou voľnej úvahy a hodnotiaceho úsudku súdu. Tie však nie sú svojvoľné, pretože súd pri posudzovaní závažnosti dôvodov berie na zreteľ jednotlivé skutkové okolnosti prípadu a povahu uplatňovaného nároku, a hodnotí predovšetkým možné dôsledky zastavenia konania z hľadiska právneho a faktického stavu vzťahov medzi účastníkmi a dopad na postavenie účastníkov, najmä žalovaného, s prihliadnutím na mieru ohrozenia jeho práv a právom chránených záujmov. Ak súd dospeje k záveru o dôvodnosti požiadavky na prejednanie a rozhodnutie veci, môže v konaní pokračovať podľa § 96 ods. 2 OSP, v opačnom prípade konanie zastaví.

27. V tomto prípade žalobkyňa späťvzatie žaloby o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy odôvodnila tým, že zistila, že od 01. 01. 2018 sa zmenil zákon v jej prospech. Odvolací súd po prejednaní odvolania žalovanej urobil záver, že pri posudzovaní dôvodu späťvzatia žaloby - výlučne z procesného hľadiska - s ohľadom na obsah spisu bol v čase rozhodovania súdu prvej inštancie daný dôvod na rozhodnutie o tom, že nárok na náhradu trov konania patrí žalovanej voči žalobkyni v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 256 ods. 1 CSP. Zastavenie konania totiž z procesného hľadiska podľa záveru odvolacieho súdu zavinila nesporne žalobkyňa. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k záveru, že v danej právnej veci pri rozhodovaní o náhrade trov konania strán sporu, nie sú splnené predpoklady pre aplikáciu § 257 a to existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania inak úspešnej strane sporu - žalovanej, ktorá mala v konaní plný úspech a existencia výnimočnosti daného prípadu. V danej právnej veci nemožno vzhliadnuť výnimočnosť prípadu v okolnostiach danej veci, ani v okolnostiach strán sporu a to z nižšie uvedených dôvodov. Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že žalobkyňa sa v podanej žalobe zo dňa 26. 05. 2017 domáhala určenia neprijateľných podmienok a určenia, že úvery sú bezúročné a bez poplatkov. Je zrejmé, že žalobkyňa je spotrebiteľom, čo však nie je možné pokladať za dôvod hodný osobitného zreteľa. Nepriznanie náhrady trov konania podľa ustanovenia § 257 nemožno odôvodniť len záverom, že ak novšia právna úprava je pre spotrebiteľa výhodnejšia, nie je povinný znášať trovy konania, ktoré zavinil. Z výkladu ustanovenia § 257 ani z relevantnej zaužívanej praxe všeobecných súdov nevyplýva, že dôvody hodné osobitného zreteľa je možné spájať bez ďalšieho len s existenciou spotrebiteľského sporu. V konaní vo veci samej žalobkyňa nebola úspešná, keďže sama zobrala žalobu v celom rozsahu späť. Pretože nie je zrejmé, ako by dopadol spor vo veci samej, je možné prijať záver, že predmetné konanie a náklady žalovanej vznikli, len v dôsledku procesnej obrany. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že výnimočnosť daného prípadu pre aplikáciu ustanovenia § 257 nevzhliadol ani v okolnostiach strán (sociálny aspekt), pretože z obsahu spisu nevyplýva tá skutočnosť, že žalobkyňa nemôže uhradiť trovy konania žalovanej s poukazom na jej osobné, zdravotné, zárobkové, majetkové pomery, teda nebola preukázaná taká skutočnosť, že celkové pomery žalobkyne to neumožňujú. Z uvedených dôvodov, je potom potrebné prijať záver, že rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania žalovanej podľa ustanovenia § 257 by bolo neprimerané tvrdé a v rozpore s dobrými mravmi. S poukazom na vyššie uvedené dôvody, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 396 ods. 2, § 262 ods. 1 a § 255 ods.1 a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .