Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_22Co-135-2018.pdf
PDF · 130.27 KB
Case nature
Area
Subarea
22Co/135/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a sudcov JUDr. Petra Straku a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom Hodžova 11, 010 01 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: Z. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXXX/ X, XXX XX S. - H. N., právne zast.: Mgr. Zuzana Nováková, advokátka, so sídlom Slovenská 84, 080 01 Prešov, v konaní o zaplatenie 5.204,38 eura s príslušenstvom, o odvolaniach žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 16Csp/174/2017-106 zo dňa 27.03.2018, jednohlasne takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje sa rozsudok v zamietavom výroku II.
II. Zrušuje sa rozsudok vo vyhovujúcom výroku I. a vo výroku o trovách konania III. a v rozsahu zrušenia sa vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len prvej inštancie) rozhodol takto, cit.:
,,I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 3.964,22 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z tejto sumy od 27.6.2017 do zaplatenia, všetko v mesačných splátkach po 120 Eur vždy k 20.dňu v mesiaci počnúc mesiacom po právoplatnosti tohto rozsudku, pod následkom straty výhody splátok.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
III. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 18%, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“
Súd prvej inštancie vychádzal z ustanovení § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b) a d), § 7 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1, § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len ,,ZoSÚ“), § 3 ods. 1 a § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 232 ods. 1 až 4 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,CSP“)
V dôvodoch rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že dňa 12.06.2014 bola uzavretá písomná úverová zmluva medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom. Žalovanej bol poskytnutý úver vo výške 6.000 eur s úrokovou sadzbou 13,90 % ročne, ktorý sa zaviazala uhradiť prostredníctvom 72 mesačných splátok po 124,15 eura. Právny vzťah medzi stranami sporu súd prvej inštancie posúdil podľa ZoSÚ. Konštatoval, že nakoľko v konaní vedenom na tamojšom súde vedenom pod sp. zn. 9C/19/2016-75 zo dňa 18.04.2016 (rozsudok nadobudol právoplatnosť 14.03.2017) bolo jednoznačne judikované, že poskytnutý úver je bez úrokov a bez poplatkov, túto skutočnosť mal preto súd prvej inštancie za preukázanú aj v aktuálne prebiehajúcom konaní. Žalobca skúmal bonitu žalovaného len dopytom v Sociálnej poisťovni a report zo Spoločného registra bankových informácií v stave predloženom žalobcom nemá podľa názoru súdu žiadnu relevanciu, nanajvýš tak databázovú - evidenčnú hodnotu. Rovnako nevyplýva zo spisu, že by žalobca zisťoval výdavky, či iné záväzky žalovanej pri komplexnom posúdení schopnosti splácať predmetný úver, teda konal v rozpore s prístupom starostlivého hospodára. Na základe uvedeného žalovaná by mala žalobcovi vrátiť len sumu poskytnutého úveru, t. j. 6.000 eur a keďže doposiaľ uhradila sumu 1.735,78 eura, ako aj poplatok za poskytnutie úveru v sume 300 eur, čo nepoprel ani samotný žalobca, súd prvej inštancie zaviazal žalovanú k zaplateniu sumy 3.964,22 eura (6.000 eur - 1.735,78 eura - 300 eur) a žalobu v prevyšujúcej časti ako nedôvodnú zamietol. Súd prvej inštancie priznal aj úroky z omeškania, na ktoré má žalobca nárok. K námietke žalovanej týkajúcej sa res iudicata súd prvej inštancie poznamenal, že sa v celom rozsahu stotožnil s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21Co 68/2017 zo dňa 28.09.2017, v ktorom je v podstate konštatované, že opätovné zosplatnenie úveru z tej istej úverovej zmluvy k inému dátumu nezakladá tzv. res iudicata, pretože nie je splnená podmienka totožnosti predmetu konania a došlo by v podstate k situácii, kde žalovaná pri opätovnom porušení zmluvných podmienok by sa dostala do výhodnejšieho postavenia (v dôsledku prijatia tézy o res iudicata by nevrátila ani dlžnú istinu), ako keby postupoval v medziach zmluvného vzťahu a jeho podmienok, čo je podľa názoru súdu prvej inštancie v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie povolil žalovanej vzniknutý dlh zaplatiť v 120 eurových mesačných splátkach, pričom prihliadal na to, že splátky vo vyššej výške by existenčne ohrozili nielen žalovanú, ale aj jej 2 deti. Prihliadol na to, že výška pôvodnej splátky predstavovala 124,15 eura, teda zohľadnil aj záujem žalobcu vo vzťahu k dlžnej sume a časovému úseku na jej vrátenie a na rodinné pomery žalovanej.
O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP. Vo veci mal žalobca úspech vo výške 59 %, neúspech v rozsahu 41 %, preto mu vzniklo právo na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 18 % zo zaplateného súdneho poplatku, nakoľko len tieto trovy v prípade úspechu v žalobe požadoval.
Žalovaná podala v zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Žiadala zrušiť napadnuté rozhodnutie vo vyhovujúcej časti a súčasne zastaviť konanie v časti o zaplatenie 2.666,56 eura, s úrokom z omeškania z tejto sumy za priznané obdobie. V danej veci súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil námietku res iudicata, keďže podľa jej názoru rovnaký nárok z tej istej zmluvy bol rozhodovaný v konaní pod sp. zn. 9C/19/2016. Uviedla, že súd prvej inštancie už v pôvodnom konaní meritórne rozhodol o nároku žalobcu na zaplatenie 32 splátok, nakoľko svojím zamietavým výrokom zamietol nárok žalobcu na istinu týchto splátok. Je zrejmé, že súd prvej inštancie právoplatne rozhodol o splátkach istiny splatných do 14.03.2017, keď dôvodom zamietnutia nároku žalobcu nebolo to, že tieto neboli zročné, nakoľko táto argumentácia sa týka len splátok, ktorých zročnosť nenastala podľa zmluvy, ale u splátok splatných do rozhodnutia súdu tieto zamietol z dôvodov ich nešpecifikácie, čo bolo spôsobené žalobcom. Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno, ktorým je zaťažený v civilnom sporovom konaní. Z tohto dôvodu na tieto splátky splatné do 14.03.2017 nemožno vzťahovať ani rozhodnutie R 52/1966, kedy bola posudzovaná len zročnosť dlhu. V danom prípade ide o odlišnú situáciu, kedy súd rozhodol o týchto splátkach, hoci už boli zročnými. Uvedený judikát R 52/1996 možno aplikovať na splátky splatné po 14.03.2017, aj keď tu zasiahol žalobca do ich splatnosti novým predčasným zosplatnením úveru. Mala za to, že z hľadiska zachovania princípu právnej istoty nemožno pripustiť situáciu, že dodávateľ má zamietnutý nárok na časť jeho pohľadávky, nakoľko neuniesol dôkazné bremeno preukázania svojho nároku a opätovne v ďalšom súdnom konaní o tej istej časti nároku súd rozhoduje už na základe doplnených dôkazov. Odvolateľka zároveň žiadala o povolenie splácať zvyšok dlhu v sume po 30 eur mesačne, vzhľadom na vyživovaciu povinnosť voči dvom deťom, ktoré študujú na strednej škole, ako aj z dôvodu dlhodobej pracovnej neschopnosti. Na zabezpečenie základných potrieb bola nútená brať si úvery, pričom pre žalobcu ako finančnú inštitúciu to nemôže byť plnenie, ktoré by ohrozilo jeho situáciu.
Žalobca podal v zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie v rozsahu zamietnutej časti. Žiadal rozhodnutie v napadnutom rozsahu zmeniť, vyhovieť žalobe v celom rozsahu a zaviazať žalovanú zaplatiť dlh v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň žiadal, aby žalobcovi bol priznaný nárok na náhradu trov konania, vrátane odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov. Odvolanie podal proti rozhodnutiu z dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods.1 písm. b), h) a f) CSP. Namietal, že súd prvej inštancie pri konštatovaní neskúmania bonity žalovaného zo strany žalobcu a pri následnom neunesení dôkazného bremena, nepostupoval správne, keďže ak súd prvej inštancie považoval návrh za neúplný, mal žalobcu na jeho doplnenie vyzvať v zmysle § 129 ods. 1 CSP. Ďalej uviedol, že splnil povinnosť posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať úver, čo preukazuje práve vykonaným reportom v systéme zo spoločného registra bankových informácií (SRBI), vykonaným reportom zo Sociálnej poisťovne a na základe údajov uvedených v žiadosti o spotrebný úver. Považoval rozsudok súdu prvej inštancie v časti, kde zdôvodnil uloženie platenia dlhu v splátkach po 120 eur za nedostatočne odôvodnený. Súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, na základe ktorého rozhodol o povolení splátok a vôbec sa nezaoberal majetkovými pomermi žalovanej. Považoval takéto rozhodnutie za nespravodlivé a v rozpore so zákonom, pri ktorom dochádza k zvýhodňovaniu jednej zo strán a predlžuje sa splácanie poskytnutého úveru až na 2,7 roka, a to ešte aj za výhodnejších podmienok, ako bol uzavretý úver, keďže splátky v úvere boli nastavené na 124,15 eura.
Žalobca sa vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej stotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie, o nedôvodnosti námietky prekážky rozsúdenej veci, pretože nejde o konanie o tej istej veci a teda, ani o totožný skutkový stav. Považoval požiadavku žalovanej o splácanie dlhu v splátkach vo výške 30 eur za nepodloženú žiadnym vykonaným dokazovaním a právnou argumentáciou zo strany súdu prvej inštancie.
Žalovaná sa vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu stotožnila s argumentáciou súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, pretože nemožno považovať za postačujúce zisťovať len príjmy žiadateľa bez zisťovania jeho výdavkov. V súvislosti s predložením nových dôkazov zo strany žalobcu (report zo Sociálnej poisťovne) uviedla, že je potrebné to považovať za novoty v odvolacom konaní, na ktoré nie je možné prihliadať. Dodala, že sú splnené podmienky na povolenie platenia dlhu v splátkach, tak ako to uviedla v odvolaní.
Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej zotrval na podanom odvolaní a svojich predchádzajúcich vyjadreniach.
Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolania boli podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými osobami (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancii je potrebné v časti potvrdiť a vo zvyšku zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
Podľa § 129 ods. 1 CSP ak ide o podanie vo veci samej alebo návrh na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, z ktorého nie je zrejmé, čoho sa týka a čo sa ním sleduje, alebo ide o podanie neúplné alebo nezrozumiteľné, súd vyzve toho, kto podanie urobil, aby podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní.
Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa skutočnosti, že súd prvej inštancie ho nevyzval v zmysle § 129 ods. 1 CSP na doplnenie žaloby ohľadom bonity dlžníka odvolací súd uvádza.
14. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovanej. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP), o čom bol žalobca zo strany súdu prvej inštancie riadne poučený (č. l. 71 spisu). Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť .
15. Je vždy na strane sporu, či náležite využije možnosti, ktoré sa jej v súdnom konaní ponúkajú. V tejto súvislosti sa žiada zdôrazniť, že práve žalobca nesie zodpovednosť za to, že prezentuje súdu konzistentné skutkové tvrdenia podporené dôkazmi. Pokiaľ túto povinnosť nesplní, prejaví sa to v rozhodnutí vo veci samej. Nedostatky v procesnej aktivite strany nemôže súd v sporovom konaní riešiť prostredníctvom inštitútu špeciálneho procesného poučenia podľa § 129 ods. 1 CSP, pretože daná regulácia rieši len nedostatky vo formálnych náležitostiach žaloby, nie jej materiálnu podstatu. Inak povedané, súd prvej inštancie nemohol pri existujúcich vecných nedostatkoch návrhu a pri nesplnení dôkaznej povinnosti, uvedené riešiť procesným poučením. Pokiaľ by súd poskytol takúto nenáležitú pomoc jednej procesnej strane, potom by fakticky mohol neprimerane odoprieť spravodlivý proces strane vystupujúcej v opačnom procesnom postavení, čo je neprípustné.
16. Označené zákonné ustanovenie totiž upravuje postup súdu v prípade, že z podania vo veci samej nie je zrejmé, čoho sa týka a čo sa ním sleduje, alebo je neúplné, prípadne nezrozumiteľné. Všetky uvedené nedostatky sa teda týkajú obsahovej stránky podania/žaloby. Odvolateľ však argumentuje, že v jeho prípade mal postup súdu prvej inštancie podľa dotknutého ustanovenia smerovať k odstráneniu nie nedostatkov obsahovej stránky jeho žaloby (keď takéto nedostatky táto nevykazovala), ale k odstráneniu „nedostatočnosti“ konkrétnych listinných dôkazov, ktorými mal žalobca preukazovať opodstatnenosť svojho nároku. To znamená k uneseniu dôkazného bremena stranou sporu.
17. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne zhodnotil, že uzatvorená Úverová zmluva č. XXXXXXXXXXXXXXXXXX zo dňa 12.06.2014 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere vychádzajúc z postavenia žalovanej ako spotrebiteľky a žalobcu ako veriteľa zo zmluvy a že je namieste aplikovať ZoSÚ.
18. Podľa § 7 ods. 1 a 2 ZoSÚ účinného v čase uzatvorenia zmluvy (12.06.2014) veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým nie je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok ustanovených osobitným zákonom.
19. Podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ účinného v čase uzatvorenia zmluvy (12.06.2014) ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov.
20. Podľa čl. 8 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS, členské štáty zabezpečia, že veriteľ pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.
21. V zmysle čl. 26 preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné opatrenia na podporu zodpovedajúcich postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity, a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takému správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ ES zo 14.06.2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií, veritelia by mali byť zodpovední za individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie, ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.
22. V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais (C-565/12, EU:C:2014:190), posudzoval dodržanie takýchto hraníc vymedzených pre režim sankcií, ktorý bol stanovený zo strany členského štátu, v danom prípade v súvislosti so sankciou spočívajúcou v zániku v zásade celého nároku veriteľa na úroky v prípade porušenia povinnosti, upravenej v článku 8 smernice 2008/48, preveriť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa. Vzhľadom na dôležitosť cieľa ochrany spotrebiteľov, ktorý je nerozlučne spojený s povinnosťou veriteľa preveriť úverovú bonitu dlžníka, Súdny dvor rozhodol, že ak by sa sankcia zániku nároku na úroky oslabila alebo úplne znefunkčnila, nevyhnutne by z toho vyplývalo, že nemá skutočne odrádzajúcu povahu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12, EU:C:2014:190, body 52 a 53) (bod 64., 65. Rozsudku SD vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej).
23. ,,Povinnost posouzení úvěruschopnosti spotřebitele chrání nejen spotřebitele samého před negativními důsledky neschopnosti úvěr splácet, ale zprostředkovaně také společnost jako celek, neboť předchází negativním sociálním důsledkům předlužení a insolvence v podobě pádu spotřebitele a osob na něm závislých do veřejné sociální sítě, narušení rodinných a sociálních vztahů atd. V neposlední řadě chrání i pozici věřitelů samých, neboť odborné posouzení úvěruschopnosti spotřebitele při žádosti o další úvěr snižuje riziko věřitelů, kteří témuž spotřebiteli poskytli úvěry či jiné služby již dříve. Proto zákon, konkrétně zákon o spotřebitelském úvěru (jeho § 9 odst. 1) stanoví, že věřitel je povinen při posouzení úvěruschopnosti spotřebitele postupovat s odbornou péčí. Lze přisvědčit odvolacímu soudu, že věřitel nedostojí povinnosti stanovené mu zákonem o spotřebitelském úvěru, tedy nepostupuje s odbornou péčí při posouzení schopnosti spotřebitele splácet spotřebitelský úvěr, vyjde-li z objektivně nedoloženého osobního prohlášení dlužníka o jeho osobních, výdělkových a majetkových poměrech. Na tom nic nemění, že dlužník není evidován v databázích dlužníků. … Odborná péče předpokládá údaje, které dlužník věřiteli uvedl, ověřit, resp. objektivně podložit minimálně potvrzením zaměstnavatele dlužníka (srov. Wachtlová, L a Slanina, J.: Zákon o spotřebitelském úvěru a o změně některých zákonů č. 145/2010 Sb. Komentář. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2011, s. 98-109, ISBN 9788074001185). Nepochybně klíčová je i povinnost věřitele využívat veřejně dostupné informace, jakými jsou například státem publikované údaje o životním a existenčním minimu podle zákona č. 110/2006 Sb., o životním a existenčním minimu, a o průměrných výdajích obyvatelstva (databáze Českého statistického úřadu), a tyto porovnávat se známými nebo od spotřebitele zjištěnými (ne pouze tvrzenými) informacemi o jeho příjmech a výdajích“ (porovnaj rozsudok Nejvyššiho soudu ČR 33 Cdo 2178/2018 zo dňa 25.07.2018).
24. Součástí odborné péče poskytovatele úvěru dle § 9 odst. 1 zákona č. 145/2010 Sb., o spotřebitelském úvěru, je i taková obezřetnost, která jej vede k nespoléhání se jen na údaje tvrzené žadatelem o úvěr, ale i k prověření (požadavku na doložení) těchto tvrzení (např. potvrzením o zaměstnání a příjmu, doložením výplatních pásek, doložením výpisu z účtu žadatele apod.) (porovnaj rozsudok Nejvyššího správního soudu ze dne 01. 04. 2015, čj. 1 As 30/2015 - 39).
