Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (7)Rozsudok_10CoPr-5-2018.pdf
PDF · 104.53 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoPr/5/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov senátu - sudcov JUDr. Jany Kotrčovej a JUDr. Róberta Urbana, v spore žalobkyne: JUDr. O. X., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom R. XX, R., proti žalovaným: 1/ Krajský súd Žilina, so sídlom Ul. Orolská 3, Žilina, 2/ Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o doplatenie funkčného platu s príslušenstvom, na základe odvolania žalovaného 1/ proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 2Cpr/1/2014-160 zo dňa 23. apríla 2018, takto
rozhodol:
I.Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e vo výroku III. o povinnosti žalovaného 1/ zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 322,80 eur od 16.02.2011 do 9.07.2014, vo výške 9% ročne zo sumy 322,80 eur od 16.03.2011 do 9.07.2014, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 322,80 eur od 16.04.2011 do 9.07.2014, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 322,80 eur od 16.05.2011 do 9.07.2014, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 322,80 eur od 16.06.2011 do 9.07.2014, vo výške 9,5 % ročne zo sumy 322,80 eur od 16.07.2011 do 9.07.2014 a vo výške 9,5 % ročne zo sumy 261,31 eur od 16.08.2011 do 9.07.2014, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II.Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í vo výroku V. o trovách prvoinštančného konania tak, že žalobkyňa nemá voči žalovanému 1/ nárok na náhradu trov prvoinštančného konania.
III.Rozsudok súdu prvej inštancie p o n e ch á v a n e do t k n u t ý vo zvyšnej časti ( výroky I., II. a IV.).
IV.Žalobkyňa m á voči žalovanému 1/ n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 60 %.
odôvodnenie:
1.Napadnutým rozsudkom (výroky I. a II.) okresný súd pri aplikácii § 144, § 145 ods. 1, 2 CSP a § 146 ods. 1 CSP a s poukazom na dispozitívny úkon žalobkyne, ako i súhlasné vyjadrenie žalovaného 2/ zastavil konanie voči žalovanému 2/. O trovách konania rozhodol (§ 256 ods. 1 CSP) tak, že uložil ich náhradu žalobkyni, keď konštatoval jej procesné zavinenie na zastavení konania voči žalovanému 2/.
2.Následne (výrok III.) súd prvej inštancie uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania špecifikované vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. S prihliadnutím na § 25 ods. 1,4, § 34 ods. 1, § 65 ods. 5 a § 90 ods. 1, 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich (citované v napadnutom rozsudku) východiskovo ustálil pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného 1/. Nadväzne dospel k záveru, že nárok žalobkyne na zaplatenie úrokov z omeškania z doplatenia funkčného platu za obdobie od 1.1.2011 do jeho uhradenia, t.j. do 9.7.2014, tak ako uviedla v úprave petitu po čiastočnom späťvzatí žaloby, je oprávnený. Jeho dôvodnosť totiž vyplýva z hmotnoprávnych účinkov nálezu Ústavného súdu SR vydaného v konaní o nesúlade právneho predpisu s Ústavou SR vo vzťahu k nárokom uplatňovaným v prebiehajúcich občianskych súdnych konaniach. Vychádzajúc zo zjednocujúceho uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2006 zo dňa 11.10.2006 považoval za určujúce, že Nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 99/2011 z 11.decembra 2013, vyhláseným v Zbierke zákonov pod č. 97/2014 dňa 18.4.2014, bol vyslovený nesúlad príslušnej časti zákona č. 120/1993 Z.z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Hoci Ústava SR a zákon o Ústavnom súde nemajú výslovné ustanovenia o hmotno-právnych účinkoch nálezu (o nesúlade) vydaného pred právoplatným skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotno-právne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori musí to tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade. Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty. Podľa názoru Ústavného súdu, dňom márneho uplynutia lehoty podľa § 125 ods. 3 tretej vety Ústavy SR, stratí napadnuté ustanovenie zákona platnosť ex tunc, to znamená, že bolo anulované od počiatku, inými slovami, na toto ustanovenie zákona sa hľadí, akoby nikdy nebolo platné, a teda nikdy nebolo súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. O takýto výklad potom možno opierať aj nárok žalobkyne na zaplatenie doplatku funkčného platu za podmienok, ktoré existovali pred prijatím novelizácie zákona č. 120/1993 Z.z. zákonom č. 500/2010 Z.z. Predmetný doplatok bol žalobkyni vyplatený žalovaným 1/ dňa 9.7.2014. 3.V rozoberanej súvislosti okresný súd zdôraznil, že pri rozhodovaní vo veci nie je viazaný právnym názorom iných súdov toho istého stupňa či odvolacích súdov. Vychádza z platnej legislatívy a je viazaný právnym názorom súdu vyššieho stupňa iba v prípade, že je vyjadrený vo vzťahu ku konkrétnemu prejednávanému prípadu. Sporové strany predkladali v priebehu konania rôzne/opačné rozhodnutia o dotknutom platovom nároku sudcov. Nakoľko je rozhodovacia prax v skutkovo a právne obdobných prípadoch rozmanitá a mnohokrát diametrálne odlišná, je potrebné, aby sa všeobecný súd (sudca) argumentačne vyrovnal s prostriedkami procesnej obrany a procesného útoku v každom jednotlivom konaní (nie však s rozhodnutiami iných súdov). Nie je teda povinnosťou všeobecného súdu vyjadriť sa ku každému predloženému rozhodnutiu súdu rovnakého či vyššieho stupňa, ktoré v konaní predkladá tá- ktorá strana sporu. Dôležitým pre rozhodnutie vo veci je sa skutkovo a právne vysporiadať s argumentmi, ktoré odôvodňujú rozhodnutie súdu v danej veci.
4.Nadväzne je podľa súdu prvej inštancie potrebné opísané závery o účinkoch nálezu Ústavného SR aplikovať na rozhodnutie o nároku na úroky z omeškania (konkrétne pre začiatok omeškania) z doplatenia funkčného platu, ktoré sa stali predmetom konania po čiastočnom späťvzatí žaloby a doplatení funkčného platu žalobkyne za obdobie od 1.1.2011 do 25.7.2011 (kedy bola na základe oznámenia o výške a zložení platu zo dňa 15.8.2011 zastavená výplata doterajšieho - zníženého platu). Žalovanému 1/ sa totiž obnovili povinnosti, ktoré mal pred účinnosťou zákona č. 500/2010 Z.z., ktorého ustanovenia stratili platnosť k 18.10.2014, a to od počiatku. Žalovaný 1/ bol preto povinný žalobkyni vyplatiť plat zodpovedajúci § 66 a nasledujúcim zákona č. 385/2000 Z.z. v spojení s ustanovení § 2 ods. 1 zákona č. 120/1993 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2010, t.j. v plnej výške, v určenom výplatnom termíne neústavne zníženého funkčného platu. Ak tak žalovaný 1/ v stanovenom výplatnom termíne neurobil, dostal sa do omeškania s vyplatením platu žalobkyni. Preto žalobkyni patrí úrok z omeškania dňom nasledujúcim po výplatnom termíne, a nie až od dňa nasledujúceho po dni zverejnenia nálezu ÚS SR v Zbierke zákonov SR. Nárok na zákonný úrok z omeškania v prípade omeškania s platením platu sudcu vyplýva z ust. § 150 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z., v zmysle ktorého na osobitný vzťah sudcu (§ 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z.) sa primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu, ak tento zákon neustanovuje inak, pričom poznámka pod čiarou č. 33 odkazuje na Zákonník práce v znení neskorších predpisov. V zmysle § 1 ods. 4 Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 Z.z.), pokiaľ tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa ods. 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktorý odkaz je potrebné aplikovať aj na osobitný vzťah sudcu. Následne tak možno aplikovať ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka definujúce príslušenstvo pohľadávky, v spojení s ustanovením § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého pri omeškaní s plnením peňažného dlhu vzniká veriteľovi právo požadovať od dlžníka popri plnení aj úroky z omeškania, ktorých výšku ustanovuje vykonávací predpis, a to Nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Pokiaľ vo vzťahu k žalobkyňou uplatnenému nároku na doplatenie platu sudcu za obdobie od 1.1.2011 do 25.07.2011 bola konštatovaná pasívna vecná legitimácia žalovaného 1/, je nevyhnutné konštatovať pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného 1/ aj na zaplatenie úrokov z omeškania, ktoré v zmysle ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka predstavujú príslušenstvo pohľadávky (platového nároku sudcu).
