Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_16Csp-128-2017.pdf
PDF · 147.49 KB
Case nature
Area
Subarea
16Csp/128/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trenčín, v konaní pred sudkyňou Mgr. Gabrielou Chudovskou v právnej veci žalobcu: KRUK Česká a Slovenská republika, s.r.o., so sídlom Československé armády 954/7, Hradec Králové, Česká republika, IČO: 247 85 199, práv. zast.: JUDr. Jiří Šmída, usadený euroadvokát, so sídlom Ul. Svornosti 43, Bratislava, proti žalovanej: B. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. II. XX/XX, K. nad E., o zaplatenie 196,18 eur, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu zamieta. II. Žalovaná má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1.Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 29.06.2017 domáhal rozhodnutia súdu, ktorým by zaviazal žalovanú zaplatiť mu sumu 597,88 eur a náhrady trov konania.
2. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že jeho právny predchodca - spol. Provident Financial, s.r.o., IČO: 35 805 731 uzatvoril so žalovanou dňa 22.08.2013 zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej poskytol žalovanej hotovostne pôžičku vo výške 780,- eur. Žalovaná sa zaviazala splácať ju v pravidelných týždenných splátkach po dobu 45 týždňov, prvá splátka bola splatná 7.kal. deň po uzavretí zmluvy, tj. 29.08.2013 a posledná splátka bola splatná dňa 03.07.2014. Žalovaná sa zaviazala uhradiť náklady spojené s úverom vo výške 196,18 eur, ktoré zahŕňajú zmluvný úrok a administratívny poplatok, ktorý tvorí najmä spracovateľský poplatok a služby obchodného zástupcu. Ďalej dňa 22.08.2013 uzatvorili aj zmluvu o zabezpečení splátok úveru, na základe ktorej sa právny predchodca žalobcu zaviazal žalovanej poskytnúť službu, ktorá zahŕňala výber splátok každý týždeň v hotovosti prostredníctvom obchodného zástupcu na určenom mieste, za čo sa žalovaná zaviazala uhradiť odmenu v sume 401,70 eur, ktorá mala splácať v 45 mesačných splátkach splatných spolu so splátkami úveru. Celková čiastka, ktorú mala žalovaná uhradiť, činila 1.377,88 eur (istina 780,- eur + administratívny poplatok 196,18 eur + odmena zo zmluvy o zabezpečení splátok úveru 401,70 eur). Žalovaná uhradila sumu 985,41 eur, ktorá suma bola započítaná na istinu a následne na náklady spojenú s úverom. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 16.12.2016 postúpila spol. Provident Financial, s.r.o. ako postupca pohľadávku voči žalovanej vrátane príslušenstva na žalobcu ako na postupníka, o čom bola žalovaná upovedomená. Žalovaná pohľadávku neuhradila. Žalobca si žalobou uplatnil istinu 0,- eur a náklady spojené s úverom 597,88 eur.
3. Podaním doručeným súdu dňa 24.04.2018 žalobca zobral žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 401,70 eur, predmetom konania tak ostala suma 196,18 eur. Nakoľko došlo k späťvzatiu žaloby ešte pred doručením žaloby žalovanej, súd o čiastočnom späťvzatí žaloby nerozhodoval uznesením, len konal bez rozhodnutia o ňom o zvyšku uplatneného nároku ( § 145 ods. 3 CSP).
4. Súd žalobe vyhovel vydaním platobného rozkazu č.k. 16Csp/128/2017-27 zo dňa 11.06.2018, proti ktorému podala žalovaná odpor, v ktorom namietala, že žalobcovi uhradila minimálne sumu 988,41 eur a voči žalobcovi nemá žiaden dlh. Úver je bezúročný a bez poplatkov, pretože zmluva neobsahuje konečný dátum splatnosti úveru a zmluva o zabezpečení splátok úveru je nekalou obchodnou praktikou. Pri podpise jej boli predložené obe zmluvy, nič jej nebolo vysvetlené, len to, že ak chce úver, musí ich podpísať a úver jej potom bude poskytnutý, čo aj urobila. S poukazom na to súd uznesením zo dňa 17.09.2018 zrušil platobný rozkaz v celom rozsahu. K podanému odporu sa vyjadril žalobca, ktorý poukázal na to, že zmluva uvádza jednoznačne, že úver je dohodnutý na dobu určitú, riadne je vymedzený termín konečnej splatnosti, ktorým je 7.deň 45 týždňa po dni uzavretí zmluvy o úvere, čo je dostatočne presné, nezameniteľné a jasné. Konečná splatnosť nemusí byť vymedzená presným dátumom, pojmy termín a dátum nie sú synonymami. Zákon tiež nestanovuje presný formát pre splnenie tejto náležitosti, je dôležité, aby sa jednalo o určitý a presný čas vymedzený zrozumiteľne, čo bolo splnené. Zmluvy sú prehľadné, jasné a čitateľné po obsahovej aj formálnej stránke, termín konečnej splatnosti bol určený podľa týždňov, počas ktorých si dlžník želal úver splácať a takéto vymedzenie je pre zákazníkov dostatočne pochopiteľné. Odkázal tiež na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-42/15.
5. Súd nariadil pojednávanie na deň 31.01.2019, na ktoré sa dostavil zástupca žalobcu aj žalovaná. Žalobca uviedol, že žalovaná uhradila celkovo titulom splátok aj platieb za hotovostné prevzatie splátky sumu 985,41 eur a to v 62 nepravidelných splátkach. Splátky boli vyberané zamestnancom veriteľa v hotovosti a časť splátok bola započítaná aj na úhradu odmeny zo zmluvy o zabezpečení splátok úveru. Celkovo bolo vykonaných 45 návštev za účelom výberu splátok v hotovosti. Pokiaľ by aj súd vyhodnotil úver za bezúročný, potom by bolo potrebné, aby si každý vrátil všetko čo podľa zmluvy plnil, vrátane plnenia za uskutočnené návštevy titulom výberu splátok. Žalovaná suma predstavuje zostatok nezaplatenej istiny, ktorý zostal dlžný po započítaní platieb. Žalovaná uviedla, že úhrady vykonávala zástupkyni Providentu pani C.. Poznali sa dlhé roky, verila jej. Peniaze jej odovzdávala, ona povedala vždy: „Doklad ti potom donesiem.“ Naposledy jej uhradila 300 eur na ruku, bolo to v reštaurácii v Dubnici nad Váhom a pani C. jej povedala: „Áno B., máš to týmto všetko vyplatené.“ Potom možno dva roky dozadu, túto vec prebrala iná spoločnosť a do telefónu žalovanej nejaká pani povedala, že Kruku bude platiť 1200 eur, na čo jej žalovaná uviedla, že má všetko vyplatené. Následne sa však s touto pani žalovaná stretla, prišla na služobnom aute. Bolo to v roku 2016, stretli sa v Dubnici nad Váhom a dala žalovanej podpísať nejaké súvisiace papiere. Nevie, ale čo to presne bolo. Sťahovali sa a tie papiere by už asi nenašla. Preberanie splátok pani C. prebiehalo tak, že niekedy ona prišla k žalovanej domov, niekedy ju stretla len tak na ulici, ale väčšinou sa dohodli, že sa niekde stretnú a takto jej to platila po častiach tak 20 eur, 30 eur. No poslednú úhradu vykonala v sume 300 eur. Tohto veriteľa si žalovaná vyhľadala sama. Pani C. prišla k žalovanej domov, všetko vypísala, žalovaná to len podpísala, ale papiere si neprečítala.
6. Súd ďalej vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinným dôkaznými prostriedkami nachádzajúcimi sa v súdnom spise a zistil nasledovný skutkový stav:
7. Zo zmluvy označenej ako Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 22.08.2013 vyplýva, že túto zmluvu uzatvorila spol. Provident Financial, s.r.o., IČO: 35 805 731 ako veriteľ a žalovaná ako dlžník. Obsahom záväzku veriteľa bolo poskytnúť v prospech žalovanej spotrebiteľský úver bez určenia účelu vo výške 780,- eur. Obsahom záväzku žalovanej bola povinnosť poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť v 45 týždenných splátkach vo výške 21,70 eur od prvej po predposlednú splátku a vo výške poslednej splátky 21,38 eur. Celkové náklady boli uvedené ako súčet úroku a poplatku za garantovanú službu, pričom úrok vyjadrený úrokovou sadzbou vo výške 22,90 % ročne zo sumy úveru predstavoval sumu 84,62 eur a poplatok za garantovanú službu bol vyčíslený na sumu 111,56 eur. Poplatok za garantovanú službu podľa bodu 4 uvedeného na rubovej strane zmluvy predstavuje poplatok za službu prevencie kumulácie neuhradených splátok prostredníctvom telefonického upozornenia a/ alebo listového upozornenia na omeškanie s uhradením sumy splatnej podľa zmluvy, ďalej poplatok za podporu prostredníctvom zákazníckej telefonickej linky a kontaktných centier na pobočkách veriteľa, poplatok za vyhotovenie duplikátov dokumentov v súvislosti so zmluvou v prípade ich strany alebo zničenia, poplatok za službu poskytnutia karty splátok ako pomôcky na vedenie záznamov o platbách podľa zmluvy, poplatok za to, že veriteľ bude na základe písomnej žiadosti dlžníka v omeškaní s úhradou splatného záväzku podľa zmluvy najmenej 4 týždne, akceptovať splácanie omeškanej sumy v osobitných splátkach a zároveň, že veriteľ si v týchto prípadoch neuplatní vo vzťahu k omeškanej sume právo na odstúpenie od zmluvy alebo právo na úroky z omeškania. V zmluve bol ďalej uvedený údaj o RPMN vo výške 69,48%, celková čiastka k zaplateniu bola vyčíslená na sumu 976,18 eur, priemerná hodnota RPMN bola uvedená vo výške 49,13 %. Úver sa poskytol na dobu 45 týždňov a termínom splatnosti poslednej splátky, a teda konečnou splatnosťou úveru, bol siedmy deň 45.týždňa po dni uzatvorenia zmluvy. Splatnosť splátok bola určená tak, že splatnosť prvej splátky nastáva 7.kalendárny deň po uzavretí zmluvy a splatnosť každej ďalšej splátky nastane 7.kalendárny deň po splatnosti predchádzajúcej splátky. Zvolený bol hotovostný režim, aj podľa ktorého sa splátky uhrádzajú bezhotovostne na účet a za uhradenú sa považovala dňom pripísania na účet veriteľa. 8. Súd mal ďalej zistené, že dňa 22.08.2013 bola súčasne medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou uzatvorená aj zmluva o zabezpečení splátok úveru, ktorej predmetom bol záväzok veriteľa, že žalovanej ako dlžníkovi za dohodnutú odmenu vo výške 401,70 eur bude počas platnosti zmluvy poskytovať službu spočívajúcu v prevzatí peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky spotrebiteľského úveru poskytnutého na základe zmluvy č. XXXXXXXXX zo dňa 22.08.2013. Zmluvnú odmenu vo výške 401,70 eur sa žalovaná zaviazala splácať v 45 týždenných splátkach, a to v 44 splátkach vo výške 8,92 eur a poslednej splátke vo výške 9,22 eur. 9. Žalobca ďalej predložil súdu výpis splátok a úhrad pre zmluvu č.569429401, z ktorej vyplýva, že na zmluvu s týmto evidenčným číslom bola uhradená celkovo suma vo výške 985,41 eur. Zo zmluvy o postúpení pohľadávok a z predloženého oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 16.12.2016 vrátane prílohy, mal súd zistené postúpenie pohľadávky s príslušenstvom voči žalovanej na žalobcu. Z oznámenia o postúpení pohľadávok zo dňa 16.12.2016 súd zistil, že touto písomnosťou spol. Provident Financial, s.r.o. ako postupca oznámil žalovanej, že pohľadávka zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 22.08.2013 vyčíslená v sume 278,- eur a pohľadávka zo zmluvy o zabezpečení splátok úveru zo dňa 22.08.2013 v sume 114,- eur boli na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 16.12.2016 postúpené na žalobcu. Predmetné oznámenie bolo podľa priloženého poštového podacieho hárku žalovanej doručované dňa 27.12.2016. Žalobca vyzval žalovanú na úhradu dlžnej sumy aj predžalobnou výzvou zo dňa 01.06.2017. Z predloženého prehľadu splátok vyplýva, že žalovaná uhradila celkom 985,41 eur, z čoho suma 401,70 eur bola započítaná na úhradu odmeny zo zmluvy o zabezpečení splátok úveru a suma 583,71 eur bola započítaná na úhradu splátok úveru, a teda na splátkach úveru malo zostať nezaplatené 196,29 eur, z čoho si žalobca uplatnil sumu 196,18 eur. Úhrady boli vykonané v období od 28.08.2013 do 15.08.2016. 10. Zákonné ustanovenia: Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „zákon“), Spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Podľa § 2 písm. a), b), d) zákona, na účely tohto zákona sa rozumie a) spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, b) veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti, d) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, Podľa § 2 písm. g) zákona, na účely tohto zákona sa rozumie celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok,
Podľa § 9 ods. 1 zákona, Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi. Podľa § 9 ods. 2 zákona, Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka 18) musí obsahovať tieto náležitosti: a) druh spotrebiteľského úveru, b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko, miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu;
ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu, c) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, d) meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa, e) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom, f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, h) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere, i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru, j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, l) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, m) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny, n) prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť, o) úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere, p) upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru, q) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie, r) výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe, s) informácie o právach podľa § 15 a podmienky ich uplatnenia, t) právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti podľa § 16, u) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, w) právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej výpočtu, x) názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 23, y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok.
Podľa § 11 ods. 1 zákona, Poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1, b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y), c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.
Podľa § 9 ods. 7 zákona, Veriteľovi alebo finančnému agentovi sa zakazuje predkladať spotrebiteľovi návrhy zmlúv, ktorých zrejmým účelom je obchádzanie ustanovení tohto zákona; za takéto konanie sa považuje aj to, že sa čerpanie finančných prostriedkov alebo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zahrnú do zmlúv o úvere, ktorých povaha alebo účel by umožnili vyhnúť sa uplatňovaniu tohto zákona. Ak veriteľ využil omyl spotrebiteľa a použil zmluvné podmienky, ktorými vylúčil aplikáciu ustanovení vzťahujúcich sa na spotrebiteľské úvery, považuje sa zmluva za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ak veriteľ nepreukáže, že nemal úmysel obísť tento zákon. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
11. Z predloženej zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru zo dňa 22.08.2013 možno ustáliť, že niet pochýb o tom, že právny predchodca žalobcu ako veriteľ a žalovaná ako dlžník uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej veriteľ poskytol žalovanej úver vo výške 780,- eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splácať v 45 týždenných splátkach, a to splátky 1 až 44 vo výške po 21,70 eur a 45.splátku vo výške 21,38 eur. Výška poskytnutého spotrebiteľského úveru medzi stranami sporná nebola. Právny predchodca žalobcu pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Žalovaná túto zmluvu uzatvárala ako spotrebiteľ, keďže sa jedná o fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní predmetnej zmluvy nekonala v rámci svojho podnikania alebo povolania. Pri zákonnom posudzovaní konkrétneho prípadu súd preto vychádzal z príslušných ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. a dospel k záveru, že záväzkový vzťah, ktorý vznikol medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou je vzťahom občianskoprávnym a na predmetnú zmluvu sa hľadí ako na typovú spotrebiteľskú zmluvu. V konaní nebolo sporné ani to, že medzi uvedenými subjektmi bola dňa 22.08.2013 uzatvorená zmluva o zabezpečení splátok úveru, na základe ktorej žalovanej za dohodnutú odmenu vo výške 401,70 eur právny predchodca žalobcu počas platnosti zmluvy poskytoval službu spočívajúcu v prevzatí peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky spotrebiteľského úveru poskytnutého na základe zmluvy č. XXXXXXXXX zo dňa 22.08.2013, ktorú odmenu mala žalovaná splácať tiež v 45 týždenných splátkach. Rovnako tak súd mal preukázané aj riadne postúpenie pohľadávky z predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zmluvy o zabezpečení splátok úveru na žalobcu na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 16.12.2016, o ktorej skutočnosti bola žalovaná postupcom riadne písomne upovedomená, preto žalobca je legitímnym právnym nástupcom pôvodného veriteľa.
12. Predmetom konania po čiastočnom späťvzatí žaloby ostal nárok na zaplatenie sumy 196,18 eur, čo predstavuje podľa skutkového vymedzenia žaloby zostatok neuhradených splátok úveru. Keďže súd ustálil, že úverová zmluva uzatvorená so žalovaným je zmluvou o spotrebiteľskom úvere a vzťahuje sa na ňu zákon č. 129/2010 Z.z., súd najskôr zisťoval, či zmluva o spotrebiteľskom úvere má všetky povinné náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 uvedeného zákona. Po preskúmaní spotrebiteľskej zmluvy v časti týkajúcej sa dojednaných splátok a ich splatnosti, ako aj v časti dojednania termínu splatnosti poslednej splátky súd konštatuje, že v tejto časti možno zmluvu hodnotiť ako neurčitú. Zmluvne bolo dojednané, že splátky je povinná žalovaná uhrádzať v týždenných splátkach, a to 1. až 44. splátku v sume 21,70 eur a 45. splátku vo výške 21,38 eur. Splatnosť prvej splátky mala nastať 7. kalendárny deň po uzavretí zmluvy a splatnosť každej ďalej splátky 7. kalendárny deň po splatnosti predchádzajúcej splátky. Splatnosť poslednej splátky bola určená 7. deň 45-teho týždňa po dni uzavretia zmluvy. Toto ustanovenie, pokiaľ ide o termíny splatnosti splátok, je pre bežného spotrebiteľa nezrozumiteľné a zmätočné, pretože nejednoznačne a zložito určuje termíny splatnosti jednotlivých splátok, keďže na základe takéhoto ustanovenia je bežný spotrebiteľ odkázaný sám si vypočítavať splatnosti jednotlivých splátok. Čím zložitejšie je ustanovená splatnosť každej jednej splátky, tým vyššie je riziko, že dlžník nebude splátky splácať včas, navyše, keď zákon vyslovene vyžaduje, aby boli určito a presne vymedzené jednotlivé termíny splatnosti splátok. Preto súd vyvodil, že na túto časť zmluvy nemožno prihliadať. S tým súvisí i nedostatočné vymedzenie náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zákona, a to uvedenie termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. V zmluve sa uvádza len toľko, že dňom konečnej splatnosti úveru je 7.deň 45.týždňa po uzatvorení zmluvy. Ustanovenie zmluvy, ktoré stanovovalo termíny jednotlivých splátok odpočtom počtu dní a týždňov od uzavretia zmluvy a počet splátok, nemožno podľa názoru súdu za konformné so zmyslom a účelom sledovaným takto zakotvenou podstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Podľa názoru súdu, spotrebiteľ musí pri danej forme spotrebiteľského úveru už na prvý pohľad bez akýchkoľvek matematických operácií presne vedieť, kedy dôjde ku konečnej splatnosti jeho spotrebiteľského úveru. Naviac aj zákon používa pojem termín, čo znamená, že má byť presne uvedený termín, na ktorý pripadá konečná splatnosť úveru a nie je možné nahradiť uvedenú náležitosť zmätočným odpočtom termínov splatnosti 1. až 45. splátky tak, že sa sám spotrebiteľ musí dopátrať k termínu, na ktorý pripadá konečná splatnosť. Uvedený výklad o nedostatku presného údaja o termínoch splatnosti splátok a konečnej splatnosti úveru je aj v súlade s výkladom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 9.11.2016 vo veci C-42/15, Podľa výroku č. II a III tohto rozsudku čl. 10 ods. 2 písm. h/ smernice 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Teda síce zmluva nemusí obsahovať dátumy splatnosti každej zo 45 splátok, ale je potrebné, aby inak nepochybne vymedzovala údaj, kedy sa splátky stávajú splatné a dokedy má spotrebiteľ povinnosť platiť. Zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere však spotrebiteľ nemôže nepochybne identifikovať dátumy splatnosti splátok, keďže sa vyžaduje komplikovaný odpočet dní a týždňov na seba nadväzujúcich splátok a inak než s pomocou kalendára jednoducho splatnosť splátok určiť nemožno a už vôbec nie je možné, aby to spotrebiteľ vedel určiť už pri podpise zmluvy, keďže uvedené je pracné a časovo náročnejšie si vôbec vyvodiť.
13. Pokiaľ ide o poplatok za garantovanú službu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere v sume 111,56 eur (zatiaľ čo úroky predstavovali sumu 84,62 eur), tento bol jednorazovým poplatkom, ktorého splácanie sa realizovalo v splátkach spolu so splácaním úroku, pričom je deklarovaný ako poplatok za úkony uvedené v bode 4 zmluvných dojednaní. Po posúdení jeho výšky súd konštatuje, že výška tohto poplatku predstavuje 14,3 % z istiny úveru. Pri porovnaní sumy úrokov a poplatku za garantovanú službu súdu vyplýva, že obslužné úkony súvisiace s poskytnutím úveru, komunikáciou so zákazníkom, či evidovaním platieb na karte splátok stoja veriteľa viac, než je samotná odplata za poskytnutú úverovú istinu. Navyše ide o také úkony a služby, ktoré veriteľ ani reálne svojmu klientovi nemusí po dobu splácania úveru poskytnúť, teda pri uzatváraní zmluvy nie je vôbec možné predpokladať, či tieto služby aj veriteľ dlžníkovi reálne poskytne, keďže v čase uzavretia zmluvy nemôže veriteľ vedieť, či dlžník bude v omeškaní a bude ho potrebné telefonicky vyzývať na úhradu či využije dlžník klientskú podporu či poradenstvo, či bude dlžník žiadať vyhotovenie duplikátov dokumentov. Ešte predtým, než je vôbec zrejmé, či dlžník takto vymedzené služby využije, veriteľ požaduje paušálny poplatok za tieto služby, a teda poplatkuje vopred paušálne úkony, ktoré dlžník reálne ani nemusí využiť, a teda reálne veriteľ ani nebude nútený takto vopred spoplatnené úkony vykonať, a teda mu nikdy v súvislosti s týmito úkonmi žiadne náklady ani nevzniknú. Nič nebránilo veriteľovi spoplatniť jednotlivé nadštandardné úkony pre dlžníka, ktoré si dlžník osobitne vyžiada, každý samostatne, uviesť odplatu (poplatky) za takto individuálne vymedzené služby do zmluvy a protiplnenie v podobe poplatku uplatňovať až vtedy, keď dlžník službu skutočne využije, a to s prihliadnutím na náklady, ktoré s takýmto úkonom navyše bude veriteľ nútený aj skutočne vynaložiť. Namiesto toho veriteľ zvolil pre spotrebiteľa podstatne menej výhodný spôsob, keď poplatkuje úkony paušálne bez ohľadu na to, či ich dlžník využije, či takéto služby bude vôbec dlžník potrebovať a bez ohľadu na to, či ich veriteľ bude vo vzťahu ku konkrétnemu dlžníkovi vôbec musieť vykonať. Už toto vyznieva úplne jednoznačne v neprospech spotrebiteľa, keďže tento je nútený vopred si „predplatiť“ služby, ktoré mu ani nikdy nemusia byť reálne poskytnuté. Zo zmluvy o úvere tak, ako je táto koncipovaná, pritom vôbec nevyplýva, či dlžník má možnosť v prípade, ak nemá záujem o takto definované nadštandardné služby, uzavrieť zmluvu aj bez nutnosti pristúpiť na tento poplatok za služby, o ktoré reálne záujem nemá alebo ak napríklad dopredu vie, že ich určite využívať nebude, alebo či každý dlžník bez výnimky v podstate nemá inú možnosť, ako len vziať úver aj s povinnosťou platby poplatku za uvedené garantované služby. Nemožno preto hovoriť o dobrovoľnosti pristúpenia na spoplatnené „garantované služby“. Okrem toho aj z iných súdnych konaní, kde vystupuje totožný veriteľ, resp. jeho právny nástupca má súd tú vedomosť, že výška poplatku za garantované služby v úverových zmluvách totožného veriteľa býva určovaná v rôznej výške, hoci rozsah takto spoplatnených služieb uvedených v bode 4 zmluvných dojednaní je v každej zmluve rovnaký. Uvedené rozdielne poplatkovanie totožných služieb podľa názoru súdu nemá logické opodstatnenie, keďže tento poplatok (ak nemá ísť o poplatok za služby fiktívne) má byť protihodnotou za stále rovnaký okruh služieb, a teda celkom dôvodne sa súd domnieva, že výšku jeho poplatku veriteľ určuje v závislosti na výške poskytovaného úveru, a teda to úplne dôvodne nahráva už načrtnutému konštatovaniu, že jediným účelom tohto poplatku je zvyšovanie odplaty za poskytnutú istinu úveru v závislosti na výške úveru a nie krytie reálnych nákladov za služby. Keby to tak totiž bolo, za rovnaký okruh služieb by veriteľ nemal dôvod žiadať vždy rozdielnu výšku protiplnení.
14. Okrem toho obsahom týchto služieb je telefonické upomínanie zákazníka v prípade jeho omeškania, ktoré z hľadiska jeho vzťahu k vzniku práva veriteľa na zaplatenie splátok úveru, ani z hľadiska vzniku nejakých jeho iných práv, nemá žiadnu právnu relevanciu a ide len o nadbytočný úkon, preto poplatkovanie takýchto zbytočných úkonov rovnakom vyznieva celkom účelovo. Ďalej súd podotýka, že účtovanie poplatku za vydanie evidencie platieb, teda dokladu, do ktorého sa písomne potvrdzujú prijaté platby dlžníka a do ktorej sa eviduje zostatok úveru k úhrade po jednotlivých platbách, je v priamo v rozpore so zákonom. Súd poukazuje na § 9 ods. 2 písm. l/ zák.č 129/2010 Z.z., v zmysle ktorého má spotrebiteľ právo na bezplatné vyžiadanie si amortizačnej tabuľky od veriteľa a na § 569 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého veriteľ je povinný vydať dlžníkovi na jeho požiadanie písomné potvrdenie o tom, že dlh bol úplne alebo čiastočne splatený. Teda poplatkovať vydanie karty, kde sa eviduje, že dlžník dlh postupne spláca, je v priamom rozpore s § 569 OZ, kde povinnosť vydať potvrdenie o splácaní dlhu má veriteľ vždy zo zákona, ako ho o to dlžník požiada a nie až vtedy, keď dlžník za takýto úkon veriteľovi zaplatí. Rovnako tak, pokiaľ do karty klienta veriteľ zapisuje amortizáciu úveru, jeho postupné ponižovanie vzhľadom na platby dlžníka, potom právo na jej vydanie má dlžník na požiadanie a bezplatne v zmysle zák.č. 129/2010 Z.z. a zákon vylučuje, aby šlo o spoplatnený úkon a už vôbec s poukazom na uvedené zákonné ustanovenia v danom prípade nejde o nijaký nadštandardný úkon. Okrem toho spoplatňovať ako nadštandardnú službu skutočnosť, že dlžník môže kontaktovať veriteľa na telefonickej zákazníckej linke (ktorý telefonický hovor zákazník celkom zrejme osobitne zaplatí) alebo v prevádzkarni veriteľa, sa súdu javí ako absurdné v dobe, keď takéto služby v záujme spokojnosti klientov sú u dodávateľov úplne bežným štandardom bez toho, aby si takúto vymoženosť klient osobitne predplácal. S poukazom na to, čo súd vyššie uviedol, má súd za to, že podstatou poplatku za garantované služby podľa súdu nie je nič iné, len pridanie ďalších nákladov nad rámec úroku. Zmluvná podmienka - dojednanie poplatku z garantovanú službu z vyššie uvedených dôvodov preto podľa súdu nepochybne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, a preto je v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľná.
