Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/23/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu Prima banka Slovensko a.s., so sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, zast. advokátskou kanceláriou SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o, so sídlom Bratislava, Štefánikova 8, proti žalovanému V. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom V. V. B. XXX, zast. JUDr. Radoslavom Sotákom, advokátom, so sídlom Michalovce, Námestie Slobody 7, o zaplatenie 3.205,80 € s prísl., odvolaní žalobcu proti rozsudku 24Csp/28/2016-109 z 11.9.2017 Okresného súdu Michalovce

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania.

Priznáva žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) rozsudkom žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 38,15 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, v rozsahu späťvzatia žaloby konanie zastavil, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 97 %.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 3.205,80 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 58,56 €, úrokom vo výške 10,50 % ročne zo sumy 3.205,80 € od 27.6.2016 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 3.205,80 e od 27.6.2016 do zaplatenia.

3. Skutkovo žalobu odôvodnil žalobca tým, že dňa 27.6.2012 uzavrel so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej mu poskytol úver vo výške 5.000 € na bežnom účte č. 3470048109/3100, ktorý mal zaplatiť do 20.6.2017 v pravidelných 60-tich splátkach formou bankového inkasa z bežného účtu. Žalovaný porušil svoju povinnosť splácať úver riadne a včas, preto žalobca vyhlásil jeho predčasnú splatnosť ku dňu 20.8.2013.

4. Uznesením vyhlásením na pojednávaní dňa 11.9.2017 súd rozhodol o pokračovaní v konaní s právnym nástupcom pôvodného žalobcu spoločnosťou Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Žilina, Hodžova 11.

5. Po čiastočnom späťvzatí žaloby žalobcom tak, že predmetom konania zostala istina 1.713,70 € spolu so zmluvným úrokom vo výške 10,59 % ročne zo sumy 3.113,70 € od 30.9.2016 do 2.11.2016 a úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 3.113,70 € od 30.9.2016 do 2.11.2016, súd konanie podľa ust. § 145 ods. 1, § 146 ods. 1 v späťvzatej časti konanie zastavil.

6. Súd po vykonaní dokazovania skutkovo uzavrel, že medzi pôvodným žalobcom a žalovaným bola dňa 27.6.2012 uzavretá zmluva o spotrebnom bezúčelovom úvere vo výške 5.000 €, s úrokovou sadzbou 10,59 % ročne, úrokom z omeškania 9 % ročne, s dohodnutou splátkou úveru vo výške 107,69 €, s počtom splátok 60 platených bankovým inkasom, platobný deň bol k 20. dňu príslušného mesiaca, dátum prvej splátky 20.7.2012, konečná splatnosť úveru 20.6.2017, ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len „RPMN“) 12,58 %, priemerná RPMN 21,86 % a celkové náklady dlžníka spojené s úverom 6.643,40 €. Predčasnú splatnosť úveru vyhlásil veriteľ ku dňu 20.8.2013, kedy uviedol, že aktuálna výška splatnej pohľadávky s príslušenstvom ku dňu 1.8.2013 je vo výške 4.376,14 €. Z prehľadu splátok úveru, z prehľadu obratov na účte žalovaného a z výpisu z účtu žalovaného súd zistil, že žalovaný žalobcovi uhradil celkovo sumu 4.760 €. Z prehľadu splátok úveru zistil, že jednotlivé platby žalovaného boli započítané tak, že zostatok istiny predstavoval výšku 1.713,70 €, zostatok úrokov 563,29 €, pričom za uhradený sa považoval úrok vo výške 563,29 €, úrok z omeškania predstavoval nedoplatok vo výške 2.065,80 € a uhradený úrok z omeškania výšku 2.065,80 €, teda nezaplatená istina predstavovala súhrne sumu 1.713,70 €. Z čl. 4.4 zmluvy o spotrebnom úvere č. 603 555 zistil, že ak banka vyhlási predčasnú splatnosť úveru, je pohľadávky banky splatná dňom uvedeným v oznámení, vyhlásení predčasnej splatnosti úveru. V prípade oznámenia, vyhlásenia predčasnej splatnosti z podnetu banky je dlžník povinný zaplatiť banke pohľadávku banky, z čl. 5.4 súd zistil, že výška úroku z omeškania je dohodnutá v podmienkach úveru, pričom vznikom povinnosti platiť úrok z omeškania povinnosť dlžníka platiť dohodnuté úroky nezaniká a z čl. 5.5, že zmluvné strany sa dohodli, že pri úhrade omeškanej splátky úveru alebo splátky úrokov alebo úroku z omeškania, rep. celej pohľadávky banky po splatnosti úveru sa prijatá sumy zaúčtuje v poradí: náklady spojené s uplatnením omeškanej splátky, ostatok úveru, resp. celej pohľadávky banky, úrok z omeškania, úroky, poplatky a splátky úveru, zostatok úveru.

7. Právne zistený skutkový stav súd posudzoval podľa § 497, § 502 ods. 1, 2, § 503 ods. 1, 2, § 506, § 324, § 365, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 121 ods. 3, § 517 od. 1 veta prvá, 2, § 52 ods. 1, 2 posledná veta Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., § 3a ods. 1, 2, 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., § 1 ods. 2, § 2, § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4Obo/143/1998, podľa ktorého veriteľovi patria dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov iba do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný iba úroky z omeškania, súd konštatoval, že žalobca ako veriteľ má právo na zaplatenie dohodnutého úroku iba do dňa kedy vyhlásil úver za predčasne splatný s tým, že po tomto termíne mu nevzniká právo na zaplatenie dohodnutého úroku z úveru, ale iba úroku z omeškania. Súd ďalej uviedol, že neexistuje zákonné kogentné pravidlo, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť bližšie neurčenú dobu úrok popri úroku z omeškania a takým ustanovením nie je ani ustanovenie § 506 Obchodného zákonníka. Občiansky zákonník pre porovnanie v ustanoveniach o pôžičke rovnako takéto pravidlo neuvádza (§ 657, § 658). Ak úver nie je splatený po splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných prostriedkov sankcie či už zákonné (úrok z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. zmluvná pokuta). Do úvahy prichádzajú prípadne aj iné nároky z porušenia práva vyvolaného dlžníkom (náhrada škody, vydanie bezdôvodného obohatenia). Dôležité je však, že ich povahou ide nie o plnenia tvoriace cenu/odplatu za úver, ale o nároky z porušenia práva. Dohoda o úrokoch po splatnosti popri ďalších úrokoch za omeškanie a ďalších sankciách sa dotýka ponuky zákona - dispozície. Odklon od dispozície právnej normy, ktorý sleduje úrok popri úrokoch z omeškania, či iných sankciách je v neprospech žalovaného. Ak by takejto dohody nebolo, zákon by umožňoval žalobcovi uplatniť po splatnosti úrok z omeškania pri pomerne novom pravidle o administratívnom strope na celkové sankcie zakotvené v § 3a nar. vlády 87/1995 Z.z. Pre prípad omeškania nie inštitút ceny úveru, ale rôzne sankčné mechanizmy za neplnenie povinnosti riešia krízu spojenú s omeškaním. Cena musí byť jasne stanovená, uzavretá a ustálená výhradne v spojení s ukončením úverovej služby, a teda uplynutím úverového obdobia či už pôvodne dohodnutého alebo predčasne skončeného. Neuzavretá a otvorená môže byť len sankcia, ktorej výšku reguluje všeobecne záväzný predpis tak, aby nenadobudla neprimerané rozmery. Zmena záväzku logicky prináša aj zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania v spojení s využitím práva podľa a za podmienok § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti súd uviedol, že k predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa - žalovaného došlo konaním veriteľa, a teda, bol to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou (obsahu) záväzku určil aj režim ďalšieho plnenia záväzku svojím jednostranným adresovaným právnym úkonom. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úrok, ktorý by mu patril výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým

sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úrok zo sumy, ktorú mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Žalobu v časti zmluvného úroku vo výške 10,59 % ročne odo dňa vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru súd preto zamietol.

8. Súd argumentoval, že s protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ak v tomto prípade existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou. Ak by sa žalobca odplatných plnení naďalej dovolával aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a subsidiárne ani testom § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka. Je nevyhnutné, aby úverové vzťahy boli osobitne chránené a potvrdzuje to vlastne aj osobitná smernica o spotrebiteľských úveroch a na vnútroštátnej úrovni celý rad osobitných noriem. Úroky za poskytnutie úveru sa na rozdiel od odplaty za akúkoľvek inú odplatnú službu či kúpu tovaru odlišujú tým, že plynutím času narastajú (cena za poskytnutú službu narastá). Dohoda o platení úroku za úver aj po splatnosti spôsobuje, že takýto úrok v skutočnosti navyšuje cenu za užívanie finančných prostriedkov za obdobie do dohodnutej alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťuje sankčný mechanizmus úroku z omeškania. Takto dochádza k obchádzaniu inštitútu iného plnenia na účely aplikácie § 3a ods. 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. V protiprávnom stave patria zmluvným stranám nároky z porušenia práva, napr. sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nar. vl. 87/1995 Z. z.

9. Súd zdôraznil, že základným princípom spotrebiteľských zmlúv je zásada, podľa ktorej nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, teda také zmluvné dojednanie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky (§ 53 ods.5 . Konštatoval, že aj keď niet kogentného zákonného ustanovenia, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť platiť úrok popri úroku z omeškania aj po dobe splatnosti, nie je vylúčené, aby sa strany úverovej zmluvy dohodli na povinnosti dlžníka platiť úrok z úveru až do splatenia úveru. Je nepochybné, že takáto dohoda indikuje neprimeraný nárast dlhu v neprospech spotrebiteľa, čo nastoľuje otázku vykonania súdnej kontroly prijateľnosti takejto dohody ohľadom úroku popri úroku z omeškania a prípadných ďalších sankciách. Takýto odklon od dispozície právnej normy, ktorý sleduje úrok popri úroku z omeškaniach, či iných sankciách, je v neprospech spotrebiteľa - žalovaného. Dohodnutý úrok predstavujú cenu služby. Ak by zákonodarca mal úmysel uregulovať cenu služby aj za obdobie po skončení služby, mohol to explicitne upraviť tak, ako to napr. zakotvil pri iných spoločenských vzťahoch v § 723 ods. 1 - „je nájomca povinný platiť nájomné až do vrátenia veci“. Ustanovenie § 506 Obchodného zákonníka o odstúpení od zmluvy pre nesplácanie úveru a o vrátení dlžnej sumy s úrokmi nestanovuje presne, či sa majú platiť úroky do odstúpenia alebo úroky aj po odstúpení. Zostala teda len rovina zmluvnej úpravy, a tá je z uvedených dôvodov vystavená súdnej kontrole neprijateľnosti (§ 53 ods. 1 .

10. V prejednávanej veci žalovaný po zosplatnení úveru uhradil žalobcovi sumu v celkovej výške 4.760 €, ktorú súd pripočítal na istinu. V čase 29.10.2016, t.j. úhrady poslednej splátky vo výške 1.000 €, predstavovala istina sumu 616,14 € a úrok 422,01 €, po odrátaní týchto súm a započítaní úroku z omeškania za príslušné obdobie až do momentu uhradenia samotnej istiny (za obdobie od 21.8.2013 až do dňa 29.10.2016) súd vyčíslil sumu 38,15 € ako pevne vyčíslenú sumu nezaplateného zákonného úroku z omeškania, ktorú priznal žalobcovi. Súd pritom postupoval tak, že celkovú dlžnú sumu ponižoval o jednotlivé splátky zaplatené žalovaným, pričom tieto započítaval prvotne na istinu.

11. Súd vzhľadom na uvedené po čiastočnom zastavení konania v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a to aj v časti úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 3.113,70 € od 30.9.2016 do 2.11.2016 a úroku z omeškania vo výške 8,75 % zo sumy 1.173,70 € od 3.11.2016, čo odôvodnil tým, že zmena záväzku v podobe mimoriadneho zosplatnenia priniesla aj zmenu pomerov plnenia a aktivovala režim

omeškania v spojení s využitím práva podľa a za podmienok § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Z dôvodu zmeny záväzku, ktorý vznikol pred 1.2.2013, nebolo možné požadovať od žalovaného, ako spotrebiteľa, úrok z omeškania až vo výške 8,75 %, z dôvodu, že zmena nastala dňa 20.8.2013, teda k nej došlo až po termíne 1.2.2013. Na samotný žalovaným neuhradený zákonný úrok z omeškania súd tohto zaviazal vo výrokovej časti pevnou sumou vo výške 38,15 €.