5.Žalobkyňa oproti pôvodnej uplatnenej sume úrokov z omeškania žiadala priznať úrok z omeškania zo skutočne poukázaných finančných prostriedkov v zmysle rozpisu učtárne Krajského súdu Žilina, pri zohľadnení splatnosti platu sudcu podľa ust. § 87 zákona č. 385/2000 Z.z. Vyplatenie jednotlivých súm, tak ako preukázal žalovaný 1/ v rozpise, žalobkyňa nespochybnila, práve naopak, žiadala o pripustenie zmeny petitu v zmysle uvedeného rozpisu. Z tohto dôvodu žalobkyni nevyhovel v časti prevyšujúcej úrok z omeškania za mesiac apríl, vyplatený v mesiaci máj, t.j. za obdobie od 16.5.2011 do 9.7.2014, kedy žiadala úrok z omeškania vo výške 9,25 % zo sumy 632,70 eur, ale priznal jej úrok z omeškania zo sumy 322,80 eur, nakoľko v zmysle rozpisu bol žalobkyni vyplatený doplatok funkčného platu za mesiac apríl, vyplatený v mesiaci máj vo výške 322,80 eur. V tejto časti žalobu zamietol. Pokiaľ si žalobkyňa za mesiac, kedy jej bol reálne doplatený vyšší doplatok v sume 632,70 eur (funkčný plat za mesiac máj vyplatený v júni) uplatnila úrok z omeškania vo výške 9,25 % ročne iba zo sumy 322,80 eur, súd v zmysle § 216 ods. 1 CSP viazaný žalobným návrhom, nemohol priznať viac, než žalobkyňa požadovala. Súd žalobkyni priznal nárok na úrok z omeškania vo výške, ktorá je o osem percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k 1. dňu omeškania s plnením peňažného dlhu (prvýkrát od 16.2.2011), pričom s výplatou doplatku bol žalovaný 1/ v omeškaní do 9.7.2014, kedy bol doplatok k platu žalobkyni vyplatený. Nakoľko základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky bola k prvému dňu omeškania vo výške 1%, súd priznal žalobkyni nárok na úrok z omeškania vo výške 9 % ročne za obdobie omeškania od 16.2.2011 do 9.7.2014 a od 16.3.2011 do 9.7.2014. Od 13.4.2011 bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky vo výške 1,25 % ročne, preto súd priznal žalobkyni za obdobie od 16.4.2011 do 9.7.2014, od 16.5.2011 do 9.7.2014 a od 16.6.2011 do 9.7.2014 úrok z omeškania vo výške 9,25 % ročne. Po zmene sadzby Európskej centrálnej banky od 13.7.2011 na 1,5 %, súd priznal žalobkyni za obdobie od 16.7.2011 do 10.7.2014 a od 16.8.2011 do 10.7.2014 úrok z omeškania vo výške 9,5 % ročne. Uvedené úroky súd priznal vo výške uplatnenej žalobkyňou, nakoľko pri určení výšky vychádzal z ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 3 a § 10c Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.