15. Súd sa uvedeným vyhodnotením poplatku zaoberal primárne preto, že uvedenie tohto poplatku v zmluve osobitne (ako samostatný poplatok) okrem už uvedeného podľa názoru súdu aj značne deformuje informáciu o cene poskytnutého úverového produktu, nakoľko táto cena v skutočnosti nepozostáva iba z úroku za poskytnutie úveru. Úroková sadzba je síce v zmluve vyjadrená, avšak len formálne. Z ďalších ustanovení vyplýva, že cenou za poskytnutú finančnú službu je totiž nielen úrok za poskytnutie úveru, ale aj poplatok za garantovanú službu (nehovoriac o odmene zo zmluvy o zabezpečení splátok úveru - o tom viac v ďalšom odôvodnení). Ustanovenie spornej zmluvy o cene úveru obchádza kogentné ustanovenie § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch o tom, že zmluva musí obsahovať (reálnu, nie predstieranú) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru. Jedná sa o základný údaj, na základe ktorého sa spotrebiteľ rozhoduje, či si ponúkaný finančný produkt objedná alebo využije služby iného poskytovateľa úverov. Obsah zmluvy sa snaží klamlivo spotrebiteľa presvedčiť, že cena finančnej služby vyjadrená úrokom za poskytnutie úveru 22,90 % ročne, je veľmi výhodná, pričom veriteľovi je jasné, že dlžník pri uzatváraní zmluvy nemá čas a priestor vykonávať matematické výpočty, aby si porovnal percentuálny údaj uvedený v zmluve so skutočnou finálnou cenou finančného produktu. Tým, že cenu za úverový produkt veriteľ rozdelí na úrok a poplatok, skutočnú cenu úveru tak znejasní a cena sa javí ako nižšia a produkt pre spotrebiteľa ako výhodnejší a tým logicky lepšie predajný. Takéto uvedenie úrokovej sadzby v zmluve, ktorá síce je uvedená formálne správne
- percentom ročne, ale neodzrkadľuje skutočnú cenu služby, lebo nezohľadňuje povinnosť uhradiť aj ďalší náklad - poplatok, nemôže napĺňať dikciu § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z. z.o povinnosti veriteľa uvádzať skutočnú pravdivú úrokovú sadzbu. Preto má súd za to, že v zmluve nie je uvedená správne ani úroková sadzba, keďže táto zohľadňuje len úrok a nie aj poplatok, ktorý s poukazom na to, čo súd uviedol vyššie, navodzuje úplne dôvodne dojem, že jeho jediným účelom je navýšenie odplaty. Poplatok za garantovanú službu súd vyhodnotil ako náklad, ktorého cieľom nebolo poskytovať služby, ktoré by si dlžník skutočne vyžiadal ako pre neho výhodné služby, slúžiace na zlepšenie poskytovaných služieb, ale ako sumu, ktorá, pod zámienkou poskytovania „nadštandardných služieb“ sledovala jediný cieľ, a to zvýšiť odplatu veriteľa za poskytnutie úveru. Odplata bola takto „zaobalená“ do osobitnej ceny za služby zákazníka (ktoré služby sú jednak úplne nadbytočné, alebo čo je závažnejšie, ide o služby, ktoré zo zákona nesmú byť vôbec spoplatňované). Preto takýmto rozdelením skutočnej odplaty na úrok a skrytím ďalšej časti odplaty pod poplatok za služby, veriteľ neuviedol v zmluve reálnu výšku odplaty v podobe úrokovej sadzby a táto bola logicky nižšia, než odplata, ktorú v skutočnosti veriteľ odbržal.
16. Z dôvodu absencie všetkých vyššie uvedených náležitostí zmluvy je nutné spotrebiteľský úver podľa § 11 ods. 1 písm. b/ zák.č. 129/2010 Z.z. považovať za bezúročný a bez poplatkov.
