Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_17Co-86-2018.pdf
PDF · 87.66 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/86/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu G. X. s.r.o.,, so sídlom W., P. XX, G.: XX XXX XXX, zastúpeného JUDr. U. Q., advokátom so sídlom W., P. XX, proti žalovanému U. C., trvale bytom Q. I. XXX, o zaplatenie 5.512,93 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 05. decembra 2017, č.k. 5Csp/67/2017-63, takto
rozhodol:
I. P r i p ú š ť a späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie 200 eur s prislúchajúcim úrokom z omeškania, rozsudok Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č.k. 5Csp/67/2017-63 zo dňa 05. decembra 2017 v tejto časti z r u š u j e a konanie v tejto časti z a s t a v u j e .
II. Rozsudok súdu prvej inštancie v ostatnej, zamietajúcej časti p o t v r d z u j e .
III. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 96,38 %.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. rozhodol, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania. Z odôvodnenia vyplýva, že pôvodný žalobca sa žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 5.512,93 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,00 % ročne zo sumy 5.512,93 eur od 16.06.2017 do zaplatenia. Z vykonaného dokazovania nebola preukázaná vecná aktívna legitimácia žalobcu, a preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Uviedol, že žalobca a jeho právny predchodca Q. tvrdili, že Q. poskytla žalovanému úver formou kreditnej karty. Žalovaný sa mal dostať do omeškania a úver nesplácať. Q., a.s., mohla svoju pohľadávku v zmysle zákona o bankách voči žalovanému postúpiť inému subjektu iba za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Z vykonaného dokazovania nebol preukázaný tento predpoklad, keď nebolo preukázané, že by bol žalovaný v omeškaní viac ako 90 kalendárnych aj po výzve banky. Žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy Q., a.s. nevyzývala, resp. žiaden dôkaz o tom ani predložený nebol. Žalovaný sám predložil dve výzvy, aby uhradil dlh zo zmluvy, no tieto výzvy neboli výzvami banky (Q., a.s.), ale výzvami spoločnosti I. C. M., a.s., pod hlavičkou X. kreditné karty. Zo žiadneho dôkazu však nebolo preukázané, že uvedená spoločnosť konala a bola vôbec oprávnená konať v mene Q., a.s. Pokiaľ by takáto okolnosť mala vyplývať z predložených obchodných podmienok, tak to nebolo možné zistiť, pretože tieto boli predložené vo vyhotovení tak drobným písmom, že sú nečitateľné a súd skonštatoval, že ide o nespôsobilý dôkazný prostriedok. Samotný žalovaný predložil aj ďalšie dve výzvy na úhradu z roku 2015, pričom išlo o výzvy spoločnosti B. O. X., s.r.o., ktoré sa týkali podľa variabilného symbolu uvádzaného vo výzvach tej istej pohľadávky, no táto spoločnosť vo svojich výzvach označila ako veriteľa spoločnosť I. C. M., a.s. Ani tieto výzvy, zdôraznil súd, nie sú výzvami banky a ani výzvami na úhradu pohľadávky banky. Keďže nebolo preukázané splnenie predpokladu nepretržitého omeškania žalovanej dlhšieho ako 90 kalendárnych dní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke napriek písomnej výzve banky, nemohla byť pohľadávka banky (ak by vôbec existovala) platne postúpená bankou žalobcovi. Z uvedených dôvodov považoval súd zmluvu o postúpení pohľadávky voči žalovanému za neplatnú, preto žalobca nebol v konaní aktívne vecne legitimovaným, a preto súd žalobu zamietol. Ďalej súd uviedol, že žalobca krátko pred pojednávaním doručil súdu vyjadrenie, ktorým mal zobrať žalobu v časti späť, no súd konanie v časti nezastavil, pretože toto podanie žalobcu bolo zmätočné a neurčité v tom, či žalobca vôbec berie žalobu späť a v akej časti, keďže v tom istom podaní žalobca uviedol aj to, že navrhuje zaviazať žalovaného na zaplatenie pohľadávky v uplatnenom rozsahu (zjavne v žalobe uplatnenom rozsahu) a navrhol rozhodnúť rozsudkom pre uznanie. Okrem toho žalobca uviedol, že berie žalobu späť aj v časti úroku z omeškania prislúchajúceho k istine 200 eur, no vzápätí o čiastočné úhrady upravený petit nie je späťvaztím v časti úroku z omeškania, ale iba spresnením času, dokedy úrok z omeškania požaduje v nadväznosti na čiastočné úhrady, čo zodpovedá petitu žaloby "do zaplatenia". Uviedol, že z týchto dôvodov je tak čiastočné späťvzatie pre neurčitosť podania, ktorým bolo urobené, neúčinné a súd nemohol konanie v časti zastaviť, no pre krátkosť času ani vyzvať žalobcu na spresnenie podania, pričom toto by si vyžadovalo odročenie pojednávania, ktoré však nebolo v záujme rýchlej a spravodlivej ochrany práv žalovaného. Pokiaľ išlo o návrh na rozhodnutie rozsudkom pre uznanie, dodal súd, že je zjavné, že žalovaný nárok žalobcu neuznal a popieral ho, pričom žalobca relevantným dôkazom ani nepreukázal, že úver od Q. a.s., skutočne čerpal žalovaný, keď táto okolnosť nevyplýva ani z predložených výpisov. Rovnako tak žalobca nepreukázal ani to, aká bola dohodnutá výška úveru. Žaloba bola zamietnutá ako nedôvodná, a preto žalovanému patrí právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu, ktoré mu súd voči žalobcovi aj priznal.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu, žiadajúc odvolací súd, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že zaviaže žalovaného zaplatiť mu sumu vo výške 5.312,93 eur spolu s príslušenstvom, náhradu trov konania a náhradu trov právneho zastúpenia v plnom rozsahu. Žiadal, aby odvolací súd konanie v časti o zaplatenie sumy 200 eur s prislúchajúcim úrokom z omeškania zastavil. Uviedol, že žalovaný ním uplatnený nárok nerozporoval, v podaní adresovanom súdu zo dňa 3.9.2017 výslovne uviedol, že „som si vedomý celej dlžnej sumy, ktorá mi bola stanovená a snažím sa ju splácať v splátkach po 50 eur mesačne“. Z vyjadrenia žalovaného a ním prejavenej vôle dlžnú sumu zaplatiť, nie je možné dospieť k inému záveru, ako k tomu, že nárok, ktorého zaplatenie je predmetom tohto sporu, žalovaný uznáva. Podporne odkázal na právne závery vyjadrené v rozhodnutí Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 23Co/660/2014, ako aj v rozhodnutí Krajského súdu v Trnave, č.k. 24Co/345/2016-67. Požiadavka určitosti uznávacieho prejavu je v zmysle súdnej judikatúry splnená aj bez výslovného použitia výrazu uznanie dlhu, ak je z okolností prípadu nepochybné, že išlo o uznávací prejav (R 25/1993). V procesnom práve, v ktorom sa uplatňuje princíp prejavenej vôle sporových strán, je podľa čl. 11 ods. 1 CSP rozhodujúci obsah a nie forma právneho úkonu. V podaní zo dňa 28.11.2017 navrhol rozhodnúť rozsudkom pre uznanie nároku podľa § 282 CSP z dôvodu uznania nároku žalovaným. Uviedol, že nakoľko boli splnené zákonné podmienky pre rozhodnutie rozsudkom pre uznanie nároku, súd mal na základe uznávacieho prejavu žalovaného o tomto spore rozhodnúť rozsudkom pre uznanie nároku podľa § 282 CSP tak, ako to navrhol, bez toho, aby vyhodnocoval skutkový stav, predložené dôkazy a bez toho, aby vykonával právne posúdenie skutkového stavu z hľadiska hmotného práva, pretože takýto postup súdu bol v rozpore s podstatou rozhodovania na základe uznania nároku podľa § 282 CSP. Tiež uviedol, že procesnoprávne účinky uznávacieho úkonu nie je možné vziať späť (R 10/2000). S poukazom na uvedené je tak vyjadrenie žalovaného zo dňa 29.10.2017 v nadväznosti na jeho vyjadrenie zo dňa 3.9.2017 bez právneho významu. Záverom konštatoval, že správnym procesným postupom by súd žalobe vyhovel v ním upravenom rozsahu a vo veci by rozhodol rozsudkom pre uznanie nároku podľa § 282 CSP.
3. K podanému odvolaniu sa žalovaný písomne vyjadril, pričom uviedol, že neuznáva uplatňovaný nárok v navrhovanej žalobe a trvá na svojich vyjadreniach predložených súdu. Žiadny nárok neuznal pred súdom. K listu, ktorý súdu adresoval, uviedol, že tento bol vykonaný na pokyn pracovníčky žalobcu, ktorá mu v telefóne presne diktovala, čo má napísať. Nakoľko bol z uvedeného zmätený, obrátil sa na občianske združenie, ktoré mu pomohlo napísať jeho vyjadrenie k žalobe. Ďalej uviedol, že ak žalobca poukázal na jeho prvé vyjadrenie k žalobe, žiada, aby bol predložený ako dôkaz zaznamenaný telefonický rozhovor s jeho osobou, ktorý presne dokáže, kto robil na neho nátlak, a bol to žalobca s jeho nekalými praktikami, aby získal od neho majetkový prospech. Záverom konštatoval, že žiada žalobu zamietnuť a trvá na námietke premlčania.
4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že v časti o zaplatenie 200 eur s prislúchajúcim úrokom z omeškania je potrebné pripustiť späťvzatie žaloby, rozsudok v tejto časti zrušiť a konanie v tejto časti zastaviť a v zostávajúcej časti je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.
5. V podanom odvolaní žalobca žiadal odvolací súd, aby konanie v časti o zaplatenie sumy 200 eur s prislúchajúcim úrokom z omeškania zastavil.
6. Podľa § 370 ods. 1 a 2 CSP ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví.
7. Nakoľko po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, vzal žalobca žalobu späť v časti o zaplatenie 200 eur s prislúchajúcim úrokom z omeškania a žalovaný s uvedeným nevyjadril nesúhlas, odvolací súd pripustil späťvzatie žaloby v časti 200 eur, v tejto časti zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie v tejto časti zastavil v zmysle § 370 ods. 1 a 2 CSP.
8. Súd prvej inštancie v danom prípade rozhodol o zamietnutí žaloby v celom rozsahu z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Čo sa týka návrhu žalobcu na rozhodnutie rozsudkom pre uznanie nároku v zmysle § 282 CSP, súd prvej inštancie konštatoval, že je zjavné, že žalovaný nárok žalobcu neuznal a popieral ho, pričom žalobca relevantným dôkazom ani nepreukázal, že úver od Q., a.s. skutočne čerpal žalovaný, keď táto okolnosť nevyplývala ani z predložených výpisov.
9. Podstatou odvolania žalobcu je, že nakoľko boli splnené zákonné podmienky pre rozhodnutie rozsudkom pre uznanie nároku, súd mal na základe uznávacieho prejavu žalovaného o tomto spore rozhodnúť rozsudkom pre uznanie nároku podľa § 282 CSP tak, ako to navrhol, a to vzhľadom na uznávací prejav žalobcu v podaní zo dňa 3.9.2017.
10. Podľa § 282 CSP ak žalovaný uzná nárok uplatnený žalobcom alebo jeho časť, rozhodne súd na návrh žalobcu rozsudkom pre uznanie nároku.
11. Všeobecné súdy v občianskom (civilnom) súdnom konaní nemajú poskytovať formálny či formalistický výklad a aplikáciu práva, ale majú poskytovať taký výklad a aplikáciu práva, ktorý je materiálnou ochranou zákonnosti, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. februára 2012, sp. zn. 1 Cdo 48/2010).
12. Vyššie uvedená odvolacia námietka žalobcu neobstojí z dôvodu, že v konaní nedošlo k uznaniu nároku zo strany žalovaného, a preto bol postup súdu prvej inštancie vecne správny. Žalovaný v konaní popieral nárok žalobcu uplatnený žalobou, a to v podaní zo dňa 30.10.2017 (č.l. 45) a rovnako tak na pojednávaní zo dňa 5.12.2017. Pokiaľ žalovaný i uznal nárok žalobcu vo svojom prvom podaní zo dňa 4.9.2017 (č.l. 29) a následne doručil súdu ďalšie podanie dňa 30.10.2017 (vyššie spomenuté, č.l. 45), pričom medzi prvým a druhým podaním nedošlo k návrhu žalobcu na vydanie rozsudku pre uznanie nároku podľa § 282 CSP, tak nemožno hodnotiť izolovane podania žalovaného, teda nemožno dospieť k záveru, že žalovaný uznal nárok žalobcu, nakoľko v ďalšom konaní tento nárok popieral a rozporoval. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď vyhodnotil podania žalovaného ako neuznanie nároku žalobcu, čím poskytol i materiálnu ochranu zákonnosti, v dôsledku čoho bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Nemôže totiž byť na ťarchu žalovaného, keď sa v konaní o svoje práva staral. Odvolací súd je toho názoru, že vyjadrenie žalovaného, ktorým uznáva svoj dlh, nie je postačujúce na to, aby súd rezignoval na skúmanie aktívnej vecnej legitimácie, keď z obsahu spisového materiálu vyplývalo, že táto je sporná a musí byť skúmaná vo svetle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Navyše, nemožno znevýhodňovať spotrebiteľov, ktorí takýto uznávací prejav vykonajú z nevedomosti, neinformovanosti, bezmocnosti alebo z obavy, že nebudú môcť splácať dlžnú sumu v splátkach, oproti spotrebiteľom, ktorí sú v konaní pasívni - teda pri ktorých by súd žalobu z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie zamietol.
13. Nakoľko odvolacie námietky žalobcu neboli dôvodné, odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v ostatnej časti (teda po pripustení späťvzatia žaloby v časti o zaplatenie 200 eur s prísl., zrušení rozsudku súdu prvej inštancie a zastavení konania v tejto časti). Odvolací súd sa nezaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, teda dôvodom, pre ktorý bola žaloba zamietnutá, nakoľko odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania podľa § 379 CSP (s tam vymedzenými výnimkami) a táto nebola odvolaním namietaná.
14. O trovách prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP a § 256 ods. 1 CSP. Žalobca nebol v konaní úspešný, čo predstavuje nárok žalovaného na náhradu trov konania v plnom rozsahu (100 %). Žalovaný v konaní bol naproti tomu úspešný v plnom rozsahu, avšak v časti 200 eur s prísl. zavinil späťvzatie žaloby (z dôvodu úhrady požadovanej sumy), čo predstavuje nárok žalobcu na náhradu trov konania 3,62 % (200/5.512,93). Po zohľadnení vzájomného pomeru úspechu strán, preto odvolací súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 96,38 % voči žalobcovi (100 - 96,38). V zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov bude rozhodovať súd prvej inštancie.
15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).