Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_5Tos-203-2018.pdf
PDF · 125.54 KB
Case nature
Area
Subarea
5Tos/203/2018
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Žovinca a sudcov Mgr. Kristíny Ferencziovej a JUDr. Kataríny Batisovej, v trestnej veci odsúdeného A. N., o sťažnosti prokurátora Okresnej prokuratúry Trnava proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 5.11.2018 č. k. 15PP/62/2018-36, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 31.1.2019 takto
rozhodol:
Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sa sťažnosť prokurátora Okresnej prokuratúry Trnava, z a m i e t a .
odôvodnenie:
Uznesením Okresného súdu Trnava zo dňa zo dňa 5.11.2018 č. k. 15PP/62/2018-36 súd rozhodol, že I/ Podľa § 66 ods. 1 písm. b) a § 66 ods. 2 Tr. zák. sa ods. A. N., nar. XX.XX.XXXX v U. Q., trvale bytom F., T. XXXX/XXB, t.č. ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou podmienečne prepúšťa z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Banskej Bystrici sp.zn. BB - 3T/17/2015 zo dňa 04.12.2015, právoplatným dňa 04.05.2016 vo výmere 3 (tri) roky a 6 (šesť) mesiacov nepodmienečne so zaradením odsúdeného do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. II/ Podľa § 68 ods. 1 Tr. zák. súd odsúdenému určuje skúšobnú dobu v trvaní 36 (tridsaťšesť) mesiacov. Proti uvedenému uzneseniu podal v zákonnej lehote sťažnosť prokurátor, ktorý v jej odôvodnení uviedol: Z písomného odôvodnenia uznesenia vyplýva, že u odsúdeného A. N. boli splnené zákonné podmienky podmienečného prepustenia v zmysle § 66 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a preto ho súd z výkonu trestu odňatia slobody podmienečne prepustil, pričom mu určil skúšobnú dobu v trvaní 36 /tridsaťšesť/ mesiacov. Vyššie uvedené uznesenie okresného súdu ako aj jeho dôvodový základ považujem za nesprávny a nestotožňujem sa s ním, nakoľko podľa môjho názoru u odsúdeného nie sú splnené zákonné podmienky pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Odsúdenému bol uložený rozsudkom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica pod sp. zn. BB-3T/17/2015 zo dňa 4. decembra 2015 pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona a zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona, spáchané v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 3 (tri) roky a 6 (šesť) mesiacov, so zaradením na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, ktorý v súčasnosti aj vykonáva. Začiatok trestu mal odsúdený dňa 19. mája 2016, lehotu k podmienečnému prepusteniu splnil dňa 17. septembra 2018 a koniec trestu má mať dňa 17. novembra 2019. Z hodnotenia riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou na odsúdeného A. N. vyplýva, že odsúdený bol do toho ústavu premiestnený z ústavu na výkon väzby a ústavu na výkon trestu odňatia slobody Žilina dňa 7. júna 2016. Jeho správanie a vystupovanie počas výkonu väzby bolo na požadovanej úrovni. Správanie a vystupovanie odsúdeného počas výkonu trestu v súčasnom ústave bolo na veľmi dobrej úrovni. Odsúdený vykonáva funkciu člena samosprávy odsúdených na oddiele, počas výkonu trestu bol 3-krát disciplinárne odmenený za plnenie cieľov programu zaobchádzania, pričom disciplinárne potrestaný nebol. Odsúdený bol vedený ku kritickému postoju k spáchanému trestnému činu. V závere hodnotenia riaditeľa ústavu sa konštatuje, že u dosúdeného je priaznivá
resocializačná prognóza, v súčasnosti sú voči menovanému vedené trestné stíhania a odsúdený preukazuje splnenie podmienok pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody a riaditeľ ústavu odporúča odsúdeného podmienečne prepustiť. S prihliadnutím na komplexné hodnotenie riaditeľa ústavu ako aj osobnosť odsúdeného som dospel k záveru, že u odsúdeného A. N. nie sú splnené všetky podmienky pre jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody tak, ako ich vyžaduje ustanovenie § 66 ods. 1 písm. b) Trestného zákona. Odsúdený svojím správaním a plnením si svojich povinností vo výkone trestu odňatia slobody nepreukázal polepšenie, ale len tendenčné adaptovanie sa na podmienky výkonu trestu odňatia slobody, teda nie je splnená prvá materiálna podmienka. V danom prípade je pre posúdenie splnenia materiálnych podmienok nevyhnutné vychádzať nie len zo správania sa odsúdeného počas výkonu trestu odňatia slobody a z resocializačnej prognózy, avšak aj postoja odsúdeného k spáchanej trestnej činnosti. Zo záverečného návrhu odsúdeného A. N. na verejnom zasadnutí vyplynulo, že tento má nekritický postoj k spáchanej trestnej činnosti, nakoľko tvrdil, že prokuratúra zrejme nevie za aké konanie bol odsúdený a konkrétne uviedol, že bol len prítomný na parkovisku počas toho, ako niekto niekoho vydieral, teda bol len v nesprávny čas na nesprávnom mieste. K uvedenému utvrdeniu je potrebné poukázať na súdne konanie kde na hlavnom pojednávaní pred senátom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica uviedol, že: skutok sa „takto vôbec nestal“, to čo je mu kladené za vinu vôbec nie je pravda. Teda podľa vykonaného výsluchu odsúdeného možno konštatovať, že o skutku, ako je naformulovaný v obžalobe, pokiaľ ide o vydieranie i o lúpež, on nič nevie. Odsúdený tvrdil, že nevie o tom, že by poškodenému bolo odobraté vozidlo, poškodený sa mu na to nikdy nesťažoval. Napokon odvolanie odsúdeného A. N. proti rozhodnutiu prvostupňového súdu obsahuje tvrdenia poukazujúce na rozpory vo vykonaných dôkazoch ako aj procesné prípadne iné pochybenia konajúceho súdu a orgánov činných v trestnom konaní. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že odsúdený v rôznych štádiách mení svoje výpovede vo vzťahu k spáchanej trestnej činnosti s cieľom vyhnúť sa zodpovednosti za spáchaný skutok, respektíve sa uviesť do lepšieho svetla a jeho vyhlásenie na verejnom zasadnutí konanom dňa 5. novembra 2018, je potrebné považovať za nekritický postoj k trestnej činnosti. Okresný súd pri rozhodovaní postrehol nekritický postoj odsúdeného k spáchanej trestnej činnosti, ktorý však bagatelizoval a nazval ho poznámkou odsúdeného, a v podstate tak prevzal zľahčovanie spáchanej trestnej činnosti o čo sa snažil tiež odsúdený. Okresný súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že vyjadrenie odsúdeného nehodnotí ako nekritickosť k spáchanej trestnej činnosť, a to z dôvodu, že na nekritickosť k trestnej činnosti nie je možné usudzovať len z toho, že odsúdený sa vnútorne necíti byť vinným zo spáchania trestného činu, pre ktorý bol právoplatne odsúdený. Ďalej súd v odôvodnení uvádza, že nekritickosť k trestnej činnosti vo všeobecnosti totiž súd vníma tak, že odsúdený je ku svojej trestnej činnosti nekritický vtedy, ak napriek právoplatnému odsúdeniu túto zľahčuje resp. nemieni na svojom živote ani po výkone trestu nič meniť. (napr. páchateľovi majetkovej trestnej činnosti je jedno, že sa jej dopúšťa opakovane a je rozhodnutý ju páchať znova aj po výkone trestu). A contrario prvostupňový súd uvádza, že ak je odsúdený presvedčený, že bol odsúdený neprávom a aj napriek tomu sa dobrovoľne podriadil výkonu uloženého trestu a z jeho správania vo výkone trestu a z plnenia si jeho povinností možno usudzovať jeho polepšenie, potom len samotné presvedčenie odsúdeného, že sa v jeho prípade ničoho nezákonného nedopustil, nemôže znamenať prekážku na jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. S uvádzaným odôvodením Okresného súdu sa nie je možné stotožniť a to z nasledovných dôvodov. Okresný súd nekriticky prevzal formuláciu odsúdeného, pričom z tvrdení odsúdeného počas prípravného, súdneho prvostupňového, súdneho odvolacieho ako aj počas vykonávacieho konania vyplývali stále iné tvrdenia - verzie, prípadne poukazy na procesné a iné pochybenia a to zjavne s jediným cieľom a to prezentovať svoju osobu v čo najlepšom svetle s motívom zabezpečiť si oslobodenie, prípadne uloženie nižšieho trestu a naposledy vo vykonávacom konaní možnosť podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody. Uvedené teda nemôže svedčiť o vnútornom postoji k nespravodlivému odsúdeniu /čo vyplýva okrem iného aj zo samotnej trestnej činnosti - úmyselná trestná činnosť násilného charakteru s cieľom majetkového prospechu, pre ktorú bol A. N. odsúdený, ako aj dôkazov ktorými bola odsúdenému preukázaná vina a to - usvedčovanie spolupáchateľom/. Vo vzťahu k všeobecnému vnímaniu „nekritickosti k trestnej činnosti“ zo strany prvostupňového súdu poukazujem na to, že okresný súd si zjavne zamenil nekritický postoj odsúdeného k spáchanej trestnej činnosti s recidívou /kedy páchateľ po odsúdení za iný trestný čin opakovane pácha trestnú činnosť/. Odlišnosť recidívy a nekritického postoja k spáchanej trestnej činnosti prokuratúra vidí v tom, že trestnoprávnym dôsledkom recidívy je to, že môže byť priťažujúcou okolnosťou, dôvodom na použitie vyššej trestnej sadzby, dôvodom na uloženie trestu zákazu činnosti na doživotie a iné, teda následkom je prísnejšie postihovanie - trestanie páchateľa do budúcna, pri opätovne spáchanom trestnoprávne relevantnom konaní. A contrario dôsledok nekritického postoja k
už spáchanej trestnej činnosti ako rozhodujúci, nie však jediný argument brániaci - prípadne majúci negatívny dôsledok k možnému podmienečnému prepusteniu odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody, /ktoré má byť určitým privilégiom a nie je naň právny nárok/ a to z dôvodu, že ak je páchateľ nekritický voči svojmu protiprávnemu konaniu, nemôže si plne uvedomiť jeho nevhodnosť a následne u neho nemôže dostatočne prebehnúť resocializácia, ktorá má následok v dôvere - nedôvere vo vzťahu k odsúdenému, že po podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody povedie riadny život. Teda následkom nekritického postoja odsúdeného k spáchanej trestnej činnosti by mala byť nedôvera vo vedenie riadneho života po prepustení, čo môže viesť k názoru, že od odsúdeného nie je možné očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. Vo vzťahu k tvrdeniam okresného súdu, že: ,,ak je však odsúdený presvedčený, že bol odsúdený neprávom a aj napriek tomu sa dobrovoľne podriadil výkonu uloženého trestu a z jeho správania vo výkone trestu a z plnenia si jeho povinností možno usudzovať jeho polepšenie, potom len samotné presvedčenie odsúdeného, že sa v jeho prípade ničoho nezákonného nedopustil, nemôže znamenať prekážku na jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody“ je potrebné uviesť, že vo vzťahu k odsúdenému A. N. je naznačená argumentácia nepriliehavá a to z dvoch dôvodov. Vzhľadom na už poukázané rozpory v tvrdeniach odsúdeného v jednotlivých štádiách trestného konania, nie je sa možné ani len zamýšľať o presvedčení odsúdeného, že bol odsúdený neprávom a contrario ak je odsúdený presvedčený, že neurobil nič zlé svedčí to o morálnych vlastnostiach odsúdeného, ktoré nie sú zárukou vedenia riadneho života do budúcna. Som toho názoru, že ak odsúdený nemá k spáchanej trestnej činnosti kritický postoj tak ako to preukázal odsúdený A. N., teda stále aj po odsúdení a výkone určitej časti trestu odňatia slobody si dostatočne neuvedomuje svoju vinu /respektíve ju nechce v plnom rozsahu prijať/ a jeho vyjadrovanie k spáchanej trestnej činnosti má čisto exkulpačný a tendenčný charakter, nedáva záruku, že odsúdený povedie po prípadnom podmienečnom prepustení riadny život a pri spáchaní tak závažného činu ako je zločin vydierania v súbehu so zločinom lúpeže je primárna ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestnej činnosti, teda som toho názoru, že odsúdený nespĺňa ani druhú materiálnu podmienku v zmysle vyššie uvedených ustanovení Trestného zákona a to, že v budúcnosti povedie riadny život. Vo veci tiež poukazujem na to, že odsúdený A. N. je v súčasnej dobe trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin krádeže, za ktorý mu hrozí uloženie trestu odňatia slobody až na 15 /pätnásť/ rokov, vo veci bola prokurátorom Krajskej prokuratúry v Trnave podaná obžaloba pod sp. zn. Kv 75/15/2200 a na obvineného A. bol podaný návrh na vzatie do väzby, ktorý nebol uznesením Okresného súdu Trnava 15Tk/1/2016 zo dňa 5. novembra 2018 akceptovaný. Poukazujem tiež na to, že odsúdený A. N. sa už v minulosti zbavoval majetku, pričom úmyselne súd a orgány činné v trestnom konaní uvádzal do omylu čo sa týka jeho majetkových pomerov, je dôvodný predpoklad, že v obdobnom konaní bude pokračovať, čo jednoznačne odôvodňuje záver, že v budúcnosti nepovedie riadny život tak ako to predpokladá ustanovenie § 66 ods. 1 Trestného zákona. Na základe uvedeného som toho názoru, že prognóza u obvineného nedáva záruku, že odsúdený povedie po prípadnom podmienečnom prepustení riadny život, teda som toho názoru, že odsúdený nespĺňa druhú materiálnu podmienku v zmysle vyššie uvedených ustanovení Trestného zákona. V súvislosti s uvádzanými podmienkami podmienečného prepustenia v zmysle ustanovenia § 66 a nasl. Trestného zákona je nutné poznamenať, že pre účely podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody musí byť splnená jednak formálna podmienka, v podobe výkonu (2/3) dvoch tretín uloženého trestu odňatia slobody a súčasne aj obe vyššie uvádzané materiálne podmienky. Teda po zohľadnení tak žiadosti odsúdeného, hodnotenia riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia slobody ako aj ostatného spisového materiálu a výsluchu odsúdeného na verejnom zasadnutí nemožno v tomto prípade opodstatnene a dôvodne konštatovať splnenie zákonných podmienok pre jeho podmienečné prepustenie z ústavu na výkon trestu odňatia slobody. Na základe vyššie uvedeného navrhujem, aby Krajský súd v Trnave napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušil a to podľa ustanovenia § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku a žiadosť odsúdeného A. N. o podmienečné prepustenie zamietol. K sťažnosti prokurátora sa písomne vyjadrila i obhajkyňa odsúdeného a uviedla, že keďže ako vyplýva aj z predmetnej sťažnosti, samotná prokuratúra konštatuje moje absolútne doporučenie riaditeľom ústavu, v ktorom aktuálne vykonávam trest odňatia slobody, je potrebné podotknúť, že prokuratúra nemala ani inú možnosť ako si „vytvoriť“ svoje formálne dôvody pre napadnutie predmetného rozhodnutia. Je potrebné podotknúť, že prvostupňový súd toto doporučenie dôkladne preskúmal, pričom bolo jedným z ťažiskových faktov, na ktoré poukázal aj vo svojom ústnom odôvodnení rozhodnutia. Podľa môjho názoru pre tento postup si prokuratúra zvolila argumentáciu v znení podanej sťažnosti, v ktorej uvádza, že moja osobnosť ako sa uvádza v sťažnosti, rovnako moje správanie a plnenie si svojich povinností vo výkone trestu odňatia slobody nepreukázalo polepšenie, ale len tendenčné adaptovanie sa na podmienky
výkonu trestu odňatia slobody. Uvedené zároveň prokuratúra označila ako nesplnenie prvej materiálnej podmienky. Na tomto mieste je potrebné podotknúť, že ide len o domnienky prokuratúry, pričom uvedené navádza dojem o tendenčnom postupe voči mojej osobe. Napriek tomu, že Trestný poriadok pripúšťa podanie sťažnosti voči rozhodnutiam o vyhovení žiadostiam o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, to neznamená, že ide o svojvoľný úkon, ale ide o úkon, ktorý si vyžaduje aj oporu v zákone. V mojom prípade je nevyvrátiteľné, že zákonná opora v danom smere absentuje. Svedči o tom nielen samotná argumentácia v predmetnej sťažnosti, ale i samotná premotivovanosť orgánov činných v trestnom konaní, ktorú prokuratúra oboch stupňov uplatňuje voči mojej osobe. Pokiaľ v predmetnej sťažnosti prokuratúra uvádza, že mám tzv. „nekritický postoj“ k spáchanej trestnej činnosti, je potrebné poukázať na podstatné fakty: 1.) Okresná prokuratúra Tmava nebola dozorujúcim orgánom v konaní, pre ktoré som v súčasnosti vo výkone trestu odňatia slobody. Z uvedeného jednoznačne vyplýva a domnievam sa, že prokuratúra a to pri zachovaní všetkej úcty, nepozná okolnosti prípadu a rovnako jej nie je dôverne známa dôkazná situácia. 2.) Práve preto mi nie je zrejmé z akého dôvodu v sťažnosti voči rozhodnutiu o podmienečnom prepustení „míňa" energiu na akési nepodložené úvahy v snahe hodnotiť konanie, za ktorý som odsúdený a vykonávam trest odňatia slobody. Pokiaľ ide o terminológiu aplikovanú prokuratúrou o tom, že som nekritický k trestnej činnosti, mám za to, že aj k tejto námietke sa prvostupňový súd vyjadril v predmetnom rozhodnutí, kde na strane 4 logicky a jasne vysvetľuje prečo moje slovné vyjadrenie, ktorým som počas prejednania mojej žiadosti o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody stručne vysvetlil okolnosti skutku za ktorý som bol napokon odsúdený, nemožno označiť ako nekritický postoj k trestnej činnosti. To, že uvedený názor súdu nekorešponduje, teda nie je v súlade s predstavou prokuratúry, však v žiadnom smere nemožno nazvať ako bagatelizovanie alebo zľahčovanie spáchanej trestnej činnosti zo strany súdu ako sa uvádza v predmetnej sťažnosti. Ani taká skutočnosť, akou je skutočnosť, že som bol odsúdený za skutok právne kvalifikovaný ako zločin, v danom smere neobstojí. Mám za to, že pokiaľ je v zmysle zákonnej úpravy možné podmienečné prepustenie osoby odsúdenej na doživotie alebo za obzvlášť závažný zločin, nemôže byť odsúdenie pre bežný zločin prekážkou a argumentáciou zamietnutia podmienečného prepustenia. Odhliadnuc od uvedeného, je potrebné poukázať, že predmetom konania, voči ktorému bola podaná sťažnosť okresnej prokuratúry bolo rozhodovanie o mojom podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody. Vychádzajúc zo zákonnej úpravy mám za to, že konanie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, resp. jeho podmienky spadajú pod zákonnú úpravu zakotvenú v ustanovení §-u 66 Trestného zákona. V uvedenom ustanovení mal zákonodarca na mysli podmienky, ktoré musia byť splnené na strane odsúdeného na to, aby smi vyhovel jeho žiadosti podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Zhrnúc uvedené je potrebné sťažnostnému súdu podotknúť, že už prvostupňový súd vyslovil názor o splnení všetkých podmienok pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody v mojom prípade, výsledkom čoho je aj predmetné rozhodnutie. Veľmi okrajovo poukazujem na omyl v predmetnej sťažnosti, kedy prokuratúra konštatuje v sťažnosti, že súd rozhodol o podmienečnom prepustení podľa ust. §-u 66 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, pričom k rozhodnutiu došlo v súlade s ust. §-u 66 ods. 1 písm. b) Trestného zákona. Je mi však zrejmé, že ide o administratívny omyl. Za absolútne nelogické považujem tvrdenie prokuratúry v tej časti sťažnosti. v ktorej táto tvrdí, že som mal meniť svoje vyjadrenia - verzie počas konania. Uvedené nielenže nie je pravdou, avšak ide aj o absolútne neobhájiteľné tvrdenia. Už v tejto časti sťažnosti je zrejmá motivácia celého podania a to „za každú cenu“ s absenciou akýchkoľvek opodstatnených úvah. Mám za to, že takýto názor nebol ani len spomenutý na verejnom zasadnutí, rovnako sa nepreberalo prípravné a ani súdne konanie a teda takéto tvrdenie, že som mal stále iné tvrdenia a verzie s jediným cieľom prezentovať svoju osobu v čo najlepšom svetle s motívom zabezpečiť si oslobodenie, nie je pravdivé a nezodpovedá obsahu trestného spisu. Tieto úvahy sú nad rámec toho, čo odznelo na verejnom zasadnutí a aké dôkazy tam boli vykonané. Moje tvrdenia sú podporené aj tým, že aj keď celá sťažnosť je v rozsahu 6 tich strán formátu A4, obsahovo sa absolútne odkláňa od podstaty celého konania a to skúmaní zákonných podmienok nevyhnutne potrebných a dovolím si tvrdiť aj v mojom prípade plne obsiahnutých pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Aj preto som nemilo prekvapený a je pre mňa nepochopiteľné z akého dôvodu prokuratúra vo svojej sťažnosti rozoberá rozdiel medzi recidívou a nekritickým postojom k spáchaniu trestnej činnosti. V mojom prípade je uvedené o to viac znásobené, že do času môjho odsúdenia som nebol trestaný a viedol som vždy riadny život. Na tomto mieste poukazujem na uhol pohľadu prokuratúry, ktorá napriek tomu. že má o tom vedomosť, nezohľadnila, že
som nebol doposiaľ súdne trestaný. Rovnako nebolo zohľadnené, že výkon trestu vykonávam v ústave s minimálnym stupňom stráženia. Na tomto mieste je potrebné položiť otázku: ,,Kto iný by :mal mať nárok na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody ako ten, čo je vo výkone trestu prvýkrát? Aj na tomto mieste dovoľujem opakovane podotknúť, že skutočnosť o mojom doslovne príkladnom hodnotení riaditeľom ústavu ako aj plnom odporúčaní, ostala zo strany prokuratúry viac menej nepovšimnutá. Vo vzťahu k prvej materiálnej podmienke prokurátor v sťažnosti poukazuje na komplexné hodnotenie riaditeľa ústavu, ktorý hodnotí resocializačnú prognózu mojej osoby ako odsúdeného ako priaznivú a tiež, že preukazujem splnenie podmienok na jeho prepustenie, čo plne odporúča. Napriek prítomnosti takéhoto dôkazu, prokurátor tvrdí, že odsúdený nepreukázal polepšenie, ale len tendenčné adaptovanie sa na podmienky výkonu trestu odňatia slobody. Z odôvodnenia sťažnosti však nie je zrejmé, na základe akých skutočnosti a dôkazov dospel prokurátor k takémuto záveru. V odôvodnení sťažnosti niet jediného dôkazu, ktorý by odôvodňoval pravdivosť takéhoto tvrdenia a naopak poukazoval na nepravdivosť správy a hodnotenia riaditeľom ústavu. Je to len ničím nepreukázaný názor prokurátora. Aj preto mám za to, že akékoľvek zásadné pochybnosti vo vzťahu k prvostupňovému rozhodnutiu sú zo strany prokuratúry absolútne neobjektívne a tendenčné. Inštitút podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody je významným výchovným prostriedkom po právoplatnom odsúdení páchateľa a predstavuje ďalšie pokračovanie prevýchovného a resocializačného procesu v iných podmienkach - v rodinnom, pracovnom, spoločenskom prostredí s tým, že ak počas skúšobnej doby odsúdený nebude viesť riadny život, bude to automaticky znamenať nástup zvyšku výkonu trestu. Vyjadrenie k opakovaným tvrdeniam prokuratúry o absencii môjho nekritického postoja k trestnej činnosti som už vyššie vysvetlil a preto mám za to, že zo strany prokuratúry ide vyslovene o tzv. „výkrik do tmy“ metaforicky povedané. Uvedené neuvádzam z dôvodu. že došlo k podaniu samotnej sťažnosti zo strany prokuratúry, avšak z dôvodu jej obsahu ako aj odôvodnenia. Na verejnom zasadnutí, ktorého predmetom bolo prejednanie mojej podanej žiadosti som žiadnym spôsobom neprezentoval svoj nekritický postoj k trestnej činnosti s tým, že tento na ozrejmenie okolností, za ktorých som bol odsúdený, som len odcitoval skutok z odsudzujúceho rozsudku. V tomto smere poukazujem na to, že prokuratúra v záverečnom návrhu na verejnom zasadnutí navrhla, aby súd moju žiadosť o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody zamietol pre nesplnenie druhej materiálnej podmienky, a to, že od odsúdeného vzhľadom na charakter spáchanej činnosti, nie je možné očakávať, že by po podmienečnom prepustení viedol riadny život. V podanej sťažnosti však uvádza, že „odsúdený nepreukázal polepšenie“, teda že nesplnil prvú materiálnu podmienky a ani druhú materiálnu podmienku, teda mám za to, že v sťažnosti sa prokuratúra vyjadruje nad rozsah pôvodného záverečného návrhu. Okrem toho poukazujem tiež na vyjadrenia prokuratúry, kedy táto uvádza, že v mojom prípade nemožno očakávať, že v budúcnosti povediem riadny život, pričom tieto sú veľmi špekulatívne a ľahko vyvrátiteľné. Dôvodne sa pýtam na základe akých relevantných skutočnosti je možné vôbec konštatovať, že môžem mať menej priaznivú resocializačnú prognózu, resp. presvedčenie, ako to vyplýva z predmetnej sťažnosti o tom, že nie je v mojom prípade možné konštatovať o záruke viesť riadny život. Takéto konštatovanie prokuratúry je absurdné a podľa môjho názoru len formalistické už aj preto, že prokuratúra má vedomosť o mojich rodinných ako aj pracovných pomerov, keďže som do času môjho zadržania pracoval a podnikal ako aj toho, že mám po celý výkon trestu pravidelný styk s rodinou, ktorá ma podporuje, rovnako s mojim blízkymi, mám deti a plním si k nim vyživovaciu povinnosť, mám teda aj sociálne zázemie a vzťahujú sa na mňa aj iné pozitívne aspekty, ktoré odôvodňujú v plnej miere môj zákonný nárok na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Neyynímajúc je fakt, že do pred mojim samotným zadržaním som viedol riadny život. Aj z tohto dôvodu s poukázaním na uvedené neviem si vysvetliť, čo si prokuratúra predstavuje pod pojmom „viesť riadny život.“ V predmetnej sťažnosti prokuratúra uvádza, že som bol odsúdený pre skutok spadajúci pod násilnú trestnú činnosť, avšak napriek tejto poznámke prokuratúry nebola nijako zohľadnená skutočnosť, že primárne spod skutku zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny som bol už prvostupňovým súdom oslobodený. Skutočnosť, že som v súčasnosti trestne stíhaný pre iné trestné konania, nemôže byť v žiadnom smere vyhodnotená ako nesplnenie podmienok pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Vo veci ešte nebolo vykonané dokazovanie na hlavnom pojednávaní a preto pri rešpektovaní prezumpcie neviny, ktorá platí pre každého obvineného, resp. obžalovaného, nemožno uvedeným podporiť záver vedúci k zamietnutiu mojej žiadosti. Pokiaľ prokuratúra poukazuje na aktivitu Krajskej prokuratúry Trnava, ktorá na moju osobu dňa 15. októbra 2018 podala návrh na vzatie do väzby, je potrebné len okrajovo uviesť, že tomuto návrhu nebolo vyhovené a to ani prvostupňovým súdom a rovnako ani súdom sťažnostným. Zjednodušene povedané uznesením Krajského súdu Tmava zo dňa 12. Novembra sp. zn: 3Tos/187/2018 došlo k právoplatnému zamietnutiu predmetného návrhu Krajskej prokuratúry. Aj takýto postup prokuratúry ma
len ubezpečil o šikanovaní prokuratúry voči mojej osobe. Čo sa týka tej časti sťažnosti, v ktorej okresná prokuratúra na strane 6, kde táto argumentuje mojim akýmsi domnelým „zbavovaním sa" majetku, chcem poukázať na plagiátorstvo z návrhu na vzatie do väzby, ktorý iniciovala Krajská prokuratúra Trnava ako bolo uvedené. Z uvedeného je zrejmé, že okresná prokuratúra neváha pre ako takéto formálne odôvodnenie aplikovať akékoľvek dôvodenie pre zamietnutie mojej žiadosti, pritom však nezvažuje, či vôbec má súvis s prejednanou vecou. A zároveň je potrebné konštatovať, že táto vôbec nezohľadňuje vo vzťahu k podstate konania o podmienečnom prepustení najpodstatnejšiu skutočnosť a to, že som plnením všetkých povinností, nariadení a správaním ako aj mojou aktivitou v každej sfére vo výkone trestu odňatia slobody preukázal svoje zlepšenie, čím som zároveň naplnil všetky formálne a materiálne podmienky pre podmienečné prepustenie. Inými slovami povedané, splnil som podmienky vyžadujúce si ustanovenie §-u 66 ods. 1 Trestného zákona. Všetky moje kroky, resp. úkony súvisiace s majetkom boli už viackrát vysvetlené súdu prvého stupňa a naposledy som ich ozrejmil práve na neverejnom zasadnutí vo vzťahu k návrhu Krajskej prokuratúry Tmava. Pre ozrejmenie poukazujem na tzv. „posledné“ vysvetlenie a to Zápisnicu o výsluchu obvineného zo dňa 5. novembra 2018, sp. zn: 15Tk/ 1/2016, v ktorej som podrobným spôsobom zodpovedal otázky súdu, ako aj prokuratúry smerujúce práve k týmto prevodom obchodných. podielov v uvedených spoločnostiach. Napriek tomu, že došlo k vyčerpávajúcemu podaniu vysvetlenia, s ktorým sa súdy oboch stupňov plne stotožnili, prokuratúra v snahe za každých okolností „ustáť“ podanú sťažnosť voči prvostupňovému rozhodnutiu, ktorá je pri všetkej úcte obsahovo neobhájiteľná, vyvíjala neskutočnú energiu k akejkoľvek tzv. príčinnej súvislosti medzi uskutočnenými prevodmi obchodných podielov a podstatou ustanovenia §-u 66 Trestného zákona. Rovnako je potrebné podotknúť, že na verejnom zasadnutí, ktorého predmetom bolo prejednanie mojej žiadosti o podmienečné prepustenie, nebolo zmienky o tom, že by som sa mal v minulosti zbavovať majetku a OČTK uvádzal do omylu. O takomto konaní niet zmienky ani v spise vedenom na Špecializovanom súde a o takomto konaní na verejnom zasadnutí nehovorila prokuratúra a ani o ňom neuvádzala žiaden dôkaz, a teda som nemal možnosť na takéto tvrdenia reagovať. Rovnako o tomto nemal vedomosť ani konajúci okresný súd. V žiadnom prípade však takéto nepreukázané tvrdenia nemôžu odôvodniť záver prokurátora o tom, že v mojom prípade je prítomný čo i len predpoklad o tom, že v budúcnosti nepovediem riadny život a teda nespĺňam druhú materiálnu podmienku. Takýto záver prokurátora je v príkrom rozpore so stanoviskom a závermi riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia slobody, ktorý od 07.06.2016 spoločne s odborne spôsobilými príslušníkmi ústavu denne dôsledne sledoval a posudzoval plnenie cieľov programu zaobchádzania, moju resocializáciu a resocializačnú prognózu, že v budúcnosti povediem riadny život. Sťažnostnému súdu chcem zdôrazniť, že aj do dnešného dňa v mojej osobnej karte nie je prítomné žiadne negatívne stanovisko ústavu. Práve naopak, bola mi nie v jednom prípade udelená pochvala ako aj odmenenie. Mám. za to, že vo výkone trestu odňatia slobody po celú dobu som si plnil všetky moje povinnosti a svojim správaním som preukázal, že je odo mňa plne dôvodné očakávať, že povediem riadny život. Ako už bolo uvedené, mám stabilné rodinné zázemie, pevné citové rodinné väzby, stály príjem z riadnej podnikateľskej činnosti a rovnako spálňam všetky zákonné podmienky v súlade s ustanovením §-u 66 Trestného zákona. Zhrnúc uvedené mám za to. že nie sú prítomné žiadne okolnosti., ktoré by bolo možné povýšiť na kredibilitu pre obhájenie sťažnosti Okresnej prokuratúry Tmava. Aj preto mám za to, že prvostupňový súd postupoval správne, keď vyhovel mojej žiadosti o prepustenie. Na základe všetkých skutočností, majúcich výpovednú hodnotu, vzhľadom na dĺžku vykonaného trestu ako aj vzhľadom na odporúčanie ústavu na výkon trestu, ako aj na skutočnosť, že som splnil obidve podmienky a to materiálne ako aj formálne pre moje podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, žiadam sťažnostný súd, aby sťažnosti Okresnej prokuratúry Tmava nevyhovel a túto zamietol v plnom rozsahu ako nedôvodnú a neopodstatnenú a rozhodol tak, že ma z výkonu trestu odňatia slobody podmienečne prepúšťa na slobodu.
Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia. Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je dôvodná.
Krajský súd v Trnave na podklade podanej sťažnosti podľa § 192 odsek 1 Trestného poriadku, preskúmal správnosť a zákonnosť napadnutého výroku, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj správnosť postupu konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo. Sťažnosť podala oprávnená osoba, v zákonnej lehote a smerujú voči výroku, proti ktorým je tento opravný prostriedok prípustný.
Preskúmaním napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo sťažnostný súd zistil nasledovné. Napadnutým uznesením rozhodol okresný súd o žiadosti odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý si vykonáva na základe rozhodnutia citovaného vo výroku napadnutého uznesenia. Svoje rozhodnutie okresný súd odôvodnil tak, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že u odsúdeného boli splnené všetky podmienky podmienečného prepustenia v zmysle citovaného ustanovenia § 66 ods. 1 Trestného zákona. U odsúdeného bola splnená formálna podmienka na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody - vykonal potrebnú časť z uloženého trestu odňatia slobody. V prípade prvej materiálnej podmienky - preukázanie polepšenia vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojim správaním súd konštatuje, že s poukazom na obsah oboznámeného hodnotenia Ústavu túto podmienku odsúdený splnil. Odsúdený nebol počas výkonu väzby a ani počas výkonu trestu odňatia slobody disciplinárne potrestaný, naopak svoje povinnosti si vždy riadne plnil a svojim správaním si vytvoril podmienky na uloženie celkom troch disciplinárnych odmien. Súd na tomto mieste osobitne poukazuje na hodnotenie Ústavu v tej jeho časti, v ktorej Ústav uvádza, že správanie a vystupovanie odsúdeného je na veľmi dobrej úrovni, tento vykonáva funkciu člena samosprávy odsúdených na oddiele, pričom svoje povinnosti z tejto funkcie si plní k spokojnosti nadriadených. Pri plnení úloh je samostatný a u spoluodsúdených má prirodzenú autoritu, je nápomocný pedagógom a referentom režimu pri organizovaní činnosti odsúdených na oddiele a tiež sa zapája aktivít organizovaných na oddiele v rámci kultúrno-osvetovej činnosti, ktoré aj sám organizuje, pričom z obsahu takéhoto hodnotenia nie je možné vyvodiť iný záver ako záver o tom, že odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie. K poznámke odsúdeného, že prokurátor zrejme nevie, za aké konanie bol odsúdený, pretože bol len prítomný na parkovisku počas toho, ako niekto niekoho vydieral súd uvádza, že takéto vyjadrenie odsúdeného nehodnotí ako nekritickosť k spáchanej trestnej činnosti, a to z dôvodu, že na nekritickosť k trestnej činnosti nie je možné usudzovať len z toho, že odsúdený sa vnútorne necíti byť vinným zo spáchania trestného činu, pre ktorý bol právoplatne odsúdený. (pozn. - uvedené vyjadrenie odsúdeného súd vyhodnotil tak, že odsúdený sa necíti byť vinným, pretože skutok nespáchal). Nekritickosť k trestnej činnosti vo všeobecnosti totiž súd vníma tak, že odsúdený je ku svojej trestnej činnosti nekritický vtedy, ak napriek právoplatnému odsúdeniu túto zľahčuje resp. nemieni na svojom živote ani po výkone trestu nič meniť. (napr. páchateľovi majetkovej trestnej činnosti je jedno, že sa jej dopúšťa opakovane a je rozhodnutý ju páchať znova aj po výkone trestu). Ak je však odsúdený presvedčený, že bol odsúdený neprávom a aj napriek tomu sa dobrovoľne podriadi výkonu uloženého trestu a z jeho správania vo výkone trestu a z plnenia si jeho povinností možno usudzovať na jeho polepšenie, potom len samotné presvedčenie odsúdeného, že sa v jeho prípade ničoho nezákonného nedopustil, nemôže znamenať prekážku na jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Pokiaľ ide o druhú materiálnu podmienku - dôvodnosť očakávania vedenia riadneho života po podmienečnom prepustení súd konštatuje, že aj táto podmienka je splnená. Súd pritom poukazuje aj na odpis registra trestov odsúdeného, z ktorého je zrejmé, že odsúdený je vo výkone trestu odňatia slobody po prvý krát, pričom v prípade jeho prvého odsúdenia sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený. K poukazu na charakter trestnej činnosti odsúdeného súd poznamenáva, že táto okolnosť má význam len pri určení dĺžky trestu, ktorú odsúdený musí z uloženého trestu odňatia slobody vykonať, aby vôbec mohol podať návrh na jeho podmienečné prepustenie. Charakter trestnej činnosti odsúdeného by mohol mať vplyv na rozhodnutie súdu v teoretickej rovine len v prípade spojenia s ďalšími konkrétnymi skutočnosťami, akými je napr. recidíva, čo však nie je prípad odsúdeného. Zohľadňovanie charakteru trestnej činnosti odsúdeného iným ako zákonom predpokladaným spôsobom by tak nemalo oporu v zákone. Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že u odsúdeného dôvodný predpoklad riadneho vedenia života po jeho podmienečnom prepustení daný je práve s poukazom na jeho správanie sa vo výkone trestu odňatia slobody, kedy jeho prístup nebol pasívny, ale naopak angažoval sa aj v činnostiach, na ktoré nebol povinný (ako napr. výkon funkcie člena samosprávy odsúdených na oddiele či organizovania aktivít kultúrno-osvetovej činnosti), z čoho potom súd vyvodzuje, že účel trestu, a to zabrániť mu v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvoriť podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život bol naplnený aj jeho čiastočným výkonom a ďalší výkon právoplatne uloženého trestu odňatia slobody u odsúdeného už nie je potrebný. Uvedené zistenia, ktoré bral prvostupňový súd do úvahy pri svojom rozhodnutí, sú zistené správne a sú tými relevantnými skutočnosťami, ktoré bolo potrebné zvážiť a vyhodnotiť v súvislosti so skúmaním splnenia podmienok na podmienečné prepustenie odsúdeného. Rovnako ako prvostupňový súd, aj sťažnostný súd je názoru, že všetky vyššie uvedené skutočnosti umožňujú v prípade odsúdeného vyhovieť jeho žiadosti o podmienečné prepustenie.
Pokiaľ ide o materiálne podmienky stanovené Trestným zákonom na podmienečné prepustenie, tieto boli v prípade odsúdeného splnené. Jeho správanie vo výkone trestu odňatia slobody tak ako bolo zistené z hodnotenia riaditeľa ústavu na výkon trestu a uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia, spoločne so skutočnosťou, že je vo výkone trestu odňatia slobody prvýkrát vytvárajú dôvodný predpoklad, že bude po podmienečnom prepustení na slobodu viesť riadny život. Pri skúmaní tejto podmienky považuje sťažnostný súd za dôležité práve hodnotenie správania sa odsúdeného zo strany ústavu na výkon trestu odňatia slobody, ktorý lepšie ako prokurátor vie vyjadriť názor, či správanie sa odsúdeného je alebo nie je účelové. V rámci stanoveného programu zaobchádzania možno správanie sa odsúdeného a jeho postoj k trestnej činnosti a k výkonu trestu sledovať komplexne. Pokiaľ teda odsúdený plní ciele stanovené programom zaobchádzania, ktoré sú primerané individualizované k jeho osobe, možno to zhodnotiť ako jeden z ukazovateľov nasvedčujúcich, že došlo k jeho polepšeniu. Pokiaľ by bolo jeho správanie iba účelové, niet prečo pochybovať o tom, že by to príslušný zamestnanci ústavu, podieľajúci sa na jeho resocializácii nezistili a nepremietli do celkového hodnotenia. Vyjadrenie odsúdeného na verejnom zasadnutí, na ktorom bolo vyhlásené napadnuté uznesenie, nemožno, samo o sebe, ani v spojitosti s ostatnými, objektívne zistenými skutočnosťami, ktoré sa vťahujú k jeho správaniu počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody, vykladať tak, že by svedčilo o tom, že výkonom trestu nedošlo k jeho náprave. Argumenty prokurátora v tomto smere možno považovať len za jeho osobný názor, ktorý však nekorešponduje so závermi hodnotenia ústavu na výkon trestu odňatia slobody. Sťažnostný súd nepovažuje za relevantné poukazovať na spôsob obrany odsúdeného v trestnom konaní, pred jeho právoplatným odsúdením, pretože obvinený sa má právo brániť spôsobom, ktorý uzná za vhodný, vrátane popierania svojej viny. Pre účely konania o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody má relevanciu jeho správanie sa vo výkone trestu odňatia slobody (resp. vo výkone väzby). Toto bolo u odsúdeného vždy bezproblémové a dobré. Jeho minulosť je bez odsúdení a teda z nej nemožno dôvodiť, že odsúdený by bol osobou kriminálne narušenou. Vo vzťahu k prebiehajúci a neskončeným trestným konaniam odsúdeného platí zásada prezumpcie neviny, ktorá znamená, že ohľadom týchto (neskončených) trestných konaní, nemožno robiť žiadne závery o jeho správaní sa do budúcnosti. Tá istá úvaha platí aj k prokurátorom zmieňovaných rozhodovaniach o väzbe. Zbavovanie sa majetku, ktoré prezentuje prokurátor, nebolo už zo strany súdov akceptované ani ako dôvod väzby v prebehajúcom trestnom konaní. S poukazom na uvedené považuje sťažnostný súd napadnuté rozhodnutie za vecne správne a zákonné, a preto sťažnosť prokurátora ako nedôvodnú zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.