25. V súvislosti so zisťovaním bonity spotrebiteľa odvolací súd poukazuje na aj doplňujúci návrh, ktorým sa mení a dopĺňa Zákon č. 129/2010 Z. z., v ktorom sa okrem iného uvádza cit.: ,,Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch možno považovať povrchné skúmanie schopnosti splácať úver bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa v rozpore s odbornou starostlivosťou alebo účelové použitie dokladov o platobnej schopnosti spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej bonity spotrebiteľa, ako tomu v skutočnosti je, aby mu bol poskytnutý väčší úver, ako je schopný splácať.“
26. ZoSÚ vyžaduje skúmanie bonity klienta s odbornou starostlivosťou, t. j. vyžaduje vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti. Pre naplnenie podmienok uvedených v ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ nepostačuje len formálne zistenie základných informácií o výške príjmov a výdavkov spotrebiteľa, ale aj ich preukázanie a odborné posúdenie. Ak by pre splnenie zákonnej podmienky „s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“ postačovalo len uvedenie výšky príjmov a výdavkov spotrebiteľa, bez ich náležitého preukázania a vyhodnotenia, nedošlo by k naplneniu účelu tohto ustanovenia, ktorým je predchádzanie vzniku spotrebiteľskej insolventnosti.
27. Veriteľ v zmysle ustanovení § 7 a § 11 ZoSÚ je pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať (napr. predpokladaný príjem z prejednávaného dedičského konania, predaja nehnuteľnosti, poistného plnenia a pod.). Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je napr. možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod. Cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať. Z textu ZoSÚ vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom a samozrejme ním aj preukázaných, tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný a domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.
28. Žalobca vo svoje žalobe uviedol, že pri posudzovaní schopnosti žalovanej splácať úver posúdil jej príjmy na základe údajov uvedených v jej žiadosti o spotrebný úver, údajov o výške príjmu žalovanej z reportu Sociálnej poisťovne a údajov zo Spoločného registra bankových informácií (SRBI). K žalobe priložil čiernobielu kópiu reportu zo Sociálnej poisťovne a výpis zo SRBI, že bol vyžiadaný report z predmetného registra. Samotný report z SRBI žalobca nepredložil, tak ako ani žiadosť žalovanej o spotrebný úver.
29. Žalobca preukázal, že skúmal bonitu žalovanej pred uzavretím zmluvy nahliadnutím do registra Sociálnej poisťovne, čo však nie je dostatočné. Z reportu zo Sociálnej poisťovne len vyplýva, že žalovaná je zamestnaná s vymeriavacím základom za určité obdobia od lustrácie vo výške aspoň 584 eur. Ďalej žalobca síce preukázal, že vykonal dopyt na SRBI, žiadnym spôsobom však už nepreukázal, aká odpoveď mu na dopyt došla a či táto odpoveď bola negatívna, t. zn., že žalovaná v označenom registri nie je vedená. Za situácie aj keby žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie predložil samotnú odpoveď na lustráciu v SRBI, lustrácia v SRBI bez ďalšej lustrácie nie je dostatočná pre splnenie danej povinnosti, čo priamo vyplýva zo znenia ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ, ktoré na tento register cez poznámku odkazovalo len ako príklad, t. j. ako na jednu z viacerých možností. Žalobca pri uzatváraní úverovej zmluvy sa zameral len na zistenie príjmových pomerov žalovanej a jej výdavky a schopnosť splácať úver vôbec neskúmal, resp. uvedená skutočnosť z doteraz vykonaného dokazovania nevyplýva.
30. Vychádzajúc z doterajších výsledkov vykonaného dokazovania odvolací súd v súlade so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca ako veriteľ v danej veci hrubo porušil svoje povinnosti pri overovaní bonity žalovanej ako spotrebiteľky v zmysle § 7 ods. 1 v spojení s § 11 ods. 2 druhá veta ZoSÚ. Povrchné skúmanie schopnosti splácať úver bez údajov o výdavkoch a celkovej sociálno-ekonomickej situácii žalovanej v rozpore s odbornou starostlivosťou je možné považovať za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ v spojení s § 11 ods. 2 druhá veta ZoSÚ. Naplnila by sa tak hypotéza právnej normy, ktorá by zakladala hrubé porušenie povinnosti veriteľa overiť si schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, v dôsledku čoho sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, ako správne uviedol súd prvej inštancie.