12. Pokiaľ ide o náhradu trov konania, súd konštatoval, že žalobca bol v konaní úspešný v pomere 2 % a žalovaný v pomere 98 %, teda čistý úspech žalovaného predstavuje percentuálny pomer 96 %. Z uvedeného teda vyplýva, že žalovaný bol v konaní úspešnejší a to aj vzhľadom na skutočnosť, že čiastočné späťvzatie žaloby bolo potrebné pripočítať na vrub žalobcu, keď tento svoje dispozičné oprávnenie využil bez uvedenia dôvodu.

13. Rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania napadol včas podaným odvolaním žalobca z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/, f/ a domáhal sa, aby ho odvolací súd zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná mu náhradu trov celého konania. Postup súdu, ktorý nerešpektoval zmluvné dojednanie o úročení úrokom až do dňa jeho skutočného zaplatenia nie je dôvodný. Simultánne úročenie pohľadávky po splatnosti peňažného záväzku úrokom z omeškania a zároveň úrokom podľa § 502 a § 503 nie je normatívne vylúčené, preto žalobcom uplatňovaný nárok na zaplatenie úrokov sa nijakým spôsobom neodchyľuje od zákona. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k inému právnemu záveru, je tento právny záver nesprávny. Odmietol argumentáciu súdu opierajúcu sa o uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/143/1998 z 1.7.2000 vzhľadom na to, že z jeho právnej vety je zrejmé, že sa nezaoberal prípustnosťou paralelného úročenia istiny úverovej pohľadávky popri úrokoch z omeškania, naviac súd nezohľadnil komplexne skutkové a právne okolnosti daného prípadu a jeho rozhodnutie sa opiera o s meritom veci nesúvisiace rozhodnutie a o raritné a tendenčné rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, ktoré nezohľadňujú ustálený doktrinálny výklad ust. § 502 a 503 a konštantnú rozhodovaciu prax súdov SR a ČR. Rovnako Ústavný súd sa vo veci sp. zn. IV. ÚS 476/2012 nezaoberal prípustnosťou paralelného úročenia istiny úverovej pohľadávky popri úrokoch z omeškania, ale namietaným porušením základných práv konkrétnej sťažovateľky. V súvislosti so svojím právnym názorom o povinnosti dlžníka platiť úroky až do doby skutočného vrátenia poskytnutého úveru poukázal na viaceré rozhodnutia, z ktorých citoval, napr. rozsudky Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Odo 657/2005 z 27.6.2007, sp. zn. 33 Cdo 1401/2014 z 24.7.2014, sp. zn. 33 Odo 518/2003 z 25.9.2003, uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Co/393/2016 z 30.8.2017, sp. zn. 4Cob/146/2013, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43Cob/186/2013, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14Co/83/20012 z 11.10.2012. Zdôraznil, že okamihom splatnosti úveru, resp. vyhlásením predčasnej splatnosti úveru v nadväznosti na porušenie dlžníkovej povinnosti splatiť poskytnutý úver riadne a včas, nemôže dôjsť k zániku práva veriteľa na zmluvne dohodnutý úrok. Vyjadril názor, že je absurdné, ak by sa takýmto spôsobom (častokrát úmyselným nesplatením úveru) mohol dlžník zbaviť svojej povinnosti platiť úroky (mutatis mutandi R 53/1972). Právny záver súdu nezohľadňuje, že protiprávny stav vyvolal žalovaný svojím nezodpovedným správaním, ktorého prirodzeným následkom je sankcia. K uhradeniu pohľadávky žalobcu nedošlo, preto uplatnil voči žalovanému jediný sankčný mechanizmus v podobe tzv. straty výhody splátok, a to predčasným zosplatnením úveru. Povinnosť platiť úroky z omeškania je pritom predpokladaným zákonným sankčným mechanizmom. Pretrvávajúci stav, keď žalovaný naďalej užíva (nevracia) finančné prostriedky a žalobca nimi fakticky nedisponuje, nie je dôvodom na nepriznanie zmluvne dohodnutých úrokov. Inštitút úroku je v právnej doktríne SR a ČR dlhodobo interpretovaný ako cena za užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov. Preto má dlžník zásadne platiť tento úrok za skutočnú dobu užívania (bez ohľadu na termín splatnosti úveru), t.j. do doby reálneho vrátenia úveru veriteľovi. V tejto súvislosti citoval z odbornej literatúry. Uviedol, že výkladom súdu prvej inštancie dochádza k neodôvodnenému zvýhodneniu žalovaného v neprospech žalobcu a ku situácii, keď postavenie dlžníka je lepšie v prípade porušenia záväzku (nesplácanie úveru), než v prípade riadneho plnenia povinností - predčasným zosplatnením úveru v dôsledku porušenia povinností žalovaným tak paradoxne dochádza k jeho ekonomicky výhodnejšiemu postaveniu, keď namiesto povinnosti zaplatiť žalobcovi aj zmluvne dohodnuté úroky vo výške 10,59 % ročne, popri úrokoch z omeškania (ako zákonom stanovenej sankcie), je žalovaný povinný zaplatiť iba úrok z omeškania. Pokiaľ ide o spôsob započítania jednotlivých plnení, zmluvnými stranami bol tento výslovne dohodnutý - prijatá suma sa zaúčtuje v poradí: náklady spojené s uplatnením splátky/zostatku úveru, resp. celej pohľadávky banky, úrok z omeškania, úroky, poplatky a splátka úveru/zostatok úveru. Postup žalobcu bol preto legitímny. Pokiaľ ide o uplatňovaný úrok z omeškania, tento bol v súlade so zákonom.

14. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že rozsudok je vecne správny a navrhol ho potvrdiť. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania. Pokiaľ žalobca namietal údajnú výhodnosť úročenia po zosplatnení len zákonným úrokom z omeškania, mal tento argument za účelový, pretože žalobca mal možnosť od momentu zosplatnenia žiadať vrátenie celej dlžnej sumy od žalovaného, účelovo však čakal s podaním žaloby až tesne pred termín premlčania, z dôvodu snahy o vlastný finančný profit z podvojného úročenia. Tento jeho postup nemôže byť teraz vyčítaný žalovanému. Nesprávny postup žalobcu po zosplatnení úveru spočíval jednak v rozvrhu jednotlivých splátok, keď žalobca rozdeľoval sumy jednotlivých splátok na splátku istiny a splátky rôznych druhov úrokov a poplatkov. Takýto postup žalobcu ako veriteľa, aj keď podľa zmluvy o spotrebnom úvere, bol Ústavným súdom SR označený za ústavne neakceptovateľný (ÚS 476/2012).

15. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti ako aj v súvisiacom výroku o trovách potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, ako vecne správny.

16. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30.1.2019 o 10.25 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 215/2. posch. s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku odvolací súd oznámil dňa 24.1.2019 na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade s § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.

17. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

18. Výroky rozsudku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 38,15 € a v časti žalobcom vykonaného späťvzatia žaloby neboli odvolaním napadnuté (§ 379 , nadobudli právoplatnosť (§ 227 ods. 1 a ust. § 367 ods. 1 a contrario , a preto neboli v odvolacom konaní preskúmavané.

19. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov dospel k záveru, že v prejednávanom prípade odvolacie dôvody uplatnené odvolateľom nie sú dôvodné.

20. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok hodnotenia jeho dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193, § 194 a § 205 alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. V konaní neboli zistené ani žiadne vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

21. Súd prvej inštancie vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe žalobcu nevyhovel v napadnutej časti a závery, ktoré prijal primerane a zrozumiteľne vysvetlil, uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej tak aj po stránke právnej. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu.

22. Podľa § 387 ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

23. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť rozsudku v tomto výroku. Dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti zamietol podrobne rozobral v odôvodnení svojho rozhodnutia, s týmito sa odvolací súd stotožňuje a v podrobnostiach na ne poukazuje.

24. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodáva: Najpodstatnejším dôvodom podaného odvolania proti rozsudku vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti bol nesúhlas žalobcu s právnym názorom súdu prvej inštancie, že dohodnutý zmluvný úrok patrí žalobcovi len do zosplatnenia dlhu a následne mu prislúcha len úrok z omeškania. Prípustnosť kumulácie úroku a úroku z omeškania (resp. ich paralelného uplatnenia) po predčasnej splatnosti úveru pri spotrebiteľských úveroch je predmetom riešenia množstva súdnych sporov ale aj akademickej obce. Doposiaľ táto otázka jednoznačne a definitívne vyriešená nebola pre absenciu rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Známe sú rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, podľa ktorých je dohoda účastníkov zmluvy o úvere o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov možná (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Odo 657/2005) ako aj o možnom súbehu dohodnutého úroku a úroku z omeškania pri pôžičke (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Cdo 1401/2014) V rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32 Cdo 3830/2014 možno zaznamenať názor, že veriteľovi patrí úrok aj po zosplatnení úveru. V každom odvolaciemu súdu známemu prípadu však riešenie tejto otázky nadväzovalo na záver o platnosti dohody veriteľa a dlžníka o úrokoch po zosplatnení úveru, pričom otázka výlučne zákonného rámca úročenia sa v týchto prípadoch neriešila. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 143/98 zo dňa 1.7.2000, na ktoré sa v rozhodovacej praxi na podporu názoru o úročení úveru len do jeho splatnosti frekventovane odkazuje, nerieši túto otázku ako podstatnú, ťažiskovú a vyslovený právny názor k ďalšiemu postupu súdu prvej inštancie po zrušení jeho rozhodnutia „Odvolací súd v tejto súvislosti upozorňuje, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (§ 369 ", v ňom nie je nijak bližšie zdôvodnený. Nemožno však prehliadnuť, že zdôvodnenie založené i na tomto názore prešlo testom ústavnosti, pričom Ústavný súd SR vo svojom uznesení sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z 18.9.2012, jednak zmienené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR považoval za súčasť štandardnej judikatúry všeobecných súdov a jednak výklad vo výsledku zodpovedajúci tejto alternatíve právneho posúdenia veci považoval za ústavne akceptovateľný. Na podklade uvedených judikatórnych výstupov sa k takémuto názoru prikláňa aj odvolací súd, pričom k formovaniu tejto jeho argumentačnej pozície došlo v podstatnom tiež na podklade týchto úvah: Interpretácia trvania úročenia úveru musí odzrkadľovať tiež samotnú podstatu úroku a špecifickosť právnej situácie, ktorá po zosplatnení úveru nastáva. Právna teória i rozhodovacia prax sú zajedno v tom, že úrok je cenou peňazí - odplatou veriteľovi za to, že peňažné prostriedky dočasne prenechá dlžníkovi a ten ich v dohodou stanovenej alebo na základe zákona veriteľom určenej dobe môže využívať. Rovnako nakoniec vníma podstatu úroku vo svojej právnej argumentácii žalobca. Práve možnosť disponovať s peňažnou sumou na dosiahnutie vlastného hospodárskeho prospechu na strane dlžníka a získanie úroku za poskytnutie tejto možnosti na strane veriteľa, predstavujú bezprostredný ekonomický dôvod vzniku právneho vzťahu z úverovej zmluvy. Účinným uplatnením práva mimoriadneho zosplatnenia úveru veriteľom dochádza celkom nepochybne k narušeniu tohto dôvodu úverovej zmluvy; v ďalšom čase už totiž dlžník nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, keďže veriteľ mu túto možnosť už viac nedáva (odňal). Nevrátením prenechaných peňazí po zosplatnení úveru, bez ohľadu na to aké účinky z hľadiska trvania úverového vzťahu právnemu úkonu zosplatnenia pripíšeme, nepochybne vzniká protiprávny stav, s ktorým sú ako následok prípadne spojené sankčné (úroky z omeškania), zodpovednostné (náhrada škody) a zabezpečovacie plnenia (zmluvná pokuta), na ktorých sa účastníci pre tento prípad dohodli, alebo ktoré sú dané zákonom a nie záväzky majúce povahu odplaty, medzi ktoré úrok, ako už bolo vyjadrené skôr, rozhodne patrí. Nemožno v tejto súvislosti prehliadnuť ani to, že otázka „odplaty“ za nesplnenie povinnosti dlžníkom nastala výlučne v súvislosti s úverovými vzťahmi, pričom mimo nich odvolaciemu súdu nie sú zrejmé prípady, kedy by sa veriteľ po zročnosti plnenia domáhal mimo sankčných, zabezpečovacích alebo zodpovednostných záväzkov tiež iných vedľajších plnení, majúcich povahu akejsi zmluvnej odplaty. Takto napríklad po skončení nájmu prenajímatelia nežiadajú nájomné až do vydania predmetu nájmu i napriek tomu, že zákon platenie nájomného len za obdobie trvania nájmu nelimituje (rovnako ako úrok pri úveroch). Možno síce namietať, že náhradu za užívanie veci bez právneho dôvodu vlastníci bežne žiadajú, treba mať ale na zreteli, že svojím charakterom sa nad akúkoľvek pochybnosť nejedná o odplatu, ale o náhradu

