Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15Co/10/2018

Rozhodnutie

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Kohúta, v sporovej veci žalobkyne: B. X., A.. X.X.XXXX, XXX XX F. XXX, právne zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, ul. Sov. Hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, IČO: 31 954 448 proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, IČO: 35 807 598, o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 438,- Eur s prísl. a o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. XXCsp/XXX/XXXX-XX zo dňa 12. decembra 2017 takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok.

Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že : „I. Žalovaný j e p o v i n n ý vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 438 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 438 eur od 5.10.2017 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Súd určuje, že zmluvná podmienka v zmluve o úvere č. XXXXXXX z 9.3.2009 uvedená vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru bod 13 o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú 2/3 zahrňujúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou j e n e p r i j a t e ľ n á .

III. Žalobkyňa m á n á r o k na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. „

2. Vychádzal zo žalobného návrhu, ktorým sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 438,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 438,- Eur od druhého dňa po dni doručenia žaloby žalovanému do zaplatenia, ako aj určenia, že zmluvná podmienka v zmluve o úvere č. XXXXXXX zo dňa 9.3.2009, uvedená vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru bod 13 o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú 2/3 zahrňujúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, je neprijateľná.

3. Žalobkyňa odôvodnila svoj žalobou uplatnený nárok tým, že úverovou zmluvou, ktorú súdu predložila, jej bol poskytnutý úver vo výške 450,- Eur za poplatok vo výške 438,- Eur s tým, že celkovú sumu vo výške 888,- Eur zaplatí žalovanému v 12 splátkach po 74,- Eur. Poplatok z daného úveru predstavuje 97 %-né navýšenie. Uviedla, že predmetný úver použila na bežné potreby, nie na účel výkonu povolania. Uvedené „políčko“ (v zmluve) zaškrtol obchodný zástupca pri vypĺňaní vopred pripraveného formulára za ňu. Uviedla, že za sporný poplatok jej žalovaný neposkytol žiadne reálne plnenie. Navyše, zo zmluvy nie je možné zistiť o aké administratívne plnenie ide.

4. Súd prvej inštancie, citujúc ustanovenia § 2 písm. a/, b/, § 4 ods.1,2,4 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, účinné v čase uzavretia zmluvy, § 39, § 52 a nasl., § 107, § 451, § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods.1 Nariadenia vlády SR č.87/1995 Z.z., vyhodnotil zmluvný vzťah medzi stranami sporu ako spotrebiteľský a nárok žalobkyne v rozsahu žaloby ako dôvodný.

5. Prvoinštančný súd zistil, že predmetná zmluva nespĺňa náležitosti vyžadované v ustanovení § 4 ods. 2 cit. zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže v nej absentuje úroková sadzba, RPMN, priemerná RPMN a takýto úver je preto potrebné považovať v zmysle § 4 ods. 3 cit. zákona za bezúročný a bez poplatkov. Žalobkyňa tak mala žalovanému vrátiť len sumu poskytnutého úveru t.j. 450,- Eur, a keďže zaplatila 888,- Eur, na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške 438,- Eur, ktoré je povinný žalobkyni vydať. Spolu s istinou zaviazal súd prvej inštancie žalovaného aj na zaplatenie úroku z omeškania, určeného v súlade s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. s ohľadom na zásadu ne ultra petitum v požadovanej výške 5 % ročne z prisúdenej sumy v súlade s § 563 Občianskeho zákonníka od 5.10.2017 do zaplatenia.

6. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval povinnosť pri bezdôvodnom obohatení prihliadnuť v zmysle citovaného § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka na uplynutie subjektívnej lehoty dvoch rokov odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil, ako aj objektívnej lehoty troch rokov, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie desať rokov odo dňa, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo. Zmluvy o spotrebiteľských úveroch, uzatváraných žalovaným (vrátane predmetnej zmluvy o úvere), sú formulované žalovaným ako dodávateľom, a preto žalovaný zodpovedá za ich obsah a za to, aby boli v súlade s kogentnými ustanoveniami právnych predpisov. Povinnosť uvádzať v zmluvách o spotrebiteľských úveroch údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov bola zavedená zákonom č. 258/2001 Z.z. (§ 4 ods. 2 písm. g/) účinným od 01.10.2001, a teda ku dňu uzavretia predmetnej úverovej zmluvy existovala už niekoľko rokov. Za tohto stavu súd hodnotí neuvádzanie tohto povinného údaju zo strany žalovaného ako konanie úmyselné. Taktiež aj bezdôvodné obohatenie získané takýmto postupom hodnotí súd ako bezdôvodné obohatenie úmyselné, na ktoré sa vzťahuje v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka 10- ročná premlčacia lehota, ktorá od uzavretia predmetnej zmluvy, t.j. od kedy najskôr mohlo dôjsť k plneniam žalobkyne a tým k vznikaniu bezdôvodného obohatenia žalovaného, dňa 9.3.2009 do podania žaloby na súd dňa 27.9.2017 neuplynula. Na podporu tohto záveru súd prvej inštancie poukázal na judikatúru v obdobných veciach. Podľa súdu prvej inštancie žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia žalobkyňa podala aj v rámci dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, pretože o bezdôvodnom obohatení sa dozvedela v auguste 2017 od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa, kedy bola informovaná o skutočnosti, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov a taktiež obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Žalobkyňa predložila súdu o tejto skutočnosti listinný dôkaz, ktorý žalovaný nespochybnil.

7. V zmysle § 3 ods. 3 a 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, za aplikácie § 298 ods. 1 a v spojení s § 53 ods.4 Občianskeho zákonníka pri prechodnom ustanovení § 879p, podľa ktorého ustanoveniami § 53 ods. 4 písm. s/ a t/, § 53 ods.7 a § 614a sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 13.6.2014; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 13.6.2014 sa však posudzujú podľa predpisov účinných do 12.6.2014, ak nie je ustanovené inak, prvoinštančný súd vyslovil druhým výrokom napadnutého rozsudku neprijateľnosť zmluvnej podmienky, uvedenej v bode 13 všeobecných podmienok poskytnutia úveru pri úverovej zmluve č. XXXXXXX zo dňa 9.3.2009. Podľa názoru prvoinštančného súdu sporný poplatok nie je vylúčený zo súdnej kontroly neprijateľných zmluvných podmienok v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože nepredstavuje hlavný predmet plnenia v zmysle európskej judikatúry. Súd v danom prípade skúmal charakter sporného poplatku v intenciách posúdenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky, teda či spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zo zmluvy ani z všeobecných obchodných podmienok pritom nevyplýva, za čo vlastne sa tento poplatok platí, preto absentuje požiadavka jeho určitosti. Spotrebiteľ tak platí za niečo, čo po materiálnej stránke mu nie je dodané. Pri spotrebiteľských úveroch je pritom nevyhnutné, aby dohodnutými poplatkami sa platilo za skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe sp. zn. Y. XXX/XXXX zo dňa 3.5.2010, stotožniac sa s jeho argumentačnou líniou a s uvedenými dôvodmi. Z obsahu úverovej zmluvy považuje za zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, do ktorej sú pri jej uzatváraní dopisované údaje vrátane údaja o „príslušnom poplatku“. Výška „príslušného poplatku“, ktorý je podľa všeobecných podmienok poskytnutia úveru tvorený z 1/3 úrokmi a z 2/3 nákladmi na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy, sa tak evidentne líši v jednotlivých prípadoch a súdu je známe z jeho činnosti, že sa mení v závislosti od výšky istiny úveru. V tomto spore pri úvere 450,- Eur predstavoval poplatok 438,- Eur, t.j. 66 % úveru. Poplatok, ktorý má pokryť náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere však nemôže byť ovplyvnený výškou úveru a to vedie k záveru o tom, že žalovaný sa týmto pomerne sofistikovaným spôsobom snažil opticky vyvolať dojem nižšej úrokovej sadzby, aj keď v skutočnosti administratívny poplatok odvíjajúci sa od výšky úveru vo svojej podstate predstavuje úrok. Splatnosť úveru pritom bola dohodnutá jeden rok, to znamená, že v skutočnosti úroková sadzba by predstavovala takmer 98 % p.a., čo by takmer 11 - násobne prevýšilo priemernú úrokovú sadzbu obdobných úverov v bankách, keďže podľa internetovej stránky NBS v marci 2009 pri spotrebiteľskom úvere do 1 roka činila priemerná úroková sadzba 8,59 % p.a. Išlo by nepochybne o dohodu o úrokoch v rozpore s dobrými mravmi, čo by spôsobovalo jej neplatnosť zo zákona s poukazom na § 39 a § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľ, ak by mal platiť administratívny poplatok za dodané skutočné plnenie, musí byť predmet administratívneho poplatku určitý a musí byť v primeranej výške. Ak tieto atribúty nie sú splnené, spôsobuje to značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a teda ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku.