31. Pokiaľ žalobca v odvolacom konaní predložil do spisu samotnú žiadosť žalovanej o poskytnutie úveru, ako aj výsledok lustrácie v SRBI, aktuálne ide o neprípustnú novotu v odvolacom konaní v zmysle § 366 CSP a v danom prípade odvolací súd má za to, že ani jeden z dôvodov, kedy možno použiť nové skutočnosti v odvolacom konaní nie je v tomto prípade splnený.
32. Odvolací súd v tejto súvislosti podotýka, že už v konaní vedenom pod sp. zn. 9C/19/2016 na Okresnom súde Prešov, kde si Prima banka Slovensko, a. s. uplatňovala voči tej istej žalovanej pohľadávku zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXXXX zo dňa 12.06.2014, súd vyzval žalobcu, aby zaslal doklady, aby preveril bonitu žalovanej. Prima banka Slovensko a. s. v odpovedi predložila len report Sociálnej poisťovne. Súd následne konštatoval hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ.
33. Podľa § 161 ods. 1 až 3 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky"). Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý možno odstrániť, súd urobí vhodné opatrenia na jeho odstránenie. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok procesnej podmienky odstrániť, súd konanie zastaví.
34. Podľa § 230 CSP, ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.
35. Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Pritom nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného a naopak). Ten istý predmet konania je daný, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. vyplýva z rovnakého skutku). Konanie sa týka tých istých osôb v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov (či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie). Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený nesprávne alebo neúplne, resp. inak (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/120/2009 zo dňa 13.10.2009).
36. Žalovaná v odvolaní namietala, že súd už meritórne o nároku žalobcu na zaplatenie 32 splátok istiny z Úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXXXXXXXXXX zo dňa 12.06.2014, splatných ku dňu právoplatností rozhodnutia súdu (v celkovej výške 2.666,56 eura), rozhodol právoplatným rozsudkom č. k. 9C/19/2016
- 75 zo dňa 18.04.2016. Z uvedeného dôvodu bola toho právneho názoru, že pokiaľ už súd právoplatne zamietol žalobu, vrátane časti o zaplatenie 32 splatných splátok istiny z tej istej zmluvy, nemožno už tento nárok prejednávať a opätovne o ňom rozhodnúť pre prekážku rozsúdenej veci.
37. Odvolací súd zistil z rozsudku súdu prvej inštancie č. k. 9C/19/2016-75 zo dňa 18.04.2016 (č. l. 82-84), že súd žalobu Prima banky Slovensko a. s. o zaplatenie 5.248,43 eura s príslušenstvom voči žalovanej Z. R., nar. XX.XX.XXXX bytom A. XXXX/X, S. zamietol. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 14.03.2017. V danom konaní si Prima banka Slovensko a. s. uplatnila voči tej istej žalovanej ako v prejednávanej veci žalobný nárok titulom neuhradených splátok splátkového úveru poskytnutého žalovanej na základe totožnej Úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXXXXXXXX uzavretej medzi Prima bankou Slovensko a. s. a žalovanou Z. R. dňa XX.XX.XXXX. Podľa tejto zmluvy bol poskytnutý Z. R. úver vo výške 6.000 eur, ktorý sa zaviazala splatiť formou 72 splátok po 124,15 eura do 15.06.2020. V danom rozsudku sud dospel k záveru, že zo strany Prima banky Slovensko a. s. nedošlo k platnému predčasnému zosplatneniu úveru ku dňu 20.11.2015, ako aj k záveru, že Prima banka Slovensko, a. s. hrubo porušila svoje povinnosti podľa § 7 ods. 1 a 2 ZoSÚ, a preto je poskytnutý úver bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 2 ZoSÚ. Uvedené závery pre súd znamenali, že žalobca má právo na zaplatenie istiny dlžnej ku dňu rozhodovania súdu, avšak v dôsledku neunesenia dôkazného bremena Prima bankou Slovensko a.s. vo vzťahu k špecifikácii jednotlivých splátok na istinu, úroky a poplatky, žalobu zamietol.
38. Odvolací súd sa preto stotožňuje s tvrdením žalovanej, že žaloba, vrátane nároku na splatné splátky nebola zamietnutá z dôvodu, že by žalované splátky úveru neboli zročné, ale z dôvodu, že Prima banka Slovensko a. s. ako strana sporu neuniesla dôkazne bremeno. Uvedené by potom znamenalo, že vo vzťahu k splátkam zročným ku dňu právoplatnosti rozsudku č. k. 9C/19/2016-75 zo dňa 18.04.2016 nejde o situáciu, akej sa týka rozsudok Najvyššieho súdu ČSSR zo dňa 18.03.1966, 4 Cz 14/66 (č. R 52/1966 sb. rozh.), na ktorý poukázala žalovaná vo svojom odvolaní. Najvyšší súd ČSSR v danom rozsudku dospel k záveru, že rozsudok zamietajúci žalobu o plnenie z toho dôvodu, že nenastala zročnosť požadovanej pohľadávky, nie je prekážkou veci právoplatne rozsúdenej pre žalobu o to isté plnenie, podanú po tom, keď bola splnená podmienka, od ktorej závisela zročnosť požadovanej pohľadávky.
39. A preto za vyššie uvedenej situácie sa javí odvolaciemu súdu, že v tejto veci neobstojí záver súdu prvej inštancie o neexistencii prekážky rozsúdenej veci z dôvodu, že opätovné zosplatnenie úveru z tej istej úverovej zmluvy k inému dátumu nezakladá tzv. res iudicata, pretože nie je splnená podmienka totožnosti predmetu konania. Vyššie uvedené skutočnosti by mohli viesť k záveru, že tu existuje prekážka rozsúdenej veci vo vzťahu ku 32 splátkam z Úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXXXXXXXX zo dňa 12.06.2014 splatným ku dňu právoplatností rozsudku č. k. 9C/19/2016-75 zo dňa 18.04.2016.
40. So zreteľom na vyššie uvedené, odvolací súd v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil rozsudok vo vyhovujúcom výroku I. a vo výroku o trovách konania III. a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
41. Úlohou súdu prvej inštancie bude po vrátení veci opätovne posúdiť dôvodnosť nároku žalobcu na zaplatenie splátok z úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXXXXXXXX. Všetky splátky, ktoré sa stali splatnými ku dňu právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 9C 19/2016-75 zo dňa 18.4.2016 už predstavujú prekážku rozhodnutej veci pre predmetné konanie. Odvolací súd považuje za irelevantnú vecnú správnosť dôvodov v rozhodnutí OS Prešov, č. k. 9C 19/2016-75. Dôležité je len to, či majetok korešpondujúci týmto splátkam už bol predmetom konania. Pokiaľ ide o splátky splatné ku dňu právoplatnosti rozsudku č. k. 9C 19/2016-75, vo vzťahu k nim bude potrebné po ich podrobnom preskúmaní konanie zastaviť pre prekážku res iudicata. Pokiaľ ide o splátky, ktoré sa stali splatnými po právoplatnosti rozsudku č. k. 9C 19/2016-75, vo vzťahu k týmto neexistuje prekážka rozsúdenej veci. To však neznamená, že ich má súd prvej inštancie priznať bez ďalšieho. Zdá sa, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov aj z iných dôvodov vzhľadom na poplatky uvádzané v zmluve o úvere zo dňa 12.6.2014 (č. l. 7 spisu). Žalobca si skompenzoval svoje náklady a tieto odpočítal od poskytnutého úveru. Celková výška (čerpania) úveru označuje celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje za náhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi vyplatené (pozri rozsudok Súdneho dvora C - 377/14 Radlinger proti FINWAY a.s.). Uvedené má potom vplyv na všetky relevantné údaje v zmluve - RPMN, výšku úveru, výšku splátky a iné. Zároveň tiež vyplýva otázka, či v danom prípade skutočne došlo k uzavretiu úverovej zmluvy podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a rezervácii peňazí, alebo k uzavretiu zmluvy o pôžičke podľa ust. § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka. Zdá sa, že pre neuvedenie správnych údajov v zmluve o úvere je úver bezúročný a bez poplatkov a preto bude potrebné v splátkach, ktoré sa stali zročnými po právoplatnosti rozsudku č. k. 9C 19/2016-75 zohľadniť a odpočítať úroky a poplatky z každej splátky. Súd prvej inštancie potom svoje zistenia odôvodní v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP tak, aby jeho rozhodnutie bolo presvedčivé.
42. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).