17. Pre účely posúdenia toho, či žalobcovi vznikol nárok na plnenie uplatnené žalobou, je potrebné posúdiť aj ďalšie časti úverovej zmluvy, nakoľko tieto rovnako majú vplyv na to, že úver je potrebné aj z ďalších dôvodov potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Preto sa súd ďalej vysporiadal aj so zmluvou o zabezpečení splátok úveru zo dňa 22.08.2013, hoci nárok z nej predmetom konania nie je, ale vzťah zmluvy o úvere a zmluvy o zabezpečení splátok úveru má vplyv na konštatovanie bezúročnosti úveru tak, ako bude ďalej uvedené. Predmetom zmluvy bola „služba“ poskytovaná zo strany veriteľa spočívajúca v hotovostnom prevzatí - inkasovaní splátok úveru zo zmluvy zo dňa 22.08.2013 od dlžníka, a to za odmenu vo výške 401,70 eur, ktorú sa žalovaná zaviazala splácať tiež v 45 týždenných splátkach. Uvedená zmluva svojím režimom podlieha ustanoveniam Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Táto zmluva súvisí so zmluvou o úvere. Z obsahu zmluvy o zabezpečení splátok úveru je totiž zrejmé, že bola uzavretá výlučne v súvislosti s úverovou zmluvou, bez uzavretia zmluvy o úvere by zmluva o zabezpečení splátok úveru nemala žiadne opodstatnenie. Jedná sa o závislú zmluvu na príslušnej úverovej zmluve, lebo nebyť úverovej zmluvy, nebolo by splátok, ktoré by veriteľ hotovostne inkasoval na základe tejto zmluvy. Vo vzťahu k danej „poskytnutej službe“ pritom súd nezistil žiadne finančné poradenstvo alebo podporu, prípadne inú výhodu klienta, ktorému by bol v súvislosti s uzavretím zmluvy poskytovaný „nadštandardný servis“ od veriteľa. Dotknuté služby preberania úhrad v hotovosti sú úkonmi, ktoré slúžia v podstate výlučne záujmom veriteľa a nie záujmom dlžníka a dlžník platí prakticky za to, že si veriteľ znižuje riziko nezaplatenia splátok tým, že ich vyberá v hotovosti. Takéto konanie veriteľa je v rozpore s ust. § 9 ods. 7 zák. č. 129/2010Z.z., keď vymedzením takejto služby bola (rovnako ako v prípade poplatku za garantovanú službu) zvýšená odplata spojená s poskytnutím úveru. Zmluvu súd preto považoval za výslovne účelovú, so snahou obchádzať zákon, ktorú je potrebné považovať za rovnajúce sa neprijateľnej podmienke v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a z tohto dôvodu (a to aj v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka) za neplatnú. Skutočnosť, či je alebo nie je takáto zmluva o poskytovaní ďalších služieb podmienkou uzavretia zmluvy o úvere, nemá na jej nesamostatný a nekalý charakter žiadny vplyv. Už len samotná skutočnosť, že dodávateľ by jednotlivé ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy (navyše vopred naformulované výlučne ním) „vyňal“ zo štandardnej zmluvy o úvere a označil ich ako samostatné zmluvy, za účelom zvýšenia odplaty vyžadovanej od spotrebiteľa, (minimálne) vykazuje znaky konania rozporného s dobrými mravmi. Vytvorením akejsi druhej odplatnej zmluvy veriteľ jednoznačne sledoval zvýšenie vlastného zisku z poskytnutia úveru. Podľa názoru súdu je pritom úplne jedno, aká terminológia sa použije na označenie platby za zabezpečenie splátok úveru (či odmena, či poplatok). Dôležité je, že ide o plnenie za doplnkovú službu, ktorou veriteľ prostredníctvom svojich zástupcov hotovostne inkasuje splátky spotrebiteľského úveru. Z materiálneho hľadiska však ide o platbu spojenú s poskytnutím úveru a predstavuje poplatok. Problémom a dôvodom neprijateľnosti odmeny- poplatku, je i jeho netransparentnosť a neprimeraná výška, ktorá navyše predstavuje viac než 50% istiny poskytnutého úveru (istina úveru 780,- eur - odmena za službu 401,70 eur), výrazne presahujúca náklady na uvedenú doplnkovú službu a obchádzanie skutočných úrokov a skutočnej RPMN. Ak by poplatok bol zahrnutý v RPMN, jej celková výška by bola omnoho vyššia, ako bolo uvedené v zmluve. Výška tejto odmeny (poplatku) mala byť podľa § 2 písm. g/ zák. č. 129/2010 Z.z. zahrnutá do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, a teda aj do RPMN. V prípade, ak táto odmena zo Zmluvy o zabezpečení splátok úveru by bola zahrnutá do nákladov úveru, a teda aj do RPMN, podstatne by zvýšila hodnotu RPMN uvedenú v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a preto možno konštatovať, že v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ zákona by sa úver aj z dôvodu nesprávne určenej RPMN považoval (nad rámec už vyššie uvedeného) za bezúročný a bez poplatkov. Podľa názoru súdu, týmto spôsobom (nezahrnutím „odmeny“ za inkasovanie splátok ako doplnkovej služby do celkových nákladov a RPMN) dochádza k obchádzaniu zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Treba dodať, že úvahe o tom, že nejde o dobrovoľnú doplnkovú službu, svedčí aj to, že žalovaná mala podľa zmluvy o úvere časť „hotovostný režim“ platiť splátky bezhotovostne na účet. Ak teda žalovaná prejavila vôľu platiť splátky bezhotovostne, je v logickom rozpore, aby dobrovoľne z vlastnej vôle podpísala v ten istý deň ďalšiu zmluvu, kde tento spôsob platenia zmení, a to ešte aj za odplatu tvoriacu viac než 50% istiny úveru. Súd vyhodnotil ako okolnosť, ktorá je výrazne v neprospech spotrebiteľa, skutočnosť, že v zmysle bodu 1.3 zmluvy má veriteľ nárok na odmenu za hotovostný výber splátok v celom dohodnutom rozsahu aj vtedy, ak službu nie je možné poskytnúť z dôvodov na strane dlžníka, napr. pre to, že úver splatí predčasne. Čiže aj keď spotrebiteľ, ktorý splatí úver predčasne (čím len realizuje svoje zákonné právo kedykoľvek predčasne splatiť úver), je povinný zaplatiť náklady aj za službu výberu splátok, resp. tú jej časť, ktorú vôbec nevyužije, a ktorá pripadá na obdobie, za ktoré splatil splátky predčasne, a teda zaplatí aj náklady pracovníka vyberajúceho hotovosť, ktoré vôbec nevznikli, keďže sa z dôvodu predčasného splatenia úveru pracovník veriteľa k dlžníkovi za účelom výberu splátok nemusí viac dostaviť. Uvedené je podľa názoru súdu aj v rozpore s § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., podľa ktorého spotrebiteľ má právo kedykoľvek počas doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere spotrebiteľský úver úplne alebo čiastočne splatiť pred dohodnutou lehotou splatnosti. V takom prípade je spotrebiteľ povinný uhradiť úrok a náklady vzniknuté len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia. Zmluva o uvedenej doplnkovej službe teda zaväzuje dlžníka predčasne splatiaceho úver v rozpore so zákonom zaplatiť tie náklady spojené s úverom (odmenu za výber splátok spojenú s úverom) aj za obdobie po jeho predčasnom splatení. Tiež z výpovede žalovanej vyplynulo, že táto služba ani nebola riadne poskytovaná, keď žalovaná i sama pracovníka veriteľa musela vyhľadať, resp. sa stretávali aj na iných miestach než v mieste bydliska žalovanej, a teda žalovaná nielenže mala platiť odmenu za výber splátok, ale vznikali jej aj náklady, aby sa sama dostavila na dohodnuté miesta, kde pracovníkovi veriteľa odovzdala splátku.
18. S poukazom na uvedené dôvody bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru súd konštatuje, že žalobcovi nevznikol nárok na úroky a poplatky. Jediné, na čo by mal nárok, by bola istina úveru, ktorá ale v celom rozsahu už bola uhradená, keďže žalovaná vyčerpala sumu 780,- eur, ale uhradila sumu 985,41 eur. Žalovaná suma tak, ako bola vymedzená v žalobe v sume 597,88 eur, pozostávala z odplaty zo zmluvy o zabezpečení splátok úveru 401,70 eur a úrokov a poplatku v sume 196,18 eur, istina úveru ani predmetom konania nebola. Následne zobral žalobca žalobu späť v časti o zaplatenie 401,70 eur a predmetom ostala suma 196,18 eur, ktorú tvorí zostatok úverovej pohľadávky - úroky a poplatok v sume 196,18 eur, na ktoré pre bezúročnosť a bez poplatkovosť úveru nárok vzniknúť nemohol. Súd preto žalobu ako nedôvodnú zamietol. Pokiaľ žalobca na pojednávaní uviedol, že aj keby bol úver bezúročný, že by bolo potrebné si navzájom vrátiť poskytnuté plnenia zo zmluvy o zabezpečení splátok úveru, súd uvádza, že nárok z tejto zmluvy (odmena 401,70 eur) už predmetom tohto konania nebola, keď v tejto časti bola žaloba vzatá späť, preto otázkou plnení poskytnutých z tejto zmluvy je nadbytočné sa zaoberať. Súd sa zmluvou o zabezpečení splátok úveru zaoberal primárne preto, že aj ona mala vplyv na konštatovanie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru pre nesprávne uvedenú RPMN tak, ako to súd odôvodnil vyššie. Jediné, čo bolo predmetom konania po čiastočnom späťvzatí žaloby, sú úroky a poplatky zo zmluvy o úvere v sume 196,18 eur, pričom nárok na ne žalobcovi ako už bolo uvedené, nevznikol.
19. Vo vzťahu k ďalšej námietke žalobcu, súd konštatuje, že aj podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ C -42/15 z 09.11.2016, ktorý sa týkal výkladu smernice 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, nesprávne uvedenie výšky RPMN a úrokovej sadzby spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, pretože súd konštatoval to, že porušenie povinnosti veriteľa, ktorá má podstatný význam v kontexte smernice 2008/48, môže byť sankcionované podľa vnútroštátnej právnej úpravy zánikom nároku tohto veriteľa na úroky a poplatky. Takýto podstatný význam má povinnosť uviesť v zmluve o úvere najmä náležitosti, ako je ročná percentuálna miera nákladov, resp. bezúročnosť a bezpoplatkovosť by spôsobila absencia takej náležitosti, ktorá svojou povahou môže mať vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah svojho záväzku a takou je nepochybne aj uvedenie správnej výšky úrokovej sadzby.
20. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Súčasne aplikoval § 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 597,88 eur. V časti o zaplatenie sumy 401,70 eur, v ktorej žalobu žalobca vzal späť (hoci súd o späťvzatí nemusel rozhodovať uznesením, ale pre účely posúdenia pomeru úspechu strán sporu, je potrebné zohľadniť tento procesný úkon), nesie procesné zavinenie na zastavení konania žalobca, pretože ten zobral žalobu v tejto časti späť bez bližšieho zdôvodnenia, a preto úspech v tejto časti sa pripíše žalovanej. Vo zvyšku, v ktorom súd žalobu zamietol, bola žalovaná tiež úspešná. Zhrnúc uvedené žalovaná bola v konaní úspešná v celom rozsahu, a preto žalovaná má voči žalobcovi ako neúspešnej strane sporu, nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Súd jej preto priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, pričom o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku podľa § 262 ods. 2 CSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Trenčín.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ( t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa ustanovenia § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.