8. Napokon, súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 vzhľadom na úspech žalobkyne v konaní v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti rozsudku uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 .

9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný elektronickým podaním zo dňa 10.1.2013, ktorým navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň žalovaný požiadal o náhradu trov konania, ktoré mu vznikli, vrátane trov odvolacieho konania. Odvolateľ namietal dôvodmi v zmysle ustanovení § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, pričom vadu v zmysle tohto zákonného ustanovenia videl v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia, ďalej § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, t.j. že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a ustanovením § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t.j. že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je dostatočne odôvodnené a takým spôsobom súd odňal žalovanému možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych opravných prostriedkov.

10. Citujúc ustanovenie § 137 namietal odvolateľ, že Civilný sporový poriadok vôbec nepripúšťa žalobu o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Žaloba, ktorou sa žalobca (správne žalobkyňa) domáha určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky, nie je formulovaná ako žaloba na určenie právnej skutočnosti, neprijateľnosti ktorej prípustnosť je založená osobitným predpisom. Určenie právnej skutočnosti, napr. že právny úkon je neplatný, odporuje vo svojej podstate zásade, že súd má určiť aktuálny právny stav. Pri určení právnej skutočnosti hovorí rozsudok o tom, čo bolo v minulosti, nie však nevyhnutne o tom, čo je v prítomnosti, poukazujúc na komentár Civilného sporového poriadku Števček a spol., Praha: Ch.Beck, 2016. Žalobca sa domáha určenia neplatnosti právnej skutočnosti, neprijateľnosti a nie určenia, či tu právo je alebo nie je. Určenie existencie, resp. neexistencie právnej skutočnosti odporuje vo svojej podstate zásade, že súd má určiť aktuálny právny stav. Určenie právnej skutočnosti ako to vyplýva z ustanovenia § 137 písm. d/ je možné len vtedy, ak to vyplýva z osobitného právneho predpisu, pričom určenie neprijateľnosti nevyplýva zo žiadneho osobitného predpisu. Za takýto nemožno považovať zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.

11. K dôvodom rozhodnutia súdu prvej inštancie týkajúcim sa premlčania odvolateľ namietal, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci s poukazom na ustanovenie § 107 ods.2 Občianskeho zákonníka a rozsudok NS ČR zo dňa 14. decembra 2006, sp.zn. XX E. XX/ XXXX. Podľa žalovaného sa požadovaný nárok žalobcu stal premlčaným v objektívnej premlčacej lehote v celom rozsahu dňa 7.5.2012. Žalobca svoj nárok uplatnil až dňa 27.9.2017, čo nie je sporné. V prehľade premlčaných splátok zo zmluvy o úvere, žalovaný uviedol k dátumu 3.4.2009 sumu 74,- Eur a spolu 74,- Eur a k dátumu 7.5.2009 sumu 814,- Eur a spolu 888,- Eur. Odvolateľ tiež poukázal na rozhodovaciu prax a teda vyvracia odôvodnenia súdu prvého stupňa, pričom razantne popiera, že by sa jednalo o úmyselné bezdôvodné obohatenie, ktoré žalobca nijako nepreukázal. Poskytuje úvery za účelom dosiahnutia zisku a nie s úmyslom sa bezdôvodne obohatiť. Žalobca nijako skutkovo nepreukázal možnosť uplatnenia 10 ročnej premlčacej lehoty, teda žeby sa žalovaný úmyselne obohatil. Ak zákonodarca v zmluve o spotrebiteľskom úvere sankcionuje poskytovateľa úveru za nedodržanie podstatných náležitostí zmluvy tým, že sa považuje úver za bezúročný a bez poplatkov, prichádza tak poskytovateľ o výrazné finančné prostriedky a preto je nelogické tvrdiť, že nesprávne uvedenie alebo absencia RPMN je úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. I v tomto prípade poukázal odvolateľ na judikatúru vnútroštátnych súdov v obdobných prípadoch. Tiež poukázal na to, že nárok žalobcu je premlčaný aj v subjektívnej premlčacej lehote v celom rozsahu dňom 7.5.2011. Žalobcovi zo zmluvy o úvere subjektívna premlčacia lehota začala plynúť odo dňa 7.5.2009 uhradením splátky 814,- Eur vzhľadom k skutočnosti, že od 7.5.2009 uhradením istiny 450,- Eur mal žalobca vedomosť o bezdôvodnom obohatení, nakoľko žalovanému uhrádzal sumy nad rámec istiny, ktorým sa hradili úroky a poplatky. U určení zmluvy za neplatnú, resp. o bezúročnej a bezpoplatkovej úverovej zmluvy, vzhľadom na nevyvrátiteľnú právnu domnienku znalosti právnych predpisov, mal žalovaný podľa § 2 z.č.1/1993 Z.z. vedomosť už pri podpise zmluvy o úvere, rovnako mal vedomosť už pri podpise úverovej zmluvy, o tom, kto je veriteľom zo zmluvy o tom, komu a kedy jednotlivé splátky úveru spláca. Žalobca od svojho právneho zástupcu získal informácie iba o právnom posúdení veci, čo však nemožno stotožniť s tým, že sa dozvedel o rozhodujúcich skutkových okolnostiach pre účely zistenia vzniku bezdôvodného obohatenia. Nedostatok opatrnosti spotrebiteľa taktiež nespôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu.

12. Odvolací súd prejednal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 378 ods. 1 a nasl., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

13. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania, pričom nemožno mať pochybnosti ani o správnosti právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej inštancie.

14. Odvolací súd so zreteľom na dokazovanie doplnené na súde prvej inštancie nemá pochybnosti o správnosti záverov týkajúcich sa toho, že predmetný úver má spotrebiteľský charakter a žalobkyňa mala postavenie spotrebiteľky. Za týchto okolností pokiaľ je predmetný úver kvalifikovaný ako spotrebiteľský, čo bolo preukázané, správny je záver súdu prvej inštancie o tom, že neuvedenie úrokovej sadzby, ktorá je podstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, má za následok v zmysle § 4 ods.2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch zákona záver, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za týchto okolností mala žalobkyňa zaplatiť len skutočne použitú čiastku a pokiaľ zaplatila viac, tento rozdiel predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, ktoré má vydať žalobkyni ako oprávnenej osobe.

15. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je náležite odôvodnené a ako celok z hľadiska argumentačného i významového spĺňa všetky náležitosti riadneho súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP, z čoho vyplýva, že nemožno akceptovať odvolacie námietky žalovaného spočívajúce v tvrdení o odňatí možnosti konať pred súdom a realizovať jeho procesné práva v ďalších štádiách konania so zreteľom na nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie. Súd sa so všetkými podstatnými okolnosťami riadne vyporiadal a dal na ne odpoveď.

16. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

17. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

18. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie vo vzťahu k neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ako aj so záverom o bezdôvodnom obohatení na strane žalovaného v podobe neodôvodneného a neúmerne vysokého poplatku v súvislosti s predmetnou úverovou zmluvou a na potvrdenie správnosti tohto záveru, keďže nevidí dôvod na odklon od názoru vyjadreného v rozhodnutí Krajského súdu v Prešove v obdobnej právnej veci samotného žalovaného sp. zn. XXCo XX/XXXX a ďalších, poznamenáva:

19. Odvolací súd pripomína body 25-29 rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-168/05 Mostaza Claro cit.: „Systém ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25). Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byt kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (rozsudok Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 27). Na základe týchto zásad Súdny dvor rozhodol, že možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mat odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 28, ako aj z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32). Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 26, ako aj Cofidis, už citovaný, bod 33). Ochrana, ktorú smernica priznáva spotrebiteľom, sa tak vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ, ktorý s predajcom alebo dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania nekalej povahy tejto podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo preto, že je odradený od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie (rozsudok Cofidis, už citovaný, bod 34).“

20. Krajský súd v Prešove vo veci sp.zn. XXCo/XXX/XXXX konštatoval, že: ,,...Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka,, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis“ zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná (napr. úroky z omeškania nad limit podľa nar. vl. 87/1995 Z.z.). Za neprijateľnú považuje odvolací súd aj zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch)“.

21. Neprijateľné podmienky nie sú taxatívne vypočítané a súdna prax ich môže judikovať so zreteľom na skutkové a právne okolností prípadu. Súdy členských štátov môžu judikovať, ktoré zmluvné podmienky sú nekalé (porov. C 237/02, Freiburger Kommunalbauten cit. „Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 Smernice 93/13 ako nekalú.“

22. Rovnako tak rozsudok Súdneho dvora Európskeho súdu vo veci Caja de Ahorros C-484/08 cit: „Článok 4 ods. 2 a článok 8 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa musia vykladať v tom zmysle, že nebránia takej vnútroštátnej právnej úprave, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá umožňuje súdne preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti medzi cenou a odmenou na jednej strane a službami či tovarmi poskytnutými v protihodnote na strane druhej, aj keď sú tieto podmienky formulované jasne a zrozumiteľne.

23. Nie sú právne významné námietky žalovaného, ktorý poukazuje na nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení tejto neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 137 písm. c) CSP. Aj po zmene procesných predpisov s účinnosťou od 1.7.2016 (prijatím nového procesného kódexu v podobe možno konštatovať, že v prejednávanej veci odôvodňuje určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky ustanovenie § 137 písm. c) v nadväznosti na ustanovenie § 298 ods. 2 CSP, ktorý priamo ukladá súdu, aby v prípade určenia povinnosti žalovanému zaplatiť bezdôvodné obohatenie titulom neprijateľnej zmluvnej podmienky uviedol vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky tak, ako to urobil súd prvej inštancie. Napokon právo žalobkyne domáhať sa určenia takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky vyplýva aj z ustanovenia § 3 ods. 3 Zák. č. 250/2007 Z.z o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, z čoho vyplýva, že (v korelácii s citovaným ustanovením § 298 ods. 2 má spotrebiteľ - žalobkyňa preukázateľný naliehavý právny záujem na určení neprijateľnosti takejto zmluvnej podmienky za situácie, že samotný súd prvej inštancie zistil neprijateľnosť takejto zmluvnej podmienky a v závislosti od toho aj vo veci rozhodol.

24. Pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu žalovaného spočívajúcu v námietke premlčania, takýto prostriedok procesnej obrany (§ 149 a § 152 žalovaný v prvoinštančnom konaní nepoužil, z čoho vyplýva, že v súčasnosti by túto námietku bolo možné považovať za novotu v odvolacom konaní (§ 366 . Tento prostriedok procesnej obrany žalovaného nemá charakter prostriedku špecifikovaného v uvedenom zákonnom ustanovení § 366 písm. a/ až d/ (procesné podmienky, vylúčenie sudcu alebo nesprávne obsadenie súdu, vady konania majúce za následok nesprávne rozhodnutie o veci) a predovšetkým nemožno konštatovať, že by odvolateľ nemohol tento prostriedok procesnej obrany uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Vzhľadom však na argumentáciu žalovaného v tomto smere, ktorá nadväzuje na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsudku, odvolací súd rovnako poukazuje na to, že právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčuje v objektívnej a subjektívnej premlčacej dobe. Občiansky zákonník stanovuje dve premlčacie doby - objektívnu a subjektívnu, ktoré sú navzájom nezávislé a môžu mať odlišný začiatok a koniec plynutia. Práva sa možno účinne domáhať pred súdom len v prípade plynutia oboch, teda len v rámci plynutia objektívnej a subjektívnej doby. V prípade, ak sa skončí plynutie niektorej z nich, dôjde k premlčaniu práva, a to aj napriek tomu, že druhá premlčacia doba ešte neuplynula. Subjektívna premlčacia doba je upravená v § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, je dvojročná a začína plynúť odo dňa, kedy sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa bezdôvodne obohatil. Žalobkyňa v podanej žalobe uviedla, že o skutočnosti, že zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov sa dozvedela až od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS dňa 28.8.2017 podľa prehlásenia, kedy bola informovaná o tom, že predmetná zmluva nemá náležitosti predpísané zákonom. Iná skutočnosť z predloženého spisu nevyplýva a nepreukázal ju v danom prípade ani žalovaný. Vzhľadom na uvedené subjektívna premlčacia doba začala plynúť od uvedeného dňa a neuplynula do podania žaloby. Objektívna premlčacia doba je upravená v § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka pričom uvedené ustanovenie rozlišuje objektívnu premlčaciu dobu 3-ročnú a v prípade, ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, upravuje 10-ročnú premlčaciu dobu, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo. Vo vzťahu k plynutiu objektívnej premlčacej doby, odvolací súd uvádza, že v danom prípade má zato, že objektívna premlčacia doba je 10-ročná, pretože bezdôvodné obohatenie žalovaného považuje rovnako ako súd prvej inštancie aj odvolací súd za úmyselné. Je dôvodné preto predpokladať, že žalovaný minimálne vedel, že neuvedením výšky úrokov z úveru a poplatkov priamo v zmluvách o spotrebiteľskom úvere nastane zákonom predpokladaná sankcia, t.j. že veriteľ (žalovaný) nebude môcť od dlžníka (žalobcu) žiadať úrok z úveru a ani iné poplatky, a pre prípad, že to tak urobí, bol s uvedenou zákonnou sankciou uzrozumený (dolus indirectus, tzv. nepriamy úmysel). Jeho konanie preto nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. V zmysle ustanovenia § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka (rozsudok Krajského súdu v Prešove z 12. decembra 2011, sp. zn. XCo/XX/XXXX, tiež rozsudok Krajského súdu v Prešove z 21.1.2013, sp. zn.XCo X/XXXX) zákonodarca pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení počíta s desaťročnou premlčacou dobou, ktorá sa počíta odo dňa, keď k nemu došlo. Pre začiatok plynutia 3-ročnej, príp. 10-ročnej objektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je rozhodný okamih, kedy bezdôvodné obohatenie skutočne (fakticky) vzniklo. Bezdôvodné obohatenie získaním plnenia bez právneho dôvodu vzniká samotným prijatím plnenia. Vtedy tiež začne plynúť objektívna premlčacia doba (rozhodnutie NS ČR z14.08.2007, sp. zn. 30 Cdo 2758/2006).46. Vzhľadom na vyššie uvedené preto možno konštatovať, že žalobkyňa podala žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia v rámci plynutia tak subjektívnej ako aj objektívnej premlčacej doby.

25. Za týchto okolností je rozhodnutie súdu prvej inštancie vecne správne, a preto postupom podľa § 387 ods. 1 odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil so zreteľom na to, že správny je výrok napadnutého rozsudku aj o trovách konania, pričom v zmysle § 387 ods. 2 poukazuje na správne a výstižné dôvody uvedené v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie.

26. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého žalobkyňa ako sporová strana, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, má nárok na náhradu trov tohto štádia konania proti žalovanému, ktorý v odvolacom konaní úspech nemal. Výšku týchto trov ustáli postupom podľa § 262 ods. 2 súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

27. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, § 393 ods. 2 posledná veta .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 .