Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

27Co/7/2019

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobkyne N. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXX, zastúpenej JUDr. Ing. Vierou Kolačanskou, advokátkou, so sídlom Trenčín, Nám. Sv. Anny 7269/20A, proti žalovaným 1/ P.. P. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom S., X. XXXX/XX, 2/ U.S. CENTER, s.r.o., so sídlom Trenčín, Dolný Šianec 7159/18D, IČO: 36 719 595, obaja zastúpení JUDr. Katarínou Galovou, advokátkou, so sídlom Piešťany, E. Belluša 10, o náhradu škody na zdraví a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 25. septembra 2018 č.k. 27C/408/2012-339, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie v časti nároku žalovaných 1/ a 2/ voči žalobkyni na náhradu trov konania v rozsahu 100 % p o t v r d z u j e .

Žalovaným 1/ a 2/ p r i z n á v a voči žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol, žalovaným priznal spoločne a nerozdielne proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a štátu priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov štátu v rozsahu 100 %. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, § 420 ods. 1, ods. 2, § 421a, § 444, § 449 ods.1, § 11, § 13 Občianskeho zákonníka, § 255 ods. 1 CSP. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 05.10.2012 sa žalobkyňa domáhala, aby súd žalovaných 1/ a 2/ zaviazal spoločne a nerozdielne na zaplatenie náhrady škody vo výške 5.295,51 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne z tejto sumy od 05.10.2012 do zaplatenia a na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 20.000 eur. V konaní bolo zistené, že poskytovateľom zdravotnej starostlivosti v čase vykonania sporného stomatologického zákroku, bol žalovaný 2/ ako právnická osoba, činnosť vykonával prostredníctvom iných osôb, ktoré sa podieľajú na plnení jeho úloh - na poskytovaní zdravotnej starostlivosti, bez ohľadu na to, na základe akého právneho vzťahu je vzťah medzi nimi založený (vzťah medzi právnickou osobou a osobami použitými pri plnení úloh môže byť založený či už na základe pracovnej zmluvy, alebo môže ísť o vzťah obchodnej spoločnosti a jej štatutára a pod.). Žalovaný 2/ ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti je v konaní pasívne vecne legitimovaný a ani on sám svoju pasívnu legitimáciu v spore nenamietal. Žalovaný 1/ ako stomatológ a konateľ žalovaného 2/ pri popisovanom zdravotníckom výkone nebol poskytovateľom zdravotnej starostlivosti ako fyzická osoba, ale konal za poskytovateľa zdravotnej starostlivosti - žalovaného 2/ tým, že predmetný stomatologický zákrok fyzicky vykonal. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný 1/ v konaní nie je pasívne vecne legitimovaný a s poukazom na to žalobu voči žalovanému 1/ bez skúmania ďalších okolností prípadu vo vzťahu k nemu ako fyzickej osobe, ako nedôvodnú zamietol. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že vec posudzoval podľa § 420 Občianskeho zákonníka a nie podľa § 421a Občianskeho zákonníka. Zodpovednosť za škodu spôsobenú povahou prístroja alebo inej veci je daná len tam, kde škoda vychádza priamo z vlastností použitého prístroja alebo veci. Ak