6.O trovách konania rozhodol okresný súd s poukazom na § 262 ods. 1, 2 CSP, ako i § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP. Vyhodnotil (v prospech žalobkyne) dobrovoľnú úhradu istiny a mieru úspechu ohľadne úroku z omeškania, pričom dospel k záveru, že konečný procesný úspech žalobkyne predstavuje 87,76 %, v ktorom rozsahu uložil žalovanému 1/ povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania. 7.Dodal, že aplikácia § 257 CSP neprichádza do úvahy, nakoľko predmetné ustanovenie má na zreteli osobitné prípady, najmä so sociálnym aspektom, keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa. Žalovaný 1/ svoje stanovisko k veci prezentoval vo vyjadrení k žalobe, kedy poukázal na to, že bol povinný postupovať v zmysle právnej úpravy účinnej v rozhodnej dobe. Uvedené skutočnosti nezakladajú také okolnosti prejednávanej veci, ktoré by bolo namieste vyhodnotiť ako dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by súd výnimočne žalobkyni náhradu trov konania nepriznal. Ani povaha subjektov prejednávanej veci bez ďalšieho dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočnú aplikáciu ust. § 257 CSP, nezakladá. Po doplatení funkčného platu žalobkyni, žalovaný 1/ naďalej jej nárok na úroky z omeškania neuznával a v tejto časti jej nárok dobrovoľne neuhradil. Nemožno tak v okolnostiach prejednávanej veci konštatovať dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by súd žalobkyni voči žalovanému 1/ náhradu trov konania nepriznal. Napokon, samotný žalovaný 1/ v poslednom vyjadrení doručenom súdu dňa 19.3.2018, žiadal súd, aby vo veci rozhodol tak, že žalobu zamietne a o náhrade trov konania rozhodne podľa pomeru úspechu vo veci.
8.Proti tomuto rozsudku, čo do výrokov III. a V., podal odvolanie žalovaný 1/ a domáhal sa jeho zmeny v napadnutej časti v podobe zamietnutia žaloby. Okresnému súdu vytýkal nesprávne právne posúdenie veci spočívajúce v nesprávnej interpretácii účinkov nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 99/2011 z 11.12.2013 vo väzbe na uznesenie Ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2006 z 11.10.2006 s dôsledkom retroaktívneho priznania účinkov predmetného nálezu. V danej spojitosti zdôraznil, že povinnosťou osobného úradu sudcu, prostredníctvom ktorého sa vyplácal funkčný plat sudcu, bolo dodržiavať v rozhodnom čase platnú a účinnú právnu úpravu. Až do pridelenia finančných prostriedkov z rozpočtu SR Ministerstvom spravodlivosti SR v júli 2014, účelovo viazaných na finančné vyrovnanie vo výške doplatku funkčného platu až žalobkyne, nemal v rozhodnej dobe tvrdeného omeškania právnu ani faktickú možnosť tieto finančné prostriedky poskytnúť. Na tom nič nemení ani právny názor žalobkyne vychádzajúci z interpretovania časových účinkov rozhodnutia Ústavného súdu SR. Okrem toho žalovaný ako osobný úrad sudcu ani nebol účastníkom konania pred Ústavným súdom, preto účinky ex tunc nemohli dôvodne založiť omeškania žalovaného 1/. 9.Do pozornosti odvolateľ dal závery Krajského súdu Žilina vyslovené v obdobnej veci vedenej pod sp. zn. 11CoPr/2/2016, v zmysle ktorých dodatočné doplatenie sporných platových náležitostí bez ďalšieho neznamená existenciu kvalifikovaného omeškania. To spôsobuje len a výlučne nedodržanie splatnosti s plnením peňažného dlhu vyplývajúce z dohody/zákona, pričom v okolnostiach posudzovanej veci boli platové náležitosti uhrádzané v termínoch a výške vyplývajúcej z vtedy účinnej platnej právnej úpravy. Taktiež poukázal na publikovaný názor k pôsobnosti ústavne nesúladných právnych predpisov prezentovaných sudkyňou Ústavného súdu SR (JUDr. Ľudmila Gajdošíková, CSc. - pozn. odvol. súdu). Podľa odvolateľa okresný súd nerešpektoval ustanovenie § 220 ods. 2, 3 CSP, keď sa vo svojom odôvodnení nedostatočne zaoberal predchádzajúcimi rozhodnutiami súdov v obdobných veciach, na ktoré žalovaný 1/ poukázal. Zdôraznil tu rozhodnutie Ústavného súdu III.ÚS 192/2006 z 3.11.2006, podľa ktorého pokiaľ súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu. 10.Vo vzťahu k náhrade trov konania odvolateľ mal za to, že súd prvej inštancie neinterpretoval ust. § 257 CSP na daný prípad správne a zotrval na názore, že na strane žalovaného 1/ sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa.
11.V písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyňa navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť. Stotožnila sa so závermi súdu prvej inštancie o danosti nároku na zaplatenie úroku z omeškania vyplývajúci z hmotnoprávnych účinkov dotknutého nálezu Ústavného súdu SR. Naopak, v nesúlade s uznesením pléna Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2006 je tvrdenie odvolateľa o nesprávnej interpretácii účinkov predmetného nálezu.
12.Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané subjektívne legitimovanou stranou sporu (§ 359 CSP) preskúmal vec v rozsahu danom v ustanovení § 379 CSP (z tohto titulu nedotknutými ponechal odvolaním nenapadnuté a samostatné výroky I., II. a IV. o zastavení konania a o čiastočnom zamietnutí žaloby) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario) napadnutý rozsudok potvrdil v meritórnom výroku ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP a zmenil vo výroku o trovách prvoinštančného konania podľa § 388 CSP.
13.So zásadnou argumentáciou odvolateľa/žalovaného 1/ - v podobe tvrdenia o odlišnej interpetácii účinkov nálezu ústavného súdu SR - sa súd prvej inštancie podrobne a konzistentne vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia (viď predovšetkým body 2 a 4 tohto odôvodnenia). Odvolací súd si prezentované závery osvojil v plnom rozsahu (§ 387 ods. 2 CSP) a v konkrétnostiach na ne dokazuje. Odvolacia argumentácia je len zopakovaním stanoviska žalovaného 1/ a to bez spôsobilosti vyvrátiť určujúci záver okresného súdu o hmotnoprávnych účinkoch (ex tunc) nálezu ústavného súdu vydaného v konaní o ne/súlade právneho predpisu s Ústavou SR v neskončených veciach. Opísaný účinok vymedzil/ pomenoval v rámci svojej aplikačnej činnosti samotný Ústavný súd SR (pozri tiež nález Ústavného súdu SR č.k. I.ÚS 51/06-26 zo dňa 8.6.2006) a odvolací súd nevidel dôvod sa od tejto konštrukcie odchýliť. Bez právnej relevancie, z pohľadu takto vymedzeného kvalifikovaného omeškania, založeného na favorizácii princípu zachovania ústavnosti a logickom dôsledku, t.j., že na ustanovenie zákona, ktorého nesúlad s Ústavou SR bol vyslovený, sa hľadí, akoby bolo anulované od počiatku, je tvrdenie odvolateľa, že v rozhodnej dobe nedisponoval právnou ani faktickou možnosťou finančné prostriedky poskytnúť. Podstatou aplikovaného postulátu totiž je, že žalovaný 1/ postupoval podľa ustanovenia, na ktoré, v dôsledku jeho protiústavnosti, akoby nikdy v právnom poriadku SR neexistovalo, a tým porušil mzdový nárok žalobkyne. 14. Pokiaľ v opísanej spojitosti žalovaný 1/ okresnému súdu vytýka porušenie § 220 ods. 2, 3 CSP z dôvodu, že sa nezaoberal prechádzajúcimi rozhodnutiami súdov v obdobných veciach, pozornosti odvolateľa zrejme ušiel bod 28 odôvodnenia napadnutého rozsudku, v rámci ktorého okresný súd náležite a zrozumiteľne predostrel svoje stanovisko k existencii a (hlavne) záväznosti protichodných rozhodnutí všeobecných súdov v obdobných veciach.
15.Napokon, ak odvolateľ vo väzbe na tvrdené porušenie práva na súdnu ochranu osobitne upozornil na odlišný záver Krajského súdu Žilina vyslovený v obdobnej veci vedenej pod sp. zn. 11CoPr/2/2016 dňa 25.1.2017, odvolací súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť odvolateľa na časovo predchádzajúci rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 7CoPr 9/2015 z 26.5.2016, ktorý je založený (práve) na identickom závere ako napadnutý rozsudok okresného súdu. Namietaná absencia relevantného odôvodnenia odchýlenia sa od skoršieho rozhodnutia sa teda netýka ani veci vedenej pod sp. zn. 7CoPr 9/2015, ani napadnutého rozsudku. 16.Zhrnúc konštatované, pristúpil krajský súd k potvrdeniu napadnutého meritórneho výroku ako vecne správneho.
17.Na druhej strane opodstatnenou je odvolacia argumentácia žalovaného 1/ smerujúca k aplikácii § 257 CSP. Aplikačná prax súdov SR (napr. uznesenie Okresného súdu Trenčín č.k. 19CoPr/60/2014-74 zo dňa 19.08.2015) už vymedzila požiadavku efektívneho využitia práva na prístup k spravodlivosti ako kvalifikovaného dôvodu osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania. Žalobkyňa totiž využila prístup k spravodlivosti v takej situácii, kedy sa zo žiadnych okolností vecí nejavilo, že by zo strany žalovaného 1/ nemalo dôjsť k dobrovoľnému plneniu. Definitívna dôvodnosť nároku bola zrejmá v rozhodnutí Ústavného súdu zo dňa 11.12.2013, preto ak žalobkyňa podala žalobu 23.1.2014, nedala žalovanému 1/ reálnu možnosť plnenia, hoci financie ktorými disponuje predstavujú rozpočtové prostriedky, ktoré sú viazané na vopred určené výdavky. Nakladanie s nimi je tak menej flexibilné ako financovanie potrieb subjektov súkromného práva. V uvedenom nemožno síce vidieť ospravedlnenie omeškania verejnoprávnych inštitúcií, naopak zvlášť u nich by malo byť eliminované. Je však potrebné rozlišovať situáciu, kedy je dôvodnosť nároku nesporná a potreba výdavkov z rozpočtu na daný nárok vopred známa, od situácie, kedy sa povinnosť plniť stane objektívne zrejmá až rozhodnutím Ústavného súdu SR. Súčasne nehrozilo ani riziko postupného vzniku nemajetnosti a napokon na strane žalobkyne bola vedomosť o tom, že obdobným povinnostiam odporca v minulosti dostál po rozhodnutí Ústavného súdu. Možno preto uzavrieť, že objektívne neexistovala pochybnosť o dobrovoľnom poskytnutí žalobkyňou požadovaného plnenia. 18.Na základe opísaného odvolací súd zmenil napadnutý výrok o trovách prvoinštančného konania tak, že žalobkyni voči žalovanému 1/ ich náhradu nepriznal.
19.Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania (o nároku na ich náhradu) nachádza svoj právny základ v ustanovení § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v štádiu odvolacieho konania úspešná čo do merita veci a neúspešná čo do trov prvoinštančného konania. Väčšiu mieru úspechu krajský súd logicky prisúdil posúdeniu veci samej (tejto časti priznal úvahou „váhu“ 80 %) a aplikáciou princípu/požiadavky spravodlivého usporiadania veci stanovil povinnosť žalovanej 1/ uhradiť protistrane - žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania rozsahu 60% (80 % - 20 %). O konečnej/konkrétnej výške týchto trov (po posúdení uplatnených trov v zmysle hľadísk uvedených v § 251 CSP) rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie.
20.Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Dovolanie je podľa § 420 CSP prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.