zo zodpovednostného vzťahu z bezdôvodného obohatenia, ktorú, ako už bolo skôr zmienené, odvolací súd pripúšťa i v prípade úverových vzťahov. Odvolací súd teda nevzhliadol právny, ekonomický a v svojej podstate ani žiaden iný racionálny dôvod, pre ktorý by výklad právnej úpravy mal smerovať k úročeniu poskytnutých peňazí aj po zosplatnení úveru, teda v čase, kedy veriteľ dlžníkovi neposkytuje možnosť užívať jeho peniaze, ale dlžník veriteľove peniaze protiprávne zadržiava. Celkom nepatričnou je argumentácia zástancov opačného názoru, založená na interpretácii znenia poslednej vety ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého úrok je povinný (dlžník) zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov. Použitá formulácia na prvý pohľad evokuje u zástancov úročenia úveru aj po splatnosti, že tým je otázka zodpovedaná „do vrátenia“, a teda nie do splatnosti; tento argument však vo svojej podstate abstrahuje od toho, že jeho znenie, zvlášť však použité slovo „len“ v tomto ustanovení jasne naznačuje, že tým bolo sledované obmedzenie dohodnutého úroku v prípade skrátenia doby vrátenia peňazí a nie rozšírenie úročenia nad túto dobu. Zástancovia názoru o úročení úveru po splatnosti sa doposiaľ uspokojivo nevysporiadali ani s jeho zrejmou kolíziou s úpravou, priznávajúcou veriteľovi za omeškanie dlžníka s peňažným plnením iba úrok z omeškania (poplatok z omeškania), za situácie, keď možnosť kvantitatívneho rozšírenia tejto sankcie za oneskorené plnenie v občianskoprávnych vzťahoch je v právnej praxi jednotne odmietaná. Úročenie zosplatneného úveru zároveň nereflektuje ani skutočnosť, že právny poriadok úhrn sankcií za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov (podľa ust. § 3a ods. 2 nar. vlády SR č. 87/1995 Z. z. sa nimi rozumejú úroky z omeškania, zmluvné pokuty a akékoľvek iné plnenia za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov) limituje.

25. V prejednávanej veci bolo povinnosťou súdu prvej inštancie postupovať v súlade s prvým dielom druhej hlavy tretej časti Civilného sporového poriadku, v ktorých ide o spory s ochranou slabšej strany

- spotrebiteľské spory. Pre túto právnu úpravu je charakteristické, že protežuje vybranú sporovú stranu, čím vzbudzuje dojem zdanlivého rozporu s princípom rovnosti strán (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kolektív, Komentár. Praha: C.H.Beck,str. 1014). Systém ochrany zavedený nielen vnútroštátnou úpravou ale aj unijným právom (napr. Smernicou rady 93/13/EHS) vychádza z myšlienky znevýhodneného postavenia spotrebiteľa pokiaľ ide o vyjednávaciu silu aj o úroveň jeho informovanosti. Pri posudzovaní pozície dlžníka, ktorý podľa odvolateľa porušením svojej povinnosti získal výhodnejšie postavenie ako dlžníci, ktorí svoje záväzky plnia riadne, keďže sa zbavil povinnosti platiť zmluvný úrok z úveru, je potrebné zohľadniť aj následok tohto porušenia, ktorým je skoršia splatnosť ako bola pôvodne dohodnutá splatnosť pohľadávky. Dlžník v takomto prípade nemá povinnosť platiť zmluvne dohodnutý úrok z úveru, na druhej strane stráca výhodu splátok a vzniká mu povinnosť zaplatiť celý (zvyčajne nie malý) dlh naraz a to skôr, ako bolo dohodnuté. Z pozície veriteľa to znamená, že síce stratí nárok na úrok z úveru, ale má nárok na zaplatenie celého dlhu naraz bez čakania na jeho zaplatenie v splátkach ako bolo pôvodne dohodnuté v zmluve. Otázka vymoženia dlhu (skorého) je potom spojená s otázkou predzmluvnej aktivity (zisťovanie platbyschopnosti klienta) a zabezpečením úveru.