je ale príčinou vzniku škody spôsob použitia veci, ide o všeobecnú zodpovednosť za škodu podľa § 420 OZ. Ak v súdnom konaní bolo znaleckým posudkom preukázané, že príčinou poškodenia zdravia bol lekársky zákrok, ktorý bol vykonaný nesprávne, potom aj v situácii, keď aplikovaná látka vyvolala u poškodeného alergickú reakciu, nemožno vyvodiť, že škoda na zdraví bola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe použitej látky, ale zodpovednosť žalovaného za chybný zákrok je potrebné posudzovať podľa § 420 (uznesenie NSČR z 31.08.2004 sp.zn. 25Cdo/2542/2003). Keďže v konaní bol znalcami jednoznačne ustálený chybný postup pri realizácii zákroku, a teda ide o zákrok non lege artis, súd prvej inštancie teda musel posúdiť zodpovednosť žalovaného 2/ podľa § 420 OZ, keďže tvrdená ujma u žalobkyne mala byť tak, ako to aj žalobkyňa odôvodňovala, vyvolaná nesprávne neprofesionálne vykonaným medicínskym zákrokom. Všeobecná zodpovednosť za škodu na zdraví podľa § 420 je teda daná vždy v prípade nesprávne vykonaného lekárskeho zákroku, teda zákroku vykonaného non lege artis, ktorý predstavuje porušenie právnej povinnosti ako objektívny nesúlad medzi tým, ako malo byť postupované podľa práva a tým, ako v skutočnosti postupované bolo. Súd prvej inštancie vyhodnotil skutkové zistenia a dospel k záveru o nepreukázaní príčinnej súvislosti medzi sporným zákrokom a tvrdeným poškodením zdravia tak, ako to v otázke 17 konštatovali znalci, keď uviedli, že preukázanie príčinnej súvislosti medzi zákrokom a neskoršími zdravotnými problémami žalobkyne nie je prakticky možné. Pokiaľ by súd vychádzal z teórie o povinnom bezpečnom preukázaní príčinnej súvislosti bez akýchkoľvek pochybností či pravdepodobností, už len samotné nepreukázanie stopercentnej príčinnej súvislosti bez akýchkoľvek pochybností by bolo dôvodom pre zamietnutie žaloby. Súd prvej inštancie ale skúmal, tak, ako ukladá v týchto sporoch Ústavný súd SR postupovať, pravdepodobnosť súvisu zdravotných problémov žalobkyne a sporného zákroku a dospel k záveru o nepravdepodobnosti súvislosti tvrdenej ujmy a zákroku. Súd prvej inštancie právne uzavrel, že nielenže nebola nepochybne, bezpečne, bez akýchkoľvek pochybností preukázaná tvrdená príčinná súvislosť, ale ani aplikáciou teórie o pravdepodobnosti súvislostí medzi zákrokom a poškodením zdravia sa nepodarilo dospieť k záveru o tom, že najpravdepodobnejšou príčinou poškodenia zdravia žalobkyne bol práve sporný zákrok. Zistenia naopak svedčia tomu, že sú tu iné chorobné stavy žalobkyne, ktoré popísané problémy spôsobili, keď túto variantu ako najpravdepodobnejšiu vyhodnotili aj znalci a aj v kontexte ostatného vykonaného dokazovania sa táto varianta aj potvrdila. Žalobkyňa popisuje mnohé zdravotné problémy, pričom ale z vykonaného dokazovania bez akýchkoľvek rozumných pochybností možno dospieť k záveru, že ostatné chorobné stavy žalobkyne sú tými príčinami, pre ktoré sa u žalobkyni objavilo tvrdené zhoršenie zdravia a tieto problémy by boli prítomné bez ohľadu na prevedený stomatologický zákrok. Vzhľadom na nepreukázanie príčinnej súvislosti (ani len na báze najpravdepodobnejšej varianty) súd prvej inštancie preto konštatoval nesplnenie ďalšieho povinného predpokladu pre vznik nároku na náhradu škody, čo je bez ďalšieho dôvodom pre zamietnutie žaloby v časti náhrady škody. Súd prvej inštancie preto bez skúmania splnenia ďalších predpokladov žalobu v časti náhrady škody zamietol. Ďalej súd prvej inštancie vyhodnotil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z titulu neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti, keďže stomatologickým zákrokom podľa tvrdení žalobkyne došlo k nenapraviteľnej citovej ujme, pričom bolesť negatívne ovplyvnila jej súkromný život, aj sústredenie na prácu. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na to, že hoci žalobkyňa popisuje svoje zdravotné problémy a bolestivé prejavy, ktoré ju mali po zákroku dlhodobo obmedzovať v jej osobnom, súkromnom a pracovnom živote, nemožno konštatovať, že takto tvrdená ujma bola vyvolaná práve zásahom v podobe stomatologického zákroku, keď súd na podklade vykonaného dokazovania vylúčil čo i len pravdepodobnosť toho, že zdravotné problémy žalobkyne, ktoré popisuje a ktoré ju následne mali v súkromí obťažovať, spôsobovať jej bolesti a citové útrapy, majú svoj pôvod v zákroku. Za takéhoto stavu nie je potom možné tvrdené obmedzenie v osobnom živote žalobkyne dávať do súvisu so stomatologickým zákrokom, pretože, vylučujúc čo i len pravdepodobnosť toho, že zákrok poškodil zdravie žalobkyne, potom aj obtiaže, či bolesti, ktoré žalobkyňa vnímala ako obmedzovanie v osobnom, pracovnom živote, nemožno označiť za následok zákroku. Bolo preukázané, že zdravotné ťažkosti negatívne zasahujúce do života žalobkyne, mali svoj pôvod v iných chorobných stavoch žalobkyne, nie v stomatologickom zákroku. A teda pokiaľ pociťovala žalobkyňa v dôsledku nich obmedzenia v osobnom živote, potom aj tieto obmedzenia majú svoj základ v týchto iných chorobných stavoch a nie v zákroku samotnom. Preto ani nemôže žalovaný 2/ zodpovedať za ujmu z titulu zásahu do práva na ochranu osobnosti. Z dôvodu nepreukázanej príčinnej súvislosti ako základu pre úspešnosť nároku uplatneného podľa § 13 OZ, súd prvej inštancie preto žalobu aj v tejto časti zamietol s tým, že nevykonal ani dokazovanie zamerané na ustálenie výšky adekvátnej náhrady nemajetkovej ujmy výsluchom rodinných príslušníkov žalobkyne. Nakoľko žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá, plne úspešnými sú žalovaní 1/ a 2/ a títo tak majú nárok na náhradu trov konania voči plne neúspešnej žalobkyne, a to v celom rozsahu. Súd prvej inštancie im obom preto priznal spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov

konania v rozsahu 100%. Pokiaľ žalobkyňa v záverečnej reči žiadala, aby súd aplikoval § 257 CSP, súd prvej inštancie dôvody na aplikáciu tohto ustanovenia nevzhliadol. Len samotná skutočnosť, že spor sa týka vzťahu medzi lekárom a pacientom nemôže založiť aplikáciu § 257 CSP. Žiadne významné individuálne okolnosti, na ktoré by súd musel vziať zreteľ ako na výnimočné okolnosti, v spore najavo nevyšli. Žalobkyňa sa síce domáhala aplikácie § 257 CSP, ale vôbec neuviedla, v čom vidí dôvody, pre ktoré by súd žalovaným náhradu trov konania priznať nemal. Z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie nevyplynuli žiadne zistenia, ktoré by nasvedčovali nepriaznivej majetkovej, zárobkovej či sociálnej situácii žalobkyne, ona sama takéto tvrdenia ani neuvádzala. Taktiež ani z obsahu spisu nevyplývajú žiadne jedinečné osobitosti prejednávaného prípadu, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane sporu, pričom len samotný charakter vzťahu medzi stranami sporu (lekár - pacient) na aplikáciu § 257 nestačí, pokiaľ neboli tvrdené ani preukázané na strane žalobkyne nepriaznivé majetkové, sociálne pomery, a keď sa v konaní nevyskytla žiadna osobitá, nezvyčajná procesná situácia, ktorú by súd musel zohľadniť. Žalobkyňa v priebehu konania neuviedla žiadne konkrétne okolnosti, ktoré by opodstatňovali použitie § 257 CSP. Vo vzťahu k žalovanému 1/, ktorý v konaní nebol pasívne vecne legitimovaný, a preto voči nemu bolo potrebné žalobu zamietnuť, súd prvej inštancie vôbec nemohol vidieť dôvod na použitie § 257 CSP, a to najmä pre dôvod, pre ktorý bola žaloba voči nemu zamietnutá. Žalobkyňa od počiatku žalovala žalovaného 1/, hoci u neho absentovala pasívna vecná legitimácia, a teda od počiatku nedôvodne, žaloba by bola voči nemu zamietnutá bez ohľadu na zistenia, ktoré v spore vyplynuli počas dokazovania. Z tohto dôvodu je preto potrebné uviesť, že pokiaľ žalobkyňa žalovala osobu bez pasívnej vecnej legitimácie, ktorá sa musela takto (dôvodne) brániť v spore, potom použitie § 257 vzhľadom na túto procesnú situáciu sa vôbec nejaví ako spravodlivé. Hoci vo vzťahu k žalovanému 2/, ktorý v konaní bol pasívne vecne legitimovaný, nedôvodnosť žaloby bolo možné (na rozdiel od žalovaného 1/) ustáliť až na základe záverov vykonaného dokazovania, vo vzťahu k nemu nenastala žiadna výnimočná procesná situácia, ktorá by sa odlišovala od iných sporových konaní. Štát je v časti civilného procesu, v ktorej sa rozhoduje o nároku a výške jeho trov, tiež stranou konania a má nárok na náhradu trov konania, ktoré počas konania vyplatil z vlastných prostriedkov z dôvodu, že tieto neboli kryté preddavkami strán. V konaní vznikli trovy, platené z rozpočtových prostriedkov Okresného súdu Trenčín, a to titulom znalečného, ktoré bolo v časti ( 1.336,77 eur) vyplatené z rozpočtových prostriedkov na základe uznesenia č.k. 27C/408/2012-266 zo dňa 03.05.2016. Nárok na náhradu trov štátu s poukazom na ust. § 255 ods. 1 súd prvej inštancie priznal štátu voči plne neúspešnej žalobkyni, keďže strany sa podieľajú na náhrade trov štátu v rozsahu svojho neúspechu, pričom neúspech žalobkyne predstavoval 100%.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti nároku žalovaných 1/ a 2/ voči žalobkyni na náhradu trov konania v rozsahu 100 % podala žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote odvolanie uplatňujúc odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/. Dôvodila, že predchádzajúci právny zástupca žalovaných, si trovy konania neuplatnil a na pojednávaní sa verbálne vyjadril, že si trovy neuplatňuje, čo je zrejme zachytené na nahrávke pojednávania zo dňa 14.10.2014. Napriek návrhu žalobkyne a napriek vyjadreniu predchádzajúceho právneho zástupcu žalovaných, súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania tak, že ich náhradu priznal v celom rozsahu žalovaným. Žalobkyňa ďalej uviedla, že dôvody pre ktoré žiadala nepriznanie trov konania nespočívali v tom, že išlo o spor lekár - pacient, či lepšie finančné zabezpečenie žalovaného. Nepriznanie náhrady trov konania žalovaným žiadala z dôvodu, že bolo jednoznačne preukázané, že činnosť žalovaného bola v rozpore s medicínskymi postupmi a žalovaný napriek vedomosti o jej alergii vykonal zákrok materiálmi, ktoré alergény obsahovali. Toto sa však žalobkyňa dozvedela až po tom, keď sa snažila zistiť, z akého dôvodu sa jej zhoršoval zdravotný stav, a z akého dôvodu začala trpieť závažnými problémami nielen v ústnej dutine. Poukázala na to, že aj keď súd prvej inštancie dospel v merite veci k názoru, že nárok žalobkyne je nedôvodný, vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania mal postupovať podľa § 257 a dôvody hodné osobitného zreteľa mal vzhliadnuť v tom, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný 2/ prostredníctvom žalovaného 1/ vykonal zákrok non lege artis, pričom nešlo len o ním tvrdené nedostatky vo vedení zdravotnej dokumentácie žalobkyne, ale skutočne o chybný postup pri realizácii zákroku. Napriek tomu, že si bol vedomý pozitívnej alergickej reakcie žalobkyne, na úpravu jej chrupu použil alergény, ktoré jej spôsobujú výraznú alergickú reakciu. Takéto konanie považovala žalobkyňa okrem medicínsky neprípustného za konanie proti dobrým mravom, a zakladajúce minimálne morálnu zodpovednosť žalovaného za vzniknutý stav. Odvolaciemu súdu navrhla rozsudok v napadnutej časti zmeniť tak, že nárok na náhradu konania neprizná žiadnej zo sporových strán.

