Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6S-21-2016.pdf
PDF · 153.91 KB
Case nature
Area
Subarea
6S/21/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Kriškovej a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Otílie Belavej, v právnej veci žalobcu: MAC TV s.r.o., so sídlom Brečtanová 1, Bratislava, IČO: 00 618 322, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Miletičova 5B, Bratislava, proti žalovanému: Rada pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Palisády č. 36, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. RP/028/2014 zo dňa 29. apríla 2014, takto jednohlasne
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta.
Žalovanému súd právo na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
I.
Konanie a rozhodnutia správnych orgánov
1. Zo súdneho a administratívneho spisu súd zistil, že listom zo dňa 17.12.2013, doručeným dňa 10.01.2014, žalovaný (ďalej aj ako „Rada“) žalobcovi oznámil začatie správneho konania vo veci možného porušenia § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z. v súvislosti s tým, že na televíznej programovej službe JOJ dňa 21.10.2013 o cca 19:00 hod. odvysielal v rámci programu Veľké noviny príspevok s názvom VÝKON AKO V RÉŽII BRITSKÉHO SS, v ktorom mohlo dôjsť k nezabezpečeniu objektívnosti a nestrannosti. V uvedenom oznámení žalovaný žalobcu zároveň požiadal o jeho stanovisko k predmetu správneho konania, prípadne navrhnutie dôkazov, pričom na uvedené mu určil lehotu 10 dní od doručenia oznámenia. Tiež žalovaný žalobcu v tej istej lehote požiadal o vyjadrenie k podkladom pre rozhodnutie, ktorými sú záznam vysielania programu Veľké noviny, odvysielaný na programovej službe JOJ dňa 21.10.2013 v čase o cca 19:00 hod. a prepis/popis skutkového stavu. Okrem poukázania na právo žalobcu nazerať do spisov a robiť si z nich výpisy bol žalobca v predmetnom oznámení upozornený na to, že ak svoje práva v stanovenej lehote nevyužije, žalovaný rozhodne aj bez jeho stanoviska.
2. Ďalej súd zistil, že listom zo dňa 17.02.2014, doručeným dňa 03.03.2014, žalovaný žalobcu opätovne vyzval na vyjadrenie k podkladom pre rozhodnutie a určil mu v tejto súvislosti lehotu 5 dní odo dňa doručenia opätovnej výzvy. Na oznámenie o začatí správneho konania a opätovnú výzvu na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia žalobca nereagoval.
3. Následne vydal žalovaný napadnuté rozhodnutie č. RP/028/2014 zo dňa 29.04.2014, ktorým ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g/ a h/ zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z.z.“) postupom podľa ustanovenia § 71 zákona č. 308/2000 Z. z. rozhodol, že žalobca ako účastník správneho konania č. 409-PLO/O-5920/2013 porušil:
I. povinnosť ustanovenú v § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že na televíznej programovej službe JOJ dňa 21.10.2013 v čase o cca 19:00 hod. odvysielal v rámci programu Veľké noviny príspevok s názvom VÝKON AKO V RÉŽII BRITSKÉHO SS, v ktorom nedostala súdna úradníčka, prípadne Ministerstvo spravodlivosti SR, ako dotknutá osoba priestor vyjadriť sa k tvrdeniam o postupe súdnej úradníčky, zobrazenej v príspevku pri výkone súdneho rozhodnutia, dávaného do súvisu s hospitalizáciou maloletých detí, čím porušil povinnosť zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov, za čo mu bola uložená podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. sankcia - upozornenie na porušenie zákona,
II. povinnosť ustanovenú v § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že na televíznej programovej službe JOJ dňa 21.10.2013 v čase o cca 19:00 hod. odvysielal v rámci programu Veľké noviny príspevok s názvom VÝKON AKO V RÉŽII BRITSKÉHO SS, ktorý spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom zasiahol do osobnej cti v príspevku zobrazenej súdnej úradníčky, za čo mu bola uložená sankcia podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z. - pokuta určená podľa § 67 ods. 5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. vo výške 5.000 Eur, so splatnosťou do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia na uvedený účet. Zároveň žalovaný skonštatoval, že podľa § 64 ods. 5 cit. zákona : „Uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila.“
4. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný vo vzťahu k porušeniu povinnosti pod bodom I. uviedol, že účastník konania dňa 21.10.2013 o cca 19:00 hod. odvysielal na programovej službe JOJ v hlavnom vysielacom čase v rámci spravodajského programu Veľké noviny príspevok s názvom VÝKON AKO V RÉŽII BRITSKÉHO SS. Posudzovaný príspevok informoval divákov o dvoch prípadoch výkonu súdnych rozhodnutí o výchove maloletých detí, a to v prípade maloletého chlapca z Bratislavy a dvoch dievčat z X. V. v okrese P.. V rámci príspevku odzneli závažné tvrdenia kritizujúce spôsob akým postupovala súdna úradníčka, v príspevku viackrát detailne zobrazená, pri výkone súdneho rozhodnutia, následkom ktorého skončil maloletý chlapec v nemocnici.
5. Prevažná časť príspevku sa zaoberala výkonom súdneho rozhodnutia v prípade maloletého chlapčeka z Bratislavy, v rámci ktorého boli odvysielané audiovizuálne zábery zachytávajúce súdnu úradníčku pri výkone tohto súdneho rozhodnutia, pričom detailné zábery jej tvárovej časti a jej hlas neboli účastníkom konania nijakým spôsobom upravené (napr. rastrovanie, modifikácia hlasu, atď.), v dôsledku čoho bola súdna úradníčka pre užšiu verejnosť jednoznačne identifikovateľná. Hospitalizovanie maloletého chlapca z Bratislavy po výkone súdneho rozhodnutia bolo v príspevku prezentované ako dôsledok postupu súdnej úradníčky, a to nasledovnými vstupmi redaktora:
Redaktor: Vzhľadom k tomu, že dieťa zažilo nepochybne pri tomto úradníckom postupe šok a celá akcia skončila až príchodom lekárky. Redaktor: Keďže ale žiadame o komplexnú analýzu priameho konania práve súdnej úradníčky, v tomto prípade. Na stanovisko Ministerstva spravodlivosti zatiaľ čakáme. Redaktor: Chlapček, o ktorom je reč, je po tomto traumatizujúcom zážitku, v réžii súdnej úradníčky, stále hospitalizovaný v nemocnici. Sociálna kuratela tvrdí, že v takýchto prípadoch nemajú vôbec žiadne rozhodovacie právomoci.
6. Podľa názoru žalovaného sa v dôsledku citovaných vyjadrení súdna úradníčka stala nepochybne dotknutou osobou (ďalej len „dotknutá osoba“). Z odvysielaných vyjadrení divák mohol vo vzťahu k súdnej úradníčke nadobudnúť dojem, že pri výkone súdneho rozhodnutia postupovala vo vzťahu k maloletým deťom neprimerane až bezohľadne. Divák vzhľadom na absenciu postoja dotknutej osoby nemal možnosť vyhodnotiť, či boli maloleté deti hospitalizované naozaj v dôsledku neprimeraného a bezohľadného postupu súdnej úradníčky alebo príčina ich hospitalizácie spočívala napríklad v správaní rodinných príslušníkov pri samotnom výkone, ktorý nebol v príspevku zachytený. Divákovi bola sprostredkovaná iba informácia o momentálnej absencii stanoviska Ministerstva spravodlivosti SR z dôvodu žiadosti o komplexnú analýzu konania súdnej úradníčky, cit.: „Keďže ale žiadame o komplexnú analýzu priameho konania práve súdnej úradníčky v tomto prípade. Na stanovisko ministerstva spravodlivosti zatiaľ čakáme“.
7. Žalovaný s poukazom na znenie ustanovenia § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z. dôvodil, že ak dôvodom neodvysielania vyjadrení dotknutých osôb bolo odmietnutie poskytnutia stanoviska zo strany dotknutých osôb k relevantným tvrdeniam, na zákonný postup vysielateľa podľa uvedeného zákonného ustanovenia stačilo sprostredkovať recipientom napríklad informáciu, že dotknuté osoby sa k veci odmietli vyjadriť. Zdôraznil, že snaha žalovaného ako účastníka konania informovať verejnosť o aktuálnych, závažných a v spoločnosti rezonujúcich témach ho nezbavuje povinnosti prinášať informácie v súlade s povinnosťami plynúcimi mu zo zákona č. 308/2000 Z.z.
8. Rada dospela k záveru, že nakoľko v príspevku absentovalo vyjadrenie dotknutej osoby k relevantným tvrdeniam, bol odvysielaný príspevok podaný jednostranne v rozpore s požiadavkou vyváženosti ako jedného zo základných kritérií objektivity, v dôsledku čoho divák nemal možnosť slobodne sa rozhodnúť medzi viacerými verziami a vytvoriť si objektivizovaný názor k diskutovanej téme. Rada teda skonštatovala, že účastník konania odvysielal príspevok v rozpore s § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z., a to tým, že v posudzovanom príspevku nedostala súdna úradníčka, prípadne Ministerstvo spravodlivosti SR, ako dotknutá osoba priestor vyjadriť sa k tvrdeniam o postupe súdnej úradníčky, zobrazenej v príspevku pri výkone rozhodnutia, dávaného do súvisu s hospitalizáciou maloletých detí, čo znamená, že účastník konania neposkytol recipientom ucelené informácie potrebné na vytvorenie vlastného úsudku na základe rôznorodých informácií, a teda recipientom boli informácie sprostredkované jednostranne v rozpore s požiadavkou objektívnosti a nestrannosti.
9. Proti tomuto rozhodnutiu podal včas žalobca v celom rozsahu odvolanie na Najvyšší súd SR, žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. O odvolaní žalobcu rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 6Sž/12/2014-40 zo dňa 16.12.2015 tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vo výroku pod bodom II. potvrdil a časť predmetu konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného vo výroku pod bodom I. vylúčil na samostatne konanie a v tejto časti vec postúpil Krajskému súd v Bratislave ako súdu vecne a miestne príslušnému. Postúpenie veci krajskému súdu najvyšší súd odôvodnil s poukazom na § 64 ods. 6 veta pred bodkočiarkou zákona č. 308/2000 Z. z. a uviedol, že v časti výroku pod bodom I. napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktorým bola žalobcovi uložená podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. sankcia - upozornenie na porušenie zákona - je na prejednanie a rozhodnutie daná vecná príslušnosť Krajského súdu v Bratislave v zmysle ustanovení § 246 ods. 1, § 246a ods. 2 OSP. Krajskému súdu bola vec postúpená dňa 09.02.2016.
II.
Zhrnutie argumentov žalobcu
10. Žalobca v časti vzťahujúcej sa k I. výroku napadnutého rozhodnutia toto považoval za vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že zistenie skutkového stavu žalovaným je nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Napadnuté rozhodnutie považoval v tejto časti za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a podľa žalobcu bola v konaní žalovaného zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
11. Okrem poukázania na to, že sa v danom prípade jedná o pokračovací správny delikt, namietal tiež absenciu formálneho aktu Rady, na základe ktorého malo dôjsť k vyžiadaniu záznamu z vysielania. Nesúhlasil s názorom, že vyžiadanie záznamu z vysielania je jednoduchý administratívny úkon, ktorý si nevyžaduje formu rozhodnutia Rady prostredníctvom hlasovania. Mal za to, že z hľadiska svojej podstaty ide o úkon, ktorý má kruciálny význam pre celé správne konanie. Jeho účelom je zaistenie dôkazu použiteľného pre správne konanie. Za použitia analógie s trestným konaním upriamil pozornosť na účel domovej prehliadky, ktorý spočíva tiež v zaistení dôkazu použiteľného pre trestné konanie, pričom príkaz na domovú prehliadku však musí spĺňať všetky náležitosti procesného rozhodnutia a musí byť vydané predsedom senátu alebo sudcom pre prípravné konanie. Podľa názoru žalobcu bez toho, aby o zaistení dôkazu rozhodla Rada ako kolektívny orgán vykonaním hlasovania, nie je možné iný postup Rady považovať za súladný so zákonom a najmä zaručujúci dodržanie právnej istoty a predvídateľnosti práva vysielateľa, a tým aj dodržanie práva na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu. Nevydanie rozhodnutia o vyžiadaní záznamu v súlade so zákonom č. 308/2000 Z.z. je podľa žalobcu takou vadou, ktorá má za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.