26. Na margo námietky žalobcu, že spôsob započítavania platby dlžníka bol zmluvne dohodnutý, preto je legitímny, odvolací súd dáva do pozornosti rozhodnutie (nepochybne žalobcovi, ktorého sa týka, známe) Slovenskej obchodnej inšpekcie (ďalej len „SOI“), Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave z 11.3.2014, číslo: SK/0215/99/2014, ktorým bolo zamietnuté odvolanie Sberbank Slovensko, a.s. Bratislava (právneho predchodcu súčasného žalobcu) proti rozhodnutiu Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave pre Bratislavský kraj č. P/0417/01/2013 zo 14.2.2014 a zároveň potvrdené rozhodnutie prvostupňového orgánu o uložení pokuty vo výške 6.000 € za porušenie povinnosti predávajúceho neupierať spotrebiteľovi právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách podľa § 3 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa. Z rozhodnutia vyplýva, že pri kontrole dňa 14.3.2013 v kontrolovaných zmluvách a obchodných podmienkach boli zistené ustanovenia obsahujúce neprijateľné zmluvné podmienky, čím účastník (Sberbank Slovensko, a.s. Bratislava, pozn. odvolacieho súdu) porušil zákaz upierať spotrebiteľovi právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktoré sú zdokumentované v inšpekčnom zázname z kontroly dňa 12.6.2013, ktorý bol kontrolovanému subjektu odovzdaný pri kontrole dňa 12.6.2013. Išlo okrem iných aj o nasledovnú neprijateľnú podmienku: Článok 5, bod 5 v znení: Zmluvné strany sa dohodli, že pri úhrade omeškanej splátky úveru alebo splátky úrokov alebo úroku z omeškania, resp. celej pohľadávky banky po splatnosti sa prijatá suma zaúčtuje v poradí: náklady spojené s uplatnením omeškanej splátky/zostatku úveru, resp. celej pohľadávky banky, úrok z omeškania, úroky, poplatky, a splátka úveru/zostatok úveru. Podľa rozhodnutia SOI predmetné

zmluvné ustanovenie odopiera spotrebiteľovi pre neho výhodnejší režim úhrady dlhu, ktorý mu poskytuje Občiansky zákonník. Uvedené ustanovenie zároveň zakladá nerovnováhu v právach a povinnostiach dodávateľa a spotrebiteľa a neprimeraným spôsobom obmedzuje zmluvnú autonómiu spotrebiteľa. Spotrebiteľ má záujem na tom, aby mohol prioritne splatiť istinu úveru a až následne jej príslušenstvo. Uvedená zmluvná podmienka je v rozpore s § 566 ods. 2 OZ, podľa ktorého pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa plnenie dlžníka započítava najprv na istinu a potom na úroky, ak dlžník neurčí inak. Len dlžníkovi prináleží pri plnení dlhu určiť, ktorý dlh plní, resp. ktorú jeho časť. Uvedená zmluvná podmienka je neprijateľná v zmysle § 54 ods. 1 OZ, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené skutočnosti námietka žalobcu o absolútnej legitímnosti a súladnosti s právnym poriadkom uvedeného spôsobu započítania jednotlivých plnení, je nedôvodná, pretože o neprijateľnosti takéhoto dojednania pred rozhodnutím súdu rozhodol už aj iný štátny orgán, konkrétne Slovenská obchodná inšpekcia. V tejto súvislosti odvolací súd podporne dáva do pozornosti aj rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co 39/2011 z 20.9.2011, podľa znenia právnej vety ktorého „ Ak zmluva umožňuje ľubovôľu dodávateľa v tak závažnej otázke, akou je rozhodovanie o účele platby, a teda svojvoľné rozhodovanie o výške nielen príslušenstva ale v konečnom dôsledku aj o výške samotnej istiny pohľadávky, nerešpektujúc pritom určenie účelu platby zo strany spotrebiteľa, je zmluva v tejto časti hrubo nevyvážená. Ustanovenie zmluvy vedúce k opísanému stavu je v neprospech spotrebiteľa a pokiaľ nie je spotrebiteľom osobitne vyjednané, ale je v rámci kontraktácie nadiktované v režime tzv. štandardnej typovej (adhéznej) zmluvy, ide vždy o neprijateľnú zmluvnú podmienku“.

27. Podľa názoru odvolacieho súdu odvolateľ neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by preňho ako žalobcu privodili priaznivé rozhodnutie. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o uplatnenom nároku vo vzťahu k odvolateľovi. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v podrobnostiach odkazuje a rozsudok v napadnutom výroku vo veci samej a v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 potvrdil.

28. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1, § 396 ods. 1 .

29. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .