Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7Co-422-2017.pdf
PDF · 117.06 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/422/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a členiek senátu JUDr. Eriky Madarászovej a JUDr. Lenky Halmešovej v právnej veci žalobkyne: Q. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom E., L. XX/X, zastúpená Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s. r. o., Kuzmányho 29, Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, o zaplatenie 700 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Levice č. k. 11C/288/2014-85 zo dňa 26.mája 2016, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania p o t v r d z u j e .
Žalobkyni priznáva nárok na náhrada trov odvolacieho konania v plnej výške.
odôvodnenie:
1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 700 eur s 8,05% úrokom z omeškania ročne od 25.11.2014 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania vo výške 495,77 eura právnemu zástupcovi žalobkyne, do troch dní od právoplatnosti rozsudku Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1 až 4 , § 53 ods. 6, § 39 , § 451 ods. 1, 2 , § 456 vety prvej, § 563 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2 ,3, § 2, § 9 ods. 1,2 písm.a), b) f), i a j) , §11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. 1.2 V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou podanou na súde dňa 14.11.2014 domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy 700 eur s 8,05% úrokom z omeškania od 04.10.2014 do zaplatenia z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Žalobu odôvodnila tým, že uzavrela so žalovaným Zmluvu o úvere č. 403700729 dňa 2.8.2011, na základe ktorej jej žalovaný poskytol finančné prostriedky v sume 800 eur. Odplata za poskytnutie úveru bola dohodnutá na sumu 700 eur označená ako "príslušný poplatok", ktorú sa zaviazala zaplatiť v 12 mesačných splátkach, počnúc dňom 3.9.2011. Vzhľadom na povahu a obsah uzavretej zmluvy, je zrejmé, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, nakoľko pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a peniaze použila na osobnú potrebu. Výšku dohodnutej odplaty 700 eur za poskytnutý úver považuje za neplatný právny úkon pre jej priamy rozpor so zákonom (§ 39 a 53 ods. 6 Obč. zákonníka). Pre absenciu podstatných obligatórnych náležitostí v úverovej zmluve a to ročnej percentuálnej miery nákladov, úrokovej sadzby a termínu konečnej splatnosti úveru, mal žalovaný nárok len na vrátenie ním poskytnutej istiny - vo výške 800 eur, bez úrokov a poplatkov. Preto aj v prípade, že by súd nepovažoval dohodu o odplate za neplatný právny úkon , nemal žalovaný nárok na úroky a poplatky v zmluve označené ako odplata. Pretože uvedením do omylu zo strany žalovaného uhradila na jeho účet sumu podľa zmluvy vo výške 1500 eur, tzn. o 700 eur viac než mal žalovaný nárok, došlo
na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu. Vzhľadom na to, že žalovaný ani napriek jej výzve dlžnú sumu nevrátil, uplatnila si okrem zaplatenia dlžnej sumy aj zákonný úrok z omeškania od 4.10.2014 (nasledujúci deň po konci lehoty na dobrovoľné vrátenie). Žalobkyňa uviedla, že v čase, keď zmluvu uzavierala, bola starobná dôchodkyňa, inú činnosť nevykonávala, nevie prečo je v zmluve zaškrtnuté použitie na výkon povolania. 