Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3Cob-141-2017.pdf
PDF · 133.06 KB
Case nature
Area
Subarea
3Cob/141/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Drahomíry Brixiovej a členov senátu JUDr. Gabriely Varhalíkovej a JUDr. Janky Kočišovej v spore žalobcu: Europrojekt Zeta 6 SK, k.s., so sídlom Toryská 5, Košice - mestská časť Západ, IČO: 35 850 264, zastúpeného advokátskou kanceláriou GRABAN, TORMA & PARTNERS s.r.o., so sídlom Kováčska 53, Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 730 564, proti žalovanému: BAVEX K2.sk, s.r.o., so sídlom Rázusova 25, Košice, IČO: 36 205 575, zastúpenému JUDr. Petrom Harakalym, advokátom, Mlynská 28, Košice, o zaplatenie 11.178,01 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II, č.k. 38Cb/52/2014-107 zo dňa 6.12.2016 takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie. II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol (výrok I.) a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorom bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku (výrok II.).
2. Týmto rozsudkom (zamietajúcim výrokom) rozhodol súd prvej inštancie o žalobe doručenej súdu dňa 7.8.2013, ktorou sa žalobca domáhal, vychádzajúc z dôvodov obsiahnutých aj v žalobe, zaplatenia peňažného nároku vo výške 11.178,01 eur titulom náhrady škody, ktorá bola spôsobená na majetku spoločnosti jeho nájomcu a ktorá vznikla v dôsledku vád diela dodaného žalovaným, keď okrem iného konštatoval súd prvej inštancie, že žalobcom uplatnený nárok je nedôvodný, pretože žalobca nepreukázal splnenie (existenciu) zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu.
3. Rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie zistením, že žalobca žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie sumy 11.180,01 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody, čo odôvodnil tým, že žalobca je výlučným vlastníkom Obchodného centra GALÉRIA Shopping, že v rámci výstavby II. etapy stavby obchodného centra poveril žalobca obchodnú spoločnosť Inžinierske stavby, a.s. ako generálneho dodávateľa stavby zabezpečením všetkých dodávok a prác na stavbe obchodného centra a že žalovaný ako zhotoviteľ uzatvoril s generálnym dodávateľom stavby Zmluvu o dielo ZoD č. 80/2008/02-P v spojení s Dodatkami č. 1 až 4. Tvrdil žalobca, že na základe vyššie uvedenej zmluvy žalovaný realizoval na stavbe obchodné centrum GALÉRIA - II. etapa Košice okrem iného dodávku a montáž obloženia fasády pomocou sendvičových panelov, že v dôsledku vád dodaného diela došlo opakovane k zatečeniu dažďovej vody a vzniku škody na majetku nájomcu obchodného centra v prevádzke označenej názvom „PLANEO Elektro Košice“ a to vo výške 11.178,01 eur, ktorú si nájomca, obchodná spoločnosť FAST PLUS spol. s r.o. uplatnil voči žalobcovi ako vlastníkovi a prenajímateľovi predmetu nájmu a škoda zostala zo strany žalobcu v celom rozsahu uhradená.
Obrana žalovaného, ktorý so žalobou nesúhlasi, bola okrem iného založená aj na tvrdení o nedostatku pasívnej legitimácie na strane žalovaného, že žalobca v súvislosti s uplatneným nárokom ničím neodôvodnil ani nepreukázal porušenie povinnosti žalovaného, a teda nepreukázal právny základ nároku, keď tvrdil žalovaný, že vykonal dielo bez vád a v súlade s projektovou dokumentáciou. Rovnako tvrdil, s poukazom na obsah žaloby, že k škodovým udalostiam došlo trikrát v priebehu jedného roka, pričom žalobca nevykonal žiadne opatrenia k odvráteniu škody, že nesplnil si povinnosť vykonať prevenčné povinnosti k odvráteniu škody. Písomným podaním doručeným súdu 26.5.2014 žalobca doplnil, že dňa 14.8.2012 uzatvoril žalobca so spoločnosťou Inžinierske stavby a.s. Zmluvu o postúpení záručných práv zo zmluvy o dielo, o čom bol žalovaný upovedomený Oznámením zo dňa 25.9.2012 a zotrval na tom, že žalovaný si nesplnil svoju povinnosť na základe zmluvy o dielo riadne vykonať dielo, v dôsledku čoho došlo k opakovanému zatečeniu dažďovej vody na prestupoch fasádnych panelov, na dodanie a montáž ktorých v zmluve o dielo sa žalovaný zaviazal. Zároveň uviedol, že škoda žalobcu zodpovedá hodnote poškodených televíznych prijímačov.
4. Z predložených listinných dôkazov súd prvej inštancie zistil, že Inžinierske stavby a.s. (ako generálny dodávateľ) ako objednávateľ uzatvorila so žalovaným ako zhotoviteľom zmluvu o dielo, ktorej predmetom v zmysle jej dodatkov č. 1 až 4 bol záväzok zhotoviteľa realizovať pre objednávateľa dodávku a montáž oceľovej konštrukcie, ktorej súčasťou mal byť protipožiarny náter v rozsahu 45 min, 60 min a 90 min vrátane vrchného náteru RAL 9010 v rozsahu podľa predloženej cenovej ponuky a RPD oceľovej konštrukcie južnej fasády a pomocou oceľovej konštrukcie pre opláštenie ako dodávku „na kľúč“ na stavbe č. S2804 „Obchodné centrum GALÉRIA - II. etapa Košice“ SO 01, SO 03. Rovnako zistil, že spoločnosť FAST PLUS spol. s r.o. účtovala žalobcovi, a to faktúrou č. 60300091 zo dňa 24.6.2011 sumu 3.718,20 eur s lehotou splatnosti do 1.7.2011, faktúrou č. 60300099 zo dňa 31.2011 sumu 5.234,47 eur s lehotou splatnosti do 7.8.2011 a faktúrou č. 603001174 zo dňa 1.7.2012 sumu 2.765,34 eur s lehotou splatnosti do 8.7.2012.
5. Z obsahu Zápisnice o škodovej udalosti vyhotovenej žalobcom ako prenajímateľom a spoločnosťou FAST PLUS spol. s r.o. ako nájomcom dňa 26.6.2012 súd zistil, že dňa 22.6.2012 došlo k zatečeniu dažďovej vody do nájomnej jednotky PLANEO Elektro, so sídlom v obchodnom centre GALÉRIA Košice, Toryská 5, Košice a že vplyvom prívalových dažďov došlo k zatečeniu a poškodeniu štyroch ks televíznych prijímačov, ktorých zoznam je v zápisnici uvedený.
6. Z listu zo dňa 7.5.2013 súd zistil, že žalobca vyzval žalovaného na náhradu škody v celkovej výške 11.178,01 eur, v ktorom uviedol, že v dôsledku vád dodaného diela došlo opakovane k zatečeniu dažďovej vody na prestupoch fasádnych panelov do objektu obchodného centra a vzniku škody na majetku nájomcu (k poškodeniu celkovo 17 ks rôznych televíznych prijímačov vo vlastníctve nájomcu) obchodného centra v prevádzke označenej názvom „PLANEO Elektro Košice“.
7. Zo Zmluvy o postúpení záručných prác zo dňa 14.8.2012 uzavretej medzi generálnym dodávateľom ako postupcom a žalobcom ako postupníkom došlo k postúpeniu všetkých záručných práv týkajúcich sa zmluvy o dielo ZoD č. 80/2008/02-P v znení jej Dodatku č. 1 až 4 z postupcu na postupníka.
8. Súd prvej inštancie s poukazom na čl. VI. ods. 4, 5 a čl.IX ods. 2 zmluvy o dielo, citujúc ust. § 536 ods. 1, § 546 ods. 1, § 548 ods. 1, § 560 ods. 2, 3, § 562 ods. 2 písm.a/, § 564, § 440 ods. 2 a § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, § 420 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka uzavrel, že vykonaným dokazovaním v konaní žalobca preukázal, že medzi generálnym dodávateľom a žalovaným došlo k uzavretiu zmluvy o dielo v znení Dodatkov č. 1 až 4, na základe ktorej bolo vykonané dielo na stavbe č. S2804 „Obchodné centrum GALÉRIA - II. etapa Košice“ SO 01, SO 03, ktorej vlastníkom je žalobca a rovnako bolo preukázané, že na základe Zmluvy o postúpení záručných práv zo dňa 14.8.2012 na žalobcu ako postupníka prešli všetky záručné práva týkajúce sa zmluvy o dielo v znení jej dodatkov. Súd prvej inštancie vychádzajúc z obsahu žaloby vyvodil záver, že žalobca uplatnil nárok titulom škody a nie titulom uplatnenia zodpovednosti za vady, pričom škoda podľa tvrdenia žalobcu mala vzniknúť v dôsledku náhrady sumy 11.178,01 eur spoločnosti FAST PLUS spol. s r.o. ako nájomcovi porušením povinnosti zo strany žalovaného vykonať objednané dielo riadne. Súd prvej inštancie zastával názor, že pokiaľ žalobca len všeobecne konštatoval porušenie povinnosti žalovaného vyplývajúcej zo zmluvy o dielo, nemohol žalobe vyhovieť, a s poukazom na zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu zdôraznil, že tieto žalobca nielenže nepreukázal, ale ani konkrétne netvrdil. Ak podľa žalobcu
nešlo o nárok, ktorého uspokojenie bolo možno dosiahnuť uplatnením zodpovednosti za vady, neuviedol žalobca aká konkrétna povinnosť vyplývajúca žalovanému zo zmluvy o dielo mala byť z jeho strany porušená, a preto nebol naplnený ani prvý predpoklad uplatnenia zodpovednosti za škody, vrátane škody, ktorú nešpecifikoval. Súd prvej inštancie zároveň dal do pozornosti, že pokiaľ žalobca tvrdil, že žalovaný nevykonal dielo riadne, mohol a mal uplatniť nároky vyplývajúce mu zo zodpovednosti za vady
- reklamácia, ak tak nespravil, nemohol uspokojenie dosiahnuť uplatnením nároku zo zodpovednosti za škodu (§ 440 ods. 2 Obchodného zákonníka). V nadväznosti na to však súd prvej inštancie uviedol, že žalobca v podstate nijako neodôvodnil a ani neposkytol súdu dôkaz na preukázanie prípadne takej skutočnosti, že dielo bez zbytočného odkladu reklamoval. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že pojednávanie dňa 6.12.2016 za účelom vykonania ďalšieho dokazovania neodročil s poukazom na to, že žalobcovi nebránila žiadna prekážka v predložení dôkazov na preukázanie jeho tvrdení (zápisnice zo škodových udalostí, konkretizovanie vád, výšku škody, ako aj skutočnosť, že zo strany žalobcu bola škoda uhradená strane, ktorej škoda vznikla) s poukazom aj na to, že skutočnosti, za účelom preukázania ktorých navrhoval pojednávanie odročiť, boli zrejmé stranám sporu od začiatku.
9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal nárok v rozsahu 100% s tým, že o jeho výške rozhodne vyšší súdny úradník po právoplatnosti rozsudku uznesením v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP.
10. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne aby napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel v znení uplatneného žalobného petitu. Odvolanie podal z dôvodov, že neboli splnené procesné podmienky (§ 365 ods. 1 písm.a/ CSP), že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 365 ods. 1 písm.b/ CSP), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( § 365 ods. 1 písm.f/ CSP) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 365 ods. 1 písm.h/ CSP). Žalobca sa nestotožnil so závermi súdu prvej inštancie, a to s odkazom na bod 27. napadnutého rozsudku, ktorý čiastočne citoval a mal za to, že vychádza z nesprávneho skutkového a právneho posúdenia veci. Zdôraznil, že žalobca si neuplatňuje nároky z vád tovaru, ani náhradu škody, ktorá mala byť predmetom nárokov z vád tovaru, ale samotný nárok na náhradu škody spôsobenej tretiemu subjektu, ako dôsledok nesprávne vykonaného diela žalovaným, a teda ide o tzv. „následnú škodu“. Podľa názoru žalobcu je potrebné rozlišovať nároky z vád tovaru a nároky na náhradu tzv. „následnej škody“, čo je autonómny nárok spočívajúci v rozsahu sumy, ktorú žalobca uhradil za zničené hnuteľné veci nájomcovi, na ktorý nie je možné aplikovať ust. § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka, ale je náležite priznať žalobcovi nárok na náhradu škody v súlade s ust. § 436 ods. 4 Obchodného zákonníka. Žalobca v podanom odvolaní poukázal na rozsudok NS ČR z 15.4.2004 sp.zn. 29Cdo 556/2003, na rozsudok NS ČR z 24.4.2005 sp.zn. 25Cdo 1618/2001 a na rozsudok NS ČR z 10.4.2003 sp.zn. 25Cdo 1849/2001, ktoré podľa jeho tvrdenia potvrdzujú žalobcom uvádzané skutočnosti o nutnosti rozlišovať jednotlivé nároky plynúce z porušenia povinností riadne vykonať diela a teda, že žalobca má zachovaný nárok na náhradu tzv. „následnej škody“, ktorá vznikla až následne po škode na predmete diela. Z uvedeného vyvodil, že škoda je pritom ujma, ktorá vznikla ako následok vadného plnenia zo strany žalovaného (dodávateľa), ktorá nespočíva vo vadnosti samotného predmetu zmluvy o dielo, ale v znehodnotení „ďalších“ vecí v dôsledku vadného plnenia. Žalobca sa ďalej nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal právny základ nároku a poukazujúc na základné predpoklady zodpovednosti za škodu uviedol, že žalovaný nesplnil svoju povinnosť na základe zmluvy o dielo a to riadne vykonať dielo, na ktoré sa zaviazal, v dôsledku čoho došlo k opakovanému zatečeniu dažďovej vody a v dôsledku tohto pochybenia žalovaného došlo ku škode na majetku nájomcu obchodného centra spoločnosti FAST PLUS spol. s r.o. spočívajúcej v poškodení celkovo 17 televíznych prijímačov vo vlastníctve tejto spoločnosti. Škoda žalobcu zodpovedá hodnote poškodených televíznych prijímačov, ktorú si spoločnosť FAST PLUS spol. s r.o. jednotlivými faktúrami v celkovej výške 11.178,01 eur uplatnila voči žalobcovi ako vlastníkovi a prenajímateľovi predmetu nájmu, ktorú žalobca spoločnosti FAST PLUS spol. s r.o. zaplatil. S odkazom na § 379, § 380 Obchodného zákonníka uviedol, že úhradou vyššie uvedených faktúr vznikla žalobcovi škoda spočívajúca vo vynaložení nákladov, ktoré vznikli v príčinnej súvislosti so vznikom škody v celkovej výške 11.178,01 eur. Ohľadne príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a protiprávnym konaním uviedol žalobca, že v prípade ak by nedošlo k porušeniu povinnosti zo strany žalovaného
riadne vykonať dielo, nedošlo by ani k škode na televíznych prijímačoch v prevádzke PLANEO Elektro Košice, a teda ani k následnej škode žalobcu, spočívajúcej vo vynaložených nákladoch pozostávajúcich z uhradenia faktúr. Uviedol tiež, že v súvislosti preukázaním porušenia povinnosti vzniku škody a najmä príčinnej súvislosti medzi škodou a porušením povinnosti sa vyjadril v priebehu konania, najmä vo vyjadrení k odporu a na pojednávaní. V závere podaného odvolania žalobca okrem toho, že zastával názor, že v tomto prípade súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, nesprávne vyhodnotil jednotlivé dôkazy a rovnako neposúdil rozdielnosti nárokov na náhradu škody a tzv. „následnej škody“, poukázal na to, že napadnutý rozsudok považuje za nepresvedčivý a arbitrárny a v nadväznosti na to v súvislosti s odôvodňovaním súdnych rozhodnutí poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR (sp.zn. IV. ÚS 115/03, sp.zn. IV. ÚS 296/09, sp.zn. II. ÚS 200/09, sp.zn. III. ÚS 198/07 ako aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá síce nevyžaduje, aby na každý argument strany aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Toria c. Španielsko z 9.12.1994, Hiro Balániy c. Španielsko z 9.12.1994, Georgiadis c. Grécko z 29.5.1997, Higgins c. Francúzsko z 19.2.1998).
11. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Opakovane zdôraznil, čo tvrdil už v konaní pred súdom prvej inštancie, že žalobca nepreukázal prakticky existenciu ani jedného zákonného predpokladu zodpovednosti žalovaného za vznik škody (porušenie povinnosti plynúcej zo záväzkového vzťahu, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody), a teda už len z tohto základného dôvodu nemohol byť nárok žalobcovi priznaný. Pokiaľ žalobca tvrdí, že porušenie zmluvnej povinnosti zo strany žalovaného spočíva v tom, že nevykonal riadne dielo podľa zmluvy o dielo, zdôraznil, že pri skúmaní, či žalovaný vykonal dielo riadne alebo nie, je predovšetkým potrebné prihliadať na to, aké dielo mal žalovaný vykonať a akým spôsobom. Predmetné dielo v zmysle zmluvy o dielo (konkrétne jej Dodatku č.1) spočívalo v dodávke a montáži sendvičového opláštenia (TRIMO) a predopláštenia Ťahokov, vrátane pomocnej oceľovej konštrukcie, náterov a spracovania dielenskej dokumentácie, v dodávke a montáži klampiarskych prác a oplechovania otvorov na stavebných objektoch SO 01, 02, 04, a to podľa predloženej projektovej dokumentácie. V zmysle zmluvy o dielo si žalovaný splnil svoju zmluvnú povinnosť vykonať dielo riadne, ak zrealizoval dielo podľa dodanej projektovej dokumentácie , nakoľko práve na to sa v zmluve o dielo zaviazal a tomu zodpovedala aj jeho zmluvná povinnosť. Ak žalobca poukazuje na to, že žalovaný porušil zmluvnú povinnosť vykonať dielo riadne, potom by to muselo znamenať, že dielo nebolo zo strany žalovaného vykonané presne podľa projektovej dokumentácie. Zdôraznil, že v konaní predložil potvrdenie samotného generálneho dodávateľa stavby zo dňa 3.9.2013, ktorým potvrdil, že žalovaný zrealizoval opláštenie steny presne podľa platnej projektovej dokumentácie, teda riadne, presne podľa zmluvných povinností, ktoré mal podľa zmluvy o dielo, pričom žalobca v konaní nepreukázal, aby zo strany žalovaného došlo k akémukoľvek porušeniu zmluvných povinností. Zastával názor, že bolo na žalobcovi, aby svoje tvrdenia o porušení zmluvnej povinnosti zo strany žalovaného preukázal, v tomto smere však jednoznačne žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko v konaní nebol zo strany žalobcu produkovaný jediný dôkaz, ktorým by bolo preukázané porušenie zmluvnej povinnosti na strane žalovaného. Zastával názor, že preukázaný nebol ani vznik škody na strane žalobcu, pretože predložené faktúry nie sú spôsobilé preukázať, že žalobcovi vznikla škoda v ním deklarovanom rozsahu. Faktúry preukazujú jedine to, že voči žalobcovi bolo zo strany poškodeného subjektu uplatnené zaplatenie tam uvedených súm. Predložené faktúry však nepreukazujú, že zo strany žalobcu došlo reálne k úhrade škody a tým majetkovej ujme na jeho strane, z dôvodu ktorého takýmto spôsobom nemohol byť preukázaný ani vznik škody na strane žalobcu. Za pochybnú považoval aj samotnú dokumentáciu vzniku škody zo strany nájomcu žalobcu, pretože v konaní bol predložený len zápis o vzniku škody zo dňa 22.6.2012, kde bolo konštatované poškodenie štyroch televízorov. Škody, ktoré mali vzniknúť pred týmto dátumom a mali spočívať tiež v poškodení televízorov, neboli žiadnym spôsobom zdokumentované. Z uvedeného vyvodil, že žalobca nepreukázal ani vznik samotnej škody a keďže v konaní nebolo preukázané porušenie zmluvnej povinnosti zo strany žalovaného, ani vznik škody, nemohla byť preukázaná ani príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti zo strany žalovaného a vznikom škody žalobcu. V konaní teda nebol absolútne preukázaný nárok žalobcu na náhradu škody, za ktorú by mal zodpovedať žalovaný. Záverom svojho vyjadrenia s odkazom na ustanovenia Obchodného zákonníka vyvodil, že žalobca si nepočínal dostatočne starostlivo a v súlade so zákonnými ustanoveniami. Pokiaľ by skutočne
došlo k vadnému vykonaniu diela zo strany žalovaného, mal generálny dodávateľ stavby v súlade s ustanoveniami Obchodného zákonníka, ako aj zmluvy o dielo žiadať o bezodkladné odstránenie vád už po prvom zatečení zo dňa 9.6.2011, aby sa tak predišlo ďalšiemu vzniku škody. Pokiaľ tak generálny dodávateľ stavby, resp. následne ani žalobca nepostupovali, nepočínali si v súlade s citovaným ustanovením a z toho dôvodu nemôže byť daná ani zodpovednosť žalovaného za škodu vzniknutú pri zatečeniach v dňoch 25.7.2011 a 22.6.2012.
12. Žalobca sa k tomuto vyjadreniu žalovaného písomne nevyjadril, stanovisko žalovaného mu bolo doručené 9.10.2017.
13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 zák.č. 160/2015 Z.z. - Civilného sporového poriadku (ďalej len „CS“). Vec prejednal podľa § 379 - 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
14. Podľa § 470 ods. 1 a ods. 2 prvá veta CSP, ak nie je ustanovené inak platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
15. Predmetné konanie sa začalo v roku 2013, teda za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Súd prvej inštancie však rozhodol a odvolanie bolo žalobcom podané za účinnosti nového civilného procesného predpisu - zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, podľa ustanovení ktorého odvolací súd posudzoval správnosť postupu súdu prvej inštancie a dôvodnosť podaného odvolania.
16. Súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, pričom rozsudok náležite odôvodnil. Správne a presvedčivé sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), keďže ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalobcu nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.
17. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím dôvodom žalobcu, odvolací súd uvádza nasledovné:
18. Žalobca odôvodňuje odvolanie dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm.a/, b/, f/ a h/ CSP t.j. že neboli splnené procesné podmienky; že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
19. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm.a/ CSP odvolací súd uvádza, že procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a subjektov civilného konania, ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ súdneho konania vyplývajúci zo základných ustanovení Civilného sporového poriadku (napr. nedostatok procesnej subjektivity). Na procesné podmienky konania súd prihliada kedykoľvek počas konania. Aj keď žalobca v podanom odvolaní označil tento odvolací dôvod, neuviedol však aké konkrétne procesné podmienky neboli splnené. Keďže na existenciu procesných podmienok konania súd prihliada kedykoľvek počas konania a odvolací súd nezistil, že by v zmysle § 365 ods. 1 písm. a/ neboli splnené procesné podmienky konania , preto vyvodil, že tento žalobcom tvrdený odvolací dôvod nie je daný.
20. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkovým zistením, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, je výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z § 191 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak súd vezme do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli a v konaní ani inak nevyšli najavo, alebo vtedy ak neprihliadne na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonanými dôkazmi alebo vyšli za konania najavo, alebo vtedy ak sa v ním vykonanom hodnotení dôkazov alebo poznatkov, ktoré vyšli v konaní najavo, vyskytne logický rozpor. Skutkové zistenie nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak sa týka takých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci.
21. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.h/ CSP je daný vtedy, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadá alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
22. K žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm.b/ CSP, t.j. že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) odvolací súd uvádza, že podľa ustálenej judikatúry ide o porušenie práv strany sporu postupom súdu, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňuje strane sporu realizáciu jej práv a to v takej intenzite, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. Do obsahu práva na spravodlivý proces patrí aj právo na riadne odôvodnenie rozsudku, porušenia ktorého práva sa v podanom odvolaní žalobca dovoláva.
23. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu, vrátane obsahu napadnutého rozsudku dospel k záveru, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené.
24. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie totiž nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a nevyšli za konania najavo alebo že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo ich nesprávne vyložil.
25. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že súd nemusí dať vo svojom rozhodnutí odpoveď na všetky sporné otázky, musí však zodpovedať všetky otázky podstatné pre rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vyporiadal so všetkými pre správne rozhodnutie dôležitými skutočnosťami i námietkami strán sporu.
26. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené a s prihliadnutím aj na dôvody napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa stotožňuje, len dodáva, že napadnutý rozsudok spĺňa túto požiadavku, pretože súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia po zistení skutkového stavu v potrebnom rozsahu jasne, stručne a zrozumiteľne vysvetlil, z ktorých vykonaných dôkazov vychádzal, ako vykonané dôkazy hodnotil, prečo nepovažoval za potrebné vykonať ďalšie dôkazy, ktoré skutočnosti považoval za nesporné a aké úvahy ho viedli k rozhodnutiu vo veci a ako právne zistený skutkový stav posúdil. S
týmto vyhodnotením súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje, pretože toto vyhodnotenie dáva dostatočný podklad pre závery prijaté súdom prvej inštancie.
27. Pokiaľ teda žalobca vznáša námietky vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, a teda namieta aj porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces spojený s právom na riadne odôvodnenie rozhodnutia (nedostatočnosť, nepresvedčivosť a arbitrárnosť rozhodnutia), odvolací súd zastáva názor, že v skutočnosti nimi vyjadruje nesúhlas s výsledkom sporu a právnym posúdením veci súdom prvej inštancie. Námietky odvolateľa sa tak týkajú skutkového a právneho posúdenia veci súdom. Skutočnosť, že žalobca má odlišný právny názor, než súd prvej inštancie bez ďalšieho však nezakladá a nedokazuje vadu v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 365 ods. 1 písm.b/ CSP.
28. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strán sporu. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie (napr. I. ÚS 188/06).
29. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené len dodáva, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok odôvodnil v dostatočnom rozsahu (v zmysle zásad uvedených v ust. § 220 CSP) tak, aby bol pre strany sporu ale aj pre tretie osoby zrozumiteľný, a preto táto odvolacia námietka žalobcu nie je dôvodná. Zároveň odvolací súd len dodáva, že v posudzovanom prípade nejde ani o prekvapivé rozhodnutie, pretože prekvapivým rozhodnutím je treba rozumieť také, ktorého základom sú úplne iné odlišné právne úvahy, než boli prezentované stranami v priebehu konania, čo však nie je daný prípad.
30. Za nedôvodné považuje odvolací súd aj odvolanie žalobcu z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
31. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Voľné hodnotenie dôkazov súdom neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí dôkazy z hľadiska ich dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti.
32. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, vec po právnej stránke posúdil v súlade so zákonom, a preto aj správne rozhodol.
33. V posudzovanej veci je predmetom konania nárok žalobcu proti žalovanému na náhradu škody a vychádzajúc aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu neunesenia dôkazného bremena a nepreukázania existencie základných predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu.
34. Strany sporu majú v sporovom konaní povinnosť tvrdenia t.j. pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutočností týkajúce sa sporu a povinnosť dôkaznú, ktorá znamená, že strana sporu musí na preukázanie svojich tvrdení označiť dôkazy. Ak sú tvrdenia strán sporné, súd musí vyhodnotiť ich pravdivosť na základe vykonaných dôkazov.
35. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že počas konania neboli preukázané jeho tvrdenia a z toho dôvodu muselo byť vo veci rozhodnuté v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v tých prípadoch, keď určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie vo veci nebola alebo nemohla byť
preukázaná. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností je na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivejšie právne dôvody.
36. Pri uplatnení si práva na náhradu škody je nevyhnutné, aby boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Vo všeobecnosti platí, že každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Škodou sa podľa výkladu súdnej praxe rozumie majetková ujma poškodeného vyjadriteľná v peniazoch a rovnako v zmysle judikatúry sa za skutočnú škodu považuje majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá spočíva v zmenšení existujúceho majetku poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť na to, aby sa vec uviedla do predošlého stavu, resp. aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky vyplývajúce z toho, že na vrátenie do predošlého stavu nebolo dobre možné. Skutočnú škodu však nemožno obmedziť len na škodu spôsobenú na veciach ale aj na škodu, ktorú poškodený utrpel na iných majetkových hodnotách. Škodou na veci sa podľa Obchodného zákonníka rozumie jej strata, zničenie, poškodenie alebo znehodnotenie, bez ohľadu na to, z akých príčin k ním došlo.
37. Predpokladom na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je teda preukázanie porušenia právnej povinností, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi konaním alebo opomenutím (porušenie právnej povinnosti) a následkom (vzniknutou škodou), ktoré musia byť splnené kumulatívne, keďže už nesplnenie len jednej zákonnej podmienky vylučuje zodpovednosť za škodu. Vzniknutá škoda v podobe skutočnej škody musí byť spôsobená bez pochybností práve porušením konkrétnej povinnosti. Príčinná súvislosť musí byť nielen tvrdená (domnelá) ale musí byť bezpečne preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno týkajúce sa príčinnej súvislosti v civilnom procese zaťažuje v zásade toho účastníka, ktorého tvrdenie má byť preukázané, teda poškodeného. Vzťah medzi príčinnou a jej následkom musí byť bezpečne preukázaný a bezprostredný. Príčinná súvislosť znamená, že medzi porušením povinnosti (protiprávnym úkonom) na strane jednej a škodou na strane druhej existoval vzťah príčiny a následku. Vzťah príčiny a následku musí byť bezprostredný (priamy), nepostačuje ak tento vzťah je iba sprostredkovaný t.j. ak následok škody už vzniknutej vyvolá ďalšiu škodu, ku ktorej však protiprávny úkon škodcu vôbec nesmeroval. Zákon totiž existenciu príčinnej súvislosti vyžaduje práve a len medzi protiprávnym úkonom (porušením povinností) a v súvislosti s ním vzniknutou škodou a nie medzi udalosťou, ktorá je už následkom porušenia právnej povinnosti a ďalšou škodou.
38. Porušenie záväzkovej povinnosti vykonať dielo riadne je predpokladom ako zodpovednosti za vady, tak zodpovednosti za škodu. Judikatúra je ustálená v tom, že zodpovednosť za vady postihuje nedostatky vlastného plnenia zhotoviteľa a sleduje, aby sa objednávateľovi dostalo plnenia bez akýchkoľvek vád. Zmyslom zodpovednosti za škodu oproti tomu je, aby bola nahradená ujma vzniknutá následkom porušenia právnej povinnosti alebo v dôsledku inej právom uznanej skutočnosti. O vadu ide tam, kde ujma spočíva v nevykonaní diela riadne; škodou je ujma, ktorá vznikla ako následok tohto vadného plnenia. Nárokov, ktoré vyplývajú zo záväzkov zodpovednosti za vady sa nemožno domáhať z titulu náhrady škody; ujma, spočívajúca v samotnej vadnosti vykonaného diela, je odčiniteľná iba v rámci zodpovednosti za vady.
39. Pokiaľ žalobca vytýka súdu prvej inštancie, že v odôvodnení rozsudku chýba posúdenie rozdielnosti nárokov na náhradu škody a tzv. následnej škody, odvolací súd len dodáva, že túto námietku žalobcu nepovažuje za dôvodnú, pretože žalobca až v podanom odvolaní objasňuje ním uplatnený nárok na náhradu škodu a toto objasnenie ním uplatňovaného nároku v odvolaní rozvádza. Súd prvej inštancie pri posudzovaní nároku vychádzal zo skutkových tvrdení žalobcu obsiahnutých v žalobe, z jeho vyjadrení ako aj z jeho stanoviska učineného na pojednávaní dňa 6.12.2016 a správne vyvodil záver, že žalobca uplatnil nárok titulom škody, ktorá mala žalobcovi (ako prenajímateľovi a vlastníkovi stavby) vzniknúť v dôsledku zaplatenia sumy 11.178,01 eur spoločnosti FAST PLUS spol. s r.o. (nájomcovi ) a to podľa tvrdenia žalobcu porušením povinností zo strany žalovaného vykonať dielo riadne. Rovnako správne uzavrel súd prvej inštancie, že ak podľa žalobcu nešlo o nárok, ktorého uspokojenie bolo možné dosiahnuť uplatnením nárokov zo zodpovednosti za vady, žalobca nielenže nepreukázal ale ani konkrétne netvrdil, aká konkrétna povinnosť vyplývajúca žalovanému zo zmluvy o dielo mala byť
z jeho strany porušená, teda nebol preukázaný a naplnený ani prvý zákonný predpoklad uplatnenia zodpovednosti za škodu.
40. S poukazom na vyššie uvedené považuje odvolací súd za nedôvodné, nepreukázané a nepravdivé tvrdenie žalobcu v odvolaní, že vo svojich podaniach jasne špecifikoval porušenie povinnosti žalovaného, vznik škody aj príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody, pretože žalobcom uvádzané tvrdenia z obsahu spisu nevyplývajú.
41. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie zastáva názor, že ak žalobca uplatnil proti žalovanému nárok na náhradu škody a tvrdí, že žalovaný zodpovedá za škodu žalobcovi, pretože si žalovaný nesplnil svoju povinnosť na základe zmluvy o dielo, a to riadne vykonať dielo, na ktoré sa v zmluve zaviazal, bolo na žalobcovi, aby preukázal splnenie zákonných predpokladov zodpovednosti žalovaného za vznik škody, a teda aby preukázal porušenie zmluvnej povinnosti žalovaného, že nevykonal dielo riadne, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody, ktoré navyše musia byť splnené kumulatívne, keďže už nesplnenie len jednej zákonnej podmienky vylučuje zodpovednosť za škodu.
42. Žalobca nielenže nepreukázal porušenie povinnosti zo strany žalovaného spočívajúcu v tom, že nevykonal riadne dielo podľa zmluvy o dielo, ale nepreukázal ani samotný vznik škody na strane žalobcu, pretože predložené faktúry vystavené nájomcom spoločnosťou FAST PLUS spol. s r.o. (škoda na majetku nájomcu) nepreukazujú, že zo strany žalobcu došlo aj k úhrade škody a tým k majetkovej ujme na strane žalobcu. Je totiž potrebné zdôrazniť, že žalobca nielen v konaní pred súdom prvej inštancie, ale ani v rámci odvolacieho konania, napriek jeho tvrdeniu, že škodu zodpovedajúcu hodnote poškodených televíznych prijímačov spoločnosti FAST PLUS, spol. s.r.o. (nájomcu) uhradil, zaplatenie (úhradu) týchto faktúr žalobca nepreukázal a nezdokladoval, v dôsledku čoho nepreukázal ani vznik škody a už len táto skutočnosť je dôvodom pre zamietnutie žaloby.
43. K tvrdeniu žalobcu, že v prípade ak by nedošlo k porušeniu povinnosti zo strany žalovaného riadne vykonať dielo, nedošlo by ani k škode na televíznych prijímačoch a teda ani k následnej škode žalobcu, odvolací súd uvádza, že táto úvaha žalobcu nepreukazuje porušenie povinnosti žalovaného riadne vykonať dielo, ale len popisuje následok, z ktorého však nemožno „vyvodzovať“ porušenie povinnosti žalovaného riadne vykonať dielo.
44. Nepochybne je správne tvrdenie žalovaného, že v zmysle zmluvy o dielo v znení jej dodatkov si žalovaný splnil povinnosť vykonať dielo riadne, ak zrealizoval dielo podľa dodanej projektovej dokumentácie, pretože práve na to sa v zmluve zaviazal a tomu zodpovedala aj jeho zmluvná povinnosť zo zmluvy o dielo, ktorú uzavrel žalovaný ako zhotoviteľ ( subdodávateľ) so spoločnosťou Inžinierske stavby a.s., ako generálnym dodávateľom stavby a zároveň ako objednávateľom. Tomuto záveru zodpovedá aj žalovaným predložené potvrdenie generálneho dodávateľa stavby z 3.9.2013, podľa ktorého tento potvrdil, že žalovaný zrealizoval opláštenie steny presne podľa platnej projektovej dokumentácie. Tieto tvrdenia žalovaného v konaní neboli žalobcom spochybnené.
45. Ak žalobca v podanom odvolaní tvrdí, že neuplatňuje nároky z vád tovaru, ani náhradu škody, ktorá mala byť predmetom nárokov z vád tovaru ale samostatný nárok na náhradu škody spôsobenej tretiemu subjektu (nájomcovi žalobcu) ako dôsledok nesprávne vykonaného diela žalovaným, spočívajúcej v rozsahu sumy, ktorú žalobca podľa jeho tvrdenia uhradil, čo však doposiaľ preukázané nebolo, odvolací súd len dodáva, že aj napriek tomuto tvrdeniu bolo na žalobcovi ( aj podľa § 436 ods.4 Obchodného zákonníka), aby preukázal, že došlo k naplneniu všetkých predpokladov zodpovednosti za škodu spôsobenú žalovaným, a to porušenie jeho právnej povinnosti, vznik škody a preukázanie aj príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a protiprávnym konaním (porušením povinnosti) žalovaného. Žalobca však nepreukázal existenciu ani jedného zákonného predpokladu zodpovednosti žalovaného za vznik škody, v dôsledku čoho súd prvej inštancie vecne správne rozhodol, keď žalobu žalobcu zamietol.
46. Odvolací súd z týchto dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, vrátane výroku o náhrade trov konania, o ktorých súd prvej inštancie rozhodol v súlade s platnou právnou úpravou.
47. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
48. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) /§ 428 C.s.p./.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).