3. V písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žalovaní 1/ a 2/ uviedli, že toto považujú za nedôvodné a žiadali rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Sú toho názoru, že súd prvej inštancie dostatočne, presvedčivo a právne správne zdôvodnil prečo v danom prípade nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by mali výnimočne odôvodňovať nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane sporu, v danom prípade žalovaným. Považovali za potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa ani počas konania pred súdom prvej inštancie ani vo svojom odvolaní neuviedla žiadne také okolnosti, ktoré by bolo možné podrobiť posúdeniu, či ide o dôvody hodné osobitného zreteľa alebo nie. Čo sa týka námietky žalobkyne, že si žalovaní neuplatňovali trovy konania, uviedli, že k rozhodnutiu o náhrade trov konania nie je potrebný návrh strany sporu o takomto rozhodnutí, no i napriek tomu si žalovaní výslovne uplatnili náhradu trov konania počas konania v záverečnej reči svojho zástupcu. Žalovaní sa nároku na náhradu trov konania počas konania výslovne nevzdali, takýto jednostranný právny úkon žalovaných nevyplýva zo žiadneho písomného podania žalovaných a nedošlo k nemu na žiadnom pojednávaní, obzvlášť na pojednávaní, na ktoré sa odvoláva žalobkyňa.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z.) (ďalej len "CSP") bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 a 2 ako vecne správne potvrdiť.

5. Podľa § 255 ods. 1 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

6. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

7. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky je aj to, že účastník konania, ktorý v konaní spravidla v spore uspel, má zásadne právo na to, aby sa mu nahradili všetky trovy, ktoré zaplatil vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Ak sa chce súd odchýliť od tohto pravidla, musí vychádzať zo zákona a túto odchýlku aj náležite odôvodniť, inak porušuje základné právo na súdnu ochranu dotknutého účastníka.

8. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnej strane sporu alebo strane, ktoej to priamo priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Každá strana znáša trovy spojené s jej účasťou v spore, kým nie je spor ukončený. Ak bude rozhodnutím súdu vyslovené, ktorá strana je v práve, nadobudne táto strana nárok na náhradu trov konania, ktoré na dosiahnutie tohto výsledku vynaložila. Právnym dôvodom tohto nároku je to, že strany, ktoré viedli spor, konajú na "vlastné nebezpečenstvo" a nesú zodpovednosť za výsledok sporu. Od povinnosti platiť trovy treba odlíšiť povinnosť hradiť trovy konania, založenej na zásade úspechu vo veci. Podstata povinnosti hradiť trovy konania spočíva v tom, že súd zaviaže jednu stranu konania nahradiť druhej strane konania buď celkom alebo sčasti trovy konania, ktoré v priebehu konania táto druhá strana už zaplatila. Úspech vo veci , ktorá je predmetom sporu, je teda okolnosťou, ktorá určuje nárok na náhradu trov konania. Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy). Aj tieto výnimky sa musia uplatňovať len za splnenia všetkých zákonom ustanovených podmienok a skôr reštriktívne, napríklad takou výnimkou je nepriznanie náhrady trov konania podľa § 257 CSP.

9. Podľa § 257 výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

10. Účelom ustanovenia § 257 je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania.

11. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní. Aplikácia ustanovenia § 257 pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy

v prípadoch, keď sú síce naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Uplatnenie tohto osobitného kritéria na nepriznanie náhrady trov konania prichádza do úvahy len výnimočne, a preto sa musí vykladať prísne reštriktívne. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane niektorej strany sporu. Dôvody hodné osobitného zreteľa sa skúmajú vždy u strany konania povinnej plne alebo čiastočne nahradiť trovy konania. Tieto dôvody, inak pomerne jasne vymedzené stabilizovanou judikatúrou, spôsobujú čiastočný alebo úplný zánik práva na náhradu trov konania u čiastočne alebo úplne úspešnej strany sporu.

12. V prvom rade pri uplatnení aplikácie § 257 je treba prihliadnuť najmä na okolnosti, či strana , ktorej sa priznáva náhrad trov konania uviedla skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý jej patril. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácie. Do úvahy treba brať tiež také okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnuť i na postoj strán sporu v konaní.

13. Ďalšou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa (citované z uznesenia Ústavného súdu SR z 08. decembra 2011 sp. zn. IIÚS 563/2011-14 a prispôsobené novej právnej úprave). Je teda potrebné skúmať pomery nielen toho, koho by postihovala povinnosť nahradiť trovy, ale aj toho, ktorého majetková sféra by bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá.

14. Judikatúra taktiež konštatovala, že toto ustanovenie nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania (s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2010, sp. zn. 2MCdo/17/2009). Ustanovenie § 257 je teda zákonné ustanovenie, ktoré z hľadiska náhrady trov konania predstavuje určitú formu výnimky zo všeobecnej platnej zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie vždy dopadá na tú stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Predpokladom jeho použitia je teda existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak úspešnej strane sporu a existencia výnimočnosti daného prípadu.

15. Za dôvody hodné osobitného zreteľa sa tiež považujú sociálne aspekty. Pôjde o prípady, keď výrazne vystupuje do popredia, že povinná strana nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, prípadne môže ich uhradiť len s veľkými ťažkosťami. Je tiež potrebné prihliadať aj na komplexné pomery tej strany, ktorej majetková sféra by bola aplikáciou výnimočného ustanovenia dotknutá. Nie každú okolnosť, ktorá by aj bola príčinou sporu, však možno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by inak úspešnej strane súd náhradu trov konania nepriznal.

16. V danej právnej veci nemožno vzhliadnuť výnimočnosť prípadu v okolnostiach danej veci, ani v okolnostiach strán sporu. Odvolací súd sa v danom prípade nestotožnil s odvolacími dôvodmi žalobkyne, ktoré opätovne ako aj pred súdom prvej inštancie uviedla v odvolaní. Odvolací súd nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania úspešným žalovaným. Chybný postup pri realizácii zákroku, resp. medicínsky neprípustné konanie proti dobrým mravom, ktoré

označila žalobkyňa v odvolaní nie je možné v danom spore považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa na strane žalobkyne zastúpenej v konaní právne kvalifikovaným zástupcom advokátom. Žalobu žalobkyne rozsudok súdu prvej inštancie v plnom rozsahu zamietol, žalovaných preto možno považovať za v spore úspešnú stranu a majú v zmysle § 255 ods. 1 nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni. Ustanovenie § 257 stanovuje možnosť, aby konajúci súd výnimočne úspešnej strane sporu nepriznal náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Keďže však žalobkyňa v spore tvrdenia o svojich pomeroch, ktoré by mohli byť za určitých okolností dôvodom na aplikáciu § 257 a teda nepriznanie náhrady trov konania žalovaným celkom alebo sčasti, nijako nepreukázala, nebol dôvod na použitie tohto zákonného ustanovenia.

17. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 v spojení s § 255 ods. 1 a § 251 CSP. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalovaní 1/ a 2/ boli v odvolacom konaní úspešní, v zmysle § 255 ods. 1 im patrí v zásade právo na náhradu trov tohto odvolacieho konania a preto im náhrada trov odvolacieho konania bola priznaná. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 .

18. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokoch tohto uznesenia.

19. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 .

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 , v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .