Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10CoPr/10/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobkyne: B. C., H.. XX. XX. XXXX, C. E. V.. Č.. XX, Š., proti žalovanému: R.B.INVESTMENT, spol. s.r.o., IČO: 31 378 951, Krížna ul. č. 64, Bratislava, o náhradu mzdy, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 17. januára 2018, č. k. 50Cpr/2/2013 - 290, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu žalobkyne vo zvyšku zamietol, p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom určil, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným založený pracovnou zmluvou zo dňa 15. 07. 1996 skončil ku dňu 14. 10. 2015, vo zvyšku žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne čl. 2, čl. 3, čl. 4, čl. 5, čl. 9, § 33 ods. 1, § 111 ods. 2, 3, § 135, § 251 ods. 1 Zákonníka práce a vecne tým, že nakoľko vykonaným dokazovaním zistil, že žalovaný podľa obchodného registra nie je zrušený, ani vymazaný, ale zásielky si na adrese uvedenej v Obchodnom registri nepreberá a podľa Sociálnej poisťovne, VšZP, Daňového úradu pracovný pomer so žalobkyňou nezrušil, žiadne odvody za žalobkyňu do poisťovní neodvádzal a v súčasnom období sú vedené exekučné konania voči nemu, je zrejmé, že žalobkyni pracovný pomer naďalej trvá, a preto žalobe v časti určenia, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného skončil ku dňu 14. 10. 2015 vyhovel. Zamietnutie žaloby v časti nároku žalobkyne na náhradu mzdy za obdobie od 15. 09. 1997, od kedy jej žalovaný ako zamestnávateľ nevyplácal mzdu až do dňa 14. 10. 2015, kedy jej vznikol nárok na dôchodok, ktorý najskôr žalobkyňa pomenovala ako náhradu škody, následne náhradu mzdy, keď žiadala, aby žalovaný uhradil odvody do Sociálnej poisťovne a pod. a jej nevyplatené niektoré dávky (nemocenské za čas od 11. 07. 2013 do 20. 07. 2013 vo výške 66, 40 eur...), a napokon ustálila mzdu vo výške 97. 317, 73 eur, ktorú vypočítala ako priemernú mzdu v národnom hospodárstve SR odôvodnil právne čl. 2 Zákonníka práce a vecne tým, že by bolo v rozpore aj s dobrými mravmi, ak by mala byť žalobkyni spätne za cca 15 rokov vyplatená mzda za prácu, ktorú nevykonávala, o ktorú neprejavovala záujem a nevyvinula žiadnu aktivitu k riešeniu pracovno-právneho vzťahu, hoci o tom, že sa žalovaný na firemnej adrese nezdržuje, že telefonáty nedvíha (len podľa tvrdenia žalobkyne) mala vedomosť, resp., že v čase keď podnikala neprejavovala o prácu záujem vôbec. Uviedol, že by to bolo v rozpore so základnou zásadou, že zamestnancovi prislúcha za vykonanú prácu mzda s tým, že ak by aj posúdil nečinnosť žalovaného ako vzniknutú prekážku v práci z iného dôvodu podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, i v tomto prípade, by bolo nespravodlivé priznávať náhradu mzdy žalobkyni, pretože o tejto prekážke žalobkyňa vedela od počiatku, avšak uplatňovať toto právo sa rozhodla až keď jej začali vznikať nároky na sociálne dávky po cca 10 rokoch jej nečinnosti s tým, že ak jej v dôsledku vlastnej nečinnosti vznikli problémy pri preukazovaní nárokov na dávky v nezamestnanosti, v hmotnej núdzi alebo podľa zákona o sociálnom zabezpečení, za uvedený stav nesie zodpovednosť sama, naviac, ak ako účtovný pracovník má dostatočné odborné znalosti v tejto oblasti. Uviedol, že v konaní síce bolo preukázané, že žalobkyňa u žalobcu prestala pracovať v septembri 1997 v dôsledku toho, že žalovaný ju upozornil na umŕtvenie firmy a zrušil sídlo, kde mala vykonávať prácu, resp. jej neumožnil vstup do tohto sídla, ale žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno, že jej mzda, ktorú si žalobou uplatňuje naozaj aj prináleží, nakoľko bolo nesporne zistené, že žalobkyňa sa domáhala od žalovaného po tom, čo jej žalovaný ústne oznámil, že jej nemôže vyplácať mzdu, že si má napísať výpoveď a že môže pre žalovaného pracovať na základe živnosti, ako aj, že prebehol medzi nimi súdny spor, v dôsledku ktorého jeden z konateľov žalovaného nárok žalobkyne uznal, hoci zo spisu 17C/24/99 vyplýva, že medzi konateľmi došlo k nedorozumeniam ohľadom odovzdávania agendy, keď žalobkyni bolo žalovaným oznámené, že jej ďalšiu mzdu nevyplatí, a je preto otázne, prečo sa žalobkyňa za roky 1997 až 2013 (kedy podala žalobu a kedy začala si uplatňovať prvýkrát nemocenské dávky u Sociálnej poisťovne) o prácu u žalovaného nezaujímala. Poukázal na skutočnosť, že mu nebol predložený žiaden vierohodný doklad o tom, že žalobkyňa mala záujem u žalovaného pracovať, keď naopak v súdnom spise 17C/24/99 sa nachádzajú pokusy o zmier, obsahom ktorých je uplatnenie nároku žalobkyne na doplatenie mzdy do 14. 12. 1998, žalobkyňa si uplatnila nárok na odstupné a žiadala doručiť výpoveď zo strany žalovaného s tým, že mal zároveň v konaní preukázané, že žalobkyňa od roku 1997 do roku 2013 pracovala ako živnostník so širším zameraním ako je účtovníctvo, z dôvodu ktorého dospel k záveru, že žalobkyňa umelo udržiavala pracovný vzťah so žalovaným otvorený, čo znamená, že minimálne od roku 2001 do roku 2013 bola nečinná, prácu pre zamestnávateľa nevykonávala, na pracovisko sa nedostavovala, pričom sama uviedla, že za tieto roky pracovala na základe živnosti, resp. pracovala u rôznych zamestnávateľov, požičiavala peniaze. Uviedol, že žalobkyňa predložila spolu so žalobou list Inšpektorátu práce zo dňa 13. 08. 2012, z ktorého vyplýva, že až v roku 2012, t. j. cca po 10 rokoch (od roku 1998, kedy doručovala pokusy o zmier žalovanému nepredložila žiaden doklad o tom, že mala záujem o prácu u žalovaného), sa obrátila na IPB, ktorý ju poučil o možnosti podať výpoveď podľa § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce s tým, že jej tvrdenie, že nedosahovala potrebné príjmy ako živnostník, resp., že si vypomáhala brigádami, prácou za keš, resp., že bola bez príjmu a žila z úspor vyhodnotil ako účelové a ničím nepodložené, nakoľko nebolo zrejmé, prečo až po piatich rokoch si dala potvrdiť právoplatnosť rozsudku č. k. 17C/24/99 (spisová značka, pozn. odvolacieho súdu), a neobstojí ani tvrdenie žalobkyne, že o zmene sídla žalovaného sa dozvedela až od ochrancu práv, keď túto vedomosť žalobkyňa s istotou mala v roku 2012, keď žiadala prešetriť postup žalovaného s firemnou adresou Krížna 64 v Bratislave. K žalobkyňou uplatnenému výpočtu priemerného zárobku uviedol, že predložený výpočet mzdy za žalované obdobie je nesprávny, keď s poukazom na ustanovenia § 111 Zákonníka práce účinného do 31. 12. 2001 a § 135 Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z., by sa pre prípadné účely priemerného zárobku použil výpočet podľa dosahovaných príjmov v roku 1997, t. j. v rozhodnom období, od ktorého by sa tento zárobok priznával žalobkyni a s prihliadnutím na zmenu minimálnej mzdy v národnom hospodárstve, by sa takýto zárobok postupne upravoval, samozrejme za predpokladu, že takýto nárok žalobkyni vznikol a bol oprávnený. Výrok, ktorým rozhodol o náhrade trov konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 2 C. s. p. a vecne čiastočným úspechom strán v spore, keď žalobkyňa bola úspešná v prvej časti žaloby, ale neúspešná bola v časti o náhradu mzdy, z dôvodu ktorého žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania právo nepriznal.

2.

Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol, podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie a navrhla rozsudok v napadnutej časti zrušiť, resp. uviedla, aby odvolací súd jej nárok na náhradu mzdy, nemocenské dávky, jej výpočet podľa priemernej mzdy v národnom hospodárstve, potvrdil. Namietla, že ju súd prvej inštancie nepoučil o jej právach, nárokoch, chránených záujmoch v súdnom konaní, o čo má požiadať na začiatku konania, pred začatím konania a po skončení pojednávania, keď táto skutočnosť v zápisnici uvedená nie je, čím sa dopustil vady konania v zmysle § 200 ods. 1, 2, § 202 ods. 1, 2, § 99 ods. 1, 2, § 160 ods. 1, 2 C. s. p. Uviedla, že žiadala pribrať do konania Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, N. Q., C., ako pre slabšiu stranu v konaní a namietla obsah výzvy, ktorou súd prvej inštancie vyzval Slovenské národné stredisko pre ľudské práva na vstup do konania (zrejme, pozn. odvolacieho súdu) a v rozpore s ust. § 95 ods. 1, 2, 3 O. s. p., čl. 6 ods. 1 C. s. p. výzvu S.. Q. B. S.. C. neposlal. Namietla, že súd prvej inštancie v poučení napadnutého rozsudku neviedol ustanovenie C. s. p., na základe ktorého má právo podať odvolanie, i keď to bolo jeho povinnosťou na začiatku konania, aby v dôsledku neznalosti práva a zákonov neutrpela ujmu v konaní, čím spôsobil, že sa nemohla plynule vyjadrovať a iba stroho odpovedať na otázky sudkyne, čím došlo k porušeniu § 179, § 182, § 185 a § 188 C. s. p., čo je vadou konania. K tvrdeniu súdu prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, že v roku 1996 dostala odmenu vo výške 20. 000,- Sk uviedla, že k uvedenému neuviedol dôkaz „výdavkový pokladničný doklad“, s jeho číslom, dátumom vystavenia, dátumom prebratia dokladu a odmeny, kto ju vyplatil s tým, že ak je na výdavkovom doklade jej podpis, niekto ho sfalšoval, pretože žiadnu odmenu nedostala a uviedla, že OS BA II jej ihneď predloží k odmene výdavkový pokladničný doklad (aj na keš) a do konania priberie znalca z odvetvia grafológie - ihneď a poplatky za znalca uhradí zamestnávateľ a A.. M. jej do detailu zdôvodní, za akým účelom uviedla odmenu v odôvodnení rozsudku a čo tým sledovala, keď odmenou vylepšovala profil zamestnávateľa, na nej vykonala podvod a uviedla ju do stavu nedôveryhodnej zamestnankyne. Žalobkyňa uviedla, že ak nebude mať ihneď vyplatenú odmenu z roku 1996 vo výške 20. 000,- Sk, tak jej ju bude musieť zaplatiť A.. M. zo svojho sudcovského platu, pretože marí jej pravdu, dôkazy, hodnovernosť jej dôkazov a výpovede, jej právo na spravodlivosť s tým, že odôvodnenie rozsudku je v rozpore s ust. § 167 ods. 1, 2, § 188 ods. 1, 2 C. s. p., nakoľko nebola prítomná na vykonávaní dôkazu a zároveň je v rozpore s ust. § 185 ods. 2 C. s. p., nakoľko súd prvej inštancie konal nad rámec zákonnosti, čo je vada konania. Namietla, že súd prvej inštancie nemá právo tvrdiť, že podnikala, nakoľko si živnosť otvorila na naliehanie zamestnávateľa, za živnostenský list zaplatila 1. 000,- Sk a nepodnikala nikdy za účelom zisku. Poukázala na skutočnosť, že sa súd prvej inštancie, ako aj iné orgány nezaujímali ako mala zabezpečenú existenciu, jej život obrátili na ruby s tým, že bola činná aj voči zamestnávateľovi (pokus o zmier) aj po vydaní rozsudku OS BA I v roku 2001, za zamestnávateľom cestovala na čierno, lebo nemala peniaze, o čom svedčí exekúcia z roku 1998 EX 9978/08, ktorú má za čiernu jazdu MHD, a bolo jej to zrážané z dôchodku. Uviedla, že súd prvej inštancie ju hrubým spôsobom ponižuje tvrdením, že keď vraj nemala peniaze z podnikania, potom si spomenula na zamestnávateľa, čo je vada konania s tým, že na svojho zamestnávateľa podala dňa 16. 12. 2009 trestné oznámenie, ktoré bolo zamietnuté, ako aj ďalšie trestné oznámenie, ktoré sa nachádza v spise. Poukázala na skutočnosť, že sa na pôvodnú adresu zamestnávateľa dostať nevedela, nedomohla sa spravodlivosti ani u polície, súdov, verejnoprávnych inštitúcií, advokátskych osôb, ktorí boli na rozdiel od nej nečinní a spôsobovali prieťahy. Namietla, že jej živnostenský list nemá nič spoločné s jej pracovným pomerom (§ 83 ods. 1 Zákonníka práce), jej zamestnávateľ bol nečinný, avšak podľa ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce nebol povinný oznámiť Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny prekážku na jeho strane, nakoľko žiadnu nemal, keď umrtvovanie nie je prekážkou, ale okrádaním štátneho rozpočtu. Nesúhlasila s tvrdením súdu prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, že nesprávne vypočítala náhradu mzdy, keď toto tvrdenie je v rozpore s neodkladným opatrením a § 325 ods. 1, 2 C. s. p., nakoľko zamestnávateľovi nariadil výpočet z priemeru v národnom hospodárstve SR a nesprávne uviedol rok 1996, keď celý svoj nárok uplatnený žalobou vypočítala z priemeru mzdy v národnom hospodárstve, nadväzuje na neodkladné opatrenie, a preto je napadnutý rozsudok vo výroku a v odôvodnení v rozpore s § 220 ods. 2 C. s. p. s tým, že súd prvej inštancie nevysvetlil odklon od neodkladného opatrenia, ktoré nezaniklo. Namietla, že súd prvej inštancie nie je oprávnený jej drzo vyčítať odborné vedomosti z účtovníctva s tým, že Okresný súd Bratislava I rozhodol, že jej pracovný pomer trvá a nakoľko ju zamestnávateľ v deň nadobudnutia právoplatnosti rozsudku nepustil na pracovisko, marí úradné rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I napriek tomu, že z tohto rozhodnutia plynú zamestnávateľovi povinnosti (prideľovať prácu, povoliť vstup na pracovisko) a tým, že jej nevydal doklady z pracovného pomeru, konal v rozpore s ust. § 75 ods. 1, 2, 3 Zákonníka práce a spôsobil jej škodu. Namietla, že jej súd prvej inštancie nedoručil vyjadrenie žalovaného k jej žalobe, a preto je výrok rozsudku v rozpore s ust. § 188 ods. 1, 2, § 191 ods. 1, § 167 ods. 3 a čl. 13 a 15 C. s. p. Uviedla, že súd prvej inštancie si vyžiada od nej rozhodnutie o starobnom dôchodku, o nevyplatení nemocenských dávok, a zároveň namietla, že sa nezaoberal nečinnosťou zamestnávateľa, jeho zákonnými povinnosťami, čím ju súd prvej inštancie šikanoval, výrokom napadnutého rozsudku jej zmaril mzdu z roku 1997, o ktorej rozhodol Okresný súd Bratislava I, prvoinštančný súd neuviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia žiadne znalecké stanovisko, ktoré by potvrdilo, že jej výpočet priemernej mzdy je zlý s tým, že výrokom, ktorým určil, že jej pracovný pomer trvá zrušil neplatne skončený pracovný pomer z roku 1997, a preto v súčasnosti neexistuje neplatne skončený pracovný pomer a existuje iba pracovný pomer založený na pracovnej zmluve zo dňa 15. 07. 1966 do 14. 10. 2015, ktorý ukončila výpoveďou z dôvodu odchodu do starobného dôchodku.

3.

Žalovaný, ktorému bolo odvolanie žalobkyne doručené dňa 13. 06. 2018 (fikciou doručenia), sa k nemu nevyjadril.

4.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 378 ods. l C. s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 31. januára 2019 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom.

5.

Podľa § 470 ods. 1 C. s. p. (zákon č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6.

Podľa § 470 ods. 2 C. s. p, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

7.

Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozsudku aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p.).

8.

K odvolacím námietkam žalobkyne o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 191 ods. 1 C. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. § 220 ods. 2 C. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalobkyňou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu.

9.

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobkyne domáhajúcej sa uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť jej náhradu mzdy v sume 97. 317, 73 eur zamietol z dôvodu, že by bolo v rozpore s dobrými mravmi priznať žalobkyni náhradu mzdy spätne za cca 15 rokov za prácu, ktorú vôbec nevykonávala, o ktorú neprejavovala záujem a žiadnu aktivitu k riešeniu pracovno-právneho vzťahu nevyvinula, ako i z dôvodu, že výpočet mzdy za žalované obdobie bol nesprávny.

10.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že žalobkyňou uplatnený nárok na náhradu mzdy nemá oporu v zákone a je absolútne nedôvodný, nakoľko z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa prestala pre žalovaného ako svojho zamestnávateľa vykonávať prácu v roku 1997, od kedy začala pracovať na základe živnostenského oprávnenia, t. j. od roku 1997 pre žalovaného nevykonávala žiadnu súvislú prácu, ktorá je subordinačným princípom podstatne ovládajúcim pracovný pomer ako právneho vzťahu výkonu závislej práce pre iného, v ktorom je zamestnanec osobne podriadený svojmu zamestnávateľovi, nakoľko však žalobkyňa prestala pre žalovaného prácu vykonávať, okolnosť, ktorú v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nesporovala, keďže tvrdila, že žalovaný ako obchodná spoločnosť je nečinný a do sídla nemala od roku 1997 povolený vstup, odmena za prácu (mzda) jej nepatrí. 11.

Odvolací súd považuje za nutné dať v súvislosti s odvolacími námietkami žalobkyne do pozornosti, že z dikcie ust. § 118 ods. 1 Zákonníka práce (Zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu) vyplýva, že mzda je jednou z foriem odmeny za prácu v pracovnom pomere, pričom zamestnanie znamená v užšom zmysle práca, činnosť a v užšom zmysle je to v Zákonníku práce nedefinovaný pojem z pracovného práva, keď z definície pojmov zamestnanec <https://sk.wikipedia.org/wiki/Zamestnanec> a zamestnávateľ <https://sk.wikipedia.org/ wiki/Zamestn%C3%A1vate%C4%BE> v Zákonníku práce (v znení platnom od septembra 2007) vyplýva, že je to zmluvný vzťah <https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Zmluvn%C3%BD_vz %C5%A5ah&action=edit&redlink=1> (pracovnoprávny vzťah <https://sk.wikipedia.org/wiki/Pracovnopr %C3%A1vny_vz%C5%A5ah>), pri ktorom jedna osoba (zamestnanec) vykonáva pre druhú osobu (zamestnávateľa) závislú prácu <https://sk.wikipedia.org/wiki/Z%C3%A1visl%C3%A1_pr%C3%A1ca> (pracovný pomer <https://sk.wikipedia.org/wiki/Pracovn%C3%BD_pomer>).

12.

V posudzovanej veci je však nesporné, že žalobkyňa žiadnu prácu pre žalovaného nevykonávala, a preto je ňou uplatnený nárok v konaní titulom náhrady mzdy za obdobie od 15. 09. 1997 do 14. 10. 2015, kedy jej vznikol nárok na starobný dôchodok nedôvodný a v rozpore so zákonom.

13.

Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalobkyne v podanom odvolaní (poukazujúcej na ust. § 200, § 202 ods. 1, 2, § 99 ods. 1, 2, § 160 ods. 1, 2 C. s. p.), že si súd prvej inštancie nesplnil vo vzťahu k nej všeobecnú poučovaciu povinnosť, nakoľko z obsahu spisu (viď č. l. 51 spisu) jednoznačne vyplýva, že spolu s predvolaním na pojednávanie nariadené na deň 15. 01. 2014, žalobkyni do vlastných rúk spolu s predvolaním doručil aj poučenie o jej procesných právach a povinnostiach.

14.

K tvrdeniu žalobkyne, že súd prvej inštancie spôsobil vadu konania, nakoľko v poučení napadnutého rozsudku neuviedol ustanovenie Civilného sporového poriadku, na základe ktorého má právo podať odvolanie, i keď to bolo jeho povinnosťou na začiatku konania, aby v dôsledku neznalosti práva a zákonov neutrpela ujmu v konaní, čím spôsobil, že sa nemohla plynule vyjadrovať a iba stroho odpovedať na otázky sudkyne, a preto porušil ust. § 179 (ustanovenie upravujúce vedenie pojednávania, pozn. odvolacieho súdu), § 182 (upravujúci záverečné reči a skončenie dokazovania, pozn. odvolacieho súdu), § 185 a § 188 C. s. p. (dokazovanie), čo je vadou konania, odvolací súd uvádza, že je absolútne právne irelevantné, keďže z ust. § 220 ods. 1 C. s. p. v žiadnom prípade nevyplýva povinnosť súdu v písomnom vyhotovení uvádzať číslo paragrafu upravujúceho možnosť podať odvolanie, nakoľko z dikcie ust. § 220 ods. 1 C. s. p. vyplýva, že je nutné okrem iných náležitostí uviesť poučenie o lehote na podanie odvolania, o tom, na ktorý súd sa odvolanie podáva a o náležitostiach odvolania a zároveň poučenie o možnosti exekúcie, keď poučenie napadnutého rozsudku všetky tieto náležitosti obsahuje.

15.

K autoritatívnemu rozkazu (imperatívu) žalobkyne v podanom odvolaní, že zákonná sudkyňa je povinná jej ihneď predložiť k odmene výdavkový pokladničný doklad (aj na keš) a do konania pribrať znalca z odvetvia grafológie s tým, že poplatky za znalca uhradí zamestnávateľ (žalovaný, pozn. odvolacieho súdu) a A.. M. (zákonná sudkyňa v spore) jej do detailu zdôvodní, za akým účelom uviedla odmenu v odôvodnení rozsudku a čo tým sledovala, keď odmenou vylepšovala profil zamestnávateľa, na nej vykonala podvod a uviedla ju do stavu nedôveryhodnej zamestnankyne, je nutné uviesť, že žalobkyňa zrejme nepochopila základné princípy súdneho konania, nakoľko naopak strana sporu je povinná predložiť návrhy na vykonanie dôkazov, t. j. bolo povinnosťou žalobkyne navrhnúť nariadenie znaleckého dokazovania na preukázanie pravosti jej podpisu na výdavkovom doklade, a je výlučne právomocou súdu (nie strany sporu) rozhodnúť o preddavkoch na trovy znaleckého dokazovania, ako aj o tom, ktorá strana sporu odmenu znalcovi zaplatí, a už vôbec nie je povinnosťou súdu v žiadnej inštancii zdôvodňovať strane sporu dôvody odôvodnenia písomne vypracovaného rozhodnutia.

16.

Argumentáciu žalobkyne, že zákonná sudkyňa jej zo svojho platu bude musieť vyplatiť odmenu 20. 000,- Sk v prípade, ak jej nebude ihneď vyplatená, nakoľko marí jej pravdu, dôkazy, hodnovernosť jej dôkazov a výpovede, jej právo na spravodlivosť, a preto je odôvodnenie napadnutého rozsudku v rozpore s ust. § 167 ods. 1, 2, § 188 ods. 1, 2 C. s. p., keďže nebola prítomná na vykonávaní dôkazu a zároveň je v rozpore s ust. § 185 ods. 2 C. s. p., posúdil odvolací súd ako absolútne absurdnú, nakoľko žalobkyňa ako žalujúca strana sporu sa mylne domnieva, že je oprávnená zákonnému sudcovi v akomkoľvek spore čokoľvek diktovať, resp. od sudcu žiadať peňažné plnenie za to, že si voči nej niekto neplní údajné záväzky.

17.

Odvolací súd aj ďalšie tvrdenia žalobkyne v podanom odvolaní o tom, čo môže a čo nemôže súd uvádzať v odôvodnení svojho rozhodnutia, týkajúce sa napr. záveru súdu prvej inštancie, že podnikala na základe živnostenského oprávnenia, avšak nikdy za účelom zisku nepodnikala, posúdil ako právne irelevantné, nakoľko súd je pri rozhodovaní a posudzovaní v konaní zisteného skutkového stavu povinný vychádzať z faktov (skutočností), ktoré mal v konaní preukázané, a preto v prejednávanej veci nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie zamerať svoje dokazovanie na dôvod, pre ktorý začala žalobkyňa pracovať na základ živnosti a ani na dôvody, ktoré ju k tomuto rozhodnutiu viedli, ako sa žalobkyňa mylne domnieva, ale jeho povinnosťou pri posudzovaní nároku na náhradu mzdy bolo z tejto skutočnosti vychádzať.

18.

Odvolací súd považuje za potrebné dať žalobkyni do pozornosti, že súd je štátny orgán, ktorý vykonáva súdnu právomoc, jeho úlohou je teda ochrana práva <https://sk.wikipedia.org/wiki/Pr%C3%A1vo> prostredníctvom vydávania súdnych rozhodnutí, jeho úlohou preto nie je v spore o náhradu mzdy skúmať sociálne pomery tej ktorej strany, resp. zaujímať sa o to, ako má strana sporu zabezpečenú existenciu, nakoľko súd je orgán, ktorý rieši a rozhoduje spory a nie orgán majúci povinnosť zabezpečovať hmotnú alebo finančnú situáciu tej-ktorej strany.

19.

Prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého zamietajúceho výroku rozsudku prvoinštančného súdu a vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav vykonaním potrebných dôkazov, a žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť pre ňu priaznivé rozhodnutie, odvolací súd sa obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku, ktorým rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd tento rozsudok v napadnutej časti potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p.

20.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p. tak, že žalovanému úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

21.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).