12. Ďalej žalobca namietal, že žalovaný ho v napadnutom rozhodnutí uznal za vinného z dôvodu uvedenia špekulatívnych vyjadrení komentatívneho charakteru, a to bez uvedenia relevantného zdroja. Postup žalovaného v tomto smere považoval žalobca za šikanózny a protizákonný. Dôvodil, že v zmysle rozsiahlej a konštantnej judikatúry ESĽP, Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR patrí ochrana novinárskych zdrojov informácií k základným atribútom slobody tlače a vysielania, čiže práva na slobodu prejavu chráneného Ústavou SR a Dohovorom. Zdôraznil, že akákoľvek požiadavka žalovaného, resp. sankcionovanie za neuvedenie zdroja informácií je porušením práva na slobodu prejavu účastníka správneho konania. Uviedol, že judikatúra ESĽP, ale aj ústavného súdu jednoznačne rozlišuje medzi skutkovými tvrdeniami, hodnotiacimi úsudkami a výrokmi polemického charakteru, pričom všetky spadajú pod ochranu čl. 10 Dohovoru. Mal za to, že v predmetnom prípade vysielateľ použil polemické výroky, ktorými priblížil bežnému recipientovi možné scenáre udalosti, ktorá sa odohrala. Takýto spôsob spracovania a použitia výrazových prostriedkov polemického charakteru podľa žalobcu jednoznačne spadá pod ochranu práva na slobodu prejavu vysielateľa.
13. Podľa žalobcu žalovaný skutkový stav veci zistil vykonaním jediného dôkazu - záznamu z vysielania, ktorý však podľa názoru žalobcu nie je sám o sebe spôsobilý vystihnúť úplný skutkový stav veci, najmä nie je spôsobilý preukázať, či došlo k naplneniu kritéria objektívnosti a nestrannosti. Mal za to, že žalovaný nemôže konečnú odvysielanú informáciu izolovať a oddeliť od všeobecného kontextu, ktorým je nepochybne proces zberu a získavania informácií. Objektivitu pri zbere, získavaní a overovaní informácií žalovaný nemôže a hlavne podľa žalobcu nie je schopný posúdiť z odvysielaného príspevku, nakoľko tento tvorí len finálny produkt získavania a šírenia informácií a v zásade nemôže dať úplnú a presnú informáciu o jeho objektívnosti. Zastával názor, že žalovaný je dokonca povinný skúmať, či pre informácie uvedené v samotnom príspevku existoval dostatočne presný a spoľahlivý skutkový základ zistený samotným spracovateľom (redaktorom) príspevku. Existenciu dostatočného skutkového základu bolo možné zistiť napríklad žalobcom navrhovaným výsluchom redaktora, ktorý samotný príspevok zostavoval. Keďže žalovaný tento výsluch odmietol vykonať, podľa žalobcu tým došlo k nedostatočnému zisteniu skutkového stavu veci. V tejto súvislosti žalobca poukázal na konštantný právny názor ESĽP, ktorý je v súlade s požiadavkou euro-konformného výkladu práva potrebné aplikovať ako výkladové pravidlo vzťahujúce sa na predmetnú vec. ESĽP vo veci Pedersen a Baadsgaard proti Dánsku (Rozhodnutie č. 49017/1999) okrem iného uviedol, že súd musí skúmať, či sťažovatelia konali v dobrej viere a v súlade s povinnosťou novinárov overovať konkrétne tvrdenia. Žalobca mal v zmysle uvedeného za to, že jeho povinnosťou ako vysielateľa nie je zabezpečiť, aby odvysielaný príspevok každý a všetci recipienti (bežný recipient) vnímali ako objektívny a nestranný, resp. aby príspevok ako objektívny a nestranný pôsobil, ale povinnosťou žalobcu a jeho zamestnancov je, aby konali v dobrej viere a poskytli spoľahlivé a presné informácie v súlade s novinárskou etikou. Podľa žalobcu by sa ním navrhnutým dôkazom (výsluch redaktora) jednoznačne zistilo, za akých okolností došlo k získaniu informácií, koľko zdrojov bolo oslovených, či tieto zdroje boli dostatočné k poskytnutiu informácií, či boli informácie overené, či bol poskytnutý priestor druhej strane na vyjadrenie, či sa druhá strana vyjadril a ako sa vyjadrila a pod.
14. Záverom žalobca zhrnul, že žalovaný nesprávne právne posúdil vec tým, že nesprávne aplikoval a nerešpektoval ústavou a dohovorom garantované právo žalobcu na slobodu prejavu a nedostatočne a nesprávne právne posúdil legalitu, legitimitu a proporcionalitu zásahu do tohto práva žalobcu. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR z 02.06.2009, sp. zn. III. ÚS 42/09-77, podľa ktorého ak orgán verejnej moci zasiahne do výkonu práva na slobodu prejavu, je na ňom, aby preukázal, že zásah zodpovedá kritériám zákonnosti, legitimity a proporcionality.
III.
Vyjadrenie žalovaného
15. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním doručeným súdu dňa 02.03.2016, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. Uviedol, že pojmy objektívnosť, nestrannosť, názory a hodnotiace komentáre nie sú v zákone č. 308/2000 Z.z. a ani v súvisiacich právnych predpisoch bližšie špecifikované alebo definované, a teda spadajú do kategórie tzv. neurčitých pojmov. Pre tieto pojmy platí zásada, že je vo výlučnej kompetencii správneho orgánu v procese aplikácie práva, aby vymedzil ich obsah. Za hlavné kritériá objektivity sa vo všeobecnosti považujú: relevancia, transparentnosť, presnosť, vecnosť, vyváženosť, rôznorodosť, aktuálnosť, zrozumiteľnosť, osvojenie si pozície odstupu a neutrality vo vzťahu k predmetu spravodajstva, absencia stránenia.
16. Žalovaný namietal, že žalobca konštatoval uloženie sankcie za pokračovací správny delikt (porušenie § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z.), a to bez uvedenia argumentov, z čoho tak usudzuje. Zdôraznil, že postupoval v medziach zákona a na základe posúdenia všetkých okolností prípadu vyhodnotil odvysielanie posudzovaného programu ako samostatný skutok a nie čiastkový útok pokračujúceho správneho deliktu. Ďalej žalovaný poukázal na to, že povinnosť uchovávať súvislý záznam vysielania a doručiť ho Rade na požiadanie vyplýva priamo zo zákona č. 308/2004 Z.z. To znamená, že túto povinnosť neukladá Rada vydaním individuálneho správneho aktu, ale priamo zákon č. 308/2000 Z.z. Rada v prípade potreby od vysielateľa záznam vysielania vyžiada, teda ho vyzve na splnenie svojej povinnosti vyplývajúcej priamo zo zákona. Úkon, ktorým Rada od vysielateľa záznam vysielania vyžiada, nie je úkonom v rámci správneho konania, čo potvrdil aj Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 5Sž/37/2011. Rada preto o takomto úkone nerozhoduje ako kolektívny orgán - hlasovaním, ako napr. pri ukladaní sankcie v rámci správneho konania. Jedná sa o jednoduchý administratívny úkon bez predpísanej formy. Jedinou podmienkou platnosti takého úkonu je jeho autentickosť, t.j. z úkonu samotného musí byť zrejmé, že ide o úkon Rady. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na § 11 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., podľa ktorého činnosť Rady koordinuje a navonok koná v jej mene predseda Rady. Žalovaný v tejto súvislosti upriamil tiež pozornosť na to, že otázku týkajúcu sa potreby rozhodnutia Rady pre zákonné vyžiadanie záznamov vysielania sa zaoberal aj Ústavný súd SR vo veci sp. zn. III. ÚS 564/2012, v ktorej uznesením odmietol sťažnosť smerujúcu proti rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2Sž/21/2011, 2Sž/17/2011 a 5Sž/37/2011. Pre úplnosť žalovaný dodal, že žalobcom uvedený príklad (príkaz na domovú prehliadku) nemôže slúžiť ako príklad analógie, nakoľko sa uvedené inštitúty podstatne líšia. V prvom rade neexistuje všeobecná povinnosť občanov SR strpieť domovú prehliadku. Jej nariadenie je prípustné iba v odôvodnených prípadoch, nakoľko sa jedná o závažný zásah do súkromia. Z tohto dôvodu zákonodarca stanovil formálne podmienky, ktoré musí príkaz na domovú prehliadku spĺňať a tieto explicitne uviedol v príslušnej právnej úprave. Zákon č. 308/2000 Z.z. však žiadne formálne podmienky pre vyžiadanie záznamov vysielania neustanovuje a ani neukladá Rade o tomto úkone rozhodovať hlasovaním.
17. K námietke žalobcu ohľadom nedostatočne zisteného skutkového stavu žalovaný poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/80/2011, ktorý bol potvrdený rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžo/33/2012. V uvedených rozhodnutiach bol vyslovený názor, že posudzovaným skutkovým stavom, ktorým došlo k naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z. je výlučne len to, čo bolo odvysielané v rámci predmetného programu. To, čo bolo odvysielané, teda relevantný skutkový stav, žalovaný zistil dostačujúco a celkom presne, keďže ho zistil priamo zo záznamu predmetného vysielania. Akékoľvek iné skutočnosti, ktoré sa odohrali mimo televízneho vysielania, či už pred ním alebo po ňom, sú pre účely zistenia relevantného skutkového stavu bez právneho významu. V prípade, ak ide o preukazovanie skutočností zjavne nepotrebných alebo nadbytočných, je žalovaný oprávnený rozhodnúť, že takéto navrhované dôkazy netreba vykonať. Žalovaný zdôraznil, že relevantný skutkový stav je obsah televízneho vysielania. Pri posudzovaní dodržiavania povinnosti podľa § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z. je potrebné posudzovať len to, čo bolo odvysielané, len odvysielaný obsah je skutkovým stavom, o ktorom môže žalovaný rozhodnúť. Skúmanie okolností prípravy reportáže je celkom zjavne irelevantné. V tejto súvislosti žalovaný dodal, že aj v rozhodnutí ESĽP vo veci Pedersen a Baadsgaard proti Dánsku, na ktoré poukázal žalobca, sa ESĽP pri posudzovaní, či obmedzenie slobody prejavu bolo v súlade s čl. 10 ods. 2 dohovoru, podrobne zaoberal obsahom odvysielaných programov. Okrem uvedeného žalovaný v tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca sa v priebehu celého správneho konania nevyjadril k jeho predmetu, ani nenavrhol vykonanie výsluchu redaktora, ktorý by bol zo strany žalovaného odmietnutý tak, ako to nepravdivo v odvolaní žalobca uvádza. Dôvodil, že vykonávanie dôkazov patrí do diskrečnej právomoci žalovaného, ktorej uplatňovanie je podmienené úplným a presným zistením skutkového stavu. Mal za to, že skutkový stav v danej veci bol spoľahlivo zistený zo záznamu vysielania, a preto nebolo potrebné vykonať ďalšie dôkazy.
18. Ďalej sa žalovaný stotožnil s názorom žalobcu, že jeho úlohou nie je zabezpečiť, aby každý jeden recipient vnímal odvysielané informácie ako objektívne a nestranné. Zdôraznil však, že povinnosťou žalobcu je však vysielať tak, aby si recipienti na základe odvysielaných informácií mohli vytvoriť objektivizovaný úsudok na prezentovanú problematiku, teda zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov sprostredkovaním všestranných a nezaujatých informácií. Žalovaný nesúhlasil so žalobcom v tom, že nie je podstatné to, čo bolo odvysielané. Rada musí vždy primárne posudzovať samotný obsah vysielania a až pri preskúmavaní konkrétneho protiprávneho konania môže byť relevantné posudzovanie získaných dôkazov.
19. Žalovaný tiež nesúhlasil s tým, že pochybil pri posudzovaní naplnenia kritérií podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. Dôvodil, že skúmal obsah napadnutého príspevku, aby zistil, či sú splnené dôvody pre uloženie sankcie za porušenie § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v čl. 10, ako aj Ústava SR, zakotvuje pre každého právo na slobodu prejavu. Rovnako však ustanovujú možnosť obmedzenia slobody prejavu a práva na vyhľadávanie a šírenie informácií. Sloboda prejavu je garantovaná len do tej miery, pokiaľ nezasahuje do práv a slobôd a právom chránených záujmov iných. V takých prípadoch je podľa žalovaného nutné hovoriť o jej obmedzení a výnimkách, kedy môže byť vzhľadom na okolnosti potrebné zasiahnuť do slobody prejavu. Sloboda prejavu teda nemá absolútny charakter. Poukázal na to, že slobodu prejavu je možné obmedziť na základe kumulatívneho splnenia troch podmienok. Obmedzenie musí vyplývať zo zákona, byť nevyhnutné v demokratickej spoločnosti a sledovať legitímny cieľ. Nevyhnutnosť znamená nemožnosť dosiahnuť cieľ iným spôsobom. Cieľ obmedzenia predstavuje napr. ochrana práv a slobôd iných. Ústava SR zakotvuje legitímny cieľ obmedzenia slobody prejavu taxatívne ako ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku a ochranu zdravia, mravnosti. Z uvedeného podľa žalovaného vyplýva, že obmedzenie slobody prejavu je možné z dôvodu ochrany verejného záujmu, ako aj ochrany individuálnych záujmov. Práve účelom ustanovenia § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z. je ochrana práv a slobôd iných. Preto žalovaný zastával názor, že podmienka legality a legitimity je v danom prípade nepochybne naplnená.
20. Podľa žalovaného proporcionalitu obmedzenia slobody prejavu je možné vnímať v dvoch rovinách. Prvou je obmedzenie slobody prejavu zakotvením určitých konkrétnych povinností všeobecne záväzným právnym predpisom, v tomto prípade zakotvením ustanovenia § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na to, že uvedené zákonné ustanovenie bolo do zákona č. 308/2000 Z.z. vložené v rámci implementácie Európskeho dohovoru o cezhraničnej televízii. Požiadavka, aby názory odvysielané v spravodajských programoch boli objektívne a nestranné vyplýva konkrétne z čl. 7 ods. 3 uvedeného dohovoru, podľa ktorého je prevádzkovateľ vysielania povinný zabezpečiť, aby spravodajské relácie objektívne uvádzali fakty a udalosti a podporovali slobodné utváranie názorov. Druhou je rovina obmedzenia slobody prejavu uplatnením konkrétnych zákonných ustanovení v konkrétnom prípade. Túto rovinu Rada skúma prostredníctvom zákonom dovolenej správnej úvahy, ktorá analyzuje intenzitu porušenia zásad objektivity a nestrannosti na jednej strane a intenzitu, príp. obmedzenia slobody prejavu účastníka konania na strane druhej. Žalovaný zdôraznil, že v tomto prípade bola intenzita porušenia zásad objektivity a nestrannosti vysoká, nakoľko žalobca neposkytol k podstatným skutočnostiam dotknutej strane príspevku priestor na vyjadrenie. Okrem toho zdôraznil, že zásah do slobody prejavu v danom prípade nie je neprimeraný, a to vzhľadom na uloženú sankciu, ktorá nekladie dôraz na represívnu, ale na výchovnú zložku.
21. Ďalej žalovaný s poukazom na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia uviedol, že nesankcionoval žalobcu za neidentifikovanie zdroja informácií, ale odvysielanie spravodajského príspevku v rozpore s požiadavkou objektívnosti a nestrannosti, nakoľko v ňom boli prezentované jednostranne nevyvážené informácie prisudzujúce zodpovednosť za hospitalizáciu maloletého chlapca súdnej úradníčke bez poskytnutia priestoru na vyjadrenie súdnej úradníčky, prípadne Ministerstvu spravodlivosti SR, ako dotknutého subjektu, k tvrdeniam o neprimeranom postupe súdnej úradníčky, v dôsledku čoho žalobca neposkytol recipientom ucelené informácie potrebné na vytvorenie vlastného úsudku na základe rôznorodých informácií. V tejto súvislosti žalovaný dôvodil, že v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. je povinná dbať o uchovávanie plurality informácií v spravodajských programoch a zároveň je orgánom splnomocneným na dohľad nad dodržiavaním právnych predpisov upravujúcich vysielanie. Úlohou žalovaného je sledovať obsah vysielania a v prípade zistenia protiprávneho stavu na strane vysielateľa vydať o tejto skutočnosti rozhodnutie. V rozhodnutí o porušení § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z. žalovaný na základe skutkového stavu konštatuje, akým spôsobom mohol vysielateľ zabezpečiť plnenie predmetnej povinnosti, čo však neznamená, že žalovaným uvedený spôsob je jediný a sledovaný výsledok nie je možné dosiahnuť aj inak. Zdôraznil, že jeho úlohou ani snahou nie je určovať vysielateľovi spôsob, resp. techniku, akou má zabezpečiť vo svojom vysielaní plnenie zákonných povinností. V predmetnom programe žalovaný za problematické vyhodnotil najmä odvysielanie informácií naznačujúcich vinu súdnej úradníčky za hospitalizáciu maloletého chlapca, za súčasnej absencie ich vyváženia sprostredkovaním názoru dotknutej osoby - súdnej úradníčky, prípadne ministerstva spravodlivosti. Divákovi bola v rámci spravodajského príspevku sprostredkovaná len informácia o momentálnej absencii stanoviska Ministerstva spravodlivosti SR, avšak zo znenia § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z. vyplýva, že objektívny a nestranný musí byť samotný program. Ak takým nie je, nie je možné dosiahnuť nápravu odvysielaním stanoviska dotknutej osoby v inom programe v iný deň, nakoľko to nič nezmení na to, ako recipienti vnímali správu, ktorá im bola podaná v konkrétnom spravodajskom programe.
22. Čo sa týka ochrany polemických názorov, žalovaný dôvodil, že pri výklade uvedeného zákonného ustanovenia nikdy nepostupoval spôsobom, v rámci ktorého by vysielanie informácií polemického charakteru označil za nezákonné. Je zrejmé, že vysielanie polemických názorov v zásade spadá pod ochranu slobody prejavu, čo je okrem iného zrejmé aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu SR. Porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z. v predmetnom prípade však nevyplýva zo samotného odvysielania polemickej informácie, ale zo skutočnosti, že žalobca túto polemickú informáciu sprostredkoval nevyvážene a jednostranne.
IV.
Posúdenie veci
23. Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „SSP”) upravujúci v zmysle § 1 písm. a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom súdnictve, a v zmysle § 1 písm. b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb v správnom súdnictve.
24. Podľa § 491 ods. 1 SSP ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
25. Podľa § 491 ods. 2 veta prvá SSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
26. Podľa § 492 ods. 1 SSP konania podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.
27. Podľa § 492 ods. 2 SSP odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.
28. Podľa § 64 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. (v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia) za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi Rada ukladá upozornenie na porušenie zákona.
29. Podľa § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z.z. (v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia) proti rozhodnutiu o uložení sankcie podľa odseku 1 písm. c) až e) možno podať opravný prostriedok na najvyšší súd do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia rady; podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu o uložení sankcie podľa odseku 1 písm. c) nemá odkladný účinok.
30. Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. (v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia) na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, 53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.
31. Podľa § 52 ods. 1 Správneho poriadku rozhodnutie, proti ktorému sa nemožno odvolať (podať rozklad), je právoplatné.
32. V danom prípade bolo úlohou krajského súdu na základe postúpenia časti odvolania (opravného prostriedku) žalobcu najvyšším súdom v samostatnom konaní podľa všeobecných ustanovení o správnom súdnictve prejednať predmetnú časť odvolania smerujúcu proti I. výroku napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktorým žalovaný uložil žalobcovi sankciu - upozornenie na porušenie zákona, a to za porušenie povinnosti v zmysle § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 3008/2000 Z.z. zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov. V prejednávanom prípade nešlo o pokračovanie konania o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu správneho orgánu podľa tretej hlavy piatej časti OSP, nakoľko v zmysle § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z.z. v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia bolo proti rozhodnutiu Rady o uložení sankcie možné podať opravný prostriedok (odvolanie) len z dôvodov pod písm. c/ až e/. To znamená, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vo výroku I. nadobudlo doručením žalobcovi v zmysle § 52 ods. 1 Správneho poriadku právoplatnosť dňa 02.06.2014. O uvedenom bol žalobca v napadnutom rozhodnutí aj poučený. Účinky odvolania žalobcu proti I. výroku napadnutého rozhodnutia zostali v zmysle 491 ods. 2 SSP zachované, a preto súd vychádzajúc z obsahu predmetnej časti odvolania pokračoval v samostatnom konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného.
33. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 11 ods. 1 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v predmetnej časti v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (opravnom prostriedku), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
34. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
35. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
36. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
37. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní.
38. Podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.
39. Podľa § 26 ods. 4 Ústavy SR slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
40. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. (v znení účinnom v čase predmetného vysielania) poslaním Rady je presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie.
41. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. (v znení účinnom v čase predmetného vysielania) Rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov, ktorí vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona. Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom.
42. Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. (v znení účinnom v čase predmetného vysielania) činnosť Rady koordinuje a navonok koná v jej mene predseda rady.
43. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. (v znení účinnom v čase predmetného vysielania) vysielateľ vysiela programy slobodne a nezávisle. Do ich obsahu možno zasahovať iba na základe zákona a v jeho medziach.
44. Podľa § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z. (v znení účinnom v čase predmetného vysielania) vysielateľ je povinný zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov a politickopublicistických programov; názory a hodnotiace komentáre musia byť oddelené od informácií spravodajského charakteru.
45. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.
46. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.
47. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
48. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
49. Podľa § 33 ods. 1 a 2 Správneho poriadku účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke. Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.
50. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
51. Slobodu prejavu, ktorá zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky, je potrebné považovať za konštitutívny znak demokratickej pluralitnej spoločnosti a za jednu zo základných podmienok na jej chod a individuálnu (seba)realizáciu jednotlivca. Obmedzenie slobody prejavu je v demokratickej spoločnosti výnimkou, ktorú je navyše potrebné interpretovať reštriktívne a je možné ju ospravedlniť iba kvalifikovanými okolnosťami. Slobodu prejavu možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných alebo na ochranu určitého kvalifikovaného verejného záujmu. Limitačná klauzula inkorporovaná v čl. 26 ods. 4 ústavy explicitne uvádza dôvody takéhoto obmedzenia, pričom takéto obmedzenie musí byť stále v súlade s demokratickým charakterom spoločnosti („nevyhnutné v demokratickej spoločnosti“). Dôvodom obmedzenia slobody prejavu môže byť o. i. ochrana práv iných, teda aj základné právo na česť podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, resp. čl. 16 ods. 1 ústavy konkretizované § 11 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. V podmienkach demokratickej, slobodnej a modernej informačnej spoločnosti je dôležitosť médií nespochybniteľná. Sú to práve médiá, kde prebieha najzásadnejšia debata o verejných záležitostiach. Médiá hrajú nezastupiteľnú úlohu pri informovaní spoločnosti vo veciach verejného záujmu, sprostredkovávajú spoločnosti informácie o aktuálnom dianí, o tendenciách uplatňujúcich sa v živote štátu i spoločnosti, umožňujú udržiavať verejnú diskusiu, v ktorej dochádza k sprostredkovaniu rôznych názorov, a poskytujú tak jednotlivcom a rôznym spoločenským skupinám príležitosť, aby prispievali k utváraniu všeobecného názoru. Médiá teda predstavujú rozhodujúci faktor v permanentnom procese tvorby názorov a tvorby vôle jednotlivcov i spoločenských skupín, ale aj politických inštitúcií. Médiám taktiež prináleží sloboda prejavu. Tá sa vzťahuje predovšetkým na sprostredkovávanie informácií, ako aj šírenie správ, myšlienok a názorov, ktoré sú nielen pozitívne či neutrálne, ale aj takých, ktoré nesú negatívnu konotáciu, urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát, politické elity alebo časť obyvateľstva, čo je dané požiadavkami pluralizmu, znášanlivosti, otvorenosti a permanentného diskurzu, bez ktorých nemožno hovoriť o demokratickej slobodnej spoločnosti. Sloboda prejavu vo vzťahu k médiám poskytuje ochranu nielen zvoleným témam, ktoré sú médiami komunikované, ale aj druhu a spôsobu ich spracovania a šírenia. (viď nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 307/2014 zo dňa 18.12.2014)
52. V zmysle uvedeného v predchádzajúcom bode bolo v prvom rade potrebné ustáliť charakter interakcie žalobcu a jeho práva na slobodu prejavu na jednej strane a štátu reprezentovaného Radou na strane druhej, a taktiež ustáliť obsah pojmu „právo verejnosti na objektívne a nestranné informácie“, ktorého ochranu na zákonnej úrovni indikuje § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z.
53. Podobne ako to konštatoval žalovaný vo svojom vyjadrení (viď bod 15 tohto rozsudku), pojmy „objektívnosť“ a „nestrannosť“ nie sú v zákone č. 308/2000 Z.z. explicitne vymedzené. Napriek tomu zákon č. 308/2000 Z.z. ukladá vysielateľom pôsobiacim na mediálnom trhu povinnosť „objektivity“ a „nestrannosti“ pri informovaní (povinnosť zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov). Pojmy „objektívnosť“ a „nestrannosť“ sú teda neurčitými právnymi pojmami a ich význam a spôsob aplikácie je potrebné ustáliť vždy vzhľadom na účel, ktorý plnia, pričom je v tejto súvislosti nutné rešpektovať ústavné garancie slobody prejavu. Zákonodarca v zákone č. 308/2000 Z.z. požiadavkou objektívnosti a nestrannosti do istej miery obmedzil slobodu prejavu vysielateľov (porov. II. ÚS 647/2014). Cieľom tohto obmedzenia je ochrana kvalifikovaných záujmov v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy. Zákonodarca tak vytvoril diskrečný rámec, v ktorom Rade (ako orgánu regulácie v oblasti vysielania) umožnil aplikovať obmedzenia ústavou garantovaného práva na slobodu prejavu. Ak sa neobjektívnosť a nestrannosť informovania dostáva do rozporu s niektorým z dôvodov podľa čl. 26 ods. 4 ústavy, tak je intervencia Rady za splnenia ústavných podmienok opodstatnená. To znamená, že zákonné obmedzenie slobody prejavu vysielateľov požiadavkou na objektívne a nestranné informovanie v rámci spravodajských programov v zmysle § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z. a s tým spojenou právomocou Rady ukladať sankcie za porušenie tohto ustanovenia je potrebné vykladať striktne v súvislosti s ochranou práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranou verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 ústavy). Otázku, či nesplnenie podmienky uloženej § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z. zo strany vysielateľa sa dostáva do rozporu s verejným záujmom v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy, je potrebné skúmať vždy jednotlivo, vzhľadom na konkrétnosti daného prípadu a charakter nedodržania požiadavky na objektívne a nestranné informovanie.
54. V prejednávanom prípade podľa názoru Rady žalobca odvysielaním príspevku s názvom VÝKON AKO V RÉŽII BRITSKÉHO SS v rámci programu Veľké noviny na televíznej programovej službe JOJ dňa 21.10.2013 v čase o cca 19:00 hod. porušil povinnosť zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov, za čo mu bola uložená sankcia - upozornenie na porušenie zákona. Rada vyhodnotila predmetný príspevok ako porušenie povinnosti žalobcu podľa § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z. z dôvodu, že v ňom dotknuté osoby (súdna úradníčka, prípadne Ministerstvo spravodlivosti SR) nedostali priestor na vyjadrenie k tvrdeniam o postupe súdnej úradníčky, ktorá bola v príspevku zobrazená pri výkone súdneho rozhodnutia a ktorej postup bol dávaný do súvisu s hospitalizáciou maloletých detí. Po podrobnom preskúmaní záznamu vysielania, na ktorom je predmetný príspevok zachytený, za súčasného posúdenia konkrétnych okolností daného prípadu v zmysle vyššie uvedených zásad, sa krajský súd stotožňuje s názorom Rady, že v odvysielanom príspevku s názvom VÝKON AKO V RÉŽII BRITSKÉHO SS v rámci programu Veľké noviny sa žalobca ako vysielateľ dopustil konania, ktorým porušil povinnosť zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov.
55. Zo záznamu vysielania a z prepisu skutkového stavu, ktorý je obsiahnutý v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a zároveň súčasťou administratívneho spisu, jednoznačne vyplýva, že v predmetnom príspevku bol redaktorom vyslovený a recipientom predostretý subjektívny názor o hospitalizácii maloletého chlapca z Bratislavy po výkone súdneho rozhodnutia ako dôsledok postupu súdnej úradníčky. Išlo predovšetkým o vstup redaktora (viď bod 5 tohto rozsudku), v ktorom uviedol: „Vzhľadom k tomu, že dieťa zažilo nepochybne pri tomto úradníckom postupe šok a celá akcia skončila až príchodom lekárky.“ Tiež o ďalšie vstupy redaktora, v ktorých uviedol: „Chlapček, o ktorom je reč, je po tomto traumatizujúcom zážitku v réžii súdnej úradníčky stále hospitalizovaný v nemocnici. Sociálna kuratela tvrdí, že v takýchto prípadoch nemajú vôbec žiadne rozhodovacie právomoci.“ „Pravdepodobne ide o systémovú chybu, keďže po takýchto zásahoch nezriedka končia deti v opatere lekárov.“ Okrem uvedeného redaktor v predmetnom príspevku uviedol: „Keďže ale žiadame o komplexnú analýzu priameho konania práve súdnej úradníčky v tomto prípade. Na stanovisko ministerstva spravodlivosti zatiaľ čakáme.“ Súd zastáva názor, že žalobca v danom prípade nezabezpečil objektívnosť a nestrannosť spravodajského vysielania, pričom jeho informovanie verejnosti (výkon jeho práva na slobodu prejavu) sa dostal do konfliktu s právom chráneným záujmom dotknutej súdnej úradníčky, ktorej nebol poskytnutý priestor na vyjadrenie sa k tvrdeniam redaktora o jej zodpovednosti za hospitalizáciu maloletého chlapca. Poskytnutím priestoru dotknutej súdnej úradníčke na vyjadrenie by sa zabránilo vytvoreniu dojmu podsúvania jednostranných a čisto subjektívnych názorov redaktora, keďže divák si pod vplyvom tvrdení redaktora mohol vytvoriť obraz zodpovednosti súdnej úradníčky za stav maloletého dieťaťa. V skutočnosti totiž tento stav mohol byť spôsobený konaním iných osôb alebo inými okolnosťami. Nie je samozrejme vylúčené, že recipienti by si aj napriek prípadnému vyjadreniu súdnej úradníčky vytvorili záver o jej zodpovednosti za stav maloletého chlapca, keďže účelom objektivity a nestrannosti vysielania nie je presvedčiť recipientov o nejakom názore, ale dať im možnosť posúdiť v tomto prípade konanie súdnej úradníčky nielen v kontexte záverov redaktora, ale aj jej zdôvodnenia. Súd súhlasí s názorom žalovaného, že splnenie podmienky objektivity a nestrannosti by bolo v tomto prípade dodržané, ak by priestor na vyjadrenie súdnej úradníčke poskytnutý bol, i keď by sa súdna úradníčka nevyjadrila alebo odmietla vyjadriť.
56. Žalobca poukazoval na to, že v jeho prípade sa jedná o pokračovací správny delikt. Súd v tejto súvislosti prisvedčil žalovanému, že po posúdení všetkých okolností prípadu je odvysielanie posudzovaného programu nutné považovať ako samostatný skutok. Žalobca navyše na podporu svojho názoru neuviedol žiadnu bližšiu argumentáciu. Okrem toho žalobca namietal absenciu formálneho aktu Rady, na základe ktorého malo dôjsť k vyžiadaniu záznamu vysielania, pričom žalobca nesúhlasil, že ide v tomto smere o jednoduchý administratívny úkon. Na tomto mieste súd poukazuje na argumentáciu žalovaného (viď bod 16 tohto rozsudku) ktorej súd prisvedčil. Povinnosť uchovávať súvislý záznam vysielania a doručiť ho Rade na požiadanie vyplýva žalobcovi ako vysielateľovi priamo zo zákona č. 308/2004 Z.z. (§ 16 ods. 3 písm. l/). Samotné vyžiadanie záznamu vysielania nie je úkonom v rámci správneho konania. V tejto súvislosti súd v súlade s názormi vyslovenými Najvyšším súdom SR a Ústavným súdom SR (viď rozhodnutia sp. zn. 5Sž/18/2011, 2Sž/21/2011, 2Sž/17/2011, 5Sž/37/2011 a III. ÚS 564/2012) uzatvára, že požiadavka žalobcu na vydanie rozhodnutia, na základe ktorého je možné vyžiadať záznam vysielania, je požiadavkou zbytočne formálnou a táto nemá oporu v zákone. Keďže pri vyžiadaní záznamu z vysielania ide v podstate o výzvu na splnenie zákonom uloženej povinnosti a zákon č. 308/2000 Z.z. formálnu podobu tohto procesného úkonu nepredpisuje, postup Rady súd považuje za správny.
57. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, žalovaný nesankcionoval žalobcu za uvedenie špekulatívnych vyjadrení komentatívneho charakteru bez uvedenia relevantného zdroja, ale za odvysielanie spravodajského príspevku v rozpore s požiadavkou objektívnosti a nestrannosti, nakoľko v ňom boli vyjadrené jednostranne nevyvážené informácie poukazujúce na zodpovednosť súdnej úradníčke za hospitalizáciu maloletého chlapca, a to bez poskytnutia priestoru na vyjadrenie súdnej úradníčky. V tomto smere preto nebolo porušené žalobcovo ústavou garantované právo na slobodu prejavu.
58. Súd neprisvedčil ani námietke žalobcu o nedostatočne zistenom skutkovom stave zo strany žalovaného, a to vo vzťahu k nevykonaniu žalobcom navrhnutého dôkazu - výsluchu redaktora príspevku. Na tomto mieste súd, podobne ako žalovaný, zastáva názor, že pri posudzovaní naplnenia skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z. je skutkovým stavom výlučne len to, čo bolo odvysielané žalobcom v predmetnom príspevku. Podstatné je totiž to, čo bolo odvysielané, teda to, čo mohlo vplývať na recipientov. Akékoľvek iné skutočnosti, ktoré sa uskutočnili mimo vysielania a ktoré by bolo možné zistiť výsluchom redaktora, sú za účelom úplného zistenia skutkového stavu irelevantné. Podľa názoru súdu pre účely posúdenie konania žalobcu naplňujúceho znaky skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z. žalovaný zistil skutkový stav dostačujúco, keďže súčasťou administratívneho spisu je záznam predmetného vysielania žalobcu uložený na DVD nosiči. Súd navyše zdôrazňuje, že žalobca v priebehu celého správneho konania výsluch svedka (redaktora) nenavrhol, keďže jeho jediným úkonom v predmetom správnom konaní bolo odvolanie proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného.
59. Súd vychádzajúc zo skutkových zistení v danej veci dospel k záveru, že žalovaný v danom prípade postupoval v súlade s citovanou právnou úpravou, vo veci si zadovážil dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia a v odôvodnení rozhodnutia uviedol dôvody, na základe ktorých v danej veci rozhodol. Rozhodnutím žalovaného, ktorým bola žalobcovi uložený sankcia - upozornenie na porušenie zákona, nedošlo k zásahu do ústavou garantovaného práva žalobcu na slobodu prejavu nad mieru ustanovenú zákonom. Napadnuté rozhodnutie žalovaného v predmetnej časti súd teda považuje za vecne správne, a preto žalobu ako nedôvodnú v súlade s § 190 SSP zamietol.
60. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 v spojení s § 175 ods. 1 SSP, avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, ide o orgán štátnej správy, a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.
61. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP).
Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).