Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_12Co-10-2018.pdf
PDF · 98.97 KB
Case nature
Area
Subarea
12Co/10/2018
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a sudcov Mgr. Martina Štubniaka a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s. r. o., so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, IČO: 50 361 368, proti žalovanej X. U., narodenej XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom P. XXX/XX, XXX XX X., o zaplatenie 677,41 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 9Csp/202/2016-68 z 29. septembra 2017, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Lučenec z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Lučenec (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 29. 09. 2017 žalobu žalobcu o zaplatenie 677,41 Eur s príslušenstvom zamietol (prvý výrok). O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovanej náhradu trov sporu proti žalobcovi nepriznáva (druhý výrok).
2. Z odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal proti žalovanej zaplatenia sumy 677,41 Eur s príslušenstvom, ktorá je dlhom žalovanej zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX uzavretej s P. V., a. s. ako veriteľom. Po vykonanom dokazovaní dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaný nárok je premlčaný, pretože žaloba bola podaná žalobcom na súd po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Súd prvej inštancie prihliadal na premlčanie z úradnej povinnosti (ex offo) aplikujúc ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej aj ,,Zákon o ochrane spotrebiteľa“). Poukázal na to, že hoci P. V., a. s. vyzvala žalovanú na predčasné splatenie úveru listom zo dňa 24. 02. 2009, z listinného dôkazu „Aktuálny stav úveru“ bolo preukázané, že žalovaná úver nesplácala od 27. 10. 2008, a preto premlčacia doba začala v zmysle § 103 OZ plynúť odo dňa splatnosti tejto nesplnenej splátky. Napriek tomu, že od 10. 12. 2010 do 16. 05. 2012 premlčacia doba spočívala (neplynula) počas rozhodcovského konania, ktoré bolo iniciované P. V., a. s. a takisto spočívala aj od 22. 04. 2013 do 13. 01. 2014 počas exekúcie prebiehajúcej na podklade rozhodcovského rozsudku, z trojročnej premlčacej doby uplynula od 28. 10. 2008 do 10. 12. 2010 doba 773 dní a od 14. 01. 2014 do 27. 12. 2016 doba 1075 dní, čo v súčte dní presahuje premlčaciu dobu v trvaní troch rokov. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), pretože žalovaná mala v spore plný úspech, avšak jej trovy konania nevznikli.
3. Proti rozsudku prvoinštančného súdu podal žalobca včas (v zákonnej lehote) odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie, alternatívne, aby zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie. Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g) a h) CSP.
4. Žalobca v odvolaní uviedol, že mu nie je jasné, akými úvahami sa súd prvej inštancie riadil, keď aplikoval § 103 OZ. Úver bol zosplatnený a súd mal aplikovať § 565 OZ, lebo jeho právny predchodca P. V., a. s. postupovala plne podľa § 53 ods. 9 OZ, preto nebol dôvod na použitie § 103 OZ. V konkrétnostiach poukázal na to, že žalovaná realizovala poslednú platbu na úhradu dlhu dňa 22. 10. 2008. Následne P. V., a. s. druhou upomienkou zo dňa 17. 12. 2008 upozornila žalovanú na nedoplatok a uviedla, že ak nebude dlžná suma uhradená v stanovenej lehote, úver sa stane predčasne splatným. Žalovaná na túto upomienku nijako nereagovala. P. V., a. s. vyhlásila úver za predčasne splatný dňa 24. 02. 2009. O tom sa žalovaná dozvedela dňa 02. 03. 2009, ako to potvrdzuje ňou podpísaná doručenka. V upomienke mala žalovaná 10-dňovú lehotu na dobrovoľné splatenie úveru, a preto premlčacia doba podľa jeho názoru začala plynúť od 12. 03. 2009. Právny predchodca žalobcu podal žalobu na rozhodcovský súd dňa 10. 12. 2010, a teda od 12. 03. 2009 do podania žaloby na rozhodcovský súd, t. j. do 10. 12. 2010 vyčerpal zo zákonnej trojročnej premlčacej doby jeden rok 8 mesiacov a 28 dní. Potom bol na podklade rozhodcovského rozsudku podaný návrh na vykonanie exekúcie, avšak exekučný súd žiadosť súdneho exekútora zamietol uznesením zo dňa 09. 05. 2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. 11. 2013. Exekučný súd následne uznesením zo dňa 01. 03. 2016 exekučné konanie zastavil. O tom sa on dozvedel dňa 17. 06. 2016 a od uvedeného dňa do podania tejto žaloby 28. 12. 2016 vyčerpal zo zákonnej trojročnej premlčacej doby iba 6 mesiacov a 11 dní, pretože až do právoplatného rozhodnutia o zastavení exekučného konania mal za to, že rozhodcovský rozsudok je právne perfektný (poukázal v tejto súvislosti na viaceré rozhodnutia prvoinštančných súdov vrátane rozhodnutia Okresného súdu Lučenec sp. zn. 13Csp/119/2016, ktorý podľa neho obdobnú otázku posúdil opačne). Spolu teda vyčerpal z premlčacej doby len 2 roky 5 mesiacov a 9 dní. Nesúhlasil ani s názorom okresného súdu, že po právoplatnosti rozhodcovského rozsudku dňa 17. 05. 2012 začala premlčacia doba opäť plynúť. Poukázal na ust. § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Prvoinštančný súd nemal preto po právoplatnosti rozhodcovského rozsudku pokračovať v počítaní pôvodnej trojročnej premlčacej doby, ale mal prihliadať na § 110 OZ, podľa ktorého ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčuje sa za 10 rokov od kedy sa malo podľa rozhodnutia plniť. Záverom uviedol, že žalovaná uzatvorila zmluvu o úvere dňa 29. 11. 2006, doteraz uhradila len sumu 684,25 Eur, a teda za 11 rokov nebola schopná uhradiť ani len istinu úveru.
5. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu proti rozsudku prvoinštančného súdu nevyjadrila.
6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a vec mu podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7. Odvolací súd posudzujúc odvolacie argumenty žalobcu z obsahu spisu zistil, že žalovaná neuplatnila v priebehu prvoinštančného konania námietku premlčania v zmysle ustanovenia § 100 ods. 1 OZ.
8. Súd prvej inštancie posudzoval premlčanie žalobcom uplatneného nároku z úradnej povinnosti (ex offo) podľa ustanovenia § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, v zmysle ktorého ,,Orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.“
9. Podľa ustanovenia § 193 CSP súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti.
10. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 194 stanovuje, že prejudiciálne otázky môže súd v civilnom konaní posúdiť sám bez ohľadu na to, či vec patrí alebo nepatrí do jeho právomoci a bez ohľadu na otázku príslušnosti. Súd teda môže takto posudzovať aj také otázky, ktoré patria do právomoci iného orgánu verejnej moci. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 193 taxatívnym spôsobom vymedzuje prípady, ktoré ako prejudiciálne v tomto režime riešiť nemôže, pretože riešenie týchto otázok je len v kompetencii príslušných vnútroštátnych a medzinárodných súdov a ich rozhodnutiami je súd viazaný. Ako vyplýva z citovaného ustanovenia § 193 CSP, súd v civilnom konaní je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je alebo nie je v rozpore s ústavou, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; to platí v prípade každého takéhoto rozhodnutia vydaného v konaní o súlade právnych predpisov (čl. 125 Ústavy SR).
11. Odvolací súd konštatuje, že abstraktná kontrola ústavnosti je základnou, prioritnou funkciou Ústavného súdu Slovenskej republiky a v širšom zmysle je chápaná ako skúmanie súladu právnych predpisov nižšej právnej sily s právnymi predpismi vyššej právnej sily a ako harmonizácia právneho poriadku pri rešpektovaní jeho hierarchie a ústavy ako základného prameňa. Tento druh kontroly spočíva v právomoci Ústavného súdu SR rušiť neústavné právne predpisy bez ohľadu na to, či sa na základe tohto právneho predpisu zasiahlo do práv jednotlivcov, ktoré im garantuje ústava a medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách. Princíp, na ktorom je tento druh kontroly ústavnosti založený, spočíva v tom, že právny predpis nižšej právnej sily nemôže odporovať právnemu predpisu vyššej právnej sily, pričom hierarchia právnych predpisov je vymedzená v čl. 125 ods. 1 Ústavy SR.
12. Podľa ustanovenia § 13 písm. a) zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj ,,zákon č. 400/2015 Z. z.“) inými aktmi, ktoré sa vyhlasujú v zbierke zákonov, sú rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.
13. Podľa ustanovenia § 19 ods. 3 zákona č. 400/2015 Z. z. iné akty nadobúdajú záväznosť dňom ich vyhlásenia v zbierke zákonov. Dňom vyhlásenia v zbierke zákonov začínajú plynúť lehoty, ktoré sú v nich ustanovené alebo ktoré ustanovil právny predpis pre nimi upravované právne vzťahy.
14. Odvolací súd poukazuje na to, že dňa 27. septembra 2018 bol v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 271/2018 Z. z. vyhlásený Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 11/2016 zo 7. februára 2018 v znení: „Ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky stráca ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov účinnosť. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov do súladu s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, stráca po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.“
15. Ako už bolo uvedené, súd prvej inštancie postupoval v zmysle ustanovenia § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, avšak po rozhodnutí súdu prvej inštancie vo veci samej (29. septembra 2017) bol Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 11/2016 zo 7. februára 2018 vyslovený nesúlad ustanovenia § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa s Ústavou SR. Odvolací súd je ex lege viazaný uvedeným nálezom Ústavného súdu SR odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov SR (t. j. od 27. septembra 2018), preto odvolaciemu súdu neostala iná možnosť ako odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušiť a vec mu podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
16. Úlohou prvoinštančného súdu bude opätovne rozhodnúť o žalobcom uplatnenom nároku s tým, že podľa odvolacieho súdu je správnym záver prvoinštančného súdu, že zmluvu o úvere zo dňa 29. 11. 2006 uzavretú medzi právnym predchodcom žalobcu v pozícii dodávateľa a žalovanou v pozícii spotrebiteľa treba klasifikovať ako zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52 ods. 1 OZ a súčasne ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle v tom čase účinného zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.
17. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že úverové vzťahy sú upravené v osobitnom zákone, a to v Obchodnom zákonníku, kde podľa § 497, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Otázka právneho režimu tzv. „absolútnych obchodných záväzkových vzťahov“ resp. „absolútnych obchodov“ (ku ktorým nesporne patrí i zmluva o úvere) uzatváraných dodávateľom so spotrebiteľom bola v minulosti riešená zo strany súdov nejednotne. Možno však konštatovať, že postupne sa názory prikláňali k postupu, aký zvolil v prejednávanej veci aj okresný súd, t. j. k aplikácii Občianskeho zákonníka a zásadný vplyv na odstránenie tejto nejednotnosti malo prijatie zákona č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým s účinnosťou od 1. mája 2014 došlo (okrem iného) i k zmene, respektíve doplneniu ustanovenia § 52 ods. 2 OZ o tretiu vetu, ktorá znie: „Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.“ Keďže uvedený právny predpis, ktorým došlo k tejto zmene nemá prechodné ustanovenia, Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 21. apríla 2015 sp. zn. 3 MCdo 14/2014 vyslovil právny názor, že toto ustanovenie sa od svojej účinnosti vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred 1. májom 2014.
18. Odvolací súd dodáva, že ak by sa žalovaná v ďalšom konaní premlčania dovolala, súd prvej inštancie bude aplikovať ustanovenia § 100 a nasl. OZ a v takom prípade bude jeho úlohou vysporiadať sa aj s námietkami žalobcu v odvolaní ohľadne plynutia, či spočívania premlčacej doby v jednotlivých obdobiach a s (ne)možnosťou aplikácie § 110 OZ vzhľadom na prv vydaný rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého bola právnym predchodcom žalobcu iniciovaná exekúcia.
19. Súd prvej inštancie ďalej vyzve žalobcu na doplnenie skutkových tvrdení ohľadne jeho aktívnej legitimácie, pretože zo žaloby (ani z iného podania žalobcu) nemožno zistiť, akým spôsobom sa namiesto P. V., a. s. stala veriteľom spoločnosť PRO CIVITAS, s. r. o., ktorá podľa tvrdení v žalobe postúpila žalovanú pohľadávku spoločnosti Bencont Investment s.r.o., ktorá zasa túto pohľadávku postúpila žalobcovi. Iba z rozhodcovského rozsudku založeného v pripojenom spise Okresného súdu Lučenec sp. zn. 6Er/390/2013 sa javí, že sa tak malo stať na základe dvoch zmlúv o postúpení pohľadávok - zo dňa 15. 12. 2010 a zo dňa 24. 02. 2011, ktoré ale v súdnom spise absentujú. Čiže v závislosti od tvrdení žalobcu súd prvej inštancie doplní dokazovanie v naznačenom smere, lebo bez toho nemožno považovať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu za preukázanú a takisto sa prípadne bude zaoberať aj otázkou splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách z hľadiska platnosti eventuálneho postúpenia pohľadávky bankou (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2018 sp. zn. 7 Cdo 26/2017).
20. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie doručoval žalovanej žalobu spolu s prílohami a príslušnými procesnými poučeniami na adresu jej trvalého pobytu, ktorú ma evidovanú v Registri obyvateľov SR (na ktorej sa žalovaná podľa oznámenia Obce X. v tom čase aj skutočne zdržovala). Súd prvej inštancie teda správne postupoval podľa § 106 ods. 1 písm. a) CSP, ale v situácii kedy sa mu nepodarilo žalobu žalovanej doručiť (do vlastných rúk v zmysle § 167 ods. 1 CSP), mal použiť postup podľa § 116 ods. 2 CSP a zverejniť oznámenie o podanej žalobe na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu (pokiaľ by aj pokus o doručenie zásielky napr. cestou obecného úradu bol neúspešný).
21. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že žalobca sa pôvodne domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 677,41 Eur, ďalej úrokov vyčíslených ku dňu 16. 12. 2016 na sumu 1.424,78 Eur, úrokov vo výške 23 % ročne zo sumy 677,41 Eur od 17. 12. 2016 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 677,41 Eur od 17. 12. 2016 do zaplatenia a poplatkov vo výške 38,17 Eur (ako aj náhrady trov konania).
22. Následne žalobca podaním zo dňa 28. 09. 2017 (č. l. 56 spisu) zobral žalobu čiastočne späť požadujúc od žalovanej výslovne už len zaplatenie sumy 677,41 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 677,41 Eur odo dňa nasledujúceho po dni zosplatnenia (t. j. 24. 02. 2009 pozn. odvolacieho súdu) do zaplatenia. V nadväznosti na to súd prvej inštancie uznesením č. k. 9Csp/202/2016-66 zo dňa 29. 09. 2017 zastavil konanie v časti o zaplatenie úrokov vyčíslených ku dňu 16. 12. 2016 vo výške 1.424,78 Eur a v časti o zaplatenie úrokov vo výške 23 % ročne zo sumy 677,41 Eur od 17. 12. 2016 do zaplatenia. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 01. 12. 2017. Napadnutým
rozsudkom zo dňa 29. 09. 2017 súd prvej inštancie rozhodol ohľadne zvyšku merita veci tak, že „Žalobu žalobcu proti žalovanej o zaplatenie 677,41 Eur s príslušenstvom zamieta.“
23. Odvolací súd ďalej konštatuje, že súd prvej inštancie opomenul rozhodnúť o časti pôvodne uplatneného nároku, ktorý predstavovali poplatky vo výške 38,17 Eur, hoci vychádzajúc z obsahu podania žalobcu zo dňa 28. 09. 2017 aj v tejto časti bola žaloba žalobcom vzatá späť ešte pred začatím pojednávania vo veci samej. Odvolací súd len poznamenáva, že žalované bankové poplatky nemožno považovať za príslušenstvo pohľadávky, lebo tieto nespadajú pod definíciu obsiahnutú v ustanovení § 121 ods. 3 OZ, podľa ktorého sa za príslušenstvo pohľadávky považujú len úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. Preto je potrebné, aby v ďalšom konaní súd prvej inštancie svojim konečným rozhodnutím vyčerpal celý predmet konania a aj v uvedenej časti konanie zastavil podľa § 145 ods. 2 CSP.
24. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP).
25. V novom rozhodnutí rozhodne prvoinštančný súd i o náhrade trov celého, teda i odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).