Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7Co-234-2018.pdf
PDF · 95.46 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/234/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: A. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XXX, zastúpený: A. & A., s. r. o., so sídlom S. 1, N., L.: XXXXXXXX, o zaplatenie 3.193,10 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno č.k. 6C/357/2014-270 zo dňa 24.apríla 2018, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie 3.193,10 eura s príslušenstvom doručenú súdu prvej inštancie dňa 10.03.2014. O trovách prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodol tak, že žalovanému priznal nárok na ich náhradu v plnom rozsahu. Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 497, § 499, § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 3, 4 písm. b), § 54, ods. 1, 2, § 121 ods. 3, § 524 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 1, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, § 1 ods. 1, § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 1,2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj zisteným skutkovým stavom, na základe čoho dospel k záveru, že žalobu žalobcu je treba v dôsledku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie ako nedôvodnú zamietnuť.
2. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že na základe zmluvy o splátkovom úvere č. 0263000387 zo dňa 16.03.2006, uzatvorenej s právnym predchodcom žalobcu (Slovenská sporiteľňa, a.s., Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653) bol žalovanému ako dlžníkovi a Jane H. ako spoludlžníkovi (Jana H. dňa 13.09.2010 zomrela, dedičské konanie po nej bolo pre nemajetnosť zastavené) poskytnutý úver vo výške 4.979,09 eura, ktorý sa zaviazali plniť formou mesačných splátok po 86,30 eura od 20.04.2006 do 20.03.2013. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1175/2012/CE zo dňa 27.09.2012 žalobca nadobudol od svojho právneho predchodcu pohľadávku voči žalovanému titulom zmluvy o splátkovom úvere. Z prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok vyplynulo, že záväzok dlžníkov ku dňu postúpenia pohľadávky predstavoval sumu 6.451,03 eura a poplatkov vo výške 44,85 eura. Žalobca v tomto konaní uplatnil na zaplatenie splátky úveru splatné od 20.03.2010 do 20.03.2013 v počte 37 a celkovej výške 3.193,10 eura
3. Súd prvej inštancie sa v konaní zaoberal vecnou legitimáciou oboch strán sporu. Pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného mal súd za preukázanú predložením zmluvy o splátkovom úvere, plnenie z ktorej je predmetom sporu. Poukázal na to, že žalobca svoju aktívnu vecnú legitimáciu v konaní vyvodzoval z uzavretej zmluvy o postúpení pohľadávok v súvislosti s dojednaním v bode 18.4 Všeobecných obchodných podmienok (ďalej len „VOP“). Prijal záver, že znenie bodu 18.4 VOP, v zmysle ktorého klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či banka vznesie v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku, alebo nie, voči klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu nie je možné považovať za individuálne dojednané zmluvné podmienky, pretože sú veriteľom vopred naformulované a ich obsah nemôže spotrebiteľ nijakým spôsobom ovplyvniť. Ustálil, že táto dohoda sa týkala len účastníkov zmluvného vzťahu a nijako nevylučovala potrebu splnenia podmienok pre platné postúpenie pohľadávky banky na tretiu osobu v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Konštatoval, že žalobca v konaní síce poukázal na pokus o zmier, v zmysle ktorého jeho právny predchodca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, pričom neuviedol konkrétny deň a ani nepredložil listinu, ktorou malo dôjsť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, preto nemal preukázané predčasné ukončenie zmluvného vzťahu. V tejto súvislosti zdôraznil, že pokiaľ nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, a ani zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy, nemožno urobiť záver o tom, že predmetný úver bol ku dňu postúpenia pohľadávky splatný. Z uvedeného dôvodu podľa názoru súdu prvej inštancie banka nebola ani oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Prijal záver, že predmetom postúpenia podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách môže byť len pohľadávka alebo jej časť, ktoré už sú splatnými, a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Keďže žalobca dodržanie tohto postupu zo strany jeho právneho predchodcu nepreukázal, nie je preukázané ani skutkové tvrdenie o tom, že je na základe zmluvy o postúpení pohľadávok právnym nástupcom vo vzťahu k pohľadávke zo zmluvy o splátkovom úvere č. 0263000387. Z uvedeného dôvodu konštatoval, že nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky, ktorá je predmetom tohto konania. Poukázal tiež na to, že žalobca v konaní nepreukázal doručenie písomnej výzvy na splnenie omeškaného peňažného záväzku, ktorá je jednou z podmienok platného postúpenia peňažného záväzku. Nepredloženie tejto výzvy s doručenkou mal za následok, že žalobca nepreukázal začatie plynutia lehoty trvania nepretržitého omeškania dlžníka banky dlhšieho ako 90 kalendárnych dní ako predpokladu pre platné postúpenie pohľadávky v prospech žalobcu. Keďže súd nemal preukázané súčasné splnenie oboch podmienok predpokladaných v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., dospel k záveru, že zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 27.09.2012 v prospech žalobcu je neplatná, v dôsledku čoho žalobca v súvislosti s uvedenou zmluvou nie je veriteľom žalovaného, a preto súd žalobu pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v celom rozsahu zamietol.