1.2 Súd poukázal na zistený skutkový stav, z ktorého vyplynulo, že žalobkyňa ako dlžníčka a žalovaný ako veriteľ uzavreli Zmluvu o úvere č. 403700729 2.8.2011, na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver v hotovosti v sume 800 eur a žalobkyňa sa zaviazala túto sumu žalovanému zaplatiť zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 700 eur, t.j. celkovo zaplatiť čiastku 1500 eur v 12 mesačných splátkach po 125 eur, počnúc dňom 03.09.2011 na účet veriteľa. Žalobkyňa žalovanému zaplatila celkove 1500 eur, a to v sumách po 125 eur 6.9.2011, 6.10.2011, 2.11.2011, 7.12.2011, 5.1.2012, 7.2.2012, 9.3.2012, 20.4.2012,28.5.2012, 27.6.2012, 18.7.2012, 3.8.2012, čo vyplýva z prehľadu splátok. Z obsahu zmluvy ďalej zistil, že žalobkyňa ako dlžník prehlásila, že prostriedky sú poskytnuté na výkon povolania (poznačené krížikom) a že dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil a súhlasí s obsahom tejto zmluvy o úvere , súhlasí so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú na zadnej strane zmluvy. Podľa čl. 16 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru zmluvné strany sa dohodli, že v zmysle § 262 ods.1 Obchodného zákonníka, všetky právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Táto zmluva sa uzatvára podľa § 269 ods.2 Obchodného zákonníka ako nepomenovaná zmluva. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie konštatoval, že úverová zmluva, ktorú uzavrela žalobkyňa so žalovanou je zmluvou spotrebiteľskou podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 1 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy. Žalobkyňa uzatvorila zmluvu o úvere č. 403700729 dňa 2.8.2011 ako fyzická osoba, nepodnikateľka. V čase uzavretia zmluvy o úvere bola starobnou dôchodkyňou. V právnom vzťahu so žalovaným vystupovala žalobkyňa ako spotrebiteľka a ňou uzavretá zmluva o úvere so žalovaným, ktorý konal pri uzavretí zmluvy v rámci podnikateľskej činnosti, je zmluvou spotrebiteľskou, s poukazom na § 52 ods. 1, 3, 4 OZ. S poukazom na § 52 ods. 2 O.z. právne vzťahy medzi účastníkmi konania na základe Zmluvy o úvere sa posudzujú podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, keďže je to na prospech spotrebiteľky, žalobkyne, a to napriek ustanoveniu čl. 16 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru o dohode zmluvných strán, že v zmysle § 262 ods.1 Obchodného zákonníka, všetky právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom a že zmluva sa uzatvára podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka ako nepomenovaná zmluva. Medzi účastníkmi konania bola platne uzavretá úverová zmluva, ktorá mala charakter spotrebiteľskej zmluvy. Žalovaný mal v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov. Z výpovede žalobkyne vyplynulo, že v čase uzavretia zmluvy o úvere bola dôchodkyňa, inú činnosť nevykonávala. Uviedla, že údaje do zmluvy vpisoval pán C., ktorý je uvedený na zmluve ako mandatár, ktorý označil aj pri predtlačenom údaji údaj na výkon povolania krížikom. Žalobkyňa tiež uviedla, že predložila aj výmer o dôchodku, ktorý pánovi C. nechala. Žalobkyňa spochybnila správnosť údaju zmluvy o úvere, že úver sa poskytuje na výkon povolania. Dôkazné bremeno na preukázanie tvrdenia, že nešlo na základe zmluvy o úvere o spotrebiteľský úver, na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon povolania, je na žalovanom, ktorý úver poskytol. Vierohodným preukázaním o tom, že úver sa poskytol na výkon povolania žalobkyne nemôže byť len všeobecný údaj o poskytnutí úveru na výkon povolania, z ktorého bližšie nevyplýva, o aké povolanie ide a či v skutočnosti sa úver poskytol na výkon povolania. Samotné prehlásenie žalobkyne o tom, že finančné prostriedky sú poskytované na výkon zamestnania, povolania, podnikania, iný účel, je predtlačené, pričom na potvrdenie účelu úveru nepostačovalo podľa zmluvy o úvere len formálne označenie (v danom prípade krížikom), bez bližšieho uvedenia, napr. slovného, o aké povolanie ide. Žalovaný nepreukázal, že konal v dobrej viere, že žalovaná nie je spotrebiteľka. Nepredložil súdu žiaden dôkaz, z ktorého by vyplynulo, že žalobkyňu mohol považovať v čase uzavretia zmluvy o úvere za fyzickú osobu, ktorá nie je spotrebiteľkou. Súd preto vychádzal pri rozhodovaní z toho, že zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi konania mala charakter spotrebiteľskej zmluvy. Poskytnutý úver zo strany žalovaného žalobkyni spĺňal definíciu spotrebiteľského úveru v zmysle § 1 ods. 2, zákona č. 129/2010 Z.z. v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy. Súd preto pri právnom posúdení veci účastníkmi uzavretú zmluvu posudzoval v zmysle ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy. Podľa § 1 ods. 2 zák.č. 129/2010 Z.z. v znení platnom a účinnom ku dňu 2.8.2011, spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi, s výnimkou úverov vymedzených v § 1 ods. 3 cit. zákona. Spotrebiteľkou je žalobkyňa ako fyzická osoba, ktorej nebol poskytnutý úver na výkon povolania alebo podnikania. Veriteľom je právnická osoba, ktorá poskytla žalobkyni spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti, V danom prípade žalovaný poskytol žalobkyni ako spotrebiteľke
dočasne peňažné prostriedky v sume 800 eur a žalobkyňa sa zaviazala vrátiť žalovanému túto sumu zvýšenú o 700 eur, t.j. v sume 1500 eur. 1.3 Súd pre rozhodnutie o uplatnenom nároku žalobkyne považoval za rozhodujúce zistenie, či úver poskytnutý žalovanou možno považovať za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 zák.č. 129/2010 Z.z., nakoľko s poukazom na to žalobkyňa si uplatňuje svoj nárok na zaplatenie sumy 700 eur z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Súd pri právnom posúdení zmluvy o úvere č. 403700729 (ďalej aj a ako "zmluva o úvere") ako zmluvy spotrebiteľskej zisťoval, či zmluva obsahuje podstatnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona. Zistil, že zmluva neobsahuje podstatné náležitosti : o aký druh spotrebiteľského úveru ide ( § 9 ods. 1 písm. a), nie sú v nej uvedené identifikačné znaky finančného agenta, ktorý zmluvu o úvere uzavrel za žalovaného - miesto jeho podnikania alebo adresa jeho trvalého pobytu ( § 9 ods. 2 písm. b), neobsahuje podstatnú náležitosť zmluvy o úvere podľa § 9 ods. 2 písm. f/, keď nie je v nej uvedená doba trvania zmluvy, (napr. počtom dní alebo iným časovým údajom, ohraničujúcim začiatok a koniec trvania zmluvy)., neobsahuje ani podstatnú náležitosť zmluvy o úvere podľa § 9 ods. 2 písm. i/ citovaného zákona, keď neobsahuje úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru a neobsahuje uvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 9 ods. 2 písm. j/ citovaného zákona. Absencia vyššie uvedených podstatných náležitostí zmluvy o úvere č. 403700729 spôsobuje, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. ( § 11 zák. č. 129/2010 Z.z.) Súd sa preto už nezaoberal ďalším žalobkyňou uvádzaným dôvodom, že dohodnutú odplatu považuje žalobkyňa za neplatný právny úkon v zmysle §§ 53 ods. 6 a § 39 OZ, keď žalobkyni nevznikla povinnosť zaplatiť žalovanému úrok ani poplatky, z ktorých dohodnutá odplata pozostáva z dôvodu že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Preto žalobkyni vznikla povinnosť na základe zmluvy o úvere č. 403700729 z 2.8.2011 vrátiť žalovanému poskytnutý úver 800 eur, bez úroku a bez poplatkov. Žalobkyňa zaplatila žalovanému celkovo 1500 eur a keďže mu mala zaplatiť len 800 eur, na strane žalovaného vzniklo prijatím plnenia bez právneho dôvodu v sume 700 eur bezdôvodné obohatenie, ktoré je povinný žalovaný žalobkyni vydať s poukazom na §§ 451 ods. 1, 2, 456 vety prvej OZ. Súd preto uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 700 eur. Žalovaný sa dostal do omeškania s plnením peňažného plnenia, preto je povinný podľa § 517 ods. 2 O.z. zaplatiť žalobkyni aj úrok z omeškania 8,05 % ročne zo sumy 700 eur od 25.11.2014 do zaplatenia. Súd priznal úrok z omeškania zo sumy 700 eur od 25.11.2014, t.j. od dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovanému, kedy bol žalovaný preukázateľne vyzvaný na splnenie dlhu (žalovaný žalobu prevzal 24.11.2014), do zaplatenia. Súd vo zvyšnej časti, pokiaľ ide o priznanie úroku z omeškania z uvedenej sumy za obdobie od 3.10.2014 do 24.11.2014 úrok z omeškania žalobkyni nepriznal a žalobu v tejto časti zamietol, pretože žalobkyňa nepredložila doklad o doručení písomnej výzvy na zaplatenie žalovanému pred 24.11.2014. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 OSP a žalobkyni, ktorá mala neúspech len v nepatrnej časti ( zamietnutie časti úrokov z omeškania ) priznal plnú náhradu trov konania.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie, z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Žalovaný v odvolaní namietal vadu konania spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie( § 365 ods. 1 písm. d)., ďalej namietal, že rozsudok je nedostatočne odôvodnený ( najmä tým, že sa súd nevysporiadla s jeho argumentáciou a nekriticky prevzal argimentáciu žalobkyne) , čím mu odňal možnosť konať pred súdom, ďalej namietal, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( § 365 ods. 1 písm. f) CSP) a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 365 ods. 1 písm. h) CSP). Uviedol, že v predmetnej veci je sporné, či v súvislosti s uzavretou zmluvou o úvere je možné žalobkyni prisúdiť status spotrebiteľa, a teda či je možné na danú vec aplikovať ustanovenia ochrany spotrebiteľa. Podľa jeho názoru predložená zmluva nie je zmluvou spotrebiteľskou , nakoľko žalobkyňa vstúpila do právneho vzťahu so žalovaným na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon povolania a nie na svoju súkromnú potrebu. Úver bol poskytnutý na jej žiadosť zo dňa 02.08.2011 za účelom povolania. Tento účel bol zaškrtnutý v zmluve o úvere zo dňa 02.08.2011. Napokon dňa 02.08.2011, spresnila účel v dodatku, ktorý bol pripojený k zmluve o úvere č. 403700729, kde žalobkyňa uviedla , že finančné prostriedky použije na úhradu nákupu technických zariadení za účelom výkonu povolania. Žalovaný predložil listiny, ktoré nasvedčujú účelu povolania , na ktorý bol úver poskytnutý. Nesprávne právne posúdenie veci videl v tom, že predmetná zmluva o úvere nie je zmluvou spotrebiteľskou ako ju posúdil súd v napadnutom rozsudku, ale ide o zmluvu nepomenovanú podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Zmluvné strany sa môžu dohodnúť, na základe akého zákona sa ich zmluvné vzťahy v budúcnosti budú spravovať. Rovnako k danému prípadu
došlo v predmetnom spore. Zdôraznil, že v čase uzavretia zmluvy neexistoval všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Možno preto vychádzať len z ust. § 53 ods. 6 OZ, podľa ktorého je ako merítko považovaná odplata obvykle požadovaná na finančnom trhu t.j. nie len bankami ale aj inými účastníkmi finančného trhu. Správne by mal prihliadať na úrokovú sadzbu stanovenú pre nebankové a iné spoločnosti, pod ktoré spadá aj žalovaný. Dôkazné bremeno pritom v otázke primeranosti odplaty znáša žalobca, a nie žalovaný. Žalobca teda musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia Zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne (podstatne) vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných subjektmi z vlastných zdrojov. Ďalej namietal naliehavý právny záujem žalobkyne v zmysle ust. § 137 písm. c) CSP na určení neprijateľných zmluvných podmienok ( bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru). Z vyššie uvedených dôvodov žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
2. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a uplatnila si nárok na náhradu trov odvolacieho konania. K posúdeniu zmluvy o úvere uviedla, že táto zmluva spadá pod právny režim spotrebiteľských zmlúv upravených v Občianskom zákonníku a v zákone č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, jednoznačne ide o spotrebiteľský vzťah medzi žalobkyňou ako spotrebiteľom a žalovaným ako dodávateľom, nakoľko žalobkyňa pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z tohto dôvodu predmetná zmluva o úvere mala obsahovať všetky obligátorné náležitosti , ktoré zákon o spotrebiteľských úveroch predpokladá a ich absenciu sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úverovej zmluvy. Poukázala na to, že bolo bežnou praxou žalovaného neuvádzať obligatórne náležitosti úverovej zmluvy vyžadované zákonom, ktorej účelom je vyhnúť sa aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka ako aj zákona o spotrebiteľských úveroch. Táto skutočnosť bola judikovaná množstvom rozhodnutí súdov SR na ktoré poukazuje (rozhodnutie ÚS SR zo dňa 02.06.2013 sp.zn. II. ÚS 329/2013, rozhodnutie NS SR zo dňa 21.04.2015 sp.zn. 3MCdo 14/2014). K účelu použitia finančných prostriedkov uviedla, že tvrdenie žalovaného o tom, že jej poskytnuté finančné prostriedky slúžili na účel výkonu povolania je zavádzajúce a účelové. Pokiaľ ide o podpis žalobkyne na zmluve a jej dodatku, ktorý má vyjadrovať jej súhlas s uvedeným účelom použitia finančných prostriedkov, žalobkyňa ani žiadny iný spotrebiteľ nemá a nemôže mať vedomosť o tom, čo zaškrtnutie daného políčka znamená a spôsobuje a preto je nevyhnutné účel použitia prostriedkov skúmať z objektívneho hľadiska. Nevyhnutnosť objektívneho posúdenia účelu použitia finančných prostriedkov potvrdzuje taktiež rozhodovacia prax súdov Slovenskej republiky . Súdy pri posudzovaní týchto zmlúv posúdili obdobné úverové vzťahy ako spotrebiteľské, a tak nevyhnutne aplikovali ustanovenia právnych predpisov určených na ochranu spotrebiteľa. Zároveň poukázala na ustanovenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka v zmysle ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší . K namietanej odplate za poskytnutie úveru uviedla, že v danej prípade nie je dôležité to, z čoho a predmetná odplata skladá, ale to, že jej výška dosahuje mieru 87%, čo je v absolútnom rozpore s ustanovením § 53 ods. 6) OZ ako aj v rozpore s dobrými mravmi, a to tým, že podstatne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch . K namietanému naliehavému právnemu záujmu uviedla, že v prejednávanej veci ide o vydanie bezdôvodného obohatenia a nie o určovaciu žalobu, preto túto námietku považuje za irelevantnú.
3. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne k jeho odvolaniu zopakoval to, čo uvádzal vo svojom odvolaní a trval na tom, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil zmluvu o úvere ako zmluvu spotrebiteľskú s poukazom na v zmluve určený účel poskytnutia peňažných prostriedkov- na výkon povolania, čo vylučuje dlžníka ako spotrebiteľa. 4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania( § 379 a § 380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie( §383 CSP), prejednal vec bez nariadenia pojednávanie( § 385 ods. 1, § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
5. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 700 eur s 8,05% úrokom z omeškania ročne od 04.10. 2014 do zaplatenia a náhrady trov právneho zastúpenia. Žalobu odôvodnila tým, že na základe Zmluvy o úvere zo dňa 02-08.2011 jej žalovaný poskytol finančné prostriedky vo výške 800 eur. V zmluve bola dohodnutá odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov vo výške 700
eur. Žalovanému podľa zmluvy uhradila sumu 1.500 eur ( poskytnuté sumu 800 eur a odplatu 700 eur) , z ktorej má však žalovaný nárok len na vrátenie poskytnutých 800 eur, nie aj na odplatu vo výške 700 eur, ktorú žiada vrátiť z titulu bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, ktorú sumu žalovaný napriek výzve žalobkyni neuhradil.
6. Súd prvej inštancie aplikoval v tejto veci ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ktorý však bol dňom 1. júla 2016 zrušený Civilným sporovým poriadkom . Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vydal ešte za účinnosti predchádzajúceho procesného predpisu, ktorým bol Občiansky súdny poriadok. Odvolací súd rozhodujúc vo veci už v čase účinnosti Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) postupoval v súlade s ustanovením § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 7. Keďže odvolací súd dospel k tomu, že rozsudok súdu prvej inštancie je správny a dostatočne odôvodnený, nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením § 387 CSP opakovať tie isté dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvoinštančnom rozhodnutí, vrátane citácie právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť dôvodov, ktoré súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol. 8. Žalovaný v odvolaní namietal vadu konania spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd preto, predtým ako preskúmal napadnutý rozsudok, skúmal, či súd prvej inštancie konanie zaťažil vadou konania spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom. Vada konania vymedzená v ustanovení § 365 ods. 1 písm. d) CSP je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručuje v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Požiadavky na riadne zdôvodnenie rozsudku súdu stanovuje ustanovenie § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Podľa neho v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Výkladom citovaného ustanovenia Civilného sporového poriadku pritom treba dospieť k záveru, že s tam uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú, a napokon tiež len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. V danej veci súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku stručne uviedol, čoho sa žalobkyňa domáhala a z akých dôvodov. Uviedol tiež, že žalovaný sa k veci nevyjadril. Jasne a zrozumiteľne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. V rámci právneho posúdenia citoval ustanovenia právnych predpisov, podľa ktorých vec právne posúdil. Odvolací súd nezistil namietanú vadu konania, pre ktorú by bolo potrebné napadnutý rozsudok zrušiť, preto pristúpil k meritórnemu prejednaniu veci. 9. Odvolací preskúmal rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností, pričom z vykonaného dokazovania vyvodil i správny právny záver. Dôvody, ktoré žalovaný uvádzal v podanom odvolaní neboli spôsobilé zmeniť správne závery súdu prvej inštancie . Jeho tvrdenie v podanom odvolaní, že zmluvu o úvere ktorú zmluvné strany uzatvorili je treba považovať za nepomenovanú zmluvu uzatvorenú podľa Obchodného zákonníka , odvolací súd nezohľadnil, pretože zo samotného názvu tejto zmluvy, ktorú inak vyhotovil žalovaný vyplýva, že ide o zmluvu o úvere ,na základe ktorej žalovaný žalobkyni poskytol sumu 800,- eur, ktorú sa žalovaná zaviazala zaplatiť spolu s odplatou v sume 700,- eur v 12 mesačných splátkach, počnúc dňom 03.09.2011. Súd prvej inštancie správne postupoval, keď zmluvu o úvere uzatvorenú medzi stranami sporu považoval za zmluvu spotrebiteľskú, na ktorú sa vzťahujú ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské zmluvy. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy prednostne , ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom
(§ 52 ods. 1 a § 52 ods. 2 OZ) aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Tieto ustanovenia Občianskeho zákonníka nadobudli účinnosť dňa 1.mája 2014 , pričom právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia, to znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Záver súdu prvej inštancie o tom, že na tento právny vzťah je potrebné aplikovať aj ustanovenia zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj Občianskeho zákonníka, je preto správny. To, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva v zmysle ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, vyjadril aj NS SR vo svojich rozhodnutiach sp. zn. 4M Cdo 17/2014, 8M Cdo 13/2014, 2M Cdo 5/2015, 3M Cdo 12/2014, 4M Cdo 4/2014 a 8 M Cdo 3/2015, v ktorých uviedol, že keďže ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka nadobudlo účinnosť 1. mája 2014, pričom tento predpis nemá prechodné ustanovenia, od jeho účinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Nič na tom nemení ani to, že zmluva o úvere bola uzatvorená s odkazom na ustanovenia Obchodného zákonníka, ktorá má povahu tzv. absolútneho obchodu. Zároveň však ide aj o spotrebiteľský právny vzťah upravený v ustanoveniach § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože na danú zmluvu sa vzťahuje zákon o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy č. 129/2010 Z.z. Podľa odvolacieho súdu spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere bol preukázaný bez akýchkoľvek pochybností. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv v praxi je poväčšine to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. V predmetnej veci predložená zmluva o úvere je predtlačenou formulárovou (typovou) zmluvou, pri ktorej spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať jej obsah. Zmluvnými stranami sú žalovaný ako veriteľ (dodávateľ), ktorý pri uzatváraní zmluvy koná v rámci svojej podnikateľskej činnosti, a žalobca ako fyzická osoba, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, je teda spotrebiteľom. 10. Žalovaný v odvolaní predovšetkým namietal, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil status žalobkyne ako spotrebiteľa, pretože v zmluve je uvedené, že peňažné prostriedky sú poskytnuté na výkon povolania. Odvolací súd sa s touto námietkou žalovaného nestotožnil. Žalobkyňa zmluvu uzatvárala ako spotrebiteľ, keďže sa jedná o fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní predmetnej zmluvy nekonala v rámci svojho podnikania, povolania alebo zamestnania ( v čase uzatvorenia zmluvy bola starobnou dôchodkyňou). Napriek tomu, že žalobkyňa v zmluve o úvere pri prehlásení, na výkon čoho sú finančné prostriedky poskytnuté, zaškrtla na výkon povolania, súd, poznajúc prax žalovaného, ktorá je mu známa z rozhodovacej činnosti, nemal pochybnosť o tom, či v danom prípade žalobkyňa podpísala zmluvu v postavení spotrebiteľky alebo v inom postavení, odlišnom od postavenia spotrebiteľky, v zmysle citovaného ustanovenia § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v rozhodnom čase. Okrem toho, účel žalobkyni poskytnutých peňažných prostriedkov na výkon povolania, tak ako je vyplnený v predtlači textu zmluvy o úvere, nebol v konaní preukázaný, pričom v zmluve o úvere, nie je bližšie špecifikované povolanie žalobkyne, na ktorého účel bol poskytnutý úver. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania úverového dlžníka, ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku (majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný, a teda nespotrebiteľský úver majúci sa takto riadiť výlučne úpravou v zmluve a Obchodnom zákonníku), teda veriteľa. V uvedenom zmysle však žalovaný svoju dôkaznú povinnosť nesplnil, preto súd konštatoval, že vymedzenie účelu poskytnutia úveru v konkrétnej veci "na výkon povolania", v spojení s nedostatkom akýchkoľvek ďalších dôkazov zo strany žalovaného, malo rovnaký dopad, ako keby v zmluve o úvere nebol jej účel vymedzený vôbec. K dôkazu doloženému žalovaným k odvolaniu a to Dodatok k zmluve o úvere zo dňa 02.08.2011, ktorým žalovaný preukazuje účel poskytnutia finančných prostriedkov žalobkyni , odvolací súd dodáva, že na tento dôkaz ako na prostriedok procesnej obrany žalovaného neprihliadol, pretože nebol žalovaným uplatnený pred súdom prvej inštancie ( § 366 CSP).
11.Odvolací súd rovnako neuznal opodstatnenosť ani ďalšej odvolacej námietky spočívajúcej v nesprávnosti posúdenia výšky odplaty za poskytnutý úver. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že ak žalovaný ako nebankový subjekt požadoval od žalobkyni odplatu za poskytnutý úver v sume 700 eur, čo predstavuje 87,5% % z výšky poskytnutého úveru je zmluva v rozpore s dobrými mravmi a ust. § 53 ods. 6 Obč. zákonníka, pretože podstatne prevyšuje odplatu, ktorá je obvykle požadovaná na bankovom trhu. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie správne posúdil zmluvu o úvere za bezúročnú a bez poplatkov v zmysle ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch v dôsledku čoho nemal žalovaný nárok na plnenie nad rámec poskytnutého úveru a preto plnenie, ktoré prijal z neplatného právneho úkonu , je povinný vydať.
12. Žalovaný v odvolaní namietal aj neexistenciu naliehavého právneho záujmu žalobkyne v zmysle ust. § 137 písm. c) CSP na určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Odvolací súd túto námietku za nedôvodnú, pretože predmetom sporu je žaloba na plnenie podľa § 137 písm.a) CSP pri ktorej sa nevyžaduje preukazovanie naliehavého právneho záujmu ako je to pri žaloba o určenie v zmysle ust. § 137 písm. c) CSP, ktorá ale nie je predmetom tohto konania. 13. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, keď námietky uvádzané v odvolaní považoval za nedôvodné. 12. Odvolací súd v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol tak, že žalobkyni, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 13.Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).