Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)Rozsudok_22Co-54-2017.pdf
PDF · 141.61 KB
Case nature
Area
Subarea
22Co/54/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Petra Straku a JUDr. Michala Boroňa, v spore žalobcu: N., právne zastúpeného Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., Námestie svätého Egídia 93, Poprad 058 01, proti žalovanému N.., zast. JUDr. Máriou Faithovou, advokátkou, Hlavná 28, 925 26 Reca, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 13C/218/2015-184 zo dňa 15.2.2017 jednomyseľne takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje sa rozsudok.
II. Priznáva sa žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej súd prvej inštancie) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností, po upresnení pozemku D. parc.č. XXX/X - ostatné plochy o výmere XXXX m2 v k.ú. V. a priznal v konaní plne úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % postupom podľa § 255 ods. 1 CSP.
2. V odôvodnení uviedol, že sporná nehnuteľnosť - pozemok parc.č. XXX/X v k.ú. V. bola vytvorená geometrickým plánom č. XX/XXXX (poznámka odvolacieho súdu správne č. XX/XXXX) zo dňa 22.05.2015 a to odčlenením od parc. č. XXX/X, ako diel č. X o výmere XXX m2, diel č. X o výmere XX m2 a parc.č.XXX/X ako diel č.X o výmere XX m2 a diel.č.X o výmere XXX m2. Táto nehnuteľnosť je zapísaná na LV č. XXXX k.ú. V., podľa ktorého výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností je žalovaný. Rovnako žalovaný potvrdil, že pôvodným parcelám č. XXX/X a č. XXX/X zodpovedajú súčasné parc. č. XXX/X, č. XXX/X a č. XXX/X, pričom táto parcela je predmetom konania vedeného na tamojšom súde pod sp.zn. XXC/XXX/XXXX.
3. Žalobca tvrdil, že vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti nadobudol vydržaním a zároveň tvrdil, že už jeho právny predchodca nadobudol vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti na základe rozhodnutí o vyvlastnení a následne zo zákona prešlo vlastnícke právo na žalobcu.
4. Žalovaný nadobudol vlastnícke právo k pôvodným parc. č. XXX/X a č. XXX/X na základe darovacích zmlúv uzavretých s dedičmi po pôvodných vlastníkoch, U. O. a Q. Q.. Tieto právne predchodkyne žalovaného sa domáhali určenia, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po ich právnych predchodcoch U. E.i v jednej polovici a nebohej Q. B. v jednej polovici a to v konaní vedenom na tamojšom súde pod sp.zn. 13C/78/2012 z dôvodu, že v tom čase na základe osvedčenia o vydržaní a následného prevodu vlastníckeho práva kúpnou zmluvou bolo vlastnícke právo zapísané v prospech tretej osoby. V uvedenej veci tamojší súd rozhodol rozsudkom zo dňa 15.02.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 25.03.2013 a následne na základe osvedčenia o dedičstve vydaného v konaní 21D/183/2013 na tamojšom súde spoluvlastnícky podiel nebohého U. E. nadobudla U. O., ktorá ho na základe darovacej zmluvy zo dňa 24.07.2014 previedla na žalovaného. Na základe osvedčenia o dedičstve vydaného v konaní na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod. sp.zn. 4D/252/2014 nadobudla Q. Q. spoluvlastnícky podiel nebohej Q. B. a táto ho darovacou zmluvou zo dňa 03.07.2015 previedla na žalovaného.
5. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní s poukazom na ust. §132 ods. 1, 2, §134 ods. 1, 2, §130 ods. 1 OZ, §2 ods.1 zák.č. 138/1991 Zb. o majetku Obcí, §18 ods.1, §20 ods.1 zák.č. 87/1958 Zb. o stavebnom poriadku, §47 vyhlášky č. 144/1959 Zb a §6 ods. 2 vyhlášky č.23/1964 Zb. uzavrel, že žalobca preukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože zmenu vlastníctva k spornej nehnuteľnosti nie je možné docieliť inak, ako podaním určovacej žaloby s prihliadnutím na rozhodnutia správy katastra, ktoré predložili strany sporu a to v zmysle §80 pís. C) OSP (právnej úpravy účinnej v čase v podania žaloby) a rovnako aj v zmysle §137 pís. c) zák.č. 160/2015 Z.z. CSP (ďalej len CSP) účinného od 01.07.2016. Súd prvej inštancie skonštatoval, že sporná parc.č. XXX/X bola vytvorená geometrickým plánom č. XX/XXXX z pôvodných parciel A. XXX/X a XXX/X, z ktorých bola odčlenená celková výmera XXXX m2 a zo zvyšku týchto parciel boli vytvorené parcely č. XXX/X a č. XXX/X, ktoré však nie sú predmetom tohto konania. Podľa tvrdenia v žalobe predmetné parcely A. č. XXX/X a XXX/X ležia z časti pod miestnou komunikáciou, z časti pod chodníkom pre peších, resp. vo verejnej zeleni. Žalobca predovšetkým tvrdil, že pôvodné parcely A. č. XXX/X a č. XXX/X (z ktorých bola vytvorená predmetná sporná parcela č. KN XXX/X) nadobudol na základe vyvlastnenia, pretože vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudol štát a boli zverené do správy právneho predchodcu žalobcu - bývalého MsNV v V.. Žalobca tiež tvrdil, že vyvlastnenie parciel č. XXX/X a XXX/X prebehlo v troch etapách. V prvej etape malo prebehnúť vyvlastnenie tých častí nehnuteľností, ktorým v súčasnosti zodpovedá parc.č. XXX/X. Druhá etapa vyvlastnenia mala prebiehať v r. XXXX a ukončená mala byť rozhodnutím odboru pre výstavbu Rady ONV v V. č. B../XXX/XX/XX-Bá zo dňa 31.11.1956. Právoplatné rozhodnutie, na ktoré sa žalobca odvolával, súdu však nepredložil, predložil iba kópiu prvých dvoch strán tohto rozhodnutia s odôvodnením, že v archíve sa zvyšok nenachádza. Podľa tohto rozhodnutia sa malo uskutočniť vyvlastnenie v prospech N. podnikové riaditeľstvo v V. za účelom výstavby bytových jednotiek. Na druhej strane rozhodnutia sa uvádza, že predmetom vyvlastnenia mali byť aj okrem iného aj nehnuteľnosti parc.č.XXX/X - dvor a č. XXX/X - záhrada o výmere XXX m2 a následne pod tým sa uvádza výmera zabratej plochy celkovo XXX m2. Žalobca nepredložil žiaden geometrický plán, z ktorého by bolo zrejmé, ktorá konkrétna časť parciel č. XXX/X a XXX/X mala byť predmetom vyvlastnenia. Predmetné rozhodnutie nebolo nikdy zapísané do evidencie nehnuteľností, čo medzi stranami sporu ani nebolo sporné. Žalobca predložil doklady, z ktorých vyplýva, že prebiehali jednania ohľadom odkúpenia pozemkov a že vo veci bolo zahájené vyvlastňovacie konanie (uzn. č. D169/56), avšak pre nadobudnutie vlastníctva je podstatné, či vyvlastňovacie konanie bolo právoplatne skončené. Túto skutočnosť nepreukazuje výmer MsNV v V. pod. č. výst. XXX/XXXX, ktorým bola stavebníkovi - N. V. povolená výstavba bytových jednotiek okrem iného aj na parcele č. XXX/X. Výmer bol vydaný 25.05.1955, avšak v tom čase ešte nedošlo k vyvlastneniu týchto nehnuteľností, pretože vyvlastňovacie konanie bolo zahájené až na základe rozhodnutia z 25.04.1956. Naviac vyvlastnenie malo byť vykonané za účelom výstavby bytových jednotiek na vyvlastnených nehnuteľnostiach, avšak tieto bytové jednotky nikdy na parc.č. XXX/X a XXX/X neboli postavené, teda aj preto je dôvodné pochybovať, či vyvlastňovacie konanie, ktoré malo byť vykonané na tento účel, aj skutočne bolo ukončené vo vzťahu k parc.č. XXX/ X a XXX/X. Aj keď neexistujúci dátum uvedený v rozhodnutí by mohol byť iba technickou chybou, z obsahu rozhodnutia nie je zrejmé, aká časť predmetných parciel mala byť predmetom vyvlastnenia, keďže sa tu uvádza údaj XXX m2 a tiež XXX m2. Odhliadnúc od týchto nedostatkov však súd prvej inštancie považoval za rozhodujúce, že zo strany žalobcu nebolo predložené právoplatné rozhodnutie, na základe ktorého by bolo možné konštatovať, že došlo k vyvlastneniu časti sporných nehnuteľností a teda k zániku vlastníctva pôvodných vlastníkov ako právnych predchodcov žalobcu. V tretej etape vyvlastnenie malo prebehnúť na základe rozhodnutia č. XXXX/XX zo dňa 04.11.1964, keď predmetom vyvlastnenia mala byť parcela mpč. XXX/X a mpč. XXX/X o výmere XXX m2. Tvrdenie žalobcu, že ide o právoplatné rozhodnutie, žalovaný opäť spochybnil, pretože predložil súdu farebnú kópiu tohto dokladu, na ktorej je v hornej časti zreteľne uvedená poznámka, že ide o koncept. Táto skutočnosť na čiernobielej kópii predloženej žalobcom viditeľná nie je. Na predloženom doklade sa uvádza, že ho mal vydať vedúci odboru výstavby a je tam nečitateľný podpis. V dolnej časti sa rukou uvádza údaj: „toto rozhodnutie je právoplatné a vykonateľné, V., 15.12.1964 a nečitateľný podpis“. Podľa názoru súdu prvej inštancie predložený doklad nemožno považovať za právoplatné rozhodnutie, pretože uvedená poznámka „koncept“ nasvedčuje tomu, že išlo iba o nejaký návrh alebo prípravu rozhodnutia, je pritom otázne, či rozhodnutie v takomto znení aj skutočne bolo vydané. Navyše rozhodnutie nebolo opatrené ani pečiatkou príslušného štátneho orgánu. Aj keď podľa vtedy platnej právnej úpravy (vládne nariadenie č. 91/1960) sa medzi náležitosťami rozhodnutia výslovne neuvádzal odtlačok pečiatky orgánu, ktorý ho vydal a podpis zamestnanca oprávneného vydať rozhodnutie (tak ako to v súčasnosti opravuje zák. č. 71/1967 Zb.), bolo bežnou praxou, že práve odtlačkom pečiatky sa preukazovalo, že rozhodnutie vydal správny orgán, čo vyplýva z viacerých listinných dôkazov - rozhodnutí predložených oboma stranami sporu. Aj doložka o vykonateľnosti sa vyznačovala tak, že bola opatrená odtlačkom pečiatky správneho orgánu a podpísaná príslušnou osobou a rovnako z nej vyplývalo, ktorým dňom došlo k právoplatnosti jednotlivých výrokov. Naviac rovnako v zmysle konceptu by predmetom vyvlastnenia mala byť parc.č. XXX, aj keď v tom čase takáto parcela nebola zapísaná v evidencii nehnuteľností a ak by mala byť reálne oddelená časť nehnuteľnosti ako v tomto prípade, k rozhodnutiu by musel byť predložený aj geometrický plán, na ktorom je vyznačené oddelenie nehnuteľnosti a uvedená jej výmera. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie dospel k záveru, že doklad predložený žalobcom nemožno považovať za právoplatné rozhodnutie správneho orgánu a mal za to, že ani ohľadom tejto časti pôvodných nehnuteľností žalobca nepreukázal, žeby došlo k právoplatnému vyvlastneniu sporných nehnuteľností a skonštatoval, že zo strany žalobcu, ktorého zaťažuje dôkazne bremeno, nebolo preukázané, žeby druhá alebo tretia etapa vyvlastňovania bola ukončená právoplatným rozhodnutím príslušného správneho orgánu a skonštatoval, že žalobca, ani jeho právny predchodca, nemohol vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti nadobudnúť vyvlastnením.
6. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že nadobudol vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti ex lege v zmysle §2 ods.1 zák.č. 138/1991 Zb., súd prvej inštancie uviedol, že vzhľadom na nepreukázanie tvrdení žalobcu ohľadom vyvlastnenia sporných nehnuteľností by musela byť inými dôkazmi preukázaná skutočnosť, že bývalý MsNV v V. mal právo hospodárenia k predmetným nehnuteľnostiam ku dňu nadobudnutia účinnosti zák.č. 183/1991 Zb. Žiadne dôkazy, z ktorých by vyplývalo, že k predmetným nehnuteľnostiam mal právo hospodárenia bývalý MsNV v V., resp. dôkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že sporné nehnuteľnosti by boli zahrnuté v majetku, ktorý bol delimitovaný na žalobcu, však žalobca nepredložil. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojho tvrdenia, že vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti nadobudol na základe zákona.
7. Súd prvej inštancie ďalej posudzoval tvrdenia žalobcu, že vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti nadobudol vydržaním. V tejto súvislosti poukázal na rozporné tvrdenia žalobcu ohľadom plynutia vydržacej lehoty, keď v žalobe tvrdil, že táto uplynula ku dňu 01.01.2006, aj keď neuvádzal, na základe akého právneho titulu sa stal oprávneným držiteľom a následne na pojednávaní tvrdil, že vydržacia lehota uplynula k 01.01.1993, pričom začala plynúť momentom právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení. Súd prvej inštancie však skonštatoval, že nebolo preukázané, žeby v roku 1964 bolo o vyvlastnení predmetných nehnuteľností právoplatne rozhodnuté. Aj v prípade, keby právoplatne rozhodnuté o vyvlastnení bolo, tak vlastníkom by sa stal štát a právny predchodca žalobcu by k týmto nehnuteľnostiam získal iba právo hospodárenia a žalobca by následne vlastníctvo nadobudol v zmysle §2 ods.1 zák.č. 138/1991 Zb. Nakoľko nebolo preukázané, že rozhodnutie o vyvlastnení nadobudlo právoplatnosť, resp. že bolo vydané, preto by žalobca musel preukázať, že mu právnym predchodcom boli nehnuteľnosti dané do užívania a ak by bola preukázaná jeho dobromyseľnosť, začala by mu plynúť vydržacia doba. Žalobca však ani odovzdanie nehnuteľností do užívania právnym predchodcom nepreukázal. Držbu žalobca odôvodňoval tým, že predmetné pozemky tvoria verejné priestranstvo, konkrétne ležia pod miestnou komunikáciou, resp. pod chodníkom a žalobca vykonáva ich celoročnú údržbu a prevádzku s vedomím, že pozemky boli legálne vyvlastnené v jeho prospech, aj keď vyvlastňovacie rozhodnutia sa nezapísali do pozemkovej knihy. V súvislosti s dobromyseľnosťou žalobcu treba podľa názoru súdu prvej inštancie rozlišovať, či žalobca nakladal so spornými pozemkami ako vlastnými alebo či takto nakladal s komunikáciami, ktoré by mali byť na nich umiestnené. Podľa tvrdenia žalobcu, ktoré však taktiež žalobca nepreukázal, sa na sporných pozemkoch nachádzajú miestne komunikácie, a to cesta a chodník. Pokiaľ žalobca vykonáva údržbu cesty, ešte to neznamená, že aj s pozemkom, na ktorom sa cesta nachádza, nakladá ako s vlastným. Ohľadom sporného pozemku žalobca žiadne tvrdenia o tom, žeby s ním nakladal a správal sa ako vlastník pozemku, nepredložil (okrem jeho tvrdenia, že sa cíti byť ich vlastníkom). Naopak, boli to práve právni predchodcovia žalovaného, ktorí potom, ako zistili, že k predmetným pozemkom bolo na základe vydržania zapísané vlastnícke právo v prospech tretej osoby, sa v konaní na tamojšom súde pod sp.zn. 13C/78/2012 domáhali určenia, že tieto nehnuteľnosti patria do dedičstva po pôvodných vlastníkoch. Ani v konaní vedenom správou katastra V. pod č. D (žalobca preukazoval svoje vlastníctvo rozhodnutím o vydržaním č. D zo dňa 24.11.2006 vydaného správou katastra V.), avšak toto rozhodnutie bolo zrušené rozhodnutím Krajského súdu v Prešove č.k. 2S/7/2007 zo dňa 05.09.2008, na základe čoho správa katastra v V. vydala nové rozhodnutie D ktorým návrh žalobcu na vydanie požadovaného rozhodnutia zamietla. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca nepreukázal oprávnenosť držby spornej nehnuteľnosti, nakoľko dokazovaním nebolo preukázané, že by s predmetnou nehnuteľnosťou žalobca nakladal ako s vlastnou a pri nakladaní s ňou bol dobromyseľný, pretože jeho dobromyseľnosť je spochybnená aj tým, že po prechode vlastníctva na žalobcu k veciam, ku ktorým mal právo hospodárenia MsNV V., musel žalobca vedieť z delimitačných protokolov ako aj ďalších podkladov, ktoré veci mu boli odovzdané. Pokiaľ mu do užívania neboli odovzdané aj pozemky parc.č. XXX/X a X/XX/X, nemôže tvrdiť, že je dobromyseľný pri ich užívaní. Navyše žalobca ani nepreukázal, po akú dobu mal predmetné pozemky mať v držbe, a preto ani z tohto hľadiska nemožno konštatovať splnenie podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Nakoľko nebolo preukázané právoplatné rozhodnutie o vyvlastnení sporných nehnuteľností, na základe ktorého by však aj tak nemohol žalobca nadobudnúť vlastnícke právo, ale nadobudol by ho štát a taktiež nebolo preukázané, že by vlastníctvo žalobcu k sporným pozemkom vzniklo na základe zákona a rovnako aj vzhľadom na nepreukázanie tvrdenia žalobcu o tom, že by vlastníctvo k sporným pozemkom vydržal, súd prvej inštancie jeho žalobu zamietol.
8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca a s poukazom na ust. §365 ods. 1 písmeno f) a písmeno h) CSP navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a určil žalobcu za výlučného vlastníka spornej nehnuteľnosti. V prípade úspechu si uplatnil náhradu trov konania. Mal za to, že vlastnícke právo spornej nehnuteľnosti nadobudol rozhodnutím o vyvlastnení a následne prechodom zo zák.č. 138/1991 Zb. o majetku obcí a ďalším nadobúdacím titulom bolo vydržanie. Zdôraznil, že v konaní predložil všetky dostupné dokumenty svedčiace o tom, že v minulosti skutočne došlo k vyvlastneniu sporného pozemku a to v troch etapách tak, ako je to aj popísané v napadnutom rozsudku. V súvislosti s preukazovaním, že o vyvlastnení bolo právoplatne rozhodnuté príslušným štátnym orgánom poukázal na skutočnosť, že predložil dve strany rozhodnutia odboru pre výstavbu Rady ONV v V. č. výst.XXX/XX/XX-Bá zo dňa 31.11.1956, pretože zvyšok sa v archíve nevyskytuje s tým, že toto nebolo zapísané do evidencie nehnuteľností. V konaní však bolo nespochybniteľne preukázané zahájenie vyvlastňovacieho konania a vydanie výmeru č. XXX/XXXX zo dňa 25.05.1955 o povolení stavby stavebníkovi Q., V.. Ohľadom tretej etapy vyvlastňovania žalobca predložil rozhodnutie č. XXXX/XX zo dňa 04.11.1964, na ktorom bola ručne vyznačená doložka právoplatnosti dňom 15.12.1964 s podpisom a na pravej strane aj poznámka „koncept“. Podľa záveru súdu prvej inštancie z predloženého vyvlastňovacieho rozhodnutia nemožno zistiť, ktorým dňom by malo byť rozhodnutie právoplatné a tiež, že aj tak by bolo v rozpore s vyhláškou č. 23/64 Zb. Žalobca v tejto súvislosti zdôraznil, že vyvlastňovacie konanie prebehlo v súlade s vtedy platnou právnou úpravou (zák. č. 280/1949 Zb., vládne nariadenie č. 93/1950 Zb., vládne nariadenie č. 20/1955 Zb.). Mal za to, že správny orgán postupoval v intenciách uvedených predpisov, keď príslušný správny orgán vydal o vyvlastňovacom konaní, o ktorého zahájení niet pochýb, vyvlastňovacie rozhodnutie s dátumom vydania 31.11.1956. Je nesporné, že k začatiu vyvlastnenia došlo a predmetné rozhodnutie predložené žalobcom nepochybne svedčí o tom, že toto vyvlastnenie bolo aj ukončené práve vydaním uvedeného rozhodnutia. Pokiaľ súd spochybňoval jeho správnosť či zrozumiteľnosť poukazujúc na inú výmeru pozemku (XXX m2 alebo XXX m2), mal za to, že nie je v právomoci všeobecného civilného súdu preskúmavať náležitosti správneho rozhodnutia, postup a konanie správneho orgánu. Ohľadne tretej etapy vyvlastnenia, kedy žalobca produkoval jednoznačný dôkaz o existencii právoplatného a vykonateľného rozhodnutia o vyvlastnení zo dňa 04.01.1964, na ktorom bola vyznačená doložka právoplatnosti a vykonateľnosti dňom 15.12.1964 s podpisom vedúceho odboru výstavby a s poznámkou „ex 05.11.1964“ - teda dátumu expedovania rozhodnutia, už z týchto rozhodnutí je zrejmé vydanie právoplatného a vykonateľného rozhodnutia o vyvlastnení. Žiaden právny predpis neupravoval povinnosť správneho orgánu opatriť pečiatkou orgánu a pečiatkou právoplatnosti akékoľvek správne rozhodnutie. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru o neexistencii, resp. o nepreukázaní právoplatného vyvlastňovacieho rozhodnutia s tvrdením, že je na ňom uvedená poznámka „koncept“ a že absentuje pečiatka orgánu, ktorý ho vydal, ako aj vyznačenie doložky právoplatnosti a čo bolo „bežnou praxou podľa súdu, mal žalobca za to, že ide o nesprávny právny záver, nakoľko vládne nariadenie č. 91/1960, ktorý citoval aj samotný súd prvej inštancie, za podstatnú náležitosť rozhodnutia odtlačok pečiatky správneho orgánu nepovažoval a ani nebola platná osobitná úprava pre vyznačovanie doložky právoplatnosti v rozhodnutiach v správnom konaní. Podľa žalobcu je zrejmé, že rozhodnutie bolo deň nasledujúci po jeho vydaní expedované a nadobudlo právoplatnosť 15.12.1964. Na preukázanie skutočnosti, že to nemuselo byť „bežnou praxou“ predložil súdu iné rozhodnutie zo dňa 15.12.1962, v ktorom sú rovnako vytýkané nedostatky (len doložka právoplatnosti a vykonateľnosti je dopísaná písacím strojom) a napriek tomu došlo k právoplatnému vyvlastneniu v ňom uvedených nehnuteľností. Ako podporný dôkaz ohľadne právoplatnosti a vykonateľnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia zo 04.11.1964 žalobca predložil žiadosť o preplatenie nehnuteľností vyvlastnených pre investičnú výstavbu z mimolimitného fondu zo dňa 29.01.1965. Zdôraznil, že všeobecnému súdu neprináleží preskúmavať zákonnosť správneho rozhodnutia a posudzovať, či malo alebo nemalo v tom čase vyžadované náležitosti a zo svojho záveru vyvodiť následne nulitu či neexistenciu správneho rozhodnutia. Žalobca zdôraznil, že dôkazy o vyvlastňovaní dotknutých pozemkov, ktoré v konaní produkoval, jednoznačne preukazujú, že vyvlastňovacie konanie bolo riadne zahájené, bolo zaznamenané v evidencii nehnuteľností a následne, že k vyvlastneniu pozemkov aj došlo. Nemožno od žalobcu spravodlivo požadovať, aby s tak značným časovým odstupom od vyvlastnení (1945 - 1948 , 1956, 1964) predložil kompletné spisové materiály, najmä ak žalobca produkoval dôkaz a po celý čas tvrdil, že najmä vyvlastnenie v roku 1964 bolo aj právoplatne ukončené a vyznačenie právoplatnosti vyplýva aj zo samotného rozhodnutia. V tejto súvislosti poukázal žalobca na ustálenú rozhodovaciu prax súdov, v zmysle ktorej pokiaľ sa po tak dlhej dobe od vyvlastnenia nenachádza nejaký doklad týkajúci sa vyvlastnenia v archívoch, najmä ak nebolo zrejmé, kde sa spisový materiál týkajúci sa vyvlastnenia vôbec nachádzal, nemožno z toho vyvodiť, že vyvlastnenie nenadobudlo právoplatnosť a nemožno ani spochybňovať správnosť, obsah a náležitosti vyvlastňovacieho rozhodnutia. Rovnako tak pokiaľ ide o existenciu zápisu zmeny stavu do evidencie nehnuteľností. Žalobca zdôraznil, že produkoval v konaní pred súdom prvej inštancie všetky dostupné dôkazy, a preto súd nemal a ani nemohol spochybňovať skutočnosti, ktoré pred tak značnou dobou založili určité právne vzťahy a rovnako tak súd prvej inštancie nemôže spochybňovať ani správnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia. Ak žalovaný tvrdí, že sa určité veci v dávnej dobe neuskutočnili obvyklým či úradným postupom, dôkazné bremeno v tomto smere je na žalovanom.
Ohľadne nepreukázania dobromyseľnosti žalobcu vo vzťahu k vydržaniu mal za to, že svoju dobromyseľnosť preukázal práve tvrdením, že s nehnuteľnosťou nakladal ako s vlastnou. V meste V. prebehol prechod vlastníctva k mnohým nehnuteľnostiam bez toho, aby boli tieto zanesené do delimitačného protokolu, čo je všeobecne známa skutočnosť. Delimitačný protokol však nemá konštitutívny charakter, ale plní len deklaratórnu funkciu a potvrdzuje len skutočnosť, ktorá nastala zo zákona. Okrem vnútorného subjektívneho presvedčenia žalobcu o tom, že je vlastníkom vydržiavanej veci, svedčí aj existencia objektívneho nadobúdacieho titulu, od ktorého odvodzuje svoje subjektívne presvedčenie o svojom vlastníckom práve. Nadobúdacím titulom od ktorého žalobca svoje presvedčenie o tom, že sa stal vlastníkom nehnuteľností odvodzuje, je zák.č. 138/1991 Zb. Počas celého konania pred súdom prvej inštancie žalobca konzistentne tvrdil, že nemal dôvod pochybovať o tom, že sa stal vlastníkom nehnuteľností prechodom podľa § 2 ods. 1 zák.č. 138/1991 Zb. a teda bol odo dňa účinnosti tohto zákona dobromyseľný, že k nehnuteľnostiam nadobudol vlastnícke právo. Jeho dobromyseľnosť nemohla byť nijako ovplyvnená tým, že nebol podaný návrh na vklad jeho vlastníctva do katastra nehnuteľností a už vôbec nie tým, že domnelí právni nástupcovia po pôvodnom vlastníkovi nehnuteľností sa domáhali určenia, že tieto nehnuteľnosti patria do dedičstva.
Žalobca teda zotrvával na svojom presvedčení podloženom v konaní produkovanými dôkazmi, že pozemok bol právoplatne vyvlastnený, následne došlo k jeho prechodu zo zák.č. 138/1991 Zb. a ďalším titulom pre vlastníctvo žalobcu je vydržiaci titul a to zo zreteľom na zistený skutkový stav, či už u jeho právneho predchodcu, ktorého doba držby sa započítava do držby samotného žalobcu, alebo aj len vydržaním vlastníckeho práva samým žalobcom. Z uvedených dôvodov navrhol vyhovieť žalobe v celom rozsahu a v prípade úspechu si uplatnil náhradu trov konania.
9. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za správne po vecnej aj právnej stránke. Vzhľadom na tvrdenie žalobcu, že vlastnícke právo k predmetnému pozemku nadobudol rozhodnutím o vyvlastnení a následne ex lege - zo zákona č. 138/1991 Zb. a ďalším jeho nadobúdacím titulom bolo vydržanie konštatoval, že nie je možné, aby tú istú vec vlastník nadobudol dvoma odlišnými nadobúdacími titulmi. Ak sa mal žalobca stať vlastníkom predmetného pozemku na základe vyvlastnenia a potom tento majetok získať v zmysle zákona č. 138/1991 Zb., tak nemôže tvrdiť, že pozemok, ku ktorému už mal vlastnícke právo následne vydržal. Vlastník veci nemôže túto sám sebe vydržať. Uvedené tvrdenie žalobcu nielenže postráda logiku, ale poukazuje aj na to, že žalobca nepozná svoj nadobúdací titul, a preto uvádza všetko, čo by mu mohlo v argumentácii pomôcť. Žalobca argumentoval tým, že vyvlastnenie malo prebehnúť v troch etapách, ale v súvislosti s prvou etapou vyvlastnenia si právo neuplatňuje a ďalej žalobca argumentoval rozhodnutiami, ktoré mali preukázať vyvlastnenie v druhej a tretej etape. Malo ísť o vyvlastnenie v rôznych časových úsekoch, preto žalobca hovorí o „etapách“, to však neznamená, že by išlo o vyvlastnenie, ktoré by sa skutočne delilo na etapy. V súvislosti s údajnou druhou etapou vyvlastnenia sa žalobca odvoláva na prvé dve strany rozhodnutia Odboru pre výstavbu Rady ONV v V., č. B..XXX/XX/XX-Bá zo dňa 31.11.1956. Takýto dátum v kalendári nie je, pretože november má iba 30 dní a navyše toto rozhodnutie nikdy nebolo zapísané do evidencie nehnuteľností. Navyše vyvlastnenie podľa tohto rozhodnutia nebolo v prospech štátu, ale N.., takže argumentácia žalobcu, že došlo k vyvlastneniu a potom získal pozemok, či jeho časť na základe zákona 138/91 Zb. neobstojí. Dôležité však je, že predložená listina rozhodnutia nie je úplná a neobsahuje ani vyznačenie právoplatnosti. Skutočnosť, že uvedené rozhodnutie nebolo zapísané v evidencii nehnuteľností iba potvrdzuje pochybnosť o tom, či rozhodnutie vôbec niekedy nadobudlo právoplatnosť. Argumentácia žalobcu, že bolo preukázané začatie vyvlastňovacieho konania nie je dôkazom o jeho právoplatnom skončení. Súd prvej inštancie bol oprávnený skúmať, či predložený listinný dôkaz spĺňa všetky zákonné náležitosti vzhľadom na nepreukázanie právoplatnosti rozhodnutia, či predloženie jeho časti, a to aj s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4Cdo/123/2003, ak ide o správne akty - rozhodnutia, ktoré sú nulitné, teda o akty, ktorých vady sú tak závažné čo do zápornej kvality vady, neuplatní sa prezencia ich správnosti. V zmysle rozhodnutia R-220/1950 sú súdy povinné zaoberať sa tým, či správny akt nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný. Z toho dôvodu mal žalovaný za to, že žalobca pri tomto neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal právoplatné vyvlastnenie a získanie vlastníctva k predmetnému pozemku uvedeným spôsobom. K tvrdeniu žalobcu v súvislosti s údajnou treťou etapou vyvlastnenia na základe rozhodnutia č. XXXX/XX zo dňa 04.11.1964 zdôraznil, že predložené rozhodnutie má v úvode rukou napísané „koncept“, neobsahuje pečiatku orgánu, ktorý ho vydal a absentuje tiež pečiatka orgánu, ktorý mal vyznačiť právoplatnosť. Z rukou dopísaných údajov „toto rozhodnutie je právoplatné a vykonateľné“ a v ďalšom riadku „V. 15.12.1964“, kde opäť absentuje pečiatka orgánu, ktorý mal právoplatnosť vyznačiť, tak z takto vyznačenej údajnej doložky právoplatnosti nie je zrejmý dátum právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia, pričom uvedenie dátumu 15.12.1964 pri meste „V.“ rozhodne nemožno považovať za dátum právoplatnosti, ale iba za možný dátum zápisu údaju. Navyše žalovaný už v priebehu konania uviedol, že U. E. nebol v čase vydania predmetného rozhodnutia vlastníkom údajne vyvlastňovaných nehnuteľností, pretože ešte nebolo skončené konanie o dedičstve. Ak ešte nebol vlastníkom, tak nemohol byť vyvlastnený týmto rozhodnutím. Závažným nedostatkom predloženého „konceptu“ je skutočnosť, že v čase jeho vydania tam uvedená parcela č. XXX, ktorá sa mala vyvlastniť nebola zapísaná v evidencii nehnuteľností. Žalovaný mal za to, že predmetný „koncept rozhodnutia“ je nulitným aktom a vykazuje také závažné nedostatky, že nie je možné ním preukázať právoplatné skončenie vyvlastňovacieho konania, opäť aj s poukazom na vyššie uvádzané rozhodnutia Najvyššieho súdu 4Cdo/123/2003 a R-220/1950. Opäť preto konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď síce tvrdil, že pozemok bol vyvlastnený, ale nepreukázal jeho riadne právoplatné vyvlastnenie. Ak žalobca tvrdil, že vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti nadobudol ex lege podľa zákona 138/1991 Zb., tak k prechodu vlastníctva v zmysle § 2 ods. 1 citovaného zákona by mohlo dôjsť za predpokladu, že ku dňu činnosti tohto zákona by k predmetným nehnuteľnostiam mal právo hospodárenia bývalý MsNV v V., čo však žalobca nepreukázal a rovnako ani to, že napr. pozemok bol zahrnutý v majetku delimitovanom na žalobcu. V súvislosti s v odvolaní uvádzaným odkazom na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/651/2015 zdôraznil, že v predmetnej veci súdu nebol predložený žiaden vyvlastňovací spis, iba kópie rozhodnutí, ktoré majú zásadné nedostatky, pričom žalobcom predložené údajné vyvlastňovacie rozhodnutia neboli spochybňované extenzívnym spôsobom, ale iba z dôvodu, že nespĺňajú požiadavky správneho rozhodnutia, pričom ich nedostatky boli riadne pomenované. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že sporný pozemok vydržal žalovaný poukázal na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, pričom už samotná skutočnosť, že žalobca vždy uviedol iné tvrdenia ohľadom plynutia vydržacej doby vedie k pochybnosti tejto argumentácie, nehovoriac o tom, že začiatok držby žalobca nikdy súdu nepreukázal a rovnako nepreukázal, že s pozemkom nakladal ako s vlastným a že pri tomto bol dobromyseľný. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny a priznal žalovanému náhradu trov konania.
10. V odvolacej replike sa žalobca pridržiaval argumentácie obsiahnutej v odvolaní a navrhol rozhodnúť v zmysle petitu odvolania.
11. V odvolacej duplike žalovaný predložil rozhodnutie OR PZ v V., č. p. R.-PP-R.-XX-XXX/XXXX-P zo dňa 27.07.2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 04.08.2017, v ktorom sa na strane 5 jednoznačne uvádza, že mesto V., teda žalobca sa v tomto priestupkovom konaní vyjadrilo, že nie je vlastníkom pozemku KN-C par. č. XXX/X k. ú. V., a preto nemôže preukázať jeho nadobudnutie do svojho vlastníctva. Žalovaný ďalej uviedol, že ako vlastník platí za sporný pozemok daň, ktorú mu vyrubuje Mesto, teda žalobca, o čom doložil aj rozhodnutia. Z uvedeného preto jednoznačne vyplýva, že žalobca nemôže byť vlastníkom sporného pozemku, nespráva sa ako vlastník, za vlastníka považuje žalovaného a navyše sa písomne v priestupkovom konaní vyjadril, že vlastníkom nie je a nemôže preukázať nadobudnutie vlastníctva. Z týchto dôvodov zotrval na svojej argumentácii a svojich tvrdeniach.
12. Žalobca sa k doručenému podaniu žalovaného nevyjadril.
13. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozsudok je vecne správny.
14. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
15. Čo sa týka námietky žalovaného, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne a v úplnosti neodôvodnil, je potrebné uviesť, že požiadavka na riadne úplné odôvodnenie rozhodnutia predstavuje zásadu spravodlivého procesu, vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie významný, bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď. Špecifická odpoveď sa vyžaduje na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúcim (Ruiz Torija c./Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303- A; Hiro Balani c./Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B).
16. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
17. Odvolací súd považuje rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a preskúmateľný. Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých dôvodov žalobe vyhovel, odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v § 220 ods. 2 CSP. Nie je možné konštatovať, že by rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom a k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Za odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nie je možné považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.
18. Odvolací súd si osvojuje náležité a presvedčivé odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý na zistený skutkový stav použil správne právne predpisy, tieto aj správne interpretoval, pričom zo skutkových záverov vyvodil správne právne závery. Odvolací súd v plnom rozsahu poukazuje na vecne správne závery súdu prvej inštancie a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku dopĺňa:
19. Ustanovenie § 132 Občianskeho zákonníka je všeobecným ustanovením o nadobúdaní subjektívneho vlastníckeho práva jednotlivými spôsobmi. Vlastnícke právo sa nadobúda buď od skoršieho vlastníka prevodom alebo prechodom, kde ide o nadobudnutie odvodené (derivátne), alebo sa nadobúda pôvodným (originárnym) spôsobom k novovzniknutej veci, ktorá doteraz nikomu nepatrila. Pri nadobúdaní vlastníckeho práva rozhodnutím štátneho orgánu hovoríme o prechode vlastníckeho práva. Vlastnícke právo na základe rozhodnutia štátneho orgánu sa nadobúda napr. rozhodnutím správneho orgánu o vyvlastnení veci. V zmysle § 132 ods. 2 Občianskeho zákonníka okamihom nadobudnutia vlastníckeho práva rozhodnutím štátneho orgánu je zásadne nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia, okrem prípadu, keď by v rozhodnutí bol deň nadobudnutia vlastníckeho práva výslovne určený.
20. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie uvádza, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že by k spornému pozemku nadobudol vlastnícke právo vyvlastnením, resp. následne ex lege v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb.. Predloženie prvých dvoch strán rozhodnutia Odboru pre výstavbu Rady ONV v V. č. B..XXX/XX/XX-Bá zo dňa 31.11.1956 nepreukazuje skutočnosť, že by k právoplatnému vyvlastneniu sporného pozemku skutočne došlo. Odvolací súd sa prikláňa k argumentácii žalovaného v súvislosti s dátumom 31.11.1956 uvádzaným na vyvlastňovacom rozhodnutí (č. l. 111), pretože mesiac november má iba 30 dní, pričom deň 30.11.1956 pripadol na piatok. Toto vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo zapísané do evidencie nehnuteľností a predovšetkým skutočnosť, že podľa tohto rozhodnutia vyvlastnenie nebolo v prospech štátu, ale Q. Preto argumentácia žalobcu, že došlo k vyvlastneniu a následne mesto V. získalo sporný pozemok na základe zákona č. XXX/XX Zb. nemôže obstáť, pretože nemohlo ísť o zverenie majetku do správy bývalého MsNV v V.. V zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 138/91 Zb. o majetku obcí do vlastníctva obcí z majetku Slovenskej republiky prechádzajú veci, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu právo hospodárenia Národným výborom, na území ktorých sa nachádzajú. Podstatná je tiež skutočnosť, že predmetné neúplné rozhodnutie neobsahuje ani vyznačenie právoplatnosti (§ 132 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Správne preto postupoval súd prvej inštancie, ak skúmal všetky zákonné náležitosti predloženého rozhodnutia a po jeho dôslednom preskúmaní skonštatoval jeho vady, toto nerešpektoval a hľadel na neho ako na akt neexistujúci. Skutočnosť, že bolo preukázané začatie vyvlastňovacieho konania v zmysle argumentácie žalobcu však nemôže byť dôkazom aj o jeho právoplatnom ukončení, a teda následnom vyvlastnení. V tejto súvislosti preto správne konštatoval súd prvej inštancie, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal právoplatné vyvlastnenie a získanie vlastníctva k spornému pozemku uvedeným spôsobom. Rovnako sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie ohľadne neunesenia dôkazného bremena žalobcom, ktorý tvrdil, že sporný pozemok bol vyvlastnený v údajnej tretej etape vyvlastňovania na základe rozhodnutia č. XXXX/XX zo dňa 04.11.1964 a opätovne nepreukázal jeho riadne právoplatné vyvlastnenie. Už na prvej strane údajného rozhodnutia je uvedená rukou písaná poznámka „koncept“. Odvolací súd sa prikláňa k argumentácii žalovaného, že z tohto konceptu nie je ani zrejmý dátum právoplatnosti a vykonateľnosti konceptu tohto rozhodnutia, keď uvedenie dátumu 15.12.1964 pri slove „V.“ rozhodne nemožno považovať za dátum jeho právoplatnosti. Navyše v čase vydania tohto konceptu parc. č. XXX, ktorá sa mala vyvlastniť ani v evidencii nehnuteľností zapísaná nebola. Rovnako v čase vydania predmetného rozhodnutia (zo dňa 04.11.1964) pán U. E. ani nebol evidovaným vlastníkom údajne vyvlastňovaných nehnuteľností, pretože ešte nebolo skončené konanie o dedičstve, a preto ak ešte nebol vlastníkom, nemohol byť týmto rozhodnutím vyvlastnený. Dedičské konanie po právnej predchodkyni U. E., jeho matke U. E. bolo právoplatne skončené až 29.12.1964 v zmysle vyjadrení na pojednávaní dňa 19.04.2016 (č. l. 60 a nasl.). Nemôže obstáť ani argumentácia vtedajšej splnomocnenej zástupkyne žalobcu, že síce pôvodná vlastníčka U. E. zomrela ešte pred vydaním rozhodnutia o vyvlastnení a že dedičské konanie bolo skončené až po vydaní rozhodnutia, ale v tom čase v rámci vyvlastňovacieho konania príslušný orgán konal už s domnelými dedičmi. Po U. E. boli okrem pána U. E. predsa ešte dvaja dedičia žijúci v K., a to jeho súrodenci A. E. a F. E. (zápisnica z pojednávania zo dňa 05.05.2015 vo veci 17C/176/2014 a tvrdenie splnomocnenej zástupkyne mesta V. - č. l. 48 spisu). Z týchto dôvodov možno predložený „koncept“ rozhodnutia považovať za nulitný právny akt vykazujúci také závažné nedostatky, že ním nie je možné preukázať právoplatné skončenie vyvlastňovacieho konania.
21. Z uvedených dôvodov je legitímne konštatovanie súdu prvej inštancie, že ak žalobca tvrdil, že nadobudol vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti zo zákona v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 138/91 Zb., tak v zmysle tohto zákonného ustanovenia k prechodu vlastníctva by mohlo dôjsť za predpokladu, že ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona by mal k predmetným nehnuteľnostiam právo hospodárenia bývalý MsNV v V.. Nakoľko žalobca nepreukázal tvrdenia ohľadom vyvlastnenia sporných nehnuteľností, táto skutočnosť by musela byť preukázaná inými dôkazmi. Žalobca však takéto dôkazy nepredložil, rovnako ani nepreukázal, že by sporný pozemok bol zahrnutý v majetku delimitovanom na žalobcu, a preto možno konštatovať, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal nadobudnutie vlastníctva k pozemku nielen vyvlastnením, ale ani ex lege. V tejto súvislosti nemôže ani obstáť tvrdenie žalobcu v odvolaní o tom, že „v meste V. prebehol prechod vlastníctva k mnohým nehnuteľnostiam bez toho, aby tieto boli zanesené do delimitačného protokolu, čo je všeobecne známa skutočnosť.“
22. Odvolací súd sa rovnako prikláňa ku konštatovaniu súdu prvej inštancie v súvislosti s nepreukázaním dobromyseľnosti žalobcu vo vzťahu k vydržaniu. Neobstojí názor žalobcu, že svoju dobromyseľnosť preukázal, a to práve tvrdením, že s nehnuteľnosťou nakladal ako s vlastnou. Okrem vnútorného subjektívneho presvedčenia o tom, že je vlastníkom vydržiavanej veci, musí žalobcovej dobrej viere svedčiť aj existencia objektívneho nadobúdacieho titulu, od ktorého odvodzuje subjektívne presvedčenie o svojom vlastníckom práve. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám o sebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva tak, ako vyplýva z rozsudkov Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/117/94 a 2Cdo/271/2007, na ktoré vo svojom odvolaní poukazoval aj samotný žalobca. Už skutočnosť, že žalobca uvádzal rôzne tvrdenia ohľadne začiatku plynutia vydržacej doby (01.01.2006, následne 01.01.1993) vedie k pochybnosti argumentácie žalobcu ohľadom plynutia vydržacej doby.
23. Odvolací súd sa prikláňa aj ku konštatácii súdu prvej inštancie, že aj keby sa preukázalo, že žalobca vykonával údržbu cesty, ktorá sa má nachádzať na časti sporného pozemku, ešte to neznamená, že žalobca aj s pozemkom pod ňou nakladal ako s vlastným.
24. Keďže žalobcovi sa nepodarilo v priebehu konania preukázať, že s pozemkom nakladal ako s vlastným a že pri tomto bol dobromyseľný (§ 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka), nemohol preukázať vydržanie sporného pozemku.
25. V priebehu konania, ako aj v samotnom odvolaní žalobca tvrdil, že vlastnícke právo k spornému pozemku nadobudol rozhodnutím o vyvlastnení a následne ex lege, pričom ďalším nadobúdacím titulom malo byť vydržanie sporného pozemku. Ak sa žalobca mal stať vlastníkom predmetného pozemku na základe vyvlastnenia a následne tento pozemok získať v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. podľa jeho tvrdenia, tak nemôže obstáť žalobcove ďalšie tvrdenie, že pozemok, ku ktorému už mal vlastnícke právo, následne vydržal. Vlastník veci totiž nemôže túto vec vydržať sám sebe. Nie je totiž možné, aby tú istú vec vlastník nadobudol dvoma odlišnými nadobúdacími titulmi. Tvrdenia žalobcu o nadobudnutí vlastníctva sú protichodné, v priebehu konania žalobca neuviedol, na základe ktorého nadobúdacieho titulu tvrdí, že je vlastníkom sporného pozemku a z tohto dôvodu jeho žaloba rovnako nemôže obstáť.
26. Pre oprávnenosť držby je podstatné, že držiteľ veci je dobromyseľný. Oprávnenou držbou treba rozumieť faktické ovládanie veci (vykonávanie práva) spojené s vôľou nakladať s ňou ako so svojou v dobrej viere, že držiteľovi táto vec patrí. Pri oprávnenej držbe musí byť teda splnená (okrem iných) aj podmienka dobrej viery držiteľa, že mu vec patrí. Skutočnosť, či držiteľ veci je alebo nie je dobromyseľný, treba vždy hodnotiť objektívne, a to nielen z hľadiska osobného presvedčenia držiteľa veci (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/27/2005). Pre vydržanie vlastníckeho práva je nutné kumulatívne splnenie podmienok vydržania - t.j. spôsobilosť predmetu vydržania, vydržacia doba, oprávnenosť držby. Pokiaľ absentuje čo i len jeden z predpokladov, je vydržanie vlastníckeho práva vylúčené.
27. Ak žalobca tvrdí, že vlastníctvo k spornému pozemku nadobudol zo zákona (zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí), musel by preukázať v konaní vierohodným spôsobom, že ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona mal k predmetnej nehnuteľnosti právo hospodárenia bývalý MsNV v V.. Podľa tvrdení žalobcu vyvlastňovacie konanie sporného pozemku malo prebiehať v troch etapách, pričom svoj nárok žalobca odvodzoval od skončenia druhej etapy vyvlastňovacieho konania v roku 1956 a rovnako od tretej etapy vyvlastňovacieho konania z roku 1964. V delimitačných protokoloch však sporný pozemok zaevidovaný nebol, rovnako vyvlastňovacie rozhodnutia neboli zaevidované ani v evidencii nehnuteľností. Aj samotný žalobca podal predmetnú určovaciu žalobu až takmer 24 rokov od účinnosti zákona č. 138/1991 Zb.. Možno teda konštatovať, že ak by právny predchodca žalobcu postupoval v súlade s princípom ochrany vlastníckeho práva, pozemky by mal majetkoprávne vysporiadané už pred účinnosťou zákona č. 138/1991 Zb.. Rovnako však ani samotný žalobca v súlade s princípom ochrany vlastníckeho práva nepostupoval, keď predmetnú určovaciu žalobu podal po takmer 24 rokoch od účinnosti zákona č. 138/1991 Zb.. Vzhľadom na vyššie popísaný stav by bolo v rozpore so zásadami uplatňovanými v demokratickej spoločnosti, ako aj s princípom ochrany vlastníckeho práva (ktorý mal svoje uplatnenie aj v čase ČSSR) akceptovať záver, že v danom prípade došlo k prechodu vlastníckeho práva na právneho predchodcu žalobcu, na základe vyvlastnenia, resp. na samotného žalobcu zo zákona.
28. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol správne, pričom správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania, a preto za daného stavu rozsudok ako vecne správny potvrdil s osvojením si dôvodov rozhodnutia uvedených súdom prvej inštancie (§ 387 ods. 1, 2 CSP).
29. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania voči neúspešnému žalobcovi v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).