4. Proti tomuto rozsudku podal písomne v zákonnej lehote odvolanie žalobca, v ktorom navrhol zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie tak, že súd žalobe vyhovie, zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania. Považoval za dôležité poukázať na znenie bodu 19.16 VOP, podľa ktorého, klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky. Zdôraznil, že podľa ust. § 89 ods. 1 Zákona o bankách, banka si so svojim klientom môže zmluvne upraviť vzájomné vzťahy odchýlne od ustanovení zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje. Uviedol, že ust. § 92 ods. 8 ZoB nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov, a preto si zmluvné strany v posudzovanom prípade dohodli vzájomné práva a povinnosti odchýlne od predmetného zákona, a to v bode 19.16 VOP. Na podporu svojich tvrdení poukázal na uznesenia Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 19Co/2/2016 zo dňa 02.05.2017, sp. zn. 10Co/76/2016 zo dňa 07.12.2016, sp. zn. 9Co/145/2015 zo dňa 05.10.2016, sp. zn. 11Co/206/2015 zo dňa 05.10.2016. Považoval za absurdné, ak súd pod pojmom pohľadávka zodpovedajúca peňažnému záväzku rozumel v prípade vracania poskytnutých peňažných prostriedkov zo zmluvy o úvere v splátkach len tie mesačné splátky úveru, ktoré sa už stali splatnými. Podľa názoru žalobcu, pohľadávka zodpovedajúca peňažnému záväzku zo zmluvy o úvere predstavuje zostatok dlhu žalovaného a spoludlžníka, ktorý vznikol poskytnutím peňažných prostriedkov v prospech žalovaného a spoludlžníka. Z uvedeného vyplýva, že takúto pohľadávku tvoria nielen nezaplatené a splatné splátky úveru, ale aj nezaplatené a doposiaľ nesplatné splátky úveru. V nadväznosti na uvedené žalobca zastal názor, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Mal za to, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho podľa jeho názoru zakladá aktívnu legitimáciu žalobcu na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Žiadal zohľadniť, že žalovaný a spoludlžník boli ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 1183 dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovaného a spoludlžníka so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok. Zdôraznil, že splnenie podmienok v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB preukázal prílohou č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok a tam uvedeným počtom dní omeškania žalovaného a spoludlžníka. Záverom sa bránil tým, že preukázanie splnenia týchto podmienok nebolo v konaní potrebné, pretože zmluvné strany si vzájomné práva a povinnosti upravili v súlade s ust. § 89 od.s 1 ZoB odchýlne od ust. § 92 ods. 8 ZoB.
5. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné. Uviedol, že nepreukázaním odoslania výzvy pred postúpením pohľadávky žalobca nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu. Závery súdu o nemožnosti postúpiť nezosplatnený úver považoval za správny. V súvislosti so súhlasom žalovaného s postúpením pohľadávky poukázal na to, že ust. 19.16 VOP je neplatné a že žalobca sa jeho obsahu nemôže dovolávať. Neplatnosť tohto ustanovenia oprel o rozpor s kogentným ust. § 92 ods. 8 ZoB, zároveň uviedol, že spotrebiteľ takto do formulárových VOP zakomponované ustanovenie nemohol nijako ovplyvniť a dopredu sa vzdal ochrany, ako aj práva udeliť, či neudeliť súhlas. Uviedol, že vykonaným dokazovaním súdu prvej inštancie bolo jednoznačne preukázané, že právny predchodca žalobcu nezaslal žalovanému výzvu pred postúpením pohľadávky a že právny predchodca žalobcu ani nevyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, teda predmetom postúpenia bol živý úver. Zastal názor, že nepredložením dôkazu o odoslaní výzvy v zmysle § 92 ods. 8 ZoB žalobca neuniesol dôkazné bremeno splnenia tejto povinnosti. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru nepovažoval za výzvu, keďže v zmysle uvedeného ust. ZoB je potrebné, aby banka pred postúpením vyzvala klienta, výzvu riadne doručila a dodržala lehotu 90 dní omeškania. Podporne poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/147/2017 zo dňa 24.04.2018 a sp. zn. 7 Cdo/26/2017 zo dňa 28.03.2018. Vzhľadom na uvedené skutočnosti s prihliadnutím na právny názor vyjadrený Najvyšším súdom žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania v plnom rozsahu.
6. Žalobca vo svojom vyjadrení na vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu uviedol, že trvá na svojom podanom odvolaní.
7. Z obsahu spisu vyplýva, že v tomto spore súd prvej inštancie rozhodol v poradí prvým rozsudkom dňa 24.06.2016, č.k. 6C/357/2014-165, ktorým žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca. O podanom odvolaní rozhodol Krajský súd v Nitre ako súd odvolací uznesením č.k. 7Co/734/2016-209 zo dňa 29.12.2017 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
8. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 CSP a § 380 ods. 1 CSP) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) prejednal vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 219 ods. 3 CSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
9. Keďže odvolací súd dospel k tomu, že rozsudok súdu prvej inštancie je správny a dostatočne odôvodnený, nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením § 387 CSP opakovať tie isté dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvoinštančnom rozhodnutí, vrátane citácie právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť dôvodov, ktoré súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol.
10. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil v otázke nedostatku aktívnej legitimácie na strane žalobcu. Rovnako správne vyhodnotil posudzovaný právny vzťah medzi stranami sporu ako vzťah spotrebiteľský a zároveň postupoval správne, keď sa v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, teda či žalobca je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana sporu subjektom práva a strana na opačnej procesnej strane je subjektom povinností, ktoré sú predmetom sporu, sa v civilnom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru o absencii aktívnej legitimácie na strane žalobcu, nakoľko nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa Slovenskej sporiteľni, a.s. voči žalovanému ako dlžníkovi vyplývajúcich z ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách. V zmysle tohto zákonného ustanovenia banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V odseku 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone o bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými obchodnými podmienkami. V súdenej veci banka túto možnosť nevyužila a žalobcovi postúpila predmetnú pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah zanikol inak (výpoveďou, resp. odstúpením). Pokiaľ ale nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy, nie je možné urobiť záver o tom, že by celý predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný. Splatnými do tej doby sa mohli stať len jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých bol žalovaný v omeškaní. Pokiaľ teda banka postúpila predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobcovi, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zákona o bankách. Keďže ku dňu postúpenia pohľadávky 27.09.2012 nebol splatným celý úver (nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti), banka nebola oprávnená postúpiť celú svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Je treba prisvedčiť súdu prvej inštancie v tom, že žalobca v konaní nepreukázal, že došlo k mimoriadnej splatnosti poskytnutého úveru. V podaní zo dňa 16.07.2013 označenom ako pokus o zmier síce žalobca uvádza, že pôvodný veriteľ vyhlásil mimoriadnu splatnosť poskytnutého úveru, a že táto skutočnosť bola žalovanému oznámená. Svoje tvrdenie však nijakým spôsobom nepreukázal, keďže neuviedol ani presný dátum, kedy malo dôjsť k predčasnej splatnosti úveru a nepriložil ani žiadne listiny preukazujúce jeho tvrdenie. Z toho jednoznačne vyplýva, že zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 27.09.2012 je pre rozpor so zákonom neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, pretože jej predmetom bola aj časť úveru, ktorá ešte v čase postúpenia pohľadávky nebola splatnou.
Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že podpísaním VOP žalovaný ako klient v bode 18.4 VOP (v odvolaní v dôsledku chyby v písaní uvádzaný bod 19.16 VOP) súhlasil s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný ako spotrebiteľ nemal reálnu možnosť ovplyvniť znenie VOP, pričom takého dojednanie v spotrebiteľskom právnom vzťahu je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. K námietkam odvolateľa odvolací súd ďalej dodáva, že úpravou § 92 ods. 8 zákona o bankách mal zákonodarca na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorý vyhlási mimoriadnu splatnosť pohľadávky a pritom nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou. Je potrebné zásadne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojimi klientom treba považovať práve za takýto druh pohľadávok, keďže ide o pohľadávky, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok, konkrétne, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Pokiaľ tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda jej postúpenie je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Z citovaného zákonného znenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách sú zrejmé presne stanovené podmienky, za ktorých môže banka pohľadávku postúpiť. To znamená, že bankovú pohľadávku je možné postúpiť, ale banka musí splniť výslovne stanovené podmienky, ktoré v tomto prípade nedodržala, lebo ak aj žalovaný bol v omeškaní viac ako 90 dní stále v konaní žalobca nepreukázal, že ho banka písomne vyzvala na úhradu dlžnej sumy, s ktorou boli v omeškaní. V naznačenom kontexte je nevyhnutné akcentovať aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 147/2017 zo dňa 24.04.2018, ktorý v dôvodoch rozhodnutia uviedol : „v prípade, ak by neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 prvej vety zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, jednalo by sa o postúpenie v rozpore so zákonom ( v tomto prípade so zákonom o bankách), kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka vylúčené / zakázané“. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí prijal záver: „Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež práva klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon“.
11. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
12. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní plne úspešný, priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
13. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).